Rozsudok – Pracovné právo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. jún 2021

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 62Cpr/4/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118397855
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Maroš Maškovič

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2021:6118397855.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdBratislavaIIIvkonanípredsudcomJUDr.MarošomMaškovičom,vprávnomsporežalobcu:

Š.K. B., Z.. XX.XX.XXXX, B. X. Č.. XXXX/XX, B., zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária
ČECHOVÁ & PARTNERS s. r. o. so sídlom Staromestská č. 3, Bratislava, IČO: 47 249 129, proti
žalovanému: STAVSPOL BRATISLAVA, spol. s r.o. so sídlom Železničiarska č. 18, Bratislava, IČO: 36
231 053, o zaplatenie mzdy a odstupného v sume 3.203,23 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3.203,23 € spolu s úrokom z omeškania v o výške:
- 5 % ročne zo sumy 719,95 € odo dňa 16.03.2018 do zaplatenia,
- 5 % ročne zo sumy 720,02 € odo dňa 16.04.2018 do zaplatenia,

- 5 % ročne zo sumy 551,67 € odo dňa 16.05.2018 do zaplatenia,
- 5 % ročne zo sumy 1.211,59 € odo dňa 16.06.2018 do zaplatenia,
všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobcovi sa priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 10.12.2018, postúpenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 18.03.2019 a následne
postúpenou tunajšiemu súdu ako kauzálne príslušnému civilnému súdu dňa 03.05.2019, žalobca sa
domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny v sume 3.203,23 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5

% ročne zo sumy 719,95 € od 16.03.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 720,02 € od 16.04.2018
do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 551,67 € od 16.05.2018 do zaplatenia a 5 % ročne zo sumy 1.211,59
€ od 16.06.2018 do zaplatenia titulom vyplatenia mzdy a odstupného. Žalobu odôvodnil vecne tým, že
žalobca pracoval pre žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.03.2015 ako zásobovač s
mesačnou mzdou podľa mzdového dekrétu v sume 940,- €, vyplácanou podľa pracovnej zmluvy vždy
do 15. dňa príslušného mesiaca. Pracovný pomer strán skončil dňom 31.05.2018 na základe výpovede
žalovaného z organizačných dôvodov, pričom do 31.05.2018 si žalobca aj riadne plnil povinnosti

vyplývajúce mu z pracovného pomeru, žalovaný však neuhradil žalobcovi mzdu za mesiace február
až máj 2018; rovnako mu nevyplatil ani zákonné odstupné. Žalobca listom zo dňa 02.08.2018 vyzval
žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy, v ktorej žiadal aj o vyplatenie mzdy za mesiac január 2018,
ktorú mzdu žalovaný napokon na základe platobného rozkazu vydaného upomínacím súdom pod sp zn.
23Up/715/2018uhradil.Zostávajúcučasťnárokunavyplateniemzdyzaobdobiefebruár2018-máj2018
a odstupné však žalovaný neuspokojil. Žalobca svoje skutkové tvrdenia podporil dôkazne pracovnou
zmluvou zo dňa 30.03.2015, mzdovým dekrétom zo dňa 30.03.2015, výpoveďou zamestnávateľa zo

dňa 28.03.2018, výplatnými lístkami za obdobie február 2018 - máj 2018 a výzvou zo dňa 02.08.2018.

2. Okresný súd Banská Bystrica ako upomínací súd vo veci vydal platobný rozkaz sp. zn. 32Up/90/2018
zo dňa 07.01.2019, proti ktorému žalovaný včas podal vecne odôvodnený odpor s tým, že nárok žalobcuv celom rozsahu neuznáva, nakoľko žalobca odpracoval v mesiaci apríl 2018 len 25 hodín, 15 minút a
v mesiaci máj 2018 len 17 hodín, 10 minút s tým, že za obdobie 05/2018 má byť priznaná žalobcovi len
základnátarifnámzda,pretožeosobnýpríplatoknebolodsúhlasený.Žalovanýtiežnamietol,žektermínu

ukončenia pracovného pomeru žalobca neabsolvoval a nerealizoval písomný výstup, pri ktorom mal
písomne odovzdať firemné a materiálne prostriedky, majúc za to, že žalobca má voči nemu podlžnosti.

