Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. august 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/63/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115228637
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5115228637.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a členov senátu JUDr. Erika Vargu a JUDr. Amálie Paulerovej, v právnej veci žalobkyne N. I., nar.
XX.X.XXXX, bytom H. XXXX/X, F., právne zastúpenej advokátkou JUDr. Andreou Vladárovou, so sídlom
F., D. B. XX, proti žalovanému S. I., nar. X.XX.XXXX, t.č. bytom F., A. C. XX, právne zastúpenému
advokátkou JUDr. Štefániou Harciníkovou, so sídlom F., G. X, F., o určenie, že povinnosť žalovaného
vypratať byt nie je viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady, na základe odvolania žalobkyne proti
uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k. 2C/443/2015-140 zo dňa 9. decembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e .

Žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd konanie v súdenej veci zastavil. S odkazom na § 712c
ods. 1, 3 Obč. zák. konštatoval, že žalobkyňa nedostatočne odôvodnila svoj naliehavý právny záujem,
pričom nesplnila povinnosť voči žalovanému podľa pôvodného rozsudku (sp. zn. Okresného súdu
Žilina 17C/331/2001). Práve nesplnenie dotknutej povinnosti vylučuje existenciu naliehavého právneho

záujmu. Okresný súd dodal, že „k tomuto nie je potrebný ďalší určujúci výrok súdu“.
2. Mal za to, že nevznikli ani podstatné zmeny na strane žalovaného, ktorý nezískal do vlastníctva
alebo nájmu byt. Od posledného rozhodnutia z roku 2006 sa jeho situácia, čo sa týka bytových náhrad,
nezmenila. Tvrdenia žalobkyne o jej neistom postavení okresný súd označil za zavadzajúce, keďže
stále je výlučnou nájomkyňou bytu na H. ulici a žalovaný tento byt dlhodobo neužíva. V danej spojitosti
okresný súd vyslovil, že by bolo extrémne nespravodlivé, aby len skutočnosť, že žalovaný dlhodobo v
predmetnom byte nebýva, spôsobila zmenu pôvodného rozhodnutia o bytovej náhrade.

3. Zdôraznil, že žalobkyni nič nebráni, aby zabezpečila žalovanému náhradný byt. Okresný súd tak
uzavrel, že by bolo „nadbytočné, aby opätovne preskúmaval túto vec a vydal opätovne rozhodnutie vo
veci samej“. Nakoľko už bolo v danej veci rozhodnuté v zmysle § 161 ods. 2 v spojení s § 230 CSP
konanie zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa je povinná nahradiť ich žalovanému v
rozsahu 100 %.

4. Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala

jeho zmeny tak, že žalobnému návrhu bude vyhovené. Poukazovala na to, že okresný súd znova
„zmiešal všetky tri kategórie“ (prekážku veci rozhodnutej, naliehavý právny záujem a vecné posúdenie).
Uvedené bez ďalšieho zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Namietala posudzovanieveci prostredníctvom ustanovenia § 712c ods. 3 Obč. zák. a vytýkala okresnému súdu, že opätovne
nechal nepovšimnutú súvisiacu judikatúru, ktorá bola označená už v žalobe.
5. Žalobkyňa naďalej trvala na tom, že bývalý spoločný nájomca môže stratiť nárok na zabezpečenie

priznanej bytovej náhrady. Ako jeden z príkladov, kedy sa tak môže stať, uvádzala prípad, ak by
pridelenie bytovej náhrady bolo v rozpore s dobrými mravmi. V danej spojitosti tvrdila, že okresný
súd posudzoval naliehavý právny záujem inak, ako ho ona vymedzila v žalobnom návrhu. V
otázke odstránenia právnej neistoty dávala do pozornosti závery odvolacieho súdu vyslovené v jeho
predchádzajúcom (zrušujúcom) rozhodnutí.

