Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. september 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/29/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117213024
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3117213024.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: N. O., U. Q., so sídlom v Q., Q.
H. R. Z.. č. 7, Z. XX XXX XXX, zastúpeného R. &. so sídlom v Q., X. XX, Z. XX XXX XXX, za ktorú koná
H. R., proti žalovanému: S., T., so sídlom v U. o obnovu konania, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. novembra 2020, č. k. 21C/31/2017-178, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom nepovolil obnovu konania Okresného súdu Trenčín vedeného
pod sp. zn. 15C/87/2007 žalobcu N. O. U. Q. proti žalovanému S. Y. N., T. o vydanie veci (výrok I.),
žalovanému proti žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal, aby súd povolil obnovu konania, vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
15C/87/2007, v ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom súdu prvej inštancie dňa 09.07.2013, v spojení
s rozsudkom Krajského súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.
5Co/376/2013 dňa 25.06.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť 03.07.2014. Zároveň sa domáhal toho,
aby súd v obnovenom súdnom konaní uložil žalovanému povinnosť vydať mu nehnuteľnosti, pozemky

nachádzajúcesav k.ú.K.podľažalobnéhonávrhuvpôvodnomkonaní.Rozsudoksúduprvejinštanciev
spojení s rozsudkom súdu druhej inštancie napadol žalobca žalobou o obnovu konania v celom rozsahu,
a to s poukazom na § 397 písm. a), b) Civilného sporového poriadku (CSP). Žalobu podal žalobca
v jeho ponímaní v objektívnej trojročnej lehote a zároveň v subjektívnej trojmesačnej lehote, ktorá začala
plynúť dňom, kedy sa dozvedel nové skutočnosti a získal nové dôkazy týkajúce sa sporu. Žalobca
získal nové listinné dôkazy od cirkevnej právnickej osoby, N. O. G. X., listom zo dňa 06.06.2017, pod
č.j. XXXX/XX, ktoré boli objavené náhodne pri usporadúvaní archívnych fondov, týkajúcich sa majetkov

ich farností. Išlo o listinné dôkazy 1 - 26 (popísané v bode 2 rozsudku súdu prvej inštancie), pričom
žalobca za zásadný dokument považuje právnu analýzu uvedenú v dôkaze č. 2- Správu grófa Alberta
Apponyiho a Istvána Apáthyho, poslancov Uhorského parlamentu a spravodajcov komisie stanovenej na
zasadnutí poslaneckej snemovne dňa 30.09.1880 za účelom preskúmania právnej povahy katolíckych
náboženských a študijných fondov (základiny) a nadácii v J. a tiež dôkaz č. 23, Reskript
Jozefa II. zo dňa 10.02.1786. Ďalej bol žalobcovi predložený cirkevnou právnickou osobou, N. O., A.

Q. J., Rozsudok NS SR zo dňa 25.08.2008, v konaní sp. zn. 1Cdo 247/2006, v zmysle ktorého bola NS
SR vyriešená otázka právneho nástupníctva študijných fondov tak, že oprávnenou osobou po študijnej
základni je územná príslušná zložka N. v Slovenskej republike.3. Žalobca na súdom nariadenom pojednávaní uviedol, že G. X. je samostatný právny subjekt, vo chvíli,
keď mu boli predložené z X. uvedené dokumenty, začal vo veci konať, do tej chvíle uvedené dokumenty

k dispozícii nemal. Za zásadný listinný dôkaz, ktorý by mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo
veci, je listina pod č. 2 zoznamu, správa grófa Alberta Apponyiho a Ištvána Apáthyho. Ostatné listinné
dôkazy v zozname listín uvedené samy o sebe nemajú význam, ale majú význam v celkovom kontexte
predmetu sporu a v súvislosti s uvádzanou správou Apponyiho a Apáthyho. Dôvodil, že tamojší súd
viedol dve obdobné konania, kde bol žalobca úspešný, preto nebol dôvod ísť so svojou argumentáciu

do väčšej hĺbky, až v konaní sp. zn. 15C/87/2007 úspešný nebol. Zoznam listín, z ktorých odvodzuje
možné priaznivejšie rozhodnutie vo veci, mu bol predložený z X. s tým, že pri usporadúvaní archívnych
dokumentov sa našli uvedené listiny, ktoré by mohli pomôcť. Bližšia spolupráca medzi jednotlivými
zložkami cirkvi v tomto smere nebola, žalobca nežiadal G. X., prípadne iné zložky cirkvi o pomoc pri
hľadaní prípadných dokumentov, ktoré by mohli v argumentácii v spore pomôcť. Pokiaľ ide o aktivitu
žalobcu v pôvodnom konaní, nebolo možné ani počas odvolacieho konania zabezpečiť

