Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. jún 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/28/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817213593
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3817213593.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: D. C.. v skratke D., B. so
sídlom Z. K. XX, S. P.: XX XXX XXX, zast. C. F., K. so sídlom F. X, S., P.: XX XXX XXX, proti žalovanému:
E. so sídlom v C., P.: XX XXX XXX, zast. A.. L. K., advokátom so sídlom E. L. 1, S., o ochranu pred
neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby a poskytnutie primeraného finančného

zadosťučinenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 9. decembra
2019, č. k. 18C/35/2017-1142 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť do troch dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku uverejniť po dobu najmenej 30 dní na webovej stránke www.E..sk

ospravedlnenie v znení: ,,E.. v tlačových správach zo dňa 10.7.2017 a 13.9.2017
adresovaných mediálnemu okruhu, a to najmä subjektom: Tlačová agentúra Slovenskej republiky a
SITA Slovenská tlačová agentúra, a.s. uviedli vo vzťahu k spoločnosti D. C. S., B.. nepravdivé a
difamujúce informácie, ktoré vážnym spôsobom zasiahli do dobrej povesti tejto spoločnosti. Zverejnené
informácie týkajúce sa úmyslu spoločnosti D. C. S., B.. zničiť prírodné liečivé zdroje v C., prezentovania
spoločnosti D. C. S.,. ako znečisťovateľa životného prostredia, subjektu zodpovedného za zvyšovanie

počtu onkologických ochorení, týkajúce sa hrubej marže spoločnosti D. C. S.,., predraženej koncovej
ceny predávaného hnedého uhlia D., B.. v porovnaní s priemermi v okolitých krajinách a zneužívaní
svojho postavenia, sú nepravdivé a difamujúce, za čo sa spoločnosť E. C., a.s. ospravedlňuje“. Súčasne
výrokom II. uložil žalovanému povinnosť v najbližšom vydaní časopisu E., D., po právoplatnosti rozsudku
uverejniť čitateľne a na viditeľnom mieste ospravedlnenie v znení: ,,E. v tlačových správach zo dňa
10.7.2017 a 13.9.2017 adresovaných mediálnemu okruhu, a to subjektom: R. agentúra Slovenskej
republiky a SITA Slovenská tlačová agentúra, a.s. uviedli vo vzťahu k spoločnosti D. C. S., B. nepravdivé

adifamujúceinformácie,ktorévážnymspôsobomzasiahlidodobrejpovestitejtospoločnosti.Zverejnené
informácie týkajúce sa úmyslu spoločnosti D. C. S., B.. zničiť prírodné liečivé zdroje v C., prezentovania
spoločnosti D. C. S., B.. ako znečisťovateľa životného prostredia, subjektu zodpovedného za zvyšovanie
počtu onkologických ochorení, týkajúce sa hrubej marže spoločnosti D. C. S., B.., predraženej koncovej
ceny predávaného hnedého uhlia D., B.. v porovnaní s priemermi v okolitých krajinách a zneužívaní
svojho postavenia, sú nepravdivé a difamujúce, za čo sa spoločnosť E. ospravedlňuje“. Výrokom

III. uložil žalovanému povinnosť do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku vydať tlačovú správu
adresovanú mediálnemu okruhu, a to subjektom: Tlačová agentúra Slovenskej republiky a SITA
Slovenská tlačová agentúra, a.s., ktorej obsahom bude ospravedlnenie uvedené vo výroku I. rozsudku.VýrokomIV.uložilžalovanémupovinnosťdotrochdníododňaprávoplatnostirozsudkuzaplatiťžalobcovi
sumu 10.000 eur z titulu primeraného finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do dobrej
povesti žalobcu. Výrokom V. uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi 100 % trov konania, pričom

dodal, že o ich výške súd rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému
ospravedlnenia za nepravdivé a difamujúce tvrdenia žalovaného, ktoré žalovaný adresoval médiám dňa
10.7.2017 a dňa 13.9.2017 (TASR a SITA). Žalobca v žalobe konštatoval, že týmito výrokmi, ktorých bolo

celkovo 12, žalovaný neoprávnene zasiahol do jeho práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby,
nakoľko tvrdenia žalovaného sú nepravdivé, zavádzajúce a difamujúce. Žalobca sa na tomto základe
domáhal i primeraného finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do jeho dobrej povesti.

3. Podľa žalobcu zásahom do jeho práva na ochranu dobrej povesti došlo tým, že žalovaný dňa
10.7.2017 a dňa 13.9.2017 adresoval médiám dve tlačové správy, ktoré prevzali viaceré médiá a ktoré

následne uverejnili články aj reportáže, ktoré obsahovali aj tvrdenia z tlačových správ. Na základe
uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný je pôvodcom konania, o ktorom žalobca tvrdí, že
je zásahom do jeho dobrej povesti, a preto žalovaný je pasívne vecne legitimovaný v tomto spore.

4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie (viď bod 6. na str. 30 až 34).

5. Po jeho vykonaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný skutočne dňa 10.7.2017
adresoval médiám tlačovú správu (ďalej ako „tlačová správa I.“). Túto tlačovú správu prevzali viaceré
médiá, ktoré následne uverejnili články, ktoré obsahovali aj žalované tvrdenia. Konkrétne sa jednalo
o články: 1. C. kúpele podávajú podnet na S. W. od R..K., uverejnený

na -p/269701-clanok. html, 2. Dotácie pre bane zdražujú elektrinu od M., uverejnený v
tlačenej podobe dňa 11.7.2017, 3. E. posielajú na C. Protimonopolný úrad od D. noviny, uverejnený v
tlačovej podobe dňa 11.7.2017, ale aj reportáže Rádia G. zo dňa 11.7.2017 a TV Z. zo dňa 13.7.2017.

6. Dňa 13.9.2017 žalovaný adresoval médiám ďalšiu tlačovú správu (ďalej ako „tlačová správa II.“),

ktorú opäť prevzali viaceré médiá, ktoré následne uverejnili články, obsahujúce aj žalované tvrdenia.
Konkrétne sa jednalo o články: 1. C. kúpele sa obrátili na Európsky parlament, boja sa ťažby
od R..SK, uverejnený na , 2. Rozšírenie ťažby uhlia na D. H.
ohrozíliečivépramene,tvrdiaE.C.odY..sk,uverejnený na, 3. C. kúpele sa obrátili na EP, obávajú sa ohrozenia vôd pre ťažbu, od openiazoch.zoznam.sk.

7. V tlačových správach sú preukázané podľa súdu prvej inštancie všetky zažalované výroky (v počte
12) žalovaného.

8. Súd prvej inštancie konštatoval, že predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu

dobrej povesti právnickej osoby je, že žalobca dobrú povesť skutočne požíva, že ide o neoprávnený
zásah do dobrej povesti, pričom takýto zásah musí byť zároveň objektívne spôsobilý privodiť dotknutej
právnickejosobe(nemajetkovú)ujmu,existenciapríčinnejsúvislostimedzizásahomaneoprávnenosťou
zásahu. Existencia dobrej povesti právnickej osoby sa prezumuje. Žalovaný v priebehu konania tvrdil,
že žalobca takúto dobrú povesť nepožíva, čím absentuje jedna zo základných podmienok konania na

ochranu dobrej povesti, absentuje predmet súdnej ochrany. Súd prvej inštancie sa však s týmto názorom
žalovaného nestotožnil. Podľa súdu prvej inštancie dobrá povesť právnickej osoby sa v zásade hodnotí
podľajejsprávaniavobchodnýchvzťahoch,aprávnickáosobanepožívadobrúpovesťvtedy,aksineplní
svoje záväzky riadne a včas. Dobrá povesť je vytváraná na základe skúseností, ktoré s touto právnickou
osobou majú jej obchodní partneri, zákazníci a iné subjekty, ktoré s ňou prichádzajú do

kontaktu, pričom žalovaný v tomto zmysle nepreukázal, že by si žalobca neplnil svoje záväzky riadne a
včas,resp.žebysubjektyvobchodnoprávnychvzťahoch,zákaznícičiinésubjektynepovažovaližalobcu
za právnickú osobu s dobrou povesťou. Neexistencia dobrej povesti právnickej osoby by mohla byť
preukázaná len tak, že by bolo zrejmé, že právnická osoba je negatívne vnímaná v širšom spoločenskom
kontexte, teda o právnickej osobe by bolo všeobecne známe, že nemá dobrú povesť a že ju takto

vnímajú aj mnohé iné subjekty, ktoré s ňou majú skúsenosť, a že táto zlá povesť spôsobila napríklad to,
že s ňou už nechcú obchodovať. Toto sa však žalovanému preukázať nepodarilo, nepreukázal žiadne
také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok absenciu dobrej povesti žalobcu. Dôkazné bremeno
je na tom, kto zasahuje do dobrej povesti, aby preukázal, že právnická osoba už dobrú povesť svojimkonaním stratila. Žalovaný dôkazné bremeno neuniesol, na rozdiel od žalobcu, ktorý dôkazmi
(svedeckou výpoveďou P.. K. a p. S.) preukázal, že spolupráca žalobcu s obchodnými spoločnosťami, s
ktorými je žalobca v obchodnoprávnom vzťahu, je dlhodobo dobrá, bezproblémová a žalobca

si riadne plní svoju finančnú disciplínu smerom ku svojim obchodným partnerom. Na základe uvedeného
dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca dobrú povesť v čase začatia sporu nepochybne požíval,
čím mal za splnenú prvú podmienku prípustnosti žaloby.

9. Za nesporné súd prvej inštancie považoval to, že žalovaný dňa 10.7.2017 a dňa 13.9.2017

adresoval médiám tlačové správy, ktoré prevzali viaceré médiá, a následne uverejnili články a reportáže
obsahujúce aj žalované tvrdenia.

10. Nebolo sporným podľa súdu prvej inštancie ani znenie dvanástich žalovaných medializovaných
výrokov.

11. Sporným však podľa súdu prvej inštancie bolo, či obsahom tlačových správ sú skutkové tvrdenia
žalovaného alebo len hodnotiace úsudky, ako aj pravdivosť obsahu týchto sporných častí tlačových
správ, a či majú alebo nemajú difamačný charakter. Preto súd prvej inštancie vykonal rozsiahle
dokazovaniekukaždémuvýrokuscieľomozrejmeniauvedenýchsporností(odvolacísúdsanavďalšom
texte obmedzí len na uvedenie žalovaných výrokov a výsledku týchto zistení, pričom nepovažuje

za potrebné rekapitulovať obsah vykonaného dokazovania a jednotlivých krokov, ktoré viedli súd prvej
inštancie k týmto výsledkom).

