Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. november 2012

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/11/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5911205596
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5911205596.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľky: H. T., nar. XX.X.XXXX, bytom K.
R. č. XX, zastúpená Mikulášom Sýkorom, bytom K. R. č. XX, proti odporcom: 1/ R. X., nar. XX.X.XXXX,
bytom K. R. č. XX, 2/ D. X., nar. XX.X.XXXX, bytom K. R. č. XX, obaja zastúpení advokátom JUDr.
Milanom Trnovským, so sídlom K. R., Ul. E. Š. R. č. XXXX/X, o odstránenie kanalizačnej prípojky, v
konaní o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 5C/116/2011-110 zo

dňa 24. novembra 2011, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresnýsúdnapadnutýmrozsudkomzamietolnávrhnavrhovateľkynaodstráneniestavby-kanalizačnej
prípojky z pozemku KNC parc č. 26 - záhrady o výmere 263 m2 v katastrálnom území K. R. vedenom
na LV č. XXX a z pozemku KNC parc č. 24/12 - orná pôda o výmere 189 m2 v katastrálnom území K. R.

vedenom na LV č. XXX. O trovách konania si okresný súd vyhradil postupom podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
rozhodnúť samostatným uznesením.
Vykonaným dokazovaním mal prvostupňový súd preukázané, že sporná kanalizačná prípojka,
vybudovaná odporcami v roku 2000 v rámci výstavby kanalizácie v obci K. R., je vedená od existujúcej
kontrolnej šachty cez pozemok parc. č. 26 k. ú. K. R. a sčasti cez pozemok parc. č. 24/12 k. ú. K. R.,
oba vo vlastníctve navrhovateľky.

Súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľka, ako aj jej manžel R. T. mali v roku 2000 vedomosť o
zámere odporcov vybudovať kanalizačnú prípojku a túto viesť cez pozemok vo vlastníctve navrhovateľky
parc. č. 26. Táto skutočnosť vyplýva zo Zápisnice zo zasadnutia obecného zastupiteľstva Obce K. R.
konaného dňa 27.6.2000, ktorej sa ako hosť zúčastnil aj manžel navrhovateľky R. T., pričom sa zaujímal
o to, či nie je iná možnosť, aby sa R. X. mohol napojiť na kanalizáciu, ale nie je proti, aby si urobil
prípojku aj cez jeho pozemok. Taktiež z výpovede navrhovateľky vyplynulo, že táto mala vedomosť o

tom, že na jej pozemku parc. č. 26 k. ú. K. R. sa realizuje vybudovanie kanalizačnej prípojky odporcov,
domnievala sa však, že na vybudovanie prípojky dal príkaz obecný úrad a vlastníckom prípojky je obec.
Výslovný súhlas k zriadeniu kanalizačnej prípojky na jej pozemku však nikdy odporcom nedala. Až dňa
15.7.2011 vo veci dodatočného povolenia stavby - kanalizačnej prípojky odporcov vzniesla námietky
voči legalizácii stavby na jej pozemkoch.
Je nepochybné, že v prejednávanej veci ide o neoprávnenú stavbu stavebníkov - odporcov, ktorej

odstránenia sa navrhovateľka ako vlastníčka dotknutých pozemkov domáha. Účelnosť odstránenia
neoprávnene zriadenej stavby v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka je potrebné hodnotiť vždy
objektívne, s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam a povahe každého jednotlivého prípadu. Súd musí
prihliadnuť najmä k povahe a rozsahu hospodárskej straty, ktorá by odstránením stavby vznikla, k tomu,
aký je rozsah zastavaného pozemku, či vlastník stavby vedel, že stavia na cudzom pozemku, alebo
naopak, či staval v dobrej viere, súd teda musí v danom prípade porovnať v každom prípade ekonomickú

a inú stratu, ktorá by odstránením stavby vznikla a na druhej strane záujem na ďalšom využití stavby.
Je potrebné prihliadnuť i k dôvodom, pre ktoré vlastník pozemku riadne nezakročil proti neoprávnenejstavbe v dobe jej realizácie a pokiaľ vlastník pozemku o neoprávnenej stavbe vedel tiež k dobe, ktorá od
zriadeniastavbyuplynula(R23/2003).PodľarozhodnutiaNajvyššiehosúduČRsp.zn.22Cdo/432/2002,
v prípade, ak vlastník pozemku od počiatku o neoprávnenej stavbe vedel a bez vážneho dôvodu sa na

