Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 21. november 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23Tos/124/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3121010707
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Dunčko
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3121010707.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr.
Ondreja Samaša a JUDr. Beáty Javorkovej na neverejnom zasadnutí konanom dňa 22. novembra 2021
prejednal sťažnosť prokurátorky Okresnej prokuratúry Trenčín v trestnej veci odsúdeného

C. U.,

nar. XX.XX.XXXX v Q., trvale bytom U., E. J. N. XXX/XX, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave
na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom,

ktorúpodalaprotiuzneseniuOkresnéhosúduTrenčínsp.zn.6PP/162/2021zodňa27.07.2021vspojení
s opraveným uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 6PP/162/2021 zo dňa 12.10.2021 a takto

jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušuje sa napadnuté uznesenie v celom rozsahu a podľa § 66
ods. 1 písm. b), ods. 2 Tr. zák. a § 415 ods. 1 Tr. por. sa návrh odsúdeného C. U. o podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp.
zn.3T/45/2017zodňa24.05.2017vspojenísuznesenímKrajskéhosúduvTrenčínesp.zn.2To/46/2017

zo dňa 06.07.2017 zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 3T/45/2017 zo dňa 24.05.2017 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2To/46/2017 zo dňa 06.07.2017 bol C. U. odsúdený pre zločin
vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. k
trestu odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia.

Uznesením súdu prvého stupňa bol odsúdený C. U. podľa § 415 ods. 1 Tr. por. a § 66 ods. 1, ods. 2
Tr. zák. podmienečne prepustený z výkonu vyššie uvedeného trestu. Podľa § 68 ods. 1 Tr. zák. mu bola
určenáskúšobnádobavtrvaní3rokyasúčasnebolnadnímnariadenýprobačnýdohľadna18mesiacov.
Podľa § 51 ods. 4 písm. h) Tr. zák. mu bola ustanovená povinnosť spočívajúca v príkaze podrobiť sa v
súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku.

Toto uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože proti nemu podala v zákonnej lehote prokurátorka
sťažnosť,ktorúzahlásiladozápisniceoverejnomzasadnutíihneďpovyhlásenínapadnutéhouznesenia.
V jej písomných dôvodoch uviedla, že dôvodom sťažnosti je najmä absencia materiálnej podmienky
pre podmienečné prepustenie. Poukázala na to, že pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení je
nevyhnutné dôsledne prihliadať na všetky poznatky o odsúdenom vyplývajúce z jeho predchádzajúceho

spôsobu života vrátane jeho osobnostných charakterových vlastností. Odsúdený bol doposiaľ 2-krát
súdne trestaný a vo výkone trestu odňatia slobody je po druhýkrát. Pri predchádzajúcom odsúdeníuž bol u neho využitý inštitút podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, keď sa
síce v skúšobnej dobe osvedčil, no následne sa opäť dopustil totožnej trestnej činnosti. Z pohľadu
predchádzajúceho odsúdenia tak mal odsúdený možnosť preukázať zmenu svojho správania, avšak

túto nevyužil, a teda pôsobenie na neho predchádzajúcim nepodmienečným trestom odňatia slobody
spojeným s jeho výkonom nesplnilo zákonom predpokladaný účel, ktorý by svedčil o jeho náprave a
polepšení sa. Zároveň poukázala na skutočnosť, že ústav neodporučil jeho podmienečné prepustenie
z výkonu trestu, nakoľko len čiastočne preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie.
Vzhľadom na uvedené je názoru, že u odsúdeného nie je možné dôvodne predpokladať, že v budúcnosti

povedie riadny život, a preto nie sú pre jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody
splnené zákonné predpoklady. Navrhla preto, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil podľa § 194
ods. 1 písm. b) Tr. por. a aby rozhodol o zamietnutí návrhu odsúdeného o podmienečné prepustenie z
výkonu trestu odňatia slobody, pretože nie je dôvodný.