12. Prvý žalovaný výrok znel:

„Každý občan Slovenska zaplatí ročne za povinnú produkciu elektriny z hnedého uhlia približne desať
eur. Jediný, kto na tom získava, je súkromný podnik D.. A ten chce teraz ťažbu, ktorou robí úžitok len
sebe a nikomu inému, ešte rozšíriť a zničiť to, čo je v regióne najvzácnejšie.“

13. K nemu súd prvej inštancie uviedol, že má za skutkové tvrdenia výroky, že každý občan zaplatí za

povinnú produkciu elektriny z hnedého uhlia približne 10 eur, že jediný kto na tom získava je žalobca,
že žalobca svojou ťažbou robí úžitok len sebe samému a nikomu inému, že žalobca chce ťažbu rozšíriť.
Za hodnotiaci úsudok považoval výrok, že žalobca chce zničiť to, čo je v regióne najvzácnejšie. Z
vykonaného dokazovania k uvedenému výroku nemal súd prvej inštancie za preukázanú pravdivosť
skutkových tvrdení, že každý občan zaplatí za povinnú produkciu elektriny z hnedého uhlia približne 10

eur, že jediný, kto na tom získava, je žalobca a že žalobca svojou ťažbou robí úžitok len sebe samému a
nikomu inému, taktiež nemal za preukázané, že hodnotiaci úsudok tohto výroku vychádza z pravdivých
skutočností, resp. pravdivých informácií ako premís pre tento hodnotiaci úsudok. Za preukázanú mal
pravdivosť skutkového tvrdenia, že žalobca chce svoju ťažbu rozšíriť, čo žalobca nerozporoval, pričom
z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že aktuálne prebieha na MŽP SR správne konanie v

súvislosti s plánovanou ťažbou v 12. ťažobnom poli DP H.. Keďže sa však sporný výrok tlačovej správy
skladázviacerýchskutkovýchtvrdeníajednéhohodnotiacehoúsudku,pričomsúdprvejinštancievšetky
s výnimkou jedného skutkového tvrdenia vyhodnotil ako nepravdivé, dospel súd prvej inštancie k záveru,
že žalovaný pravdivosť tohto výroku nepreukázal.

14. Druhý žalovaný výrok znel:

„Ako vedúci kúpeľov a lokálpatriot, ktorému na C. záleží, toto nechcem dovoliť. Preto poukazujem
na neférové pôsobenie D. v našom regióne a podnikám právne kroky, ktoré by mohli z našich daní
financovanú agóniu tohto podniku ukončiť.“

15. K nemu súd prvej inštancie uviedol, že za skutkové tvrdenia považuje výroky, že P..
G., ktorý ako štatutárny zástupca žalovaného tieto výroky prezentoval, je vedúci kúpeľov a lokálpatriot,
ktorému na C. záleží, že v regióne žalobca neférovo pôsobí, a že P.. G. podniká právne
kroky. Za hodnotiaci úsudok považoval súd prvej inštancie výrok, že z daní občanov SR je financovaná

agónia žalobcu ako podniku. Súd posúdil skutkové tvrdenia a hodnotiaci úsudok v celkovom kontexte
tlačovej správy I. Skutkové tvrdenie, že P.. G. je ,,vedúcim“ žalovaného, pokladal súd prvej inštancie za
preukázané a pravdivé. Skutkové tvrdenie, že je lokálpatriot, ktorému záleží na C., považoval žalovaným
za nepreukázané. Ak žalovaný tvrdil, že ide o hodnotiaci úsudok, súd prvej inštancie mal za to, že ide oskutkovétvrdenie,ktoréhopravdivosťjemožnépreukázaťdokazovaním.Skutkovétvrdenie,ževregióne
žalobca pôsobí neférovo, súd prvej inštancie považoval za nepreukázané a tak nepravdivé. Skutkové
tvrdenie, že žalovaný podniká právne kroky voči žalobcovi, súd prvej inštancie mal za preukázané.

Ku skutkovému tvrdeniu, že z našich daní financovaná agónia tohto podniku, súd prvej
inštancie mal za preukázané, že dotácie zo štátneho rozpočtu sú žalobcovi poskytované v priebehu
jednotlivých rokov na pravidelnej báze. Výraz ,,agónia“ podľa žalovaného vychádzal
z verejne dostupných zdrojov a informácií, že ťažobná činnosť žalobcu nemá budúcnosť, nakoľko EÚ
požaduje útlm banskej činnosti, navyše je finančne neúnosná, slovo agónia je preto úplne primerané,

nejde o excesívny výraz. Naopak, žalobca mal za to, že slovné spojenia ako ,,neférové pôsobenie D.“
a ,,z našich daní financovanú agóniu“ sú voči žalobcovi zjavne difamujúce, pretože žalovaný prezentuje
ako fakt, ktorý však nie je založený na pravdivých skutočnostiach, že žalobcove pôsobenie je neférové
a absolútne bez dôvodu ho označuje za agóniu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalovaný vyslovil úsudok, ktorý vo svojom úplnom znení nemá pravdivý skutkový základ, resp. tento
nebol preukázaný v časti, že ak aj bolo preukázané, že žalobca v rokoch 2015 až 2017 čerpal dotácie zo

štátneho rozpočtu, nebol preukázaný skutkový základ pre zvyšok úsudku, teda že je (resp. k 10.7.2017
bola) z daní financovaná agónia žalobcu, a to aj s poukazom na účel, na ktorý boli dotácie žalobcovi
poskytnuté. Súd prvej inštancie sa pritom nestotožnil s tvrdením žalovaného, že agónia vychádza z
verejne dostupných zdrojov a informácii a že ťažobná činnosť baní nemá budúcnosť, že EÚ požaduje
útlm banskej činnosti a že ide o primerane použitý výraz. Výraz ,,agónia“ v slovníku cudzích slov

znamená stav bezvedomia, spravidla tesne pred smrťou; nečinnosť. Súd prvej inštancie mal za to, že ide
o hodnotiaci úsudok znevažujúceho charakteru, pričom nebol preukázaný pravdivý skutkový základ, keď
nebolo preukázané konanie, resp. nekonanie, ktoré by bolo financované z daní občanov SR. Na základe
uvedenéhosúdprvejinštancieprijalzáver,žeztrochskutkovýchtvrdeníajednéhohodnotiacehoúsudku
žalovaný uniesol dôkazné bremeno o pravdivosti len skutkového tvrdenia v tej časti, že p. P.. G. je

vedúcim kúpeľov a že podniká voči žalobcovi právne kroky, vo zvyšku nemožno preukázanie pravdivosti
daného výroku skonštatovať, preto súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný pravdivosť tohto výroku
nepreukázal.

16. Tretí žalovaný výrok znel:

„Zatiaľ čo povinná produkcia elektriny z hnedého uhlia spôsobuje SE straty, D. sú na tom výrazne lepšie.
V roku 2015 sa ich hrubá marža pohybovala vo výške 55,35%. Len na porovnanie hrubá marža v prípade
už dnes neexistujúcej spoločnosti C. U. bola v rovnakom období 41,06%.“

17. K nemu súd prvej inštancie uviedol, že všetky výroky sú skutkové tvrdenia. Na základe
vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný pravdivosť ani jedného
skutkového tvrdenia nepreukázal.

18. Štvrtý žalovaný výrok znel:

„D. sú však veľký moloch, ktorý zneužíva svoje postavenie, celý región, a dokonca všetkých slovenských
občanov, ktorí ročne preplácajú za elektrinu a navyše z uhlia, ktoré ničí životné prostredie.“

19. K nemu súd prvej inštancie uviedol, že o hodnotiaci úsudok ide pri výroku, že žalobca je veľký

moloch, ktorý zneužíva svoje postavenie, celý región, a dokonca všetkých slovenských občanov, za
skutkové tvrdenie považoval výrok, že všetci slovenskí občania ročne preplácajú za elektrinu z uhlia,
ktoré ničí životné prostredie. Súd prvej inštancie sa zaoberal skutkovým základom hodnotiaceho úsudku.
Keďže podľa názoru súdu prvej inštancie absentuje akýkoľvek skutkový základ pre vytvorenie si
úsudku, že by mal byť žalobca moloch, zneužívajúci jednak svoje postavenie, celý región a dokonca

všetkých slovenských občanov, súd prvej inštancie vyhodnotil tento hodnotiaci úsudok za neprimeraný
a difamačný, bez skutkového základu, preto objektívne spôsobilý zasiahnuť do dobrej povesti právnickej
osoby. Pravdivosť skutkového tvrdenia, že všetci slovenskí občania ročne preplácajú za elektrinu
vyrábanú z uhlia, podľa súdu prvej inštancie žalovaný nepreukázal. Pravdivosť skutkového tvrdenia,
že uhlie ničí životné prostredie považoval súd prvej inštancie za preukázanú. Avšak po zhodnotení

celého výroku a posúdení, pravdivosť ktorých skutkových tvrdení a skutkový základ ktorých hodnotiacich
úsudkov žalovaný v tomto výroku preukázal, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný pravdivosť
tohto nepreukázal.20. Piaty žalovaný výrok znel:

„Podanie ďalej uvádza, že v porovnaní s ôsmymi európskymi krajinami cena predávaného uhlia D.

výrazne prevyšuje priemery v okolitých krajinách.“

21. K nemu súd prvej inštancie uviedol, že tento výrok predstavuje skutkové tvrdenie. Jeho pravdivosť
žalovaný podľa súdu prvej inštancie nepreukázal.

22. Šiesty žalovaný výrok znel:

„Poviem to jednoducho, ak bane rozšíria svoju ťažbu, skončili sme. Do šácht, ktoré sa nanovo vyrúbu,
sa prepadnú naše horúce žriedla a my prídeme o vodu, ako sa to stalo kúpeľom v S.. Dopady na životné
prostredie môžu byť devastačné.“

23. K nemu výroku súd prvej inštancie uviedol, že hodnotiaci úsudok predstavuje výrok, že ak žalobca
rozšíri ťažbu, žalovaný skončil. Za skutkové tvrdenia považoval výroky, že do šácht, ktoré sa
nanovo vyrúbu, sa prepadnú horúce žriedla žalovaného a žalovaný príde o vodu, ako sa to stalo
kúpeľom v S., že dopady na životné prostredie môžu byť devastačné. Po vykonanom dokazovaní súd
prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný pravdivosť skutkových tvrdení a pravdivý skutkový základ

hodnotiaceho úsudku v tomto výroku nepreukázal.

24. Siedmy žalovaný výrok znel:

„Termálnej vode a C. kúpeľom na strednom Slovensku v súčasností hrozí v dôsledku existujúcej a

plánovanej ťažobnej činnosti D. C. S. (ďalej ako D.) ohrozenie ich činnosti, a to masívnym čerpaním
termálnej vody v lokalite F. a novou ťažbou plánovanou tri kilometre od termálnych prameňov, ktoré
kúpele využívajú.“

25. K nemu súd prvej inštancie uviedol, že skutkové tvrdenie predstavuje výrok, že termálnej vode a

žalovanému na strednom Slovensku v súčasností hrozí v dôsledku existujúcej a plánovanej ťažobnej
činnosti žalobcu ohrozenie činnosti žalovaného, a to masívnym čerpaním termálnej vody v lokalite F.
a novou ťažbou plánovanou tri kilometre od termálnych prameňov, ktoré žalovaný využíva. Súd prvej
inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že pravdivosť skutkového tvrdenia žalovaného,
že termálnej vode a žalovanému v súčasností hrozí v dôsledku existujúcej a plánovanej

ťažobnej činnosti žalobcu ohrozenie ich činnosti, a to masívnym čerpaním termálnej vody v lokalite F.,
sa žalovanému preukázať nepodarilo. Tvrdenie, že sa jedná o ,,masívne“ čerpanie termálnej vody v
lokalite F., vykonaným dokazovaním pravdivosť taktiež dokázaná nebola. Otázka, či plánovaná ťažba
môže ohroziť pramene kúpeľov, je aktuálne riešená v správnom konaní o posudzovaní vplyvov na
MŽP SR, ohrozenie plánovanou ťažbou, žalovaný nepreukázal. Žalovaný pravdivosť skutkových tvrdení

tak nepreukázal.

