Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. marec 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/18/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416010110
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mário Šulej
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6416010110.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mária Šuleja a sudcov
JUDr. Jozefa Ryanta a JUDr. Slavoja Sendeckého, v trestnej veci obžalovanej K. M., stíhanej za prečin
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., na verejnom zasadnutí dňa 04. marca 2020 o odvolaní
obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 23.09.2019, sp.zn. 3T/26/2016,
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. odvolanie obžalovanej K. M. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bola obžalovaná uznaná za vinnú z prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 157 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
dňa 15.12.2014 v čase asi o 13.00 hod. viedla osobné motorové vozidlo X. Z., ev.č. V. F po ulici P. v V. X.
tým spôsobom, že v blízkosti budov D.E. s vozidlom cúvala v smere na ulici M., kde zachytila po ľavom

okraji ulice idúcu chodkyňu R. U., nar. XX.XX.XXXX, ktorá následkom kontaktu s vozidlom spadla na
vozovku, pričom utrpela zranenia - zlomeninu spodného konca vretennej kosti s posunom, pomliaždenie
chrbta nohy, zlomeninu článku prsta ľavej nohy bez posunu, ktoré si podľa vyjadrenia znalca vyžiadali
dobu liečenia 12 až 16 týždňov, teda inému z nedbanlivosti spôsobila ťažkú ujmu na zdraví.
Za to jej bol podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 2, 3 Tr. zák., § 56 ods. 2 Tr.zák., §
57 ods. 1 Tr.zák. uložený peňažný trest vo výške 1.000,- Eur. Podľa § 57 ods. 2 Tr.zák. zaplatená suma

peňažného trestu prepadá štátu. Podľa § 57 ods. 3 Tr.zák. jej bol pre prípad úmyselného zmarenia
výkonu peňažného trestu ustanovený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiace.
Podľa § 287 ods. 1 Tr.por. bola obžalovanej uložená povinnosť, aby poškodenej R. U. nahradila škodu
spočívajúcu v náhrade nákladov vo výške 285,- Eur a bolestnom vo výške 1.780,- Eur. Podľa § 288 ods.
2 Tr.por. bola poškodená odkázaná so zvyškom nároku na náhradu škody (sťaženie spoločenského
uplatnenia) na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podala obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním
doručeným okresnému súdu dňa 07.10.2019 odvolanie, a to proti výrokom o vine, treste a náhrade
škody, s tým, že dôvody bude špecifikovať po doručení rozsudku. Podané odvolanie odôvodnila ďalším
písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 17.01.2020.
Najprv poukázala na výrokovú časť napadnutého rozsudku a následne aj na jeho odôvodnenie, s ktorým
sa však nestotožnila. Argumentovala tým, že nebolo preukázané, že skutok spáchala na mieste, v čase

a spôsobom tak, ako to bolo ustálené, preto prvostupňový súd dospel k nesprávnym právnym záverom,
keď ju uznal za vinnú a v nadväznosti na to logicky nesúhlasila s uloženým trestom, ani s výrokom
o náhrade škody. Okresný súd najprv zosumarizoval obsah vykonaného dokazovania, avšak odmietol
nariadiť vyhotovenie kontrolného znaleckého posudku pre jeho nehospodárnosť a nadbytočnosť, čím
porušil jej právo na riadnu obhajobu. Zároveň konštatoval, že proti nej neexistuje žiadny priamy
usvedčujúci dôkaz, avšak sústava nepriamych dôkazov preukazuje, že daný prečin spáchala, a to aj

napriek novému významnému dôkazu - svedeckej výpovedi očitého svedka udalosti E. Z.. S takýmto
záverom však nemožno súhlasiť, pretože okrem jej výpovede a svedeckých výpovedí poškodenej auvedeného svedka, ďalšie dôkazy obsahujú výlučne sprostredkované informácie, preto je ich dôkazná
hodnota sporná. Okresný súd vyhodnotil skutočnosti len v jej neprospech a vôbec nevyhodnotil celý rad
skutočností svedčiacich v jej prospech, čo bolo neprípustné.

