Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. december 2015

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 2C/58/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514201247
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Danka Majdáková
ECLI: ECLI:SK:OSSL:2015:8514201247.5

Rozhodnutie

Okresný súd Stará Ľubovňa samosudkyňou Mgr. Dankou Majdákovou v právnej veci žalobkýň 1. P. T.,
nar. X.X.XXXX, trvale bytom L.. Q. XXX/XX, F., občianka SR, 2. P. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L..
Q. XXX/XX, F., prechodne bytom X I. I., X. Y., X. P., T. X, O., žalobkyne v 1. a 2. rade právne zastúpené
JUDr. Vladimírom Komanom, advokátom, AK so sídlom 17. novembra 31, Stará Ľubovňa 3. T. T., nar.
XX.X.XXXX, bytom W. XXXX/X, W., občianka SR a 4. G.. U. T., nar. X.X.XXXX, bytom X H. T. L., D.-

XXXX, D. proti žalovanej Y. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, XXX XX A. S., občianka SR, právne
zastúpená JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom, AK so sídlom Garbiarska 20, Stará Ľubovňa v
konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. O trovách konania súd r o z h o d n e do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej

samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyne sa podaným návrhom domáhali určenia, že parcela registra KN E č. XXXX, orná pôda o
výmere 977 m2 zapísaná na liste vlastníctva (LV) č. XXXX pre k.ú. O. patrí do dedičstva po neb. C. T.,
nar. XX.X.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX.

Svoj návrh odôvodnili tým, že dňa XX.XX.XXXX zomrel C. T., ktorý po svojom právnom predchodcovi
- otcovi U. T. nadobudol v dedičskom konaní nehnuteľnosti v k.ú. O.. U. T. vlastnil okrem iného aj
nehnuteľnosti zapísané v zápisniciach č. X a XXX pre k.ú. O., a to parcelu mpč. XXX, ktorá je v súčasnej
dobe evidovaná ako parcela KN E č. XXXX, orná pôda o výmere 977 m2. Túto parcelu užíval U.
.T. od roku 1937 ako výlučný vlastník až do roku 1969, kedy sa presťahoval do F.. Po odchode do F.
uvedenú parcelu daroval C. T., manželovi žalobkyne v 1. rade a otcovi žalovaných v 2. až 4. rade, ktorý ju

užíval ako vlastný majetok ako výlučný vlastník. Nakoľko sa aj C. T. odsťahoval do F., prenajal uvedenú
parcelu U. M., o čom svedčí evidencia v jeho zápisníku o pozemkoch. Žalovaná je v súčasnosti výlučnou
vlastníčkou spornej parcely. Vlastnícke právo nadobudla vydržaním na základe rozhodnutia Obvodného
pozemkového úradu v Starej Ľubovni č. 2006/00960/Ko/972/CA zo dňa 19.7.2006, ktoré bolo vydané na
základe vyhlásení troch svedkov znalých miestnych pomerov pred členmi komisie pre obnovu evidencie
pozemkov. Keďže žalobkyne sú názoru, že právny predchodca žalovanej nemal spornú parcelu nikdy

v držbe, pretože ju mal len v nájme, žiadali žalobe vyhovieť. Naliehavý právny záujem odôvodnili tým,
že C. T. bol v čase smrti vlastníkom spornej parcely.

Súd poučil účastníkov konania o ich procesných právach a povinnostiach, žalovanej doručil žalobu spolu
s prílohami.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe túto žiadala ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na
skutočnosť, že jej rodičia, U. M. a O. M., rod. H., kúpili spornú parcelu v roku 1971 na základe kúpnejzmluvy za 4 500,-Kčs. Táto zmluva bola spísaná dňa 18.8.1971 za účasti svedkov a je opečiatkovaná
pečiatkou bývalého Miestneho národného výboru v O.. Od tejto doby užívali spornú parcelu jej rodičia,
a to nerušene bez toho, aby si právni predchodcovia žalobcov robili na parcelu právny nárok. V roku

1982 rozdelili jej rodičia medzi svoje deti role, ktoré nadobudli. Na základe neformálnej darovacej zmluvy
spornú parcelu nadobudla ona a od tej doby ju dobromyseľne užíva. Na základe tejto skutočnosti
vydal Obvodný pozemkový úrad v Starej Ľubovni rozhodnutie pod č. 2006/00960/Ko/972/CA zo dňa
19.7.2006, na základe ktorého nadobudla k spornej parcele výlučné vlastnícke právo. Žalovaná poprela
tvrdenia žalobkýň, aby sporná parcela bola v nájme jej rodičov, čoho dôkazom je aj spomínaná kúpna

zmluva.

