Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. marec 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/202/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416202866
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1416202866.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.

Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: V. U., Q. X/a, F., proti žalovanému:
DomI. R. Ž., K.: XX XXX XXX, Q. X/a, F., zastúpenému E. V. N., L..C..I.., K.: XXX XXX XX, M. XX/B,
F., o zaplatenie 487,20 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV
zo dňa 24.04.2019, č.k. 9C/71/2016-93, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému priznal proti žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobou zo dňa 22.12.2014 sa žalobca domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 487,20 eura spolu so špecifikovanými úrokmi z omeškania titulom náhrady škody.
Dôvodil, že žalovaný mu z dôvodu výpovede zmluvy o poskytovaní sociálnej služby č. 72/2010 zo dňa
16.06.2010 (ďalej len „zmluva“) prestal po 24.09.2013 poskytovať kontrahované obslužné činnosti, z
dôvoduktoréhobolnútenývžalovanomobdobíod25.09.2013do25.10.2014obstaraťobslužnéčinnosti,

zahrnuté v platbe za ubytovanie, sám. Išlo pritom o náklady na pranie, žehlenie bielizne a šatstva, ktoré
si zabezpečoval v komerčnej čistiarni a dosiahli sumu 57,59 eura za mesiac.

3. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a ustálil, že žalovaný ako poskytovateľ sociálnej
služby uzavrel dňa 16.06.2010 so žalobcom ako jej prijímateľom zmluvu podľa § 35 a § 74 zákona č.
448/2008 Z.z. o sociálnych službách (ďalej len „zákon č. 448/2008 Z.z.) a § 51 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ktorej predmetom bolo poskytovanie sociálnej

služby prijímateľovi v zariadení pre seniorov, v H. R. Ž., na Q. X/a U. F., konkrétne v ubytovacom
priestore č. XX, nachádzajúceho sa na X. T. T. F. - Č. F., pričom išlo o pobytovú celoročnú sociálnu službu
poskytovanú počnúc od 16.06.2010 na dobu neurčitú. Zmluva bola menená dodatkami, naposledy
dodatkom č. 8 zo dňa 01.08.2013, v spojení s prílohou k tomuto dodatku. Žalovaný písomnou výpoveďou
zo dňa 22.08.2013 vypovedal zmluvu v 30 - dňovej výpovednej lehote z dôvodu, že žalobca hrubo porušil
povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, najmä hrubo porušil dobré mravy, ktoré následne narušili občianske
spolužitie. Žalobca sa mal takého konania dopustiť podľa úradného záznamu z riešenia krízovej situácie

dňa 15.08.2013. Súčasťou výpovede bolo i požiadavka na žalobcu, aby po uplynutí výpovednej lehoty
opustil a vypratal ubytovacie priestory, ktorej požiadavky sa žalovaný následne, v procesnom postavení
žalobcu, domáhal v konaní na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 11C/354/2013. Okresný
súd Bratislava IV však jeho žalobu rozsudkom zo dňa 13.09.2017, č.k. 11C/354/2013-339, zamietoldospejúckzáveru,žežalobca(vprocesnompostavenížalovaného)sanedopustiltakéhokonania,hrubo
porušujúceho dobré mravy, ktoré by zakladalo nárok na uplatnenie práva vypovedať zmluvu, naviac, v
situácii,keďexistovalizávažnépochybnostiojehopríčetnosti.Ikeďmedzižalobcomaostatnýmiklientmi

dochádzalo k opakovaným nezhodám a tieto boli na žiadosť iných klientov aj riešené, tieto skutočnosti
neboli dôvodom výpovede zmluvy, keďže jej skutočným dôvodom bolo správanie žalobcu opísané v
úradnom zázname zo dňa 15.08.2013, a preto sa nimi konajúci súd nemohol zaoberať. Vzhľadom na
to, že Okresný súd Bratislava IV dospel k záveru o neplatnosti výpovede zmluvy, nemohlo dôjsť k
platnému ukončeniu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a žalobca (v procesnom postavení

žalovaného) neužíval ubytovací priestor neoprávnene, a preto nebol daný dôvod na jeho vypratanie.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 29.05.2018, č.k. 5Co/49/2018-377, rozsudok Okresného
súdu Bratislava IV zo dňa 13.09.2017, č.k. 11C/354/2013-339, ako vecne správny potvrdil.

4. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že na základe rozhodnutia mestskej časti Bratislava - Petržalka zo dňa
22.03.2010, č. 03636/11/2010, bol žalobca zaradený do II. stupňa odkázanosti a považoval sa za fyzickú

osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení pre seniorov. Pokiaľ išlo o rozsah tejto odkázanosti,
podľa posudku miestneho úradu mestskej časti F. - T., oddelenia sociálnych vecí zo dňa 22.03.2010, č.
03636/11/2010/Kč, mal žalobca ako osoba s nepriaznivým zdravotným stavom znevýhodnenie v oblasti
sebaobslužnýchúkonov,starostlivostiosvojudomácnosť,voblastizákladnýchsociálnychaktivít,pričom
konkrétne bol odkázaný na pomoc inej fyzickej osoby pri úkonoch sebaobsluhy, úkonoch starostlivosti

o svoju domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách podľa prílohy č. 4 k citovanému zákonu o
sociálnych službách.

5. Konajúci súd po vykonanom dokazovaní ustálil, že žalobca si v konaní uplatňoval nárok na náhradu
škody, ktorá mu mala vzniknúť tým, že mu žalovaný z dôvodu výpovede zmluvy prestal po 24.09.2013

poskytovať obslužné činnosti, a teda prestal mu upratovať, prať, žehliť a zabezpečovať financovanie
jeho priestorov, ktoré obslužné činnosti bol nútený zabezpečovať vo vlastnej réžii, čím mu v období od
25.09.2013 do 25.12.2014 vznikla škoda v sume 487,20 eura, ktorej zaplatenia sa v konaní domáhal.
Vychádzal pritom z článku 2 zmluvy, podľa ktorého sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobcovi obslužné
a ďalšie činnosti za úhradu za poskytovanú sociálnu službu v sume 194,46 eura mesačne. Vzhľadom na

neplatnosť výpovede zmluvy mal žalobca podľa mienky konajúceho súdu nárok na náhradu nákladov
vynaložených na svojpomocné zabezpečovanie obslužných a ďalších činností, okrem iných aj za
upratovanie, pranie, žehlenie a údržbu bielizne a šatstva, ktoré služby mu v posudzovanom období mal
poskytovať žalovaný, avšak tieto nezabezpečil. Žalobca, i keď v konaní tvrdil, dôkazne nepreukázal,
že si tieto služby aj reálne svojpomocne zabezpečoval, že za tieto služby reálne zaplatil a akú sumu.

Žalobca v tomto smere totiž konajúcemu súdu predložil len cenníky komerčných čistiarní, ktoré však
iba vo všeobecnej rovine preukazovali výšku bežných cien za tieto služby. Žalobca nepreukázal,
že si skutočne v posudzovanom období upratovanie, pranie, žehlenie a údržbu bielizne a šatstva
zabezpečoval prostredníctvom konkrétnej komerčnej čistiarne alebo iným spôsobom, a tak vynaložil
náklady na tieto služby v určitej výške. Vzhľadom na to, že pri zodpovednosti za škodu v zmysle §

420 Občianskeho zákonníka sa vyžaduje splnenie predpokladov, a to porušenie právnej povinnosti,
existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie, mal
žalobca nárok na náhradu skutočnej škody zodpovedajúcej náhrade tých nákladov, ktoré skutočne
a preukázateľne vynaložil. V tomto smere ho zaťažovala povinnosť predložiť alebo označiť dôkazy
na preukázanie vzniku škody, t.j. dôkazné bremeno, ktoré však v konaní neuniesol; nebolo pritom

povinnosťou súdu prvej inštancie ex offo nahrádzať procesnú aktivitu žalobcu.

6. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobu žalobcu, za súčasnej aplikácie ustanovenia § 420
ods. 1 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako nedôvodnú zamietol.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s §
266 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že v spore plne
úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov

podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) C.s.p. a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Dôvodil,
že v danej veci si uplatňuje nárok vyplývajúci zo záväzkového vzťahu s poskytovateľom sociálnej služby,
ktorý je subsidiárne regulovaný ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na to poukázal
na to, že súd prvej inštancie zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávnerozhodnutie, nakoľko neuplatnil postup podľa § 298 C.s.p. Súd prvej inštancie porušil povinnosť
rešpektovať nepriamy účinok práva Európskej únie tak, aby zabezpečil účinnú súdnu ochranu práv
priznaných podľa únijného právneho poriadku, konkrétne ochranu práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti, s

poukazom i na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 13/2009, uviedol,
že činnosť poskytovateľa sociálnych služieb spadá pod článok 2 písm. c) smernice Rady č. 93/13 EHS
zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Súdny
dvor Európskej únie (ďalej len „EÚ“) riešil otázku, či na účely tejto smernice možno za obchodníka
považovať i verejnoprávny subjekt, akým v ním skúmanej veci pod č. C-59/12 bola zdravotná poisťovňa.

Konštatoval pritom, že do pôsobnosti tejto smernice patrí taký verejnoprávny subjekt, ktorý je poverený
úlohou všeobecného záujmu, akou je i správa zákonného systému zdravotného poistenia. Vzhľadom na
uvedené žalobca namietal, že „konajúci súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 298 ods. 2 C.s.p. vo
veci ustanovení o poskytovaní sociálnej služby č. 72/2010 a dotýkajúcej sa plnenia, ktorého nesplnenie
zapríčinilo vznik škody“. Zmluva podľa neho obsahuje iba vágne ustanovenie o povinnosti žalovaného
poskytovať žalobcovi obslužnú činnosť na základe § 35 ods. 2 písm. a) zákona č. 448/2008 Z.z. v

rozsahu podľa domáceho poriadku, bez bližšej kvantifikácie. Konajúci súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku neuviedol výsledok právneho posúdenia rozsahu plnenia zo zmluvy, ktorého nesplnenie zo
strany žalovaného zapríčinilo vznik škody, pričom rovnako opomenul nespornú právnu skutočnosť, a
to, že Okresný súd Bratislava IV rozhodol v spore sp. zn. 11C/354/2013 o neplatnosti jednostrannej
výpovede zmluvy.

9. V ďalšom žalobca konajúcemu súdu vytýkal, že si voči nemu nesplnil poučovaciu povinnosť podľa
§ 292 C.s.p. a nevykonal dokazovanie v zmysle § 295 C.s.p. vo vzťahu k tomu, či si skutočne
v posudzovanom období zabezpečoval upratovanie, pranie, žehlenie a údržbu bielizne a šatstva
prostredníctvom komerčnej čistiarne alebo iným spôsobom. Žalobca podotkol, že nevyhnutná potreba

výmeny šatstva, ako aj osobnej a lôžkovej bielizne je všeobecne známou skutočnosťou, ktorú nie
je potrebné dokazovať. V ďalšom bol toho názoru, že dostupnými prostriedkami, a to súpisom
šatstva, osobnej a lôžkovej bielizne bežne preberaného za účelom jej čistenia a údržby v časovom
intervale zberu, preukázal rozsah plnenia, ktoré mu malo byť poskytnuté zo strany žalovaného,
avšak nebolo. Ako spotrebiteľ nemal k dispozícii žiadne daňové doklady vydané dodávateľom služby

