Rozsudok – Neplatnosť právnych úkonov ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. október 2021

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/26/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119211420
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8119211420.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: J. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom I.
XX, XXX XX L., proti žalovaným: 1/ N.. T. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. W. V. XXXXX/X, XXX XX
L., 2/ U. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. B. XX, XXX XX L., zastúpených: JUDr. Danielou Strakovou,
advokátkou, so sídlom Konštantínova 6, 080 01 Prešov, o určenie neplatnosti právneho úkonu a určenie
vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 29C/27/2019-172
z 08.03.2021 takto

r o z h o d o l :

I. Zamieta návrh na zmenu žaloby.

II. Potvrdzuje rozsudok s upresnením II. výroku o trovách prvoinštančného konania tak, že o výške
náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

III. Žalovaným 1/ a 2/ priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol;
výrokom II. o trovách konania rozhodol tak, že ich plnou náhradou zaviazal žalobcu a výrokom III. zrušil
uznesenie o v tomto spore nariadenom neodkladnom opatrení.

2. Vychádzal zo zistenia, že pôvodne žalobcovia 1/ a 2/ sa podanou žalobou domáhali určenia
neplatnosti prevodu vlastníctva k bytu bližšie špecifikovaného v žalobe zo žalovaného 1/ (ktorý
vlastníctvo k nemu nadobudol kúpnou zmluvou od žalobcov 1/ a 2/) na žalovanú 2/ a súčasne určenia
ich vlastníctva k predmetnému bytu. Vo vzťahu k určeniu neplatnosti prevodu medzi žalovanými 1/ a
2/ dospel k záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu na takomto určení, lebo v prípade
kladného určenia, by bol ako vlastník bytu opäť zapísaný iba žalovaný 1/, čím by nebola vyriešená
otázka vlastníctva žalobcov k tomuto bytu. Preto v tejto časti pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu žalobu zamietol. Otázka platnosti tohto prevodu by mohol posudzovať iba ako predbežnú otázku
k otázke vlastníctva žalobcov, avšak vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa 2/ v priebehu sporu zomrela
a žalobca 1/ na túto skutočnosť nereflektoval, teda neupravil petit, ktorým by sa určilo, že byt patrí do
dedičstva po žalobkyni 2/ a súčasne neoznačil všetkých do úvahy pripadajúcich dedičov ako strany
sporu, musel zamietnuť žalobu aj v tejto časti. Úspešným žalovaným priznal plnú náhradu trov konania.
Z dôvodu zamietnutia žaloby súčasné zrušil aj uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia v tomto
spore. Takto ustálený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 137 písm. d/ CSP, §
39 Obč. zák., § 34 ods. 2 katastrálneho zákona; výrok o trovách konania podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1,2 CSP.

3. Označený rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalobca, ktorého obsah je predovšetkým
vyjadrením frustrácie žalobcu z napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré žalobca považuje
za arbitrárne. Je taktiež vyslovením nespokojnosti s procesným postupom a rozhodnutím tento spor
prejednávajúcej sudkyne súdu prvej inštancie, v dôsledku čoho potom žalobca vyslovuje aj pochybnosti
o jej nestrannosti. Samotný odvolací dôraz žalobca kladie na okolnosti týkajúce sa prvému prevodu
vlastníctva bytu zo žalobcov na žalovaného 1/. Taktiež vytýka súdu prvej inštancie, že nevykonal všetky
dôkazy. Podľa jeho názoru je tento spor sporom spotrebiteľským. V neposlednom rade navrhuje zmenu
žaloby, aby bol za neplatný určený prevod vlastníctva bytu zo žalobcov na žalovaného 1/ a aby bolo
určené, že on je vlastníkom bytu.

4. Protistrana vo svojom vyjadrení navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Obsah následnej
kontra argumentáciu strán sporu nebolo potrebné premietnuť do dôvodov tohto rozhodnutia, lebo nebol
spôsobý privodiť zmenu názoru odvolacieho súdu.

5. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli aj na svojej webovej stránke a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech,
keďže napadnutý rozsudok je vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387
ods. 1 CSP).

6. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel k
správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia tu
napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu
odvolacieho konania žalobca nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou,
ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

8. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu dal
súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty
strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé súdne konanie.
Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej inštancie
nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného
práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v
súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na
súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

9. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolaním žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach konštatoval (napr. v uznesení z
30.09.2013, sp. zn. 7Cdo 156/2012, v uznesení z 11.09.2013, sp. zn. 5Cdo 56/2012, v uznesení z
21.08.2013, sp. zn. 5Cdo 186/2013 a mnohé iné), že neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia
právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci, nebránia dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v
zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju

posúdil nadriadený súd (R 59/1997). Táto zásada platí i pre odvolacie konanie, preto bolo povinnosťou
odvolacieho súdu zaoberať sa aj tým, či bol takto žalobcom vymedzený odvolací dôvod naplnený (§ 365
ods. 1 písm. c/ CSP). Podľa odvolacieho súdu však skutočnostiam uvádzaným žalobcom v odvolaní v
žiadnom prípade nemožno pripísať relevanciu spochybňujúcu nestrannosť tento spor prejednávajúcej
sudkyne, ak sa navyše týkajú jej procesného postupu a jej rozhodovacej činnosti, na ktoré ani prihliadať
nemožno.

11. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské
práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na
okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo
17. marca 2016). Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane
aj vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky.

12. Ako už bolo vyššie uvedené, skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalobcu,
nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje
pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva
na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

13. Vo všeobecnej rovine do kategórie procesných vád s ústavnoprávnymi dôsledkami možno zahrnúť aj
problematiku tzv. „opomenutých dôkazov“, ktorá v zásade zahŕňa aj takú procesnú situáciu, keď niektorá
zo strán sporu navrhne vykonanie dôkazného prostriedku, ktorý je zamietnutý bez vecného zdôvodnenia
obsiahnutého v odôvodnení konečného rozhodnutia a zodpovedajúceho povahe a závažnosti veci,
prípadne je celkom opomenutý. V súvislosti s touto námietkou žalobcu odvolací súd potom považuje
za rozhodujúce, že odvolateľ iba tvrdil, no nepreukázal opomenutie zaobstarania a vykonania ktorých
konkrétnych dôkazných prostriedkov mohlo ovplyvniť jeho prípadný procesný úspech z pohľadu kľúčovej
argumentácie súdu prvej inštancie.

14. Za spotrebiteľský spor sa považuje spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom, vyplývajúci zo
spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Preto tento spor tak bezpochyby
spotrebiteľským sporom v žiadnej možnej interpretácii byť nemôže.

15. Pokiaľ ide o zmenu žaloby učinenú žalobcom v odvolaní, tu odvolací súd poukazuje na ust. § 371
CSP, ktorý takúto dispozíciu v odvolacom konaní nepripúšťa a preto návrh na zmenu žaloby zamietol.

16. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, rozsudok súdu prvej inštancie v I. zamietavom výroku ako vecne správne potvrdil,
keď tento správne rozhodol i o zrušení uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia výrokom III. V

tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správne a úplné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
v tejto časti.

17. Pokiaľ ide o vecne správny výrok o trovách konania, odvolací súd poukazuje na to, že výrok o nároku
na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má
zaplatiť náhradu trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade
trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania
v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným
titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti (pozri, NS SR, sp. zn. 6Cdo/222/2016). V zmysle
uvedeného potom odvolací súd upresnil, kto a ako o výške priznanej náhrady rozhodne.

18. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP s vyššie uvedeným upresnením potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku II. o trovách prvoinštančného konania.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným 1/ a 2/ v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd
nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP.

20. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam. Preto na ďalšiu argumentáciu strán zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú
už privodiť zmenu názoru odvolacieho súdu, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou a poňať ju, ako vyššie uviedol vôbec do dôvodov svojho rozhodnutia.

21. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 10. 2. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.