26. Ôsmy žalovaný výrok znel:

„Ďalšia plánovaná ťažba D. v 12. ťažobnom poli (roky 2023-2034) dobývacieho priestoru, ktorý sa

nachádza v druhom ochrannom pásme liečivých termálnych zdrojov, môže spôsobiť mohutný prieval
a vážne narušiť zdroje termálnej vody. D. plánujú dolovať približne 250 metrov pod povrchom, t.j. na
úrovni koreňov vrtov C. kúpeľov. Vzdialenosť medzi kúpeľmi a plánovanou lokalitou ťažby je 2 až 3
kilometre. Pokiaľ dôjde k prievalu vody, môže byť nezvratný a taký mohutný, že ho nebude možné
technickým spôsobom zastaviť. Rozširujúca sa ťažba smerom k územiu kúpeľov zväčšuje riziko prievalu

termálnych vôd kúpeľov do banských chodieb a môže nezvratne poškodiť zdroje liečivých vôd. Do
dnešného dňa neprebehla dostatočná odborná diskusia a analýza ohľadom rizika možného prievalu,
ktorý môže v budúcnosti ohroziť životy baníkov či termálne zdroje. Obavy kúpeľov vychádzajú
predovšetkým podobného prievalu, ktorý nastal v roku 1954, kedy v dôsledku prievalu termálnych vôd
z podložia uhoľných slojov do banských chodieb začala vytekať termálna voda, v množstve 10 litrov za

sekundu a v priebehu cca 2 mesiacov klesla výdatnosť bojnických prameňov z nominálnych 39 litrov za
sekundu na 15 litrov za sekundu. Tento prieval sa utlmil až po 4 rokoch.“27. K nemu súd prvej inštancie uviedol, že všetky tieto výroky predstavujú skutkové tvrdenia. Po
vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že pravdivosť ani jedného žalovaný
nepreukázal.

28. Deviaty žalovaný výrok znel:

„Ministerstvo životného prostredia SR v súčasnosti opätovne posudzuje vplyv na životné
prostredie, potom ako pôvodne vydalo kladné stanovisko k ťažbe, napriek tomu, že Inšpektorát kúpeľov

a žriediel SR uviedol, že navrhovaná činnosť sa dotýka záujmov, chránených zákonom č. 538/2005 Z.z.
a ohrozuje liečivé zdroje E. C.. Ministerstvo disponuje vlastnými posudkami vypracovanými znalcami,
pričom odmieta poskytnúť všetky podklady nevyhnutne potrebné na vypracovanie samostatných
odbornýchposudkov(prílohač.1),ktorébyvypracovalizahraničníodborníci.Realizácierozšíreniaťažby
výrazným spôsobom ovplyvní životné prostredie dotknutej oblasti. Možné riziká, ktoré boli uvádzané v
stanoviskách, pripomienkach a odborných posudkoch k zámeru rozšírenia ťažby výrazne

prevyšujú nad spoločenským a ekonomickým prínosom.“

29. K nemu súd prvej inštancie uviedol, že všetky výroky predstavujú skutkové tvrdenia. Po vykonanom
dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný pravdivosť ani jedného z nich nepreukázal.

30. Desiaty žalovaný výrok znel:

„Okrem toho prebieha masívne čerpanie termálnej vody z vrtu v lokalite F., kde D. dostali povolenie v
r. 1999 na sezónny ohrev banských vetrov. Čerpanie nemalo ohroziť existenciu termálnych zdrojov v
blízkosti C. kúpeľov, k čomu však dochádza. Chemicko-fyzikálne zloženia z vrtu z lokality F. sú podobné

termálnej vode z C. kúpeľov. Je pritom len vecou administratívneho postupu, aby SR uznala tento vrt za
zdroj prírodnej liečivej vody. Termálna liečivá voda z tohto zdroja sa používa na vykurovanie skleníkov
a nie je vylúčené, že sa používa ako zálievka hydropónie, na ktorej sa pestujú rajčiny. Dôsledkom je
značný pokles tlakov na vzhlaví kúpeľných vrtov. Lokalita F. a lokalita kúpeľných vrtov sú hydraulicky
spojené, čo jednoznačne dokazuje piezometricka výška hladín oboch oblastí.“

31. K nemu súd prvej inštancie uviedol, že všetky tieto výroky predstavujú skutkové tvrdenia. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že pravdivosť ani jedného z nich žalovaný nepreukázal.

32. Jedenásty žalovaný výrok znel:

„Mesačná podpora výroby elektriny z domáceho uhlia v prepočte na baníka je niekoľkonásobne vyššia
ako jeho mzda. Ťažká a nebezpečná práca baníka v súkromnej spoločnosti, ktorej činnosť má negatívny
vplyvnaživotnéprostrediejeplnedotovanáobyvateľstvom.PodľaInštitútufinančnejpolitikyMinisterstva
financií SR (príloha 2) bola v roku 2010 podpora na jedného baníka v odvetví ťažby hnedého uhlia

1793,- EUR, čo bolo o takmer 700,- EUR viac ako jeho mzdové náklady. Dotácia štátu na
jedného zamestnanca D. dnes značne prevyšuje čiastku 2300,- EUR mesačne, čo je dvoj až trojnásobok
skutočného súčasného príjmu zamestnanca D..“

33. K nemu súd prvej inštancie uviedol, že všetky výroky predstavujú skutkové tvrdenia. Žalovaný ich

pravdivosť podľa súdu prvej inštancie nepreukázal.

34. Dvanásty žalovaný výrok znel:

„Činnosťou D. a výrobou elektriny spaľovaním uhlia EN dochádza k ohrozeniu životného prostredia,

zvyšovaniu emisií, zvyšovaniu onkologických ochorení, pričom D. sú plne závislé na štátnych dotáciách.
Otvorenie debaty a transparentnosť zásahov Slovenskej republiky môže odstrániť pochybnosti o jej
postupe alebo pomôcť zmeniť región z ťažobného na kúpeľný, resp. zo štátom dotovaného na trhový,
vybudovaný na súkromných investíciách.“

35. K nemu súd prvej inštancie uviedol, že skutkové tvrdenia predstavujú výroky, že činnosťou žalobcu
a výrobou elektriny spaľovaním uhlia EN dochádza k ohrozeniu životného prostredia, že činnosťou
žalobcu dochádza k zvyšovaniu emisií, že činnosťou žalobcu dochádza k zvyšovaniu onkologických
ochorení, že žalobca je plne závislý na štátnych dotáciách. Za hodnotiaci úsudok považoval výrok,že otvorenie debaty a transparentnosť zásahov Slovenskej republiky môže odstrániť pochybnosti o jej
postupe alebo pomôcť zmeniť región z ťažobného na kúpeľný, resp. zo štátom dotovaného na trhový,
vybudovaný na súkromných investíciách. Podľa súdu prvej inštancie možno vyvodiť, že

výrobou elektriny dochádza k zvyšovaniu emisií, avšak nemožno vyvodiť, že k nemu dochádza priamo
činnosťou žalobcu, ako to tvrdí žalovaný vo svojom výroku a aký dojem znenie daného skutkového
tvrdenia u bežného čitateľa pravdepodobne navodzuje. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dodal, že ak
vo výroku č. 4 vo vzťahu k preukázaniu pravdivosti skutkového tvrdenia, že uhlie ničí životné prostredie,
dospel na základe zhodnotenia dôkazov k záveru, že toto tvrdenie bolo preukázané ako pravdivé, vo

vzťahu k tvrdeniu, že činnosťou žalobcu a výrobou elektriny spaľovaním uhlia dochádza
k ohrozeniu životného prostredia, zvyšovaniu emisií, k takémuto záveru nedošiel preto, že žalovaný
nepreukázal ako činnosť žalobcu životné prostredie ohrozuje a že následkom jeho činnosti je zvyšovanie
emisií. Žalovaný pravdivosť tohto skutkového tvrdenia nepreukázal žiadnym relevantným dôkazom. Vo
vzťahu k tvrdeniu, že dochádza k zvyšovaniu onkologických ochorení činnosťou žalobcu a výrobou
elektrinyspaľovanímuhliaEN,idepodľasúduprvejinštancieotvrdenie,ktoréneboložiadnymspôsobom

preukázané. Čo sa týka tvrdenia žalovaného o poberaní dotácií žalobcom, k tomu súd prvej inštancie
odkázal na vyhodnotenie pravdivosti tohto tvrdenia v predchádzajúcich s
tým súvisiacich výrokoch. Vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku, že otvorenie debaty a transparentnosť
zásahov Slovenskej republiky môže odstrániť pochybnosti o jej postupe, alebo pomôcť zmeniť región z
ťažobného na kúpeľný, resp. zo štátom dotovaného na trhový, vybudovaný na súkromných investíciách,

súd prvej inštancie mal za to, že pravdivosť hodnotiaceho úsudku nie je možné dokazovať preto, že
vychádza zo subjektívneho hodnotenia určitého faktu jeho autorom. V prípade hodnotiaceho úsudku ale
je možné skúmať, či tento hodnotiaci úsudok vychádza z pravdivého základu, pričom v danom prípade
podľa súdu prvej inštancie absentuje akýkoľvek skutkový základ. Vo vzťahu k uvedenému
dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný pravdivosť dvanásteho výroku nepreukázal.

36. Žalovaný tvrdil, že v oboch tlačových správach ide o hodnotiace úsudky. Výroky, pri ktorých
vyslovil, že ide o skutkové tvrdenia, podľa názoru súdu prvej inštancie neobsahovali úvahu či
hodnotiaci úsudok autora, pretože jazykové vyjadrenie týchto výrokov nezodpovedalo jazykovému
vyjadreniuhodnotiacichúsudkov.Vpoužitomjazykovomvyjadreníautoraabsentujeprvoksubjektívneho

hodnotenia (zaujatie postoja k určitému faktu) a hodnotenie faktu z hľadiska správnosti a prijateľnosti
na základe subjektívnych kritérií autora. Namiesto toho autor čitateľom prezentuje konštatovanie o
existencii konkrétnych skutočností, ktoré sú skutkovými tvrdeniami, a to aj vzhľadom na použité výrazy
ako napr. ,,zaplatí“, ,,získava“, ,,chce zničiť“, ,,zneužíva“, ,,ničí“. Za skutkové tvrdenia treba podľa mienky
súdu prvej inštancie považovať vyjadrenia o skutkovej podstate alebo postupe, ktoré sa vyznačujú

objektívnym vzťahom medzi prejavom a realitou a ktorých pravdivosť, úplnosť a presnosť je možné
preveriť dokazovaním. Na základe toho potom súd prvej inštancie vyhodnotil, či ide o skutkové tvrdenia
alebo hodnotiaci úsudok. Pričom vo vzťahu k preukazovaniu pravdivosti skutkových tvrdení
žalovaného mal za relevantné iba tie skutočnosti, z ktorých žalovaný vychádzal, resp. mohol vychádzať
v čase, keď tieto skutkové tvrdenia zverejnil.

37. Súd prvej inštancie dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že mimo čiastkového skutkového
tvrdenia vo štvrtom výroku, že uhlie ničí životné prostredie, sú nepravdivé všetky ostatné skutkové
tvrdenia výrokov 1. až 12., ktoré boli obsiahnuté v tlačových správach, vrátane záveru, že žalovaný ani
u jedného hodnotiaceho úsudku nepreukázal, že vychádzal z pravdivého základu, resp. že pre

takéto napadnuté vyhlásenie existuje dostatočná skutková základňa. Žalovaný tak neuniesol dôkazné
bremeno, ktoré ho v spore zaťažovalo, a pravdivosť svojich výrokov nepreukázal.