obstaranej svojpomocne, preukazujúce odplatnosť poskytnutej služby, nakoľko takú povinnosť zákony
dodávateľovi pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv na službu neukladajú. Bez ohľadu na uvedené bol
však žalobca toho názoru, že bez určenia rozsahu záväzku žalovaného a jeho nesplnenia, nemožno
určiť výšku škody na základe „bločkov“, t.j. daňových dokladov, keďže „tieto nenahrádzajú jednoznačnú
kvantifikáciu omeškaného zmluvného plnenia žalovaného“. Zdôraznil, že iba na základe určenia

rozsahu nesplneného zmluvného záväzku bolo možné preukázať veľkosť spôsobenej ujmy, nakoľko ako
oprávnenému mu skutočne patrí len to, čo plnil sám namiesto žalovaného ako povinného. Na uvedenom
základe navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že i keď sa môže javiť, že poskytuje služby,

ktoré na podnikateľskom základe poskytujú iné typy subjektov, tzv. neverejní poskytovatelia sociálnych
služieb, opak je pravdou; sám neposkytuje sociálne služby ako obchodnú alebo inú podnikateľskú
činnosť, a preto nemôže byť považovaný za dodávateľa v zmysle definície podľa § 52 ods. 3
Občianskeho zákonníka. Pokiaľ v tomto smere žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 13/2009, mal za to, že tento sa vzťahuje na neverejných poskytovateľov,

ktorých činnosť možno považovať za zárobkovú. Je tomu tak z dôvodu, že poskytovanie sociálnych
služieb verejným poskytovateľom, najmä ich financovanie je upravené zákonom č. 448/2008 Z.z.
zásadne odlišným spôsobom, keď tu platí striktná regulácia a určovanie výšky úhrad za sociálne
služby podľa § 71 ods. 1 a ods. 2, § 72 a § 72a citovaného zákona, ktoré vylučujú u verejného
poskytovateľa sociálnych služieb tvorbu zisku. Zároveň je obmedzená i možnosť výberu úhrady za

poskytované sociálne služby, keď ustanovenie § 72 ods. 8 zákona č. 448/2008 Z.z. ukladá prihliadať aj
na majetkové a iné pomery prijímateľov sociálnych služieb. Naproti tomu, na neverejného poskytovateľa
sociálnych služieb, ktorý tieto služby uskutočňuje s cieľom dosiahnuť zisk, sa označené obmedzenia
v otázkach financovania nevzťahujú. Z týchto dôvodov podľa mienky žalovaného nemožno sociálnu
službu poskytovanú verejnými poskytovateľmi považovať za obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť,

keďže nie je vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku. U verejného poskytovateľa sociálnej služby
treba vychádzať primárne z kogentnej právnej úpravy zmluvy o sociálnych službách podľa zákona
č. 448/2008 Z.z. a prihliadať na to, že uzatvára len také zmluvy, do ktorých iba preberá kogentné
ustanovenia citovaného zákona, bez možnosti ovplyvniť ich obsah, prípadne sa od nich odchýliť.Vzhľadom na to, že zmluva uzatvorená so žalobcom obsahuje zmluvné podmienky, ktoré odrážajú
záväzné zákonné a regulačné ustanovenia vnútroštátneho práva, treba zmluvu vykladať v súlade s
článkom 1 ods. 2 smernice tak, že tieto sa na ňu nevzťahujú. Na uvedenom základe považoval žalovaný

za neopodstatnené všetky hmotnoprávne a procesnoprávne námietky žalobcu týkajúce sa pochybenia
konajúceho súdu pri posudzovaní zmluvného vzťahu medzi stranami sporu.

