Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. október 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/59/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6419010058
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mário Šulej

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6419010058.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mária Šuleja a sudcov JUDr.

Adriány Považanovej a JUDr. Petra Kvietka na verejnom zasadnutí konanom dňa 27. októbra 2021, v
trestnej veci obžalovaného G.. D. G. za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3
písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom
zo dňa 04.05.2021, sp. zn. 4T/7/2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku
o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.

Rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného G.. D. G., nar. XX.XX.XXXX v X., J., trvalým
pobytom D. S., P. XXX, t.č. bytom XX S. M., L. H., EC 1V XPE, D., Q. W.

o d s u d z u j e

podľa § 207 ods. X Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 2,3,8 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo
výmere 1 (jeden) rok a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému u r č u j e skúšobnú dobu 2 (dva) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný G.. D. G. uznaný za vinného z prečinu
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. X písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm.
b) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

ako otec maloletého S. G., narodeného XX.XX.XXXX, si v období od mája XXXX až do súčasnej doby,
v mieste trvalého bydliska a na miestach kde sa zdržiaval, riadne a včas neplnil svoju vyživovaciu
povinnosť, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 62 a nasledujúcich N. o rodine číslo XX/XXXX Zbierky
zákonov, v znení neskorších predpisov, a ktorá mu bola deklarovaná aj rozsudkom Okresného súdu Žiar
nad Hronom spisovej značky 5P/27/2012 zo dňa 23.4.2013, právoplatným dňa 23.1.2013, ktorým bol
zaviazaný prispievať na jeho výživu sumou vo výške 83,- € mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred

k rukám matky R. G., narodenej XX.X.XXXX, trvale bytom T. Q. číslo XX, okres N. nad M., čím mu za
vyššie uvedené obdobie až doposiaľ vznikol dlh na výživnom najmenej vo výške X.XXX- B..Za to bol obžalovanému podľa § 207 ods. X Tr. zák. v spojení s § 38 ods. X Tr. zák. uložený trest odňatia
slobody vo výmere 2 rokov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. mu bol výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložený. Podľa § 50 ods. 1 Tr. .zák. mu bola určená skúšobná doba na 3 roky.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný odvolanie písomným podaním doručeným okresnému súdu
dňa 01.06.2021, a to proti výrokom o vine a o treste, ktoré doplnil ďalšími písomnými podaniami zo dňa
20.07.2021 a zo dňa 25.10.2021.

Najprv poukázal na výrokovú časť napadnutého rozsudku, s ktorou sa však nestotožnil. Uviedol, že je
živiteľom svojich dvoch maloletých detí, ako aj manželky, ktorá nemôže pracovať, nakoľko sa o tieto
stará. Okresný súd úplne ignoroval listinné dôkazy, ktoré v rámci svojej obhajoby predložil, v dôsledku
toho došlo k pochybeniam ohľadne skutkových zistení, ako aj právnych záverov z nich vyplývajúcich,
zároveň sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

V ďalšom uviedol, že svedkyňa R. G., matka maloletého S. G., do ktorej rúk mal vždy do XX. dňa v
mesiaci vopred zasielať výživné počnúc dňom XX.XX.XXXX, mohla disponovať prostriedkami vo výške
X.XXX,XX B., ktoré z jeho účtu boli prevedené na jej účet v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX,
následnevobdobí od XX.XX.XXXXdo XX.XX.XXXXbolazjehoúčtu najejúčetprevedenáďalšiasuma
X.XXX,XX B.. Na základe rodičovskej dohody medzi nimi, obsahom ktorej bola aj kúpa nehnuteľnosti

pre maloletého syna S., si mala svedkyňa uvedené prostriedky zarátať ako výživné, čo však ona poprela,
hoci v konaní vedenom na OR PZ N. nad M., C.:E.-XXX/X-VYS-ZH-XXXX vypovedala, že si z nich bude
odrátavať výšku mesačného výživného. O. nemal znalosti o právnych predpisoch X. republiky, nevedel,
že takýto úkon ohľadne maloletého by musel schváliť súd. Z tohto možno vyvodiť, že ak svedkyňa
uvedené prostriedky nepovažovala za výživné, mala mu ich vrátiť a on by následne pravidelne platil

