Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. december 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/76/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817209158
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8817209158.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Anny

Ilčinovej a JUDr. Jozefa Angeloviča, v spore žalobcu: R Collectors s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie
8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, proti žalovanému: A. D., E.. XX.X.XXXX, J. I. E. G. XX, Z. I. I.
XXXX/XX, I. - X., toho času na neznámom mieste, o zaplatenie 8.500,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 11Csp/379/2017-140 z 21.1.2019 v spojení s
dopĺňacím rozsudkom č.k. 11Csp/379/2017-166 z 13.3.2019, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v jeho napadnutej časti
výroku II., ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

Ruší rozsudok vo výroku III. o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciezaviazalžalovanéhozaplatiťžalobcovisumu8.319,14eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 8.319,14 eur od 1.11.2017 do zaplatenia,
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že žalobca
má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 8 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že pôvodný žalobca na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytol
žalovanému finančné prostriedky ako spotrebiteľský úver vo výške 8.500,- eur a žalovaný sa zaviazal
poskytnutý úver žalobcovi splatiť v 120. splátkach vo výške 178,27 eur mesačne pri úrokovej sadzbe
20,9 %. Žalovaný v prospech žalobcu uhradil finančné prostriedky vo výške 180,86 eur. Listom zo
dňa 29.5.2015 žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru k 29.5.2015. Žalobca si v konaní uplatnil
istinu 8.500,- eur, dlžné úroky z istiny v sume 1.432,- eur, a v sume 5.354,23 eur a úroky vo výške
20,90 % zo sumy 8.500,- eur od 1.11.2017 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5,05 ročne zo

sumy 8.500,- eur od 1.11.2017 do zaplatenia. V žalobe neuviedol o aké úroky konkrétne ide. Vzhľadom
na to, že v danom právnom vzťahu došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, žalovaný má
žalobcovi uhradiť len zvyšok nezaplatenej istiny a úroky do dňa zosplatnenia. Nárok na ďalšie úroky
po zosplatnení je nedôvodný, pričom žalobca výpočet ako k uplatneným a v žalobe uvedeným sumám
dospel, neuviedol. Vo svojom vyjadrení na výzvu súdu uviedol len výsledné sumy. Je zrejmé, že úhrady
započítaval najskôr na príslušenstvo. Preto je nesporené, že úroky uplatnené v konaní vypočítaval z
vyššej sumy, než z akej mal. Čo sa týka poplatkov ohľadom preukázania ich dôvodnosti a výšky, žalobca

taktiež neuniesol dôkazné bremeno. Navyše všetky poplatky mali byť uvedené v zmluve, nie odkazom
obchodných podmienok na cenník. Takéto určenie poplatkov je neprípustné a je v rozpore so zákonom.
K predčasnému ukončeniu zmluvy došlo výzvou zo dňa 29.5.2015. Dohodnuté úroky z poskytnutých
prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, resp. všetkých jeho splátok a od splatnosti je potom dlžníkv omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Úroky do doby zosplatnenia súd žalobcovi priznal.
Nárok žalobcu na úroky po dni vyhlásenia mimoriadnej splatnosti do dňa zosplatnenia považoval za
nedôvodný. Žalobca v žalobe uviedol, že si uplatňuje vyčíslené úroky v sume 1.432,- eur a 5.354,23 eur.

V žalobe neuviedol o aké úroky konkrétne ide. Ich výpočet a dôvodnosť súdu nepreukázal. Vzhľadom na
nedôvodné započítavanie úhrad prednostne na úroky, poplatky a nie na istinu znamená, že aj výpočet
úrokov potom nemôže byť správny, pretože žalobca tak vychádzal z vyššej dlžnej sumy istiny ako
mal. Tieto úroky tak umelo narástli na vyššiu sumu. Takýto postup je možné považovať za rozpor s
dobrými mravmi. V danom právnom vzťahu došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Žalovaný