11. Pokiaľ išlo o predpoklady zodpovednosti za škodu, žalovaný bol toho názoru, že žalobca nebol
odkázaný na poskytovanie služieb, v súvislosti s ktorými si uplatnil náhradu škody, nakoľko všetky

tieto činnosti zvládal podľa posudku vykonávať sám, pričom nepreukázal ani výšku uplatňovanej škody.
Pokiaľ by si žalobca skutočne zabezpečoval služby prostredníctvom komerčnej čistiarne, bol dodávateľ
služby povinný vydať mu doklad o úhrade ceny služby, ktorým by žalobca následne preukázal skutočne
vynaložené náklady uplatnené titulom náhrady škody. V tomto smere sa stotožnil s konštatovaním
konajúceho súdu, že nepostačovali len žalobcom predložené cenníky komerčných čistiarní, ktoré len vo
všeobecnej rovine preukazovali bežné ceny za tieto služby. Žalobcu ako nositeľa dôkazného bremena

zaťažovala povinnosť preukázať, že vynaložil nejaké náklady na deklarované služby a v akej výške.
Súd prvej inštancie pritom žalobcovi poskytol dostatočné poučenia a priestor na predloženie dôkazov,
napriek tomu však žalobca žiadne dôkazy nielenže nepredložil, ale ani len neoznačil. Na uvedenom
základe mal žalovaný za to, že žalobca v konaní nepreukázal vznik skutočnej škody, ani jej výšku, a
teda nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu škody. Navrhol preto, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

12. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 04.09.2019 nesúhlasil s argumentáciou žalovaného ohľadne vylúčenia
jeho ochrany ako spotrebiteľa. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo
veci sp. zn. PL. ÚS 13/2009 podotkol, že existujú dve skupiny zmlúv, a to uzatvorených na základe

zákona č. 448/2008 Z.z. so subsidiaritou podľa Občianskeho zákonníka, rozlišujúcich postavenie
verejnéhoposkytovateľasociálnychslužiebvytvárajúcehozisk,atým,ktorýzisknevytvára.Považovalza
nepochybné, že ochrana spotrebiteľa sa nedotýka zmluvy ako celku, ale len tých častí, ktoré podliehajú
subsidiárnemu pôsobeniu ustanovení Občianskeho zákonníka, čo znamená, že obsah plnení podlieha
inštitútom občianskeho práva. Pre určenie vzniku a rozsahu škody je potrebné vykonať dokazovanie o

rozsahu povinnosti škodcu, tu žalovaného, a rozsahu skutočného plnenia, ktoré však samotná zmluva
neobsahuje; vecný rozsah služby v obslužných činnostiach nie je totiž povinnou súčasťou zmluvy
kogentne stanovenou v § 74 ods. 7 zákona č. 448/2008 Z.z., a preto „absencia kvantifikácie povinnosti
poskytovať obslužné činnosti podľa § 35 ods. 2, písm. a) bod 6. je pod ochranou spotrebiteľského práva“.

13.Žalobcasatiežnestotožnilsinterpretáciouvýsledkovposúdeniajehosociálnejodkázanostizostrany
žalovaného. Sociálny posudok a v ňom priznaný stupeň odkázanosti oprávňuje odkázaného žiadať
o sociálnu pomoc poskytovanú viacerými formami, po splnení ďalších podmienok, i v zariadení pre
seniorov. Okrem odbornej činnosti v rozsahu zodpovedajúcemu stupňu odkázanosti sa pritom povinne
poskytujú aj ďalšie obslužné činnosti vymenované v § 35 ods. 2, písm. a) bod 5. až 7 zákona č.

448/2008 Z.z., ktoré sú nevyhnutné pre zachovanie zdravia a života ako takého, ako aj pre zachovanie
dôstojnosti života (upratovanie, pranie, žehlenie a údržba bielizne a šatstva). Poskytovateľ sociálnej
služby sa tak nemôže zbaviť žiadnym spôsobom svojej zákonnej povinnosti poskytnúť obslužnú činnosť
a ani predpísať osobitnú úhradu za upratovanie, pranie, žehlenie a údržbu bielizne a šatstva; vecnými
plneniami spojenými s ubytovaním totiž nie sú len dodávky tepla, vody, umelého osvetlenia a elektrickej

energie, ale i upratovanie, pranie, žehlenie a údržba bielizne a šatstva. Nebolo pritom sporné, že od času
podania výpovede zmluvy si žalovaný svoju povinnosť v tomto smere neplnil, a preto si musel všetky
obslužné činnosti patriace do obsahu sociálnej služby obstarať osobitne.