výživné a nie si tieto prostriedky nechať, pretože sa tým úmyselne bezdôvodne obohatila. Je zrejmé,
že práve z týchto prostriedkov si mala postupne strhávať každý mesiac čiastku vo výške určeného
výživného, čo však ona neurobila a bez toho, aby ho upozornila, ich použila na kúpu spoluvlastníckeho
podielu k rodinnému domu vo výške X.XXX,- B. a zvyšnú časť vo výške X.XXX,XX B. minula pre
vlastnú potrebu. V žiadnom prípade, pokiaľ ide o uvedené prostriedky, nešlo z jeho strany ani o dar pre

svedkyňu, ako sa to snažila preukázať.

V tomto smere tvrdenia svedkyne R. G., že mal voči nej dlžoby, vôbec nezodpovedali skutočnosti a tieto
ani žiadnym spôsobom nepreukázala. P. poberala v roku XXXX dávky v hmotnej núdzi od R. práce,
sociálnych vecí a rodiny v W. Q., z čoho možno vyvodiť, že nemohla mať dostatok vlastných prostriedkov

na kúpu polovice rodinného domu v T. Q. č. XX od D. Q.. X. bola v určitom období v roku XXXX
zamestnaná vo Q. W., kde zarobila sumu XXX libier, ktoré však daňovému úradu nepriznala, preto sa
dopustila daňového podvodu, čo je zistiteľné, ak by si okresný súd zaobstaral potrebné informácie od
príslušných úradov.

A. poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku na str. 8 a 9 ohľadne tvrdení svedkyne, ktoré si
prvostupňový súd nekriticky osvojil, aj keď si v určitých častiach protirečili, pričom išlo aj o finančné
prostriedky, ktoré od neho obdržala v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. V Európskej únii
neexistujú obmedzenia na bezhotovostný prevod finančných prostriedkov na základe príkazu, ako aj na
prevod hotovosti, len pri opustení tohto priestoru platí obmedzenie do výšky 10.000,- Eur. Nesprávny bol

záver okresného súdu aj v tom, že v čase, keď bol riaditeľom spoločnosti, ktorá nadobudla nehnuteľnosť,
z tohto dôvodu považoval časť uvedených prostriedkov nie za výživné, ale ako prostriedky na zaplatenie
kúpnej ceny. V ďalšom poukázal na správanie sa svedkyne počas ich rozvodového konania v roku
2007, počas ktorého sa mu vyhrážala, že ak s ňou nebude dobre vychádzať, tak ho bude pred synom
prezentovať ako zlého človeka. Aj keď v rokoch 2008 a ž 2010 už býval vo Q. W., chodil za synom

niekoľkokrát do roka, pričom mu kupoval rôzne veci a svedkyni dával viac peňazí, ako bolo súdom
stanovené výživné. X. zobral viackrát aj na dovolenku, pričom svedkyňa ho vydierala, aby zaplatil
dovolenku aj jej s tým, že ak tak neurobí, udá ho na polícii za neplatenie výživného.

Okrem toho svedkyňa sama od roku 2010 od neho žiadala, aby jej zaplatil výživné na syna dopredu,

tak aby mohla uhrádzať náklady na ubytovanie, stravu, oblečenie a ďalšie potreby maloletého. V roku
2012 zamietla niektorá z bánk v Žiari nad Hronom svedkyni hypotéku, o ktorú žiadala, pretože mala
nízky príjem. Z tohto dôvodu jej vyššie uvedené prostriedky vyplatil vopred, a to z úspor jeho otca, od
ktorého ich dostal taktiež vopred, ako jeho dedičský podiel. Od 04.07.2012 svedkyňa dokonca u nehobývala v D., keďže si prišla hľadať zamestnanie a zaplatil za ňu aj 300,- Eur ako poplatok pre firmu za
sprostredkovanie práce. Počas jej pobytu so synom u neho, jej viackrát požičal peňažnú hotovosť, ktorú
munevrátila.Zkonaniasvedkynebolozrejmé,žehopodviedla,keďnímposkytnutépeňažnéprostriedky

na výživu maloletého syna použila na iné účely. Aj v ďalšom období sa snažila od neho získať peňažné
prostriedky, pričom to odôvodňovala rôznymi dôvodmi, ako napr. na opravu exteriéru rodinného domu,
ktorý kúpila pre maloletého syna.

