Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. január 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/41/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114210609
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:1114210609.4

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu R.. V. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom I. XXXX/XX, XXX XX B., proti žalovaným: 1/ M. L., zastúpená W. M., so sídlom E. I. XX, XXX XX
Z., 2/ M. L., zastúpená Q. B., so sídlom O.. XXX XX Z., o náhradu škody s prísl., o odvolaní žalovaného
1/ proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 21C/151/2014-310 zo dňa 16. januára 2020 v spojení s

opravným uznesením Okresného súdu Poprad, č.k. 21C/151/2014-335 zo dňa 10. augusta 2020, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v spojení s opravným uznesením v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o trovách
konania medzi žalobcom a žalovaným 1/ a v tomto rozsahu vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s opravným

uznesením (v časti označenia súdu) rozhodol tak, že:
„I. Žalobu voči žalovanému v 1./ rade a žalovanému v 2./ rade zamieta.

II. Žalovanému v 1./ rade a žalovanému v 2./ rade nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 470 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1, 2, § 224, § 234 ods.
2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, § 1 písm. a), § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1 písm. d),
2, § 4 ods. 1 písm. a), f), § 9 ods. 1, 2, 4, § 17 ods. 1, 2, § 18 ods. 1, 2, 3, § 16 ods. 4, § 19 ods. 1, 2,
3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 59 ods.
1, 2, § 60 ods. 1 až 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona účinného do 31.12.2005, § 50 ods. 4
prvá veta, 5 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon.

3. Vychádzal zo zistenia, že v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. XT/
XXX/XXXX boli traja obžalovaní odsúdení pre trestný čin krádeže v spolupáchateľstve, pričom dvaja
obvinení aj v jednočinnom súbehu pre trestný čin porušovania domovej slobody v spolupáchateľstve,
tým, že dňa 10.12.1997 z domu žalobcu ukradli rôzne hnuteľné veci a hotovosť. Obžalovaným bola
zároveň uložená povinnosť (v spojení s rozsudkom č.k. XTo/XX/XXXX-XXX) uhradiť poškodenému

žalobcovi spoločne a nerozdielne náhradu škody v sume 483.224,- Sk, teraz 16.040,10 Eur s tým,
že so zvyškom nároku bol odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych. Súčasne dvom
obžalovaným bola uložené primerané obmedzenie spočívajúce v tom, aby počas plynutia skúšobnej
doby vyvinuli maximálne úsilie a uhradili a splácali spôsobenú škodu. Keďže odsúdení si svoju povinnosť
z exekučného titulu dobrovoľne nesplnili, žalobca podal u súdneho exekútora návrh na vykonanie
exekúcie, avšak odsúdení škodu neuhradili, preto sa podaniami zo dňa 23.11.2004, 12.01.2007 a

17.04.2007 domáhal, aby v trestnom konaní premenil odsúdeným podmienečné tresty odňatia slobody
na nepodmienečné. Rovnako sa domáhal premeny trestu aj prostredníctvom prokuratúry podaním zodňa 12.06.2007. Následne podaním zo dňa 25.03.2013 žalobca požiadal o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody žalovaného 1/, pričom si uplatnil náhradu škody v sume 30.009,93 Eur,
12.500,-Eurakoďalšiunáhraduškodya72.000,-Eurakostratuvpodnikaní.Podanímzodňa01.10.2013

bol žalobca oboznámený o výsledku predbežného prerokovania jeho žiadosti s tým, že jej nebolo
vyhovené, pretože vytýkané postupy označené žalobcom nie je možné považovať za nesprávny úradný
postup na účely zodpovednosti štátu za škodu a nepreukázal ani vznik škody. Uvedené podanie bolo
podľa vyjadrenia žalovaného 1/ doručené dňa 09.10.2013. Rovnaké nároky si žalobca uplatnil aj v
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku adresovanej žalovanému 2/ podaním zo dňa 31.03.2013.