38. Zverejnenie nepravdivej informácie o právnickej osobe treba v zásade vždy považovať za zásah
do jej práva na ochranu dobrej povesti. Podstatné je to, že takýmto spôsobom sa o

konkrétnej právnickej osobe vysloví nepravda, na základe ktorej tretie osoby môžu dotknutú právnickú
osobu posudzovať skreslene. Pretože vždy je potrebné rešpektovať zásadu, aby uverejnenie informácií
v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam. Čitateľ nevníma podľa súdu prvej
inštancie jednotlivé výroky či už tlačových správ žalovaného, alebo následne článkov, ktoré prevzali
obsah tlačových správ izolovane, ale v celkovom kontexte. Z obsahu týchto nepravdivých tvrdení

jednoznačne vyplýva značná intenzita zásahu do žalobcovej sféry. A to najmä do jeho dôvery a povesti,
pričom takýto zásah bezprostredne ohrozuje samotnú činnosť žalobcu, čo bolo podľa názoru súdu prvej
inštancie preukázané tým, že obchodní partneri po takomto zásahu už žiadajú od žalobcu finančné
záruky v ich vzájomných obchodnoprávnych vzťahoch, v obchodnoprávnych vzťahoch s dcérskymispoločnosťami žalobcu žiadajú záruky materskej firmy v ich vzájomných obchodnoprávnych vzťahoch.
No rovnako i tým, že žalobca začal evidovať nedostatočný záujem o neho ako o zamestnávateľa v
regióne nielen na postoch, kde sa vyžaduje manuálna zručnosť (napr. zvárač), ale aj v pozíciách, kde

sa vyžaduje vysoká odbornosť, pričom od neho takýto špičkoví odborníci odchádzajú z dôvodu, že majú
obavu o svoju budúcnosť v pracovnej pozícii u žalobcu, ktorý je v dôsledku mediálnych útokov
žalovaného vnímaný ako spoločnosť s neistou budúcnosťou.

39. Súd prvej inštancie zhodnotil celý prejav žalovaného v mediálnom priestore, realizovaný formou

dvoch tlačových správ, a dospel k záveru, že výroky žalovaného sú difamujúce a objektívne spôsobilé
zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu. Súd prvej inštancie zastával názor, že po prečítaní si tlačových
správ, uvedomení si ich obsahu, v čitateľoch vyvolal negatívnu reakciu. Nepochybne je taktiež daná aj
existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a neoprávnenosťou zásahu. Žalovaný totiž v tlačových
správach zverejnil o žalobcovi nepravdivé údaje difamujúceho charakteru, ktoré zasahujú
do dobrej povesti právnickej osoby a poškodzujú žalobcu v očiach nielen širokej verejnosti, ale aj jeho

zamestnancov a dlhoročných či potenciálnych obchodných partnerov, pretože ho vykresľujú ako ničiteľa
životného prostredia a liečivých termálnych prameňov, dodávateľa nekvalitného a predraženého uhlia,
subjektu zodpovedného za zvyšovanie počtu onkologických ochorení, subjektu, ktorý zneužíva svoje
postavenie, či poberateľa neoprávnených dotácií od štátu. Zásah do ochrany dobrej povesti bol založený
uverejnením nepravdivých informácií o žalobcovi.

40. Žalovaný sa procesne bránil o. i. aj tým, že napadnutými výrokmi realizoval svoje právo na slobodu
prejavu, ktoré má v tomto prípade dostať prednosť pred právom žalobcu na ochranu jeho
dobrej povesti. O žalobcovi tvrdil, že je subjektom podliehajúcim väčšej miere kritiky, pričom Európsky
súd pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“) za osoby verejného záujmu, ktorá môže byť terčom zvýšenej

verejnej kritiky, považuje aj významných podnikateľov a známe obchodné spoločnosti, prípadne osoby,
ktoré svojim konaním vstupujú do verejného priestoru. Žalobca je najväčšou banskou spoločnosťou
na Slovensku, jeho činnosť je dlhodobo pod drobnohľadom širokej verejnosti a médií, a to najmä
v súvislosti s dotovaním banskej činnosti, prepojeniami na vládnu stranu, zdravím baníkov, smrťou
baníkov, ochranou životného prostredia v regióne D. H., ochranou kúpeľnej činnosti. V zmysle kritérií

ESĽP je preto žalobca subjektom, ktorý (aj svojim vlastným pričinením a podnikateľskou
činnosťou) vstupuje do verejného priestoru. Žalovaný ďalej argumentoval, že svojimi vyjadreniami len
primeraným spôsobom vstúpil do roky prebiehajúcej verejnej diskusie o rentabilite, efektivite a účelnosti
ďalšej banskej činnosti žalobcu, o preukázateľných objektívnych rizikách
ďalšej ťažby a jej možných negatívnych dopadoch na región a kúpeľnú činnosť žalovaného, pričom

všetkyvyjadreniažalovanéhojepotrebnézasadiťdokontextuprebiehajúcichsprávnychkonaní,verejnej
diskusie o budúcnosti banskej činnosti, jej negatívneho dopadu na životné prostredie, verejné zdravie
a podnikanie žalovaného. Bránil sa tým, že forma jeho prejavov v podobe tlačových správ tak nijakým
spôsobom nevybočuje z akceptovateľných foriem slobody prejavu, že z jeho strany išlo o
verejnú, prípustnú, primeranú a vecnú kritiku, ktorá sa týkala konkrétnych otázok v

aktuálnom čase. Tvrdil, že išlo len o jeho prípustný občiansky prejav týkajúci sa verejného záujmu -
nielen kúpeľnej činnosti žalovaného, ale aj budúcnosti regiónu D. H., transformácie a vytvorenia nových
pracovných miest, ochrany životného prostredia, ochrany verejného zdravia a dôvodnosti ďalšieho
dotovania banskej činnosti z verejných prostriedkov, ktorému ESĽP priznáva zvýšenú právnu ochranu,
pričom od žalovaného, ktorý je významnou obchodnou spoločnosťou a ktorého kúpeľná činnosť a ďalšie

podnikanie môže byť navrhovanou činnosťou vážne dotknuté, sa prirodzene očakáva, že bude v tejto
diskusii aktívne vystupovať.

41. Podľa súdu prvej inštancie je zrejmé, že v tomto prípade dochádza k stretu práva na ochranu
dobrej povesti a slobody prejavu. Súd prvej inštancie na overenie, či je daná možnosť na obmedzenie

slobody prejavu, vykonal test proporcionality, ktorý je používaný aj Ústavným súdom SR či Najvyšším
súdom SR. Tento test je založený na hľadaní odpovedí na otázky Kto?, O kom?, Čo?, Kde?,
Kedy? a Ako? v danom prípade „hovoril“ (teda uverejnil informáciu).

42.Povyhodnoteníkritériítestuproporcionalityboloprikolíziiprávanaochranudobrejpovestiprávnickej

osoby so slobodou prejavu v tomto prípade dôvodné podľa súdu prvej inštancie uprednostniť právo
na ochranu dobrej povesti žalobcu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný
prekročil ústavou garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do práv žalobcu.
Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, možno považovaťza akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom,
resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa. Obmedzenie slobody prejavu je podľa

názoru súdu prvej inštancie v tomto prípade postavené na zákonnom podklade, ktorý je v súlade s
ustanoveniami § 19b Občianskeho zákonníka. Toto obmedzenie má zároveň legitímny cieľ, právo na
ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Nepravdivým tvrdeniam v zásade nie je možné poskytovať
ochranu. Súd prvej inštancie sa v kontexte prednesu nepravdivých výrokov a ich difamujúceho obsahu,
ktorýposudzovalnielenpodľapoužitýchvýrazovaformulácií,alepodľacelkovéhodojmu,sprihliadnutím

ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k nim došlo, nemohol stotožniť s argumentáciou
žalovaného v tom zmysle, že jeho výroky je potrebné považovať za legitímny občiansky prejav. Žalobca
a žalovaný sú obchodnými spoločnosťami s výrazným regionálnym vplyvom a postavením. Žalovaný
je súkromnou obchodnou spoločnosťou, ktorá pôsobí v rovnakom regióne, spoločnosti pritom majú
spoločné ekoprostredie. Súd prvej inštancie preto zastával názor, že žalovaný je v
porovnateľnom rozmere ako žalobca vnímaný vo verejnom priestore. Potom ak platí, že subjekt

vystupujúci vo verejnom priestore je povinný zniesť väčšiu mieru kritiký (judikatúra ESĽP), rovnako by
takýtosubjektmalbyťpovinnýprezentovaťsvojevyhláseniavširokommediálnompriestoresozvýšenou
starostlivosť k ich obsahu a forme. Niet pochýb o tom, že pokiaľ ide o subjekt vystupujúci vo verejnom
priestore, je povinný zniesť väčšiu mieru kritiku, avšak táto kritika musí byť vecná a stáť na konkrétnom
pravdivom skutkovom základe. Súd prvej inštancie zastával presvedčenie, že ak má žalovaný dôvodnú

obavu o ohrozenie jeho kúpeľnej činnosti, má právo tieto obavy prejavovať, avšak iba v rámci
kritiky na základe pravdivých skutočností a spôsobom, ktorý umožní jeho adresátom urobiť si na vec
vlastnýúsudok.Žalovanýmáprávovstupovaťdoverejnejdiskusie,avšakvýrazyako,,moloch“,,,agónia“
a pod. nemajú miesto v serióznej diskusii, pretože takto zvolené výrazy pôsobia primárne na emotívnu
stránku čitateľa a majú zjavne difamujúcu povahu. Súd prvej inštancie dodal, že štatutárny zástupca

žalovanéhosasámvyjadril,ževminulostikomunikovalsožalobcomohľadomvyužívaniavrtuNvlokalite
F. v súvislosti s informáciou, ktorú sa dozvedel, že žalobca chce v blízkosti vrtu N H. budovať
aquapark, pričom uviedol, že so žalobcom to komunikoval a argumentačne mu vyvrátil rentabilitu takto
zamýšľaného podnikateľského zámeru, od ktorého žalobca upustil zrejme pod ťarchou toho argumentu,
že E. C., B. idú budovať aquapark v lokalite kúpaliska U.. P.. G. tiež uviedol, že viedol so zástupcom

žalobcu rozhovor o tom, či by mu žalobca časť vrtu N H. neprenechal k užívaniu, na čom sa ale následne
nedohodli. S poukazom na uvedené tak nie je vylúčené, že žalovaný svojimi výrokmi sledoval
vlastné ekonomické záujmy, čím by sa jednalo o prejav komerčný, ktorý v zmysle judikatúry ESĽP požíva
iba minimálnu ochranu. Zároveň judikatúra poukazuje aj na to, že na súkromné právnické osoby sa
nevzťahuje zvýšená ochrana slobody prejavu.

43. Žalobca sa po zmene žaloby (uznesenie na pojednávaní dňa 24.5.2019) domáhal primeraného
zadosťučinenia a požadoval, aby bola žalovanému uložená povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi za
spôsobené zásahy na webovej stránke žalovaného, v jeho časopise a vydaním tlačovej správy
adresovanej mediálnemu okruhu, pričom obsah ospravedlnenia žalobca presne špecifikoval. Zároveň

sa z titulu primeraného finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do dobrej povesti žalobca
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 10.000 eur.