V období od 05.03.2014 do 05.04.2014 poslal zo svojho osobného účtu na účet svedkyne celkovo

sumu XX.XXX,- Eur tak, že jej prevádzal približne XXX,- B. denne. Ak by jej poslal viac, mala obavu,
že by jej ich mohol stiahnuť exekútor, keďže nezaplatila pokutu, ktorú jej dal daňový úrad.

Pokiaľ ide o nehnuteľnosť v D. S., k. ú. P., ktorej vlastníkom je X. X., D., ktorej kúpa bola realizovaná
v rozhodnom období, on ako riaditeľ tejto spoločnosti túto transakciu realizoval na žiadosť rodinného
príslušníka jeho terajšej manželky, a to z toho dôvodu, že tento nebol občanom B. únie a priamo pre neho

by bola kúpa nehnuteľnosti veľmi komplikovaná. D. z tohto dôvodu bola založená uvedená spoločnosť a
len preto sa stal jej riaditeľom, pričom uvedená nehnuteľnosť bola po štyroch rokoch predaná, a keďže
nešlo o jeho finančné prostriedky, investor, ktorému patrili, sa ich rozhodol investovať na inom mieste.
Okrem toho sa im s manželkou narodili deti, preto už nemal dostatok času na cestovanie. Od roku 2019
v dôsledku pandémie sa jeho finančná situácia zhoršila, keďže prišiel o väčšinu príjmov, napriek tomu

žijú ako šťastná rodina.

Nikdy nemal v úmysle naplatiť výživné na svojho maloletého syna S., práve naopak, snažil sa šetriť tak,
aby mohol zabezpečiť všetky jeho potreby. Vždy sa snažil žiť čestne a spravodlivo, keďže však nemal
dostatočné vedomosti o zákonoch Slovenskej republiky, bolo to voči nemu zneužité, keď on je trestne

stíhaný, ale podvod, ktorý bol voči nemu spáchaný, príslušné orgány neobjasnili. Na jednej strane ho
nútia platiť ako rodiča výživné na dieťa a tým sa snažia zabezpečiť potreby maloletého syna, ale na
druhej strane mu bol uložený trest na dva roky, ktorý by ho zobral ďalším dvom jeho maloletým deťom,
ako otca, aj živiteľa. On si výživné riadne zaplatil, hoci okresný súd uviedol, že nesprávnym spôsobom a
nie je možné, keďže ich iná osoba odcudzila, aby bolo takéto jej konanie zlegalizované a on jej mal platiť

uvedenú sumu druhýkrát. Na podporu svojej obhajoby pripojil uznesenie OR PZ Žiar nad Hronom zo dňa
28.04.2015, C.:E.-XXX/X-VYS-ZH-XXXX, z ktorého vyplýva, že jeho trestné oznámenie pre podozrenie
zo spáchania prečinu podvodu podľa § X21 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. R. G. bolo podľa § 197 ods. 1
písm. d) Tr. por. odmietnuté, keďže nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa §
197 ods. 2 Tr. por. Taktiež predložil jeho trestné oznámenie zo dňa 16.08.2021 adresované Generálnej

prokuratúreSRprepodozreniezospáchaniatrestnýchčinovkrivejvýpovedeakrivejprísahy,ohovárania
a poškodzovania cudzích práv, ktorých sa mal dopustiť R. G..