stavebnom úrade alebo na súde nedomáhal zastavenia stavebných prác a bráni sa až po dokončení
stavby, je potrebné zvážiť, či by rozhodnutie o odstránení stavby nebolo v rozpore s dobrými mravmi.
Konanieovyporiadanieneoprávnenejstavbyjekonaním,kdezprávnehopredpisuvyplývaurčitýspôsob
vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi a kde súd nie je viazaný návrhom účastníkov (§ 153 ods. 2
O.s.p.). Pokiaľ súd dospeje k záveru, že navrhovateľom navrhované vyporiadanie nie je prijateľné,

musí upraviť vzťah medzi účastníkmi i iným spôsobom vyplývajúcim z § 135c Občianskeho zákonníka,
i keď v tejto otázke judikatúra súdov nie je jednotná. Ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka
sleduje vyporiadanie právnych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a neoprávneným stavebníkom.
Zákon uvádza demonštratívny výpočet riešení, ako môže súd usporiadať pomery medzi vlastníkom
pozemku a vlastníkom stavby, okrem iného i zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné
k výkonu vlastníckeho práva k stavbe. Znenie zákona ani jeho zmysel nevylučuje aj iné usporiadanie

pomerov, než aké zákon výslovne uvádza. Pri riešení situácie, ktorá nastala v dôsledku zriadenia
neoprávnenej stavby, je potrebné brať do úvahy predovšetkým ochranu práv vlastníka pozemku, do
ktorého práv bolo neoprávnene zasiahnuté, ako to vyplýva z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a
slobôd, ako aj z konštrukcie § 135c Občianskeho zákonníka, najmä z poradia, v akom zákon uvádza
jednotlivé postupy vyporiadania neoprávnenej stavby a konečne z princípov, na ktorých je založené

občianske právo, ktoré poskytuje ochranu tomu, do ktorého práv bolo bez právneho dôvodu zasiahnuté
proti tomu, kto takto do práva zasiahol.
Odstránenie neoprávnenej stavby nie je účelné a s prihliadnutím k jej charakteru ju nemožno prikázať za
náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, t. j. navrhovateľke. Podľa názoru súdu pomery účastníkov
vzniknuté neoprávnenou stavbou je preto možné riešiť s poukazom na § 135c ods. 3 Občianskeho

zákonníka, t. j. zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné k výkonu vlastníckeho práva k
stavbe, k čomu však je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie.
Okresný súd zdôraznil, že navrhovateľka už v čase začatia realizácie kanalizačnej prípojky mala
vedomosť o tom, že kanalizačná prípojka odporcu bude vedená cez jej pozemok parc. č. 26 k. ú. K. R.,
napriek tomu voči tomuto postupu nenamietala, nežiadala zastaviť práce. Pokiaľ však uvedené práce

tolerovala,vočitomutonenamietala,možnovyvodiť,ženavrhovateľkarešpektovalauvedenýstavamala
vedomosť o tom, že odporcovia zriaďujú prípojku cez jej pozemok. O tomto mal vedomosť i manžel
navrhovateľky, ako to vyplýva zo Zápisnice zo zasadnutia obecného zastupiteľstva dňa 27.6.2000.
Vlastníčkou pozemku parc. č. 24/12 k. ú. K. R., cez ktorý taktiež prechádza kanalizačná prípojka vo
vlastníctveodporcu,sanavrhovateľkastalaažvroku2009apredchádzajúcivlastníkpozemku-Rímsko-

katolícka cirkev, farnosť K. R. voči postupu odporcu taktiež nenamietala.
S prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti mal okresný súd za to, že odstránenie neoprávnenej stavby
by v danom prípade nebolo účelné a vzhľadom na povahu stavby ani nie je možné prikázať stavbu
do vlastníctva navrhovateľky. Z uvedených dôvodov súd potom návrh navrhovateľky zamietol s tým,
že posudzovaný zásah do vlastníckych práv navrhovateľky je riešiteľný zriadením vecného bremena

na dotknutej časti pozemku za primeranú náhradu, prípadne sa môže navrhovateľka domáhať vydania
bezdôvodného obohatenia, nakoľko majiteľ stavby - kanalizačnej prípojky postavenej na pozemku
navrhovateľky, bez uzavretej nájomnej zmluvy, alebo inej dohody sa zásadne bezdôvodne obohacuje
(§ 451 Občianskeho zákonníka).

Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala
napadnutý rozsudok zrušiť a rozhodnúť v súlade s petitom jej návrhu, resp. rozhodnúť o prikázaní stavby
do jej vlastníctva. Uviedla, že na svojom pozemku postavila drobnú stavbu - nádrž na úžitkovú vodu, vo
vzťahu ku ktorej vydal stavebný úrad stavebné povolenie. V dôsledku rozhodnutia okresného súdu sa na
jednom pozemku nachádzajú dve drobné stavby, ktorých povaha umiestnenia sa navzájom vylučuje. Ak

by súd nariadil odstrániť povolenú nádrž, došlo by k zmareniu oveľa väčšej investície (približne 3.600,-
eur). Rozhodnutím súdu je dotknutý nielen jej pozemok, ale aj stavba vo vlastníctve navrhovateľky
(nádrž). Okresný súd neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhované dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, predovšetkým ceny stavby uvedenej nádrže. Odvolateľka tiež
žiadala vykonať dôkaz na zistenie ceny stavby kanalizačnej prípojky, ktorá podľa jej odhadu dosahuje

sumu približne 1.000,- eur. Odvolateľka upriamila pozornosť na nepresnosti v odôvodnení rozhodnutia,
pričom akcentovala fakt, že je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností, jej manžel k nim nemá
žiaden vzťah. Z tohto dôvodu nemohol okresný súd pri svojom rozhodovaní prihliadať na prípadný
súhlas jej manžela s uskutočnením stavebných prác na jej pozemku. Vlastnícke právo k pozemkompatrí len jej, preto nebolo možné prihliadať na akékoľvek vyjadrenia inej osoby, ak bolo zrejmé, že
v čase uskutočnenia neoprávnenej stavby sa nezdržiavala v obci K. R.. Odvolateľka mala za to, že
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože tu sú ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré doteraz neboli

uplatnené a tým došlo k vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie (§ 205a O.s.p.). Okresný
súd dôkladne neoveril vlastnícky stav k neoprávnenej stavbe; táto sa totiž nachádza na pozemkoch
troch vlastníkov - 8-metrová časť prechádza cez pozemok odporcu, na pozemkoch navrhovateľky je
časť prípojky v dĺžke 20m a posledná dvojmetrová časť sa nachádza na obecnom pozemku. Na uvedenú
poslednúčasťprípojkysiuplatnilavlastníckeprávaobecprikolaudácii.Aksamohlastaťobecvlastníkom

časti stavby, nič nebráni tomu, aby 20-metrový úsek prípojky pripadol do vlastníctva navrhovateľky.
Celá stavba prípojky bola realizovaná až po odporcov plot z prostriedkov obce; odporca prispel len
na nákup kanalizačných rúr sumou približne 22,- eur. Samotné spolufinancovanie však nezakladá
právny vzťah k stavbe. Okresný súd by mal preveriť, kto bol stavebníkom kanalizačnej prípojky a
kto sa k tejto stavbe právne prihlásil s úmyslom ju legálne využívať. Prejaviť takýto úmysel, ak chce
stavebník legálne užívať stavbu, je potrebné už počas výstavby, resp. bezprostredne po ukončení prác,

a to požiadaním stavebného úradu o legalizáciu s úmyslom užívať túto stavbu a zároveň musí byť
vysporiadaný vlastnícky vzťah k pozemku. Vlastníctvo k stavbe v danom prípade preukázané nebolo.
Súd prvého stupňa mal aplikovať ustanovenie § 135c ods. 1 alebo 2 Občianskeho zákonníka, nie §
135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, k čomu neboli splnené podmienky. Súd prvého stupňa navyše
nenáležite poukázal na dlhšiu dobu, ktorá uplynula od uskutočnenia neoprávnenej stavby (11 rokov), a v

ktorej si mohla navrhovateľka uplatniť svoje práva. Toto konštatovanie je vzhľadom na nepremlčateľnosť
vlastníckeho práva nesprávne. Odvolateľka rovnako nesúhlasila s odvolávaním sa na českú judikatúru,
ktorá nemôže mať pri rozhodovacej činnosti súdu relevantné účinky. Na záver navrhovateľka poukázala
na odôvodnenie rozsudku, ktoré sa rozsiahlo zaoberá skutočnosťami nesúvisiacimi s posudzovanou
vecou. Uviedla, že do poslednej chvíle mala za to, že vlastníkom stavby je obec, keďže táto realizovala

stavbu svojimi strojmi. Riešenie, ktoré zvolil okresný súd vo svojom rozhodnutí (§ 135c ods. 3 O.s.p.)
poškodzuje vlastnícke práva navrhovateľky. Ak by sa súd priklonil k použitiu § 135c ods. 2 Občianskeho
zákonníka, stavba by sa neodstránila a vlastník by sa mohol s užívateľom dohodnúť v nájomnej
zmluve o podmienkach ich vzťahu. Použitím § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka by neboli dotknuté
vlastnícke práva k pozemku, ani k stavbe, keďže vlastníctvo k neoprávnenej stavbe až do právoplatného

rozhodnutia súdu právne neexistuje.

