Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. september 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/5/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5920202029
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5920202029.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a

členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcu: Ing. E. F.,
nar. XX.X.XXXX, bytom R. XX/A, L. L., právne zastúpeného JUDr. Andrejom Garom, advokátom so
sídlom Y. XX, L., proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31575951, so sídlom Hodžova
11, 010 11 Žilina, právne zastúpenému spoločnosťou Sedlačko & Partners s.r.o., so sídlom Štefánikova
8, Bratislava, o zaplatenie 7.673 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Ružomberok č. k. 10Cpr/31/2020-249 zo dňa 6. mája 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o n e ch á v a n e d o t k n u t ý m vo výroku II. o zamietnutí

návrhu žalovaného na prerušenie konania.

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j vo zvyšnej časti.

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.673 eur brutto spolu s 5% úrokom z omeškania ročne od 1.1.2020
do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Následne (výrok II.)

návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia veci vedenej na Krajskom súde
Bratislava sp.zn. 14Copr/4/2020 zamietol. Napokon žalobcovi voči žalovanému priznal náhradu trov
konania v plnom rozsahu (výrok III.).

2.Východiskovo súd prvej inštancie taxatívnym spôsobom uviedol okolnosti, ktoré považoval za
nesporné a skutočnosti, ktoré s ohľadom na námietky žalovaného spornými ostali. Konštatoval tiež, že
sa nezmenil skutkový stav vymedzený v rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 45 Cpr/4/2017-478

zo dňa 22.2.2019, v rámci ktorého označený súd žalobcovi priznal prvú časť mimoriadneho bonusu vo
výške 11.509 eur. V tomto/aktuálnom konaní žalobca uplatňuje druhú časť priznaného mimoriadneho
výkonnostného bonusu v rozsahu 40% čo predstavuje sumu 7.673 eur. Žalovaný pritom neposkytol nové
dôkazy, ktoré by vyvracali už pôvodné zistenia Okresného súdu Bratislava III. v konaní 45Cpr/4/2017 a
ktoré by boli spôsobilé zvrátiť dôkaznú situáciu v prospech žalovaného.

3.Následne okresný súd vymedzil, že Zákonník práce zakotvuje ochranu zamestnanca pred neplatnými

právnymi úkonmi, resp. pred následkami neplatného právneho úkonu, a to tak, že neplatnosť právneho
úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak túto neplatnosť nespôsobil zamestnanec sám. Použitím
výkladového pravidla opaku (a contrario) je teda možné ustáliť, že ak si zamestnanec spôsobí sám
neplatnosť právneho úkonu, tak len takýto právny úkon môže byť zamestnancovi na ujmu.4.V danej súvislosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že žalobca
sa mohol akýmkoľvek spôsobom podieľať na rozhodovaní predstavenstva R. a.s. a teda sám spôsobiť
neplatnosť právneho úkonu - priznania mimoriadneho výkonnostného bonusu, ktorý sa ho týka.

Pokiaľ si obchodná spoločnosť interne upravila požiadavku schválenia rozhodnutia predstavenstva o
priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu dozornou radou, uvedené nie je účinné vo vzťahu
k zamestnancom. V tomto prípade rozhodnutím predstavenstva R. R., a.s. zo dňa 28.7.2016 došlo
k právnemu úkonu zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch, a to k priznaniu mimoriadneho
výkonnostného bonusu žalobcovi, tento právny úkon zaväzuje zamestnávateľa, t. z. zamestnávateľovi

vznikla povinnosť vyplatiť bonus žalobcovi a žalobcovi nárok na jeho vyplatenie.
5.Ustanovenie § 10 ods. 2 Zákonníka práce pripúšťa jedinú výnimku - ak štatutárny orgán prekročil
právnym úkonom v pracovnoprávnych vzťahoch svoje oprávnenie. V takom prípade tieto úkony
zamestnávateľa nezaväzujú za podmienky, že zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že štatutárny
orgán svoje oprávnenie prekročil. Žalovaný síce v tejto súvislosti tvrdil, že žalobca ako vedúci riadiaci
zamestnanec mal mať vedomosť o interných riadiacich aktoch spoločnosti, avšak nenavrhol vykonanie