Hoci bola vykonaná rekonštrukcia skutkového deja (vyšetrovací pokus), prvostupňový súd procesne
pochybil, keď svedok E. Z. nebol pri tomto úkone osobne prítomný a k veci sa vyjadril len na hlavnom
pojednávaní. Naviac jeho svedecká výpoveď bola vyhodnotená nesprávne a nebola účelová, keďže
tento svedok v podstatnej časti potvrdil jej obhajobu. Poškodená dokonca tvrdila, že E. Z. nebol ani
jednou z dvoch osôb, ktoré ju mali dvíhať zo zeme, čo však bolo v rozpore so skutočnosťou, keďže

ona, aj keď s určitým časovým odstupom, zistila jeho totožnosť a tento sám uviedol, že v čase skutku
bol prítomný na danom mieste. Takýto stav možno vyhodnotiť ako dôkaznú núdzu ohľadne ustálenia
toho, čo presne predchádzalo skutku pred vznikom posudzovanej udalosti vo vzťahu k poškodenej,
preto nebolo možné preukázať, či k pádu poškodenej došlo v dôsledku jej konania, preto mala byť
aplikovaná zásada v pochybnostiach v prospech obžalovanej. Tomu nasvedčuje tiež to, že nebolo
možné objektívne zistiť, ako sa poškodená správala v pozícii chodkyne a najmä to, či dodržala zásady

a pravidlá platné pre účastníka nachádzajúceho sa na verejnej komunikácii. Existovala pochybnosť,
či bola zachovaná príčinná súvislosť (tzv. kauzálny nexus), a teda či práve jej konanie bolo príčinou
vzniku daného následku, predovšetkým ak takýto vzťah musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený
a v žiadnom prípade nie sprostredkovaný.
Pokiaľ ide o mechanizmus vzniku zlomeniny prsta poškodenej, aj samotný znalec pripustil, že zranenie

mohlo vzniknúť pri zakopnutí ľavou dolnou končatinou, čo následne spôsobilo pád poškodenej na pravé
zápästie a vznik zlomeniny spodnej časti vretennej kosti.
Okrem toho samotná poškodená R. U. popísala vo svojich svedeckých výpovediach v rámci trestného
konania priebeh skutku v určitých okolnostiach odlišne, pričom týždeň po operácii sa síce sťažovala na
bolesť nohy, avšak vyšetrenie RTG žiadnu zlomeninu nepreukázalo. Taktiež je pochybné až nelogické,

aby mala po náraze veľkého motorového vozidla zakliesnenú dolnú končatinu pod jeho ľavým kolesom,
čomu nezodpovedali ani zistené zranenia. Nie je absolútne možné, aby sa u poškodenej prejavili
zranenia po strete s motorovým vozidlom až s časovým odstupom 6 mesiacov. Zlomenina palca
ľavej nohy poškodenej nastala v dôsledku inej skutočnosti na inom mieste a hlavne neskôr. Pohyb
poškodenej bol naviac obmedzený v dôsledku predošlej zlomeniny nohy, čo možno usúdiť z toho, že

sa pohybovala za pomoci P.. Vzhľadom na rozpornosť výpovedí samotnej poškodenej, ako aj ďalšie
výrazné pochybnosti, vykonané dokazovanie nepreukázalo, že poškodená bola zrazená cúvajúcim
autom. Motorové vozidlo, ktoré viedla, signalizovalo zvukovým alarmom blízkosť prekážky v priestore
za vozidlom, čo vždy pozorne sledovala, za celý čas jeho užívania nemala žiadnu kolíziu, bola opatrnou
vodičkou, a preto je nemožné, aby motorové vozidlo prípadnú prekážku vôbec nesignalizovalo a ona by

to nezaregistrovala. Práve naopak, poškodená bola obmedzená v pohybe po predchádzajúcom úraze,
naviac sa sťažovala na osamelosť a ťažký život. Keď s ňou prerušila kontakt, urazila sa a v podstate
sa jej pomstila, o čom svedčí aj skutočnosť, že trestné oznámenie podala s časovým odstupom takmer
pol roka. Keďže bola pri skutku prítomná, chcela poškodenej pomôcť vstať a následne jej zabezpečila aj
ošetrenie, keďže to brala ako pomoc v núdzi, naviac neposkytnutie pomoci by bolo trestné. Poškodená

chcela odškodnenie, ktoré sa postupne zvyšovalo, čo ona neakceptovala a preto ju poškodená následne
označila ako osobu, ktorá jej spôsobila motorovým vozidlom zistené zranenia.
Ďalej zdôraznila, že hodnotenie svedeckej výpovede E. Z. ako účelové, nemalo racionálny základ,
čo okresný súd naviac ani náležite neodôvodnil. Práve ona s uvedeným svedkom boli osobami,
ktoré poškodená vnímala na mieste udalostí, keď ju dvíhali zo zeme, hoci to poškodená popierala.

