Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. september 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/152/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716213157
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5716213157.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa Turzu a členov

senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu: C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX T. C. XXX, zastúpeného: JUDr. Mário Buksa, právne služby, s.r.o., so sídlom Moyzesova 5, 036
01 Martin, IČO: 36 862 819, proti žalovanej: H. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. XXX, zastúpená:
AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 25, 036 01 Martin, IČO: 50 711 776, o
vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
17C/69/2016-350 z 24.07.2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., III. potvrdzuje.

Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Vo výroku I. odvolaním nenapadnutom ponecháva rozhodnutie súdu prvej inštancie n e d o t k n u t é .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie
od 25.10.2014 do 03.11.2014 zastavil (I.), žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal uložiť žalovanej
povinnosť zaplatiť mu titulom bezdôvodného obohatenia 4.320,- eur za obdobie od 04.11.2014 do
04.11.2016 spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.320,- eur od 15.03.2017 do zaplatenia
a titulom bezdôvodného obohatenia sumu 3.750,- eur za obdobie od 15.11.2016 do 21.06.2018 spolu
s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.750,- eur od 15.03.2017 do zaplatenia podľa ust. § 137

ods. 1, § 139 ods. 2 OZ zamietol (II.), žalovanej proti žalobcovi priznal podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na
náhradutrovkonaniavrozsahu100%(III.).Pozrušeníjehoprvéhorozsudkukrajskýmsúdomavrátením
mu veci na ďalšie konanie zopakoval dokazovanie a zistil, že oproti pôvodnému konaniu svedkovia
vypovedali v podstate v zásadných veciach zhodne, teda dôkazná situácia zostala nezmenená, pričom
navyše vypočul ešte aj svedka E.. Keďže krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že z výpovede
samotného žalobcu na pojednávaní vyplýva, že pokiaľ ide o syna žalovanej, je pravdou, že mu dovolil,
aby doma aj so ženou býval, pričom nebolo špecifikované, kde, v ktorej časti to bude, čo potvrdil vo

svojej výpovedi aj syn žalovanej H. R.. Z uvedeného vyplýva, že samotný žalobca navrhol spôsob
užívania domu, ktorý bol akceptovaný aj žalovanou, a preto požadovanie bezdôvodného obohatenia
je v rozpore s takto konkludentne uzatvorenou dohodou, ktorou sú viazaní, ak nedôjde k podstatnej
zmene pomerov, alebo ak nie je nahradená dohodou novou. Žalobca ani len netvrdil, nieto preukazoval,
pretože sa podľa neho so žalovanou na užívaní domu nemal dohodnúť, že sa svojich práv ohľadne
užívania domáhal súdnou cestou, žalobou podľa ust. § 139 ods. 2 OZ. Samotný žalobca pritom sám
navyše potvrdil, že po tom, čo žalovanú požiadal, aby mohol pri havárii v jeho inom dome užívať, táto

tak učinila a horné poschodie vypratala, čo vyplynulo aj zo svedeckej výpovede jej syna a nevesty,
avšak preto, že v ním na vypratanie stanovenej lehote ho užívať nezačal, veci vrátila nazad. Viazaný
názorom krajského súdu vychádzajúc z toho, že dôkazná situácia ani po vrátení veci krajským súdom
sa nezmenila, a tento vo svojom rozhodnutí konštatoval existenciu konkludentne uzatvorenej dohody,ktorou boli účastníci viazaní, uzavrel, že požadovanie bezdôvodného obohatenia by bolo v rozpore s
takouto konkludentne uzatvorenou dohodou, a preto žalobu zamietol. Ani v rámci ďalšieho konania po
vrátení veci krajským súdom z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by došlo k podstatnej zmene

pomerov, alebo že by pôvodná konkludentná dohoda bola nahradená dohodou novou, naopak vypočutí
svedkovia len dotvrdili, že tá pôvodná konkludentná dohoda bola akceptovaná. Aj svedkyňa P., terajšia
manželka žalobcu uviedla, že si myslí, že manžel nechcel, aby H. R. z domu odišiel, ale chcel, aby
platil nájomné. Tiež uviedla, že pokiaľ ide o nájomné, tak prvá manželka žalobcu požadovala (žalovaná),
aby jej prispel na pôžičku, ktorú si zobrali spoločne a on je neplatil práve preto, že v podstate ona

