Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 2. jún 2017

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 16Csp/61/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216212108
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný
ECLI: ECLI:SK:OSDS:2017:2216212108.5

Uznesenie

Okresný súd Dunajská Streda v sporovej veci žalobkyne: Poštová banka, a.s., IČO: 31 340 890, so
sídlom Dvořákovo nábr. 4, Bratislava, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD.,
s.r.o., Bratislava, proti žalovanej: S. H., I.. XX. M. XXXX, bytom B. E. XXXX/XX, Š., zast.: Advokátska
kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Košice, o 6.505,37 € s prísl., o návrhu žalovanej na nariadenie
neodkladného opatrenia, takto

r o z h o d o l :

I. Zamieta sa návrh žalovanej na nariadenie neodkladného opatrenia tohto znenia:
„Žalobca je povinný zdržať sa výkonu práva na zrážky zo mzdy žalovaného vyplývajúceho z Dohody o
zrážkach zo mzdy inkorporovanej v bode 3 ods. 4) Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi
žalobcom a žalovaným dňa 28.03.2012“

II. Stranám sa nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa domáha voči žalovanej nároku na zaplatenie istiny, úrokov a poplatkov z úveru
poskytnutého jej zmluvou č. XXXXXXXXXX uzavretej 28. marca 2012. V žalobe predniesla, že žalovanej
bol úver poskytnutý, tá však splátky neplnila, preto ho žalobkyňa zosplatnila.

2. Žalovaná vo vyjadrení došlom 26. apríla 2017 (a doplnenom 19. mája 2017) namietla, že zmluva o

úvere neobsahuje ustanovené náležitosti, v dôsledku čoho je bezúročná a bez poplatkov. V zmluve bola
obsiahnutá aj dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorú žalobkyňa uplatnila voči zamestnávateľovi žalovanej,
ktorý jej každý mesiac zráža zo mzdy určitú sumu. Túto dohodu považuj žalovaná za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná. Okrem toho ju považuje za neplatnú pre neurčenie výšky
zabezpečenej pohľadávky. Vzhľadom na to žiadala súd o nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle
výroku. Žalovaná osobne súdu tiež predložila zväzok listín, ktoré potvrdzujú vykonávanie zrážok zo

mzdy; časť týchto listín sa však týka iných úverov voči žalobkyni.

3. Súd po oboznámení sa s obsahom žaloby, pripojenými listinnými dôkazmi a listinami predloženými
žalovanou (zmluva o úvere „dostupnápôžička“ č. XXXXXXXXXX, sadzobník poplatkov, obchodné
podmienky, všeobecné obchodné podmienky, priemerné úrokové miery za rok 2012, výpis z účtu
žalovanej, aktuálny stav úveru, potvrdenie zamestnávateľa z 19. apríla 2017; ďalšie predložené listiny sa

zjavne týkajú úplne iných úverov a pôžičiek žalovanej u žalobkyne) zistil predbežne tento skutkový stav:

a) Žalovaná ako dlžníčka 12. marca 2012 a žalobkyňa ako veriteľka 28. marca 2012 akceptovala
listinu označenú ako „Zmluva o úvere dostupnápôžička“ č. XXXXXXXXXX, č. úver. účtu XXXXXX-
XXXXXXXXXX (č. l. 4 a 5) na formulári veriteľa. V oddiele 2 je obsiahnutá žiadosť o úver s uvedením,
že čerpanie má byť prevodom na účet a dobou splácania „6 rokov“. V oddiele 3 sú potom obsiahnuté

podrobnosti úveru, ktorý mala žalobkyňa poskytnúť žalovanej, a to, že ide o úver v celkovej výške 7.000
€ s ročnou úrokovou sadzbou 19 % splatný v 72 mesačných splátkach po 171,07 €, pričom celkovénáklady predstavujú 4.712,01 €. Ďalej táto časť obsahuje určenie RPMN na 20,74 %, priemernej RPMN,
ako aj údaj, že prvá splátka je splatná 17. apríla 2012, potom vždy do 17. dňa kalendárneho mesiaca
až do 17. marca 2018. K úveru bol dohodnutý „základný súbor poistenia“. V odd. 3 ods. 4 je uvedené,

že „podpisom tejto ZoÚ uzatvára s Bankou Dohodu o zrážkach zo mzdy..., ktorá je zabezpečením
pohľadávky Banky vzniknutej zo ZoÚ, Banka ako veriteľ je oprávnený domôcť sa uspokojenia celej
svojej pohľadávky voči Dlžníkovi zo ZoÚ pravidelnými mesačnými zrážkami zo mzdy alebo iného príjmu
Dlžníka vo výške Splátky, najviac však vo výške prípustnej podľa príslušných právnych predpisov...“.
Všetky odseky v oddiele 3 sú napísané rovnakým písmom.