6. Žalobkyňa zopakovala, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný sa od roku 1996 (teda
ešte pred vynesením rozsudku vo veci sp. zn. 17C/331/2001) v byte nezdržiaval. Svojho práva bývania
sa nedomáhal, byt neužíval a ani sa oň nestaral až do 3.8.2015, kedy takmer po dvadsiatich rokoch sa
začal dožadovať pridelenia bytu. Doplnila, že po 3.8.2015 opätovne žalovaný nejaví žiadny záujem o
byt a neuhradil ani žiadne súvisiace výdavky.
7. V širších súvislostiach odvolateľka poukázala tiež na to, že žalovaný nie je ochotný odhlásiť sa

z trvalého pobytu v predmetnom byte a trvá na splnení povinnosti podľa pôvodného rozhodnutia; z
čoho jednoznačne vyplýva právna neistota medzi stranami sporu. Žalovaný má právo bývania v byte a
kedykoľvek môže do bytu prísť a z neho zas odísť. Trvala na tom, že žalovaný nie je na dotknutú bytovú
náhradu odkázaný.
8.Žalobkyňazhrnula,žebolopovinnosťouokresnéhosúduposúdiťvšetkydotknutéokolnostiazohľadniť

ich cez prizmu dobrých mravov. Tým je daný aj naliehavý právny záujem na zmene pôvodného
rozhodnutia, lebo len takýmto výrokom dôjde k odstráneniu (bez nutnosti ďalších súdnych konaní) stavu
právnej neistoty medzi sporovými stranami. „Pridelenie bytu“ žalovanému na úkor žalobkyne označila
tiež za zneužívanie práv.

9. Žalovaný žiadal napadnuté uznesenie potvrdiť. Uviedol, že právne pomery medzi stranami ohľadne
bytuč.XXnaH.ulicič.XvF.boliusporiadanérozsudkomvovecisp.zn.17C/331/2001.Užvoznačenom
konaní bola vec posudzovaná aj cez dobré mravy. Aktuálne sú dané totožné pomery ako pri pôvodnom
rozhodovaní a len dlhší časový úsek ich trvania nie je zmenou odôvodňujúcou iné rozhodnutie.
10. Žalovaný mal za to, že okresný súd posudzoval všetky relevantné otázky a odôvodnenie

napadnutého uznesenia je i dostatočne jasné. Zdôraznil, že žalobkyňa nevyvinula žiadnu aktivitu, aby
naplnila povinnosť vyplývajúcu z predošlého rozhodnutia a teda podľa § 712c ods. 3 Obč. zák. nezaniklo
jeho právo na náhradný byt. Dodal, že prípadné vyhovujúce rozhodnutie by fakticky „zbavilo“ žalobkyňu
jej povinnosti uloženej právoplatným súdnym rozhodnutím. Zároveň doplnil, že viackrát pred podaním
žaloby vyzval žalobkyňu na splnenie jej povinnosti.

11. V následnej reakcii žalobkyňa zotrvala na svojom odvolaní, vrátane podstatnej časti odvolacej
argumentácie, ako i na odvolacieho návrhu, ktorý upresnila formuláciou dvoch alternatív zmeňujúceho
výroku. Poukázala na to, že nevyvinutie žiadnej aktivity z jej strany vo vzťahu k zabezpečeniu
náhradného bytu nie je v súdenej veci relevantné. Tvrdila, že došlo k zániku práva žalovaného splnením

a nemožno od nej spravodlivo po tak dlhej dobe žiadať „pridelenie bytu“. Zopakovala, že žalovaný v
byte dlhodobo nebýva, žiadnym spôsobom na súvisiace výdavky neprispieva a okrem jednej písomnosti
sa ani nedomáhal užívania bytu.

12. Krajsky súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§

379 a § 380 ods. 1 CSP) a po vykonaní pojednávania, vrátane doplnenia dokazovania (385 ods. 1 CSP)
v zmysle § 390 CSP napadnuté uznesenie zrušil a následne sám meritórne rozhodol tak, že žalobu
žalobkyne zamietol.