užívala celý dom. Aj svedok H. R. zotrval na svojej výpovedi a uviedol, že po tom ako žalobca odišiel
z domu, tak sa nič nedialo, on si býval v inom dome a svedok s partnerkou ostali bývať s mamou v
dome, ktorý je predmetom sporu. Uviedol, že sám žalobca vypovedal, že môžu bývať ďalej. Nikdy to
žalobcovi neprekážalo, nikdy svedka nevyzval, aby sa odtiaľ odsťahoval. Všetci vypočutí svedkovia
potvrdili, že syn žalovanej H. R. mal záujem podiel pripadajúci na žalobcu na spornom dome odkúpiť.
Keďže nedošlo k podstatnej zmene pomerov, nebola preukázaná ani iná dohoda o užívaní domu a z

dôkaznej situácie vyplynulo, že žalovaná so svojou rodinou užívala spornú nehnuteľnosť v súlade s
konkludentnou dohodou, žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255
ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnej žalobkyni ho priznal v rozsahu 100 %. V časti, v ktorej konanie
zastavil, a to na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 25.10.2014 do 03.11.2014 učinil tak
na základe procesného návrhu žalobcu v podobe späťvzatia, t. j. žalobca v tejto časti zavinil, že konanie

bolo zastavené a teda aj v nej musí znášať trovy konania.

2. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1
písm. f/, h/ CSP odvolanie žalobca a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Trval na tom, že nebola nikdy uzavretá žiadna dohoda o bezplatnom užívaní jeho

spoluvlastníckeho podielu v dome ani so žalovanou, ani s jej deťmi a ich príbuznými. Vzťahy medzi ním
a žalovanou boli tak napäté a zlé, že o súhlase s bezodplatným užívaním nehnuteľností, alebo nebodaj
dohode o jej bezodplatnom užívaní, nemôže byť reč. Krajský súd k záveru o existencii konkludentne
uzavretej dohody o bezodplatnom užívaní nehnuteľností dospel na základe jeho výpovede, že dovolil v
dome bývať synovi žalovanej, ktorý stav bol akceptovaný a nebol nahradený inou dohodou. Vo vzťahu

k žalovanej odvolací súd uviedol len to, že netvrdil ani nepreukazoval, že by sa s ňou na užívaní
domu nemal dohodnúť a sám navyše potvrdil, že mu umožnila užívať horné poschodie po tom ako
bol po havárii, čo však nevyužil a vypratané veci vrátila nazad. Napriek tomu, že súd prvej inštancie
doplnil dokazovanie výsluchmi strán a svedkov, dôkazná situácia sa skutočne nezmenila. Ostalo bez
pochybností, že nehnuteľnosť užívala len žalovaná a jej deti a ich príbuzní a že ju neužíval a nemohol

užívať a domáhal sa odplaty za jej užívanie (užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu). Zo žiadnej
výpovede svedkov nevyplýva, že by dovolil, súhlasil, alebo uzavrel akúkoľvek dohodu s faktickými
užívateľmi nehnuteľnosti o tom, že túto budú užívať bezodplatne. Ako sa vyjadril na prvom pojednávaní,
dovolil, aby sa prihlásili (teda aj svedok R.) na trvalý pobyt v tejto nehnuteľnosti, nie že by súhlasil
s jej bezodplatným užívaním žalovanou alebo inými osobami. Práve z výpovede svedka R. ako aj

svedka E. bez pochybností vyplýva opak, keďže vypovedali v tom zmysle, že svedok R. mu chodil
pomáhať rekonštruovať iný dom a on mu mal za to zaplatiť 5.000,- eur, ktoré mu však nedal. Keď
si svedok R. od neho pýtal svoju odmenu za pomoc, povedal mu, že to zarátal na nájom. Súd však
ponechal nepovšimnuté jeho tvrdenie, že odmena pre svedka R. bola dohodnutá ešte v Slovenských
korunách, teda do 01.01.2009, z čoho je evidentné, že v dobe, keď na území SR sa platilo menou