b) Úver v sume 7.000 € bol žalovanej prevedený na jej bankový účet u žalobkyne 28. marca 2012
(prehľad k 26. aprílu 2017, príloha 2). Žalovanej bolo medzi 17. aprílom 2012 do 29. júlom 2014 z
jej bankového účtu inkasované na účel splatenia tohto úveru 2.834,75 €, okrem toho žalovaná sama
zaplatila ďalších 314,61 € (prehľad príloha 3). Okrem toho zamestnávateľ žalovanej zrazil do apríla 2017
zo mzdy žalovanej celkovo sumu 2.160 € (potvrdenie, príloha 4).

4. Ustanovenie § 324 ods. 1 a § 325 ods. 1 C. s. p. umožňuje aj pred začatím konania nariadiť
neodkladné opatrenie, ak treba bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude
ohrozená. Podľa názoru súdu, ktorý podporuje aj § 326 C. s. p., je aj naďalej použiteľná doterajšia
judikatúra, v zmysle ktorej „potreba bezodkladnej úpravy pomerov“ si vyžaduje aspoň osvedčenie

danosti nároku, ktorý navrhovateľ neodkladného opatrenia uplatňuje (bude uplatňovať) vo veci samej,
a osvedčenie bezprostrednej ujmy, ktorá by bez neodkladného opatrenia hrozila. Je na navrhovateľovi
neodkladného opatrenia, aby existenciu a dôvody takejto ujmy dostatočne osvedčil (spravdepodobnil).
Okrem toho však novozavedené ustanovenie § 324 ods. 3 C. s. p. formuluje subsidiaritu neodkladných
opatrení voči zabezpečovaciemu opatreniu. K neodkladnému opatreniu teda možno pristúpiť, len

ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Pri posudzovaní tejto otázky je
potrebné skúmať, aký účel sleduje navrhovateľ neodkladného opatrenia, a či taký účel možno dosiahnuť
zabezpečovacím opatrením. Ak ho možno dosiahnuť, nemožno na tento účel nariadiť neodkladné
opatrenie. Zabezpečovacím opatrením súd podľa § 343 ods. 1 C. s. p. zriadi záložné právo v zmysle
§ 151 a nasl. Občianskeho zákonníka, čím sa navrhovateľovi (veriteľovi pohľadávky) zabezpečí

postaveniezáložnéhoveriteľa.Týmsazabezpečívymožiteľnosťjehoneskôrvkonanípriznanéhonároku
voči odporcovi (dlžníkovi). Z tohto hľadiska je teda potrebné vykladať aj subsidiaritu upravenú v § 324
ods. 3 C. s. p. Ak veriteľ - navrhovateľ neodkladného opatrenia nesleduje iný cieľ než zabezpečiť
si vymožiteľnosť svojej pohľadávky voči dlžníkovi - odporcovi, je tento cieľ vždy možné dosiahnuť
zabezpečovacích opatrením podľa § 343 C. s. p. V dôsledku toho v týchto prípadoch nikdy nemôže byť

dôvodný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, keďže sledovaný účel možno vždy dosiahnuť
zabezpečovacím opatrením (§ 324 ods. 3 C. s. p.).

5. V prerokúvanej veci však nejde o takýto prípad. Žalovaná nesleduje svojím neodkladným opatrením
potrebu zabezpečiť si vymožiteľnosť svojej pohľadávky na majetku odporcu neodkladného opatrenia

alebo žalobkyne. Naopak, jej cieľom je v zabrániť tomu, aby žalobkyňa požadovala na základe
predloženej dohody o zrážkach zo mzdy od zamestnávateľa zrážky a ten nevyplácal časť mzdy,
na ktorú má žalovaná nárok. Tento účel sa nedá dosiahnuť zriadením záložného práva na majetku
žalobkyne. Tým by sa totiž nezabránilo ďalšiemu ukracovaniu žalovanej o jej nárok na vyplatenie mzdy
od zamestnávateľa za prácu, ktorú preňho vykonáva. Podľa názoru súdu je teda splnená podmienka

subsidiarity neodkladného opatrenia podľa § 324 ods. 3 C. s. p. Súd však nepovažuje v prerokúvanej
veci za osvedčenú danosť obrán proti nároku, ktorý žalovaná uplatňuje vo veci samej (t. j. danosť jej
námietok proti nárokom uplatňovaným žalobkyňou), ani bezprostrednú ujmu, ktorá by bez neodkladného
opatrenia hrozila.