13. Žalobkyňa dôvodne namietala nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia. Napriek pomerne

podrobnému vysvetleniu nadväznosti skúmania jednotlivých procesných a hmotnoprávnych otázok už v
predchádzajúcom (zrušujúcom) uznesení odvolacieho súdu (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
10Co/366/2017 z 7.6.2018) okresný súd bol opätovne nedôsledný a znovu „zmiešal“ všetky dotknuté tri
právne kategórie/právne inštitúty (prekážku veci rozhodnutej, naliehavý právny záujem a bezprostredné
vecné posúdenie žaloby). S určitým zjednodušením, ale presne vystihujúcim podstatu odôvodnenia

napadnutého uznesenia, možno uviesť, že okresný súd konanie zastavil, lebo nie je daný naliehavý
právny záujem, keďže nárok je vecné nedôvodný.
14. Takéto zmätočné odôvodnenie zásadným spôsobom sťažuje, až doslova priamo marí právo strán
protiargumentovať a tým efektívne využiť zákonom predpokladanú súčasť ústavného práva na súdnua inú právnu ochranu vo forme odvolacieho prieskumu. Nakoľko išlo v poradí už o druhé rozhodnutie
okresného súdu v danej veci (hoci prvé rozhodnutie bolo meritórne - rozsudok okresného súdu č.
k. 2C/443/2015-92 z 11.05.2017 a aktuálne ide „len“ o uznesenie o zastavení konania), odvolací

súd napriek existencií dotknutého zásadného procesného (s ústavnoprávnym rozmerom) nedostatku
nemoholvzmysle§390CSPnapadnutéuzneseniezrušiťavecvrátiťokresnémusúdunaďalšiekonanie
a nové rozhodnutie, ale bol povinný vo veci sám rozhodnúť.
15. Samozrejme, procesným predpokladom (v užšom slova zmysle) bolo zrušenie napadnutého
uznesenia o zastavení konaní v súdenej veci. Keďže o veci priamo meritórne rozhodoval odvolací súd,

bol dotknutý výrok o zrušení napadnutého uznesenia „bez ďalšieho“, t. j. bez vrátenia veci, jej postúpenia
atď.

16. Súdna prax už dlhodobejšie pripúšťa žaloby, ktorými sa osoby, ktorým bola súdnym rozhodnutím
uložená povinnosť zabezpečiť druhému/ďalšiemu pôvodnému spoločnému nájomcovi bytu bytovú
náhradu, domáhajú z dôvodu neskoršie vzniknutých skutkových okolností určenia/vyslovenia zániku

tejto povinnosti. Určujúco už zo samotného tohto hľadiska je daný naliehavý právny záujem na
žalobkyňou požadovanom určení. Nepochybne v širších dimenziách je prítomný i stav právnej neistoty
vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným, osobitne v rovine ne/existencie vzájomne korelujúcich práv
a povinností, či v zásadnom rozpore stavu právneho a stavu faktického.

17. Len na okraj krajský súd dodáva, že žaloba v súdenej veci bola podaná ešte za účinnosti
predchádzajúceho procesného kódexu - Občianskeho súdneho poriadku, v ktorého rámci posudzovanie
danosti naliehavého právneho záujmu bolo do určitej miery zhovievavejšie ako v zmysle aktuálne
účinného Civilného sporového poriadku. V zmysle § 470 ods. 2 veta prvá CSP pritom právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali pred 1.7.2016 (dňom účinnosti CSP), zostávajú zachované. Prioritne

však krajský súd uvádza, že vzhľadom na vyššie konštatované existenciu naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení mal za preukázanú aj z hľadiska aktuálnej právnej úpravy. Samotná danosť
naliehavého právneho záujmu však - samozrejme - nezanemená aj dôvodnosť uplatňovaného nároku.