má podľa súdu a orientačného prepočtu žalobcovi uhradiť na istine a úrokoch celkovo sumu 9.574,-
eur. Ide o 10 nezosplatnených splátok po 178,27 eur, t.j. 1.782,70 eur a 110 zosplatnených splátok
po 70,83 eur - istina úveru pripadajúca na jednu splátku, t.j. 7.791,30 eur. Spolu 9.574,- eur. Keďže
žalovaný uhradil sumu 180,86 eur, jeho dlh na istine je tak 8.319,14 eur. Podľa prepočtu súdu dlh na
úrokoch do dňa zosplatnenia je 1.074,- eur. Preto súd žalobe v tejto časti dlžnej istiny 8.319,14 eur
a úroku vo výške 1.074,- eur ako dôvodnej vyhovel. V tejto sume je zahrnutá istina a dlžné úroky do

vyhlásenia mimoriadnej splatnosti. Zvyšok nároku žalobcu čo do istiny a iných nárokov vzhľadom na
nedôvodnosť postupu žalobcu pri započítavaní úhrad a nedôvodnosť úrokov po zosplatnení považoval
za nedôvodný a nepreukázaný, keďže písomné vyjadrenie žalobcu a špecifikácia je nekonkrétne,
všeobecné a vyčísleniu úrokov a úrokov z omeškania je nepreskúmateľné a nedôvodné. Ohľadom
nároku na úroky poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/127/2016. Z týchto

dôvodov zvyšok uplatnenej pohľadávky nad sumu 8.319,14 eur a 1.074,- eur považoval za nedôvodný,
neopodstatnený a nepreukázaný, a preto ho zamietol.

3. Ku dňu 1.11.2017, odkedy žiadal žalobca úroky z omeškania, bol žalovaný v zmysle listu z 29.5.2015
v omeškaní, preto priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania v ním požadovanej zákonnej výške

zo sumy dlžnej istiny, ktorú žiadal. Súd žalobcovi priznal úroky z omeškania zo sumy dlžnej istiny, po
prepočte zo sumy 8.319,14 eur a zvyšok nároku na úroky z omeškania ako nedôvodný zamietol, keďže
žalobca nešpecifikoval z akej sumy ich vypočítal, za aké obdobie a z akej sumy. Ak je nesprávny výpočet
dlžnej istiny a úroku, nemôže byť potom správny ani výpočet úroku z omeškania z týchto súm.

4. O trovách konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 255 CSP a § 262 ods. 1 a 2 CSP. Po prepočte
pri zohľadnení žalovanej istiny a úrokov bol úspešnejší žalobca v rozsahu 54 %, žalovaný bol úspešný
v rozsahu 46 %. Preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 8 %.

5. Proti rozsudku, a to len voči výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vrátane výroku o

náhrade trov konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací
súd rozsudok v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo ho zmenil a
žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Odvolanie podal z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

7. Podľa súdu žalobcovi nepatrí zmluvný úrok po zosplatnení. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo

spotrebiteľskéhoúverupodľanázorusúdužalobcovizmluvnýúrokododňaúčinkovzosplatnenianepatrí.
Žalobca je toho názoru, že súd sa vo svojom zhodnotení právneho a skutkového stavu mýli. Uvedené
tvrdenie odporuje zákonu a protiprávne zvýhodňuje protiprávne konanie spotrebiteľa. Takáto ochrana
spotrebiteľa nielen, že nie je primeraná, ale popiera všetky zásady civilného konania, predovšetkým
rovnosť strán. Podľa žalobcu, tento má nárok na zmluvné úroky. Vo veciach problematiky uplatňovania

zmluvných úrokov po zosplatnení je spornou otázka časového ohraničenia, do ktorého môže veriteľ
požadovať zmluvné úroky. Ústavný súd Slovenskej republiky vykladá pojem zosplatnenia zánikom
pôvodného záväzku, na ktorého miesto nastupuje záväzok úplne nový. Žalobca má za to, že takýto
výklad je úplne nesprávny, nakoľko zosplatnenie úveru spôsobuje len jedinú zmenu v záväzku, a to v
lehote konečnej splatnosti a straty práva platiť v splátkach. Žiaden zákon neupravuje, že zosplatnenie