6. Vo veci je podľa názoru súdu dostatočne osvedčené, že žalovaná pri uzatváraní zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXXX nekonala na účely svojej obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti, žalobkyňa však
ako veriteľ konala na takýto účel. Žalovaná teda je spotrebiteľkou v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho
zákonníka a § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a žalobkyňa dodávateľom
v zmysle § 52 ods. 3 Obč. zák. a § 2 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. Zmluva č. XXXXXXXXXX je potom

zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z., ale aj spotrebiteľskou
zmluvy v zmysle § 52 ods. 1 Obč. zák. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí spĺňať náležitosti uvedené
v § 9 cit. zák. č. 129/2010 Z. z. Žalovaná pritom tvrdí, že táto zmluva je podľa § 11 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z. bezúročná a bez poplatkov z dôvodu absencie viacerých náležitostí zmluvy uvedenýchv § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z, a to f) dobu trvania, g) údaje o spôsobe čerpania a k) údaj
o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v akom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami. Žalovaná však

opomína, že od vydania ňou citovaných rozsudkov (napríklad z roku 2012) došlo v judikatúre k § 9 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z. z. k podstatnému posunu v podobe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo
veci C-46/15, Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej. V uvedenom rozsudku SD EÚ vyslovil, že
čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere „sa majú vykladať
v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi

splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby
členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave“.

7. Uvedená smernica bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná práve zákonom
č. 129/2010 Z. z. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa musia vnútroštátne ustanovenia

v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia
vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol
dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok
SD EÚ z 25. apríla 2013 vo veci C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea
Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc

do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť
predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z
posledného obdobia rozsudok SD EÚ z 24. januára 2012 vo veci C-282/10, Maribel Dominguez proti
Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27). Z citovaných
zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade § 9 ods. 2 písm. k) zákona

č. 129/2010 Z. z. v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, na
ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto
smernici úplnú účinnosť. Podľa už uvedeného bolo toto ustanovenie zavedené do právneho poriadku na
účel implementácie čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES. Preto je povinnosťou súdov prihliadať
na výklad tohto ustanovenia podaný Súdnym dvorom EÚ pri výklade § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.

z. Z toho potom vyplýva, že taký výklad § 9 ods. 2 písm. k) cit. zák., podľa ktorého by zmluva musela
„rozkľúčovať“ (rozvrhnúť) každú jednotlivú splátku na istinu, úroky a poplatky, odporuje cit. ustanoveniam
smernice a znamenal by, že takýmto ustanovením Slovenská republika porušuje právo Európskej únie
(ktoré v čl. 22 ods. 1 cit. smernice zakazuje odchylnú úpravu, ako to konštatuje aj Súdny dvor EÚ vo
svojom rozsudku). Možný je teda len opačný výklad tohto ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., teda že

takéto rozvrhnutie splátok v zmluve nie je potrebné. Takému výkladu neodporuje ani znenie § 9 ods. 2
písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., pretože v ňom zvolenú formuláciu možno vyložiť tak, že sa v zmluva
má uviesť výška, počet a termíny splátok všetkých nárokov (t. j. istiny, úrokov a poplatkov); ak však
zo zmluvy plynie, že všetky tieto nároky sa splácajú v jednej splátke, stačí uviesť výšku tejto jednej
splátky. Zmluva o úvere č. 1900306812 jasne označuje tak výšku splátky (171,07 €), ako aj ich počet

(72) a termíny splatnosti (17. deň v mesiaci). Podľa názoru súdu tak nateraz nie je osvedčené, že by
táto zmluva nevyhovovala ustanoveniam § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.