Odporcovia vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadali napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcomzustanovenia§212ods.1O.s.p.abeznariadeniapojednávania podľa§214ods.2O.s.p.
toto rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, ak sa účastníkovi konania postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku

nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ak súd prvého stupňa v konaní postupoval v rozpore s
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku tým, že účastníkovi konania odoprel alebo znemožnil
uplatnenie procesných práv, odvolací súd musí v každom prípade jeho rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
Účelom odôvodnenia je preukázať správnosť súdneho rozhodnutia a umožniť jeho kontrolu v konaní

o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie musí byť preto vždy riadne
odôvodnené. Nedodržanie tejto zásady je porušením práva účastníka na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách, a treba ho
považovať za odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko účastník stráca možnosti efektívnej obrany
proti rozhodnutiu, ktoré zásadu riadneho odôvodnenia nerešpektuje.

Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzala akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle článku 46

ods. 1 Ústavy SR vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené, musí reagovať na návrhy, žiadosti a dôkazy predložené
účastníkom konania. Súd musí jasne vysvetliť, prečo vo veci rozhodol tak a nie inak, jeho povinnosťou
je vysporiadať sa argumentmi účastníkov konania a zrozumiteľne im vysvetliť, prečo ich návrhy zobral,
resp. nezobral na zreteľ.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav veci; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny

predpis alebo síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Preskúmaním postupu a rozhodnutia okresného súdu krajský súd zistil, že závery prvostupňového
súdu vyjadrené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú predčasné, okresný súd vec nedostatočne

právne posúdil, čo sa prejavilo v neuspokojivo vykonanom dokazovaní a následne aj v argumentácii
formulovanej v napadnutom rozsudku. Súd prvého stupňa si predovšetkým neujasnil, či mu patrí
právomoc rozhodovať vo veci, podrobne neskúmal, či nedošlo v danom prípade k udeleniu súhlasu (aj
konkludentného) so zriadením stavby a v prípade, že takýto súhlas navrhovateľkou daný nebol, okresný
súd si nesprávne vyložil znenie § 135c Občianskeho zákonníka.

Treba zdôrazniť, že zodpovednosť navrhovateľa za výsledok konania je daná predovšetkým kvalitou
jeho procesných podaní a tiež postupom, ktorým v konaní uplatňuje práva. Samotný nárok ako
predmet súdneho konania je vo všeobecnosti charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými
navrhovateľ odôvodňuje svoj nárok, a žalobným petitom. Podriadenie zistených skutkových okolností

pod určitú právnu normu je úlohou súdu („iura novit curia“). Ak súd rozhoduje o uplatnenom nároku
na základe skutkových zistení, ktoré umožňujú uplatnený nárok po právnej stránke podriadiť pod viac
hmotnoprávnych noriem, je jeho povinnosťou podľa príslušných ustanovení vec posúdiť a o nároku
rozhodnúť, a to bez ohľadu na to, či je v návrhu uvedený právny dôvod požadovaného plnenia.
Navrhovateľ nie je povinný uplatnený nárok kvalifikovať po právnej stránke. Rozhodujúcim je teda

obsahové hľadisko, t. j. povaha práv a povinností účastníkov, ktoré tvoria obsah tohto právneho vzťahu.

Ustanovenie § 7 Občianskeho súdneho poriadku vymedzuje vo všeobecnosti právomoc
občianskoprávneho súdnictva. Občianskoprávny súd rozhoduje jednak spory a iné právne veci
vyplývajúce z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov (§

7 ods. 1 O.s.p.), jednak preskúmava zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhoduje o súlade právnych
predpisov (§ 7 ods. 2 O.s.p.). Zákon v uvedených dvoch odsekoch ustanovenia § 7 rozdeľuje agendu
občianskoprávneho súdu na civilnú a správnu; toto rozdelenie je následne vyjadrené aj v samotnom
systematickom členení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý upravuje postup súdu v občianskom

súdnom konaní v druhej až štvrtej časti, piata časť je venovaná správnemu súdnictvu. Správne súdnictvo
je legislatívne upravené osobitným spôsobom, hoci zákon pripúšťa v jednotlivostiach subsidiárne
použitie prvej, tretej a štvrtej časti (§ 246c O.s.p.). Rozlišovanie uvedených právnych vecí má svoj
základ v hmotnom práve, ktoré striktne určuje, ktorý vzťah treba chápať ako občianskoprávny (v širšom
význame zahŕňajúci pracovné, rodinné a ďalšie uvedené vzťahy) a ktorý ako administratívnoprávny.