t. č. predkladané listinné dôkazy, najmä pre krátkosť času, sú dlhé čakacie doby v archívoch. Podstatná
správa Apponyiho a Apáthyho sa možno nachádza aj v archíve žalobcu, ten ale nie je úplne spracovaný,
je spracovaný len čiastočne, určite sa správa hľadala, ale v spracovanej časti archívu nenašla. Pokiaľ ide
o možnosť priaznivejšieho rozhodnutia vo veci, predkladané listinné dôkazy môžu privodiť priaznivejšie
rozhodnutie, potvrdzujú nástupníctvo cirkvi pokiaľ ide o študijnú základňu. Súbor predložených listinných

dôkazov podľa žalobcu môže tiež privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, v súvislosti s názorom,
vysloveným v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Ncdo/9/2010.

4. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania konštatoval, že žalobca predložil súdu súbor listinných
dôkazov, o ktorých tvrdil, že sa do sféry jeho pôsobnosti dostali až 06.06.2017, potom, ako si G. X.

usporiadalo svoje archívne fondy. Mal za to, že pri náležitej starostlivosti si žalobca tieto
listinné dôkazy mohol zadovážiť už v čase priebehu pôvodného konania, a pokiaľ by si ich fyzicky
zadovážiť nestihol, mohol ich v pôvodnom konaní označiť, čo sa ale vychádzajúc z jeho
tvrdení nestalo. V prípade väčšiny z nich (listiny pod číslom 3 až 17 a 19 až 26) ide o listinné
dôkazy verejne prístupné (napr. Kódex kánonického práva, uznesenia vlády, súvisiaca literatúra, nálezy

Najvyššieho súdu, zákonné články Maďarského zákonníka), pričom bolo možné ich pri náležitom štúdiu
danej problematiky minimálne označiť. Pôvodné konanie sa viedlo dlhšiu dobu a svojim predmetom
nebolo jediné, nič nebránilo žalobcovi preskúmať svoje archívy, resp. požiadať o spoluprácu
G. X., ktoré síce je samostatnou právnickou osobou, ale na druhej strane súčasťou N. O.,
kedy určitú formu spolupráce možno predpokladať. Napokon aj podľa vyjadrenia žalobcu väčšina teraz

predložených dôkazov sama o sebe nemá pre rozhodnutie vo veci zásadný význam, zásadná je správa
Alberta Aponyho a Istvána Apáthyho, ktorí spracovali dokument, následne predložený Uhorskému
parlamentu v r. 1883, podľa ktorého bola študijná základina majetkom cirkvi rímskokatolíckej. Zmienka
o tejto správe je uvedená už v rozsudku súdu prvej inštancie s konštatovaním, že k tomuto
dokumentu parlament neprijal žiadne závery, z čoho možno dovodiť, že správa nemala žiadnu právnu

relevanciu a obsahovala len názor na konkrétnu problematiku. Žalobca sám tiež pripustil, že v určitom
čase nemal dôvod ísť so svojou argumentáciou v pôvodnom konaní do väčšej hĺbky. Za týchto okolností
mal súd prvej inštancie za to, že neboli splnené zákonom stanovené podmienky k pripusteniu žaloby
na obnovu konania, žalobca mohol pri náležitej starostlivosti uvedené listinné dôkazy predložiť, resp.
označiť už v pôvodnom konaní. Toto konštatovanie je pre rozhodnutie vo veci postačujúce, preto

nebol dôvod zaoberať sa tým, či mohli, alebo nie, privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide
o predložený rozsudok NS SR 1Cdo/247/2006, resp. 1Mcdo/9/2010, tieto nemožno považovať za nové
dôkazy, nakoľko odlišný názor vyslovený iným procesným súdom nie je dôvodom k povoleniu obnovy
konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 397 písm. a), b), § 403 ods. 1, 2, § 400, § 406, §
414 CSP, o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a domáhal sa, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Zdôraznil, že zásadným dokumentom, ktorý získal a predložil k žalobe o obnovu
konania, je právna analýza dôkaz č. 2 - Správa grófa Alberta Apponyiho a Istvána Apáthyho, poslancov