8. Vyššie uvedené princípy výkladu smernice 2008/48/ES, ktoré podal Súdny dvor Európskej únie v
rozsudku vo veci C-42/15, však možno rovnako použiť aj na interpretáciu ďalších náležitostí zmluvy

upravených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Súdny dvor v dňom napríklad tiež rozhodol, že „článok
10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva
o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto
zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok“. V ods.
48 pritom Súdny dvor vysvetlil, že cieľom týchto ustanovení je zaručiť, aby spotrebiteľ poznal deň, v

ktorom bude splatná každá splátka, a že tento cieľ sa dosiahne, ak to spotrebiteľ zo zmluvy dokáže
identifikovať.TentonázorSúdnehodvoraEÚnaznačuje,žeprístupkvýkladusmernice2004/48/ESmusí
byť teleologický. Treba teda prihliadať na cieľ, ktorý smernica sleduje, a podľa neho vykladať aj jednotlivé
náležitosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Cieľom smernice je pritom podľa jej preambuly podporiť
vytvorenie fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi (ods. 7). Podľa vyššie uvedených

zásadtrebapotomsosvetletýchtocieľovvykladaťajvnútroštátneopatrenianaimplementáciusmernice,
teda najmä § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Podľa názoru súdu je neakceptovateľný taký prístup
súdov, ktoré za každú cenu hľadajú v zmluvách o spotrebiteľských úveroch akýkoľvek dôvod, prečo ich
vyhlásiť za bezúročné a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. (v podobnomduchu aj Ústavný súd SR, nález sp. zn. I. ÚS 242/07). Takýto postup vedie v konečnom dôsledku
nielen k právnej neistote, keďže žiadna zmluva nie je napĺňaná tak, ako bola dohodnutá, ale odrádza
poskytovateľov úverov od podnikania na tomto trhu, pretože podnikanie bez zisku (úroku a poplatkov)

nemá zmysel. Preto sa súd nemôže stotožniť ani s výkladom žalovanej ohľadom § 9 ods. 2 písm. f) a g)
zákona č. 129/2010 Z. z. Z obsahu zmluvy (oddiel 2) totiž nepochybne vyplýva, že úver sa bude čerpať
prevodom na účet po akceptácii zmluvy zo strany žalobkyne, čo je dostatočne jasná úprava spôsobu
a podmienok čerpania úver. Citované ustanovenie má napokon pomerne malý význam pri spotrebných
úveroch, ktoré sú bezúčelové a čerpané jednorazovo, teda v podstate bezpodmienečne. Zmyslom cit.

ustanovenia je upraviť podmienky čerpania v prípadoch, kedy to má praktický zmysel, teda napr. pri
účelových úveroch (preukázanie splnenia podmienok) alebo pri úveroch revolvingových (kedy a koľko
môžedlžníkvyčerpať,čonesmieprekročiťapod.).Zmluvaďalejtakvoddiele2,aleajoddiele3obsahuje
jasné údaje o tom, že sa bude splácať 6 rokov 72 splátkami. Aj pre priemerného spotrebiteľa z toho je
celkom zrejmé, že zmluvy o úvere bude (za podmienky riadneho plnenia) trvať týchto šesť rokov, keďže
v nej nie je dohodnuté žiadne obnovenie alebo automatické predĺženie úveru.

9. Žalovaná ďalej tvrdí, že odplata za poskytnutie úveru (úrok 19 % ročne) je tzv. civilnoprávnou
úžerou, v dôsledku čoho je táto úroková sadzba neplatná podľa § 39 Obč. zák. Zároveň však žalovaná
tvrdí, že ide o neprijateľnú podmienku. Tu však treba povedať, že úrok ako odplata (cena) plnenia
je vylúčená z posudzovania prijateľnosti či neprijateľnosti (§ 53 ods. 1 Obč. zák.), v dôsledku čoho

nemôže byť považovaná za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Prichádza do úvahy len jej posúdenie
podľa uvedeného § 39 Obč. zák. Podľa názoru súdu však uvedená úroková sadzba 19 % nedosahuje
takú hranicu, ktorú by bolo (aj s ohľadom na existujúcu judikatúru, porov. napr. ...) možné označiť za
rozpornú s dobrými mravmi. Podľa názoru súdu žalovaná porovnáva dohodnutú sadzbu voči nesprávnej
veličine. V ňou predloženej tabuľke totiž žalovaná porovnáva priemerné úrokové sadzby z tzv. stavu

úverov. V zmysle prílohy II časti 2 oddielu IV nariadenia Európskej centrálnej banky (ES) č. 63/2002,
podľa ktorého sa žalovanou predložená tabuľka vypracúva, však v tomto prípade o tzv. vážený priemer
úrokových sadzieb aplikovaných na všetky úvery, teda aj tie, ktoré sú už splácané. To ale nevypovedá o
aktuálnejsituáciinatrhu,pretoževtommôžubyťajúveryposkytnuténapr.zaúrokovúsadzbudohodnutú
v minulosti, kedy boli sadzby nižšie alebo naopak vyššie. Správne teda mala žalovaná porovnávať

dohodnutú úrokovú sadzbu s tzv. novými obchodmi, t. j. novými úverovými zmluvami uzavretými na dané
obdobie. Úver poskytnutý žalovanej v prerokúvanej veci pritom určuje úrokovú sadzbu na 6 rokov, ide
teda o kategóriu nad 5 rokov. V tejto kategórii bola priemerná úroková sadzba pre nové spotrebiteľské
úvery čerpané v marci 2012 vo výške 13,71 %. Hoci treba dať za pravdu žalovanej, že úroková sadzba
v zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX je ešte o niečo vyššia (asi 5,3 %), nejde zďaleka o také radikálne

zvýšenie, aby ju bolo možné označiť za civilnoprávnu úžeru.