úveru spôsobuje zmenu všetkých zmluvných podmienok. Práve z tohto dôvodu a logickosti výkladu
Najvyššieho súdu Českej republiky sa žalobca opiera aj o judikatúru tohto súdu. Vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru je možné označiť rôznymi synonymami, pričom v právnej praxi sa často používa
pojem „strata výhody splátok“. Z definície predčasného splatenia úveru, jeho synonymického označeniavyplýva len jeden právny záver, a to, že predčasné vyhlásenie splatnosti úveru sa týka len zmeny v
lehote splatnosti úveru a straty výhody splátok, nie však ostatných dojednaných podmienok. Nejde tak o
privatívnu nováciu celého záväzku. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom je prejavom vôle

veriteľa smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka platiť svoj dlh v splátkach a vzniku novej povinnosti,
zaplatiť celý dlh jednorazovo v stanovený termín. Z tohto prejavu vôle žiadnym spôsobom nevyplýva,
že veriteľ mení záväzok dlžníka v ostatných jeho právach a povinnosti. Je účelovo viazaný výlučne
na termín splatenia a spôsobu splatenia úveru. Výklad zákona tým spôsobom, k akému dospel aj súd
v prvostupňovom konaní, že vyhlásením predčasnej splatnosti zaniká záväzok v širšom rozsahu, t.j.

aj čo do zmluvného úroku, sa neopiera tak o vyjadrenú vôľu veriteľa, o ustanovenia zákona o zmene
záväzku, o ustanovenia zákona o zmluvách o úvere. Akýkoľvek iný výklad, než ten, že veriteľ zmenil
záväzokčodotermínusplatnosti,nievšakčodoostatnýchpodmienokúveru,jenesprávny.Vkonaníbolo
preukázané, že žalovaná zostáva dlžná a teda je správny ten záver, že jej záväzok doposiaľ nezanikol.
Keďže nezanikol hlavný záväzok dlžníka nemožno hovoriť o zániku akcesorického zmluvného úroku. V
konaní bolo preukázané, že k splneniu záväzku nedošlo. Teda až splnením záväzku zaniká i akcesorický

vzťah, nie len časovým bodom označujúcim moment, v ktorom dlžníkovi vznikla povinnosť dlh splatiť.
Zosplatnenie úveru je právom veriteľa jednostranne zmeniť termín splatnosti úveru z dôvodu, že dlžník
poruší svoju povinnosť. Zosplatnenie úveru je tak následkom porušenia povinnosti dlžníka riadne a včas
uhradiť splatnú časť úveru, čím dochádza k strate výhody úhrady úveru v splátkach a dlžník je povinný
uhradiť celú výšku úveru jednorazovo a nie po častiach. Súd pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy

tú skutočnosť, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru. Zmluvný úrok nebol
kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy. Súd tak de facto napriek uzatvorenej platnej Zmluve o úvere
rozhodol o zániku zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou, čím žalobcu bezdôvodne
ukrátil o časť zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru. Ani sankčný úrok nie je kompenzáciou veriteľa
za poskytnutie úveru. Zmluvný úrok je totiž odplatou (cenou) za poskytnutie finančných prostriedkov a

tvorítakekonomickúpodstatuposkytovaniafinančnýchprostriedkovakopodnikateľskejčinnostiveriteľa.
Sankčný úrok nie je a nemôže byť kompenzáciou tejto ceny finančných prostriedkov. Navyše, súd
odmietnutím priznania zmluvného úroku konal v rozpore s právnou zásadou, že nikto nemôže mať
prospech z vlastného protiprávneho konania. Ak však zosplatnením úveru dlžník získa nedôvodnú
výhodu v tom, že nie je povinný platiť zmluvný úrok, hoci táto skutočnosť je následkom protiprávneho

konania dlžníka, súd konal v rozpore s uvedenou právnou zásadou. Žalobca poukázal na prístup NS ČR
(napríklad rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 32 Cdo 3830/2014, sp. zn. 31 Cdo 2851/1999, 32 Cdo 2782/1999,
29 Cdo 2606/2000, 33 Cdo 113/2008), ktorý nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru veriteľom
priznáva. Taktiež poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43Co/1/2018 zo dňa
25.1.2018 a sp.zn. 17Co/122/2017 zo dňa 21.3.2018.

