Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. október 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/35/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612216456
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Hlaváčová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7612216456.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte predsedníčky senátu Mgr. Márie Hlaváčovej a sudcov JUDr. Zdenky

Kohútovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa a. s., Bajkalská 30,
Bratislava, IČO 31 335 004 zastúpeného advokátkou JUDr. Silviou Sovovou, Diamantová 10, Košice
proti žalovaným: 1. I. F., nar. XX.X. XXXX, S. XX, G. D., 2/ I. K., nar. XX.XX.XXXX, N. XXX, 3. I. K., nar.
XX.X.XXXX, N. XXX, 4. M. F., nar. XX.X.XXXX, S. XX, G. D., 5. N. F., nar. XX.X.XXXX, B. XX, C. a 6.
R. F., nar. XX.X.XXXX, S. XX, G. D. za účasti osobitného subjektu na strane žalovaných Združenia na
ochranu finančného spotrebiteľa OFS, Petzwaldova 12, Nitra, IČO 42 205 735 o zaplatenie 10.274,81
eura s prísl., o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 29.1.2018

č. k. 10Cb/13/2013-396 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku (I.) o povinnosti žalovaných v 1. až 6. rade zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne 2.673,42 eura spolu s úrokom z úveru vo výške 8,29 % a úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 4.178,42 eura od 1.9.2012 do 17.12.2014, zo sumy 4.028,42 eura od
18.12.2014 do 23.2.2015, zo sumy 3.953,42 eura od 24.2.2015 do 23.3.2015, zo sumy 3.873,42 eura
od 24.3.2015 do 23.4.2015, zo sumy 3.793,42 eura od 24.4.2015 do 21.5.2015, zo sumy 3.713,42 eura
od 22.5.2015 do 30.6.2015, zo sumy 3.633,42 eura od 1.7.2015 do 5.8.2015, zo sumy 3.553,42 eura

od 6.8.2015 do 22.9.2015, zo sumy 3.423,42 eura od 23.9.2015 do 26.10.2015, zo sumy 3.293,42 eura
od 27.10.2015 do 23.11.2015, zo sumy 3.163,42 eura od 24.11.2015 do 17.12.2015, zo sumy 3.033,42
eura od 18.12.2015 do 20.1.2016, zo sumy 2.903,42 eura od 21.1.2016 do 23.2.2016, zo sumy 2.773,42
eura od 24.2.2016 do 29.3.2016, zo sumy 2.673,42 eura od 30.3.2016 do zaplatenia, ako aj 8,29% úrok
z úveru ročne zo sumy 5.734,39 eura od 1.9.2012 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach vo
výške 130,- eur počnúc od právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia vždy do 25. dňa v mesiaci s tým,
že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných, pričom
omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia a vo výroku o

náhrade trov konania (III.).

Žalobcovi priznáva proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancieoznačenýmrozsudkomuložilžalovanýmvl.až6.radepovinnosťzaplatiťžalobcovi
spoločne a nerozdielne 2.673,42 eura spolu s úrokom z úveru vo výške 8,29 % a úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 4.178,42 eura od 1.9.2012 do 17.12.2014, zo sumy 4.028,42 eura od
18.12.2014 do 23.2.2015, zo sumy 3.953,42 eura od 24.2.2015 do 23.3.2015, zo sumy 3.873,42 eura

od 24.3.2015 do 23.4.2015, zo sumy 3.793,42 eura od 24.4.2015 do 21.5.2015, zo sumy 3.713,42 eura
od 22.5.2015 do 30.6.2015, zo sumy 3.633,42 eura od 1.7.2015 do 5.8.2015, zo sumy 3.553,42 eura
od 6.8.2015 do 22.9.2015, zo sumy 3.423,42 eura od 23.9.2015 do 26.10.2015, zo sumy 3.293,42 eura
od 27.10.2015 do 23.11.2015, zo sumy 3.163,42 eura od 24.11.2015 do 17.12.2015, zo sumy 3.033,42eura od 18.12.2015 do 20.1.2016, zo sumy 2.903,42 eura od 21.1.2016 do 23.2.2016, zo sumy 2.773,42
eura od 24.2.2016 do 29.3.2016, zo sumy 2.673,42 eura od 30.3.2016 do zaplatenia, ako aj 8,29% úrok
z úveru ročne zo sumy 5.734,39 eura od 1.9.2012 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach vo