žiadneho dôkazu na preukázanie vedomosti žalobcu o prekročení právomoci štatutárneho orgánu. Toto
zostalo len v rovine tvrdenia. Žalovaný ani jediným dôkazom nepreukázal, že žalobca mal vedomosť,
že štatutárny orgán - predstavenstvo R. R. a.s. - prekročil svoje oprávnenie čo do právomoci vydať
rozhodnutie o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu, jeho argumenty zostali len v rovine
tvrdenia bez preukázania existencie dôkazov. Nebolo tvrdené a preukázané, že žalobca bol členom

predstavenstva a tiež to, že ako zamestnanec mal možnosť ovplyvňovať jeho rozhodnutia. Jeho
povinnosťou nebolo skúmať a posudzovať predpisy upravujúce riadenie spoločnosti ani vzájomné
vzťahy medzi valným zhromaždením akciovej spoločnosti, dozornej rady a predstavenstvom. Žalovaný
vykonával práce podľa uzatvorenej pracovnej zmluvy bez možnosti akéhokoľvek vplyvu na štatutárne
orgány spoločnosti.

6.Pokiaľ žalovaný vytýkal predstavenstvu viaceré nedostatky pri procese prijímania dotknutého
rozhodnutia, okresný súd argumentoval, že v zmysle § 191 od. 1 veta prvá a druhá Obchodného
zákonníka predstavenstvo je štatutárnym orgánom spoločnosti, ktorý riadi činnosť spoločnosti a koná
v jej mene, konanie predstavenstva je konaním akciovej spoločnosti. Právne úkony, ktoré v zmene

zamestnávateľa vykoná v pracovnoprávnych vzťahoch štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu,
alebo zamestnanci poverení v zmysle ustanovení § 9 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce, zaväzujú
zamestnávateľa a zamestnávateľ z týchto právnych úkonov nadobúda práva a povinnosti. Z dikcie
ustanovení ods. 2 je zrejmé, že zamestnávateľa prioritne zaväzuje aj také konanie štatutárneho
orgánu, člena štatutárneho orgánu alebo povereného zamestnanca, ktorými tieto osoby prekročili svoje

oprávnenie pri vykonávaní právneho úkonu. Rozhodnutia predstavenstva R. R. a.s., č. 97/2015 zo
dňa 16.06.2015, č. 168/2015 zo dňa 08.12.2015, č. 110/2016 zo dňa 28.7.2016 patria do pôsobnosti
predstavenstva spoločnosti vo vzťahu k odmeňovaniu zamestnancov aj teda žalobcu. Podľa súdnej
praxe rozhodnutia predstavenstva spoločnosti ako riadiaceho orgánu spoločnosti majú vnútropodnikový
charakter a preskúmanie rozhodnutí predstavenstva akciovej spoločnosti nie je možné ani v súdnom

konaní. Oprávnenie na konanie vo veciach akciovej spoločnosti je dané súdu len vo vzťahu k ust. § 131
Obchodného zákonníka.

7.Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s výhradami žalovaného ohľadne toho, že Dozorná rada
spoločnosti sa nárokom na výplatu bonusu zaoberala na svojom zasadnutí dňa 1.8.2016, kedy rozhodla

o odložení výplaty MVB. Následne, rozhodnutím predstavenstva žalovaného zo dňa 19.12.2016 boli
všetky rozhodnutia týkajúce sa výplaty MVB zrušené, pričom k prijatiu týchto rozhodnutí došlo ešte pred
vznikom nároku na výplatu odloženej časti MVB a dôvodom zrušenia pôvodných rozhodnutí bol rozpor
s internými predpismi, so zákonom o bankách a hrozba trestného stíhania členov orgánov spoločnosti,
ktorí by nárok vyplatili. Prijatím uvedených rozhodnutí mali platne zaniknúť všetky rozhodnutia týkajúce

sa priznania a výplaty uplatneného bonusu ešte pred splatnosťou druhej časti tohto priznaného nároku.
8.Podľa okresného súdu totiž, ak by malo dôjsť k odňatiu nároku na vyplatenie odloženej časti
pohyblivého odmeňovania v zmysle bodu 10 Politiky odmeňovania R. R. a.s., muselo by predstavenstvo
banky konať v súlade s týmto ustanovením, teda muselo by vydať rozhodnutie týkajúce sa priamo
jednotlivca, t.j. v tomto prípade žalobcu, keďže podmienky odňatia resp. zníženia odmeny sa hodnotia