3. K odporu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak, že nepopiera neodpracovanie plného počtu
hodín v mesiacoch apríl a máj 2018, avšak toto bolo spôsobené skutočnosťou, že mu žalovaný

neprideľoval prácu v plnom rozsahu, preto poukazujúc na ust. § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce
žalobca má nárok na vyplatenie mzdy za mesiace apríl a máj 2018 v plnom rozsahu tak, ako je
uvedené v ním predložených výplatných páskach a argumentáciu žalovaného neodpracovaním určitého
počtu hodín považoval za bezpredmetnú, účelovú a v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce,
dodávajúc, že ani v prípade uplatňovania konta pracovného času (ktoré sa u žalovaného neuplatňovalo)
nemá zamestnávateľ nárok na vrátenie základnej zložky mzdy poskytnutej nad rozsah odpracovaného

pracovného času v prípade ukončenia pracovného pomeru zamestnanca z organizačných dôvodov.
Žalobca tiež spochybnil žalovaným predloženú evidenciu odpracovaných hodín, nakoľko táto nie je
podpísaná žalobcom a je na formulároch odlišných od formulárov bežne používaných v minulosti, ktoré
žalobca na ilustráciu doložil. Vo vzťahu k údajnému nepriznaniu osobného príplatku žalobca uviedol,
že zo mzdového dekrétu nijako nevyplýva, že by časť mzdy označená ako „osobný príplatok“ bola

nenárokovateľná alebo podmienená splnením akýchkoľvek kritérií, pričom mzdový dekrét vyslovene
uvádza, že mesačná mzda predstavuje sumu 940,- € a v tejto sume bola žalobcovi až do januára
2018 vždy aj vyplácaná, pričom jej časť - osobný príplatok - nebol nikdy označený ako priznávaný
alebo nepriznávaný. Pokiaľ ide o tvrdené neabsolvovanie výstupného pohovoru a neodovzdanie
firemných materiálnych prostriedkov, žalobca uviedol, že mal pridelené iba motorové vozidlo, ktoré vrátil

žalovanému v posledný deň trvania pracovného pomeru, kľúče odovzdal jednému z majiteľov (pánovi
F.E.), avšak o odovzdaní nebol spísaný žiadny protokol, no je nepochybné, že ak by žalobca vozidlo
nevrátil, žalovaný by ho dávno vyzval na jeho vrátenie, čo však samozrejme neurobil.

4. Žalovaný sa vyjadril k replike žalobcu tak, že doplnil svoju argumentáciu týkajúcu sa žalobcom

neodpracovaných hodín v rozhodnom období s tým, že žalobca i v mesiacoch január, február a marec
2018 neodpracoval potrebný počet hodín (01/2018 neodpracoval 49 hodín, 02/2018 neodpracoval
128,75 hodín a 03/2018 neodpracoval 116,25 hodín), a teda počas piatich mesiacov v roku 2018
odpracoval žalobca pre žalovaného len 180 hodín z celkového počtu 832 normohodín. Zastával názor,
že osobné ohodnotenie nie je pevnou zložkou mzdy a vypláca sa zamestnancovi na základe kvality

odvedenej práce a plnenia určenej pracovnej náplne. Trval na tom, že žalobca neabsolvoval výstupný
pohovor a neodovzdal zverené materiálne prostriedky.

5. Súd prejednal pracovnoprávny spor na pojednávaní dňa 24.06.2021, vo veci vykonal kontradiktórne
dokazovanie listinnými dôkazmi, prednesom strán a zistil nasledovný skutkový stav:

6. V konaní bolo medzi procesnými stranami nesporné, že ich pracovný pomer skončil dňom 31.05.2018
na základe výpovede zo strany žalovaného (zamestnávateľa) z organizačných dôvodov podľa § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, keď žalobca (zamestnanec) sa stal pre žalovaného nadbytočným.
Súd považoval za nespornú tiež skutočnosť, že žalovaný nevyplatil žalobcovi mzdu za obdobie troch

mesiacov - 03/2018 až 05/2018 vrátane odstupného ako i skutočnosť, že žalobca v rozhodnom
(žalovanom) období neodpracoval u žalovaného plný počet normohodín tak, ako tvrdil a dokladoval
žalovaný. V konaní žalovaný nepoprel žalobcom deklarovanú skutočnosť, že v rozhodnom období
neprideľoval žalobcovi prácu v plnom rozsahu, preto súd konštatuje nespornosť aj tohto skutkového
tvrdenia. Žalovaný skutkovo a právne nespochybnil ani nárok žalobcu na odstupné.