uhorského parlamentu a spravodajcov komisie stanovenej na zasadnutí poslaneckej snemovne dňa
30.09.1880 za účelom preskúmania právnej povahy Katolíckych náboženských a študijných fondov
(základiny) a nadácií v Maďarsku, ako aj Reskript Jozefa II. zo dňa 10.02.1786 dôkaz č. 23. Ostatné
predložené dokumenty sú z hľadiska dôležitosti menej dôležité ako oba vyššie citované dokumenty.Poukazoval na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/247/2006 a 1Mcdo/9/2010,
ktoré posúdili otázku právneho nástupníctva po Študijnom fonde (základine) opačne ako to urobil súd
prvej inštancie v pôvodnom konaní. Dôvodom prípustnosti obnovy konania je existencia skutočností,

rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní, pričom poukázal na
skutočnosť, že otázka viny sa v tomto konkrétnom prípade posudzuje zo striktne procesného hľadiska.
Mal za to, že z procesného hľadiska nezavinil, že uvedené dôkazy nemohli byť oboznámené, nakoľko
o existencii týchto dôkazov nevedel, čo hodnoverným spôsobom preukázal. Rovnako rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazoval, síce reálne existovali, ale bez svojej procesnej viny nemohol

ich použiť v pôvodnom konaní. Vyslovil názor, že predložené dôkazy, ako aj rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR, sú spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Poukázal na rozhodnutie
publikované v Zbierke rozhodnutí pod č. R 26/2002 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
204/2015-25.

6. Žalovaný, ktorému bolo odvolanie žalobcu doručené, sa písomne k nemu nevyjadril.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
potrebné potvrdiť ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

8. V danej veci sa žalobca domáhal podanou žalobou obnovy konania vedeného na Okresnom
súde Trenčín pod sp. zn. 15C/87/2007. Okresný súd Trenčín v danej veci rozhodol rozsudkom zo dňa
09.07.2013 č.k. 15C/87/2007-494 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.06.2014
č.k. 5Co/376/2013-561, ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený a konanie bolo právoplatne
skončené dňa 03.07.2014. Žaloba, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému vydať

mu konkrétne popísané nehnuteľnosti, zapísané na LV č. XXXX k.ú. K. a ďalšie nehnuteľnosti vytvorené
geometrickým plánom č. XX/XXXX Z.. H. X., zamietol, konanie v časti o vydanie pôvodnej PKN parcely
č. XXX/a zapísanej v PKN vložke č. X k.ú. K., z ktorej boli vytvorené nové parcely zapísané vo
viacerých listoch vlastníctva, zastavil. Žalobou o obnovu konania sa žalobca domáhal obnovy tohto
konania, ktorý odôvodňoval novými dôkazmi 1 - 26 (podrobne popísaných v bode 2 odôvodnenia

súdu prvej inštancie) s tým, že za zásadný dokument považoval dôkaz č. 2 Správu grófa Alberta
ApponyihoaIstvánaApáthyho-poslancovuhorskéhoparlamentuaspravodajcovkomisiestanovenejna
zasadnutí poslaneckej snemovne dňa 30.09.1880 za účelom preskúmania právnej povahy Katolíckych
náboženských a študijných fondov (základiny) a nadácií v Maďarsku, a tiež dôkaz č. 23 Reskript Jozefa
II. zo dňa 10.02.1786, ktoré listiny mal získať od cirkevnej právnickej osoby N. O., G. X. dňa 06.06.2017

pod č.j. XXXX/XX, ktorá tieto náhodne objavila pri usporadúvaní svojich fondov, týkajúcich sa majetkov
ich farnosti.

9. Súd prvej inštancie žalobu na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
15C/87/2017 nepovolil s poukazom na ust. § 397 písm. a), b) CSP, keď dospel k záveru, že listiny

pod č. 3 - 17 a 19 - 26 sú listinami verejne prístupnými, ktoré bolo možné pri náležitom štúdiu danej
problematiky minimálne označiť, keď konanie sa viedlo dlhšiu dobu a žalobcovi nič nebránilo preskúmať
svoje archívy, resp. požiadať o spoluprácu G. X. o ich preskúmanie. Väčšina týchto listín nemá pre
rozhodnutie vo veci zásadný význam, za zásadnú žalobca považoval správu Alberta Apponyiho a
Istvána Apáthyho, ktorí spracovali dokument predložený uhorskému parlamentu v roku 1883, podľa