Slovenská koruna sa domáhal odplaty za užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti.
Sám svedok R. potvrdil, že užíval horné poschodie, ktoré malo byť údajne podľa žalovanej vypratané
a malo mu byť k dispozícii, čo sa malo odohrať medzi 13.-15.06.2018, odkedy už vypratané nebolo
a užívať ho nemohol, čím sám svedok poprel výpoveď žalovanej. Ďalej svedok uviedol, že niekedy v
roku 2017 išiel za ním so zmluvou (evidentne písomnou) ,že mu bude platiť nájom 150,- eur, čo on

zmietol zo stola. Z výpovede svedka E. ďalej vyplýva, že svedkovi R. mal nejak vykompenzovať to,
že mu chodil pomáhať na dom a že tento býval aj s rodinou na hornom poschodí domu a tak isto
tam bývali aj jeho príbuzní. Zo žiadnej z týchto výpovedí nevyplýva existencia dohody o bezodplatnom
užívaní nehnuteľností, práve naopak, z výpovedí svedkov vyplýva, že sa chcel a domáhal odplaty za
užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu, keď svedkovi R. opakovane uviedol, že chce od neho nájom

za jej užívanie a nevyplatil mu z dôvodu existenciu dlhu na požadovanom nájomnom odmenu, resp. jej
časť za pomoc pri prácach na rekonštrukcii domu. Akákoľvek údajná dohoda o bezodplatnom užívaní
spoluvlastníckeho podielu by pritom prestala platiť najneskoršie od doručenia žaloby žalovanej. Pokiaľ
žalovaná odôvodňovala nedôvodnosť žaloby aj tým, že splatila celú spoločnú pôžičku a z toho dôvodunemá voči nemu žiadny záväzok z titulu užívania jeho spoluvlastníckeho podielu, táto obrana neobstojí,
pretože sa svojho práva na úhradu pomernej časti splátok domáhala úspešne na súde a musel jej na
základe rozhodnutia súdu uhradiť na neho pripadajúci podiel. Z vykonaného dokazovania je evidentné,

že predmetné nehnuteľnosti v dobe, ktorej sa týka nezamietnutá časť žaloby a v dobe od 03.11.2014,
ktoré nie je postihnuteľné právnymi následkami vznesenia námietky premlčania jeho práva na vydanie
bezdôvodnéhoobohatenia,užívalažalovanáaodvodeneodnejajjejdetisrodinami,čovyplývalojednak
z vôle žalovanej ako aj z toho, že v dome bývali jej deti už od počiatku a teda išlo faktický stav. Z jeho
výpovede, z výpovede svedkov P., P., R. a E. bolo jednoznačne preukázané, že sa domáhal toho, aby mu

žalovaná platila za užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu v dome nájom. Dôvodnosť jeho nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia teda spočíva vo faktickom a výlučnom užívaní nehnuteľnosti, ktorej
podielovým spoluvlastníkom bol, žalovanou a jej deťmi a príbuznými a jeho vylúčení z užívania tejto
nehnuteľnosti a jeho opakované žiadosti o platenie nájmu za užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu
na nehnuteľnosti a neexistencia akejkoľvek dohody o jej bezodplatnom užívaní.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom
odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP v
napadnutom výroku II., III. rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny

potvrdil. Vo výroku I. odvolaním nenapadnutom, ponechal rozhodnutie súdu prvej inštancie nedotknuté.

5. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca, konštatuje, že súd prvej inštancie
vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal potrebné

dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie
je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne
skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť
zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia pritom vyplýva vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej.

6. Krajský súd uvádza, že spoluvlastnícky podiel určuje, akou mierou sa spoluvlastníci podieľajú na
užívaní spoločnej veci, pričom spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti neznamená, že by sa vlastnícke

právo spoluvlastníka vzťahovalo len na určitú konkrétnu časť tejto nehnuteľnosti (§ 137 ods. 1 OZ). O
hospodárenísospoločnouvecourozhodujúspoluvlastnícidohodou(§139ods.2OZ).Pokiaľideoformu
rozhodovania spoluvlastníkov, zákon pre toto rozhodnutie nestanovuje obligatórnu písomnú formu, ani
výslovne nedefinuje jeho náležitosti, preto musí mať ako ktorýkoľvek iný právny úkon aspoň všeobecné
náležitosti podľa 4. hlavy a prvej časti Občianskeho zákonníka. Dohoda spoluvlastníkov o hospodárení

so spoločnou vecou je bezformálnym právnym úkonom, t. j. nemusí byť písomná ani vtedy, ak sa týka
nehnuteľností a môže byť uzatvorená aj ústne alebo konkludentne.