Zosumarizoval, že v období od 23.07.2012 do XX.XX.XXXX previedol z jeho osobných účtov na osobný
účet svedkyne R. G. celkovo sumu XX.XXX,XX B., čím si splnil vyživovaciu povinnosť za rozhodné

obdobie voči maloletému synovi S. v celom rozsahu.

Vzhľadom k tomu navrhol, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu zrušil a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol vo veci rozsudkom sám tak, že ho
spod obžaloby oslobodí.

Na verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo v neprítomnosti obžalovaného a zákonnej zástupkyne
poškodeného R. G., krajský súd doplnil dokazovanie prečítaním úradného záznamu zo dňa
XX.XX.XXXX, z ktorého vyplynulo, že zákonná zástupkyňa maloletého poškodeného S. G. telefonicky
oznámila, že obžalovaný dlžné výživné, ani jeho časť, nezaplatil.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí považoval napadnutý rozsudok okresného súdu
za zákonný a správny a navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.

Obhajca obžalovaného navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť v celom rozsahu a vec

mu vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie, alternatívne, aby odvolací súd sám obžalovaného spod
obžaloby oslobodil.Odvolací súd poznamenáva, že obžalovaný najprv požiadal podaním zo dňa 17.10.2021 o vykonanie
verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti, následne podaním zo dňa 26.10.2021 odvolal svoj súhlas
a žiadal, aby sa verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti nevykonalo, avšak obžalovaný bol poučený

o možnosti vykonať verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti, ako aj o možnosti zániku trestného činu
podľa § 86 ods. 1 písm. a) Tr. zák., čím boli splnené všetky zákonné podmienky na vykonanie
verejného zasadnutia v neprítomnosti obžalovaného, nakoľko jeho vykonanie v danom prípade nebolo
podmienené súhlasom obžalovaného.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na základe odvolania obžalovaného zistil, že bolo
podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné. Následne
v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku o
vine a o treste, pričom dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného bolo podané čiastočne dôvodne,
a to vo výroku o treste.

Keďže pri ukladaní trestu bolo porušené ustanovenie Trestného zákona, odvolací súd podľa § 321
ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste odňatia
slobody a spôsobe jeho výkonu a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol rozsudkom o uložení
trestu obžalovanému.

Súd prvého stupňa, pri dodržaní procesného postupu a rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu,
rozhodol na hlavnom pojednávaní o jeho vine v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania. V
tomto smere vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to jednotlivo, ako aj v ich súhrne, odôvodnenie
jeho rozhodnutia zodpovedá všetkým podstatným hľadiskám obsiahnutým v ust. § 168 ods. 1 Tr.
por., prejednávanému prípadu venoval náležitú pozornosť a nemožno mu v tomto smere nič podstatné

vyčítať. Vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je
zároveň zistiteľné, akými právnymi úvahami sa prvostupňový súd spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušného ustanovenia zákona v otázke viny obžalovaného zo spáchania skutku
kladeného mu za vinu a správne postupoval, keď ho v konečnom dôsledku uznal za vinného z prečinu

zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b)
Tr. zák. Krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresným súdom, s ktorým
sa v plnom rozsahu stotožnil, najmä na stranách č. 7 až 9, avšak považoval za potrebné reagovať v
rámci odvolacieho konania na odvolacie námietky obžalovaného, ktoré však nie je možné akceptovať v
takom rozsahu, ktorý by viedol k inému meritórnemu rozhodnutiu vo výroku o jeho vine.

Na začiatku krajský súd poznamenáva, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané,
že obžalovaný spôsobom uvedeným v skutkovej vete rozsudku prvostupňového súdu najmenej tri
mesiacevobdobídvochrokovneplnilzákonnúpovinnosťvyživovaťinéhoatakýčinspáchalzávažnejším
spôsobom konania - po dlhší čas. Samotný obžalovaný skutok ako taký nespochybnil a jeho spáchanie

v podstate nepoprel, súčasne bol usvedčovaný predovšetkým výpoveďou svedkyne R. G., , vrátane jej
aktuálneho vyjadrenia zo dňa XX.XX.XXXX ako zákonnej zástupkyne maloletého poškodeného o výške
dlžného výživného, ktorá sa nezmenila, ako aj ďalšími vykonanými listinnými dôkazmi.