Pojednávania vytýčeného na deň 19.11.2015 sa žalobkyne nezúčastnili, žalobkyne v 1., 2. a 4. rade
svoju neúčasť ospravedlnili, nežiadali pojednávanie odročiť, žalobkyňa v 3. rade svoju neúčasť nijakým
spôsobom neospravedlnila, preto súd v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával neprítomnosti žalobkýň.

Na pojednávaniach právny zástupca žalobkýň v 1. a 2. rade zotrval na podanom návrhu z dôvodov
v ňom uvedených. Ďalej spochybnil platnosť kúpnej zmluvy predloženej žalovanou, a to z dôvodov
nedostatočnej špecifikácie zmluvných strán a predmetu kúpnej zmluvy, nedostatkov úradnej pečiatky,
sfalšovaného podpisu U. T. a nezavkladovania uvedenej zmluvy do evidencie nehnuteľností, čo
vzbudzuje vážne pochybnosti o tom, či takáto zmluva bola vôbec niekedy na MNV v O. spísaná. Zároveň

poukázal na to, že sporná parcela pod číslom XXXX vznikla až v roku 2006, teda nemohla takto existovať
v roku 1971.

Žalobkyňa v 1. rade na pojednávaní uviedla, že spornú parcelu do roku 1945 užíval jej svokor, U. T.,
po presťahovaní do F. ju od roku 1975 užíval jeho brat U.

.T., jej manžel C. T. ju mohol užívať do veku svojich 7 rokov, keďže v roku 1945 sa presťahoval do F..
Spolu s manželom C. T. nemali vedomosť, aby spornú parcelu svokor predal, trvala na tom, že to nie
je pravdou. Uviedla, že má vedomosť, že právny predchodca žalovanej sa bol pýtať jej svokra, či mu
spornú parcelu nenechá do nájmu na 4 roky. Ako dôkaz o tomto predložila zápisník. Nevedela uviesť,
či bola uzavretá nájomná zmluva, vedela, že nájom nikto neplatil. Dane za spornú parcelu ani ona, ani

jej manžel neplatili, či ich platil svokor, nevedela uviesť. Podľa nej ide o roľu Q. H..

Žalobkyňa v 2. rade na pojednávaní uviedla, že v čase, keď mala asi 12 rokov, počula dedka s babkou
hovoriť o tom, že bol za nimi M., že chce spornú nehnuteľnosť do nájmu. Mohlo to byť niekedy v rokoch
1971 - 1974. Pokiaľ by bol dedko predal spornú parcelu, vyslovila názor, že by to bol jej rodičom povedal.

Právny zástupca žalovanej na pojednávaniach so žalobou nesúhlasil, v reakcii na návrh právneho
zástupcu žalobcov v 1. a 2. rade na mimosúdnu dohodu, v ktorej spochybňoval platnosť kúpnej zmluvy
uviedol, že je zrejmé, že U. T. v čase uzavretia zmluvy býval v F., v dome so súpisným číslom XX.
Pokiaľ ide o spochybnenie identifikácie parcely KN E XXXX, poukázal na skutočnosť, že táto parcela

bola pôvodne zapísaná v pozemnoknižných vložkách č. X a č. XXX, a to v každej z nich po 1/2. Z
tohto bola vytvorená parcela podľa ZRPS KN-E XXXX o výmere 977 m2 zapísaná na LV XXXX. Pokiaľ
ide o názov parcely, v PKV č. XXX je sporná parcela vedená ako H. H.. Z PKV č. X sa názov nedá
určiť, keďže názov je nečitateľný a v maďarčine. Do kúpnej zmluvy sa uviedol miestny názov uvedenej
role - A. H.. Podpis na predmetnej zmluve je rozhodne podpisom U. T. - S.. K poznámkam v zápisníku

poznamenal, že ide o zápisník C. T., nie o zápisník U. T.. K nedostatku registrácie zmluvy na Štátnom
notárstve poukázal na skutočnosť, že sporná nehnuteľnosť sa nachádzala vo vojenskom pásme U.,
preto bol aj v obci O. zákaz výstavby a mnohé nehnuteľnosti sa predávali síce písomnou formou, ale
neformálnym spôsobom. K nedostatku úradnej pečiatky uviedol, že okrúhla pečiatka MNV sa používala
iba pri rozhodnutiach MNV, preto je aj na zmluve iba podlhovastá pečiatka MNV v O..