Žalovaný 2/ podaním zo dňa 03.10.2013 nárok na náhradu škody vyhodnotil ako nedôvodný.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pokiaľ sa týka náhrady škody voči obom žalovaným, žalobca
nepreukázal splnenie ani jednej z podmienok na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci. V prvom rade nepreukázal existenciu nesprávneho úradného
postupu, teda nepreukázal konštatovanie porušenia práva zo strany príslušných orgánov a nepreukázal

ani to, že sa domáhal prešetrenia vybavenia jeho sťažnosti podpredsedom súdu a rovnako nepreukázal
ani vydanie ďalších rozhodnutí, ktoré by mohli byť podkladom k definovaniu postupu súdu, prokuratúry,
aj súdneho exekútora ako nesprávny úradný postup. Súdu v sporovom konaní, ktorý koná už o žalobe
vo veci náhrady škody neprislúcha konštatovať prieťahy v trestnom konaní, pretože takýmto orgánom
môže byť iba Ústavný súd SR s tým, že aj podmienkou sťažnosti na ústavný súd musí byť vyčerpanie

všetkých riadnych opravných prostriedkov nápravy, ktoré sťažovateľovi zákon umožňuje. Pokiaľ sa
týka splnenia druhej a tretej podmienky zodpovednosti za škodu, pretože nedošlo k splneniu prvej
zákonnejpodmienkyzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúvýkonomverejnejmoci,nemohlodôjsťzo
strany súdu ani k priznaniu žiadneho z uplatnených nárokov žalobcu, a teda nebolo potrebné zo strany
súdu bližšie skúmať opodstatnenosť uplatnených nárokov žalobcu. Pre úplnosť však v odôvodnení

ďalej uviedol aj hodnotenie k uplatneným nárokom žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
Súd prvej inštancie dodal, že pokiaľ žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu škody v podstate z
nečinnosti súdu, ktorý nerozhodol o výkone trestu odňatia slobody u odsúdených, pretože sa podľa neho
neosvedčili v skúšobnej dobe tým, že mu škodu neuhradili ani len čiastočne, nijako nebolo z jeho strany
preukázané, že práve týmto spôsobom by sa žalobca domohol náhrady škody priznanej v adhéznom

konaní. Na základe uvedeného žalobu žalobcu v celom rozsahu ako neodôvodnenú zamietol, pretože
žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal žiadnu z kumulatívne stanovených podmienok pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., teda existenciu nesprávneho
postupu súdu, prokuratúry, ani exekútora a zároveň nepreukázal ani vznik a výšku škody, a napokon ani
existenciupríčinnejsúvislostimedzinesprávnymúradnýmpostupomakonkrétnouškodou.Zuvedeného

dôvodu preto žalobcovi nemohol byť priznaný ani nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré navyše
neboli v súlade so zákonom. Na margo vznesenej námietky premlčania záverom uviedol, že touto sa
bližšie nezaoberal vzhľadom na zamietnutie žaloby, avšak možno súhlasiť s tvrdením žalovaného 1/,
že premlčacia doba plynie od momentu, kedy mal súd možnosť premeniť nepodmienečný trest na
podmienečný (pri poslednom odsúdenom do 13.06.2004), tak od tohto momentu plynie subjektívna

premlčacia doba, ktorá uplynula 13.06.2011. Žaloba bola podaná dňa 08.04.2014.

5.Otrováchkonaniarozhodoltak,žeplneúspešnýmžalovanýmnáhradutrovkonanianepriznal,pretože
vzhliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu. Hoci by žalovaní mali mať podľa
zásady úspechu vo veci nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, súd prihliadol na osobné

pomeryžalobcuaokolnostiprípadu,akoajnato,žežalovanoustranouještátzastúpenýsvojimiorgánmi,
pre ktoré predstavuje platenie trov konania a napokon aj nepriznanie náhrady trov konania oveľa menšiu
záťaž ako u žalobcu. Žalobca je starobný dôchodca, ktorý trpí rôznymi zdravotnými ťažkosťami, aj
vážnym ochorením, ktoré bližšie popisoval už v žalobe a odôvodnil nimi aj svoj návrh na nepriznanie
náhrady konania protistrane na pojednávaní dňa 16.01.2020. Je zrejmé, že trestný čin krádeže ku