podľa uvedeného u každého jednotlivca zvlášť (str. 15 politiky odmeňovania) a je priamo závislé na
konaní osoby, ktorú hodnotí osoba, ktorá má na starosti systém odmeňovania v banke a ktorá osoba
stanoví v akom rozsahu by mal byť aplikovaný malus resp. odňatie. Dôkaz o naplnení podmienok
nepriznania odloženej časti pohyblivého odmeňovania žalovaný vo vzťahu k žalobcovi nepredložil anepredložil ani rozhodnutie predstavenstva o zmene pôvodného rozhodnutia o priznaní mimoriadneho
výkonnostného bonusu, ktorým obchodná spoločnosť R. R., a.s. listom zo dňa 28.7.2016, podpísaným
predsedom predstavenstva Alexandrom Yeriominom a členkou predstavenstva Zuzanou Žemlovou,

oznámila žalobcovi, že „vzhľadom na zavŕšenie predaja R., kde ste zohrali rozhodujúcu úlohu a Váš
vplyv na úspech tejto transakcie bol podstatný, Managment Board Skupiny R. dňa 28.7.2016 rozhodol
o výplate Mimoriadneho výkonnostného bonusu pre kľúčových zamestnancov R."., v ktorom liste sa
ďalej uvádza, že žalobcovi bol priznaný mimoriadny výkonnostný bonus vo výške 19.182 eur, prvá časť
ktorého vo výške 11.509 eur, predstavujúca 60% bonusu, mu bude vyplatená po zavŕšení predajnej

transakcie. Druhá časť mimoriadneho výkonnostného bonusu vo výške 7.673 eur, predstavujúca 40%
bonusu,malabyťžalobcovivyplatenávroku2019.Listz28.7.2016bolžalobcovidoručenýnapracovisku
do vlastných rúk. Rozhodnutie predstavenstva žalovaného zo dňa 19.12.2016, ktorým boli všetky
rozhodnutia týkajúce sa výplaty MVB zrušené nemá žiadny účinok voči zamestnancom. Zdôraznil, že
vyplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu sa stalo nárokovateľnou zložkou mzdy dňa 28.7.2016,
kedy bola žalobcovi doručená listina o jeho priznaní a výške (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp.zn. 3Cdo 31/2009, resp. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo 537/2004). V danom prípade
teda nemohlo dôjsť k zrušeniu už priznaného nároku na mimoriadny výkonnostný bonus pre žalobcu,
takétorozhodnutienemôžemaťúčinkydominulosti(extunc),zákonomzdeaniZákonníkprácezrušenie
už vzniknutého nároku na mzdu neupravuje. Spätné odňatie práva žalobcovi na už priznaný mimoriadny
výkonnostný bonus, ktorý sa stal nárokovanou zložkou mzdy, teda nemôže požívať právnu ochranu.

9.Čo sa týka námietky, v zmysle ktorej bol mimoriadny výkonnostný bonus žalobcovi dňa 28.7.2016
priznaný vo výške 19.182 eur, keď listom zo dňa 14.12.2015 mal byť vyplatený vo výške 25% ročnej
základnej mzdy k januáru 2015, t.j. 13.800 eur, súd prvej inštancie konštatoval, že nie je v jeho
kompetencii korigovať rozhodnutia predstavenstva čo do výšky priznaného výkonnostného bonusu.

Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že variabilná zložka mzdy u žalovaného nebola v pracovnej zmluve
dohodnutá okresný sdú poznamenal, že možnosť dohodnúť variabilnú zložku mzdy vyplýva jednak z
dokumentu Politika odmeňovania spoločnosti R. R. a.s. ako aj § 23a ods. 2 zákona č.483/2001 Z. z.
o bankách. Bolo teda len na zamestnávateľovi či a v akej výške zamestnancovi variabilnú časť mzdy
prizná.