Uvedený svedok sa na danom mieste často pohyboval, keďže tam chodieva na obedy, taktiež nie je
akceptovateľné tvrdenie súdu prvého stupňa, že ako miesto dopravnej nehody označil na hlavnom
pojednávaní na mape miesto vzdialené cca 20 m od miesta, kde sa skutočne stala, čo bolo aj dôsledkom
toho, že nebol pri rekonštrukcii priamo prítomný, hoci tam nepochybne predvolaný mal byť.
Následne poukázala na princíp prezumpcie neviny a príslušnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že ak

po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej
okolnosti, ktorá je dôležitá pre posúdenie zavinenia obvineného, nemožno rozhodnúť v jeho neprospech,
naopak, je potrebné aplikovať zásadu in dubio pro reo. Nedostatočné je aj odôvodnenie napadnutého
rozsudku, čo vedie k jeho nepreskúmateľnosti a nezákonnosti.
Vzhľadom k tomu navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a), b),

c) Tr.por. zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr.por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, alternatívne, aby rozhodol vo veci sám tak, že ju spod obžaloby oslobodí.
K odvolaniu obžalovanej sa vyjadrila poškodená R. U., a to písomným podaním doručeným okresnému
súdu dňa 07.02.2020. Zdôraznila, že obžalovanú zo spáchania skutku, ktorým jej bolo ublížené,usvedčuje množstvo dôkazov. Obžalovaná sa ku skutku priznala pred jej sestrou, jej vinu potvrdzujú aj
svedkyne U. U., U.. Y. K., U.. P. P., manželia Z. a taktiež aj znalec U.. U. F..
Obžalovaná nepravdivo uvádzala, že jej pomáhala len preto, že nemá nikoho, kto by jej pomohol. Jej

sestra sa o ňu starala spolu s ďalšou rodinou, a to až do jej doliečenia v M. Y.. Obžalovaná taktiež
nepravdivo vypovedala, že si zisťovala jej majetkové pomery, čo nikdy neurobila a bolo by to smiešne pri
sume 285,- Eur, ktorú najprv požadovala. Okrem toho, odvolanie obžalovanej obsahuje ďalšie viaceré
klamlivé údaje, ktoré ju urážajú. Trestné oznámenie podala s časovým odstupom len preto, že nechcela
obžalovanú vodiť po polícii a súdoch, keďže táto sa na začiatku o ňu dobrovoľne postarala a blížili sa

Vianoce. Okrem toho, ak by obžalovaná prišla na prešetrenie skutku na tvar miesta do V. X., kde bola
predvolaná vyšetrovateľom dopravnej polície, a kde sa konala ešte na začiatku rekonštrukcia prípadu,
k súdnemu konaniu vôbec nemuselo dôjsť.
Pokiaľ ide o svedka E. Z., objavil sa po štyroch rokoch a mal ju dvíhať zo zeme ako jeden z dvoch mužov
náhodne stojacich pri aute, čo však nebola pravda. Tento nemal ani potuchy o tom, kde sa skutok stal
a nikdy v živote pred tým ho nevidela. Sám uviedol, že to bolo 3/4 roka po udalosti a je zarážajúce, z

akého dôvodu preto o ňom ani obžalovaná, ani jej obhajca, celé roky nič nepovedali.
Na verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo v neprítomnosti obžalovanej a poškodenej, prokurátor krajskej
prokuratúry považoval napadnutý rozsudok za zákonný a správy, a preto navrhol odvolanie obžalovanej
ako nedôvodne zamietnuť.
Naproti tomu, obhajca obžalovanej zotrval na dôvodoch uvedených v písomne podanom odvolaní,

pričom zdôraznil, že aj po doplnení dokazovania pretrvali pochybnosti o tom, ako sa skutok stal, čo
bolo potrebné vyhodnotiť v prospech obžalovanej. Vzhľadom k tomu navrhol, aby krajský súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, alternatívne, aby vo
veci rozhodol sám tak, že obžalovanú v celom rozsahu spod obžaloby oslobodí.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zistil, že odvolanie podala obžalovaná ako oprávnená

