Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. november 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/111/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1718202243
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1718202243.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.
Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkýň: 1/ U. G., D.. X. X. XXXX, N. Š.
XXX/X, Š., X/ L.. M. O., D.. XX. XX. XXXX, N. Z. XXXX/XX, A., X/ I. A., D.. XX. X. XXXX, N. R. XXX/XX, F.,
všetky právne zast. advokátom Mgr. Martin Čabák, Jesenského 2, Bratislava, proti žalovanej: O.U., Z.. Z.
F.. P.., L.: XX XXX XXX, Y. XXXX/XXX, A., právne zast. advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká

cesta 5680/2B, Pezinok, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkýň proti
rozsudku Okresného súdu Pezinok z 21. júna 2021 č. k. 43C/63/2018- 280, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyne proti žalovanému
domáhali ochrany osobnosti vo forme morálnej satisfakcie (ospravedlnenie) a náhrady nemajetkovej

ujmy vo výške po 2.350 eur každej zo žalobkýň. Žalovanému súd prvej inštancie priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyne žalobu odôvodnili
tým, že sú rodinnými príslušníčkami a blízkymi osobami neb. U. G., nar. XX. XX. XXXX, R.. XX. XX.
XXXX, konkrétne žalobkyňa 1/ je jeho manželkou a žalobkyňa 2/, 3/ sú jeho dcérami. D.. U. G. zomrel

dňa XX. XX. XXXX S. A.. V tom čase sa nachádzal v domácom liečení u žalobkyne 2/, pretože bol
onkologickým pacientom s diagnózou zhubný nádor orofaryngu, pričom na následky tejto choroby aj
zomrel. Po jeho smrti žalobkyňa 2/ oslovila žalovanú a objednala si u nej služby pohrebnej činnosti
spočívajúce v počiatočnej starostlivosti o pozostatky neb. U. G., ich úpravu, uloženie do rakvy, prepravu
auloženiedočasupochovania,predajrakvyasmútočnýchpotrieb.Podľadohodyžalovanámalatelesné
pozostatky neb. U. G. uložiť do dňa pohrebu, ktorý bol stanovený na 4. 1. 2018 o 15:00 a v tento deň

ich mala previesť do obce Štítnik, kde sa mal uskutočniť pohrebný obrad, a to cca 1 až 2 hodiny pred
obradom, aby mohli byť tieto telesné pozostatky vystavené v Dome smútku na katafalk. O tomto dátume
a približnom čase prevozu telesných pozostatkov informovala žalobkyňa 2/ aj pracovníkov obecného
úraduobceŠtítnikakoprevádzkovateľaDomusmútku.Vrozporesdohodouvšakžalovanábeztoho,aby
o tom kohokoľvek z pozostalých informovala, resp. že by o skoršom príchode informovala aj príslušných
pracovníkov obce Štítnik, svojvoľne uskutočnila prevoz telesných pozostatkov neb. U. G. do obce Štítnik

deň vopred a to dňa 3. 1. 2018. Po príchode do obce Štítnik boli telesné pozostatky neb. U. G. v
značnom štádiu rozkladu - jeho telesné pozostatky neboli zmrazené, telesné tekutiny vytekali z truhly a
bolo cítiť mŕtvolný pach. Pracovníci obecného úradu obce Štítnik po obhliadke pozostatkov zosnulého
a zistení ich zlého stavu bezodkladne telefonicky informovali žalobkyňu 2/. Telesné pozostatky nebolo
možné vystaviť ani na katafalk, aby nedošlo k ohrozeniu verejného zdravia a na základe dohovoru
s pozostalými bol neb. U. G. pochovaný ráno dňa 4. 1. 2018 o 9:00 hod. bez smútočného obradu a

dôstojnej rozlúčky pozostalých, rodinných príslušníkov, priateľov a ostatných známych so zosnulým.
Týmtokonanímžalovanejpodľažalobkýňdošlokneoprávnenémuzásahudoosobnostnýchprávneb.U.G., konkrétne do jeho práva na dôstojné nakladanie s jeho telesnými pozostatkami po jeho smrti (ust. § 3
ods. 2 a ô 4 ods. 1 písm. f/ zákona o pohrebníctve ), ale taktiež aj do osobnostných práv jeho najbližších
rodinných príslušníkov, ktorým bola konaním žalovanej znemožnená dôstojná smútočná rozlúčka s

manželom a otcom a tým zasiahnuté do ich práva na ochranu súkromia, rodinného života a ľudskej
dôstojnosti. Podľa žalobkýň žalovaná pri nakladaní s telesnými pozostatkami zosnulého postupovala v
rozpore s príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, keď napriek okolnostiam smrti neb.
U. G., dĺžke času medzi jeho smrťou a pohrebom, potrebe prevozu z Pezinka do Štítnika a stavu jeho
pozostatkov, nezabezpečila uloženie jeho pozostatkov do mraziaceho zariadenia, ktoré by zabezpečilo

trvalé udržanie teploty nižšej ako -10 stupňov C (§ 8 ods. 4 písm. h/ zákona o pohrebníctve), resp. v
rozpore s dohodou so žalobkyňou 2/, keď svojvoľne vykonala prevoz telesných pozostatkov deň vopred
ako bolo dohodnuté a tieto do miesta poslednej rozlúčky doviezla v zlom stave, ktorý neumožňoval
dôstojnú a plánovanú rozlúčku príbuzných zo zosnulým.