10.Žalovaný opätovne poukazoval, že priznanie mimoriadneho výkonnostného bonusu žalobcovi je v
rozpore so zákonom č.483/2001 Z. z. o bankách, resp. predpismi EÚ - Rady Európy č. 213/36. súd
prvej inštancie tu dospel k záveru, že spôsob odmeňovania zamestnancov žalovaného v rozhodnom
období upravoval interný predpis označený ako „Politika odmeňovania R. R., a.s." , ktorá v časti I.

o.i. delí mzdu na pevnú zložku mzdy a pohyblivú zložku mzdy a tiež ako podklad pre prijatie zásad
uvádza Smernicu CRD III. (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/76 EU o odmeňovaní zo
dňa 24.11.2010). Pohyblivá zložka mzdy je upravená v časti III., ktorá upravovala pohyblivú odmenu
zamestnancov, ktorí boli vymedzení ako identifikovaný personál, t.j. členovia predstavenstva, ako aj
vedúci riadiaci zamestnanci. Označené ustanovenia zákona o bankách nevylučujú priznanie pohyblivej

zložky odmeny. Podľa názoru súdu ak právny predchodca žalovaného určil podmienky poskytovania
pohyblivej zložky celkovej odmeny v oznámení o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu
žalobcovi zo dňa 28.07.2016, keď predstavenstvo právneho predchodcu žalovaného dňa 28.7.2016
rozhodlo o mimoriadnej výkonnostnej odmene pre žalobcu, nemožno potom hovoriť o rozpore so
zákonom o bankách ani Smernicou EÚ.

11.Pokiaľ žalovaný argumentoval aj tým, že žalobca prácu pre zamestnávateľa nevykonával ale
vykonával ju pre tretiu osobu, v tejto súvislosti neposkytol žiadne dôkazy. Z listinných dôkazov vyplýva,
že žalobca mal uzatvorenú pracovnú zmluvu so spoločnosťou R. R. a.s. a táto spoločnosť ho aj poverila
vykonávaním úloh spojených s prevodom akcií spoločnosti.

12.Okresný súd záverom poukázal na článok 2 základných zásad a ust. § 13 ods. 3 Zákonníka
práce, v zmysle ktorých výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť
v súlade s dobrými mravmi. Táto zásada vyjadruje požiadavku, aby každé konanie zamestnanca či
zamestnávateľa bolo etické, morálne a súladné so zaužívanými spoločenskými princípmi. Nebolo by

teda v súlade s týmito princípmi to, že zamestnávateľ prísľubom mimoriadnej odmeny motivoval vybraný
okruh zamestnancov na zvýšené pracovné výkony v súvislosti s predajom akcií banky a po úspešnom
zavŕšení transakcie, na ktorej sa zamestnanci podieľali, týmto zamestnancom vyplatenie motivačných
odmien odmietol.13.V súhrne konštatovaného súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca má nárok na vyplatenie odloženej
časti mimoriadneho výkonnostného bonusu a preto jeho žalobe čo do istiny vyhovel.

14.Nakoľko žalovaný nevyplatil priznaný výkonnostný bonus v lehote jeho splatnosti, okresný súd priznal
žalobcovi aj príslušný úrok z omeškania z dlžnej sumy a to dňom nasledujúcim po tom, ako sa žalovaný
dostal do omeškania s plnením.

15.V konaní mal žalobca plný úspech vo veci, preto mu súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100%.

16.K zamietnutiu procesného návrhu žalovaného na prerušenie konania pristúpil okresný súd z dôvodu,
že neboli splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 162 ods. 1 CSP, t.j. nebol zistený žiadny dôvod
prerušenia konania, neprebieha iné konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca podstatný vplyv na
rozhodnutia v tejto veci, je síce podané dovolanie v obdobnej veci, avšak doteraz rozhodnuté nebolo a

takéto podanie nie je dôvodom na prerušenie konania.

17.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý sa domáha jeho zmeny tak, že žaloba bude
zamietnutá. Namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré „vôbec nezohľadňuje"
jeho argumentáciu ohľadne mimoriadneho výkonnostného bonusu. Zdôrazňoval neschválenie

mimoriadneho výkonnostného bonusu, resp. jeho vyplatenia dozornou radou, neskoršie zrušenie
rozhodnutia predstavenstva a poukazoval na jednotlivé nedostatky v postupe predstavenstva svojho
právneho predchodcu. Poukázal tiež na diskriminačný výber skupiny zamestnancov, ktorí boli zahrnutí
do daného procesu, keď riadiaci zamestnanci sami sebe vytvoril systém mimoriadnych benefitov, preto
aj žalobca mohol byť takto motivovaný. Celkovo mal žalovaný za to, že svojim charakterom (i s ohľadom