osoba, a to v zákonnej lehote proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné. Na základe podaného
odvolania následne preskúmal v intenciách § 317 ods. 1 Tr.por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku o vine, o treste a o náhrade škody, taktiež aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovanej nebolo podané dôvodne.
Súd prvého stupňa prejednávanému prípadu venoval náležitú pozornosť a nemožno mu v tomto

smere nič podstatné vyčítať. Stručne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje
skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov tiež vtedy,
ak si navzájom čiastočne odporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zistiteľné,
akými právnymi úvahami sa prvostupňový súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa
príslušných ustanovení zákona v otázke viny obžalovanej zo spáchania skutku kladeného jej za vinu a

správne postupoval, keď ju v konečnom dôsledku uznal za vinnú z prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 157 ods. 1 Tr.zák.
Krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresným súdom, predovšetkým na
stranách č. l. 7 až č. l. 9, s ktorým sa, okrem jednej skutočnosti, stotožnil, avšak považoval za potrebné
reagovať v rámci odvolacieho konania na námietky obžalovanej, ktoré však nebolo možné akceptovať

v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému meritórnemu rozhodnutiu vo výroku o vine.
Na začiatku krajský súd zdôrazňuje, že vo veci už rozhodoval, a to uznesením zo dňa 07.11.2018, sp.
zn. 3To/129/2018, ktorým podľa § 321 ods. 1 písm. c), f) Tr. por. predchádzajúci napadnutý rozsudok
okresného súdu zo dňa 21.05.2018, sp. zn. 3T/26/2016 zrušil v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr.
por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Odvolací súd poznamenáva, že v tejto trestnej veci nebolo nevyhnutné pribratie nového znalca z
odvetvia traumatológie na vypracovanie ďalšieho znaleckého posudku, nakoľko nešlo o obzvlášť zložitý
prípad, ktorý by si vyžadoval osobitné posúdenie, pričom o znaleckom posudku, ako aj o následných
výpovediach znalca U.. U. F., ktorými ho doplnil, nemal pochybnosti, a to ani o jeho správnosti, ani
o jeho úplnosti, preto by pribratie ďalšieho znalca na vypracovanie nového znaleckého posudku bolo

nadbytočné. Taktiež skutočnosť, že rekonštrukcia priebehu skutku dňa 02. 08. 2019 bola vykonaná
v neprítomnosti svedka E. Z., nemala sama o sebe vplyv na tento procesný úkon a keďže svoju
verziu uviedol na hlavnom pojednávaní v procesnom postavení svedka, preto ani nedošlo k zásadnému
porušeniu práva obžalovanej na obhajobu. Na tom nič nemení skutočnosť, že vyhotovená zápisnica o
tomto úkone trestného konania vôbec nezodpovedá príslušným zákonným ustanoveniam, keďže nešlo o

rozhodujúci dôkaz, z ktorého by vyplynuli nové, významné skutočnosti, pretože pri tomto úkone potvrdili
priebeh skutku podľa svojich verzií jednak obžalovaná a jednak poškodená, ktorého však popísali už v
predchádzajúcich výpovediach.Je nepochybné, že v danom prípade boli produkované dve skupiny dôkazov, a to v prospech, ale aj v
neprospech obžalovanej, ktoré si navzájom odporovali, vrátane výpovede svedka E. Z., ktorý vypovedal
v prospech obžalovanej, keď nepotvrdil náraz osobného motorového vozidla do poškodenej, hoci mal

byť priamym svedkom udalosti. Jeho výpoveď akceptovateľne vyhodnotil už súd prvého stupňa, naviac
svedok sa nachádzal od inkriminovaného miesta vo vzdialenosti 30 metrov a situáciu mohol vidieť len
z určitého uhla, preto ju nemožno považovať za rozhodujúcu.
Najdôležitejšou bolo v tejto trestnej veci zistenie a ustálenie príčiny, ktorá spôsobila pád poškodenej
ako chodkyne, v dôsledku ktorého utrpela preukázané zranenia. Odvolací súd dospel k záveru, že sa