Občianskoprávny vzťah je právny vzťah, ktorého predmet je upravovaný normami občianskeho práva a
ktorého subjekty vystupujú ako nositelia subjektívnych práv a povinností. Predmet občianskoprávneho
vzťahu je daný predmetom občianskeho práva. Typickým znakom všetkých občianskoprávnych vzťahov
je skutočnosť, že účastníci v nich majú rovnaké postavenie (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Pod rovnakým postavením účastníkov občianskoprávneho vzťahu treba rozumieť, že všetci účastníci
občianskoprávnych vzťahov môžu dohodami meniť tieto občianskoprávne vzťahy alebo len niektoré
práva a povinnosti a ďalej, že ani jeden účastník nemôže sám autoritatívne si vynucovať plnenie oddruhého účastníka. Aj keď v občianskoprávnom vzťahu má jeden zo subjektov viac práv ako druhý
účastník, nie je druhému nadriadený.

Naprotitomuadministratívnoprávnevzťahysúspoločenskévzťahyupravenénormamisprávnehopráva.
Sú špecifické tým, že vznikajú a realizujú sa pri výkone verejnej správy a ich subjekty sú nositeľmi práv a
povinností ustanovených normami správneho práva. Verejná správa sa plne realizuje len vo vzťahoch,
ktoré sú zamerané navonok jej organizácie, teda ku spravovaným subjektom. Subjekty vykonávajúce
správu majú v týchto (vonkajších) vzťahoch oprávnenia, ktoré nenachádzame v súkromnom práve.

Tieto oprávnenia sú potrebné na dosiahnutie cieľa správy - naplnenie verejného záujmu a opierajú
sa o verejnú (štátnu) moc. Treba zdôrazniť, že vzťahy v rámci súkromného práva sú založené na
tom, že žiadna súkromná vôľa nie je postavená vyššie než druhá. Naopak, v administratívnoprávnych
vzťahoch môže orgán verejnej správy v určitých prípadoch autoritatívne a jednostranne o veciach
rozhodovať a zasahovať pritom do práv alebo povinností adresátov. Následne tieto rozhodnutia môže
uskutočňovať, a to aj proti ich vôli, a tiež môže uskutočňovať ďalšie úkony, ktoré musia adresáti strpieť.

Administratívnoprávne vzťahy sú vzťahmi mocenskými, keďže orgán verejnej správy v nich realizuje
verejný záujem a vystupuje v mocensky nadriadenom postavení voči subjektom, vo vzťahu ku ktorým
sa verejná správa vykonáva. Pre administratívnoprávne vzťahy je charakteristické, že jedným z ich
subjektov je vždy orgán verejnej správy. Ďalšími subjektmi týchto vzťahov môžu byť fyzické osoby,
právnické osoby alebo iné orgány verejnej správy.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že výstavba spornej kanalizačnej prípojky sa uskutočnila v
roku 2000. V danom čase bola úprava právneho režimu verejných kanalizácií predmetom vyhlášky
Ministerstva lesného a vodného hospodárstva Slovenskej socialistickej republiky č. 154/1978 Zb. o
verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky

verejná kanalizácia je súbor objektov a zariadení na odvádzanie, prípadne aj zneškodňovanie
odpadových a zrážkových vôd z obcí a sídlisk. Podľa § 2 ods. 2 vyhlášky k súboru objektov a zariadení
verejnej kanalizácie patria: a/ verejné stoky I. až III. kategórie a objekty na nich uložené v kolektoroch
alebo technických chodbách, b/ verejné časti kanalizačných prípojok, c/ kanalizačné prečerpávacie
stanice vybudované 1. na stokovej sieti, 2. na verejnej časti kanalizačnej prípojky, d/ v osobitných

prípadoch záchytné priekopy.
Podľa § 2a ods. 3 uvedeného predpisu kanalizačnou prípojkou je potrubie, ktorým sa odvádzajú
odpadové vody z miesta vyústenia vnútornej kanalizácie, až po zaústenie do stokovej siete verejnej
kanalizácie. Podľa § 2b ods. 1 vyhlášky č. 154/78 Zb. vodovodná a kanalizačná prípojka sa delí na
verejnú časť a na domovú časť. Domová časť prípojky je tá jej časť, ktorá je na pripojenej nehnuteľnosti,

ak nie je ustanovené inak. Zásady určenia verejnej časti kanalizačnej prípojky sú formulované v odseku
3 uvedeného ustanovenia vyhlášky. Podľa odseku 4 v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje odsek 3 písm.
a/ až d/, sa môže správca s budúcim užívateľom pred vydaním stavebného povolenia dohodnúť na
delení prípojky inak.
Je zjavné, že vyhláška upravovala správu a prevádzku verejných vodovodov a kanalizácií, podmienky

pripojenia na verejné vodovody a verejné kanalizácie, všeobecné podmienky dodávky vody z verejných
vodovodov,všeobecnépodmienkynaodvádzanieodpadovýchvôdverejnýmikanalizáciamiaregulovala
tiež odplaty spojené s dodávaním vody z verejných vodovodov a s odvádzaním odpadových vôd
verejnými kanalizáciami vrátane ich prípadného vyčistenia. Jednalo sa o verejnoprávny predpis
upravujúciprávnevzťahysúvisiacesosprávounaúsekuverejnýchvodovodovakanalizácií,jehoúčelom