18. Žalobkyňou požadované určenie predstavuje svojou povahou (a tak je vnímané súdnou praxou, ako

i právnou teóriou) výnimočné rozhodnutie, kedy v dôsledku zásadných neskorších skutkových okolností
dochádza k takej zmene pomerov, ktorá podmieňuje vydanie rozhodnutia v podstate negujúceho
predchádzajúce právoplatné súdne rozhodnutie. Hoci súdna prax dlhodobo (niekoľko desaťročí)
akceptuje/pripúšťa takéto žaloby, nejedná sa o výslovne legislatívne normovanú záležitosť. V tomto
smere žalobkyňa náležite poukazuje na to, že právnym základom jej nároku (skutkového vymedzenia

žaloby) nie je/nebol § 712c ods. 1 a osobitne ods. 3 Obč. zák., preto argumentácia okresného súdu
dotknutými zákonnými ustanoveniami nerešpektovala skutkový základ súdenej veci.

19. Žalobkyňa zmenu pomerov oproti rozhodovaniu vo veci sp. zn. 17C/331/2001 videla v dlhodobom -
od ukončenia označeného konania - nebývaní žalovaného v predmetnom byte, v nezáujme žalovaného

o daný byt, v jeho neprispievaní, resp. neuhrádzaní žiadnych platieb súvisiacich s týmto bytom a v
„nevyužívaní nutnosti domáhania sa bytovej náhrady z dôvodu jej preukázateľnej potreby“. Na takomto
skutkovom vymedzení v plnej miere zotrvala i v rámci odvolania (osobitne záver 4. strany a začiatok 5.
strany odvolania; č.l. 154 a 155).
20. Nielen z vyjadrení oboch sporových strán, ale prioritne z rozhodnutia v predmetnom konaní -

rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 17C/331/2001-154 z 1.3.2006 je zrejmé, že všetky dotknuté
skutkové okolnosti boli (obsahovo a kvalitatívne) dané už v roku 2006. Zároveň z označeného
rozhodnutia (v spojení so zrušujúcim uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 23Co/21/05 z 4.10.2005,
ktorým bolo zrušené prvotné meritórne rozhodnutie v danej veci) vyplýva, že už v predmetnom období
sa konajúci súd/súdy zaoberali súvislosťami dobrých mravov - dôvodmi hodnými osobitného zreteľa,

pre ktoré by rozvedený manžel mohol mať nárok len na náhradné ubytovanie alebo prístrešie (a nie
náhradný byt); prípadne, že mu bytová náhrada vôbec nepatrí.

21. Náležite sa bránil žalovaný, keď poukazoval na to, že len samotné uplynutie ďalšieho časového
obdobia (hoci aj relatívne dlhšieho trvania - v čase podania žaloby necelých 10 rokov a v čase

rozhodovania odvolacieho súdu cca 16 rokov) nepredstavuje relevantnú zmenu, ktorá by bola spôsobilá
podmieniť zánik súdnym rozhodnutím mu priznaného práva; zjednodušene povedané, faktickú zmenu
právoplatného rozsudku. Uvedené v plnej miere platí i pri zohľadnení kritéria dobrých mravov, keď tak
oprávnený subjekt (žalovaný), ako aj povinný subjekt (žalobkyňa) zo záväzku založeného právoplatnýmrozsudkom v pôvodnom konaní zostali v ďalšom období pasívni; dokonca žalobkyňa z daného pohľadu
až v rovine úplnej pasivity.

22. Ako už bolo opakovane konštatované, súdna prax dlhodobo pripúšťa také žalobné návrhy, akého
sa domáhala žalobkyňa v súdenej veci. Žalobkyňa osobitne poukazovala na rozhodnutie publikované
v „zbierkach rozhodnutí“ pod R 25/1980 a R 8/1987. Rozoberanou problematikou sa zaoberá tiež
rozhodnutie publikované pod R 84/2002. Ani v prípade úplného neprihliadania na jedinečné skutkové
okolnosti v dotknutých súdených prípadoch, ktoré boli základom pre prijatie/publikovanie týchto

judikátov, nie je možné z tzv. právnych viet označených rozhodnutí (dnešnou terminológiou) najvyšších
súdnych autorít vyvodiť akúsi až paušálnu dôvodnosť nároku, na ktorú (minimálne nepriamo) poukazuje
žalobkyňa.