7. Spornosť skutkových tvrdení strán nastala v tom, či nárok žalobcu je v celom rozsahu nedôvodný pre
faktické neodpracovanie plného pracovného času v rozhodnom období, či žalovaný zaplatil žalobcovi
mzdu za mesiac február 2018, či žalobca má nárok na osobný príplatok k tarifnej zložke mzdy za mesiac
máj 2018 a napokon absolvovanie písomného výstupného pohovoru žalobcom, pri ktorom mal písomne

odovzdať žalovanému zverené materiálne prostriedky.8. Podľa mzdového dekrétu žalovaný počnúc dňom 01.04.2015 priznal žalobcovi mzdu v sume 940,- €
mesačne, ktorá pozostávala zo základnej tarifnej mzdy v sume 700,- € a osobného príplatku 240,- € s
tým, že mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie.

9. Žalovaný vystavil žalobcovi výplatný lístok za mesiac február 2018 v sume vyplatenej mzdy 719,95
€, výplatný lístok za mesiac marec 2018 v sume vyplatenej mzdy 720,02 €, výplatný lístok za mesiac
apríl 2018 v sume vyplatenej mzdy 551,67 € a výplatný lístok za mesiac máj 2018 v sume vyplatenej
mzdy 1.211,59 €.

10. Zo žalobcom predložených výplatných lístkov vyplýva, že v mesiaci február 2018 odpracoval u
žalovaného 18 dní (144 hodín), v mesiaci marec 2018 odpracoval 19 dní (152 hodín), v mesiaci apríl
2018 odpracoval 19 dní (152 hodín) a v mesiaci máj 2018 odpracoval 18 dní (144 hodín). Žalobca čerpal
po dva dni dovolenky v mesiacoch február a marec 2018, jeden deň dovolenky čerpal v mesiaci apríl
2018 a tri dni dovolenky v mesiaci máj 2018. Žalobca podľa výplatných lístkov nevykazoval v rozhodnom

období žiadnu absenciu.

11. Listom zo dňa 02.08.2018 právny zástupca žalobcu vyzval žalovaného na zaplatenie mzdy za
obdobie 01/2018 - 05/2018 spolu s odstupným v celkovej sume 4.892,02 € netto a príspevku na
stravovanie v sume 856,11 € netto, a to najneskôr do 10.08.2018.

12.Žalovanývrámcisvojichprostriedkovprocesnejobranynapojednávaníuviedol,žezamesiacfebruár
2018 nárokovanú mzdu žalobcovi vyplatil a poukázal na to, že medzi stranami došlo k ústnej dohode,
na základe ktorej žalobca si mal neodpracované hodiny dodatočne (po skončení pracovného pomeru)
odpracovať.

Skutkový stav sporu súd podriadil nasledovnému právnemu stavu (príslušným právnym normám):

13. Podľa § 47 ods. 1 písm. a) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom od 30.12.2017
do 31.12.2018 (ďalej len „Zákonník práce“), odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je

povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu,
utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené
právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.

14. Podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí

pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo z dôvodu, že
zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť
vykonávať doterajšiu prácu, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné najmenej v sume jeho
priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej dva roky a menej
ako päť rokov.

15. Podľa § 87 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce, ak povaha práce alebo podmienky prevádzky
nedovoľujú, aby sa pracovný čas rozvrhol rovnomerne na jednotlivé týždne, zamestnávateľ môže po
dohode so zástupcami zamestnancov alebo po dohode so zamestnancom, rozvrhnúť pracovný čas
nerovnomerne na jednotlivé týždne.

16. Podľa § 87a ods. 1 veta prvá až tretia Zákonníka práce, konto pracovného času je spôsob
nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času, ktorý zamestnávateľ môže zaviesť len kolektívnou
zmluvou alebo po dohode so zástupcami zamestnancov. Dohoda o zavedení konta pracovného času
musí byť písomná. Dohodu nemožno nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa.

17. Podľa § 119 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce, mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s
príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve.

18. Podľa § 119 ods. 3 Zákonníka práce, v mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä

formy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných
za prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa
odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu.19. Podľa § 134 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely
(ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v
rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

20. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na
strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy
v sume jeho priemerného zárobku.

21. Vzhľadom na to, že žalobca sa podľa výpovedného dôvodu stal u žalovaného nadbytočným
zamestnancom a žalovaný mu preto nesporne neprideľoval prácu v plnom rozsahu v zmysle pracovnej
zmluvy, je nepochybné, že žalobca nemohol vykonávať svoju prácu zásobovača pre prekážku na
strane zamestnávateľa (žalovaného), ktorá spočívala v znížení výroby a s tým súvisiacim znížením
stavu zamestnancov k 31.05.2018 a v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce patrila žalobcovi
ku dňu 31.05.2018 náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. So zreteľom na uvedené je

neopodstatnená procesná obrana žalovaného, že nárok žalobcu je právne nedôvodný bez preukázania
existencie záväzku žalovaného.

22. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 134 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce, pokiaľ ide o
výšku priemerného zárobku žalobcu, súd mal v konaní výplatnými lístkami riadne preukázané, že

žalobca odpracoval u žalovaného takmer plný počet pracovných dní, ktorým zodpovedá i zúčtovaná
mzda žalobcu na výplatu v rozhodujúcom období. V tejto súvislosti neobstojí nesporná skutočnosť,
že žalobca reálne neodpracoval u žalovaného celkom 498,58 hodín za žalované obdobie, nakoľko
započítanie týchto neodpracovaných hodín sa nijako nepremietlo do výplatných pások, o ktorých platí
prezumpcia ich správnosti, a teda žalovaný de iure uznal plný žalobcov pracovný výkon v rozhodnom

období. Nárok žalobcu žiadnym spôsobom neoslabuje ani údajná ústna dohoda strán o dodatočnom
odpracovaní potrebných normohodín, ktorej existenciu žalovaný jednak žiadnymi nepriamymi dôkazmi
a skutkovými okolnosťami ani len neosvedčil, a zároveň majúc na zreteli svoju právnu istotu mal
byť ako zamestnávateľ obozretný v zachovaní písomnej formy ním tvrdenej dohody o dodatočnom
odpracovaní normohodín žalobcom a nemal vopred priznávať žalobcovi mzdu v sume zúčtovanej podľa

výplatných pások, ak zastával presvedčenie, že táto mu právom v čase príslušných výplatných termínov
(16.03.2018, 16.04.2018, 16.05.2018 a 16.06.2018) nepatrí.

23. Súd v posudzovanom spore nevzal do úvahy ani pracovnoprávny inštitút konta pracovného času,
resp. spôsob nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času v zmysle ustanovení § 87 ods. 1 v spojení s

§ 87a Zákonníka práce, nakoľko zamestnávateľ (žalovaný) nezaložil svoju procesnú obranu na tvrdení,
že si v rozhodnom období ústne dohodol so žalobcom nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času, ale v
priebehu konania namietal inú skutočnosť, a síce že žalobca si mal dodatočne (po skončení pracovného
pomeru) odpracovať normohodiny, ktoré neodpracoval počas trvania pracovného pomeru v mesiacoch
január až máj 2018, preto argumentácii žalovaného nemožno pripisovať právny základ z hľadiska konta

pracovného času ako spôsobu nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času. Navyše je potrebné mať
na zreteli, že konto pracovného času možno dojednať len kolektívnou zmluvou alebo po dohode so
zástupcami zamestnancov, pričom táto dohoda musí byť písomná (§ 87a ods. 1 Zákonníka práce) a
rovnaký názor ohľadom písomnej formy zastáva súd i vo vzťahu k dohode medzi zamestnávateľom
a zamestnancom o nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času podľa § 87 ods. 1 Zákonníka práce

z dôvodu podmienok prevádzky žalovaného, nakoľko iba písomnou formou dohody možno nastoliť
nespochybniteľný rámec právnej istoty kontrahentov. Navyše je nutné uviesť, že ak by mal žalovaný
na mysli dohodu o nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času žalobcu, nevyúčtoval by mu ku koncu
trvania pracovného pomeru mzdu akoby za riadne odpracovaný pracovný čas a výška vyúčtovanej mzdy
by korešpondovala so skutočne odpracovanými hodinami žalobcu, čo však nie je daný prípad.

24. Súd uvádza, že žalovaný nepreukázal ani svoje na pojednávaní prezentované tvrdenie, že žalobcovi
mzdu za mesiac február 2018 vyplatil, keď nepredložil žiadny účtovný doklad preukazujúci jeho skutkový
argument.