3. Žalovaná uviedla, že nebolo preukázané, že by došlo k porušeniu ustanovení zákona o pohrebníctve

pri prevoze a manipulácii s telesnými pozostatkami zomrelého. Tým, že telesné pozostatky zomrelého
U. G. boli prevezené do miesta poslednej rozlúčky určenej žalobkyňami dňa 3. 1. 2018, neprišlo zo
strany žalovanej k porušeniu dohody. Pri objednávke pohrebných služieb žalobkyne oznámili termín a
miesto konania poslednej rozlúčky. Nikde nebolo výslovne uvedené, že prevoz musí byť vykonaný v
deň konania rozlúčky, tesne pred obradom. Práve naopak, z dôvodu opatrnosti pre nepredvídateľnosť

poveternostných podmienok a stav cestných komunikácii, keďže sa jednalo o mesiac január a
vzdialenosť viac ako 300 km, prišlo k prevozu deň vopred. O prevoze dňa 3. 1. 2017 bol pracovníkmi
vykonávajúcimi prevoz telefonicky informovaný obecný úrad Štítnik a po príchode do miesta určenia
bola vykonaná konečná úprava telesných pozostatkov nebohého za prítomnosti osoby zodpovednej za
správu domu smútku a tieto boli následne prítomnému pracovníkovi odovzdané a ním prevzaté. Telesné

pozostatky nijako nevykazovali stav, ako tento opisujú žalobkyne. Obec Štítnik oznámila meno osoby,
ktorá bola zodpovedná za správu cintorína v obci, ktorou je D. D., ktorý tiež prevzal telesné pozostatky
neb. U. G.. Obec Štítnik má platnú licenciu na prevádzkovanie cintorína a tiež chladiace zariadenie
v dome smútku, ktoré je v plne funkčnom stave. Nie je však preukázané a potvrdené, že chladiace
zariadenie v dome smútku, kde boli po privezení uložené telesné pozostatky neb. U. G., bolo aj zapnuté

a nastavené na teplotu, ktorú si vyžadovala doba od úmrtia XX. XX. XXXX do 3. 1. 2018. Práve v
dôsledku neodborného postupu pracovníkov obce Štítnik mohlo prísť k tomu, že telesné pozostatky
neb. U. G. boli v stave značného rozkladu a ich uloženie do hrobu bolo nutné bezodkladne po zistení
tohto stavu bez možnosti uskutočnenia dôstojnej rozlúčky. Od doby úmrtia U. G. až do jeho prevozu
do miesta poslednej rozlúčku, t.j. od 22. 12. 2017 do 3. 1. 2018, bolo zabezpečené uloženie telesných

pozostatkov vchladiacomzariadenívdomesmútkuPezinok,ktoréjevlastníctvomavspráveMestského
podniku služieb Pezinok, ktorý zodpovedá za jeho prevádzku. Pri prevoze do miesta poslednej rozlúčky
bolo použité vozidlo vybavené chladiacim zariadením dlhodobo nastaveným na zákonom požadovanú
teplotu a taktiež vonkajšia teplota ovzdušia sa v deň prevozu pohybovala v mínusových hodnotách.
Pokiaľ by telesné pozostatky zomrelého vykazovali žalobkyňami tvrdený stav, pracovníci vykonávajúci

prevoz by ho nemohli realizovať na takú dlhú vzdialenosť pre nepriaznivé sprievodné javy. Regionálny
úrad verejného zdravotníctva Bratislava dňa 9. 2. 2018 vykonal zdravotný dozor v pohrebnej službe O.,
Z.. Z. F..P.. a pri vykonávaní činnosti pohrebníctva neboli zistené žiadne nedostatky.

4. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej

inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Nepreukázalo sa, že by sa žalobkyňa v 2.
rade a žalovaná dohodli na výlučnom termíne prevozu dňa 4. 1. 2018 dve hodiny pred pohrebom.
Z výpovede žalobkyne v 2. rade vyplýva, že prevoz do Štítnika bol dohodnutý na deň 4. 1. 2018
ráno. Žalobkyne taktiež uviedli, že súčasťou dohody medzi žalobkyňou v 2. rade a žalovanou bola aj
zodpovednosť a starostlivosť o telesné pozostatky p. G., ktorá patrila žalovanej až do okamihu pohrebu.