tak stalo výlučne v dôsledku mierneho nárazu osobného motorového vozidla, s ktorým obžalovaná ako
vodičkacúvala,atodozadnejčastitelapoškodenejvoblastisedacíchsvalovaspodnejčastichrbta.Túto
skutočnosť preukazuje svojimi výpoveďami, ktoré v tomto smere vôbec nemenila, samotná poškodená,
ktorá bola priamou svedkyňou, náraz zozadu pri chôdzi jednoznačne pocítila a ktorej výpovedi súd
uveril. Náraz ako taký, ktorý bol len mierny, mohla určite skôr zaregistrovať poškodená ako chodkyňa,
keďže smeroval priamo do jej tela, oproti obžalovanej, ktorá viedla osobné motorové vozidlo a náraz

preto nemusela eventuálne až tak výrazne pocítiť. Nemožno teda súhlasiť so záverom okresného súdu,
že obžalovaná bola usvedčovaná len súhrnom nepriamych dôkazov. Na druhej strane žiaden dôkaz
nepreukazuje, že by poškodená ako chodkyňa a účastníčka cestnej premávky akýmkoľvek spôsobom
porušila svoje povinnosti a tým sa spolupodieľala na vzniku dopravnej nehody.
Okrem toho svedkyňa - poškodená R. U. logicky a dostatočne odôvodnila, čo ju viedlo k tomu, aby

pri prvotnom ošetrení uviedla, že príčinou vzniku jej zranení nebol náraz predmetným vozidlom, ale jej
pád, hoci toto tvrdenie bolo v rozpore so skutočnosťou. Takýto jej postoj svedčí o tom, že obžalovanej
spočiatku nechcela privodiť trestné stíhanie, a už vôbec nie jej priťažovať, práve naopak, požadovala
od nej len náhradu nevyhnutných nákladov, ktoré vynaložila pri svojej liečbe, čo bolo podstatne
nižšou sumou oproti tej, ktorú mohla pri náhrade škody celkovo požadovať. Z týchto okolností možno

nepochybne vyvodiť, že v tom čase nemala k obžalovanej žiadny negatívny vzťah, práveže chcela
vzniknutú situáciu vyriešiť dohodou, a to bez prehnaných nárokov voči obžalovanej, a ak by sa tak aj
skutočne stalo, nemuselo vôbec dôjsť k začatiu trestného stíhania.
Možno síce súhlasiť s obhajobou, že zostávajúci svedkovia, ktorí vypovedali v neprospech obžalovanej,
mali len sprostredkované informácie o priebehu skutku, avšak mimoriadne dôležitou bola skutočnosť,

že nešlo len o vyjadrenia zo strany poškodenej. Svedkovia U.. P. P., U.. Y.W. a U. U., ktorí nemali
žiadny vzťah ani k obžalovanej, ani k poškodenej, ale aj svedkovia Y.. C.. L. Z. N.., V. Z. a F. G., hoci
príbuzní poškodenej, zhodne potvrdili, pričom išlo o viaceré rôzne stretnutia, že okrem poškodenej sa aj
samotná obžalovaná pred nimi priznala, že poškodenú vozidlom zrazila, resp. k takto uvádzanej príčine
vzniku dopravnej nehody nemala žiadne námietky. Okrem toho priebeh skutku, tak ako bol ustálený,

korešponduje so závermi vyplývajúcimi zo znaleckého posudku z odvetvia traumatológie, ktorý síce
úplne nevylučuje iný mechanizmus vzniku zranenia ľavej nohy poškodenej (zakopnutie), ktoré viedlo k
jej pádu, avšak ho považuje za málo pravdepodobný.
Krajský súd po komplexnom zhodnotení dôkaznej situácie dospel k záveru, že súhrn vykonaných
dôkazov vyznievajúcich v neprospech obžalovanej vyvracia ňou produkovanú obhajobu a dostatočne

preukazuje, že skutok kladený jej za vinu sa stal takým spôsobom, ako správne ustálil okresný súd, a
že ho spáchala práve obžalovaná. Súhrn dôkazov vyznievajúcich v jej prospech nebol totiž dostatočne
spôsobilý na to, aby mohla byť spod obžaloby oslobodená tak, ako sa toho domáhala.
Z hľadiska subjektívnej stránky trestného činu, a to zavinenia, možno dospieť k záveru, že obžalovaná
konala v tzv. vedomej nedbanlivosti, zohľadňujúc vyššie uvedené skutočnosti, ako aj bežnú a primeranú

opatrnosť, ktorá sa vyžaduje od vodiča pri vedení motorového vozidla.
Obžalovaná v podanom odvolaní neuviedla bližšie dôvody, pre ktoré napádala zákonnosť a
odôvodnenosť výroku o treste.
Okresný súd u obžalovanej správne zistil existenciu jednej poľahčujúcej okolnosti, a to, že pred
spáchaním trestného činu viedla riadny život (ust. § 36 písm. j) Tr.zák.), súčasne nezistil existenciu