a cieľom bolo zabezpečiť reguláciu zásobovania obyvateľstva pitnou vodou a odvádzania odpadových
vôd. Súkromnoprávny prvok uvedenej úpravy bolo možné vidieť napríklad aj v otázkach zriaďovania
kanalizačných prípojok, ktoré mali okrem verejnej časti i domovú časť, za ktorej údržbu zodpovedal
odberateľ (§ 35 vyhlášky).
Aktuálne sú vzťahy ku verejným kanalizáciám regulované zákonom č. 442/2002 Z. z. o verejných

vodovodoch a verejných kanalizáciách, ktorý za verejnú kanalizáciu ani jej súčasť nepovažuje
kanalizačné prípojky (§ 3 ods. 4 písm. h/). Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 442/2002 Z. z. vlastníkom
vodovodnej prípojky alebo vlastníkom kanalizačnej prípojky je osoba, ktorá zriadila prípojku na svoje
náklady, a to spôsobom určeným prevádzkovateľom verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie.
Ak je vlastník nehnuteľnosti vlastníkom vodovodnej prípojky alebo vlastníkom kanalizačnej prípojky,

prechádza pri zmene vlastníctva nehnuteľnosti vlastníctvo vodovodnej prípojky alebo vlastníctvo
kanalizačnej prípojky na nového vlastníka nehnuteľnosti. Podľa prechodného ustanovenia § 42 ods. 7
uvedeného zákona vlastníctvo k vodovodným prípojkám alebo ku kanalizačným prípojkám, prípadne k
ich častiam zriadeným pred účinnosťou tohto zákona zostáva zachované.Krajský súd mal za to, že pri posudzovaní vzťahu ku spornej kanalizačnej prípojke bolo nutné
najprv vyhodnotiť, či daná prípojka bola vybudovaná ako súčasť verejnej kanalizácie (vyššie uvedené
ustanovenie § 2b ods. 3 a 4 vyhlášky) alebo do verejnej kanalizácie nepatrila (išlo o tzv. domovú

časť prípojky) a kto je jej vlastníkom. K uvedeným otázkam nezaujal okresný súd žiadne stanovisko,
neskúmal aktuálne právne pomery k danej stavbe (ktoré je nutné odvodzovať od pomerov existujúcich
v čase výstavby kanalizácie), hoci išlo o otázku pre posúdenie veci podstatnú. Z tohto pohľadu
nebolo dokazovanie vedené tak, aby objasnilo charakter posudzovanej stavby. Zistenie vlastníctva a
zodpovedajúceho právneho režimu spornej kanalizačnej prípojky bolo nutné v konaní ozrejmiť na účely

posúdeniaprávomocisúdu,akoajvecnejlegitimácieúčastníkovkonania.Právomocsúdujepodmienkou
konania, ktorú rieši súd bez ohľadu na návrhy účastníkov, z ktorého dôvodu nie je vykonanie potrebných
dôkazov riadené dispozičnou zásadou.

Následne za predpokladu, že by bola vo veci daná právomoc civilného súdu, javilo sa nevyhnutným
zistiť, či navrhovateľka, ako osoba dotknutá zriadením neoprávnenej stavby, nedala na jej uskutočnenie

súhlas, hoci aj konkludentný.
Za konkludentné právne úkony sa považujú všetky prejavy vôle, ktoré sa uskutočnili inak než výslovným
spôsobom. Nemajú znaky slovného prejavu, avšak vôľa konajúceho je vyjadrená takým spôsobom,
že nevznikajú žiadne pochybnosti o tom, že ide o prejav vôle a aký je jeho obsah. Tieto spôsoby
sa vyabstrahovali zo spoločenskej a právnej praxe, a preto ide o vyjadrovacie prostriedky, ktorým

by mal každý rozumieť (napr. pohyb hlavou, ktorý značí nesúhlas, a pod.). Nemožno však vylúčiť
také konkludentné konanie, ktoré nemá oporu v bežnom spoločenskom styku, avšak napriek tomu so
zreteľom na konkrétnu situáciu bude obsahovať prejav určitej vôle. Aj v takom prípade ide o právny úkon
per facta concludentia.
Osobitným problémom je vzťah mlčania a prejavu vôle. Mlčanie môže byť prejavom vôle len vtedy, keď