Z vyjadrenia žalovanej zo dňa 4. 10. 2019 vyplýva, že nikde nebolo výslovne uvedené, že prevoz
musí byť vykonaný tesne pred obradom a tak neporušili dohodu so žalobkyňou v 2. rade. Vzhľadom
na tieto protichodné vyjadrenia zmluvných strán (žalobkyne v 2. rade a žalovanej) a na neexistujúcu
písomnú formu zmluvy medzi zmluvnými stranami, je znemožnené objektívne konštatovať porušenie
povinností vyplývajúcich z dohody. Žalobkyne tak nepreukázali porušenie dohody, keďže nebol zrejmý

ani samotný obsah dohody, ktorý bol sporný. Ak by aj takáto dohoda v tomto znení existovala, nie je
možné konštatovať porušenie dohody zo strany žalovanej, bez skúmania okolností vedúcich k takému
konaniu žalovanej. Vzhľadom na nepriaznivé poveternostné podmienky, ktoré mali byť dňa 0 4. 1.
2018 a vzhľadom na záujem na zabezpečení prítomnosti telesných pozostatkov včas pri vzdialenostivyše 300 km od Pezinka, je možné konštatovať, že žalovaná prevozom telesných pozostatkov deň
pred pohrebom konala s odbornou starostlivosťou. Aj vzhľadom na skutočnosť, že obec Štítnik vlastní
a prevádzkuje chladiace zariadenie v dome smútku, ktoré chladí na rovnakú teplotu, ako zariadenie

používané v Pezinku, nemohlo dôjsť k zhoršeniu stavu pozostatkov v chladiacom zariadení obce Štítnik,
pokiaľ bolo zapnuté a fungovalo správne. Zároveň žalovaná vlastní jediné vozidlo určené na prepravu
telesných pozostatkov, ktoré je vybavené chladiacim zariadením, pričom svedkovia T. V. F. potvrdili, že
bolo zapnuté a to na teplotu -2 °C, resp. cca 3 - 4 °C. To, že sa svedkovia rozchádzali vo výpovedi v
konkrétnej výške teploty vo vozidle je irelevantné, keďže obe uvedené teploty sú v zákonom stanovenej

úrovni 0 - 5 °C. Zároveň svedkovia D. V. C. potvrdili, že telesné pozostatky boli privezené modrou
dodávkou. Samotná skutočnosť, či boli telesné pozostatky prevezené o deň skôr alebo až v deň pohrebu
tak nemôže zmeniť nič na stave telesných pozostatkov dňa 4. 1. 2018. Zo svedeckých výpovedí (Z.
C., S., T., F., I.) taktiež vyplýva, že je bežnou praxou, ak sa telesné pozostatky prevážajú deň pred
plánovaným pohrebom, predovšetkým ak ide o prevoz z väčšej vzdialenosti. Žalobkyne tak nepreukázali
nedôstojné nakladanie s telesnými pozostatkami pri ich prevoze do obce Štítnik. Súd sa zaoberal aj

námietkou žalobkýň, že telesné pozostatky neb. U. G. boli v zlom stave a žalovaná zodpovedá za
tento stav, ktorý vylučoval dôstojnú rozlúčku s neb. U. G.. Žalobkyne v záverečnom vyjadrení uviedli,
že telesné pozostatky neb. U. G. boli v zlom stave a teda v stave nespôsobilom na dôstojnú poslednú
rozlúčku, čo mala priznať aj právna zástupkyňa žalovanej na pojednávaní konanom dňa 4. 6. 2020. Tá
na danom pojednávaní uviedla, že telesné pozostatky v čase pohrebu zodpovedali dobe od úmrtia. Zo

svedeckých výpovedí svedkov, ktorí prišli do kontaktu s telesnými pozostatkami (svedkovia D., C., S.,
T., F.) vyplynulo, že telesné pozostatky boli po privezení do obce Štítnik v zlom stave, čo však vyplynulo
výlučne zo subjektívnych pocitov svedkov Nováka, C. V. S.. K stavu telesných pozostatkov neb. U.
G. je nevyhnutné uviesť, že žalobkyňa v 2. rade ako objednávateľka pohrebu rozhodla, po konzultácii
s rodinou o vykonaní pohrebu po 14-tich dňoch od úmrtia neb. U. G., predovšetkým kvôli pracovnej

zaťaženosti žalobkyne v 3. rade, ktorá bola na zástupe v práci v Rakúsku. Z uvedeného vyplýva, že išlo
o slobodné a vopred premyslené rozhodnutie žalobkyne v 2. rade ako objednávateľky služieb pohrebnej
služby. Takáto doba je extrémna pre uchovanie telesných pozostatkov v chladiacom zariadení, avšak je
v súlade s § 8 ods. 4 písm. h/ ZoP, pokiaľ si stav telesných pozostatkov nevyžaduje ich zamrazenie. Aj z
vyjadrenia svedkov F., D., C., U., S. V. I. vyplýva, že v prípade uloženia telesných pozostatkov po dobu