Žalovaná na pojednávaní žiadala žalobu zamietnuť, zdôraznila, že spornú nehnuteľnosť od roku 1982,
kedy ju neformálnou darovacou zmluvou nadobudla od svojho otca, pokojne, nikým nerušene užívala,
až v roku 2013 prišla za ňou nejaká slečna, ktorá si na spornú nehnuteľnosť robila nároky, ona ju poslala
za svojím otcom. Pred ňou spornú nehnuteľnosť užíval jej otec, ktorý ju kúpil v roku 1971. Od otca vie,

že čísla parciel v kúpnej zmluve sa uvádzali podľa toho, ako ich mali evidované na úrade.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkýň v 1. a 2. rade a žalovanej, výsluchmi svedkov U. M.,
O. M., Y. T., C. T., osvedčením o dedičstve 1D/170/2010 zo dňa 26.9.2011, identifikáciou parciel mpč.XXX v pozemnoknižnej zápisnici č. X a XXX v k.ú. O., kópiami pozemnoknižných zápisníc č. X a XXX v
k.ú. O., LV č. XXXX pre k.ú. O., zápisnicou o predbežnom vyšetrení v dedičskom konaní po neb. U. T.,
rozhodnutím Štátneho notárstva v Starej Ľubovni č.k. D 297/79-13 zo dňa 10.9.1981, rozhodnutím

Obvodného pozemkového úradu
.v Starej Ľubovni č. 2006/00960/Ko/972/CA zo dňa 19.7.2006, kúpnopredajnou zmluvou zo dňa
18.8.1971, potvrdením Obce O., zápisníkom predloženým žalobkyňou v 1. rade, kópiou z mapy
evidencie nehnuteľností so stavom ku koncu roka 1968, na základe čoho ustálil tento skutkový stav:

U. T., zomrel. XX.X.XXXX, bol svokrom žalobkyne v 1. rade a starým otcom žalobkýň v 2. až 4. rade a
otcom C. T., ktorý bol manželom žalobkyne v 1. rade a otcom žalobcov v 2. - 4. rade.
U. T. kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 18.8.1971 (č.l. 54 spisu) predal parcelu A. H. č. XXXX U. M. a O.
M., rodičom žalovanej. Táto parcela bola v 1/2 zapísaná ako roľa „H." v PKV č. X pre k.ú. O. a v 1/2
ako roľa „H." v PKV č. XXX pre k.ú. O.. Ku koncu roka 1968 bola táto parcela evidovaná ako parcela
č. XXXX (č.l. 126 spisu).

Od roku 1971 uvedenú parcelu užívali rodičia žalovanej, ktorí ju v roku 1982 darovali žalovanej. Táto ju
odvtedy až do roku 2013 nerušene užívala.

Poručiteľ C. T. nebol v katastri nehnuteľnosti vedený ako vlastník spornej nehnuteľností (parcely KN-
E č. XXXX orná pôda, k.ú. O.) a teda táto parcela nebola predmetom dedičského konania vedeného

tunajším súdom pod sp. zn. 1D/170/2010.

Podľa tvrdenia žalobkýň, v návrhu C. T. predmetnú nehnuteľnosť nadobudol od svojho otca U. T. v roku
1969, v čase, keď sa jeho otec odsťahoval z O. do F..
Podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalobkýň na pojednávaní, C. T. predmetnú nehnuteľnosť získal

od svojho otca dedením.
Podľa výpovede žalobkyne v 1. rade - manželky C. T., U. T. sa presťahoval do F. v roku 1945, C. T. ju
mohol užívať do svojich 7 rokoch (narodil sa v roku 1937), od roku 1945 nehnuteľnosť užíval brat U. T. U..

Na základe takto ustáleného skutkového stavu súd právne uzatvára:

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

V zmysle citovaného zákonného ustanovenia možno uplatniť pozitívne alebo negatívne určenie, či tu

právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti
preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny
záujem. Tento záujem bude spravidla daný v prípade, ak sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak by
právne postavenie žalobcu bez takéhoto určenia bolo neisté.

Žalobca ako pán sporu (dominus litis) príslušnou žalobou zároveň určuje medze, v rámci ktorých súd
mal poskytnúť ochranu jeho právam a právam chráneným záujmom.

.

Žalobkyne existenciu naliehavého právneho záujmu odôvodnili svojím presvedčením, že ich právny
predchodca C. T. v čase smrti bol vlastníkom spornej nehnuteľnosti.