na ich expresné priznanie) ide o tzv. zlaté padáky.
18.Žalovaný zotrval na stanovisku, že žalobca musel poznať interné predpisy, preto nemohol byť
dobromyseľný. Naďalej tiež tvrdil, že ak odmeňovanie zamestnancov nie je v súlade so zákonom o
bankách, resp. štatutárny orgán poruší jeho ustanovenia, zamestnanec nemôže byť v zmysle § 10 ods.
2 Zákonníka práce (ďalej len ZP) dobromyseľný. Súdu vytýkal, že neuviedol, o aký druh pohyblivej

zložky odmeny podľa § 23b ods. 1 zákona o bankách ide. Priznaný nárok je v rozpore so zákonom o
bankách, pričom ide o kogentnú verejnoprávnu úpravu, ktorá nepripúšťa odklon na zmluvnom základe.
Mimoriadny výkonnostný bonus nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy (nebol tak
definovaný v pracovnej zmluve), súčasne však nemal ani atribúty negarantovanej pohyblivej zložky
odmeny v zmysle § 23b ods. 1 zákona o bankách. Žalovaný mal za to, že mzda žalobcu podľa dotknutej

zákonnej úpravy mohla byť dohodnutá iba dvojzložkovou formou, a to formou pevnej zložky odmeny
a negarantovanej pohyblivej zložky odmeny, ktorá ale v pracovnej zmluve žalobcu nebola výslovne
upravená.
19.Odvolateľ poukazoval na to, že okresný súd nedostatočne odôvodnil exces predstavenstva, keď iba
konštatoval, že nemôže skúmať platnosť jeho rozhodnutí. Spochybnil správnosť jednotlivých skutkových

zistení. Zdôraznil, že zamestnanci zaradení do skupiny riadiacich zamestnancov (vrátane žalobcu) si
pritom museli byť plne vedomí toho, že práve ich pozície budú po predaji akcií novému akcionárovi
obsadené novými osobami. Je preto významným fakt, že riadiaci zamestnanci rozhodovali v otázkach
mimoriadneho výkonnostného bonusu sami o sebe. Banka pritom vykazovala stratu v miliónoch eur.

20.Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná
strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu
danom v ustanovení § 379 - 380 CSP (z titulu čoho nedotknutým zostal rozsudok okresného súdu
v odvolaním nenapadnutom výroku II. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania) a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario za použitia § 219 ods. 3 v spojení s 378 ods.

1 CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

21.V súdenej veci je nevyhnutné vnímať jej „vnútornú podstatu", ktorou je odmietanie plnenia nároku
tým, kto nárok - po (vlastnom) konštatovaní splnenia ním určených kritérií - už priznal. Zamestnávateľ
požaduje od zamestnanca vykonanie činností, ktoré sú nad rámec pracovných povinností daných

existujúcou pracovnou zmluvou (a z nej vyplývajúcou pracovnou náplňou), po ich vykonaní aj prizná
zamestnancovi finančný nárok, ale následne, keď má tento nárok vyplatiť, odmieta plniť. Z principiálneho
hľadiska v prejednávanej veci ide o presne takýto prípad, čo je nutné východiskovo vnímať pri
posudzovaní argumentácie sporových strán.22.Krajský súd si je plne vedomý, že zároveň je nutné konštatovať, že zamestnávateľom činným v
prvej fáze daného procesu (od požadovania výkonu prác od zamestnanca až po priznanie nároku) bol
právny predchodca žalovaného. Na druhej strane práve inštitút právneho nástupníctva (ako absolútne

štandardná reflexia potrieb a dôsledkov činnosti a fungovania subjektov práva v praktickom živote)
garantuje istotu v právnych vzťahoch. Osobitne v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorým je i základný
vzťah strán v súdenej veci, je takáto garancia nevyhnutná. Nie je prijateľné, aby na zbavenie sa
povinností zamestnávateľa plniť pracovnoprávne nároky postačovalo, aby došlo k prevodu (prípadne
prechodu) práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov na iný (zamestnávateľský) subjekt.

23.Konštatované v sebe tiež implikuje (minimálne) možnosť žalovaného v procese „prevzatia" R.,
náležite sa oboznámiť (aj) s komplexnou pracovnoprávnou agendou, vrátane napr. skutočností
spojených i s posudzovaným mimoriadnym výkonnostným bonusom. Prípadnú nedôslednosť
žalovaného (eventuálne ním zaangažovaných externých subjektov) v danom procese nie je
akceptovateľné prenášať na žalobcu/zamestnanca. Napokon, sám žalovaný prioritne spochybňuje
činnosť svojho právneho predchodcu, t.j. činnosť zamestnávateľa.