44. Súd prvej inštancie následne dôvodil, že neoprávnený zásah do dobrého mena žalobcu ako
právnickej osoby mal širokú publicitu. Závažnosť vzniknutej ujmy musí preukázať osoba, ktorá sa

náhrady nemajetkovej ujmy domáha. Žalobca uviedol, že v dôsledku zverejnených tlačových správ mu
vzniklaujmapredovšetkýmvobchodnoprávnychvzťahoch, vpracovnoprávnychvzťahoch,
ale aj vo verejnom živote ako takom. To žalobca preukázal najmä dôkazom výsluchom štatutárneho
zástupcu žalobcu, ako aj ním navrhnutých svedkov, ktorí potvrdili závažnosť vzniknutej ujmy. Závažnosť
vzniknutej ujmy bola podľa súdu prvej inštancie o to intenzívnejšia, že autorom nepravdivých informácií

o žalobcovi bol subjekt, ktorý je vo verejnom priestore bežnou, priemerne starostlivou osobou vnímaný
výrazne pozitívne pre ním poskytovaný druh služieb širokej verejnosti, a ten v mediálnom priestore
prezentoval o.i. informácie, vyvolávajúce dojem, že ho žalobca svojou činnosťou existenčne ohrozuje a
taktiež informácie, že dôsledkom činnosti žalobcu je v regióne zvýšený výskyt onkologických ochorení
v porovnaní s ostatnými regiónmi v SR.

45. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj ďalším kritériom, a to okolnosťami, za ktorých k
porušeniu práva žalobcu došlo. Bolo to v dobe, keď témy tlačových správ boli citlivé a
rezonovali v spoločnosti. Súd prvej inštancie zdôraznil, že k zásahu do práva na ochranu dobrej povestidošlo nepravdivými a difamačnými skutkovými tvrdeniami, resp. nepodloženými hodnotiacim úsudkami
prezentovanými v tlačových správach, ktoré prevzali nielen média s vysokou poslucháčskou a diváckou
základňou, ale dostali sa ako tlačové správy do priestoru internetu ako dostupného celosvetového

systému vzájomne prepojených počítačových sietí, čím možno podľa názoru súdu prvej inštancie
skonštatovať nielen ich celoštátny, ale aj medzinárodný dosah.

46. Podľa súdu prvej inštancie je náhrada nemajetkovej ujmy, uplatnená žalobcom v konaní, primeraná.
Jej výška 10.000 eur zodpovedá okolnostiam, za ktorých k zásahu do dobrej povesti žalobcu došlo.

Súd prvej inštancie ďalej prihliadal aj na potrebu sankčného pôsobenia náhrady nemajetkovej ujmy vo
vzťahu k pôvodcovi neoprávneného zásahu, keďže difamujúcimi vyjadreniami žalovaného s dosahom
nielen na celé územie Slovenskej republiky, ale aj mimo neho, došlo k takému zásahu, že bola v značnej
miere znížená, resp. poškodená dobrá povesť žalobcu. Nepostačuje preto primerané zadosťučinenie
vo forme ospravedlnenia. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi klasifikoval súd
prvej inštancie za dôvodné, preto uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi aj nemajetkovú ujmu

v peniazoch v sume 10.000 eur, v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

47. Súd prvej inštancie vzhľadom na povahu zásahov do dobrej povesti a vzhľadom na ich intenzitu
považoval žalobu na poskytnutie zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia (morálnej satisfakcie) a
priznanie zadosťučinenia v peniazoch (majetkovej satisfakcie) v celom rozsahu za dôvodnú, v dôsledku

čoho jej vyhovel. Záverom súd prvej inštancie dodal, že vzhľadom na rozsiahle prednesy štatutárnych
zástupcov oboch sporových správ, zástupcu top manažmentu žalobcu, svedkov a odborníkov z oblasti
geológie a hydrogeológie na súdnych pojednávaniach, v tomto konaní bol vytvorený optimálny základ
pre doriešenie doposiaľ stále objektívne a odborne nezodpovedaných otázok, týkajúcich sa spoločného
ekoprostredia v regióne D. H.. Je v záujme oboch strán, aby dokázali v témach, ktoré sú pre

obe strany vo sfére ich podnikania elementárne, navzájom komunikovať a pokúsiť sa tak o
riešenia, ktoré by zohľadnili záujmy oboch spoločností, pretože vzájomná spolupráca môže nepochybne
priniesť nielen im, ale aj obyvateľstvu D. H. väčší úžitok, než by sa na prvý pohľad mohlo
každému z nich zdať.

48. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil podľa § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho
zákonníka.

49. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP.

50. V zákonom stanovenej lehote proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a domáhal sa, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol a priznal mu plnú náhradu trov
konania, alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
doplnenie dokazovania z dôvodov uvedených v § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a
aby ho zrušil vo všetkých výrokoch a priznal mu trovy prvoinštančného i odvolacieho konania. Uviedol,

že s napadnutým rozsudkom absolútne nesúhlasí, pretože sa nezakladá na objektívnom a zákonnom
posúdení veci, nezakladá sa na správnom vyhodnotení dôkazov a všetkých objektívnych a
všeobecne známych skutočností, ktoré súd prvej inštancie mal a mohol pri spravodlivom rozhodovaní
použiť, a nezakladá sa ani na obvyklom výklade právnej normy vzťahujúcej sa k riešeniu tohto prípadu.
Vytýka súdu prvej inštancie neobjektívnu a tendenčnú aplikáciu § 19b Občianskeho zákonníka, keď

nereflektoval na ekologické či environmentálne zmeny a novodobé poznatky súvisiace so životným
prostredím, na ktoré musí nielen naša legislatíva primerane reagovať. Napadnuté rozhodnutie pôsobí
mimoriadne zmätočne, nepreskúmateľne a nepresvedčivo, rozsudok je komplikovaný, nesystematicky
rozsiahly, zavádzajúci a nekonzistentný či nekoherentný a nespĺňa ani jeden zo svojich základných
atribútov, keď na 115-tich stranách súd prvej inštancie uvádza a popisuje toľko rôznych informácií,

vyjadrení,stanovísk,názorov,výpočtov,hodnoteníapod.,žeipreodbornezdatnýakvalifikovanýsubjekt
či už z oblasti práva, alebo i technických odborov, je absolútne nezrozumiteľný. Uvádzanie názorových
rozdielností a neoveriteľných verzií pôsobí zmätočne a je prakticky nemožné sa k zdôvodneniu súdu
prvej inštancie v takomto rozsahu, keď zaniká akýkoľvek logický argumentačný sled, vyjadriť. Ďalej
namieta, že z kvalifikovaných, odborných a všeobecne známych skutočností ním uvádzaných súd

prvej inštancie neuznal nič, bez akéhokoľvek odborného, právneho a skutkovo vyargumentovaného
odôvodnenia. Jediné, čomu súd prvej inštancie verí a považuje za existujúce, je to, že P.. K. G. je
predsedom predstavenstva spoločnosti E. C. B. a že ťažba spaľovania uhlia nie je najprospešnejšia
záležitosť. V podstate všetko ostatné, čo pri svojej činnosti, ktorá sa odzrkadlila v predmete sporu,vykonáva žalobca, je v absolútnom právnom i skutkovom poriadku, jeho činnosť je prospešná, ba
až blahodarná, bez vplyvov na zdravie ľudí, prírodu, či bez negatívnych zásahov pre činnosť iných
subjektov. Taktiež finančné postupy týkajúce sa činnosti žalobcu považoval súd prvej inštancie v

súlade s morálkou, pravidlami a zásadami poctivého obchodného styku, spoločenskou objednávkou a
všeobecnými záujmami obyvateľov SR a Európskej únie. Všetko, čo žalovaný v rozsiahlom dokazovaní
uviedol a nespochybniteľne preukázal, súd prvej inštancie neuznal bez akéhokoľvek zdôvodnenia a
za každým z 12-tich výrokov nasledovala rovnaká formulácia, že súd prvej inštancie argumentáciu
žalovaného neuznáva, resp. že nič z jeho hodnotiacich úsudkov nie je preukázané a nemá podstatu

v žiadnom objektívne i existujúcom stave či odbornej informácii. Súd prvej inštancie si vždy osvojil
len verziu žalobcu, ktorá oproti skutočnostiam uvádzaným žalovaným, nemala žiadnu inú odbornú,
právnu, skutkovú či akúkoľvek silu, či výpovednú hodnotu a nebolo ju možné preskúmať ani tak, aby
sa tým vyvrátila verzia žalovaného. Súd prvej inštancie vždy uveril verzii žalobcu, pričom ničím v celom
odôvodnení rozsudku nezdôvodnil presvedčivo svoj postup a úvahu tak, že by dal do pomeru, že
vierohodnosť, objektívnosť, odborná a vedecká zdatnosť, či všeobecne známe skutočnosti vyplývajúce z

odbornosti k tejto problematike, sú na strane žalobcu silnejšie ako na strane žalovaného. Keď žalovaný k
určitej problematike vyjadril názor A, ktoré zdôvodňoval, žalobca k tomu vyjadril názor B, ktorý zdôvodnil,
súd prvej inštancie rozhodol, že názor A neuznáva, pretože ho žalovaný nepreukázal. Tvrdí, že žalobca
sa domáha ospravedlnenia a satisfakcie, pretože to, čo bolo z jeho strany vypovedané a medializované,
nie je údajne využitím ústavnej slobody prejavu, ale je porušením práva žalobcu na ochranu dobrého

mena s tým, že existencia výrokov mala byť taká príkra a neznesiteľná, že existencia žalobcu sa otriasa
v základoch, stráca podnikateľské zázemie a bojí sa o svoju budúcnosť, jeho zamestnanci a obchodní
partneri žijú v neistote a je predmetom diskusií, ktoré sa ho dotýkajú, pretože jeho postavenie a dobré
meno na trhu bolo dobré a na základe i podpory Vlády SR si zasluhuje všeobecnú úctu a slávu. Výroky,
ktoré označil žalobca, nie sú hodnotiacimi úsudkami, nie sú žiadnou slobodou prejavu, nie sú žiadnym

zákonným nárokom na vyjadrenie sa k skutočnostiam, ktorých riešenie je akútnou spoločenskou
objednávkou, ani zákonným nárokom na plnenie podnikateľských povinností. Žalovaný zdôrazňuje, že
je všeobecne známe, odborne zdôvodnené a argumentačne podložené a už i legislatívne upravované
nielen na vnútroštátnej, ale i medzinárodnej úrovni, že ťažba a spaľovanie uhlia z podzemia nie je
prospešná činnosť, že ide o zdraviu vysoko škodlivé postupy, že táto činnosť nemá byť podporovaná,

pretože bez dotácií podlieha ekonomickej agónii a že navyše negatívne zasahuje do práv a právom
chránených záujmov iných zo všetkých hľadísk prospešnejších subjektov a podnikateľským aktivitám.
Dôvodí, že jeho vyjadrenia nie sú jednostrannými fabuláciami, ani neoveriteľnými či bezduchými
klamlivými a nezmyselnými výrokmi. To, čo bolo uvedené a médiami spracované a uverejnené, bolo
vyjadrením názoru a úvah na odbornú tému, ktorými sa zapojil do celonárodnej a verejnej diskusie o tom,