10. Tvrdenie žalovanej o „uponáhľanom“ poskytnutí úveru žalovaná nijako neosvedčila. Z obsahu
samotnej zmluvy však vyplýva, že bola podpísaná na pobočke žalobkyne (resp. na pošte, kde tieto
pobočky sú spravidla umiestnené). Podľa názoru súdu je ale za daných okolností ťažko predstaviteľné,

ako môže byť uponáhľané podpisovanie za situácie, že žalovaná sama sa na pobočku dostavila a
prejavila záujem o úver. Žalovaná opomína, že tu nejde o prípad, kedy by ju oslovil obchodný zástupca
veriteľa za situácie, v ktorej by sa nemohla na riadny kontraktačný proces. Ak spotrebiteľ príde na
pobočku a prejaví záujem o úver, je jeho vecou zariadiť sa tak, aby mal dostatok času si pred podpisom
všetko prečítať, nechať si predložiť potrebné informácie a následne sa uvážene rozhodnúť. Okrem toho

ustanovenie § 39 Obč. zák. postihuje neplatnosťou právny úkon, ktorý svojím „obsahom alebo účelom“
odporuje zákonu alebo ho obchádza. Samotné nedostatky v kontraktačnom procese (napr. chýbajúce
informácie a pod.) nemajú nijaký vplyv na súlad obsahu a účelu právneho úkonu so zákonom. Ďalej
treba poukázať na to, že podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí, že písomný právny úkon je
platný, ak je podpísaný konajúcou osobou. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že vonkajší prejav pod

listinou v podobe podpisu je v zásade znakom toho, že podpisujúca osoba obsah listiny akceptuje ako
prejav vlastnej vôle. Tým samozrejme nie je vylúčené, že takýto právny úkon môže byť neplatný pred
nedostatok vôle v zmysle § 37 ods. 1 Obč. zák. Podľa názoru súdu však ani ustanovenia na ochranu
spotrebiteľa nemôžu ísť tak ďaleko, aby umožňovali spotrebiteľovi bez ďalšieho spochybniť svoju vôľu
prejavenú podpisom listiny. Opačný postup by totiž vniesol absolútnu neistotu do právnych vzťahov,

kedy by spotrebiteľovi stačilo následne vyhlásiť, že nechcel prejaviť vôľu vtelenú do ním podpísanej
listiny. Takúto neistotu však nemožno akceptovať ani v prípade spotrebiteľských vzťahoch; právny styk
sa totiž vo všeobecnosti (odhliadnuc od niektorých výnimočných prípadov) musí spoliehať predovšetkým
na obsah vlastného prejavu vôle, ktorý jediný umožňuje poznať jej obsah (porov. aj výkladové pravidláv § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka). Ak teda žalovaná prejavila svôju vôľu podpísaním zmluvy o
úvere, nemôže sa následne dovolávať toho, že tak urobiť nechcela alebo že nebola riadne rozhodnuté,
alebo že tak urobila, hoci nemala čas sa s niektorými ustanoveniami oboznámiť. Tieto následky musia

ísť na jej ťarchu, pokiaľ samozrejme neexistujú iné zákonné ustanovenia, ktoré by jej v takom prípade
poskytovali ochranu (napr. § 53 Obč. zák.).