24.Inak povedané, aj prípadné nedostatky v činnosti príslušných orgánov právneho predchodcu
žalovaného (predovšetkým predstavenstva, ktoré koná/konalo v pracovnoprávnych vzťahoch - § 9
ods. 1 ZP) nemôžu byť na ťarchu zamestnanca. Okrem iného v takom zmysle, že zamestnanec ako
druhá strana pracovnoprávneho vzťahu bude povinný preukazovať oprávnenosť a legitímnosť konania
zamestnávateľa. Argumentačný prístup žalovaného však v nemalej miere smeruje práve k uvedenému.

V danom ohľade sa tak rozhodne nejedná o tendenčné preferovanie zamestnanca, ako sa snaží tvrdiť
odvolateľ.
25.V konkrétnostiach súdenej veci to znamená, že hoci žalovaný je „iba" právnym nástupcom
zamestnávateľa žalobcu (a nie bezprostredne zamestnávateľom v rozhodnom období), je v rámci
pracovnoprávneho vzťahu jednoznačne tým subjektom, ktorý disponuje všetkými relevantnými

podkladmi. Preto tvrdenie o prípadnom nesplnení požadovaných ukazovateľov na priznanie bonusu
musí byť spôsobilý preukázať. Aj v tomto ohľade platí vyššie opísaný záver, a to že ak pri preberaní
pracovnoprávnej agendy žalovaným od jeho právneho predchodcu došlo k nejakým nezrovnalostiam (či
až pochybeniam), uvedené nemôže ísť na úkor zamestnanca; a to ani v procesnej rovine nedôvodným
prenášaním dôkazného bremena.

26.Z pohľadu žalobcu je dostatočným preukázaním splnenia určujúcich ukazovateľov práve rozhodnutie
zamestnávateľa (jeho štatutárneho orgánu) o priznaní/vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu.
V nadväznosti na vyššie spomínané určujúce východisko krajský súd konštatuje, že žalovaný ako
zamestnávateľ v podstate od žalobcu požaduje, aby preukázal splnenie predpokladov na vyplatenie
bonusu, ktorý mu už on sám (prostredníctvom vlastného právneho predchodcu) priznal. Účelovosť, do

určitej miery až absurdnosť dotknutého prístupu je pomerne jasná. O to viac, že takýmto až excesívnym
dôkazným bremenom by mala byť zaťažená (priamo zákonom definovaná) slabšia strana sporu -
zamestnanec. Zároveň žalovaný ani len netvrdil (tobôž kvalifikovane preukázal), aké iné činnosti - než
činnosti vykonávané pre vtedajšieho zamestnávateľa - mal žalobca vykonávať.

27.Odvolateľ opakovane a vo viacerých variáciách (prostredníctvom rôznych právnych inštitútov a
konštrukcií) poukazuje na údajnú vedomosť žalobcu o nedodržaní náležitého postupu pri prijímaní
rozhodnutia predstavenstva o priznaní/vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu (aj) žalobcovi,
či vôbec o prekročení právomoci predstavenstva R. v celom súvisiacom procese. Je však nesporné,
že žalobca nebol členom predstavenstva a ani v žiadnej inej pozícii sa nezúčastňoval jeho rokovaní v

otázkach spojených s mimoriadnym výkonnostným bonusom. Žalovaný okrem všeobecných formulácií
neoznačil (nie to ešte preukázal) žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé
potvrdiť akúkoľvek osobnú zainteresovanosť (či aspoň zaangažovanosť, čo by snáď mohlo byť
relevantné v súvislosti s imperatívom dobrých mravov) žalobcu na žalovaným spochybňovanom
procese rozhodovania o mimoriadnom výkonnostnom bonuse. Žalobca teda jednoznačne nerozhodoval

sám o vlastnej odmene. Je totiž reálne vylúčené, aby z pozície zamestnanca mohol kontrolovať, či
preverovať legitímnosť a zákonnosť činnosť štatutárneho orgánu svojho zamestnávateľa. S určitým
zjednodušením, ale presne vystihujúcim podstatu súvisiacej námietky žalovaného, táto by vo svojich
dôsledkoch znamenala, že každý zamestnanec ako zmluvná strana pracovnoprávneho vzťahu bude
sám hodnotiť, ktoré úkony (vrátane pracovných pokynov) zamestnávateľa mieni rešpektovať a ktoré