výške 130,- eur počnúc od právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia vždy do 25-teho dňa v mesiaci
s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných,
pričom omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia (výrok I.);
konanie čo do sumy 1.505,- eur zastavil (výrok II.) a priznal žalobcovi proti žalovaným v 1. až 6. rade
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že po zmene žaloby sa žalobca domáhal proti
žalovaným zaplatenia sumy 9.838,95 eura s 8,29% úrokom od 6.10.2012 do zaplatenia a 5% úrokom z
omeškania ročne zo sumy 9 838,95 eura od 6.10.2012 do zaplatenia. Vychádzal zo zistenia, že žalobca
ako veriteľ uzavrel dňa 9.1.2009 so žalovanou v l. rade ako dlžníčkou, žalovanými v 2., 3. a 4. rade ako
spoludlžníkmi a žalovanými v 5. a 6. rade ako ručiteľmi Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom

úvere, na základe ktorej poskytol žalovanej v l. rade mimoriadny medziúver vo výške 300.000,- Sk, t.
j. 9 958,18 eura a dlžníci sa zaviazali splácať úroky mimoriadneho medziúveru vo výške 8,29% ročne
pravidelnými mesačnými splátkami po 72,79 eura a súčasne do nasporenia cieľovej sumy vkladať na
účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné mesačné vklady po 31,87 eura a po pridelení cieľovej sumy
zmluvy o stavebnom sporení sa dlžníci zaviazali splácať stavebný úver spolu s úrokmi vo výške 4,70%

ročne pravidelnými mesačnými splátkami po 104,66 eura. Žalovaní v 5. a 6. ručením prevzali na seba
povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak tak neurobia dlžníci.
Dlžníci nesplácali úver riadne a včas, preto v súlade s čl. 7 bodom 4 písm. a/ zmluvy o mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere žalobca listom zo dňa 13.4.2012 odstúpil od zmluvy o stavebnom
sporení a mimoriadnom medziúvere a žiadal, aby dlžníci vrátili poskytnuté úverové prostriedky do 7 dní

od doručenia listu. Odstúpenie od zmluvy bolo žalovaným v 1., 2., 4. a 5. rade doručené 18.4.2012
a žalovaným v 3. a 6. rade dňa 19.4.2012. Z výpisu z účtu stavebného sporenia a výpisu z účtu
odstúpeného medziúveru súd prvej inštancie zistil, že za obdobie od marca 2009 do augusta 2015
dlžníci poukázali na splátky medziúveru celkom 4.091,19 eura.

3. Rozsudkom zo dňa 10.8.2015 č. k. 10Cb/13/2013-237 v spojení s opravným uznesením zo dňa
26.8.2015 č. k. 10Cb/13/2013-249 súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. až 4. rade povinnosť zaplatiť
žalobcovi 5.734,39 eura s 9% úrokom z omeškania ročne od 20.4.2012 do zaplatenia v pravidelných
mesačných splátkach od právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia vždy do 25. dňa v mesiaci s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných a omeškanie

s plnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Konanie o zaplatenie sumy
362,- eur zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobu zamietol aj proti žalovaným v 5. a 6.
rade. Na odvolanie žalobcu odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutých výrokoch a vrátil vec súdu prvej
inštancie z dôvodu, aby skúmal nárok žalobcu podľa ustanovení Obchodného zákonníka s prihliadnutím
na to, že ide o spotrebiteľskú zmluvu.

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania ostal nárok žalobcu na zaplatenie 2.673,42
eura (kapitalizované úroky, úroky z omeškania, poplatok za spracovanie úveru a poplatky) s prísl. zo
Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Uviedol, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, na
ktorú však nemožno aplikovať ustanovenie § 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka v znení

účinnom od 1.4.2015, keďže novela nemá prechodné ustanovenia , a preto ju nemožno použiť spätne.