z neho možno vyvodiť záver, že ide o prejav vôle určitého obsahu. Ak nemožno z mlčania zistiť prejav
vôle určitého obsahu, nejde o právny úkon. Zásadne totiž neplatí, že „kto mlčí, ten svedčí“.
Sporný obsah výslovného právneho úkonu možno interpretovať (nie však neprípustne dopĺňať) podľa
zmyslu použitých slov. Rôznemu výkladu slov, ktoré vyjadrujú vôľu, bráni zákonný pokyn na interpretáciu
s osobitným zreteľom na vôľu konajúceho za predpokladu, že táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým

prejavom. Prihliada sa teda predovšetkým na to, čo konajúci chcel použitými slovami vyjadriť. Limitom
je to, že slová, ktoré sa použili, taký výklad pripúšťajú. Nemožno vylúčiť, že výraz alebo slovné spojenie
pripúšťa rozmanitý výklad. Ak vzniknú v tomto smere pochybnosti, potom zaťažujú toho účastníka, ktorý
prvý použil nejednoznačné slová.
Obsah konkludentného právneho úkonu treba vykladať pomocou obvyklého chápania spôsobu ich

vyjadrenia, vôle toho, kto právny úkon urobil, a dobromyseľnosti adresáta právneho úkonu, ktorého
ochrana sa preferuje so zreteľom na spôsob vyjadrenia právneho úkonu.
Z výsledkov doteraz vykonaného dokazovania možno vysloviť predpoklad, že realizácia kanalizácie
v obci K. R. v roku 2000 prebehla „neformálne“. Preto bolo nutným v konaní skúmať okolnosti, za
akých odporcovia vybudovali kanalizačnú prípojku - jednak bez rešpektovania právnych predpisov a

pravdepodobne v domnienke, že stavba uskutočňovaná na cudzom pozemku je odsúhlasená dotknutou
vlastníčkou. Pre objasnenie, či naozaj navrhovateľka nedala súhlas s uskutočnením stavby, mal súd
skúmať komplexne situáciu, za akej došlo k výstavbe prípojky - predovšetkým vzťah navrhovateľky
k manželovi, ktorý sa zúčastnil obecného zastupiteľstva (pravdepodobne na základe neformálneho
splnomocnenia navrhovateľkou) a proti výstavbe nič nenamietal, rovnako vyjadrenie účastníčky, že

bola v domnienke, že na stavbu dala príkaz obec, v dôsledku čoho nemala proti stavbe výhrady.
Podstatným sa tiež javí fakt, že výstavba bola uskutočnená spôsobom (použitie ťažkých stavebných
zariadení a strojov), o ktorom jednoznačne musela navrhovateľka vedieť. Skutočný zásah do jej práv
bez vysloveného súhlasu bolo nutné skúmať s ohľadom na fakt, že prípadný vlastnícky vzťah obce ku
kanalizačnej prípojke nepociťovala ako neoprávnený zásah do jej práv. Kritériom pre výklad prejavu

vôle navrhovateľky mohla byť tiež spomínaná neformálnosť postupov obce a ďalších zainteresovaných
subjektov, ako to napríklad potvrdil v konaní svedok D. M., keď uviedol, že dvaja poslanci obecného
zastupiteľstva sa pripojili ku kanalizácii na základe ústnej dohody s obcou.

Nedostatky pri rozhodovaní zistil odvolací súd aj pokiaľ ide o výklad a aplikáciu § 135c Občianskeho

zákonníka.
Uvedené ustanovenie upravuje problematiku neoprávnenej stavby na cudzom pozemku. Ide o osobitný
prípadspracovaniaveci,keďniektostavianacudzompozemkubeztoho,abymusvedčiltitulumožňujúci
zriadiť na cudzom pozemku stavbu. Ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka je vo vzťahu kustanoveniu § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka špeciálnym ustanovením. Bude sa aplikovať vždy,
ak na cudzom pozemku bola postavená stavba, ktorá má trvalý charakter (ide o nehnuteľnosť podľa
§ 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak by nešlo o takú stavbu, možno sa proti rušivým zásahom

brániť žalobou o vypratanie podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Stavba je neoprávnenou vtedy,
ak ju niekto staval na cudzom pozemku bez toho, aby mu svedčil právny titul, umožňujúci zriadiť na
cudzom pozemku stavbu. O neoprávnenú stavbu ide v praxi vtedy, keď stavebník nie je vlastníkom
pozemku a k pozemku nemá ani iný relevantný právny titul (napríklad právo nájmu, užívacie právo, atď.).
Neoprávneným stavebníkom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá buď nie je vôbec oprávnená užívať