11. Pokiaľ ide o námietky proti výške RPMN a celkovej čiastky, žalovaná zrejme opomína, že v oddiele
2 zmluvy o úvere si zvolila aj základný súbor poistenia. Poplatok za tento súbor poistenia je upravený

v sadzobníku a v prípade úveru „dostupná pôžička“ vo výške 5.000 až 8.500 € bol vo výške 8,07 € a
ako taký bol zahrnutý v každej splátke. V skutočnosti tak výška čistej splátky bola 163 €, nie 171,07
€. Z ustanovenia § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že poistné sa považuje za súčasť
celkových nákladov len vtedy, ak je jeho uzavretím podmienené získanie úveru alebo jeho získanie za
daných podmienok. Žalovaná však nijako neosvedčila, že by poskytnutie úveru za daných podmienok
bolo podmienené uzavretím poistenia. Napokon, zo samotného oddielu 2 zmluvy vyplýva, že existuje

voľba medzi dvoma balíkmi poistenia, pričom nie je vylúčené nezvoliť si žiaden (ako je to napr. pri
podobnej ponuke „Žiadam o zriadenie osobného účtu“, kde v zmluve takisto nie je vyznačená ani jedna
možnosť). Poplatok za poistenie 8,07€ mesačne teda podľa názoru súdu nevstupuje ani do kalkulácie
celkovýchnákladovúveru,aleaniročnejpercentuálnejmierynákladov,priktorejsaakozákladpoužívajú
práve celkové náklady (§ 19 ods. 2 zákona č. 192/2010 Z. z.). Pri splátke 163 € mesačne potom ale

celková výška splátok predstavuje (163 x 72 =) 11.736 €, čo je v podstate len o 24 € viac než súčet
úveru 7.000 € a výšky nákladov uvedených v zmluve 4.712,01 €. Takýto rozdiel (vo výške 15 % jednej
mesačnej splátky) podľa názoru súdu nie je podstatný a jeho dôvodom môže byť napríklad anuitné
úročenie, keď pri poslednej splátke je zostatok istiny a úroku celkovo nižší než posledná splátky. RPMN
vypočítaná prostredníctvom dostupných internetových pomôcok ()prisplátke163€je20,46%,tedavskutočnostimenejnežvzmluveudaných20,74%.

12. Na základe uvedeného tak treba uzavrieť, že nateraz nie je osvedčené, že by zmluva o úvere č.
XXXXXXXXXX nevyhovovala náležitostiam § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. a že by bola z tohto
dôvodu bezúročná a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 cit. zák.), ani že by bola neplatná podľa § 39 Obč. zák.

Nie je teda osvedčené, že by nárok žalobkyne uplatňovaný v tomto konaní neexistoval v uplatnenom
rozsahu.

13. Ďalej žalovaná tvrdí, že dohoda o zrážkach zo mzdy je tzv. neprijateľnou zmluvnou podmienkou
spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 1 Obč. zák. Podľa tohto ustanovenia sa zakazujú

v spotrebiteľských zmluvách ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To neplatí, ak boli tieto podmienky
individuálne vyjednané. Z citovaných ustanovení však jasne vyplýva, že aj keď určité ustanovenie
nie je individuálne vyjednané, neznamená to automaticky, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Ustanovenie § 53 ods. 1 Obč. zák. totiž nevymedzuje neprijateľnú podmienku ako individuálne

nedojednané ustanovenie, ale ako ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach. Toto kvalifikované kritérium vychádza z toho, že v podstate každej (aj synalagmatickej)
zmluve je imanentný určitý nerovnovážny prvok, keďže takmer žiadna zmluva sa neuzatvára v stave
absolútnej (objektívnej) vyváženosti. Každá zo strán pri vstupe do zmluvy očakáva určité výhody a za
to je ochotná akceptovať určité riziká či nevýhody, resp. ústupky v prospech druhej strany. Podstatná

je tu jej vlastná úvaha o tom, ktoré ústupky sú pre ňu akceptovateľné z hľadiska výhod, ktoré zmluvou
získa, a nemôže byť úlohou ani ambíciou súdu nastoľovať absolútnu (objektívnu) vyváženosť zmlúv
podľa predstáv daného sudcu. Zásah súdu musí prísť až vtedy, keď je nerovnováha „značná“. Podľa
názoru súdu veriteľ, ktorý poskytuje dlžníkovi peňažné prostriedky, má oprávnený a odôvodnený záujem
na tom, aby svoj nárok zabezpečil. Veriteľ nesleduje sociálnu pomoc dlžníkovi, ale sleduje vlastný zisk

tým, že dlžníkovi dočasne poskytne prostriedky, očakáva ich vrátenie a primerané zhodnotenie (kde
hranicou je, samozrejme, zákon a dobré mravy). Naopak, dlžník úverom získava výhodu disponibilných
prostriedkov, ktoré môže spotrebovať ihneď, namiesto postupného sporenia a spotreby v budúcnosti.
Takto získaná výhoda kompenzuje záväzok dlžníka vrátiť sumu vyššiu než požičanú a tiež strpieť
zabezpečenie veriteľa pre prípad, že dlžník nebude schopný svoj záväzok splniť. Dohoda o zrážkach