8. Názor súdu, že žalobcovi nárok na vyčíslené úroky v žalobnom návrhu nepatrí, nakoľko tento návrh
nebol špecifikovaný o aké úroky sa jedná, je nepreskúmateľný z dôvodu zmätočného odôvodnenia
rozhodnutia vo vzťahu k petitu rozsudku. Súd porušil právo žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca
preukázaluzatvorenieZmluvyoúvereaztohovyplývajúcevyčíslenéúrokydozosplatnenia.Súdnesplnil

svoju povinnosť informovať žalobcu o tom, že považuje skutočnosť uplatnených úrokov do zosplatnenia
za spornú, čím odňal žalobcovi právo riadne uplatňovať jeho procesné práva a možnosť preukázať
skutočnosť, ktorú súd považoval za spornú. Od žalobcu pritom nebolo možné objektívne očakávať, že
túto skutočnosť má považovať za spornú a na jej preukázanie má vopred povinnosť produkovať dôkazy.
Rozhodnutie súdu je tak pre žalobcu prekvapivé. Procesné práva žalobcu boli porušené tak zásadným

spôsobom, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Spôsob započítania platieb na poplatky, úroky a istinu vychádza z obchodnoprávneho charakteru
Zmluvy o úvere. Už pri uzatváraní Zmluvy o úvere totiž tento presne vie, aká bude celková výška
nákladov (poplatky, úroky a pod.), ak sa bude pridržiavať ustanovení zmluvy. Zmluva o spotrebiteľskom

úvere je absolútnym obchodom a z toho vyplýva aj aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka na jej
znenie. Započítanie platieb neupravuje zákon o spotrebiteľských úveroch, preto o aplikácii ustanovení
obchodného práva žalovaný nemá pochybností. Bez ohľadu na spotrebiteľský charakter nie je spornou
otázka, že Zmluva o úvere je absolútnym obchodom. Žalobca postupoval v súlade so zákonom, keď
započítaval úhradu najskôr na úroky a až následne na istinu, keď podľa § 330 ods. 2 Obchodného

zákonníka pri plnení peňažného záväzku sa započíta platenie najprv na úroky a potom na istinu, ak
dlžník neurčí inak. Žalovaný pri žiadnej zo svojich platieb neurčil, že sa má započítavať výlučne na istinu.10. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 11Csp/379/2017-166 z 13.3.2019 prvoinštančný súd rozhodol, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu úroku vo výške 1.074,- eur do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

11. Vychádzal zo zistenia, že nebolo rozhodnuté o celom predmete konania t.j. o úroku, ktorý súd
žalobcovi priznal. Keďže v pôvodnom rozsudku výrok o priznaní úroku do doby zosplatnenia v sume
1.074,- eur chýbal, súd postupom v zmysle § 225 CSP týmto dopĺňacím rozsudkom rozhodol o celej
žalobe, teda aj v časti úroku v sume 1.074,- eur, ktorej ako dôvodnej vyhovel tak, aby bolo rozhodnuté

o celom nároku žalobcu.

12. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

13. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

14. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný len výrok
napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vrátane závislého výroku o trovách
konania, a preto výrok rozsudku, ako aj výrok dopĺňacieho rozsudku, ktorými bolo žalobe žalobcu
čiastočne vyhovené, ktoré výroky napadnuté neboli, v odvolacom konaní preskúmavané neboli, a ako

také nadobudli právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).

15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z

odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

16. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a

zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Jeho rozhodnutie nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, prípadne ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich
účel a význam.

17. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania,
nemožno mať pochybnosti o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie

a neboli zistené žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
porušenie práva na spravodlivý proces vo vzťahu k žalobcovi.

18. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku za vecne
správny.

19. Aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky a teda popri
úrokoch z omeškania či iných sankciách už zaoberala. Najvyšší súd konštatoval cit.,, . Odvolací súd
v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti
dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 OBZ

(uznesenie NS SR vo veci 4 Obo 143/98). V rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť
úroky popri úrokoch z omeškania označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517
ods.2 OZ o administratívnom strope úrokov z omeškania (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove vo
veci sp. zn. 6Co 182/2011).20. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení
úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z

omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 OZ).

21. Existujú však aj odlišné názory, podľa ktorých dispozitívna norma neobmedzuje dobu na poskytnutie
finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou tak úroky sú odmenou za užívanie
si peňazí a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27.6.2007 č.k. 33Odo

657/2005).

22. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie.

23. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že: - pojem „značná nerovnováha“ ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v
prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je

právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke
dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s
dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

24. Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný
nárastzadlženiaobyvateľstvazúverovýchvzťahov.Cit.napr.zdôvodovejsprávyknovelenar.vl.87/1995
Z. z. vykonanej nar. vl. č. 586/2008 Z. z. ,,Cieľom predkladaného návrhu je docieliť vyváženú právnu
úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v spotrebiteľských veciach.

Reagujesanasofistikovanejšieaoveľanebezpečnejšieúžernépraktiky,priktorýchsasícenedojednáva
vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo zmluvných pokút a iných sankcií
sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8 Smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách môžu štáty prijať prísnejšie
opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Navrhovaná právna

úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým jednotnejšie pravidlá
pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa....Spotrebiteľské vzťahy nesmú byť zdrojom
neprimeraných ziskov...“.

25. Nemali by byť pochybnosti, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie

na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú
dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od
začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo
zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť.
Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri

úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných
prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné
(napr. zmluvná pokuta).

26. Uvedenej ponuky zákona (dispozície) sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po splatnosti popri

ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách. Ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje
neprimeraný nárast dlhu, zákonite sa natíska otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti
takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

27. Nikto asi nepochybuje o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri

úrokoch z omeškania či iných sankciách je v neprospech žalovanej. Ak by takejto dohody nebolo,
zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti sankcie úroky z omeškania pri pomerne novom
pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvenom v § 3a nar. vlády 87/1995 Z. z.
„Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie zaomeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu
ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom
omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov

z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera
nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania,zmluvnépokutyaakékoľvekinéplneniazaomeškaniespotrebiteľasosplácanímpeňažných
prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,
následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť

úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

28. Je evidentné, že úroky popri úrokoch z omeškania sú nielen odklonom od zákona v neprospech
žalovaného, ale vo svojich dôsledkoch odporujú aj kogentnému zákonnému pravidlu. Uplatnený úrok
20,9 % p.a. prevyšuje úrok z omeškania a problematická klauzula o úrokoch popri úrokoch z omeškania
(po splatnosti) prima facie potenciálne umožňuje navýšenie dlhu nad výšku poskytnutého úveru v

rozpore s ust. § 3a ods.3 nar. vl. 87/1995 Z. z.

29. Sotva by sa dalo veriť, že by nielen žalobca, ale akákoľvek banka v čase kontraktácie zakladala
odplatu za poskytnutie úveru za iné obdobie ako dohodnuté úverové obdobie, alebo, že by s
úverom spájala výhodu pre prípad omeškania. Naopak, od každého veriteľa konajúceho s odbornou

starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver zjednáva na úverové obdobie do splatnosti pohľadávky.
Preto práve cena za úver za úverové obdobie do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo
jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa. Pre prípad omeškania
nie inštitút ceny úveru, ale inštitúty rôznych sankcií za neplnenie povinnosti riešia krízu spojenú s
omeškaním.

30. Odvolací súd sa stotožňuje s tou časťou odôvodnenia NS ČR vo veci 33Odo 657/2005, v ktorej
argumentuje, že úroky predstavujú odmenu (cenu) za ,,užívaní jistiny“ a úroky z omeškania sankciu.
Nie však s názorom, že cena je neuzavretá, kým sa úver celý nesplatí, a že popri úrokoch z omeškania
sú prípustné aj úroky. Cena musí byť jasne stanovená a uzavretá uplynutím úverového obdobia či už

pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a otvorená môže byť len sankcia,
ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla neprimerané rozmery. Ak by
sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od subjektívneho faktora správania
spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustálenie podstatných náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ kontrahovať. Zákon č. 129/2010