13 dní v chladiacom zariadení a vykonania pohrebu na 14-ty deň od úmrtia ide o extrémnu situáciu, s
ktorou sa svedkovia predtým nestretli, resp. v prípade p. I. Z.a s takou situáciou stretol iba raz počas
30 ročnej praxe. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že pochovanie na 14-ty deň od úmrtia neb. U. G.
si zvolila žalobkyňa v 2. rade, pričom si mohla byť vedomá toho, že telesné pozostatky pri zachladení
na 14 dní budú vykazovať známky rozkladných procesov. Argumentácia žalobkýň, že žalovaná porušila

zákon o pohrebníctve tým, že nezamrazila telesné pozostatky neb. U. G., keďže to malo vyplývať zo
stavu týchto pozostatkov, je absolútne nesprávna, vzhľadom na fakt, že z listu o prehliadke mŕtveho a
štatistického hlásenia o úmrtí zo dňa 22. 12. 2017, ani z vyjadrení strán alebo svedkov nevyplývalo,
že telesné pozostatky neb. U. G. by boli v zlom stave pri ich prevzatí žalovanou dňa 22. 12. 2017.
Hodnotiť stav telesných pozostatkov ku dňu ich prevzatia žalovanou podľa stavu po 14-tich dňoch od

úmrtianiejemožné.Žalobkynetedanepreukázaliporušeniepovinnostižalovanejvyplývajúcezozákona
o pohrebníctve, pričom sama žalobkyňa v 2. rade rozhodla o pochovaní telesných pozostatkov 14 dní
od úmrtia neb. U. G.. Súd zároveň poukazuje na zjavnú neskúsenosť pracovníkov obce, ktorí prevzali
telesné pozostatky neb. U. G. dňa 3. 1. 2018 a žalovaná správne poukázala na skutočnosť, či boli
títo pracovníci oprávnení manipulovať s telom a či boli oprávnení rozhodnúť o predčasnom pochovaní

telesných pozostatkov neb. U. G.Č.. Z. D. D. uviedol, že ako správca domu smútku pracoval od roku
2016, to znamená, že v čase prevzatia telesných pozostatkov na tejto pozícii pracoval 1 - 2 roky.
Svedok Š. C. pracoval ako koordinátor, pracovník aktivačných činností dokonca od roku 2017, t. j o rok
kratšie ako svedok D.. Z. I. S., ktorý sa tiež dostal do kontaktu s telesnými pozostatkami, vypomáhal
pri pochovávaní cca 2 roky. Zároveň každý z nich uviedol, že sa nikdy nestretli s takto vyzerajúcimi

telesnými pozostatkami, ktoré boli uložené v chladiarenskom zariadení po dobu 13 dní. Z uvedeného
je zrejmé, že svedkovia, ktorí vypovedali o zlom stave telesných pozostatkov neb. U. G., boli v čase
prevzatia telesných pozostatkov neskúsení a hodnotili ich výlučne na základe vlastných subjektívnych
vnemov, hoci tvrdili, že im pri prevzatí bolo zle a bolo cítiť veľký mŕtvolný zápach. Zároveň je nutné
poukázaťajnarozporvyjadrenísvedkov,skutkovéhostavuuvedenéhovžalobeaPotvrdenia.Svedkovia

zhodne uviedli, že telesné pozostatky síce boli podľa ich slov v zlom stave, avšak telesné tekutiny
nevytekali z truhly, tak ako to opisovali žalobkyne v žalobe a starosta obce Štítnik p. N. v Potvrdení. Je
nutné podotknúť, že starosta obce, ako štatutárny orgán obce, ktorá má povolenie na prevádzkovanie
pohrebiska, sa nezúčastnil prevzatia telesných pozostatkov ani samotného pohrebu. Za kľúčovú súdpovažuje skutočnosť, že rozhodnutie o skoršom pochovaní telesných pozostatkov neb. U. G. urobil D.
D., správca domu smútku v obci Štítnik a to zo subjektívnych dôvodov, keďže cítil zápach a telesné
pozostatky vyzerali zle. O uvedenom rozhodnutí informoval aj starostu obce Štítnik, ktorý mu na to dal

súhlas. Zároveň p. Novák žalobkyniam dokonca zakázal otvoriť rakvu a skontrolovať telesné pozostatky,
prípadnevyhotoviťdokumentáciu.Zosvedeckejvýpovedep.D.vyplýva,žetakspravilpreto,žerodinaby
nemusela zniesť pohľad na telesné pozostatky. Takéto konanie p. D. je síce ľudsky pochopiteľné, avšak
žalobkyne takto pripravil o možnosť vykonania dokumentácie, ktorá by na súde bola použiteľná ako
dôkazný prostriedok a objektívne by preukázal stav telesných pozostatkov. Zároveň tak to bol p. D., ktorý

zamedzil poslednej rozlúčke s neb. U. G. a to len na základe svojho subjektívneho rozhodnutia. Samotné
konštatovanie zlého stavu, ktorý je tvorený predovšetkým mŕtvolným zápachom, fialovými končatinami
alebo postúpeným procesom rozkladu sa nedá preukázať inak ako svedeckými výpoveďami, ktoré sú
však získané od osôb neskúsených so stavom telesných pozostatkov, ktoré sú zachladené po 14-
tich dňoch od úmrtia. Práve chýbajúca dokumentácia zabraňuje objektívnemu konštatovaniu porušenia
predpisov zo strany žalovanej alebo inej osoby.“ S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu

zamietol a o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.

5. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie žalobkyne. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobe vyhovie. Poukázali na to, že súd prvej inštancie prehliadol nespornú skutkovú
okolnosť, že telesné pozostatky zosnulého U. G. boli v zlom stave - v stave nespôsobilom na dôstojnú

poslednú rozlúčku. Toto skutkové tvrdenie žalovaná účinne nepoprela, naopak, sama na pojednávaní
dňa 4. 6. 2020 uviedla, že „telesné pozostatky boli v zlom stave“. Zlý a verejnú rozlúčku vylučujúci
stav telesných pozostatkov zomrelého U. G. bez ďalšieho preukazuje dôvodnosť žaloby, pretože za
stav telesných pozostatkov zomrelého od ich prevzatia po úmrtí až do okamihu ich uloženia do hrobu
zodpovedala žalovaná. S tejto súvislosti žalobkyne v odvolaní uviedli: „Žiadna zo žalobkýň nikdy so

žiadnym iným subjektom zmluvu o zabezpečení pohrebných služieb neuzavrela, telesné pozostatky
od žalovanej neprevzala a neodovzdala inému subjektu, nedala žalovanej pokyn a/alebo súhlas na
ich skorší prevoz do obce Štítnik, ako ani na odovzdanie telesných pozostatkov pracovníkom obce
Štítnik alebo akémukoľvek inému subjektu. To, akým spôsobom a s akým výsledkom bude nakladané
s týmito telesnými pozostatkami, bolo teda výlučnou zodpovednosťou žalovanej, ktorá sa tejto svojej

zodpovednosti, vrátane zodpovednosti za ich zlý stav, snaží teraz účelovo zbaviť zvaľovaním viny na
ľudí, ktorým ona sama a dobrovoľne ( sic!!! ) tieto telesné pozostatky na základe vlastného rozhodnutia
bez súhlasu žalobkýň, resp. bez toho, aby si toto odovzdanie a prevzatie vôbec nechala aspoň formálne
písomne potvrdiť, odovzdala. Ak by aj preto zlý stav telesných pozostatkov zomrelého U. G. vylučujúci
verejnú rozlúčku bol čisto hypoteticky spôsobený konaním, resp. nekonaním pracovníkov obce

Štítnik, nemá to vo vzťahu k nárokom žalobkýň a vzájomnému zmluvnému vzťahu medzi žalobkyňami
a žalovanou žiadny význam.“ Žalobkyne ďalej v odvolaní uviedli, že skutočnosť, že nakladanie s
telesnými pozostatkami až do okamihu ich pochovania je výlučnou zodpovednosťou pohrebnej služby,
potvrdzuje aj zák. č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve v znení účinnom ku dňu 31. 12. 2019, ktorý
právo pochovávať ľudské pozostatky do hrobu priznáva výlučne prevádzkovateľovi pohrebnej služby,

nie aj prevádzkovateľovi pohrebiska. Je preto irelevantné, kedy bol prevoz telesných pozostatkov z
Pezinka do obce Štítnik vykonaný, resp. z akého dôvodu. Žalobkyne nikdy netvrdili, že by ich nárok
voči žalovanej vznikol v dôsledku porušenia dohody strán o dátume prevozu telesných pozostatkov.
Podľa žalobkýň vyznieva absurdne tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovaná prevozom telesných
pozostatkov deň pred pohrebom konala s odbornou starostlivosťou. V tejto súvislosti žalobkyne v

odvolaní uviedli: „Je výsmechom žalobkýň, ako i ostatných klientov prevádzkovateľov pohrebných
služieb, aby svojvoľné prevážanie telesných pozostatkov 300 km bez toho, aby daný prevádzkovateľ
pohrebnej služby informoval objednávateľa ( pozostalého ) o takomto prevoze a mal aspoň telefonicky
zaistené prevzatie týchto telesných pozostatkov inou na to oprávnenou osobou, príp. umiestnenie týchto
pozostatkov do príslušného chladiaceho alebo mraziaceho zariadenia, bolo súdom - ako orgánom

ochrany práva - označené za konanie s odbornou starostlivosťou. Ide o nezákonný a nanajvýš
necitlivý postup súdu, bez štipky empatie k pozostalým a úcty k princípom práva. Pre žalobkyne je
nepochopiteľné, ako môže súd takýto bezohľadný a neúctivý postup pohrebnej služby považovať za
konanie s odbornou starostlivosťou. Už samotný fakt, že žalovaná prevážala pozostalého v rozpore
s dohodou a ponechala ho „napospas“ tretím osobám, bolo porušením ust. § 4 ods. 1 písm. f/ zák.