ktorému došlo ešte v roku 1997 zasiahlo hlboko do celého života žalobcu, a tento sa neúspešne domáhal
zaplatenia náhrady škody voči odsúdeným. Preto aj keď bol v spore žalobca neúspešný, súd nárok na
náhradu trov konania protistrane nepriznal.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 1/, a to proti výroku II.. Odvolanie právne

odôvodnil § 365 ods. 1 písm. b), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„C.s.p.“). Poukázal na to, že v priebehu konania prostredníctvom poverenej zamestnankyne uviedol, že
pre prípad úspechu si v konaní uplatňuje nárok na náhradu trov konania. V danom prípade súd využil
tzv. moderačné právo, avšak aby súd vydal takéto rozhodnutie musí mať preukázané súčasné splneniedvoch zákonných predpokladov, ktorými sú existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa a taktiež
výnimočné okolnosti prípadu. V tomto smere tiež poukázal na ustálenú judikatúru v tejto oblasti. Uviedol,
že podľa jeho názoru sa v prípade žalobcu existencia oboch špecifikovaných podmienok nepotvrdila.

Poukázalnato,žejesícepravdou,žežalobcajepoberateľomstarobnéhodôchodku,avšaktátosamotná
skutočnosť ešte nezakladá dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by súd nemal priznať úspešnej
strane sporu nárok na náhradu trov konania a to o to viac, keď ide o starobného dôchodcu, ktorý je
spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti Z.. a s najväčšou pravdepodobnosťou aj obchodnej
spoločnosti X. M. a donedávna aj spoločnosti X. B. M... Z predloženého tlačiva pre dokladovanie

pomerov účastníka, ktorým navrhoval, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov zo dňa
29.03.2014 navyše vyplýva, že bol a s najväčšou pravdepodobnosťou stále je podielovým vlastníkom
nehnuteľnosti (pozemku) zapísanej na LV č. XXX a vlastníkom motorového vozidla. Čo sa týka tvrdených
zdravotných ťažkostí, tieto neboli v konaní žiadnym spôsobom preukázané. Vzhľadom na uvedené je
preto potrebné konštatovať, že argumentácia súdu prvej inštancie o dôvodoch hodných osobitného
zreteľa spočívajúcich v zdravotnom stave nemá podklad v súdnom spise. Ako nesprávny záver sa mu

tiež javí záver o tom, že nepriznanie náhrady trov konania je pre neho oveľa menšia záťaž v jeho
majetkovej sfére ako u žalobcu. Ak by si bolo možné predmetný záver osvojiť, potom by mu prakticky
nikdy nebolo potrebné priznať nárok na náhradu trov konania, a to aj v prípade jeho úspechu, pričom
jeho trovy sú výdavkom štátneho rozpočtu, ergo hradené z daní a poplatkov všetkých občanov SR.
O nesprávnosti záveru súdu prvej inštancie svedčí aj právny názor uvedený v komentári CSP. Ďalej

poukázal na to, že súd prvej inštancie neprihliadol na okolnosti prejednávaného sporu, ale na dôsledky
trestného konania vrátane adhézneho konania, v ktorom žalobca vystupoval ako poškodená osoba.
Následky, ktoré vznikli žalobcovi v dôsledku konania tretích osôb nie je podľa jeho názoru možné
subsumovať pod dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by mu nemal byť priznaný nárok na náhradu
trov konania. Záverom zdôraznil, že mu súd pred vyhlásením rozsudku neoznámil, že má v úmysle na

prejednávanú vec aplikovať § 257 C.s.p., tým pádom nemal ani priestor na to, aby sa k predmetnej
skutočnosti vyjadril. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalovaný 1/ má právo na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

7. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že žalovaný 1/ si dovoľuje spochybňovať skutočnosti
ohľadom jeho zdravotného stavu poznámkou, že nie sú predložené lekárskymi dokladmi, avšak tieto
sa majú nachádzať v spise. Ďalej uviedol, že žalovaný 1/ uvádza nepravdivé údaje, ktoré si dôsledne
nepreveril, pretože nie je spoločníkom a ani konateľom uvádzaných spoločností, nakoľko v týchto
bol jeho syn R. V. E. nar. XX.XX.XXXX, ktorý používa v súčasnosti k podnikaniu svoju spoločnosť

X. M. K majetkovým pomerom uviedol, že je pravdou tvrdenie o jeho podielovom spoluvlastníctve
poľnohospodárskej pôdy zdedenej po jeho starých rodičoch a jeho rodičoch aj s jeho bratom, ktorý
nie je na liste vlastníctva zapísaný z dôvodu dodržania zákona o drobení pôdy. Podľa spracovateľa
pozemkových úprav je hodnota vlastníka pozemku prislúchajúca jeho podielu vyčíslená na 168,72 Eur.
Ďalej uviedol, že k účelu podnikania firmy R.. V. E. - X. - fyzická osoba (v súčasnosti má prerušený

výkon činnosti) používa motorové vozidlo, avšak toto je staršie ako XX rokov. Záverom uviedol, že ako
starobný dôchodca si zaslúži, aby sa s ním zaobchádzalo ako s právoplatným občanom, nie pokusným
členom skupiny sociálnych experimentov. Žiadal, aby odvolací súd nevyhovel podanému odvolaniu.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci trov konania je podľa jeho názoru zákonná a trvá na jeho
potvrdení odvolacím súdom.

8. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1/ je dôvodné.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym

posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, aleiba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky
II.ÚS 78/05).

11. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na
spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na
prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného
sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť

konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však
pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú
intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne

pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia,
možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že
niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné
odvolacie dôvody. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka bola
naplnená, pretože žalovaný 1/ nemal možnosť vyjadriť sa k aplikácii § 257 C.s.p. na predmetný prípad.

12. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na

ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane

rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal
odvolacísúdzapreukázané,žetátoodvolacianámietkabolanaplnená,atovovzťahukzisteniusplnenia
dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobcu.

13. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Aj táto
odvolacia námietka bola naplnená, pretože súd prvej inštancie síce aplikoval správny právny predpis,
ale tento nesprávne interpretoval.

14. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania ktorej to priznáva

zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude
musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným
súdom.

15. Rozhodovanie o trovách súdneho konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je

samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí zo
dňa 06.02.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 07.10.2004 vo veci Bauman proti
Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).16. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo
veci rozhodlo. O plný úspech žalobcu vo veci ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje

so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech
vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech
nemala. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j.
strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane.

17.Vovzťahukaplikáciiust.§257C.s.p.,odvolacísúduvádza,žetotoustanoveniepredstavujevýnimku
pri rozhodovaní o trovách konania. Účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky
právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Je
výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami
uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov

konania, než by plynuli z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok
vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné
okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

18. Zo slovného znenia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie

výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k
zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha
súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z
posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto nemožno vykladať tak,
že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať

náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v
rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je
potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán
konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je
nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka.

Významnými z hľadiska aplikácie § 257 C.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva)
na súde, postoj strán v priebehu konania a pod..

19. Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať
dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 257

C.s.p. len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982,
R 23/1989).

20. Odvolací súd sa najprv zaoberal námietkou žalovaného 1/ týkajúcou sa jeho neoboznámenia zo
strany súdu o úmysle aplikovať na predmetnú vec § 257 C.s.p., v dôsledku čoho nemal možnosť

vyjadriť sa k predmetnej skutočnosti. Ako bolo už vyššie uvedené ust. § 257 C.s.p. predstavuje
výnimočné ustanovenie, ktoré nemožno aplikovať v každom spore, ale len v sporoch, v ktorých existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania inak úspešnej strane. V prípade použitia
ustanovenia § 257 C.s.p. je súd povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť
svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti

Českej republike (sťažnosť č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a
sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii
§ 257 C.s.p. vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť
„stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov
konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v C.s.p.

oporu (nález Ústavného súdu SR z 2. apríla 2020, sp. zn. I. ÚS 387/2019, obdobne aj nález Ústavného
súdu SR z 18. júla 2018, sp. zn. I. ÚS 153/2018).

21. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že v prípade aplikácie uvedeného ustanovenia je súd vždy povinný
vytvoriť priestor pre obe sporové strany, aby sa k prípadnej aplikácii uvedeného ustanovenia mohli

vyjadriť. Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že na pojednávaní konanom dňa
16.01.2020 (ktorého sa zúčastnili obaja žalovaní) žalobca síce predostrel návrh na nepriznanie náhrady
trov konania protistrane argumentujúc svojím zdravotným stavom a finančnou situáciou, avšak súd prvej
inštancie na uvedenom pojednávaní neuviedol svoj zámer zaoberať sa prípadnou aplikáciou ust. § 257C.s.p. na predmetný prípad, pričom žalovaných, teda ani žalovaného 1/, nevyzval na vyjadrenie jeho
stanoviska k možnej aplikácii § 257 C.s.p.. Žalovaný 1/ tak nemal možnosť vyjadriť sa k prípadnej
aplikácii § 257 C.s.p. a rovnako nemal ani vedomosť o tom, že súd prvej inštancie má v úmysle

aplikovať toto ustanovenie na predmetný prípad. Žalovaný 1/ sa až doručením písomného vyhotovenia
rozsudku dozvedel o aplikácii uvedeného ustanovenia, pričom v tomto smere (výrok o trovách konania)
sa rozhodnutie súdu prvej inštancie stalo pre žalovaného 1/ prekvapivým, čo zakladá dôvod pre zrušenie
rozhodnutia v tejto časti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal odvolací súd za to, že boli naplnené
odvolacie dôvody a je tu dôvod pre zrušenie rozsudku v tejto časti, pričom je potrebné poukázať na to,

že o trovách konania v tejto veci rozhoduje odvolací súd prvýkrát samostatne (§ 390 C.s.p.).

22. Rovnako odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné prisvedčiť aj odvolacej námietke
žalovaného 1/ týkajúcej sa nepreukázania nepriaznivého zdravotného stavu žalobcu, nakoľko odvolací
súd rovnako nezistil, aby sa v spise nachádzalo akékoľvek lekárske potvrdenie preukazujúce jeho
nepriaznivý zdravotný stav a rovnako nie je zrejmé, či v obchodných spoločnostiach, na ktoré poukazuje

žalovaný 1/ v podanom odvolaní vystupuje žalobca, alebo jeho syn, ako tvrdí žalobca vo svojom
vyjadreníkodvolaniu.Odvolacísúdvtomtosmerepoukazujetiežnato,žepredmetpodnikaniavprípade
spoločnosti Z. M.. sa zhoduje s niektorými predmetmi živnostenského podnikania žalobcu, teda nie je
jasné, či žalobca vykonáva len živnostenskú činnosť (rovnako nie je zrejmý príjem z tejto činnosti), alebo
túto vykonáva a je zároveň aj spoločníkom v spomínanej obchodnej spoločnosti. Uvedené nezrovnalosti

bude preto potrebné odstrániť súdom právne inštancie po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. uznesenie v
jeho napadnutej časti vo výroku II. o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným 1/ zrušil a v tomto
rozsahuvrátilvecsúduprvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutievzmysle§391ods.1C.s.p..

24. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude znova rozhodnúť o trovách konania v intenciách naznačených
odvolacím súdom - vytvoriť žalovanému 1/ procesný priestor umožňujúci vyjadriť svoje stanovisko k
prípadnému použitiu § 257 C.s.p. a opätovne posúdiť pomery tak na strane žalobcu, ako aj na strane
žalovaného1/sdôrazomnato,činastranežalobcuexistujúdôvodyhodnéosobitnéhozreteľa-následne

vo veci znova rozhodne, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2
C.s.p. aj náležite odôvodní.

25. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania (§ 396 ods.
3 C.s.p.).

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).