zo mzdy predstavuje navyše v podstate jediný prostriedok zabezpečenia záväzku veriteľa - žalobkyne.
„Značnú“ nerovnováhu pre dlžníka nespôsobuje sám osebe ani fakt, že veriteľ môže dohodu o zrážkach
zomzdyuplatniťvpodstatepriamo,bezsúdnehorozhodnutia.Žalovanásavosvojomvyjadreníanávrhu
nijako nevyrovnáva s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-34/13, Kušionová proti SMART Capital.V ňom Súdny dvor vyslovil, že sama možnosť presadzovania nárokov zo zmluvy aj bez ingerencie
súdu (teda mimosúdne, priamo), nie je v rozpore so smernicou 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, za predpokladu, že existuje možnosť predbežne obmedziť takýto výkon

(ak sa dohoda o zrážkach zo mzdy využíva na uspokojenie pohľadávok založených na neprijateľných
podmienkach) a že existuje účinná následná súdna kontrola. Rovnaké závery sú použiteľné aj v
prerokúvanej veci - predbežnú kontrolu uplatňovania práva veriteľa z dohody o zrážkach zo mzdy možno
docieliť cestou neodkladného opatrenia aj voči zamestnávateľovi (to však žalovaná nežiada) a následnú
súdnu kontrolu neobmedzuje žiadna právna norma. Vzhľadom na to súd nepovažuje za osvedčené,

že by sama dohoda o zrážkach zo mzdy spôsobovala značnú nerovnováhu v právach žalobkyne a
žalovanej a že by bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá by bola v zmysle § 53 ods. 5 Obč. zák.
neplatná. Podľa výkladu v predošlých bodoch pritom žalovaná nijako neosvedčila, že by v prerokúvanej
veci boli zrážky uplatňované na uspokojenie neexistujúcich nárokov alebo neprijateľných zmluvných
podmienok žalobkyne.

14. Žalovaná spochybnila aj platnosť dohody o zrážkach zo mzdy z dlvodu nedostatku vážnosti svojej
vlastnej vôle. že ju podpísala, aj keď sa s ňou nemala časť oboznámiť, no nechcela prejaviť skutočnú
vôľu uzavrieť ju. Tu súd odkazuje na odôvodnenie v bode 10 tohto uznesenia. V prerokúvanej veci
pritom nejde o taký osobitný prípad, že by dohoda o zrážkach zo mzdy bola „skrytá“ v obsiahlej listine
medzi také ustanovenia zmluvy, ktoré s ňou nijako nesúvisiac, a konanie veriteľa (dodávateľa) by v

tomto zmysle bolo nepoctivé. Naopak, dohoda o zrážkach zo mzdy je obsiahnutá v jednostránkovej (!)
predtlači zmluvy o úvere spolu s celkovo siedmimi bodmi oddielu 3. Je síce spísaná malým písmom, no
nie menším než okolitý text. Žalovaná tak podľa názoru súdu mala možnosť sa s touto jednou stranou
dostatočne oboznámiť a ak ju podpísala, mohlo a malo jej byť zrejmé, k akému právnemu úkonu svoj
podpis pripája. Ak ho pripojila, znamená to, že musí akceptovať, že prejav v listine mohla žalobkyňa

opodstatnene považovať za jej prejav vôle. Nemôže preto teraz žalovaná tvrdiť, že prejavenú vôľu
prejaviť nechcela. Sama skutočnosť, že žalovaná nerozumie právnym dôsledkom dohody o zrážkach
zo mzdy, nemá nijaký vplyv na jej platnosť. Prejav vôle je totiž platný aj vtedy, ak konajúci nemá jasné
predstavy o jeho následkoch alebo účinkoch; v týchto prípadoch ide totiž o tzv. vnútornú výhradu, ktorá
je občianskoprávne nepodstatná, pokiaľ zákon výslovne neustanovuje inak (napr. pri omyle v § 49a Obč.

zák.). Ak žalovaná nemala predstavy o týchto právnych následkoch, mala si ich nechať vysvetliť alebo
zmluvu nepodpísať.