ktorého bola študijná základina majetkom cirkvi rímskokatolíckej. Poukázal na skutočnosť, že zmienka
o tejto správe je uvedená aj v rozsudku súdu prvej inštancie v pôvodnom konaní s konštatovaním, že k
tomuto dokumentu parlament žiadne závery neprijal, z čoho možno vyvodiť, že správa nemala žiadnu
právnu relevanciu a obsahovala len názor na konkrétnu problematiku. Žalobca tiež pripustil, že nemal
dôvod ísť so svojou argumentáciou v pôvodnom konaní do väčšej hĺbky. Za týchto okolností mal súd

prvej inštancie za to, že neboli splnené zákonom stanovené podmienky k pripusteniu žaloby na obnovu
konania a žalobca mohol pri náležitej starostlivosti uvedené listinné dôkazy predložiť resp. označiť už v
pôvodnom konaní. Pokiaľ ide o citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR mal za to, že právny názor
vyslovený iným procesným súdom nie je dôvodom k povoleniu obnovy konania.

10. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky odvolacie námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil pre svoje rozhodnutie významné
dôkazyvkonanívykonané,každýjednotlivoavšetky vovzájomnejsúvislosti,odôvodnilzakýchdôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré
z dokazovania vyplynuli, na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalobcu uvedené v podanom

odvolaní sú totožné s námietkami uplatnenými pred súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie sa s
nimi dostatočne vysporiadal, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom
konaníneboližalobcomtvrdenéanipreukázanétakéskutočnosti,ktorébymohlimaťzanásledokodlišné
rozhodnutie v danej veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Na

zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:

11. Zásadnou odvolacou námietkou žalobcu v danej veci bolo tvrdenie, že dôkaz č. 2 (Správa grófa
Alberta Apponyiho a Istvána Apáthyho, poslancov Uhorského parlamentu a spravodajcov komisie
stanovenénazasadnutíposlaneckejsnemovnedňa30.9.1880 zaúčelompreskúmaniaprávnej
povahy katolíckych, náboženských a študijných fondov (základiny) a nadácii v Maďarsku), ako aj dôkaz

č. 23 Reskript Jozefa II. zo dňa 10.2.1786, sú dôkazy, ktoré v čase pôvodného konania existovali, pričom
z procesného hľadiska nezavinil, že sa s nimi nemohol súd oboznámiť v pôvodnom konaní, poukazoval
na existenciu rozsudkov Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach, kde otázku právneho nástupníctva
po študijnom fonde (základine) posúdil opačne ako súd prvej inštancie v pôvodnom konaní.

12. Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v
zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo
správne.Návrhomnaobnovukonaniasanemožnodomáhaťnápravyprípadnýchpochybenípriprávnom
posudzovaní veci alebo nesprávnosti procesnej povahy, na nápravu týchto nesprávnosti slúžia podľa
povahy rozhodnutia charakteru namietané nesprávnosti, iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť

rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť
obnovy konania podľa § 397 CSP (rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo 98/2011).

13. Nemožnosť použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní (§
397 písm. a) b) CSP) je mienená nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní alebo nemožnosť

označiť, či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy stranám sporu voči súdu. Predpokladom
obnovy podľa citovaného zákonného ustanovenia je, aby dôkazy, ktoré v dobe pôvodného rozhodnutia
už existovali, nemohla strana sporu použiť bez svojej viny. Právne relevantná je nemožnosť ich použitia
(použitia dôkazov), nie ich neexistencia.

14. Obnova konania má v systéme opravných prostriedkov občianskeho sporového konania osobitné
postavenie, pretože ním možno napadnúť rozhodnutie, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Civilný
sporový poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy a v náväznosti na to aj upravuje podmienky, za
ktorýchjeobnovakonaniaprípustná.Princípprávnejistotytumôžeustúpiťibavýnimočne,atozaúčelom
zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti

pre súdny systém“, ale nie z dôvodu právnej čistoty. Pri uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP,
podľaktorejrozhodnutiasúdovpredstavujúresiudicata„majúzostaťnedotknuté“,jepotrebnénaprípady
možnosti prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na
výnimky z tejto zásady. Právnu úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka
uplatniť nemožno v žiadnom prípade vykladať rozširujúco; na mieste je tu skôr reštriktívny výklad.