25. V reakcii na námietku žalovaného týkajúcu sa nepriznania osobného príplatku žalobcovi za mesiac
máj 2018, súd uvádza, že žalovaný nijako logicky nevysvetlil a dôkazne nekomparoval skutočnosti
zakladajúce nárok žalobcu na osobný príplatok v mesiacoch február až apríl 2018 (za uvedené obdobie
nárok žalobcu na osobný príplatok nerozporoval) so skutočnosťami eliminujúcimi jeho nárok na osobnýpríplatok v mesiaci máj 2018. Stotožňujúc sa s tvrdením žalovaného, že osobný príplatok na rozdiel od
základnejtarifnejmzdyjeosobnýmohodnotenýmzamestnancazanímodvedenúkvalitupráce,súdvšak
dodáva, že zo mzdového dekrétu žalobcu je zrejmá výška jeho mzdy v rozhodnom období, a to v sume

940,- €, ktorú sumu tvorí jednak základná tarifná mzda v sume 700,- € a osobný príplatok v sume 240,-
€. Uvedená mzda bola priznaná žalobcovi s účinnosťou od 01.04.2015 a žalovaný neprodukoval žiadny
listinnýdôkaz,zktoréhobybolomožnévyvodiťzáver,ževyplácaniemzdy,resp.jejčastitvoriacejosobný
príplatok, počnúc dňom 31.04.2018 sa pozastavuje, a preto by mu nemal prislúchať osobný príplatok
k základnej zložke mzdy za mesiac máj 2018. Vzhľadom na uvedené súd zhodne s názorom žalobcu

konštatuje, že zo mzdového dekrétu nevyplýva žiadna podmienka nárokovateľnosti osobného príplatku
vo vzťahu k jednotlivým výplatným obdobiam a žalovaný na podporu svojho tvrdenia nedoložil žiadny
dôkaz, z ktorého by bolo zrejmé, že osobný príplatok bol žalobcovi priznávaný/nepriznávaný v závislosti
od kvality vykonanej práce v jednotlivom výplatnom období, preto súd námietku žalovaného, že osobný
príplatok za mesiac máj 2018 nebol žalobcovi odsúhlasený, považoval za zjavne neopodstatnenú.

26. Napokon pokiaľ ide o námietku žalovaného, že pri skončení pracovného pomeru žalobca
neabsolvoval písomný výstupný pohovor, pri ktorom mal písomne odovzdávať jemu zverené pracovné
materiálne prostriedky, súd zdôrazňuje, že ide o argumentáciu, ktorá nemá žiadnu právnu relevanciu
k posúdeniu sporu a nie je spôsobilá spochybniť nárok žalobcu na vyplatenie mzdy a odstupného, a
ak žalobca skutočne nevrátil žalovanému všetky jemu zverené firemné prostriedky a vznikol mu dlh

voči žalovanému ako bývalému zamestnávateľovi, mohol ho žalovaný vyzvať na vydanie dotknutých
predmetov alebo na zaplatenie relutárnej náhrady, prípadne iniciovať súdne konanie na vydanie vecí
alebo zaplatenie náhrady škody.

27. Z vyššie uvedených dôvodov, subsumujúc sporné skutkové tvrdenia strán pod zodpovedajúci právny

stav sporu, súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na vyplatenie mzdy a odstupného je právne dôvodný,
riadne preukázaný a uplatnený v správnej výške, preto žalobe ako vecne dôvodnej v časti uplatnenej
pohľadávky vyhovel.
28. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

29. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2015 (v čase vzniku

pracovnoprávneho vzťahu strán), výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

30. Základnou úrokovou sadzbou Európskej centrálnej banky sa podľa § 17 ods. 1 zákona č. 659/2007

Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov
rozumie sadzba stanovená a zverejnená Európskou centrálnou bankou pre hlavné refinančné operácie
(obchody).

31. Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr

do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nedohodlo inak. Podľa bodu 5. pracovnej zmluvy strán zo dňa 30.03.2015, výplatný termín je do 15.
dňa príslušného mesiaca.

32. Žalovaný sa dostal do omeškania s peňažným plnením - výplatou mzdy od 16. dňa v mesiaci

nasledujúceho po mesiaci, za ktorý žalobcovi mzda patrí, t. j. dňa 16.03.2018, 16.04.2018, 16.05.2018
a 16.06.2018, od ktorých dátumov vzniklo žalobcovi právo na zákonné úroky z omeškania. Základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania žalovaného predstavovala
0,00 %, preto súd z jednotlivých splatných a nevyplatených miezd priznal žalobcovi ročný úrok z
omeškania vo výške o päť percentuálnych bodov vyššej ako je základná úroková sadzba Európskej

centrálnej banky tak, ako si žalobca správne uplatnil.

33. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.34. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

35. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP na základe princípu
úspechu strán v konaní tak, že procesne úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému žalovanému
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné
(§ 358 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.