7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu krajský súd
dopĺňa, že z výpovede samotného žalobcu na pojednávaní vyplýva, že pokiaľ ide o syna žalovanej,

je pravdou, že mu dovolil, aby v dome aj so ženou býval, pričom nebolo špecifikované, kde, v ktorej
časti to bude, čo potvrdil vo svojej výpovedi ako svedok aj syn žalovanej H. R. (vrátane bývania brata),
ktoré tvrdenia žalovaná nepopierala, a preto sa považujú za nesporné a súd z nich musí vychádzať,
pričom na ich zmenu neprihliadal (§ 151 ods. 1,§ 186 ods. 2 CSP). Preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že
nehnuteľnosti užívali deti žalovanej aj s rodinami odvodene od nej a ani tvrdenie, že súhlasil len, aby sa

prihlásili (teda aj syn žalovanej) na trvalý pobyt v nehnuteľnosti, ktoré tvrdenia žalovaná poprela, tak isto
ako aj uvedený svedok, ktorý uviedol, že trvalý pobyt v nehnuteľnosti mal ešte za manželstva žalobcu a
žalovanej, a to od 15 rokov, kedy dostal občiansky preukaz, a preto žiadny súhlas nepotreboval. Podľa
výpovede samotného žalobcu potrebovala súhlas svedkova manželka, ktorej ho dal.
Z uvedeného vyplýva, že samotný žalobca navrhol spôsob užívania domu, ktorý bol akceptovaný aj

žalovanou, a preto požadovanie bezdôvodného obohatenia je v rozpore s takto medzi nimi konkludentne
uzatvorenou dohodou, ktorou sú viazaní, ak nedôjde k podstatnej zmene pomerov, alebo ak nie je
nahradená dohodou novou. Žalobca pritom ani len netvrdil nieto preukazoval, pretože sa podľa neho
so žalovanou na užívaní domu nemal dohodnúť, že sa svojich práv ohľadne užívania domáhal súdnoucestou, žalobou podľa ust. § 139 ods. 2 OZ. Pritom sám navyše potvrdil, že po tom, čo žalovanú
požiadal,abymoholprihaváriivjehoinomrodinnomdomedomužívať,tátotakučinilaahornéposchodie
vypratala, čo vyplynulo aj zo svedeckej výpovede jej syna a nevesty ako aj z predložených SMS správ,

avšak preto, že v ním na vypratanie stanovenej lehote ho užívať nezačal, veci vrátila nazad, pričom
to, či žalobca možnosť užívať nehnuteľnosť využil, resp. nie, je jeho vecou a nemôže to byť na ťarchu
žalovanej, a to z akýchkoľvek ním uvádzaných dôvodov (napäté a zlé vzťahy).
Preto žalovaná nemôže byť v spore pasívne vecne legitimovaná na zaplatenie bezdôvodného
obohatenia žalobcovi, navyše, keď vykonaným dokazovaním, a to výpoveďou žalovanej ako aj svedka

R. a jeho manželky bolo preukázané, že žalovaná v predmetnom dome na prízemí užívala len jednu
miestnosť (spálňu) a spoločne s nimi kuchyňu, sociálne zariadenie a spoločenskú miestnosť (resp.
predtým aj s ďalším bratom) a oni na poschodí dve miestnosti, ktoré skutočnosti žalobca nepopieral, a
preto sú nesporné a z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalovaná nehnuteľnosť neužívala ani nad rámec
svojho spoluvlastníckeho podielu. Vzhľadom na uvedené vo vzťahu k žalovanej je irelevantné tvrdenie
žalobcu, že sa s ňou, resp. ostatnými užívateľmi nedohodol na bezplatnom užívaní nehnuteľnosti,

prihliadnuc aj k tej skutočnosti, že ostatní užívatelia žalovaní v spore neboli, vzhľadom k tomu žalobca
vo vzťahu ku nim zobral svoju žalobu späť a súd v tejto časti konanie zastavil.

8. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalobcu, či
už v prvostupňovom, resp. odvolacom konaní, krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne

správne potvrdil, včetne nároku žalovanej na náhradu trov konania priznaného podľa § 255 ods. 1 CSP
vzhľadom na jej plný úspech vo veci v rozsahu 100 %.

9. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a žalovanej úspešnej v odvolacom konaní ho taktiež priznal v plnom rozsahu.

10. Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).