15. Novými skutočnosťami alebo dôkazmi sa v zmysle ust. § 397 písm a) písm b) CSP rozumejú také
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré účastník v pôvodnom konaní nemohol uplatniť vôbec, pretože ich v tom
čase nepoznal alebo ich bez vlastnej viny nemohol uplatniť alebo sa nemohli vykonať. Zároveň
treba zdôrazniť podstatnú okolnosť, že novými skutočnosťami sú len také skutočnosti, ktoré nastali do

vydania rozhodnutia, pretože len na tieto okolnosti môže súd prihliadať. Ďalšou podmienkou na obnovu
konania je, že nové skutočnosti a dôkazy mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie, ktorú okolnosť musí
vždy súd skúmať podľa konkrétnych okolností prípadu.

16. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že zákonná

požiadavka skúmania neviny žalobcu na nepredložení alebo neoznačení dôkazu v pôvodnom konaní
splnená nebola. Je nesporné, že uvedené dôkazy, na ktoré predovšetkým žalobca poukazuje, boli
vydané v 18. resp. v 19. storočí, ich existencia bola pred vydaním rozhodnutia súdu prvej inštancie daná
a v neposlednom rade na ne poukazoval i súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, keď konštatoval, žetakáto analýza (Správa grófa Apponyho a Ištvána Apáthyho) existovala, nebola však prijatá Uhorským
snemom a jednalo sa o výnimku v súvislosti s posudzovaním právneho postavenia študijných a
univerzitných základín. Odvolací súd preto nemôže prijať záver, resp. tvrdenie žalobcu, že o uvedených

listinách v dôkaze č. 2 a č. 23 nevedel a nemal ich k dispozícii. Sám žalobca na pojednávaní dňa 23.
novembra 2020 uviedol, že uvedené listiny mu boli predložené z G. X. až v júni 2017 pri usporiadavaní
archívnych dokumentov, pričom on ich nemohol zabezpečiť ani v konaní pred súdom prvej inštancie,
ani pred odvolacím súdom pre krátkosť času a dlhé čakacie doby v archívoch, pričom nevylúčil, že aj
v jeho archíve sa môže uvedená správa nachádzať, nakoľko archív je spracovaný len čiastočne a v

spracovanej časti archívu sa nenašla. Žalobcovi nič nebránilo uvedené listiny v súdnom konaní označiť
a žiadať súd, aby ich zabezpečil.

17. Za týchto okolností danej veci nemohol odvolací súd uzavrieť, že žalobca nemohol bez vlastnej viny
uvedené listiny v konaní označiť alebo predložiť pred súdom prvej inštancie alebo v odvolacom konaní, a
to i vzhľadom na dĺžku pôvodného konania, keď konanie bolo začaté v r. 2007 a právoplatné rozhodnutie

bolo vydané v r. 2014, čiže doba 7 rokov je dostatočná na to, aby žalobca preskúmal svoje archívy a
vyhľadal, prípadne i u tretích osôb, listiny na podporu svojich tvrdení v pôvodnom konaní, ktorú činnosť
nevykonal, keď sa bezdôvodne spoľahol na rozhodnutia v obdobných veciach súdmi v iných súdnych
konaniach a nevidel dôvod ísť so svojou argumentáciou do väčšej hĺbky. Žiadnym spôsobom žalobca
nereagoval ani po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia na

uvedené listiny poukázal a vyhodnotil ich.

18. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Cdo/247/2006 a sp. zn. 1Mcdo/9/2010, ktoré posúdili otázku právneho nástupníctva po študijnom
fonde (základine) opačne, odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na obnovu konania nie je právny názor

na výklad zákona vyslovený iným súdom ako súdom procesným v danej veci, ktorý prejednal vec v rámci
svojej právomoci (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 185/96). Skutočnosť, že iný súd, v inom
konaní, posúdil rovnakú právnu otázku inak nemôže zapríčiniť povolenie obnovy konania. Pokiaľ by iné
súdne rozhodnutie s iným právnym posúdením malo byť považované za dôvod pre žalobu na obnovu
konania, nepochybne by došlo k narušeniu princípu právnej istoty.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil vrátane
výroku o trovách konania, ktorý nebol odvolateľom vecne spochybnený.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP a žalovanému,

ktorýbolvodvolacomkonaníúspešný,náhradutrovkonanianepriznal,nakoľkotentozostalvodvolacom
konaní nečinný a žiadne trovy mu v odvolacom konaní nevznikli.

21. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolani:e a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).