15.Konečnenemážiadnuzákonnúoporuzáveroneurčitostidohodyozrážkachzomzdypreneuvedenie
výšky pohľadávky. Taká požiadavka totiž z § 551 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevyplýva. Neurčitosť

právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Obč. zák., na ktorý sa žalovaná odvoláva, znamená, že z právneho
úkonu nemožno ani výkladom zistiť rozsah práv a povinností strán. Pri dohode o zrážkach zo mzdy
však už podľa § 551 ods. 1 Obč. zák. postačuje, ak je v nej označená pohľadávka veriteľa, ktorá
sa zabezpečuje. Podľa judikatúry napr. § 524 Obč. zák. je pohľadávka identifikovaná dostatočne
vtedy, ak je identifikovaný jej právny základ, listina, v ktorej je obsiahnutá, osoba strán a pod. Tomu

ustanovenie oddielu 3 ods. 4 zmluva o úvere celkom zrejme vyhovuje, keďže je v nej identifikovaná
zabezpečovaná pohľadávka uvedením právneho dôvodu jej vzniku (pohľadávka banky vzniknutá zo
zmluvy o úvere). Takéto vymedzenie pohľadávky je úplne jasné a zrozumiteľné a umožňuje v každom
prípade rozhodnúť, či určitá pohľadávka je alebo nie je touto dohodou zabezpečená. To je rozdiel oproti
žalovanou citovanému rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 CoPr 5/2014, kde bola dohoda o

zrážkachzomzdyuzavretánaakékoľvekbudúcepohľadávkyveriteľa(tedanielenpohľadávkyzozmluvy
o úvere).

16. Za osvedčenú nemožno považovať ani ujmu, ktorá žalobkyni hrozí, ak by bolo neodkladné opatrenie
vydané. Je síce pravdou, že podľa § 551 ods. 2 Obč. zák. veriteľ nadobúda proti platiteľovi mzdy právo

na výplatu zrážok okamihom, keď sa platiteľovi dohoda predložila a od tohto okamihu je teda platiteľ
mzdy povinný zrážať časť mzdy dlžníka a poukazovať ju veriteľovi. Platiteľ mzdy nie je oprávnený
skúmať, či nárok veriteľ existuje alebo nie, to je otázkou vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. Platiteľ
mzdy teda pripravuje dlžníka - zamestnanca o časť jeho príjmu za vykonanú prácu a, naopak, veriteľ
získava peňažné prostriedky, z ktorých môže uspokojovať svoju pohľadávku. Ak by pohľadávka veriteľa

neexistovala alebo (v rozsahu v akom je platná) už bola uspokojená, dochádza k postupnému presunu
rizika z veriteľa na dlžníka - veriteľ má pravidelný „prísun“ peňažných súm na uspokojovanie jeho
(neexistujúcej) pohľadávky a dlžníkovi zostáva len prípadná pohľadávka na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktorú si musí od veriteľa sám vymáhať s rizikom, že veriteľ môže medzičasom upadnúť dokonkurzu, zmeniť svoje majetkové pomery a pod. To však platí len v prípade, že samotná pohľadávka
veriteľa neexistuje (je neplatná, bola už v platnej časti uspokojená a pod.). V prerokúvanej veci však
súd už úvodom odôvodnil, že nepovažuje za osvedčené, že by zmluva o úvere č. 1900306812 bola

bezúročná a bez poplatkov alebo neplatná. Žalovaná však na jej základe získala úver 7.000 €, z ktorého
podľa ňou predložených listín splatila 5.309,36 €. Aj keby teda zmluva o úvere bola bezúročná a bez
poplatkov, žalovaná doteraz nevrátila ani získanú istinu. Nateraz teda nie je osvedčené, že by ďalšie
uplatňovanie dohody o zrážkach zo mzdy prenášalo kreditné riziko na žalovanú - dlžníčku a že by tým
žalobkyňa na jej úkor získavala bezdôvodné obohatenie.

17. Zo všetkých uvedených dôvodov súd návrh žalovanej na nariadenie neodkladného opatrenia
zamietol (§ 328 ods. 1 druhá alternatíva C. s. p., výrok I) bez nariadenia pojednávania a vyjadrenia
ostatných strán (§ 329 ods. 1 C. s. p.). O trovách rozhodol súd bez návrhu podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 v spojení s § 354 C. s. p., keďže konanie o neodkladnom opatrení sa týmto rozhodnutím končí,
žalovaná nemala úspech a žalobkyni pre neúčasť na konaní trovy nevznikli (výrok II).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde. V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume
a podpise odvolateľa uviesť tiež, v akom rozsahu sa toto uznesenie napáda, v čom sa toto uznesenie
alebo postup súdu považuje za nesprávny (odvolacie dôvody, § 365 C. s. p.) a čoho sa odvolateľ domáha

(odvolací návrh).