5. Nárok uplatnený žalobou posúdil súd prvej inštancie podľa § 261 ods. 3, § 497, § 502 ods. 1 a §
369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 7 ods. 3 a 4, § 8 ods. 2 a 4. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 310/1992
Zb. o stavebnom sporení a uviedol, že úroky podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka sú cenou

veriteľa za poskytnutie úveru a záväzok platiť úroky za poskytnutie úveru vyplýva z úverovej zmluvy.
Poukázal na to, že v odstúpení od zmluvy žalobca ako veriteľ vyčíslil sumu nesplatného úveru v súlade
s čl. VII bod 10 zmluvy, ktorá pozostáva zo splatnej istiny, nezaplatených úrokov a poplatkov ku dňu
odstúpenia od zmluvy, ktorú ako celok úročil podľa čl. VII bodu 8 zmluvy úrokom z omeškania o 5%
vyšším ako bola dohodnutá sadzba úrokov pri poskytnutom úvere, t. j. 13,29% ročne (8,29% + 5%).

Keďže tento nárok žalobcu vyplýval zo zmluvy a je v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka pre
vzťahy založené zmluvou o úvere, súd prvej inštancie žalovaných zaviazal zaplatiť žalobcovi zostatok
istiny 2.673,42 eura, v rámci ktorej priznal žalobcovi poplatok za spracovanie úveru 116,10 eura, pretože
tento nárok vyplýva z kogentného ustanovenia § 499 Obchodného zákonníka a poplatok za zmenku vovýške 16,50 eura zakotvený v čl. II zmluvy strán sporu, pretože nejde o poplatky za vedenie, evidenciu
a správu stavebného úveru, ktorých dojednávanie bolo vylúčené ustanovením § 7 ods. 5 zákona č.
310/1992 Zb. s účinnosťou od 9.6.2013. Taktiež priznal žalobcovi poplatok za upomienku, pretože nie

je vyčíslený v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka ani Obchodného zákonníka a nevznikol
automaticky uzatvorením úverovej zmluvy, ale až porušením povinností zo strany dlžníkov. Poukázal na
to,žeanitentopoplatok,ktorýsizmluvnéstranydojednalivúverovejzmluvevnadväznostinaSadzobník
poplatkov žalobcu, nie je vylúčené dojednávať podľa § 7 ods. 5 zákona č. 310/1992 Zb.
Žalovaným, ktorí sa dostali do omeškania so splnením peňažného záväzku, súd prvej inštancie uložil

podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka aj povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške
5% ročne z jednotlivých žalovanými uhradených súm od 1.9.2012 a tiež úrok z úveru 8,29% ročne zo
sumy 5.734,39 eura od 1.9.2012 do zaplatenia.

6. Súd prvej inštancie popri dlžníkoch uložil povinnosť plnenia aj žalovaným v 5. a 6. rade ako ručiteľom,
ktorí ručia za uspokojenie pohľadávky veriteľa, ak tak neurobili dlžníci. Zdôraznil, že použitie ustanovení

Obchodného zákonníka vo vzťahu k ručiteľom vyplýva z kogentného ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d/
Obchodného zákonníka a tiež z právneho názoru Najvyššieho súdu SR uvedenom rozhodnutí zo dňa
27.3.2013 sp. zn. 6M Cdo/4/2012.

7. V sume 1.505,- eur súd prvej inštancie konanie zastavil podľa § 144 až § 146 ods. 1 C. s. p. na základe

späťvzatia žaloby žalobcom v tomto rozsahu, s ktorým žalovaní súhlasili.

8. Vzhľadom na majetkové a sociálne pomery žalovaných súd prvej inštancie povolil žalovaným splácať
istinu s príslušenstvom v splátkach po 130,- eur s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky
má za následok zročnosť celého plnenia.

9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 2 a
§ 257 C. s. p. a keďže nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, priznal žalobcovi, ktorý bol v konaní
úspešný, resp. čiastočné zastavenie konania procesne zavinili žalovaní, nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

10. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní. Navrhli, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu, alebo aby rozsudok zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolatelia vytýkali súdu prvej inštancie nesprávnu
aplikáciu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a tiež § 52 ods. 2 vety tretej

Občianskeho zákonníka s poukazom na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp.
zn. 3MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015 a tiež v rozhodnutí sp. zn. 8M Cdo 13/2014, podľa ktorých sú
uvedené ustanovenia účinné od 1. mája 2014, pričom právne predpisy, ktorých sú súčasťou, nemajú
prechodné ustanovenia, vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Poukázali na to,
že tento záver prešiel aj kontrolou ústavnosti, keď Ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 729/2015 k