E. obžalovaného spočívala v tom, že si svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému synovi S. G. za

rozhodné obdobie (od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX) splnil v celom rozsahu, keďže R. G., do ktorej
osobnej starostlivosti bol maloletý syn zverený, v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, teda
vopred, zaplatil celkovo sumu XX.XXX,XX B. na jej účet, z ktorého si mala pravidelne mesačne čerpať
sumu určenú súdom v civilnom konaní vo výške XX,- B. ako výživné. S. obhajobu obžalovaného, pokiaľ
ide o sumu, ktorú jej poskytol na kúpu polovice rodinného domu v T. Q. č. XX, ako aj časť nákladov, ktoré

zaplatil pri jeho rekonštrukcii, možno do určitej miery akceptovať, avšak tieto skutočnosti ho nezbavujú
v konečnom dôsledku jeho trestnej zodpovednosti. Obžalovaný totiž uzavrel rodičovskú dohodu, ktorú
schválil súd v civilnom konaní rozsudkom a z ktorej nepochybne vyplýva, že sa zaviazal počnúc dňom
01.05.2012 prispievať na výživu maloletého syna S. vždy do XX. dňa v mesiaci vopred k rukám matky
R. G., a to sumou XX,- B., avšak bolo zrejmé, že obžalovaný sa ňou neriadil. Výživné totiž mal platiť v

pravidelne opakujúcich sa sumách v určenej výške, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu, a to R.
G., čo bolo naviac obsahom rodičovskej dohody, pričom vedel, že tak nekoná.V zmysle § 64 Zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov môže rozhodnúť o
povinnosti zložiť peňažnú sumu na výživné, ktoré sa stane splatné až v budúcnosti, na osobitný účet
zriadený v prospech maloletého dieťaťa rodičom, ktorý ho má v osobnej starostlivosti, len súd, a iba

vtedy, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom v rozhodnutí zároveň uvedie spôsobom,
akým sa z tohto účtu bude zabezpečovať pravidelné mesačné poukazovanie určených súm na výživné
v prospech maloletého dieťaťa. V danom prípade však takýmto spôsobom súd v civilnom konaní
nerozhodol, a na takéto rozhodnutie ani nebol podaný návrh, či už zo strany obžalovaného, alebo R. G..

Okrem tohto v zmysle § 76 ods. 2 Zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov,
pokiaľ ide o výživné pre maloleté deti, jeho započítanie v rámci vzájomných pohľadávok, nie je možné.
C. sumy, ktorú obžalovaný zaplatil svedkyni vo výške 10.381,- Eur od 05.03.2014 do 05.04.2014
nemožno vôbec považovať za eventuálnu platbu výživného, keďže bola preukázateľne určená na kúpu
nehnuteľnosti v D. S. - v P. pre spoločnosť X. X. D.. P. vyššie uvedené sumy zaplatené R. G. zo strany
obžalovanéhovrokoch XXXXaXXXX,ktoréboliurčenéajvprospechmaloletéhosynanazabezpečenie

primeraného bývania, v žiadnom prípade nemožno považovať za plnenie si vyživovacej povinnosti voči
nemu. Obžalovaný mal totiž jednoznačne pravidelne mesačne poukazovať určenú sumu, ako výživné,
napr.prevodomzosvojhobankovéhoúčtunabankovýúčetR.G., čovšakevidentnenerešpektoval,teda
po komplexnom zhodnotení všetkých relevantných skutočností a okolností možno dospieť k záveru,
že si riadne a včas v rozhodnom období neplnil svoju vyživovaciu povinnosť, čím mu vznikol dlh na

výživnom vo výške X.XXX,- Eur. Naviac nebola rozhodujúca ani skutočnosť, že v určitých časových
úsekoch poskytoval svojmu maloletému synovi aj tzv. faktickú starostlivosť, keďže sa o neho osobne
staral, prípadne mu zabezpečil aj ďalšie vecné plnenia nad rámec vyživovacej povinnosti.