14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil
dňa 25.03.2021 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

15. Preskúmaním súdneho spisu, so zohľadnením odvolacej argumentácie žalobcu, sa odvolací súd
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom sa tento zaoberal
posudzovaním dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu škody, keď skúmal atribúty zodpovednostižalovaného za škodu, dospejúc k následnému správnemu záveru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno preukázania vzniku škody a jej výšky.

16. V prvom rade odvolací súd udáva, že sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie v
napadnutom rozhodnutí opomenul vyhodnotiť existenciu škodnej udalosti (porušenie právnej povinnosti
žalovaného), keď sa nezaoberal právnym posúdením rozsahu zmluvného plnenia, ktorého nesplnenie
zapríčinilo vznik škody. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je nepochybné, že konajúci súd mal za
preukázané splnenie prvého predpokladu zodpovednosti žalovaného za škodu, a to porušenie právnej

povinnosti, keď konštatoval, že v dôsledku neplatnosti výpovede zmluvy by mal žalobca nárok na
náhradu nákladov vynaložených na svojpomocné zabezpečovanie obslužných a ďalších činností, okrem
iných aj za upratovanie, pranie, žehlenie a údržbu bielizne a šatstva, ktoré služby mu v posudzovanom
období žalovaný nezabezpečoval, hoci ich podľa zmluvy zabezpečiť mal. Súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania tak vyhodnotil, že žalovaný mal podľa zmluvy poskytovať žalobcovi dojednané
obslužné služby, ktoré mu však v uplatnenom období od 25.09.2013 do 25.12.2014 neposkytoval (viď

bod 26.), čo implicitne obsahuje konštatovanie porušenia právnej povinnosti žalovaného poskytovať
žalobcovi obslužné služby, a to v rozsahu upratovania, prania, žehlenia a údržby bielizne a šatstva.
Je pritom evidentné, že tieto služby boli predmetom záväzku žalovaného podľa zmluvy, keď tvorili
rozsah dojednaného obsahu predmetu zmluvy (viď článok 2 zmluvy). Nebola potom na mieste námietka
žalobcu, že súd prvej inštancie nezistil rozsah plnenia zo zmluvy, ktorého nesplnenie viedlo k tvrdenému

vzniku škody. Súd prvej inštancie pri ustálení svojho záveru pritom nepochybne vychádzal i z obsahu
rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 13.09.2017, č.k. 11C/354/2013-339, v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.05.2018, sp. zn. 5Co/49/2018, právoplatným dňa
06.07.2018, ktorým súdy určili neplatnosť výpovede zmluvy danej žalobcovi zo strany žalovaného, v
príčinnej súvislosti s ktorou žalovaný prestal poskytovať žalobcovi dojednané služby a žiadal o jeho

vypratanie.

17. Odvolací súd nemohol priznať úspech ani ďalšej odvolacej argumentácii žalobcu, ktorou
odôvodňoval svoje postavenie v spore ako spotrebiteľa a následne súdu prvej inštancie vytýkal
nedodržanie postupu podľa § 292 a § 295 C.s.p., resp. podľa § 298 C.s.p.

18. Podľa § 290 C.s.p. spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo
spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.

19. Ako vyplýva z vyššie uvedenej definície, za spotrebiteľský spor treba považovať spor medzi

dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou, pričom podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka je spotrebiteľskou zmluvou
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ
je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka), kým spotrebiteľom

je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľskou
zmluvou je teda akýkoľvek dvojstranný právny úkon, ktorý napĺňa materiálny znak, ktorým je, že ju
uzatvára dodávateľ a spotrebiteľ.

20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného bolo pre účely zistenia, či ide o spotrebiteľský spor rozhodujúce
posúdenie charakteru zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, konkrétne, či táto spadá do
kategórie spotrebiteľských zmlúv, čo predpokladalo zistenie, či pri jej uzatváraní a plnení vystupoval
žalovaný ako dodávateľ; je zrejmé, že žalobcovi by prináležalo postavenie spotrebiteľa, nakoľko ide o
fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo

inej podnikateľskej činnosti.