K sťažnosti prokurátorky sa písomne vyjadril odsúdený. Uviedol, že ústav na výkon trestu hodnotil

jeho správanie ako veľmi pozitívne a zároveň nekonštatoval žiadnu podstatnú skutočnosť, ktorá by
mala preukazovať záver o tom, že jeho podmienečné prepustenie nie je odporúčané. Ústav na výkon
trestu tiež vôbec nebral do úvahy jeho zdravotný stav, ktorý ho obmedzuje v aktívnejšom prístupe, ktorý
by mohol byť vnímaný ako viac pozitívny. Záverom zhrnul, že v celom rozsahu namieta skutočnosti
uvádzané v sťažnosti prokurátorky a naopak sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa o jeho

podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť
je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a v zákonom stanovenej lehote, na neverejnom zasadnutí
podľa§192ods.1Tr.por.preskúmalsprávnosťvýrokovnapadnutéhouznesenia,protiktorýmsťažovateľ

podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré týmto výrokom predchádzalo, a dospel k záveru, že sťažnosť
prokurátorky je dôvodná, pretože súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami
dôležitými pre svoje rozhodnutie.

Krajský súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu

odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodoval na verejnom
zasadnutí. Odsúdený tu mal možnosť vyjadriť sa pred súdom prvého stupňa k priebehu svojho výkonu
trestu odňatia slobody, ako aj k dôvodom, pre ktoré navrhoval svoje podmienečné prepustenie.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa ďalej vyplýva, že tento sa zaoberal zákonnými

podmienkami pre podmienečné prepustenie podľa § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Možno prisvedčiť jeho
názoru len v tom, že odsúdený spĺňa formálnu podmienku z pohľadu dĺžky doteraz vykonaného trestu
odňatia slobody (2/3).

Krajský súd sa ale nestotožnil s ďalšími závermi súdu prvého stupňa, že u odsúdeného sú splnené

aj obidve materiálne podmienky spočívajúce v polepšení sa a očakávaní vedenia riadneho života na
slobode.

Krajský súd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že o výmere trestu, teda aj o dĺžke
pôsobenia výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného primárne rozhoduje súd, ktorý vydal

právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na druhej strane ale zákonodarca ustanovil možnosť predčasného
podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Z právnej úpravy tohto
inštitútu nepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov
v rámci výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i kratším výkonom tohto trestu, než ho uložil
súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení a pri nadväzujúcom

plnení povinností odsúdeného a jeho správaním preukazujúcim polepšenie dosiahnuť výchovný účel
trestu, teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj
pri jeho pobyte na slobode. Zákonodarca však neurčil povinnosť súdu podmienečne prepustiť každého
odsúdeného(Podľa§66ods.1Tr.zák.súdmôžeodsúdenéhopodmienečneprepustiť...),aleponecháva
na úvahu súdu na základe dôkazov posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho

trvania zapôsobil na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany
spoločnosti nie je potrebné, aby vykonal celý uložený trest odňatia slobody.K otázke posudzovania preukázania polepšenia krajský súd považuje za potrebné poukázať na to, že
polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa, pravda, navonok
prejavuje iba v jeho správaní. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení treba práve rozlišovať,

kedy je správanie a plnenie povinností vo výkone trestu iba prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného
v prostredí ústavu a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujú
predpokladať, že aj v budúcnosti bude viesť riadny život. Preto správanie odsúdeného vo výkone trestu
a plnenie povinností sú síce neopomenuteľnými, ale nie však jedinými hľadiskami, z ktorých možno
usudzovať na jeho polepšenie.

V hodnotení ústavu na výkon trestu sa uvádza, že odsúdený je nekritický k spáchanej trestnej
činnosti, trestnú činnosť bagatelizuje a vinu presúva na matku (napriek vyjadreniam odsúdeného,
že svoje konanie ľutuje a oľutoval ho aj pred okresným a krajským súdom), čo vyplýva z jeho
vyjadrení zaznamenaných v pedagogickej dokumentácií vo forme záznamov z pohovorov. Napokon aj
zoznaleckéhopsychiatrickéhoposudkunaodsúdenéhovyplýva,žejenáchylnýsvojekonaniezľahčovať

(strana3rozsudkuOkresnéhosúduPrievidzapodsp.zn.3T/45/2017zodňa24.05.2017).Nauvedenom
závere nemení nič ani vyššie uvedená „obrana odsúdeného“, nakoľko ústav konštatuje, aký postoj
odsúdený prezentuje počas výkonu trestu odňatia slobody a nie v čase rozhodovania súdov v jeho
trestnej veci. Krajský súd k tomuto uvádza, že takýto nekritický postoj odsúdeného nemôže byť prejavom
polepšenia,keďsisvojenegatívnekonanieajehodôsledkyanipovykonaníväčšejčastiuloženéhotrestu

odňatia slobody neuvedomuje (nepripúšťa). Zároveň krajský súd dodáva, že iba osoby podieľajúce sa
na prevýchove odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody môžu podať objektívny obraz o stupni
nápravy, pričom krajský súd nezistil skutočnosti, ktoré by takéto konštatovanie uvedené v hodnotení
ústavu akokoľvek spochybňovali.