č. 131/2010 Z.z.“ Nie je hypotetickou otázkou, čo by žalovaná robila v prípade, ak by obec Štítnik
nedisponovala žiadnym chladiacim zariadením. Žalovaná totiž v čase vykonania prevozu telesných
pozostatkov vôbec nevedela, či obec Štítnik takýmto zariadením disponuje, túto skutočnosť vopred
nezisťovala a o príchode informovala pracovníkov obe Štítnik až v okamihu, keď sa vozidlo žalovanej stelesnými pozostatkami už nachádzalo pred bránou cintorína v Štítniku. Stav telesných pozostatkov neb.
U. G. nebol dobrý, čo vyplynulo z výpovedí svedkov D., S. V. C.. V odôvodnení napadnutého rozsudku
súd prvej inštancie neuviedol žiadne relevantnú skutočnosť, ktorá by spochybňovala dôveryhodnosť

týchto svedkov. Títo svedkovia potvrdili, že stav telesných pozostatkov neb. U.. G. bol taký, že vylučoval
ich verejné vystavenie a verejnú rozlúčku, v dôsledku čoho došlo k zásahu do osobnostných práv
nebohého a žalobkýň. Telesné pozostatky nebohého museli byť v zlom stave už pri ich privezení do
obce Štítnik, pretože okamžite po ich privezení boli uložené do chladiaceho zariadenia v obci Štítnik,
ktoré - ako to potvrdili svedkovia N., C., D. V. S. - v danom čase fungovalo a bolo nastavené na -5

stupňov. Tieto skutočnosti žalovaná nerozporovala. Vzhľadom na to žiadne konanie alebo nekonanie
pracovníkov obce Štítnik nemohlo viesť k zlému stavu pozostatkov nebohého. Ich zlý stav preto musel
existovať už v čase ich príchodu do obce Štítnik a teda musel byť spôsobený výlučne konaním, resp.
nekonaním zamestnancov žalovanej. Žalobkyne neboli v zmluvnom vzťahu v obcou Štítnik a preto
akékoľvek konanie alebo nekonanie pracovníkov obce Štítnik ide výlučne na ťarchu zodpovednosti
žalovanej. Pokiaľ ide o konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobkyňa 2/ si mala byť vedomá toho, že

telesné pozostatky pri zachladení na 14 dní budú vykazovať známky rozkladných procesov, žalobkyne
v odvolaní uviedli: „Žiadna zo žalobkýň nie je - na rozdiel od žalovanej - odborne spôsobilou osobou
v oblasti prevádzkovania pohrebnej služby. Z tohto dôvodu preto aj žalobkyňa 2/ oslovila žalovanú s
požiadavkou na poskytnutie služieb súvisiacich s pohrebom zomrelého pána G.. Pri vybavovaní pohrebu
pritom žalobkyňa 2/ uviedla žalovanej všetky rozhodné skutočnosti a to vrátane doby, počas ktorej bude

potrebné uchovať telesné pozostatky tak, Aby boli spôsobilé verejného vystavenia a verejnej rozlúčky.
Žalovaná v konaní opak netvrdila, ani ho nepreukázala. Žalovaná nikdy žalobkyni 2/ alebo ktorejkoľvek
inej žalobkyni neuviedla, že by ich/jej požiadavky, vrátane požiadavky na verejné vystavenie a verejnú
rozlúčku telesných pozostatkov nebolo možné splniť z dôvodu dlhšieho času od úmrtia zomrelého p. G.,
resp. z dôvodu nutnosti uloženia telesných pozostatkov na dlhšiu dobu. Žalovaná taktiež poskytnutie

služby neodmietla z dôvodu, že nedisponuje mraziacim zariadením, ktoré zabezpečí trvalé udržanie
teploty nižšej ako -10 stupňov Celzia pre prípad, že si uloženie do takéhoto zariadenia bude vyžadovať
stav ľudských pozostatkov. Ak preto aj samotný súd prvej inštancie uvádza, že doba 14 dní je extrémna
(viď bod 45. odôvodnenia), bolo zodpovednosťou žalovanej ako odborne spôsobilej osoby, nie žalobkýň,
aby všetky tieto okolnosti vzala do úvahy pri akceptovaní objednávky a požiadaviek žalobkyne 2/ a

postupovala pri poskytovaní dohodnutých služieb tak, aby bolo možné vykonať verejné vystavenie a
verejnúrozlúčkesozomrelýmpánomG..Pripomíname,žežiadnazožalobkýňnikdyžalovanúnežiadala,
aby telesné pozostatky zomrelého pána G. uložila do chladiaceho zariadenia - požiadavkou žalobkýň
bolo uloženie telesných pozostatkov tak, aby žalovanou zvolený a použitý spôsob umožnil žalobkyniam
verejné vystavenie a dôstojnú verejnú rozlúčku s ich zomrelým manželom a otcom. To, že žalovaná

zvolila evidentne nesprávny spôsob, nemôže ísť v súčasnosti na ťarchu žalobkýň. zomrelého pána
G. uložila do chladiaceho zariadenia - požiadavkou žalobkýň bolo uloženie telesných pozostatkov tak,
aby žalovanou zvolený a použitý spôsob umožnil žalobkyniam verejné vystavenie a dôstojnú verejnú
rozlúčku s ich zomrelým manželom a otcom. To, že žalovaná zvolila evidentne nesprávny spôsob,
nemôže ísť v súčasnosti na ťarchu žalobkýň.“ Ďalej žalobkyne v odvolaní uviedli, že pokiaľ sa v konaní