Z. z. požaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť výšku ročnej percentuálnej miery nákladov,
a to pri zákonnej domnienke uvedenej v § 19 ods. 3 cit. zákona, podľa ktorého: „Pri výpočte ročnej
percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zostane
platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách
ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere“. Obdobné pravidlo ustanovuje v súvislosti s výškou

odplatyajnar.vládyč.87/1995Z.z.vznenínariadeniavládyč.141/2014Z.z.azpohľaduprejednávanej
veci aj poznámka a) uvedená v prílohe č. 1 k zákonu č. 258/2001 Z. z. Podľa citovanej poznámky v
prílohe č. 1 k zákonu č. 258/2001 Z. z.: „a) Ročná percentuálna miera nákladov sa vypočíta v čase, keď
sa uzatvára zmluva. Výpočet sa vykoná za predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bude platná
na dohodnuté obdobie a že veriteľ a spotrebiteľ splnia svoje povinnosti podľa podmienok tejto zmluvy

a k dohodnutým termínom.“. Uvedená zákonná domnienka pri súčasnom ustálení ďalších podstatných
náležitostí zmluvy, akou je napríklad konečná splatnosť, výška splátok istiny, poplatkov a iných plnení,
tvorí ucelený komplex informácii, za ktorých spotrebiteľ prijíma úverové rozhodnutie a vstupuje do
kontraktačnéhoprocesu,aktorébysapritrvanízákonnejdomnienkynemalimeniť.Práveztohtodôvodu
zákonodarca absenciu zásadných zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere „odmenil“

civilnou sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, pri existencii subsidiarity
absolútnej neplatnosti právneho úkonu pre prípad absencie podstatných náležitostí neupravených s
účinkami § 4 ods. 3 in fine zákona č. 258/2001 Z. z. Citovaná zákonná domnienka v plnej miere dopadá
aj na prejednávanú vec, keďže práve interpretáciou uvedeného pravidla je potrebné ustáliť rámec
uplatňovaných nárokov žalobcu. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili

v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej
zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v
zmluve. Keďže tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním
spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logickyprináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a
za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (pozri ďalej). V tejto súvislosti je však potrebné
rovnakouviesť,žekpredčasnémuzosplatneniuzáväzkuspotrebiteľadošlokonanímveriteľa,ateda,ako

uvádzame aj ďalej, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho
plneniazáväzkusvojímjednostrannýmadresovanýmprávnymúkonom.Okremskutočnosti,žepriplnení
záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy,
ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to až do času zmeny (obsahu) záväzku, ktorá
predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania záväzku, považuje odvolací

súd za potrebné na doplnenie odôvodnenia prvostupňového súdu viac objasniť aj inštitút predčasného
zosplatnenia úveru a jeho právny režim.

31. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej
istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva

v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie
úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba
postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok.
Úrokpretopredstavujejednoduchopovedanécenupeňazívzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,
ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk

pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento
stavtzv.výhodysplátokjeobvyklýaodnepamätijustifikujenárokdodávateľanaúrokyakocenudočasne
obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe
kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný
stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na

jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru.
V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť
celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie
jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník
nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická

podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky
tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu
peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré
právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy
spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na

to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto
by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a

veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli
garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd
takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa
voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového
vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania

svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto
zmenujustifikoval,podporilbynielenhrubúnadvláduveriteľa,alezároveňbypodporovalajstavvktorom
veriteľniejenútenývymáhaťsvojupohľadávkuaodplatnéúrokymumajúnahradiťstavjehopotenciálnej
nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie
veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu

na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí
k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením
vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované
úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený
sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene

spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s
protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis,
a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nárokypatriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná
od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods.
1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou (pozri ďalej). Povedané inak, v protiprávnom

stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných
plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom
mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho
zákonníka a nar. vl., alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4

písm. k/ Občianskeho zákonníka.

32. Pomerne často sa v sporoch z úverových vzťahov vyskytuje argumentácia o nezodpovednosti
dlžníka, ktorý nesplatil včas svoj dlh. Až nebezpečne sofistikovane sa touto argumentáciou potom
presadzujú rôzne neprimerané nároky veriteľov. Na rozdiel od neodložených platieb za produkty (napr.
kúpa tovaru za hotové) sú odložené platby (napr. úvery, pôžičky) vždy neisté a závisia od okolností,

ktoré nastanú v budúcnosti (nesolventnosť, strata práce, uprednostnenie životne dôležitých potrieb,
náhodilé výdavky, narodenie, smrť, inkasné nedoplatky). Z uvedených dôvodov je nevyhnutné, aby
úverové vzťahy boli osobitne chránené a potvrdzuje to vlastne aj osobitná smernica o spotrebiteľských
úveroch a na vnútroštátnej úrovni celý rad osobitných noriem.