Podľa Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každá
fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho

majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.

Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa § 460 Obč. zák. dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.Podľa § 132 ods. 1 Obč. zák. vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou
zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených
zákonom.

Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe
po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa § 129 ods. 1 Obč. zák. držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva

právo pre seba.

Podľa§130ods.1Obč.zák.akjedržiteľsozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľnýotom,žemuvec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Podľa § 868 Obč. zák. pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj

právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992, vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich
vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 872 ods. 6 Obč. zák. ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde
na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom

užívanípozemkov,môžesioprávnenáosobazapočítaťčas,poktorýjejprávnypredchodcamalpozemok
nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.

Právne posúdenie veci:

Predmetom konania je určenie, že nehnuteľnosť, a to parcela registra E č. XXXX vedená na LV č. XXXX,
k.ú. O. patrí do dedičstva neb. C. T..

.

Vzhľadom na predmet konania súd musel riešiť otázku, či poručiteľ - C. T. bol v čase smrti vlastníkom
nehnuteľnosti, t.j. parcely KN-E č. XXXX, keďže je to nevyhnutným predpokladom vyhovenia žalobnému
návrhu,tedasúdskúmal,čidošloknaplneniuhmotnoprávnychpredpokladovnadobudnutiavlastníckeho
práva v danom prípade vydržaním, kdeže C. T. nikdy nebol v katastri nehnuteľností evidovaný ako
vlastník.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva, ku ktorému dochádza v prípade
splnenia zákonom určených podmienok priamo zo zákona; nevyžaduje sa ktorému dochádza v prípade
splnenia zákonom určených podmienok priamo zo zákona; nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho
orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené súčasne

tieto zákonné predpoklady: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b)
nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom
ustanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ
je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia

subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých
vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod,
stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na

všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba
vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si
určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok
a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré
budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký

oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie,
ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Na
rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny
dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do príslušnéhokatastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho
vnútornépresvedčenie,žesastalvlastníkomveci,dostatočneopodstatňuje(rozsudokNajvyššiehosúdu
SR sp. zn. 5 Cdo 260/2008 zo dňa 10. decembra 2008).

Vzhľadom na vyššie uvedené súd má za to, že žalobkyne, na ktorých je dôkazné bremeno, nepreukázali,
že ich právny predchodca C. T. bol v čase smrti, t.j. k 29.11.2010 vlastníkom spornej nehnuteľnosti.
Žalobkynenepreukázalizákladnépredpokladynadobudnutiavlastníckehoprávavydržanímichprávnym
predchodcom, nepreukázali právny titul, na základe ktorého by mal ich právny predchodca vstúpiť do

oprávnenej držby. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozporuplné tvrdenia žalobkýň
.o spôsobe nadobudnutia nehnuteľnosti, keďže v žalobe uvádzajú, že nehnuteľnosť mal získať v roku
1969 darovaním od svojho otca, na pojednávaní ich právny zástupca uvádza, že nehnuteľnosť získal
dedením od svojho otca, ktorý zomrel v roku 1979, avšak táto nehnuteľnosť nebola predmetom dedenia.
Ďalej nebolo preukázané uplynutie vydržacej doby, podľa návrhu, C. T. mal nehnuteľnosť začať užívať
v roku 1969, kedy sa jeho otec presťahoval do F., potom sa mal aj on presťahovať a nehnuteľnosť mala

byť predmetom nájomnej zmluvy. Podľa tvrdenia žalobkyne v 1. rade, C. T. sa presťahoval do F. v roku
1945 a nehnuteľnosť mohol užívať do svojich 7 rokoch veku, po presťahovaní mal nehnuteľnosť užívať
brat U. T. U..

Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového

základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník,
ktorý nesplnil alebo nedosatočne plnil svoju dôkaznú povinnosť. Dôkazným bremenom sa rozumie
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia
základného práva na súdnu ochranu, aj v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy,

a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základe pre svoje rozhodnutie. V danom prípade musí
rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad /neúspech v konaní/ pričíta tomu účastníkovi, na
ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadísk hmotného práva.

Z dôkazov produkovaných žalobkyňami súd nemal preukázané, aby ich právny predchodca - C. T. bol v
čase smrti vlastníkom spornej nehnuteľnosti, práve naopak, z vykonaného dokazovania je preukázané,
že žalovaná, ktorá je v katastri nehnuteľností evidovaná ako vlastníčka, splnila všetky zákonom
vyžadované predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním.

