Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. september 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/21/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115209634
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8115209634.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.KarolaKrochtuačlenovsenátuJUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: V. X. - D. so sídlom X. X., XXX XX V., H.: XX
XXX XXX, právne zastúpeného: JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom so sídlom Jesenná 8, 080 01
Prešov proti žalovanému: Q. V., Z. XX, XXX XX V., H.: XXXXXX, právne zastúpeného: JUDr. Alojzom
Naništom, advokátom so sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, o náhradu za užívanie nehnuteľnosti, o
odvolaní strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 29C/229/2015-1612 z 09.12.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v II. zamietavom výroku.

II. Mení rozsudok v I. vyhovujúcom výroku tak, že žalobu zamieta.

III. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu s tým,
že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom (v tomto spore v poradí druhým) súd prvej
inštancie I. výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 159.320,47 EUR s 5,5 % úrokom
z omeškania ročne zo sumy 5.907,82 EUR od 15.02.2013 do zaplatenia, zo sumy 5.336,09 EUR
od 14.03.2013 do zaplatenia, s 5,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 64.223,73 EUR od

26.02.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.336,09 EUR od 11.03.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.907,82 EUR
od 23.04.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.717,24 EUR od 10.05.2014 do zaplatenia, s 5,15 % úrokom
z omeškania ročne zo sumy 5.907,82 EUR od 11.06.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.717,24 EUR od
15.07.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.907,82 EUR od 12.08.2014 do zaplatenia, s 5,05 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 5.907,82 EUR od 19.09.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.717,24 EUR od
28.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.907,82 EUR od 29.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.717,24 EUR
od 16.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.907,82 EUR od 13.01.2015 do zaplatenia, zo sumy 5.907,82

EUR od 12.02.2015 do zaplatenia, zo sumy 5.336,09 EUR od 14.03.2015 do zaplatenia, zo sumy
5.907,82 EUR od 09.04.2015 do zaplatenia a zo sumy 3.049,19 EUR od 24.06.2015 do zaplatenia;
II. výrokom žalobu v prevyšujúcej časti zmietol; III. výrokom o trovách konania vo vzťahu zamietnutia
žaloby o zaplatenie náhrady za užívanie pozemkov označených ako „orná pôda“ priznal žalovanému
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a IV. výrokom o trovách konania vo
vzťahu k výrokom I. a II. tu napadnutého rozsudku priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2. Učinil tak potom, ako mu bol jeho skorší zamietajúci rozsudok vychádzajúci z právneho názoru, že
na pozemky označené ako „cesty a chodníky“ (parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/
XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX, ktoré súpri spôsobe ich využitia označené kódom XX, teda ide o pozemky, na ktorých je postavená inžinierska
stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko
a ich súčasti) a „vnútrobloková zeleň“ (parc. č. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX,

XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX, ktoré sú pri spôsobe ich využitia označené kódom XX,
teda ide o pozemky, na ktorých je okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a iná funkčná zeleň
a lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke využívanie) je potrebné aplikovať zák. č. 66/2009Z.z. s
tým, že peňažná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom v zmysle
cit. zák., je jednorazová, nemajúca charakter opakujúceho sa plnenia, ktorá sa premlčuje v 3-ročnej

všeobecnej premlčacej dobe, ktorá doba začala plynúť deň nasledujúci po účinnosti cit. zák., t.j. dňa
02.07.2009, a uplynula dňa 02.07.2012, a preto s poukazom na vznesenú námietku premlčania zo
strany žalovaného a dátum podania žaloby 17.04.2015, vyhodnotil nárok žalobcu v tejto časti ako
premlčaný a k nehnuteľnostiam označeným ako „orná pôda“ (parc. č. XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX
označené ako orná pôda s uvedením kódu spôsobu využitia pozemku 1, teda ide o pozemky využívané
pre rastlinnú výrobu, na ktorých sa pestujú obilniny, okopaniny, krmoviny, technické plodiny, zelenina

a iné poľnohospodárske plodiny alebo ide o pozemok dočasne nevyužívaný pre rastlinnú výrobu)
uzavrel,žežalovanémunesvedčípasívnavecnálegitimácia,lebonebolopreukázané,abytietopozemky
boli v rozhodnom období žalovaným určené za „vnútroblokovú zeleň“, ktoré sa navyše v rozhodnom
období nachádzali za bytovou zástavbou, a teda ani nespĺňali charakter „vnútroblokovej zelene“ a
žalobca nepreukázal, aby žalovaný tieto pozemky v rozhodnom období užíval, prípadne umožnil užívať