žalovaná bránila tým, že stav, v akom boli telesné pozostatky neb. U.. G. privezené do obce Štítnik, bol
bežný stav telesných pozostatkov uložených na tak dlhý čas v chladiacom zariadení, z týchto tvrdení
žalovanej vyplýva, že samotná žalovaná musela vedieť , že v prípade uloženia telesných pozostatkov
len do chladiaceho zariadenia na 13 dní, tieto nebudú v stave spôsobilom na verejnú rozlúčku a rovnako
musela vedieť, že požadovaný stav telesných pozostatkov zabezpečí len ich uloženie do mraziaceho

zariadenia. Napriek tomu žalovaná telesné pozostatky neb. U.. G. uložila len do chladiaceho a nie
do mraziaceho zariadenia. Ak žalovaná vedela, že uloženie telesných pozostatkov do chladiaceho
zariadenia na 13 dní nebude postačovať a že telesné pozostatky nebohého budú v stave, ktorý očití
svedkovia popísali ako neznesiteľný, a teda vylučujúci bežnú verejnú rozlúčku a pohreb, mala o
tom vopred informovať žalobkyňu 2/, resp. mala odmietnuť prevziať tieto telesné pozostatky, čo ale

neurobila a akceptovala všetky požiadavky žalobkýň, vrátane požiadavky na verejné vystavenie a
verejnú rozlúčku. Rovnako tak mala žalovaná žalobkyne informovať o tom, že nedisponuje mraziacim
zariadením. Naopak, žalovaná žalobkyňu 2/ ubezpečovala o tom, že uloženie na tak dlhú dobu je v
poriadku a že sa verejná rozlúčka a pohreb budú môcť uskutočniť. Napokon žalobkyne v odvolaní
namietli, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v rozpore s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

6. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
je dôvodné a napadnutý rozsudok nie je vecne správny.

8. Ust. § 15 Obč. zák. zabezpečuje s ohľadom na požiadavku zachovania piety, pamiatky a spomienky
ochranu osobnosti fyzickej osoby aj vtedy, keď už fyzická osoba nie je nažive a keď teda už nemá
možnosť sama sa právne brániť (ide o ochranu cti, dôstojnosti a povesti zomrelej fyzickej osoby, o
ochranu jej mena a pod.). Z tohto dôvodu priznáva Občiansky zákonník z titulu zvláštneho právneho

nástupníctva (nie teda z titulu dedenia) určitým taxatívne vypočítaným osobám zvláštne pôvodné
(originárne) osobnostné právo na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby (tzv. posmrtná,
postmortálna ochrana). Toto právo možno uplatniť po smrti dotknutej fyzickej osoby bez ohľadu na to, či
bol neoprávnený zásah urobený ešte za jej života alebo až po jej smrti. Zvláštne osobnostné právo osôb
podľa § 15 Obč. zák. nie je čo do obsahu a rozsahu, ani čo do funkcie zhodné s vlastným osobnostným
právom zomrelej fyzickej osoby. Obe tieto práva však majú spoločné to, že i osoby uvedené v § 15 Obč.

zák. na občianskoprávnu ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby použiť právne prostriedky, ktoré
stanovuje ust. § 13 Obč. zák. Medzi osobnostné práva požívajúce ochranu v zmysle § 11 a nasl. Obč.
zák. patrí i právo na ochranu života, zdravia a tela. S ľudským telom treba ako za života fyzickej osoby,
tak aj po jej smrti nakladať s úctou a rešpektom. Preto postmortálna ochrana osobnosti nie je vylúčená
ani v prípade, ak manipulácia s telom zomrelej fyzickej osoby nevykazuje úctu, rešpekt a dôstojnosť. V

prípade takejto manipulácie s telom zomrelého môže dôjsť k zásahu do osobnostných práv pozostalých
a to konkrétne do ich práva na rešpektovanie súkromného života.

9. V konaní bolo preukázané, že telesné pozostatky neb. U. G. boli v takom stave, že neboli spôsobilé
na dôstojnú poslednú rozlúčku. Vyplýva to celkom jednoznačne z výpovedí svedkov C., S. V. D.. Preto

treba urobiť záver, že žalovaná nenakladala s telom zomrelého s úctou a s rešpektom. Odvolací súd
je zhodne s odvolateľkami toho názoru, že za stav telesných pozostatkov zomrelého U.. G. od ich
prevzatia až do ich uloženia do hrobu zodpovedala výlučne žalovaná. Len s ňou boli žalobkyne, resp.
žalobkyňa 2/ v právnom vzťahu. Preto akékoľvek úkony vykonané s telesnými pozostatkami zomrelého
v obci Štítnik a akýkoľvek stav príslušných zariadení v tejto obci ide len na vrub žalovanej. Žalovanej