akýmsmeromsamáuberaťapreferovaťpodnikanie,akézáujmymajúprevažovať,akosamajúpoužívať
verejnéfinancieaakérizikáhroziapriudržiavanístatusuquoinýmsubjektom.Takétovyjadrenianázorov,
úsudkov, osobných postojov a hodnotení sú uplatňovaním všeobecných princípov ústavou garantovanej
slobody prejavu. Navyše je toto právo podľa jeho názoru podložené i právnou povinnosťou ochraňovať
prírodné liečivé zdroje, z ktorých čerpanie vody zveril a umožnil štát takým subjektom, ako sú kúpeľné

spoločnosti, a jednou z nich je aj on. Rozsudok súdu prvej inštancie však toto zákonné právo žalovaného
poprel svojimi výrokmi rozsudku a vytvoril právny precedens posolstvom, že nemá nikto, a to ani
on, právo ochraňovať svoje záujmy pre takpovediac doteraz uznávanú nedotknuteľnosť žalobcu. Veď
všetko, čo sa v rámci dokazovania vykonalo v časti posudzovania vplyvov banskej ťažby a spaľovania
uhlia na životné prostredie a možné riziká úniku či zániku termálnych vôd v C., je večný názorový

problém a o tom je kvalifikovaná odborná diskusia prípustná v demokratickej spoločnosti. To, čo sa
presne deje alebo udeje v určitom období v hĺbke pod povrchom 500, 1000 alebo 2000 metrov, môže byť
len domnienka blížiaca sa pravdepodobnosti, vychádzajúc z doteraz známych poznatkov, stupňa úrovne
poznania,vedeckýchvýskumovapodobne.Žiadenserióznyodbornýpracovníkaleboznalecktejtotéme
nezaujíma radikálne a nemenné stanovisko. Objektívne sa môže len viac alebo menej prikláňať k verzii,

ktorú podporuje odbornými osobnými poznatkami, vedomosťami alebo dobre známymi výskumami a
každý pripúšťa i inú možnosť, t.j. vznik opaku, toto je zásada reálnosti vtedy, keď je slušná a objektívna,
pripúšťa i vznik inej udalosti, ako sa nám momentálne niečo javí. A to je rozhodujúci pohľad na to, že čím
bližšie k lokalite žalovaného bude žalobca vykonávať ťažbu, čím hlbšie bude v neďalekom okolí regiónu
H., S., rekreačnej oblasti S. a podobne čerpať vodu z hlbších hĺbok ako žalovaný, tým je nutné vždy

pripustiť možnosť, že takáto činnosť môže ovplyvňovať stupeň výdatnosti vodných termálnych zdrojov,
ktoré žalovaný používa. Zdôraznil, že tento súdny proces nebol podľa žalovaného súdnym konaním, ale
lenpokračujúcouspoločenskouaodbornoudebatounatémydvochsubjektovsprotichodnýmizáujmami
a názormi v budove súdu, v pojednávacej miestnosti. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovanéhonemá odbornú znalosť a kvalifikáciu na zhodnotenie otázok, na ktoré nepozná jednoznačnú odpoveď
ani vedecká obec, či odborná verejnosť, a napriek tomu si osvojil právo o nich, a teda protichodných
názoroch, rozhodnúť. Takéto rozhodnutie je preto zmätočné a nepreskúmateľné. V konaní prejednávané

témy súvisiace s úvahami žalovaného, zhrnuté do 12-tich výrokov, ktoré nenesú také znaky
nejasnosti a nedôveryhodnosti, a je predsa procesne dovolené uvádzať i v konaní na svoju obranu i
veci účelové, ktoré sú priaznivo naklonené záujmu strany. Súdu prvej inštancie predložil svoju verziu
na výpočet ceny elektrickej energie a predložil svoj výklad spôsobu prevodu financií na činnosť žalobcu
od štátu, pričom je úplne jedno, ako sa táto finančná pomoc nazve a cez aké subjekty prechádza,

podstatné je, že 100 mil. eur príde na účet bez toho, že by bol zisk vytvorený podnikateľskou činnosťou.
Ďalej namieta, že žalobca dobré meno nemá už 30 rokov a poukazoval na úmrtia ľudí pri výbuchu v
bani, pri závaloch či iných udalostiach, uvádza kauzu „B.“ a kauzy banských nešťastí. Vytýka súdu prvej
inštancie, že neprijal jeho argumentáciu ohľadne zvyšovania onkologických ochorení v regióne S., ktorý
vychádzal z odborných podkladov a štatistík, ani argumentáciu, že výdatnosť zdrojov termálnej vody v
kúpeľných vrtoch rapídne klesá. Stačilo, keď žalobca povedal, že to tak nie je, resp. skutok sa nestal. V

rámci slobody prejavu a ochrany svojich zákonných nárokov, ale i štátom zverených povinností žalovaný
ochraňuje svoje záujmy. Sloboda prejavu a ochrana jeho záujmov sa môže prejavovať i písomnými
vyjadreniami či verbálnymi prejavmi. Má za to, že neuviedol nič a ani spôsobom, čo by difamujúco
pôsobilo na činnosť a meno žalobcu, o čom by už niekoľko mesiacov a rokov nebola verejnosť v celom
štáte, dokonca i v zahraničí informovaná. Všetky úvahy boli o veciach a na témy, ktoré vyplývali z

vlastnéhopoznaniaakoprevádzkovateľakúpeľnýchvrtov,meranívýdatnostiapozorovaniaichpoklesuz
informácií pracovníkov, vedcov, odborníkov a znalcov v tejto oblasti, vyjadrenia informácií uverejnenými
inými subjektami v médiách ako tlač, televízia, rozhlas, internet, z vyjadrení politikov a pracovníkov
exekutívy či zákonodarného zboru, ktorý pravidelne v odborných či politických diskusiách túto tému
rozoberajú, z vyjadrení i politikov a odborných činiteľov zo zahraničia či štruktúr Európskej únie,

v ktorých má SR svojich zástupcov a komisárov. Vyjadril tak iba svoju úvahu nad tým, o čom všetci
poverení kompetentní a povolaní v štáte, v politike, v ekonomike, v hospodárstve, v zdravotníctve, v
zahraničí uvažujú, hovoria, hodnotia a posudzujú a o čom hovoria i občania D. H., ktorých sa to dotýka
najviac. V médiách bolo zaznamenaných za posledné dva roky množstvo relácií, kde sa jednotlivé
subjekty vyjadrovali k dotáciám pre žalobcu, k prepočtu ceny elektrickej energie a príspevku občanov

na ne, k negatívnym účinkom na termálne kúpeľné zdroje a podobne, neboli však žalovaní, a preto nie
je možné z pohľadu žalobcu zrejme ani taktické a účelné. Preto sa domnieva, že zásada rovnosti zbraní
nebola zo strany súdu v tomto konaní splnená, čo sa prejavilo v tom, že súd prvej inštancie vykonal
všetky dôkazy žalobcu, nie však dôkazy navrhované žalovaným a veci, ktoré požadoval zdokladovať
zo strany žalovaného, neumožnil preukázať tým, že by stanovil žalobcovi povinnosť predložiť listiny, z

ktorých by sa dali nejasné veci zodpovedať a vysvetliť. Jeho úvahy vychádzali zo stanovísk európskych
orgánov a politikov a len ich zhrnul. Tvrdil, že dobré meno žalobcu uvedenými článkami nepoškodil,
nakoľko neprodukoval výmysly, ale veci známe pre verejnosť už z mnohých zdrojov. Má za to, že žalobca
podal účelovú žalobu a v rámci satisfakcie sa z titulu finančného zadosťučinenia domáhal len sumy
10.000 eur. Ak by ho k takémuto konaniu viedli objektívne skutočnosti, resp. spravodlivé rozhorčenie

či preukázateľné ekonomické straty, tak by žaloba bola formulovaná s iným návrhom a rozsahom.
Záverom odvolania žalovaný tvrdí, že odvolanie nie je polemikou k jednotlivým výrokom a nie je ani
snahou presvedčiť odvolací súd, že rôzne výpočty, stanoviská, reakcie na výroky, oponentúry atď. sú
pravdivejšie na strane žalovaného ako na strane žalobcu, pretože to nie je možné v tomto konaní overiť,
na to sú príslušné vedecké fóra, inštitúcie, odborné ústavy, finančné, ekonomické rezorty a dodržiavanie

princípov morálky a cit pre spravodlivosť a spoločenské dobro.

51. K podanému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu a odvolaciemu súdu navrhol, aby odvolanie žalovaného odmietol, alebo aby napadnutý
rozsudok potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. Uviedol, že odvolanie žalovaného je v celom rozsahu

neopodstatnené a chýbajú mu základné zákonné náležitosti a odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 CSP.
Absencia odvolacích dôvodov bráni vecnému prieskumu odvolania, keďže dôvodmi odvolania je súd
viazaný. Keďže žalovaný neuviedol žiadne odvolacie dôvody, súd de facto ani nemá byť čím viazaný,
nemá čo preskúmať. Odvolanie žalovaného podľa žalobcu predstavuje teoreticko-filozofické úvahy o
postavení žalobcu a žalovaného, avšak bez akéhokoľvek náznaku uvedenia konkrétnej vady alebo

vád, ktorými by mohlo trpieť napadnuté rozhodnutie. Súd prvej inštancie riadne a správne odôvodnil
svoje závery o povahe výrokov, o dôkaznom bremene v spore, o vyhodnotení jednotlivých vykonaných
dôkazov, ako aj ďalšie súvisiace závery. Pokiaľ ich žalovaný považoval za nesprávne, mal konkrétneuviesť, v čom a prečo je ten-ktorý záver súdu prvej inštancie nesprávny a aký odvolací dôvod táto
nesprávnosť napĺňa.. Napadnutý rozsudok považuje žalobca za správny a zákonný.

52.Vreplikežalovanýuvádza,žejehoodvolaniepoobsahovejstránkespĺňavšetkynáležitosti,obsahuje
i odvolacie dôvody, ktoré skutkovo podrobne rozvádza a poukazuje na pochybenia prvoinštančného
súdu, ktorých sa dopustil pri rozhodovaní vo veci. Zo strany žalobcu ide o evidentnú snahu nepripustiť
preskúmanie napadnutého rozsudku odvolacím súdom z dôvodu možnej obavy o výsledok konania,
pretože prvoinštančný rozsudok neobsahuje kvalifikované zdôvodnenie výroku. Vyjadrenie žalobcu

považuje za účelové a irelevantné, keď v podstate neuvádza nič okrem toho, že navrhuje odvolanie
odmietnuť a cituje niektoré ustanovenia CSP. Má za to, že argumenty uvedené v odvolaní žalobca
nie je schopný zo skutkového hľadiska ničím vyvrátiť. Ďalej uviedol, že jeho úsudky obsiahnuté v 12-
tich bodoch, ktoré nevychádzali z jeho vymyslenej a ničím nepodloženej podstaty, ale z vedeckých
odborných štúdií a z objektívnej situácie, na ktorú reaguje Európska únia aj slovenská exekutíva
svojimi následnými rozhodnutiami. Nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť či zmätočnosť jednotlivých

častí rozsudku je jednoznačná. Ide o nespravodlivé a tendenčné posúdenie veci, ktoré je v rozpore s
objektívnou pravdou a so zisteným skutkovým stavom. Svojím rozsahom a neprehľadnosťou
spôsobuje rozhodnutie evidentnú nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť. V odvolaní poukázal na vady
právneho posúdenia zisteného skutkového stavu a vady právneho postupu pri vyhodnocovaní dôkazov.

53. Ďalšie písomné vyjadrenia k veci podané neboli.

54. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť podľa § 388 CSP a žalobu zamietnuť.

55. Odvolací súd úvodom svojho právneho posúdenia konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal v
konaní rozsiahle dokazovanie, čo sa prejavilo i v objeme napadnutého rozsudku (115 strán). Smer
dokazovania a polemika medzi sporovými stranami sa konala o výsostne odborných veciach, ktoré
žalovaný v podanom odvolaní ani vecne nespochybňuje. Odvolací súd po preštudovaní spisového

materiálu zameral svoju pozornosť na predpoklady, z ktorých pri svojom rozhodovaní súd prvej inštancie
vychádzal. V tomto prípade sa jedná o spor dvoch základných práv. Medzi sporovými stranami sa
dostalo do kolízie právo na slobodu prejavu (na strane žalovaného) s právom na ochranu dobrej povesti
právnickej osoby (na strane žalobcu). Súd prvej inštancie dospel po skúmaní, ktoré právo má požívať
väčšiu váhu, a teda i ochranu, k záveru o prednosti ochrany dobrej povesti právnickej osoby pred právom

na slobodu prejavu.

56. Odvolací súd s týmto právnym záverom postupom súdu prvej nemôže stotožniť.

57. Dvomi prejavmi v podobe tlačových správ adresovaných tlačovým agentúram žalovaný reagoval

na plánované rozšírenie ťažby žalobcu. Žalovaný tvrdil, že rozšírenie ťažby žalobcu môže ohroziť jeho
fungovanie. Túto svoju obavu podložil vecnou argumentáciou. Žalovaný svojimi prejavmi tak informoval
o veci verejného záujmu. Niet pochýb, že rozšírenie banskej činnosti je vecou verejného záujmu. Súd
prvej inštancie však túto skutočnosť nevzal dostatočne na zreteľ.

58. Podľa judikatúry ESĽP je totiž poskytovaná zvýšená ochrana slobode prejavu, ak sa týka vecí
verejného záujmu (napr. rozhodnutia Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku, Bergens Tidende proti
Nórsku, alebo Thorgier Thorgeirson proti Islandu, Castells proti Španielsku, Ceylan proti Turecku).
Odvolací súd navyše v tejto súvislosti zástava postoj, že pokiaľ sa žalované prejavy týkali vecí verejného
záujmu, niet dôvodu na ne nevztiahnuť princípy, podľa ktorých posudzuje ESĽP slobodu prejavu médií

(ktorá sa štandardne týka vecí verejného záujmu a je mu preto poskytovaná zvýšená ochrana). V
spomenutom rozhodnutí Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku ESĽP zdôraznil, že z jeho strany sú
najviac podrobné kontrole opatrenia alebo sankcie „uložené vnútroštátnymi orgánmi, ktoré by mohli byť
schopné odradiť tlač v jej účasti v diskusiách o veciach legitímneho verejného záujmu“. V rozhodnutí
Thorgier Thorgeirson proti Islandu ESĽP konštatoval, že je povinnosťou tlače „poskytovať informácie a

myšlienky o veciach verejného záujmu. Nielenže má tlač povinnosť poskytovať takéto informácie, ale aj
verejnosť má právo tieto informácie dostať. Ak by to bolo inak, tlač by nebola schopná plniť svoju kľúčovú
úlohu´verejnéhostrážnehopsa´“.RovnakýzáverzastávaNajvyššísúdČRvrozsudkuzodňa18.6.2019,
sp. zn. 23 Cdo 3372/2018: „sloboda prejavu vo veciach verejných je základným predpokladom prefungovanie demokratickej spoločnosti a požíva zvýšenú ochranu. Vo veciach verejných sú kritériá,
podľa ktorých sa posudzujú skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, oveľa mäkšie v prospech pôvodcov
týchto výrokov, tento záver platí vo zvýšenej miere pre médiá. Pri kritike verejnej záležitosti vykonávanej

osobami verejného záujmu platí prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú“.

59. V tomto prípade je zároveň nutné upozorniť, že množstvo článkov a informácií, ktoré zazneli v konaní
pred súdom prvej inštancie a boli rekapitulovaním rôznych už skôr vyslovených názorov, predstavujú
vo svojom súhre dlhodobú diskusiu o fungovaní banskej činnosti na území Slovenskej republiky a v

Európskej únii. Nutné na tomto mieste je osobitné zvýraznenie faktu, že otázka banskej činnosti je
politickou otázkou naprieč celým európskym priestorom. O riešení politických otázok však platí, že nie
vždy ich riešenia sú založené na „čistých“ vedeckých pravdách, resp. skúmaniach vedeckých
kapacít (ergo všeobecne na vede). Do ich riešenia častokrát vstupujú i nálady a vášne voličov
akéhokoľvek druhu, rôzne protichodné záujmy politických strán a všetkých zainteresovaných subjektov.
Taktomujevdemokraciiatútoskutočnosťtrebarešpektovať.Topramenízhľadaniaodpovedenaotázku

dobrého života, na participácii ktorej je v demokracii vytvorený priestor každému občanovi. Nepočíta sa
tak kvalita hlasov (teda pri riešení otázky verejného záujmu sa neberú na zreteľ len hlasy vedcov, resp.
fundovaných občanov štátu), lež počíta sa kvantita týchto hlasov (teda každý hlas do veci verejného
záujmu má na miske váh rovnakú váhu). Výsledná vôľa demokratického politického spoločenstva je
tak tvorená i hlasmi, ktoré kvalitu rozhodnutia znižujú. Odľahčene povedané: „Ľud je však suverénom

nie preto, že jeho rozhodnutia sú najmúdrejšie, ale preto, že zo všetkých vládcov sveta má iba on
večné a neodňateľné právo robiť hlúposti“ (KÁČER, M., ŠAJMOVIČ, P. Obmedzovanie slobody prejavu
v radikalizujúcej sa spoločnosti. Praha: Leges, 2021, s. 52).

60. Odvolací súd pritom nestráca zo zreteľa, že sloboda prejavu i o otázkach verejného záujmu nemôže

byť bezbrehá. Môže totiž naraziť na ďalšie práva (resp. hodnoty alebo slobody) chránené právnym
poriadkom, ako sa tomu stalo i v prejednávanom prípade. Odvolací súd si zvlášť v tejto dobe plne
uvedomuje riziká plynúce z bezbrehej slobody prejavu a možných negatívnych (a azda až fatálnych)
následkov (napr. tak často pertraktovanej otázky tzv. fake news, resp. tzv. postfaktickej dobe; o tom v
súčasnosti trefne napr. KÁČER, M., ŠAJMOVIČ, P. Obmedzovanie slobody prejavu v radikalizujúcej sa

spoločnosti. Praha: Leges, 2021).

61. Sloboda prejavu tak zaručuje slobodnú diskusiu o veciach verejného záujmu. K veciam verejného
záujmu má právo zaujať postoj každý, dokiaľ neprimerane nezasahuje do práv iných osôb. V
tejto súvislosti je vhodnejšie prepožičať pero odvolacieho súdu Johnovi Stuartovi Millovi, známemu

zástancovi slobody, ktorý obmedzovanie slobody prejavu vyjadril výstižne: „Ak je názor správny, ľudia
sa okrádajú o možnosť napraviť chybu pravdou; ak je nesprávny - a to je nemenej dôležité -, strácajú
jasné chápanie a lepšie uvedomenie si pravdy, ktorá sa rodí v konfrontácii s omylom“ (MILL, J. S.
O politickej slobode. Bratislava: Kalligram, 2001, s. 32.). Rozvinutie uvedeného názoru ponúka sudca
Holmes z Najvyššieho súdu USA v disente k rozhodnutiu Abrams vs. United States 250 U.S. 616 zo

dňa 10.12.1919: „Ale keď si ľudia uvedomia, že čas vyvrátil mnohé z ich rozporuplných názorov, môžu
dospieť k presvedčeniu, ktoré bude ešte pevnejšie, ako sú základné princípy ich vlastného správania,
totiž že konečné dobro, po ktorom všetci tak túžime, sa dá najlepšie dosiahnuť na voľnom trhu myšlienok
-ženajlepšímtestompravdivostijeschopnosťmyšlienkyzískaťuznanievprostrednítrhovejkonkurencie
a že táto pravda je jediným základom, na ktorom môžu ľudia bezpečne stavať napĺňanie svojich túžob.

[...] Musíme byť navždy podozrievaví voči všetkým pokusom o kontrolu vyjadrovania názorov, ktoré
sa nám protivia či javia byť skazonosné, ibaže by tieto názory provokovali k priamemu zásahu do
naliehavých a zákonných záujmov tak bezprostredne, že ich okamžitá kontrola by bola nevyhnutná na
záchranu krajiny“ (dostupné na: ).

62. Nemôže byť preto v diskusii o veciach verejného záujmu prehliadané, či osoba vyslovujúca sa
nenarúša legitímne práva (záujmy) druhej osoby. To pri odborných otázkach vyžaduje istú mieru
kompetencie (teda nie je možné povedať čokoľvek o druhej osobe bez nesenia následkov, ak to bude
mať negatívny prejav v jeho právach, ev. postavení), resp. intelektuálnej poctivosti. Tá zase vyžaduje
pri overovaní určitého faktu náležitú mieru starostlivosti pri pracovaní so zdrojmi informácii. Vo svojej

judikatúre tento fakt podčiarkuje i ESĽP. Konkrétne konštatuje, že „čím závažnejšie je nejaké tvrdenie,
tým viac spoľahlivý by mal byť faktický základ tohto tvrdenia“ (rozhodnutie Pedersen a Baadsgaard proti
Dánsku), pričom v prípade médií (odvolací súd opakuje, že na žalovaný prejav sa vzťahujú i princípy
ESĽPakoprimédiách)jepotrebnéichzodpovednépostupovanienapríkladvtedy,„akideoútoknadobrúpovesť konkrétne menovaného jednotlivca“ (rozhodnutie Tonsberg Blad AS a Haukom proti Nórsku).
Sudca českého ústavného súdu N.P. zdôrazňuje, že šírenie difamačného prejavu nemôže byť legitímne,
„pokiaľ sa nepreukáže, že boli podniknuté dostupné kroky k overeniu pravdivosti informácie, a to v

miere a intenzite, v ktorej bolo overenie informácie prípustné a definitívne“ (KÁČER, M., ŠAJMOVIČ, P.
Obmedzovanie slobody prejavu v radikalizujúcej sa spoločnosti. Praha: Leges, 2021, s. 40).

63. Účel ochrany dobrej povesti právnickej osoby podľa § 19b Občianskeho zákonníka spočíva v
zamedzení neoprávnených útokoch na právnickú osobu, ktoré znižujú jej dôveryhodnosť v očiach

verejnosti alebo zmluvných partnerov. Zasiahnuť do dobrej povesti možno pravdivým, ale i nepravdivým
tvrdením. Zásah do dobrej povesti, aby už nepožíval právnu ochranu, však musí dosiahnuť až takú
intenzitu, ktorú už nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. Najvyšší súd ČR v rozsudku zo
dňa 26.2.2020, sp. zn. 23 Cdo 4295/2018, zdôrazňuje i slušnosť takéto prejavu slovami,
že „ak vybočí publikovaný názor z medzí všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti v demokratickej
spoločnosti, stráca tým charakter korektného úsudku (správy, komentára) a ako taký sa spravidla ocitá

už mimo medze právnej ochrany“ (tento názor Najvyšší súd ČR zaujal už v rozsudku zo dňa 2.2.2006,
sp. zn. 32 Odo 1159/2004). Zároveň sa sloboda prejavu vzťahuje aj na informácie a myšlienky, ktoré
„zraňujú, šokujú alebo znepokojujú a aj na nadnesené a zveličujúce názory“ (uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 23.9.2009, sp. zn. 4 Cdo 212/2007).