Pokiaľ ide o naplnenie subjektívnej stránky daného prečinu možno konštatovať, že obžalovaný ju

naplnil z hľadiska zavinenia minimálne vo forme tzv. nepriameho úmyslu. Výška určeného mesačného
výživného zároveň zodpovedala schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom obžalovaného,
ako aj odôvodneným potrebám maloletého syna. O postoji obžalovaného k plneniu vyživovacej
povinnosti svedčí aj to, že od roku 2015 si neplnil svoju vyživovaciu povinnosť vôbec.

Obžalovaný podané odvolanie proti výroku o treste bližšie neodôvodnil.

Pokiaľ ide o úvahy o druhu a výmere trestu uloženého obžalovanému, odvolací súd konštatuje, že
súd prvého stupňa správne nezistil u obžalovaného žiadnu priťažujúcu okolnosť, avšak pochybil, keď
obžalovanému nepriznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák. , t.j., že pred spáchaním

trestného činu viedol riadny život, keďže doposiaľ nebol súdom trestaný, ani sankcionovaný za
priestupok. Nakoľko boli poľahčujúce a priťažujúce okolnosti v pomere 1 : 0, podľa § 38 ods. 3, ods. 8 Tr.
zák. došlo k zníženiu hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o 1/3-inu, teda obžalovanému
bolo možné uložiť trest odňatia slobody od 1 roka až do 3 rokov a 8 mesiacov. Miera závažnosti
poľahčujúcej okolnosti bola pomerne významná (§ 38 ods. 2 Tr. zák.), naviac v prospech obžalovaného

vyznievala skutočnosť, že v určitých časových úsekoch poskytoval svojmu maloletému synovi tzv.
faktickú starostlivosť, ako aj vecné plnenia nad rámec vyživovacej povinnosti. Naopak, v neprospech
obžalovaného vyznieva celková výška dlžného výživného, ako aj dĺžka rozhodného obdobia, ktorá
výraznepresahujeminimálnudĺžkuobdobia,ktorémožnopovažovaťzaneplneniesizákonnejpovinnosti
vyživovať iného po dlhší čas.

Po komplexnom zhodnotení vyššie uvedených skutočností a okolností krajský súd zmiernil výmeru
uloženého trestu a sám uložil obžalovanému trest odňatia slobody nad dolnou hranicou zníženej trestnej
sadzby vo výmere 1 rok a 6 mesiacov. Uložený trest, má totiž okrem iného, pôsobiť odradzujúco aj na
ostatných členov spoločnosti (tzv. generálna prevencia), zdôrazňujúc charakter trestnej činnosti, ktorá
sa týka maloletých osôb, čo je citlivo vnímané, bolo potrebné obžalovanému na druhej strane uložiť

najprísnejší druh trestu, a to trest odňatia slobody. Uloženie niektorého z alternatívnych druhov trestov,
by nebolo, berúc do úvahy aj všetky ďalšie okolnosti prípadu, dostatočné.
Vzhľadom na osobu obžalovaného, s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, ako aj okolnosti prípadu, mal druhostupňový súd dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany
spoločnosti a jeho nápravu nie je výkon trestu odňatia slobody nevyhnutný, dokonca by bol v danom

prípade neprimerane prísny, a preto mu výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil
na skúšobnú dobu 2 roky.
Takto uložený trest obsahuje v dostatočnom rozsahu prvok represie, ako aj prvky generálnej a
individuálnej prevencie, zároveň postačuje na zabezpečenie dosiahnutia účelu trestu v zmysle ust. §34 ods. 1 Tr. zák. a zodpovedá aj všetkým ďalším zákonným ustanoveniam Trestného zákona, ktoré
upravujú zásady pre ukladanie trestov.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Krajský súd po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti napadnutých výrokov o vine a treste z vyššie
uvedených dôvodov o odvolaní obžalovaného, považujúc ho za čiastočne dôvodné (vo výroku o treste),
rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.