ústavnej sťažnosti sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu ochranu porušením princípu
rovnosti účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy) tým, že najvyšší súd svojim výkladom § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka a § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa zvýhodnil žalovanú oproti sťažovateľke
uviedol, že ak sťažovateľka dôvodí, že k porušeniu tohto článku malo dôjsť ústavne nekonformnou
aplikáciou hmotného práva, takáto situácia v danom prípade nenastala (II. ÚS 71/2015). Z uvedeného

žalovaní vyvodili, že v súvislosti s odstúpením od zmluvy mal súd prvej inštancie aplikovať ustanovenia
§ 48 a § 457 Občianskeho zákonníka, to znamená, že odstúpením od zmluvy sa zmluva od počiatku
zrušila a účastníci sú zo zrušenej zmluvy povinní plniť iba to, čo zo zmluvy dostali, teda bez akýchkoľvek
úrokov za úver a poplatkov.
Ďalej žalovaní namietali dôvodnosť žalobcovi priznaných poplatkov. Tvrdili, že poplatky za upomienky

a výzvy podľa Sadzobníka poplatkov pre fyzické osoby v sume 115,- eur je podľa odvolateľov vo vzťahu
k spotrebiteľovi nečestné, netransparentné a za hranicou rozumného úsudku považovali poplatok vo
výške 10 eur a 35 eur za výdavok spojený s vyhotovením a zaslaním upomienky. V tejto súvislosti citovali
z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co/350/2012 zo dňa 22.5.2014, podľa ktorého poplatok
za upomienku v sume 10,- eur a 35 eur spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach

v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Rovnako citovali z rozsudku
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 141/2011 z 11.9.2012, v ktorom odvolací súd vychádzal z
rozhodnutia Vrchného krajinského súdu v Brandeburgu, podľa ktorého neprijateľný je poplatok za
upomienku zasielanú spotrebiteľovi, keď si táto uplatňuje paušálnu náhradu ujmy za omeškanie. Ďalejžalovaní citovali z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co 171/2015 z 31.5.2016, v ktorom
považoval spracovateľký poplatok v 2/3 za neúmerne vysoký, tomto rozhodnutí 2/3 spracovateľského
poplatku predstavujú sumu 345 eur, pričom banky dojednávajú takýto poplatok za spracovanie úveru

vo výške 1= alebo 2= z výšky úveru. Odvolací súd poukázal na to, že úver bol poskytnutý vo výške 1
991,64 eura a poplatok za spracovanie úveru bol stanovený vo výške 517,83 eura, čo predstavuje 26% z
hodnoty úveru, preto túto zmluvnú podmienku považoval za neprijateľnú, pretože oprávňuje dodávateľa
na neprimerane vysoké plnenie.
Za neprijateľný považoval aj poplatok za zmenku s odkazom na tzv. teóriu skutočného plnenia.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
Poukázal na to, že odvolanie žalovaných nemá presné náležitosti v zmysle C. s. p., pretože je bez
vymedzenia, proti ktorým jeho výrokom smeruje a absentuje aj presné vymedzenie odvolacích dôvodov,
zrejme žalovaní namietali len nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Pokiaľ žalovaní
tvrdili, že vzťah z úverovej zmluvy mal byť posudzovaný výlučne podľa Občianskeho zákonníka a

poukazovali na výklad ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v judikatúre Najvyššieho súdu
SR, žalobca uviedol, že judikatúra Najvyššieho súdu SR v tomto smere je rôznorodá. Zastával názor,
že výklad právnych predpisov, resp. ich výkladová deformácia v prospech spotrebiteľa, ktorá sa začala
pri rozhodovaní niektorých súdov aplikovať, presahuje v zmysle poslednej názorovej línie Ústavného
súdu SR rámec ústavnosti a protiústavná je podľa názoru žalobcu aj prípadná aplikácia retroaktivity na

právne vzťahy a účinky právnych úkonov, ktoré nastali pred účinnosťou zmeny právneho predpisu, t.
j. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalovaní považujú za nesprávne priznanie poplatku za upomienky a
výzvy podľa Sadzobníka poplatkov pre fyzické osoby, ich odkaz na rozhodnutia najmä Krajského súdu
v Prešove a nemeckého súdu nepovažoval žalobca za judikatúru a zdôraznil, že účtovanie poplatku
za spracovanie úveru bolo dohodnuté priamo v predmete zmluvy, rovnako bolo dohodnuté aj účtovanie

ostatných poplatkov a v danom čase bolo v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobca uviedol, že
poplatky za upomienky boli žalovaným účtované, pretože ich vznik zavinili neplnením povinností z
úverovej zmluvy, a preto by mali znášať tieto zvýšené náklady.