33. Dodávateľ úveru je ten, kto peniaze má a chce ešte viacej. Na druhej strane vystupuje spravidla
najmä pri drobných úveroch osoba, ktorá nemá ľahké sociálne postavenie. Je preto mimoriadne dôležité
akékoľvek krízové stavy vyrovnať maximálne koľko sa len dá v súlade s imperatívom ekvity. To však
nejde, ak sa priznajú úroky popri úrokoch z omeškania, pretože sa nabúrava celý zmysel ochrany pred
drastickým a nekonečným nabaľovaním istiny v rozpore s ratio legis zákonom upraveného sankčného

mechanizmu (§ 517 ods. 2 v spojení s nar. vl. 87/1995 Z. z.). Argumentácia o vhodnosti tlaku na dlžníka
nadmerným úročením je až nezodpovedná najmä v prípadoch, ak objektívne nastali v živote dlžníka
ťaživé situácie alebo veriteľ podcenil bonitu spotrebiteľa a následne prikročil k zmene záväzku formou
jednorazového, mimoriadneho zosplatnenia.

34. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru
odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov
za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných
prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný
mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely

aplikácie § 3a ods. 2 nar. vl. č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka.

35. Z dôvodov vysvetlených a uvedených vyššie, dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z
omeškania prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do

splatenia úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie
postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch
pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru. Je nepravdepodobné, že by spotrebiteľ takúto
dohodu individuálne vyjednal s dodávateľom, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne
(C-415/2011, AZIZ).

36. Ako už odvolací súd vyššie uvádza, niet kogentnej úpravy o úrokoch popri úrokoch z omeškania.
Zákon reguluje úroky za úver bez časovej úpravy, a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom
od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v
neprospech slabšej zmluvnej strany. Naviac sa takáto dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením §

3a nar. vl. č. 87/1995 Z. z. Odvolací súd sa preto stotožnil s prvoinštančným súdom o neplatnosti takejto
dohody (o úrokoch popri úrokoch z omeškania) pre rozpor so zákonom (§ 39 a § 52 ods. 2 v spojení
s § 517 ods. 2 OZ).

37. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie aj v tom, čo sa týka určenia samotnej výšky

úrokov do dňa zosplatnenia, že žalobca ich výpočet a dôvodnosť nepreukázal, keď nepreukázal ich
dôvodnosť, výpočet, to z akej sumy boli vypočítavané, v akej výške a za aké obdobie. Vzhľadom na
nedôvodné započítavanie úhrad žalobcom prednostne na úroky, poplatky, a nie na istinu znamená, žeaj výpočet úrokov potom nemôže byť správny, pretože žalobca vychádzal z vyššej dlžnej sumy istiny,
ako mal, ktoré úroky umelo narástli na vyššiu sumu.

38. Vychádzajúc z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo
výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

39. Následne odvolací súd preskúmal aj výrok o trovách konania a zistil, že tento nemôže byť správny,

pretože pri výpočte pomeru úspechu resp. neúspechu sporových strán v konaní súd prvej inštancie do
úspechu žalobcu opomenul zahrnúť sumu 1.074,- eur, ktorú žalobcovi priznal dopĺňacím rozsudkom z
13.3.2019 č.k. 11Csp/379/2017-166, keď pri výpočte úspechu žalobcu vychádzal len zo sumy 8.319,14
eur. Z tohto dôvodu potom ani výsledný pomer nároku žalobcu na náhradu trov konania nemôže byť
správny.

40. So zreteľom na uvedené bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie postupom podľa § 389 ods.
1 písm. b) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP.

41.Povinnosťousúduprvejinštancieprirozhodovaníonárokunanáhradutrovprvoinštančnéhokonania

bude do úspechu žalobcu započítať aj sumu 1.074,- eur a následne správne ustáliť pomer úspechu
sporových strán v konaní pred súdom prvej inštancie.

42. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia

rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a

čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).