nie. Neudržateľnosť takéhoto prístupu je viac ako zrejmá. Navyše, banka je svojou povahou subjekt
s množstvom špecifických a vysoko profesionalizovaných činností a nezodpovedá ani obvyklej miere
starostlivosti/bdelosti, aby pracovník finančnej oblasti (ktorým bol i žalobca) dokázal posúdiť súladnosť
úkonov predstavenstva so všeobecne záväznými, či internými predpismi.28.V danej spojitosti možno uzavrieť, že žalovaný ani v najmenšom v jedinečných okolnostiach
(vlastných iba a len) súdenej veci nepreukázal nedostatok dobromyseľnosti žalobcu ako zamestnanca
v zmysle § 10 ods. 2 ZP. Predmetným rozhodnutím predstavenstva právneho predchodcu žalovaného

vznikol žalobcovi nárok na vyplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu v priznanom rozsahu.
Správne už okresný súd konštatoval, že Zákonník práce neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré
by bolo základom pre (spätné) zrušenie rozhodnutia predstavenstva; v konkrétnostiach rozoberanej
problematiky pre odňatie už konaním štatutárneho orgánu zodpovedajúcim normám Zákonníka práce
priznaného pracovnoprávneho nároku.

29.Námietka žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia je vo svojich
dôsledkoch predovšetkým nesúhlasom so závermi okresného súdu. Odvolateľovi neprekáža stručnosť
odôvodnenia, ale práve jednotlivé dielčie rezultáty konajúceho súdu, ktorý však zodpovedal každú z
vecných námietok žalovaného. Možno preto zhrnúť, že nedobromyseľnosť žalobcu pri (tvrdenom)
prekročení oprávnení predstavenstva R. žalovaný nepreukázal. Nadväzne určujúcim z pohľadu
zamestnanca je viazanosť zamestnávateľa (čo v plnej miere platí aj pre jeho právneho nástupcu)

právnymi úkonmi štatutárnych orgánov (§ 10 ods. 1, 2 ZP), ktorý záver je určujúcim i v súvislostiach
právnej úpravy zákona o bankách.

30.V podstate nad bezprostredný rámec odvolacieho konania krajský súd dodáva, že uzavretie
pracovnej zmluvy v otázke pohyblivej/variabilnej zložky mzdy medzi zamestnancom a zamestnávateľom

je akceptovateľné i v konkludentnej forme, (taktiež) z ktorého titulu by neodporovalo rozhodnutie
predstavenstva o priznaní/vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu ani pracovnej zmluve, ani
zákonu o bankách. Nie je pritom úlohou zamestnanca právne kvalifikovať nárok, ktorý mu zamestnávateľ
prostredníctvom (svojho vlastného) štatutárneho orgánu prizná. Pokiaľ aj bezprostredným impulzom
vytvorenia konceptu mimoriadneho výkonnostného bonusu bolo zabránenie fluktuácii a demotivácii

(vedúcich) zamestnancov v súvislosti s predpokladaným predajom akcií, už z východiskového
pomenovania„Odmenazamimoriadnevýkony...",jesúčasnezrejmé,žeišlojednakovýraznemotivačnú
zložku odmeny a jednak o odmenu reagujúcu na mimoriadnu (nadštandardnú) pracovnú výkonnosť.

31.Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalovaným, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné

a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

32.Žalovaný síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu aj vo výroku o trovách prvoinštančného
konania, ale učinil tak výlučne v spojitosti s namietanou ne/správnosťou rozhodnutia vo veci samej.

Bezprostredne vo vzťahu k výroku o trovách nevymedzil žiadnu konkrétnu odvolaciu námietku.
Nadväzne, potvrdenie posudzovaného rozhodnutia vo veci samej, od ktorého je výrok o trovách konania
závislý, zakladá vecnú správnosť aj dotknutého priamo podmieneného výroku o nároku na náhradu trov.
Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu (plného) úspechu v spore.

33.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s 396 ods. 1 CSP.
Žalovaný nebol so svojím odvolaním úspešný ani v časti, preto úspešnej protistrane - žalobcovi patrí
voči nemu nárok na plnú náhradu trov konania. O konečnej/konkrétnej výške týchto trov rozhodne v
zmysle § 262 ods. 2 CSP okresný súd.

34.Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.