pozemok, alebo je oprávnená ho užívať na iný účel. Nejde teda len o tie prípady, kedy príslušný stavebný
úrad nevydal stavebné povolenie (pokiaľ bolo potrebné podľa stavebného zákona a predpisov na jeho
vykonanie); v praxi sa dosiaľ vyskytujú prípady, kedy stavebné povolenie bolo vydané napriek tomu, že
stavebník riadne nepreukázal právny vzťah, ktorý by ho oprávňoval zriadiť na pozemku stavbu spojenú
so zemou pevnými základmi. Takýmto právnym vzťahom je zásadne iba vlastnícke právo k pozemku. Z
hľadiska neoprávnenosti stavby nie je dôležitá ani subjektívna stránka stavebníka, t. j. dôvod, na základe

ktorého vznikla neoprávnená stavba (omyl stavebníka, úmyselné konanie).
Od neoprávnenej stavby je však potrebné odlíšiť nepovolenú stavbu, čiže tzv. „čiernu stavbu“, ktorá
bola postavená bez príslušných administratívnych predpisov a rozhodnutí. Väčšinou ide o stavbu bez
stavebného povolenia alebo o stavbu postavenú v rozpore so stavebnými predpismi. Tieto stavby
sa riešia v rámci správneho konania a v súlade so stavebným zákonom (§ 90 Stavebného zákona).

Občiansko-právnym prostriedkom ochrany proti nepovolenej stavbe je žaloba na odstránenie stavby (§
126 Občianskeho zákonníka).
Ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka sleduje vyporiadanie právnych vzťahov medzi vlastníkom
pozemkuaneoprávnenýmstavebníkom.Zákonpritomuvádzariešenia,ktorépodľanázoruzákonodarcu
budú spravidla prichádzať do úvahy, nejde však o výpočet taxatívny, ale demonštratívny. Uvedené

vyplýva z výslovného znenia § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého súd môže usporiadať
pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné
bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe. Znenie zákona ani jeho zmysel
nevylučuje iné usporiadanie pomerov, než aké zákon výslovne uvádza. Situácie, ktoré v dôsledku
neoprávnenej stavby môžu vzniknúť sú natoľko rôznorodé, že zákonodarca nechcel taxatívnym

spôsobom uviesť ich výpočet. Je preto vecou súdu, aby v každom prípade našiel najvhodnejšie riešenie,
ktoré by bolo v súlade so znením i účelom § 135c Občianskeho zákonníka, s princípmi, na ktorých
je založené platné občianske právo a najmä tiež s Listinou základných práv a slobôd. Pri zvažovaní
spôsobu vyporiadania treba vziať do úvahy skutočnosť, že ak je pozemok zastavaný neoprávnenou
stavbou, ktorá nie je stavbou dočasnou, je vlastník pozemku v prípade, že súd nerozhodne o odstránení

stavby alebo o jej prikázaní vlastníkovi pozemku, trvale obmedzený vo svojich právach.
Konanie o vyporiadanie neoprávnenej stavby je konaním, kde z právneho predpisu vyplýva určitý
spôsob vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi (§ 153 ods. 2 O.s.p.); pokiaľ súd dospeje k záveru,
že navrhovateľom navrhnuté vyporiadanie nie je prijateľné, musí upraviť vzťah medzi účastníkmi aj
iným spôsobom vyplývajúcim z § 135c Občianskeho zákonníka, nie návrhu nevyhovieť. Zamietnutím

žaloby sa totiž nerieši sporný právny vzťah do budúcnosti a navyše možno takýmto postupom fakticky
legalizovať zásah do vlastníckych práv majiteľa pozemku bez akejkoľvek kompenzácie, ktorú naopak
zákonná úprava rieši.
Okresný súd v tomto smere nejasne poukázal na skutočnosť, že nie je viazaný návrhom na začatie
konania, „pomery účastníkov vzniknuté neoprávnenou stavbou je preto možné riešiť s poukazom na

§ 135 ods. 3 Občianskeho zákonníka, t. j. zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné k
výkonu vlastníckeho práva k stavbe“, zároveň však uzavrel, že „k tomu je potrebné vykonať ďalšie
dokazovanie“. Odvolací súd sa len mohol domnievať, že postup podľa § 135c Občianskeho zákonníka
nepovažoval súd prvého stupňa za prípustný bez výslovnej požiadavky účastníkov, s čím sa však
nemožnostotožniť.Zadanejsituáciemalokresnýsúdoprávnenieprezentovaťúčastníkomďalšiemožné

riešenia sporného právneho stavu na pojednávaní postupom podľa § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p. s
cieľom zabezpečiť navrhovateľke a odporcom možnosť v plnom rozsahu uplatniť ich procesné práva,
predovšetkým predkladať dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Z dôvodov uvedených vyššie krajský súd rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom konaní okresný súd popísané nedôslednosti odstráni príslušným
procesným postupom a svoje rozhodnutie odôvodní zákonu zodpovedajúcim spôsobom (§ 157 ods. 2
O.s.p.).Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.