Z predloženej kúpnej zmluvy a z výpovedí svedkov U. M. a O. M., ktorí boli kupujúcimi spornej parcely
mal súd preukázané, že rodičia žalovanej v roku 1971 kúpili spornú parcelu od U. T. a od tej doby ju vo
vedomí, že im patrí aj užívali, a to až do roku 1982, kedy ju darovali žalovanej. Táto v užívaní pokračuje
až do súčasnosti. Užívací stav od 70.-tych rokov minulého storočia žalovanou, resp. jej rodičmi mal súd
preukázaný svedeckými výpoveďami Y. T., ktorá vlastní susedné parcely a manžela žalovanej C. T..

Tento užívací stav nespochybňujú ani žalobkyne.

Kúpna zmluva je jedným zo zákonom upravených spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva.
Podstatnými náležitosťami kúpnej zmluvy sú vymedzenie predmetu kúpy a kúpna cena. Samozrejme
je potrebné špecifikovať aj zmluvné strany. Z predloženej kúpnej zmluvy nepochybne vyplýva, že

predávajúcim bol U. T., S., bytom F. XX a kupujúcimi U. M. a jeho manželka O. M., rod. H., obaja
bytom O. XX. V tomto smere námietku žalobcov, že zmluva neobsahuje základné údaje o predávajúcom,
považuje súd za absolútne nedôvodnú. Zo samotného návrhu žalobcov je
.zrejmé, že U. T. sa v roku 1969 odsťahoval do F., čiže v roku 1971 už býval v F., pričom v zmluve je
označený aj prímením (čiže určitým dodatkom k priezvisku, ktoré odlišovalo osoby rovnakého priezviska,

príp. aj mena v jednej obci), a to presne podľa toho, ako bol zapísaný v pozemnoknižnej zápisnici.

Podobne zmluva nepochybne obsahuje údaj o kúpnej cene, čo nikto nespochybňoval a aj vymedzenie
predmetu predaja a kúpy. Z výpovede jednej zo žijúcich osôb účastných na uzatváraní kúpnej zmluvy,
U. M. vyplýva, že predávajúci bol kupujúcemu U. M. pred podpisom zmluvy ukázať v prírode, o ktoré

parcely ide, teda účastníkom zmluvy bolo zrejmé, čo je predmetom kúpnej zmluvy. Označenie parciel
v zmluve zodpovedá dobe, v ktorej bola zmluva uzavretá. Z čísla parciel je pritom možné jednoznačne
zistiť, o ktoré parcely ide. K namietanému nedostatku pečiatky bývalého MNV v O. súd poznamenáva,
že o jej pravosti súd nemá dôvod pochybovať, keďže ide o klasickú podlhovastú pečiatku, aká sabežne používala a používa. Z námietky žalobcov pritom súdu nie je zrejmé, aké obligatórne náležitosti
pečiatky namietajú. Podobne o pravosti podpisu predávajúceho súd nemal dôvod pochybovať, keďže
táto zmluva bola uzatváraná pred 2 svedkami, pričom ako vyplýva z výpovedí rodičov žalovanej,

zmluvu spisovala pracovníčka bývalého MNV v O. a zmluvu diktoval tzv. notariuš, H. H.. Pri účasti
toľkých osôb pri spisovaní kúpnej zmluvy súd nevidel priestor na falšovanie podpisu predávajúceho.
Ak námietka žalobcov o sfalšovaní podpisu predávajúceho vychádzala z porovnania podpisu U. T. na
listine predloženej žalobcami (kúpna zmluva z roku 1942), je potrebné uviesť, že išlo o uzatváranie
zmlúv v rozpätí 29 rokov. V takomto časovom rozpätí sa do určitej miery mení aj rukopis osoby,

pričom s pribúdajúcim vekom sa nepochybne mení aj podpis osoby (v roku 1971 mal U. T. 66 rokov).
Vzhľadom na tieto skutočnosti, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že U. T. už nežije, teda nie je
možné zabezpečiť dostatok písomností na posúdenie pravosti jeho podpisu (z úradnej činnosti súdu je
známe, že grafológovia požadujú aspoň okolo 10-15 listín s podpisom osoby, pravosť podpisu ktorej
je potrebné posúdiť), súd návrh žalobcov na nariadenie znaleckého dokazovania z odboru grafológie
zamietol. Námietka žalobcov, týkajúca sa nezaevidovania zmluvy do katastra nehnuteľnosti smerovala

k spochybneniu, či zmluva bola vôbec uzavretá, keďže bývalé MNV malo určite vedomosť, že bolo
potrebné zapísať zmluvu do evidencie nehnuteľností. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd
nemal pochybnosť, že predložená zmluva uzavretá bola. Skutočnosť, že nebola zapísaná v evidencii
nehnuteľností, podľa názoru súdu nič nemení na skutočnosti, že bola uzavretá. Nezaevidovanie zmluvy
mohlo byť spôsobené tým, že v tom čase sa mnohé zmluvy uzatvárali síce písomne, ale bez ich zápisu,