12. Osobitný subjekt na strane žalovaných Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS Nitra sa

k odvolaniu žalovaných nevyjadril, odvolanie mu bolo doručené dňa 27.2.2018 a stanovisko nezaujal
ani k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaných, ktoré mu bolo doručené 5.4.2018.

13. Žalovaní sa nevyjadrili k vyjadreniu žalobcu k ich odvolaniu, toto vyjadrenie bolo všetkým žalovaným
doručené dňa 21.3.2018.

14. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných podľa § 379 a § 380 C. s. p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, pretože nejde o odvolanie, na prejednanie ktorého je potrebné podľa § 385
C. s. p. nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

15. Podľa § 470 ods. 1 a ods. 2 prvá veta C. s. p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

16. Predmetné konanie sa začalo v roku 2013 za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, súd prvej

inštancie rozhodol a odvolanie bolo žalovanými podané v roku 2018 za účinnosti Civilného sporového
poriadku, podľa ustanovení ktorého bude odvolací súd posudzovať správnosť postupu súdu prvej
inštancie a dôvodnosť podaného odvolania.

17. Žalovaní podaným odvolaním napadli len prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie,, ktorým im

bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 2.673,42 eura s prísl. v stanovených
mesačných splátkach. Predmetom preskúmania odvolacieho súdu bol aj tretí výrok o náhrade trov
konania, ktorý síce žalovaní nenapadli, ale je vo vzťahu k prvému výroku výrokom závislým. Odvolaním
nebol napadnutý výrok o zastavení konania v sume 1.505,- eur, v tejto časti nadobudol rozsudok súdu
prvej inštancie právoplatnosť a odvolacím súdom nebol preskúmavaný.

18. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, pričom vykonanie ďalších dôkazov strany sporu nenavrhli, vykonané dôkazy vyhodnotil podľaustanovenia § 191 ods. 1 a 2 C. s. p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo
zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver a rozsudok aj náležite odôvodnil.

19. Správne, zákonné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňujeanatietoodkazuje(§387ods.2C.s.p.),keďžeanipočasodvolaciehokonanianevyšlinajavo
také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaných
nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku v napadnutom rozsahu a nie sú spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozsudku.

20. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia v napadnutom rozsahu a k odvolacím dôvodom žalovaných
odvolací súd udáva:

21. Podľa § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

22. Podľa § 124 ods. 1 C. s. p. každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu.

23. Odvolací súd preskúmal odvolanie žalovaných a dospel k záveru, že podanie žalovaných má všetky

zákonom stanovené náležitosti odvolania. Popri všeobecných náležitostiach - ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, je podpísané, obsahuje aj osobitné náležitosti
odvolania, ktoré je možné nepochybne zistiť z obsahu podania - smeruje proti označenému rozsudku
okresného súdu; napáda sa ním len vyhovujúci výrok; žalovaní uviedli jasne a zrozumiteľne odvolacie
dôvody, pričom podmienkou nie je odcitovať zákonné ustanovenie, podľa ktorého odvolanie podávajú

a odvolanie obsahuje aj odvolací návrh.

24. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaní uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C. s.
p., teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

25. Právnym posúdením je myšlienkový postup súdu a z neho vyplývajúce závery pri výklade právnych
predpisov a pri ich aplikácii na zistený skutkový stav veci. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd
posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne,
avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

26. Odvolací súd dospel k záveru, že vo vyhovujúcej časti tento odvolací dôvod nie je naplnený.

27. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci žalobcovi patrí
zmluvný úrok až do splatenia celého poskytnutého úveru a tiež úroky z omeškania, aj keď sčasti z iných,
než súdom prvej inštancie uvedených dôvodov.

28. Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzavreli strany sporu dňa 9.1.2009
podľa ustanovení Obchodného zákonníka, podľa Občianskeho zákonníka a zákona č. 310/1992 Zb. o
stavebnom sporení.

29. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

30. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zmluva o úvere zakladá medzi zmluvnými stranami

záväzkový vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov bude vždy spravovať ustanoveniami
Obchodného zákonníka (tzv. absolútny obchod - § 261 ods. 1 písm. d/). Zmluva o úvere je
konsenzuálnym kontraktom, takže na vznik záväzkového právneho vzťahu z tejto zmluvy postačuje
dohodazmluvnýchstránopodstatnýchčastiachzmluvy.Zatietopodstatnénáležitostijetrebapovažovať
záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, určenie sumy

(limitu) týchto peňažných prostriedkov, ktorému zodpovedá záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky a zaplatiť úroky.31. Základné ustanovenie každého zmluvného typu v Obchodnom zákonníku má kogentný charakter
(§ 263 ods. 2), preto je vylúčené, aby sa zmluvné strany v zmluve o úvere dohodli na bezúročnom
poskytnutí peňažných prostriedkov.

32. Žalovaní v odvolaní namietali s odkazom na ustanovenie § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho
zákonníka, že odstúpením od zmluvy sa zrušuje zmluva od počiatku (podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka) a účastníci sú povinní plniť iba to, čo zo zmluvy dostali, teda nie sú povinní, okrem vrátenia
poskytnutého úveru, platiť úroky a úroky z omeškania.

33. Pokiaľ žalovaní odkazovali na konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (3MCdo 14/2014 a
8MCdo 13/2014) v nich bola riešená predovšetkým otázka premlčania a povinnosť súdu prihliadať na
premlčanie práva v spotrebiteľskej zmluve ex offo podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, toto ustanovenie však bolo ako neústavné nálezom Ústavného súdu od 27.9.2018 zrušené.

34. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením odvolateľov, že výklad ustanovenia § 52 ods. 2 vety tretej
Občianskeho zákonníka tak, ako bol uvedený v citovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, prešiel
kontrolou ústavnosti. V uznesení II. ÚS 729/2015 totiž Ústavný súd uviedol: „Pokiaľ sťažovateľka
osobitne tvrdila porušenie základného práva na súdnu ochranu porušením princípu rovnosti účastníkov
v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy), ktorý je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, k čomu malo

dôjsť tým, že najvyšší súd svojím výkladom § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona o ochrane
spotrebiteľa zvýhodnil žalovanú oproti sťažovateľke, v dôsledku čoho mala žalovaná priaznivejšie
postavenie pri prerokúvaní a rozhodovaní veci, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že čl.
47 ods. 3 ústavy upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní z hľadiska možnosti uplatňovania ich
procesných práv. Pokiaľ sťažovateľka dôvodí tým, že k porušeniu tohto článku malo dôjsť ústavne

nekonformnou aplikáciou hmotného práva, takáto situácia v danom prípade nenastala (II. ÚS 71/2015).
Ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť účastníkov konania v konaní pred
všeobecným súdom (sťažovateľky a žalovanej). K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak
všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore s ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku zvýhodní svojím postupom predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia

niektorého z účastníkov konania na úkor iného účastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo
veci sťažovateľky nezistil.“
Z citovaného textu rozhodnutia vyplýva, že Ústavný súd neposudzoval správnosť výkladu Najvyššieho
súdu SR ustanovenia § 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka, pretože zastával názor, že
výklad právnej normy je výlučne vecou všeobecného súdu. Odkázal na rozhodnutie sp. zn. II. ÚS

71/2015,vktoromuviedol:„Ajkebyústavnýsúdnesúhlasilsinterpretáciouzákonovvšeobecnýchsúdov,
ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny
názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný.“, a len z tohto pohľadu konštatoval, že takáto situácia v danom prípade nenastala.
Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 729/2015 neposudzoval správnosť výkladu ustanovenia § 52

ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka aj vzhľadom na dôvody sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal
porušenie jeho práv vyplývajúcich mu z čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého všetci účastníci sú si v
konaní rovní, pričom takúto situáciu nezistil.

35. Záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota

na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého
kalendárneho roka. V čase keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých finančných prostriedkov, sú splatné
aj úroky, ktoré sa ho týkajú.
Ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné
aj úroky z tejto splátky (§ 503 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka).

36. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Obchodný zákonník nemá priamu úpravu, z ktorej by
vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného skončenia úverovej zmluvy iba do
okamihu tohto skončenia alebo mu tieto patria až do doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov
dlžníkom.

37. V prejednávanej veci vznikol záväzok žalovaných zo zmluvy o úvere, uzatvorenej podľa ustanovení
Obchodnéhozákonníka.Tátozmluvasohľadomnaskutočnosť,žedlžníkakojednazostrántejtozmluvy
nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, preto sana právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka,ajkeďbysainakmalipoužiťnormyobchodnéhopráva (§52ods.2Občianskehozákonníka).

38. Súdna prax otázku doby, na ktorú sa dojednávajú úroky a úroky z omeškania v minulosti už riešila a
zaujala v nej názor, že rozhodovacia prax aj právna literatúra je zajedno v tom, že úroky dohodnuté pri
poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny.

39. Ustanovenie § 658 ods. 1 (zmluva o pôžičke) a ani iné ustanovenia Občianskeho zákonníka či iného

právneho predpisu nestanovujú, na akú dobu možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Uvedené
ustanovenie zakotvuje iba možnosť sa pri peňažnej pôžičke na týchto úrokoch dohodnúť; o dobe na
ktorú tak možno učiniť mlčí. Vzhľadom k tejto dikcii, ktorá neobsahuje jednoznačný príkaz či zákaz
vo vzťahu k vymedzeniu predmetnej doby, ako i k jeho povahe, z ktorej nevyplýva, že sa od neho
nemožno odchýliť, je možné vyvodiť záver, že ide o ustanovenie dispozitívnej povahy, ktoré zmluvné
strany nijako neobmedzuje v možnosti upraviť si obsah ich úrokového záväzkového právneho vzťahu, v

rámci zmluvnej autonómie (pokiaľ ide o dobu, na ktorú sa úroky dojednávajú). Nemožno teda vylúčiť, aby
si strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná
(do jej faktického vrátenia veriteľovi), teda i za dobu, v ktorej sa dlžník prípadne ocitne v omeškaní so
splnením svojho záväzku tým, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti.

40. Tomuto záveru zodpovedá i to, ako sú právnou teóriou a rozhodovacou praxou súdov všeobecne
prijímané inštitúty zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, ktoré oboje sú príslušenstvom pohľadávky,
avšak majú odlišné funkcie a je treba ich odlišovať. Zatiaľ čo zmluvné úroky sú odmenou za užívanie
istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel
od zmluvného úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dohodnuté (§ 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka). Pritom platí, že môžu existovať vedľa seba.

41. Najvyšší súd Českej republiky sa v rozsudku zo dňa 27.6.2007 sp. zn. 33Odo 657/2005 nestotožnil
s právnym záverom odvolacieho súdu, že úroky podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno
zásadne dohodnúť len na dobu do dohodnutého dňa splatnosti istiny a že od tohto okamihu už zmluvné

úroky nenabiehajú a nastupujú úroky z omeškania. Mal za to, že z hľadiska posúdenia doby, za ktorú
boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy, ako si ho zmluvné
strany upravili.

42. S týmto názorom sa stotožňuje aj odvolací súd.

43. Podľa čl. II. zmluvy výška úrokovej sadzby mimoriadneho medziúveru je 8,29% p. a. Výška úrokovej
sadzby medziúveru je fixná po dobu päť rokov. Do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení
sa dlžník zaväzuje splácať úroky z medziúveru.
Podľa čl. VII bodov 5., 6., 8. a 10 zmluvy strán sporu odstúpením od tejto zmluvy nezaniká záväzok

dlžníka, prípadne ručiteľa splatiť pohľadávku veriteľa vrátane jej príslušenstva. Odstúpením od tejto
zmluvy nezanikajú ani zabezpečovacie zmluvy uzatvorené medzi veriteľom a dlžníkom, resp. treťou
osobou.
Odstúpením od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do
zaplatenia celej pohľadávky.