Taktiež doterajší výkon trestu odňatia slobody u odsúdeného možno hodnotiť len ako „priemerný“,
nesvedčiaci o jeho polepšení. Aby mohol byť takýto záver opačný, musel by „pred súdom stáť iný človek,
s iným hodnotením“.

Krajský súd uvádza, že v rámci výkonu trestu odňatia slobody sa zaobchádzaním rozumie súhrn takých

aktivít, ktorých účelom je diferencovaným spôsobom zabezpečiť výkon práv a povinností podľa Zák.
č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody, podporovať a rozvíjať zmysel pre zodpovednosť,
dodržiavanie zákonov a spoločenských noriem, pozitívne osobnostné vlastnosti, úctu k iným, sebaúctu
a pozitívny vzťah k rodine. Na splnenie takéhoto účelu sa na odsúdeného vypracúva program
zaobchádzania, ktorý ustanovuje cieľavedomé, komplexné a štruktúrované pôsobenie na odsúdeného

podľa jeho osobnostných vlastností, odborných vedomostí a stupňa vzdelania v súlade s účelom výkonu
trestu.

Prijatie a pozitívny vzťah odsúdeného k programu zaobchádzania je základným predpokladom účinnosti
trestu. V prípade odsúdeného C. U. je ale potrebné konštatovať, že podľa hodnotenia ústavu na výkon

trestu ciele programu zaobchádzania plní čiastočne až v 4 oblastiach - v časti edukácia z dôvodu
nekritického postoja k svojej trestnej činnosti, v časti aktivity vo voľnom čase, nakoľko sa sporadicky
zúčastňuje akcií v rámci kultúrno-osvetovej činnosti, v časti zaraďovanie do práce, pretože sa sporadicky
zapája do činností pre všeobecný rozvoj osobnosti, a napokon v časti vzťahy s vonkajším prostredím,
nakoľko sa mu nepodarilo revitalizovať vzťahy so sestrou.

K tomu zároveň krajský súd dodáva, že jediné disciplinárne odmeny odsúdený dostal ešte v ústave
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, kde sa podľa hodnotenia ústavu v rámci činností
pre všeobecný rozvoj osobnosti zapájal do čistiacich a upratovacích prác v ústave, za čo bol dvakrát
disciplinárne odmenený. Uvedené zároveň „spochybňuje“ námietku odsúdeného, že jeho zdravotný stav

ho obmedzuje v aktívnejšom prístupe. Napokon aj pred výkonom trestu odňatia slobody odsúdený bol
schopný a chodil do práce (strana 3 rozsudku Okresného súdu Prievidza pod sp. zn. 3T/45/2017 zo
dňa 24.05.2017). Po svojom preradení do miernejšieho ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia (od 12.09.2019) už však odsúdený prestal byť v rámci činností pre všeobecný rozvoj osobnosti
porovnateľne aktívny, nakoľko podľa hodnotenia ústavu sa zapájal do čistiacich a upratovacích prác už

len sporadicky. Taktiež mu v tomto ústave nebola doposiaľ udelená žiadna ďalšia disciplinárna odmena.Na úplný záver k nesplneniu prvej materiálnej podmienky krajský súd uvádza, že ak súd nezistí
„polepšenie sa“ odsúdeného, veľmi ťažko môže potom dospieť k záveru, že by po podmienečnom
prepustení na slobode už viedol riadny život.