tretím osobám pre rastlinnú výrobu, na odvolanie žalobcu odvolacím súdom v časti zamietnutia žaloby
o náhradu za užívanie pozemkov označených ako „orná pôda“ ako vecne správny potvrdený a vo
zvyšnej časti, t.j. o náhradu za užívanie pozemkov označených ako „cesty a chodníky“ a „vnútrobloková
zeleň“ zrušený, kedy odvolací súd s takto vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie v tejto
časti vo svetle rozhodovacej praxe súdov naprieč celou republikou o tejto otázke nesúhlasil a mal

za to, že náhrada podľa cit. zák. sa má posudzovať ako opakujúca, a to predovšetkým z dôvodu
jej dočasnosti. Viazaný právnym názorom odvolacieho súdu na návrh žalovaného následne pristúpil
k znaleckému dokazovaniu za účelom ustálenia všeobecnej hodnoty náhrady za vecné bremeno za
žalované obdobie a na základe znaleckého posudku Znaleckej organizácie V. s.r.o. priznal žalobcovi
sumy vyjadrené v I. vyhovujúcom výroku, spolu so zákonným úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu

zamietol. Opätovne zotrval na svojom názore, ktorý bol odobrený aj odvolacím súdom v jeho prvom
rozhodnutí, že na pozemky, náhrada za užívanie ktorých ostala predmetom sporu, doľahá zák. č.
66/2009Z.z., tu na jednej strane neakceptujúc námietku žalovaného o nedostatku jeho vecnej pasívne
legitimácii k náhrade za užívanie pozemkov „ cesty a chodníky“ z ním tvrdeného dôvodu, že tie sú
umiestnené na tzv. priľahlom pozemku, ku ktorému vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu

v prospech spoluvlastníkov bytových domov, opierajúc sa v tomto o skutočnosť, že v iných konaniach
súdy právoplatne uzavreli nedostatok vecnej pasívnej legitimácie práve spoluvlastníkov bytových domov
a na starne druhej neakceptujúc námietku žalobcu o nemožnosti aplikácie zák. č. 66/2009Z.z. na
tieto pozemky z ním tvrdeného dôvodu, že stavby ciest a chodníkov neboli realizované v súlade
s vtedy platnými právnymi predpismi, opierajúc sa v tomto o skutočnosť, že žalobca súdu dôkaz

preukazujúci jeho tvrdenie v tomto smere nepredložil. Pozemky označené ako „vnútrobloková zeleň“
boli v rozhodnom období žalovaným určené za verejnú zeleň na území v dokončenej bytovej zástavbe.
S poukazom na zásadu iura novit curia vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovaného nerealizáciou
zmeny právnej kvalifikácie uplatneného nároku žalobcu. Námietku žalovaného, že nárok žalobcu je v
rozpore s dobrými mravmi vyhodnotil ako nedôvodnú, lebo výkon práva uplatnený v zmysle zák. č.

66/2009Z.z. vylučuje jeho protiprávnosť. Nedôvodnou bola i námietka prekážky litispendencie, pretože
v konaniach vedených pod sp. zn. 1C/133/2012 a 13C/133/2012 bolo podanie žalobcu odmietnuté,
resp. konanie zastavané. O návrhu na prerušenie konania z dôvodu konania o ústavnom súlade §
4 ods. 1 zák. č. 66/2009Z.z. súd prvej inštancie už nerozhodoval, pretože žalobca na ňom následne
netrval. Rovnako súd prvej inštancie nepripustil zmenu žaloby učinenú žalobcom, pretože výsledky

doterajšieho konania by neboli použiteľné pre konanie o zmenenom návrhu. Uvedené bolo aj dôvodom
nedoplnenia dokazovania novým zo strany žalobcu predloženým súkromným znaleckým posudkom.
S poukazom na dátum podania žaloby 17.05.2015 a uplatneným obdobím 01.01.2013 - 16.04.2015
vyhodnotil námietku premlčania žalovaného ako nedôvodnú. O trovách konania rozhodol podľa zásady
úspechu. Takto ustálený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 2, § 3d ods.

3, § 6 ods. 1 zák. č. 135/1961Zb. účinného k 01.01.2013, § 8 ods. 3 vyhl. č. 35/1984Zb., § 2 ods. 1- 7 zák.
č. 138/1991Zb., § 8 zák. č. 369/1990Zb. účinného k 01.01.2013, § 2 ods. 6 účinného od 01.03.2012 do
31.12.2015 a § 5 ods. 1, § 23 zák. č. 182/1993Zb. účinného k 01.01.2013, čl. 11 ods. 4 Listiny základných
práv a slobôd, § 151n, § 151o, § 100, § 101, § 563 Občianskeho zákonníka, § 3 nar. vlády SRč. 87/1995Z.z., § 1, § 2, § 3 ods. 3, § 4 zák. č. 66/2009Z.z.; výrok o trovách konania podľa ustanovení
§ 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 2 CSP.

3. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadli obe strany.

4. Žalobca čo do II. zamietavého výroku a čo do III. výroku o trovách konania, poukazujúc na odvolacie
dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové zistenia a nesprávne
právne posúdenie veci). Žalobca na prvom mieste nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie o tom,

že na pozemky označené ako „cesty a chodníky“ má doľahať zák. č. 66/2009Z.z., lebo podľa jeho
názoru nebolo preukázané, že v tomto prípade išlo o stavbu povolenú podľa v tom čase platných
právnych predpisov a preto bolo potrebné vec posúdiť podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia
za užívanie cudzej veci bez právneho titulu vo forme obvyklého nájomného. Žalobca rovnako namietal aj
nesprávnu výšku priznaných úrokov z omeškania za určité obdobia podľa občianskoprávnych predpisov,
tu súčasne vyslovujúc názor, že úroky z omeškania ako i otázka premlčania mali byť posudzované

podľa obchodnoprávnych predpisov. V neposlednom rade mal za to, že i výrok III. o trovách konania nie
je správny, tu poukazujúc na jeho pomerný úspech do prvého rozhodnutia odvolacieho súdu. Navrhol
rozsudok v ním napadnutom rozsahu zmeniť a priznať mu i zvyšnú časť ním uplatneného nároku za
súčasného uplatnenia náhrady trov konania.

5. Žalovaný čo do I. vyhovujúceho výroku a čo do IV. výroku o trovách konania, poukazujúc na
odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b/,f/,h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý
proces, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci). Žalovaný na prvom mieste
vytýka napadnutému rozsudku jeho nepreskúmateľnosť, lebo sa v ňom súd prvej inštancie dostatočne

nevyporiadal s fotodokumentáciou, z ktorej vyplýva čo konkrétne sa nachádza na jednotlivých parcelách
s tým, že nedostal odpoveď ani na to, prečo napr. hlavný uzáver rozvodu plynu považoval za zariadenie
slúžiace širokej verejnosti a nie len vlastníkom bytového domu a pod.. Rovnako sa súd prvej inštancie
nevyporiadal s rozsudkom ESĽP č. 4014/12, ktorý potvrdil nečestné konanie žalobcu, lebo výkon
vlastníckychprávžalobcujevpríkromrozporesdobrýmimravmi.Ďalejsúduprvejinštancievytýka,žesa

nevyporiadal s jeho námietkou, že žalobca uplatnil nárok na náhradu za užívanie nehnuteľností vo forme
bezdôvodného obohatenia a v tejto forme ju aj dôkazmi preukazoval a nakoniec žalobcovi priznal nárok
na náhradu za vecné bremeno, no bez zmeny skutkových tvrdení zo strany žalobcu. V neposlednom
rade poukázal na rozhodnutia súdov rôznych inštancií, v zmysle ktorých je náhrada za vecné bremeno
podľa zák. č. 66/2009Z.z. jednorazová a premlčuje sa vo všeobecnej 3- ročnej premlčacej dobe, plynúcej

od nasledujúceho dňa po účinnosti cit. zák.. Nárok žalobcu považuje za nedôvodný aj preto, lebo podľa
jeho názoru vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníkov bytov ku priľahlým
pozemkomatoistéplatíiprevnútroblokovúzeleň,kdeakmestonavyšenedalosúhlasnavýrubstromov,
nekonalo ako vlastník, ale ako prvostupňový orgán na úseku ochrany prírody a krajiny. Navrhol rozsudok
v ním napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a súčasne uplatnil trovy konania.

6. Nasledovala kontra argumentácia strán sporu, ktorej bližší obsah nebolo potrebné premietnuť do
dôvodov tohto rozhodnutia, lebo nebola spôsobilá privodiť zmenu názoru odvolacieho súdu.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§

380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez
potrebyzopakovaťalebodoplniťdokazovanie(§383,§384CSP),postupombeznariadeniaodvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219

ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je, naproti dôvodnému odvolaniu
žalovaného, v dôsledku čoho boli splnené podmienky tak pre čiastočne potvrdenie rozhodnutia (§ 387
ods. 1, § 390 CSP) ako i pre jeho čiastočnú zmenu (§ 388, § 390 CSP).8. Zo spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou na žalovanom domáhal náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva nehnuteľností vedených na LV č. XXXXX, kat. územie V. vo výške obvyklého
nájomného od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX v celkovej výške 836.796,60 Eur. Žaloba bola podaná

na súde dňa 17.04.2015 a žalovaný už v základnom konaní vzniesol námietku premlčania žalobcom
uplatneného nároku. V konaní bolo preukázané, že žalobca je vlastníkom parcely č. XXXX/XX, XXXX/
XX-XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX, pričom tieto pozemky
označené ako „vnútrobloková zeleň“ boli v rozhodnom období žalovaným určené za verejnú zeleň,
a to na území v dokončenej bytovej zástavbe (zeleň obytných súborov - vnútrobloková zeleň) a

svojím charakterom, tvarom a umiestnením boli určené k plneniu funkcie verejnej zelene a slúžili
verejnosti k jej relaxácii, ako aj ďalšiemu využitiu a žalovaný disponujúc touto nehnuteľnosťou si tak
mohol plniť funkcie súvisiace s uspokojením potrieb občanov. Rovnako bolo v konaní preukázané, že
žalobca je aj vlastníkom pozemkov č. XXXX/X-X, XXXX/XX, XXXX/XX-XX, XXXX/XX-XX, XXXX/XX-
XX, XXXX/XX a XXXX/XX, na ktorých sú umiestnené stavby miestnych komunikácií a chodníkov, a to
vo vlastníctve žalovaného na základe zák. č. 138/1991 Zb., ako aj zák. č. 135/1961 Zb. Tieto cesty

a chodníky ako už bolo vyššie spomenuté sú vo vlastníctve žalovaného, hoc sú umiestnené na tzv.
priľahlom pozemku, ku ktorému vzniklo v prospech podielových spoluvlastníkov právo zodpovedajúce
vecnému bremenu. Nebolo sporné, že na týchto pozemkoch boli cesty a chodníky postavené bez
predchádzajúceho vyporiadania nehnuteľností. Ako už však odvolací súd konštatoval vo svojom prvom
rozhodnutí v tejto veci, podstata neoprávnenej stavby podľa § 135c Obč. zák. spočíva v tom, že

stavebník stavia na cudzom pozemku, bez toho aby mu svedčil právny titul umožňujúci na cudzom
pozemku stavať. Pre klasifikáciu stavby ako neoprávnenej nie je rozhodujúce, či stavebník mal, alebo
nemal stavebné povolenie, a bez ďalšieho nie je rozhodujúce ani vydané kolaudačné rozhodnutie.
Od neoprávnenej stavby treba odlíšiť „nepovolenú - čiernu stavbu“, t.j. stavbu postavenú v rozpore s
predpismi stavebného práva. Tu by muselo byť preukázané, že stavba nebola zrealizovaná v súlade

s v tom čase platnými stavebnými predpismi. Neoprávnenosť týchto stavieb v súdenom spore žalobca
iba tvrdil, no žiadnym spôsobom, ako to správne uzavrel i súd prvej inštancie nepreukázal. Preto
poukazu žalobcu z jeho posledného vyjadrenia aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sžrk 20/2018 zo dňa
22.10.2019, v zmysle ktorého je úlohou (správneho) súdu v žalobe o preskúmaní zákonnosti postupu
katastra pri zápise zákonného vecného bremena o.i. skúmať aj ne/oprávnenosť stavby, nemožno

pripísať žiadnu relevanciu. Rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. 12Co/44/2019 z 12.12.2019, na
ktoré poukazoval žalobca vo svojom odvolaní, nie je pre tento spor smerodajným, lebo v ňom bola
riešená táto otázka v obrátenom garde, kedy bolo na žalovanom, ktorý tvrdil oprávnenosť stavby, aby
preukázal, že stavba bola postavená v súlade s vtedy platnými stavebnými predpismi. Rovnaké platí i
pre rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. 12Co/13/2021 z 17.06.2021, na ktoré žalobca poukazoval

vo svojom poslednom vyjadrení. Navyše pred rokom 1989 išlo o pomerne bežný jav, že užívanie
pozemkov socialistickými organizáciami trpelo nedostatkom súhlasu vlastníka dotknutých pozemkov. Ak
by aplikáciu cit. zák. mala potom vylučovať i absencia súhlasu vlastníka zabratého pozemku, absolútne
by tým došlo k popretiu samotného účel tohto cit. zák.. Správne potom súd prvej inštancie na súdenú
vec aplikoval zák. č. 66/2009Z.z..