Po odstúpení od tejto zmluvy má veriteľ právo účtovať si pri stavebnom úvere 3% p. a. úrok z omeškania
nad dohodnutú úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu a pri medziúvere 5% p. a. úrok z omeškania nad
dohodnutú úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu.
V prípade odstúpenia od tejto zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej
sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8. čl. VII tejto zmluvy.

44. V posudzovanom spore zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere vyplýva, že jej
účastníci sa dohodli na úrokovej sadzbe vo výške 8,29% p. a. a pre prípad odstúpenia od zmluvy si
dohodli povinnosť dlžníkov platiť zmluvne dohodnuté úroky z úveru až do zaplatenia celej pohľadávky.
Rovnako si dohodli aj výšku úrokov z omeškania pri medziúvere, a to 5% p. a. nad dohodnutú úrokovú

sadzbu z celého zostatku dlhu.

45. Vychádzajúc z dohody účastníkov zmluvy má žalobca nárok na úroky z úveru a úroky z omeškania
tak, ako boli priznané súdom prvej inštancie.46. Žalovaní v odvolaní namietali aj dôvodnosť priznania žalobcom uplatnených poplatkov a dohodu
strán sporu v tomto spore zakotvenú v zmluve, resp. obchodných podmienkach žalobcu, považovali za

neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná.

47. Právo na odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky,
ak je poskytovanie úveru predmetom podnikania veriteľa, vyplýva z kogentného ustanovenia § 499
Obchodného zákonníka. Ak sa teda žalobca dohodol s dlžníkmi na zaplatení tohto poplatku, postupoval

v súlade s platnou právnou úpravou, a preto nemôže ísť o neprijateľnú zmluvnú podmienku. O takúto
neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve by išlo len v prípade, ak by odplata bola
dohodnutá v neprimeranej výške.
Takýto záver vyplýva aj z rozhodnutia, na ktoré odkazujú žalovaní (rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 21Co 171/2015 z 31.5.2016), a podľa ktorého súd posúdil poplatok za spracovanie úveru za
neúmerne vysoký len v 2/3 uplatnenej výšky, a to s poukazom na výšku poskytnutého úveru. Teda

nevylúčil absolútne, že veriteľ nemá na poplatok za spracovanie úveru nárok.
V predmetnej veci bol dlžníkom poskytnutý úver vo výške 300.000,- Sk (9 958,17 eura) a výška poplatku
bola určená podľa Sadzobníka poplatkov žalobcu v sume 116,10 eura, t. j. 3.500,- Sk, čo je 1,16% z
poskytnutého úveru. Nejde teda o neprimeranú sumu odplaty, keďže aj v uvedenom rozhodnutí Krajský
súd v Prešove poukazoval na to, že banky požadujú takúto odplatu vo výške 1% až 2% z poskytnutého

úveru a v takejto výške odplatu aj akceptoval.

48. Ani nárok na poplatok za upomienku nemožno a priori vylúčiť bez skúmania jej výšky, podobne
ako nárok na poplatok za zmenku, ktorou dlžníci zabezpečovali pohľadávku veriteľa zo zmluvy, keďže
tieto nároky vyplývajú priamo zo zmluvy a ich uplatnenie nevylučuje ustanovenie § 7 ods. 5 zákona

č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. Pokiaľ žalovaní poukazujú na rozhodnutia súdov, v ktorých
za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovali vyúčtovanie sumy 10,- a 35,- eur za upomienku, v
predmetnej veci si žalobca uplatnil za upomienku 3,- eurá, čo by zodpovedalo nákladom na vyhotovenie
a poštovú prepravu upomienky a nepochybne vznik týchto nákladov zavinili dlžníci, ktorí riadne a včas
neplnili svoj záväzok zo zmluvy. Nemecká judikatúra nie je v súvislosti s týmto poplatkom aplikovateľná,

pretože Občiansky zákonník nepozná paušálnu náhradu ujmy za omeškanie (ako Obchodný zákonník
paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky).

49. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku podľa § 387 ods.
1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd

prvej inštancie v súlade s platnou právnou úpravou.

50. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
a § 262 ods. 1 C. s. p. a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovaným
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

51. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 C. s. p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s.
p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v

rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C. s. p.Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených
v § 429 ods. 2 C. s. p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C. s. p. V dovolaní
podľa § 428 C. s. p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).