21. Posúdiac postavenie žalovaného pri uzatváraní a plnení zmluvy je odvolací súd toho názoru, že
žalovaný definíciu dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ani podľa článku 2 písm.
c) smernice, ktorá je obdobná tej v citovanom ustanovení Občianskeho zákonníka, nespĺňa. V konaní

nebolo sporné, že žalovaný bol zriadený Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislava na účely
poskytovaniasociálnychslužieb;idetedaoprávnickúosobu,ktorámápovahuverejnoprávnehosubjektu
zriadeného obcou, ktorej predmetom činnosti je poskytovanie sociálnych služieb podľa § 2 ods. 1
zákona č. 448/2008 Z.z. Žiadnu z činností vykonávaných žalovaným, a už vôbec nie poskytovaniesociálnej služby žalobcovi na základe zmluvy, nemožno považovať za výkon obchodnej, či inej
podnikateľskej činnosti, resp. za akúkoľvek komerčnú aktivitu. Naviac, služby dodávané žalovaným
ako verejným poskytovateľom sociálnych služieb (§ 3 ods. 3 zákona č. 448/2008 Z.z.), podliehajú

regulácii ustanoveniami zákona č. 448/2008 Z.z. Za tohto stavu, keď žalovaný nespĺňa definíciu
dodávateľa, nemožno ani zmluvu uzavretú medzi stranami sporu považovať za spotrebiteľskú; naviac,
táto obsahuje zmluvné dojednania, ktoré odrážajú záväzné zákonné a regulačné ustanovenia, a preto
tieto nepodliehajú ustanoveniam smernice (článok 1, bod. 2 smernice), ako nesprávne namietal žalobca.

22. Z vyššie uvedeného dôvodu považoval odvolací súd za právne bezvýznamnú argumentáciu žalobcu,
ktorou poukazoval na podľa neho neprijateľné ustanovenia zmluvy v zmysle predpisov spotrebiteľského
práva a vo väzbe na nich mu vytýkal, že nepostupoval podľa § 298 C.s.p., nesplnil si poučovaciu
povinnosť podľa § 292 C.s.p. (ktorú konajúci súd v konečnom dôsledku realizoval zaslaním procesného
poučenia žalobcovi pri predvolaní na pojednávanie na č.l. 40 - pozn. odvolacieho súdu) a neuplatnil
postup podľa § 295 C.s.p.

23. Pokiaľ ide o rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, na ktoré poukázal žalobca vo svojom odvolaní
(C-59/12), odvolací súd ním nie je viazaný, nakoľko tento primárne pojednáva o obchodných praktikách
verejnoprávneho subjektu voči spotrebiteľom, čo zahŕňa akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob
správania alebo vyjadrenie, obchodnú komunikáciu, vrátane reklamy a marketingu obchodníka, priamo

spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktov spotrebiteľom; žalovaný takú činnosť
neuskutočňuje. Rovnako nepovažoval odvolací súd za dôvodné odvolávanie sa žalobcu na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 13/2009, ktorý sa primárne zaoberal
posúdením súladu ustanovenia § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť alebo
zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ a § 8 ods. 3 písm. d) v časti

„ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa
písmen a) až c)“ zákona č. 448/2008 Z.z. s článkom 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s článkom 13 ods. 4 a článkom 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, dospejúc k záveru, že
predmetnými ustanoveniami došlo k neprimeranému obmedzeniu prístupu neverejných poskytovateľov
sociálnejslužbykhlavnémupredmetuichhospodárskejčinnosti(poskytovaniusociálnychslužieb),ktoré

svojimi dôsledkami zasahuje do podstaty ich práva na podnikanie, resp. práva na uskutočňovanie inej
zárobkovej činnosti, pričom ide o také obmedzenie práva na podnikanie, resp. práva uskutočňovať
inú zárobkovú činnosť, ktoré nie je ospravedlniteľné žiadnym legitímnym cieľom. Zároveň konštatoval,
že tým došlo reálne k vyčleneniu skupiny neverejných poskytovateľov sociálnej služby v súvislosti s
výkonom ich základného práva na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti oproti iným -

verejným poskytovateľom sociálnej služby pri prístupe k hlavnému predmetu ich hospodárskej činnosti,
ktorým je poskytovanie sociálnej služby, ktoré predstavuje neprípustný diskriminačný dôvod v zmysle
článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

24. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku žalobcu ohľadne preukázania v poradí druhého predpokladu

zodpovednosti za škodu, a to vzniku samotnej škody a jej výšky, odvolací súd v prvom rade udáva, že i
keď žalobca skutkovo vymedzil škodu ako nedostatok poskytovania obslužných služieb podľa zmluvy, čo
okremprania,žehlenia,údržbybielizneašatstva,malozahŕňaťajupratovanie,napokontútošpecifikoval
len číselným vyjadrením služieb za čistenie, pranie a žehlenie bielizne za jeden kalendárny mesiac (t.j.
bez služby upratovania), ktoré si mal zabezpečovať cestou komerčných subjektov; z takto vymedzenej

špecifikácie konajúci súd následne vychádzal, s prijatím správneho záveru o nepreukázaní uplatnenej
škody.

25. Odvolací súd sa stotožnil s názorom konajúceho súdu, že na preukázanie existencie škody
nepostačoval len všeobecný odkaz žalobcu na potrebu výmeny a prania osobnej a posteľnej bielizne

ako všeobecne známej skutočnosti; žalobca sa totiž v konaní domáhal konkrétneho nároku v spojení s
konkrétnym porušením povinnosti žalovaného, a preto bol povinný tento i v potrebnej miere preukázať.
Odvolací súd v zhode s konajúcim súdom udáva, že žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania,
že ním vymedzené služby si zabezpečoval prostredníctvom tretieho subjektu - čistiarne a na tieto služby
vynakladal finančné prostriedky v uplatňovanej sume 487,20 eura, t.j. že sa mu o túto sumu zmenšil jeho

majetok. Tieto okolnosti žalobca však v konaní nepreukázal. Uvedené nemožno pritom vyvodiť z tabuľky
a všeobecného cenníka poskytovateľov čistiarenských služieb, ktoré založil žalobca do súdneho spisu.
Nasplnenietejtopovinnostipritommoholžalobcavyužiťjemudostupnéprostriedky,vrátanetzv.bločkov,
na ktoré napokon sám poukázal na pojednávaní súdu dňa 19.11.2018, s prísľubom, že ich založí dosúdneho spisu. Žalobca však v tomto smere ostal pasívny, a tak neuniesol svoje tvrdenie o zmenšení
jeho majetku o sumu 487,20 eura, ktorú mal vynaložiť na účely prania, čistenia a žehlenia osobnej a
posteľnej bielizne. Neuniesol tak dôkazné bremeno preukázania vzniku škody a jej výšky.

26. So zreteľom na vyššie uvedené a jeho sumarizáciou dospel odvolací súd k záveru, že súd
prvej inštancie zistil v miere potrebnej skutkový stav veci, tento i správne právne posúdil dospejúc
k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu všetkých atribútov zodpovednosti žalovaného za škodu,
keď neosvedčil predpoklad vzniku škody. Vzhľadom na túto skutočnosť už nebolo potrebné sa ďalej

zaoberať existenciou ďalších podmienok zodpovednosti, a to príčinnej súvislosti medzi porušením
právnej povinnosti a škodou, nakoľko pre vyvodenie zodpovednosti žalovaného za škodu je nevyhnutné
kumulatívne splnenie všetkých predpokladov.

27. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené uzatvára, že žalobcom v odvolaní uvádzané
tvrdenia nepovažoval za také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého

rozhodnutia, a preto rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p.

28. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, priznal

proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).