čo mal preukázané aj z výpovede C. T. a v obci O. to mohlo byť podmienené aj skutočnosťou, že v jeho
katastri bolo zriadené vojenské pásmo U., v dôsledku čoho boli zakázané alebo obmedzené prevody
nehnuteľností.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že kúpna zmluva bola riadne a platne uzavretá,

preto vlastnícke právo k spornej parcele prislúcha žalovanej. Žalobkyne síce tvrdili, že sporná parcela
mala byť iba v nájme právnych predchodcov žalovanej, túto skutočnosť však nijako nepreukázali. Jediný
dôkazotejtoskutočnostimalbyťzápisníkpredloženýžalobkyňouv1.rade.Akovšakvyplývazvýpovede
jej samotnej, tento nie je zápisníkom U. T., ale jeho syna C. T.. V zápisníku je pritom uvedená roľa
.vyšná roveň, nie nižná roveň, pričom je zrejmé, že čísla parciel sú dopísané už niekým iným. Takýto

doklad nie je dostatočným, pre preukázanie uzavretia nájomnej zmluvy, najmä ak o tom nepredložili
žiaden iný dôkaz. Vlastníkom spornej parcely bol U. T., ktorý s ňou mohol nakladať aj bez toho, aby
to oznamoval svojmu synovi, pričom tento ju predal, o čom žalovaná predložila dôkaz. Domnienka
žalobcov, že by im bol o tom povedal, nie je postačujúca na vyvrátenie dôkazu predloženého žalovanou.

Na záver chce súd poukázať na skutočnosť, že ak by aj predložená kúpna zmluva nemala nejaké
formálne náležitosti (čo súd nemal preukázané) a rodičia žalovanej by nenadobudli vlastnícke právo
k spornej parcele hneď po uzavretí zmluvy, vlastnícke právo k nej by žalovaná medzičasom vydržala.
Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, vôľou zmluvných strán kúpnej zmluvy z roku 1971 bolo
previesť vlastnícke právo k roli nižná roveň na rodičov žalovanej. Z výpovedí svedkov, čo žalobkyne

ani nespochybňovali, mal súd preukázanú aj skutočnosť, že od 70.-tých rokov minulého storočia
užívali spornú nehnuteľnosť rodičia žalovanej a následne žalovaná. Kúpna zmluva teda bola minimálne
dôvodom, na základe ktorého začali spornú parcelu rodičia žalovanej a následne žalovaná v dobrej
viere, že táto im patrí, pričom v jej užívaní až do roku 2013 neboli nikým rušení. Spornú parcelu teda
dobromyseľne užívali 42 rokov. Týmto boli splnené všetky podmienky na vydržanie vlastníckeho práva,

teda dobromyseľnosť držiteľa, predmet spôsobilý vydržania a nerušená držba po zákonom stanovený
čas. Žalovaná si mohla započítať aj čas držby svojich právnych predchodcov. Keby však súd zohľadnil
len čas od roku 1992, kedy došlo k zásadným zmenám v Občianskom zákonníku, aj v takom prípade
užívala žalovanú parcelu dobromyseľne viac ako 10 rokov. Aj z tohto pohľadu je žaloba žalobcov
nedôvodná.

Súdmázato,žežalobkyne,naktorýchjedôkaznébremeno,nepreukázalisúdu skutočnosť,žeporučiteľ
C. T. bol v čase smrti vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom súdneho sporu a preto nie je právny
dôvod na vyslovenie, že táto nehnuteľnosť patrí do jeho dedičstva, preto súd žalobu v celom rozsahu
zamietol.

O trovách konania v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej samostatným uznesením.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15
dní od doručenia rozsudku na súde, proti rozhodnutiu, ktorého

smeruje.

1. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach § 42 ods. 3/ uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeru, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny
a čoho sa odvolateľ domáha.
2. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

.

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo

obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého

stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.
3. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

4. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.
5. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková

povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z. z. o správe a
vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).