Krajský súd ďalej v prípade druhej materiálnej podmienky pripomína, že zmysel podmienečného
prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie alebo za dobrú prácu
vo výkone trestu odňatia slobody bol páchateľ automaticky prepustený po odpykaní stanovenej doby na
slobodu, bez zreteľa na to, aká je prognóza jeho ďalšieho správania. Podmienečné prepustenie je na

mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam,
je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť
príliš veľké riziko recidívy. Takou okolnosťou, ktorá má pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení
význam, je aj predchádzajúci spôsob života odsúdeného vrátane jeho trestnej minulosti. Posúdenie
otázky prípadnej recidívy je svojím spôsobom vždy len predpokladom vysloveným s väčšou či menšou
mierou pravdepodobnosti, pričom súd je vždy odkázaný na objektívne okolnosti, medzi ktoré je nutné

považovať i doterajšie sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti, vrátane jej početnosti.

Krajský súd považuje nápravu odsúdeného C. U. za podstatne sťaženú. Takýto záver vyplynul pre
krajský súd z vyhodnotenia osoby odsúdeného, ako aj charakteru a spôsobu trestnej činnosti, pre ktorú
sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody.

U odsúdeného ide o tzv. špeciálneho recidivistu, ktorý sa totožnej trestnej činnosti (zločinu vydierania)
na tej istej osobe (svojej matke) dopustil po druhýkrát napriek tomu, že aj jeho prvé odsúdenie za takúto
trestnú činnosť bolo na nepodmienečný trest odňatia slobody. Patrí sa zároveň dodať, že tento trest mu
bol uložený ako mimoriadne znížený o 1/3 pod dolnú hranicu trestnej sadzby, ktorá bola 4 roky, t.j. na

výmeru 2 roky a 8 mesiacov. Z výkonu takto „skráteného“ trestu odňatia slobody bol naviac podmienečne
prepustený, pričom v určenej skúšobnej dobe sa osvedčil. Napriek tomu sa ale odsúdený opätovne
dopustil tej istej trestnej činnosti, resp. opätovne spáchal ten istý zločin, čo konajúce súdy zohľadnili
aplikáciou sprísňovacieho ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. a uložením trestu odňatia slobody v hornej
polovici upravenej trestnej sadzby určenej pre tento zločin. V prípade prvého odsúdenia mu bolo uložené

naviac ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou, ktorého účel sa u odsúdeného na slobode
nedarilo plniť, pretože ho nerešpektoval, svojvoľne predpísané lieky neužíval a nemal záujem liečbu
absolvovať. Naviac bol jeho zdravotný stav zhoršovaný aj tým, že požíval návykové látky. Uvedené
zistenia jednoznačne svedčia o tom, že odsúdený nevyužil šancu preukázať, že ďalší výkon trestu
odňatia slobody u neho nie je potrebný a že jemu uložený prvý „skrátený“ nepodmienečný trest odňatia

slobody splnil svoj účel, ktorým bolo okrem iného aj zabrániť mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti a tiež
vytvoriť u neho podmienky na jeho výchovu k tomu, aby do budúcna už viedol riadny život.

Aj preto sa krajský súd stotožnil so záverom uvedeným v hodnotení ústavu, že u odsúdeného je stredné
riziko sociálneho zlyhania a jeho resocializačná prognóza je menej priaznivá. Predchádzajúci spôsob

života odsúdeného a priebeh doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody tak podľa názoru krajského
súdu nedávajú dostatočnú záruku, že protiprávne konanie odsúdeného sa už nebude opakovať. Aj preto
sa krajskému súdu javí riziko recidívy odsúdeného ako veľmi pravdepodobné. Osobu odsúdeného totiž
možno charakterizovať ako osobu so sklonmi k páchaniu protiprávnej činnosti.

Účelom trestu je aj ochrana spoločnosti pred páchateľom trestnej činnosti a trest má odrádzať aj
ostatných členov spoločnosti od páchania trestných činov. Je preto v záujme dovŕšenia nápravy
odsúdeného a splnenia účelu nariadeného trestu odňatia slobody, aby ho ďalej vykonával tak, ako to
navrhol aj riaditeľ ústavu na výkon trestu.

Z takto rozvedených dôvodov preto rozhodol krajský súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia, keď odsúdený nespĺňal dve z troch zákonných podmienok na podmienečné prepustenie z
výkonu trestu odňatia slobody.

Poučenie:

1) Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.2) Podľa § 415 ods. 1 veta druhá Tr. por. ak bol návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie
zamietnutý, môže ho odsúdený opakovať až po uplynutí jedného roka od zamietnutia.