23. Rozhodnutie publikované pod R 25/1980 východiskovo definuje možnosť určenia, že skôr uložená
povinnosť vypratania bytu nie je viazaná na pridelenie náhradného bytu (náhradného ubytovania).

Konkrétneskutkovéokolnostisúvšakzásadneodlišnéodsúdenejveci-bývalýmanžel,ktorýbolpovinný
byt vypratať uzavrel ďalšie manželstvo, pričom jeho manželka bola/je určená za (výlučnú) užívateľku/
nájomníčku iného bytu a jej bývalý manžel má v danom byte právo bývania (taktiež) do pridelenia
bytovejnáhrady.Navyše,vznačnejmierejedanérozhodnutiedeterminovanéobdobím,kedyboloprijaté
(začiatok 80. rokov minulého storočia), vrátane spoločensko-právnych pomerov v období socializmu.

24. Skutkovým základom rozhodnutia publikovaného pod R 8/1987 bolo, že žalovaný v danej veci sa
odsťahoval z bytu, ktorý mal vypratať, ale nie do bytu, ktorý mu bol - ako náhradný - pridelený. Zároveň
dotknutý žalovaný sa z bytu sťahoval až po rozhodnutí o povinnosti byt vypratať po pridelení bytovej
náhrady; čo je principiálny rozdiel oproti súdenej veci, kedy žalovaný byt opustil už niekoľko rokov pred
rozhodnutím o bytovej náhrade v pôvodnom konaní sp. zn. 17C/331/2001.

25. Napokon, rozhodnutie publikované pod R 84/2002 - z pohľadu nazerania žalobkyne skôr naopak -
definuje právo bývania osoby v byte, z ktorého sa má táto vysťahovať po zabezpečení bytovej náhrady.
Síce tiež pripúšťa zánik takéhoto práva v dôsledku iných okolností, ale viac-menej len vo všeobecnej
rovine akceptujúcej rozoberanú líniu staršej rozhodovacej praxe. Opätovne aj v danom prípade ide
skutkovo odlišný základ oproti súdenej veci (otázka súhlasu osoby majúcej právo bývania k bytu, ktorý

je hmotným predmetom dohody o prevode členských práv a povinností v bytovom družstve).

26. Záverom krajský súd dodáva, že hoci by sa teoreticky dalo (ako v zásade v prípade akéhokoľvek
súdneho rozhodnutia) polemizovať o posudzovaní veci konajúcimi súdmi v pôvodnom konaní, či s ich
súvisiacim procesnými postupom, ide o právoplatné súdne rozhodnutia, ktorými je (aj aktuálne konajúci

odvolací) súd viazaný. Vychádzajúc z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR nie je prípustné, aby v súčasnom konaní
boli prehodnocované (bezprostredné) závery vyslovené v konaní 17C/331/2001.

27. Keďže žalobný návrh žalobkyne nebol dôvodný, odvolací súd jej žalobu (v celom rozsahu) zamietol.
Postup v zmysle § 390 CSP je z hľadiska nároku na náhradu trov konania analogickým situácii, kedy

krajský súd mení rozsudok súdu prvej inštancie. Z daného titulu krajský súd rozhodoval o nároku na
náhradu trov celého (prvoinštančného i odvolacieho) konania - § 396 ods. 1, 2 CSP. Vzhľadom na plný
úspech žalovaného žalobkyňu v zmysle § 255 ods. 1 CSP zaťažuje povinnosť nahradiť mu trovy
konania v rozsahu 100%.

28. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.