64. Všetky tieto úvahy mali byť premietnuté v právnom hodnotení prejednávanej veci.

65. Ako to už bolo načrtnuté, žalovaný prejav sa týkal veci verejného záujmu - rozšírenia banskej činnosti
žalobcu a obavy žalovaného z nej. Súd prvej inštancie mal predovšetkým posúdiť, či tento prejav bol
uvedený do prebiehajúcej diskusie o banskej činnosti. Odvolací súd má za, že túto otázku mal súd prvej

inštancie posúdiť s kladným výsledkom. Množstvo informácií verejne dostupných, no i prednesených v
konaní pred súdom prvej inštancie (spis obsahuje viac ako tisíc strán), je jasným dôkazom skutočnosti,
že otázka banskej činnosti a jej podoby (resp. jej rozširovanie či ukončenie), je predmetom dlhodobých
diskusií na politickom, vedeckom i laickom fóre. I odvolací súd veľmi citlivo vníma posuny
spoločnosti vo vnímaní banskej činnosti a transformácie otázky ťažby nerastných surovín na

väčšiu vnímavosť k životnému prostrediu a ekologickým otázkam s tým spojených.

66. Tento fakt je podľa odvolacieho súdu v prejednávanej veci kľúčový. Zapojenie sa so svojim
prejavom do dlhodobo prebiehajúcej diskusie nemôže mať za následok odradenie potencionálnych
účastníkov takejto diskusie tým, že by so sebou nieslo potrebu vopred vykonaného overovania

informácií až na dreň vedeckého poznania (teda v podmienkach civilného sporového konania na úroveň
znaleckého skúmania; to sa ostatne v tejto veci i stalo - v konaní bolo vykonaných množstvo znaleckých
posudkov). Ak potom prejav, ktorý nespĺňa takéto kritériá a súčasne nevybočuje z medzí, ktoré sa
musia akceptovať v demokratickej spoločnosti, tak musí byť prijatý záver, že nezasahuje dobrú povesť
právnickej osoby, o ktorej činnosti bol takýto prejav vyslovený. Opačný záver by zo súdu spravil miesto

vedeckej inštitúcie, kde by sa dokazovala vedecká pravda vyslovených názorov (a civilnom konaní
pravda len taká, ktorú by súd „vybral“ z „právd“ súperiacich strán sporu - to je odrazom zásady formálnej
pravdy vládnucej v civilnom sporovom konaní). Takáto „pravda“ by však ničomu neprospievala, bola by
sprofanovaná, zneuctená, znevážená. Aj po takomto jej „nájdení“ súdom by jej chýbal rešpekt zo strany
verejnosti, jej výsledky by sa nepísali do učebníc, lebo roky plynúca diskusia na všetkých úrovniach štátu

i verejnosti by prebiehala ďalej, súdne rozhodnutie by nedalo za touto diskusiou bodku a od jej výsledku
by sa neodvíjali všetky nasledujúce rozhodnutia o banskej činnosti. Túto skutočnosť, hoci prezentovanú
inými slovami, si správne všimol žalovaný v podanom odvolaní a odvolací súd s ňou súhlasí.

67. Pri ďalšom posudzovaní formy žalovaného prejavu nebolo dostatočne súdom prvej inštancie

prihliadnuté na miesto, kde boli žalované prejavy uverejnené. Jednalo sa o tlačové správy. Tie majú
nepochybne povahu periodickej tlače. Je ale potrebné „rešpektovať zrejmé špecifiká periodickej tlače,
určeného pre informovanie najširšej verejnosti, na rozdiel napr. od publikácií odborných, ktoré v
niektorých prípadoch musia pristupovať k určitým zjednodušeniam a nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že
každé zjednodušenie či skreslenie musí nutne viesť k zásahu do dobrej povesti“ (nález Ústavného

súdu ČR zo dňa 8.2.2000, sp. zn. I. ÚS 156/99). Tieto zvláštnosti nemohli byť v žiadnom prípade
prehliadané. Od nich sa totiž odvíja skutočnosť, že pri prejave prostredníctvom periodickej tlače (v
tomto prípade prostredníctvom tlačových agentúr), niet dôvodu vyžadovať od šíriteľa informácií, že
bude svoje názory a myšlienky pred tým, ako ich hodlá zverejniť, podrobovať skúmaniu až na úroveňznaleckého dokazovania, resp. že vykoná neúmernú snahu na podrobenie vecnej správnosti svojich
názorov a myšlienok. Tento postup by nepochybne odrádzal od diskusie, čím by trpel verejný priestor (a
v neposlednom rade i demokracia). A ako to už bolo vyššie zdôraznené, i ESĽP dbá na to, aby štátne

reštrikcie (teda i v podobe súdneho rozhodnutia konštatujúceho zásah do dobrej povesti právnickej
osoby a s tým súvisiaceho nároku na finančné zadosťučinenie) neodrádzali šíriteľov
myšlienok od diskusie o veciach verejného záujmu. Novinárska sloboda tiež zahŕňa možnosť určitej
miery preháňania či dokonca provokácie (rozsudok ESĽP Fressoz a Roire proti Francúzsku).

68. Žalované prejavy mal tak súd prvej inštancie presvetliť týmito úvahami. Ich postupom by sa dostal k
záveru, že bolo legitímne, aby žalovaný použil vo svojich prejavoch isté zjednodušenia. V konaní pred
súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalovaný mal na svoje myšlienky a postoje
relevantné podklady. Nejednalo sa pritom o vymyslené údaje, o dojmy, ktoré by považoval žalovaný za
pravdu bez ďalšieho. Pracoval s istou sumou dát a informácií, z ktorých vyvodil svoje obavy z rozšírenia
banskej činnosti žalobcu.

69. Oveľa väčšiu pozornosť preto mal súd prvej inštancie zamerať na celkový žalovaný prejav a
jeho kontext. Ku kontextu sa odvolací súd vyjadril v predchádzajúcich bodoch. Ten je nutné vnímať
v široko prebiehajúcej dlhoročnej diskusii o podobe banskej činnosti naprieč európskym priestorom.
Celkový prejav oproti názoru súdu prvej inštancie odvolací súd nehodnotí na neprospech žalovaného. Z

celkového žalovaného prejavu nevyplýva snaha žalovaného očierniť žalobcu, resp. poškodiť jeho dobrú
povesť. Argumentácia je vecná, nevybočujúca z rámcov prípustne vedeného prejavu v demokratickej
spoločnosti. Použité výrazové prostriedky a celkový žalovaný prejav postavenie žalobcu nedémonizujú.
Celkový prejav sa musí hodnotiť aj v súvislosti s vyššie uvedeným kontextom žalovaného prejavu
- žalovanému prejavu podobných článkov a prejavov o banskej činnosti žalobcu boli v médiách

publikovaných desiatky, čo síce nič nehovorí pre záver, že i takýto jeden prejav medzi ostatnými nemôže
zasahovať do dobrej povesti iného, no minimálne zjemňuje, ak nie celkom vylučuje, úmysel žalovaného
zasiahnuť svojim prejavom do dobrej povesti žalovaného a uškodiť mu.

70. Podľa odvolacieho súdu, vzhľadom na prezentovanú konštantnú európsku i tunajšiu judikatúru,

podľa ktorej i prejavy, ktoré sú nepríjemné, šokujú či znepokojujú, sú pod ochranou slobody prejavu,
nie sú neprijateľné žalované výrazy ako „moloch“ alebo „agónia“, pri ktorých sa súd prvej inštancie
osobitne pri svojej argumentácii pristavil. Súd prvej inštancie konštatoval, že tieto výrazy nemajú
priestor v serióznej diskusii, primárne pôsobia na emotívnu stránku čitateľa a majú zjavne difamujúci
charakter. Tento záver súdu prvej inštancie tak nezodpovedá konštantnej judikatúre. Použité výrazy sú

metaforickým vyjadrením myšlienky žalovaného, pričom tento spôsob vyjadrovania myšlienok nemôže
byť vyňatý z ochrany slobody prejavu. Pejoratívny charakter tieto výrazy v celom kontexte žalovaných
výrokov nemajú. V tejto súvislosti možno upriamiť pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo
dňa 18.6.2019, sp. zn. 23 Cdo 3372/2018, keďže argumentačne podporuje prijaté závery, v ktorom
neboli vzhliadnuté ako výrazy prekračujúce rámec prípustnej kritiky výrazy „chaos, šlendrián a narýchlo

uskutočnená snaha za účelom si prilepšiť na cudzej práci s využitím figúr známych čuchom na dobrý
kšeft“, pričom súčasne bolo v tomto rozsudku podčiarknuté, že „významné v tejto súvislosti nie je, či
použité výrazy pôsobia primárne na emócie čitateľa, alebo či ide o výrazy ´senzáciechtivé´, ´dostatočne
hodnotné´ či ´nebulvárne´“.

71. Naostatok je nutné dodať, že ak v prebiehajúcej dlhotrvajúcej diskusii zaznie názor, ktorý je v
kľúčových bodoch rekapituláciou vedenej polemiky a kritiky na politicky citlivú otázku (rozširovania
banskej činnosti žalobcu), je namieste otázka, či žalobca nepristupuje selektívne k výberu osoby, ktorú
sa rozhodne žalovať za zásah do svojej dobrej povesti.

72.Zamylnépovažujeodvolacísúdipresvedčeniesúduprvejinštancie,žežalovanévýrokysúspôsobilé
privodiť zásah do dobrej povesti žalovaného v očiach verejnosti, resp. jeho obchodných partnerov.
To by nezodpovedalo realite a kontextu vyjadrenia žalovaných výrokov. I obchodní partneri žalobcu, i
verejnosť (laická či odborná) by žalovanými výrokmi nemohla byť ovplyvnená vo vnímaní žalobcu, keď,
ako to bolo už viackrát zdôraznené, diskusia o podobe banskej činnosti je vedená v európskom priestore

už roky. Rovnako by nebolo akceptovateľné považovať za zásah do dobrej povesti farmaceutickej
firmy (vyvrátiteľný) názor šíriteľa informácie absolútnej a bezvýnimočnej škodlivosti očkovania v očiach
verejnosti, resp. jej obchodných partnerov. Rovnakým metrom musí byť meraný i prejednávaný prípad.73. Ak sa preto žalovaný prejav žalovaného nevymykal prejavu chránenému v demokratickej
spoločnosti, nemohlo tak prísť ani k zásahu do dobrej povesti žalobcu. Nebolo dôvodné potom zo
strany súdu prvej inštancie podrobovať prísnemu dokazovaniu žalované tvrdenia. Stačilo tak učiniť

pomeriavanievšetkýchvyššieuvedenýchskutočností,pričompoichvýsledkubymuseldospieťkzáveru,
že slobode prejavu žalovaného musí v tomto prípade ustúpiť ochrana dobrej povesti žalobcu.

74. Preto odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP tak, že žalobu
žalobcu zamietol ako nedôvodnú.

75.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolpodľa§396ods.1a2,§255ods.1, §262ods.1
CSP a úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného
i odvolacieho) v celom rozsahu.

76. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).