Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. jún 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoE/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8709206526
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8709206526.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu
JUDr. Martina Barana a JUDr. Andreja radomského v exekučnej veci oprávneného: Intrum Justitia Debt
Finance AG, so sídlom Industriestrasse 13C, 6300 Zug, Švajčiarsko, IČO: CHE-100.023.266, v práv.
zast. : JUDr. Ján Šoltés, advokát, Mýtna 48, 811 07 Bratislava proti povinnému: X. U., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom mesto E., o vymoženie 293,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti

uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 13Er/244/2009-28 zo dňa 12.12.2019, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie.

II. Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.

Exekučný súd rozhodnutie odôvodnil § 167f ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii
v znení neskorších predpisov, § 37 ods.1, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, 5, § 196, § 197 ods. 1,§ 203 ods.
1, 2, 3, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, s tým, že na majetok povinného
bol vyhlásený konkurz, t.j. zo zákona došlo k zastaveniu exekúcie. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi
náhradu trov konania z dôvodu, že exekučné konanie začalo pred účinnosťou zákona č. 348/2011 Z.z.,
ktorý upravil rozhodovanie o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, avšak tento zákon

neupravil prechodné ustanovenia týkajúce sa danej problematiky, preto mal súd prvej inštancie za to,
že je nevyhnutné použiť ustanovenia Exekučného poriadku účinné do 31.12.2011, keďže sa jedná o
procesnéprávamateriálnejpovahy,atedanemoholpriznaťnáhradutrovexekúcieanivočioprávnenému
ani voči povinnému. Súd následne konštatoval, že môže nastať stav, keď nebudú uspokojené nároky
exekútora, pričom poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti
Belgicku z 23.11.1983 a rozhodnutie Mihál voči Slovenskej republike č. 31303 a 23360/08 ako aj

rozhodnutia Ústavného súdu č.. I.ÚS 191/06, I.ÚS 199/07, III.ÚS 351/07, II.ÚS 423/2008.

2. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie súdny exekútor. Poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 5Cdo/98/2008, ktorým zrušil uznesenie krajského a okresného súdu, ktorými boli
zamietnuté žiadosti súdnej exekútorky, o priznaní trov exekúcie z dôvodu vyhlásenia konkurzu na
majetok povinného, rovnako poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo104/2008,

ktorýmjepovinnosťousúdurozhodnúťotom,vakejvýškeaktoplatítrovyexekúcie.Namietaliporušenie
čl. 4 ods. 2 a čl. 6 Európskeho dohovoru, t.j. zákazu nútenej práce. K.11.2017 a mal za to, že súd mal
o trovách exekúcie rozhodovať podľa § 203 ods. 3. Pretože sa nestotožňuje s odôvodnením súdu prvej
inštancie, ktoré spočíva na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v omyle pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav, navrhol, aby odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvej inštancie tak, že zruší
uznesenie a schváli trovy exekúcie tak, ako ich vyčíslil v návrhu.3. Odvolací súd sa pred rozhodnutím vo veci samej zaoberal otázkou prípustnosti odvolania, vec
prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 386 a § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), účinného od 1.7.2016, pričom dospel k záveru, že

odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.

4. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vec po právnej stránke správne posúdil a
svoje rozhodnutie správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil, nakoľko bola jeho argumentácia vecne
správna, objektívna a presvedčivá. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutéhouznesenia,apretospoukazomnaustanovenie§387ods.2CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého uznesenia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opätovne
opakoval.

5. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie správne postupoval, ak najskôr

zisťoval, ktorú právnu úpravu je nevyhnutné použiť na predmetnú vec. Keďže ustanovenie § 203 ods.
3 bolo do Exekučného poriadku doplnené zákonom č. 348/2011 Z.z., ktorý však neupravuje žiadne
intertemporálne ustanovenia, súd prvej inštancie správne právne posúdil, ak pri rozhodovaní o nároku
súdneho exekútora na trovy exekúcie aplikoval právnu úpravu, účinnú do 31.12.2011, nakoľko nárok
exekútora na trovy predstavuje právo materiálnej povahy, teda pri absencii prechodného ustanovenia

znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné
predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných
predpisov. Uvedený záver vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS
568/2106 zo dňa 13.9.2016.

6. Vzhľadom na vyššie prijatý záver odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je vecne správne. V danom prípade bolo potrebné pri rozhodovaní o nároku súdneho exekútora na
náhradu trov exekúcie postupovať podľa právnych predpisov účinných v čase začatia exekúcie, teda
účinných ku dňu 01.07.2009. Exekučný poriadok, účinný v predmetnom čase, ustanovoval všeobecnú
povinnosť povinného znášať trovy exekúcie a iba v prípade, ak bola naplnená niektorá z podmienok

upravených v ustanovení § 203 ods. 1 a 2, súd mohol prípadne musel na náhradu trov exekúcie zaviazať
oprávneného. Vyhlásenie konkurzu na majetok povinného však skutočnosťou upravenou v ustanovení
§ 203 Exekučného poriadku účinného k 01.07.2009 nebol, preto neboli splnené podmienky na uloženie
tejto povinnosti oprávnenému a nebolo možné ho zaviazať k náhrade trov.

7. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že v predmetnom konaní mal trovy exekúcie znášať povinný
a teda dňom vyhlásenia konkurzu, bol súdny exekútor povinný si predmetnú pohľadávku uplatniť v
konkurze podľa § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní.

8. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je

súčasťouzákladnéhoprávanasúdnuochranupodľačl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky.Súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je nepochybne
aj nárok na náhradu trov konania. Hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to
bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (II. ÚS 272/08 ).

9. Odvolací súd sa stotožnil aj s konštatovaním súdu prvej inštancie, že môže nastať stav, keď nebudú
uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, avšak uvedené nemusí viesť k protiústavným
dôsledkom. V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať aj na právny názor Európskeho súdu pre ľudské
práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23. novembra

1983, séria A, č. 70), podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko
neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom
tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/08 ). Uvedený záver je možné primeraným
spôsobom aplikovať aj na predmetnú vec.

10. Na základe uvedených skutočností, odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa
§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku.11. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods.
1 CSP. V odvolacom konaní vo veci samej bol úspešný oprávnený, ktorému vznikol nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Oprávnený si však trovy odvolacieho konania neuplatnil

a zo spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývali, preto odvolací súd rozhodol tak, že
oprávnenému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných
princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní

nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
sporu.

12. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).