9. V zmysle judikátu NS SR, R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho
súdu“ (§ 421 ods. 1 C.s.p.) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré
sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane

vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiskavecnéhonanenadviazali.“VovzťahukuvedenémupojmuzaujalobiterdictumstanoviskoajÚS
SR, sp. zn. I. ÚS 51/2020 zo dňa 09.06.2020: „Inak povedané, pokiaľ nejde o rozhodnutie publikované

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (relevantné sú aj staršie
zbierky, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2017 z 24. januára 2018), tak možno za
ustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí spĺňať ďalšie predpoklady, a to (i) buď
je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach, alebo (ii) názor je
vyjadrený aj v jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v

ňom vyjadrený) nadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho
názoruvoviacerýchďalšíchrozhodnutiachnajvyššiehosúdu.Zuvedenýchrozhodnutívyplýva,žepokiaľ
najvyšší súd odkazuje na nepublikované rozhodnutia, malo by ísť o „viacero“ takýchto rozhodnutí.“10. Podľa uznesenia NS SR, sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.2020: „Právo na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniká ex lege jednorazovo tomu, kto
bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona a nemôže byť tomu inak ani pri

zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ide o ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu.“

11. Podľa uznesenia ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 539/2020 z 28.10.2020: „Okrem iného sa poukazuje
aj na judikatúru Najvyššieho súdu, v zmysle ktorej finančná náhrada za vznik vecného bremena je

jednorazová; nemá charakter opakovaného plnenia“. Možno teda konštatovať, že ÚS SR uzavrel, že
finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová pričom z tohto dôvodu ÚS SR
ústavnú sťažnosť voči namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.
Ústavy SR napadnutým uznesením NS SR, sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26.08.2019, v ktorom bol vyslovený
právny záver o jednorazovej finančnej náhrade za vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009Z.z., odmietol.

12. Podľa rozhodnutia ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 03.09.2013 : „Pre odvolací súd nevyplýva z § 226
OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor
môže (napríklad aj pod vplyvom záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v konaní
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) zmeniť“.

13. Potom vo svetle už na teraz ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, od ktorej
odvolací súd nenachádza žiaden rozumný dôvod odkloniť sa, a to aj napriek existujúcim opačným
rozhodnutiamnižšíchsúdov,naktorépoukazovalžalobca,nemožnoprijaťinýzáver,akoten,žepeňažná
náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom, je jednorazová, nemajúca
charakter opakujúceho sa plnenia, premlčuje v 3-ročnej všeobecnej premlčacej dobe, ktorá doba začala

plynúťdeňnasledujúcipoúčinnostizák.č.66/2009Z.z.,t.j.dňa02.07.2009,auplynuladňa02.07.2012,a
preto s poukazom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného v základnom konaní a dátum
podania žaloby 17.04.2015, je nárok žalobcu premlčaný (obdobne už aj nedávny rozsudok odvolacieho
súdu sp. zn. 12Co/52/2020 z 17.06.2021, ktorý by mal byť žalobcovi rovnako známy, keďže koncipient
jeho právneho zástupcu bol osobne účastný vyhlásenia tohto rozsudku ako verejnosť).

14. Preto bolo potom potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v II. zamietavom výroku postupom podľa
§ 387 ods. 1, § 390 CSP ako vecne správny potvrdiť a naproti tomu v I. vyhovujúcom výroku postupom
podľa § 388, § 390 CSP zmeniť a žalobu zamietnuť. Na ďalšiu argumentáciu strán zachádzajúcu
do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť zmenu názoru odvolacieho súdu (aj z dôvodu

procesnej ekonomiky pre dôvodne vznesenú námietku premlčania), odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou a poňať ju ako už vyššie uviedol vôbec do dôvodov svojho
rozhodnutia.

15. O nároku na náhradu trov celého konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s §

255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov celého konania proti
neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov celého konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného
zreteľa na postup podľa § 257 CSP (nejde tu o obdobný prípad ako v spore pod sp. zn. 12Co/52/2020,

ktorý by mal byť žalobcovi, ako už bolo vyššie spomenuté známy, a v ktorom odvolací súd pristúpil k
aplikácii § 257 CSP, lebo v ňom žalobcovia od počiatku žiadali náhradu v zmysle zák. č. 66/2009Z.z.,
pretože žalobca v tu súdenej veci tvrdošijne trval na tom, že jeho nárok je potrebné posúdiť podľa zásad
o vydaní bezdôvodného obohatenia vo forme obvyklého nájomného, a to aj napriek názoru odvolacieho
súdu vysloveného v jeho prvom rozhodnutí, že na uvedenú vec doľahá zák. č. 66/2009Z.z., resp. trval,

a to aj napriek už ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít o jednorazovej povahe
finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom, na jej opakujúcej
sa povahe).

16. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 2:1.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).