boli dobre známe požiadavky žalobkýň v súvislosti s pohrebom nebohého a napriek tomu predmetnú
zákazku prijala. Žalovaná musela mať vedomosť o tom, že v prípade uloženia telesných pozostatkov
nebohého na dobu 13 dní len do chladiaceho, teda nie mraziaceho zariadenia, tieto telesné pozostatky
nebudú v stave spôsobilom na verejnú rozlúčku s nebohým U.. G.. Inými slovami, ak žalovaná mala túto
vedomosť a ak nedisponovala mraziacim zariadením, mala objednávku žalobkýň odmietnuť, prípade

od nich mala požadovať úpravu objednávky tak, aby nedošlo k zhoršeniu stavu telesných pozostatkov
do takej miery, že verejná rozlúčka s nebohým bola vylúčená. V tejto súvislosti treba poukázať na
ust. § 8 ods. 4 písm. h/ zák. č. 131/2010 Z.z., podľa ktorého je prevádzkovateľ pohrebnej služby
povinný telesné pozostatky do času pochovania ukladať do chladiaceho zariadenia s tým, že ak doba od
zistenia úmrtia do pochovania presiahne 14 dní alebo ak to vyžaduje stav pozostatkov, je prevádzkovateľ

pohrebnej služby povinný telesné pozostatky ukladať do mraziaceho zariadenia. Teda zodpovednosť
za stav telesných pozostatkov zomrelého nesie výlučne prevádzkovateľ pohrebnej služby, ktorým bola
v prejednávanej veci žalovaná. Z ust. § 8 ods. 2 písm. a/ až d/ cit. zákona vyplýva, že prevádzkovateľ
pohrebnej služby zodpovedá za stav telesných pozostatkov zomrelého od počiatočnej starostlivosti
o telesné pozostatky až do pochovania vrátane prenosu rakvy. Tejto zodpovednosti sa žalovaná ako

prevádzkovateľ pohrebnej služby nemôže zbaviť.
10. Možno zhrnúť, že žalovaná svojím postupom, ktorý bol v rozpore so zákonom č. 131/2010 Z.z. o
pohrebníctve spôsobila, že telesné pozostatky neb. U.. G. boli v čase pohrebu v stave nespôsobilom
na dôstojnú poslednú rozlúčku s nebohým. Žalovaná teda s telesnými pozostatkami neb. U.. G.
nenakladala s potrebnou úctou, dôstojnosťou a s rešpektom, v dôsledku čoho neoprávnene zasiahla

do osobnostných práv nebohého. Preto sa žalobkyne oprávnene domáhajú tzv. postmortálnej ochrany
v zmysle § 15 Obč. zák. Odvolací súd považuje tiež za nepochybné, že žalovaná týmto postupom
neoprávnene zasiahla aj do osobnostných práv žalobkýň, ktoré boli najbližšími príbuznými nebohého.
Ide tu konkrétne o neoprávnený zásah do práva žalobkýň na rešpektovanie ich súkromného života
bezpochyby zahrňujúceho aj právo žalobkýň na dôstojnú rozlúčku s manželom (žalobkyňa 1/) a s

dcérami (žalobkyne 2/, 3/).

11. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny. Preto ho odvolací súd zrušil
podľa § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšiekonanie.Vňombudesúdprvejinštancievychádzaťztoho,žežalobaječodozákladeplneopodstatnená
a vykoná dokazovanie iba čo sa týka výšky nároku, resp. čo sa týka vhodnosti a dôvodnosti žalobkyňami
použitých prostriedkov nápravy (ospravedlnenie, náhrada nemajetkovej ujmy). Žalobkyne budú musieť

odstrániť vadu žaloby spočívajúcu v tom, že z nej nie je úplne jasné, aký nárok uplatňujú v zmysle
§ 15 Obč. zák., teda v rámci tzv. postmortálnej ochrany a aký nárok uplatňujú sami v zmysle § 11, §
13 Obč. zák. Ospravedlnenie sa žalobkyniam je morálnou satisfakciou, ktorú zrejme vzhľadom na jej
formuláciu požadujú žalobkyne v zmysle § 15 Obč. zák. v rámci tzv. postmortálnej ochrany osobnosti,
pričom náhradu nemajetkovej ujmy peniazoch zrejme požadujú samotné žalobkyne z titulu zásahu do

ich osobnostných práv v zmysle § 11 až 13 Obč. zák. Tu treba zdôrazniť, že v prípade nároku podľa
§ 15 Obč. zák. a nároku podľa § 11 až 13 Obč. zák. ide o dva relatívne samostatné nároky. K každom
prípade bude potrebné tieto nejasnosti odstrániť, čo bude povinnosťou žalobkýň. Odvolací súd dodáva,
že z ustálenej judikatúry vyplýva, že v prípade tzv. postmortálnej ochrany osobnosti v zmysle § 15 Obč.
zák. nie je možné priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (viď rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 30. 3. 2010 sp. zn. 2 Cdo 93/2008). Súčasne odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej

inštancie, že ustálená judikatúra je jednotná v tom, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím
takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14. 3.
2012 sp. zn. 6 Cdo 185/2011). V neskončenom konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy preto nemožno
žalobcovi priznať úroky z omeškania.

12. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o nároku na náhradu trov prvoinštančného
i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).