žiadnej priťažujúcej okolnosti. V dôsledku toho mohol obžalovanej ukladať, pri znížení hornej hranice
zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu (ust. § 38 ods. 3, ods. 8 Tr.zák.) trest odňatia
slobody na 6 mesiacov až na 18 mesiacov, zároveň prihliadol aj na mieru závažnosti poľahčujúcej
okolnosti, ktorá bola pomerne významná (ust. § 38 ods. 2 Tr.zák.).
Okresný súd vzhľadom na všetky podmienky vyplývajúce z príslušných ustanovení Trestného zákona

postupoval správne, keď obžalovanej neuložil trest odňatia slobody, ale uložil jej miernejší, alternatívny
druh trestu, a to peňažný trest vo výmere 1000,- Eur, prihliadajúc aj na ust. § 57 ods. 1 Tr. zák. Keďže
uloženie takéhoto druhu trestu bolo odôvodnené aplikovaním ust. § 56 ods. 2 Tr. zák., pretože trest bol
ukladaný za prečin, pričom vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a možnosť nápravy obžalovanej,ktorá doposiaľ viedla riadny život, nebol trest odňatia slobody uložený. Taktiež uloženie náhradného
trestu odňatia slobody vo výmere 3 mesiace bolo v súlade so zákonom. Prvostupňový súd správne
prihliadol v určite miere aj na skutočnosť, že od spáchania skutku uplynulo viac ako päť rokov.

Uloženie peňažného trestu a na to nadväzujúceho náhradného trestu odňatia slobody, v daných
výmerách, zodpovedá všetkým požiadavkám vyplývajúcim z ustanovení Trestného zákona, ktoré
upravujú zásady ukladania trestov a súčasne v dostatočnom rozsahu obsahuje prvky generálnej a
individuálnej prevencie, ako aj prvok represie a postačuje na zabezpečenie dosiahnutia účelu trestu
vyplývajúceho z ust. § 34 ods. 1 Tr.zák.

Obžalovaná v podanom odvolaní neuviedla bližšie dôvody, pre ktoré napádala zákonnosť a
odôvodnenosť výroku o náhrade škody.
Okresný súd, rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom
uznesení, správne postupoval, keď obžalovanej uložil povinnosť, aby nahradila poškodenej R. U.kodu
vo výške 285,- Eur, predstavujúcu náhradu nákladov, ktoré vynaložila pri svojej liečbe a zároveň aj
povinnosť nahradiť škodu vo výške 1780,- Eur ako tzv. bolestné. Z listinných dôkazov a znaleckého

posudku z odvetvia traumatológie nepochybne vyplývala výška škody, ktorá v tomto smere vznikla
poškodenej, táto bola súčasne preukázaná aj čo do základu, a preto jej náhradu bolo poškodenej, ktorá
si nárok uplatnila riadne a včas, potrebné priznať. Z opatrenia MZ SR o ustanovení výšky náhrady za
bolesť vyplýva výška odškodnenia za 1 bod v tom ktorom roku. Obžalovaná spôsobila poškodenej škodu
výlučne svojim zavinením a zodpovedá za ňu v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Okresný súd zároveň správne postupoval, keď ju so zvyškom nároku na náhradu škody, a to v časti
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, odkázal na civilný proces, keďže nešpecifikovala jej
výšku a v tomto smere by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by presahovalo potreby
trestného stíhania a predĺžilo by ho.
Podľa § 319 Tr.por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd ako súd odvolací, po preskúmaní zákonnosti a
odôvodnenosti napadnutých výrokov o vine a o treste, ako aj výroku o náhrade škody, taktiež správnosti
postupu konania, ktoré im predchádzalo, považoval podané odvolanie obžalovanej za nedôvodné, a
pretovsúladescitovanýmustanovenímTrestnéhoporiadkurozhodoltak,akojetouvedenévovýrokovej
časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.