Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. september 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/6/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5920201820
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5920201820.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov
senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobkyne: Ing. J. T., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom P. XX/A, L., právne zastúpenej JUDr. Andrejom Garom, advokátom so sídlom
P. XX, X., proti žalovanému: Prima banka Slovensko a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31575951,
právne zastúpenému spoločnosťou Sedlačko & Partners, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava,

o zaplatenie 9.206 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/27/2020-318 zo dňa 2.7.2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o n e ch á v a n e d o t k n u t ý m vo výroku III. o zamietnutí
návrhu žalovaného na prerušenie konania.

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j evo zvyšnej časti.

Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 9.206 eur brutto spolu s 5% úrokom z omeškania ročne od 1.1.2020
do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Súčasne (výrok II.) priznal
žalobkyninároknanáhradutrovkonaniavočižalovanémuvrozsahu100%.Osobitne-výrokIII.-zamietol
návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol.

2.S poukazom na aplikáciu ustanovení § 1 ods. 4, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, 2 veta prvá, § 47
ods. 1 písm. b, § 118 ods. 1, 2, § 119 ods. 3, Zákonníka práce v spojení s § 151 ods. 1, veta
prvá, ods. 2, Obchodného zákonníka (všetky ustanovenia citované v napadnutom rozsudku) súd
prvej inštancie východiskovo vymedzil, že predmetom sporu je nárok žalobkyne titulom druhej časti
mimoriadneho výkonnostného bonusu priznaného právnym predchodcom žalovaného žalobkyni dňa
28.07.2016. V danej spojitosti považoval za (dokazovaním) preukázané uzatvorenie pracovnej zmluvy

medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a právnym predchodcom žalovaného ako zamestnávateľom
dňa 09.05.2012, na základe ktorej pracovala žalobkyňa na poste vedúceho zamestnanca - riaditeľ
firemného centra Medzinárodní klienti P. U., a.s. v Košiciach pri dojednanej základnej mzde vo výške
5.500 eur mesačne. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy uzavretej dňa 26.11.2014 došlo k zaradeniu
žalobkyne do funkcie riaditeľ odboru Firemné bankovníctvo U. U., a.s. a k zvýšeniu základnej mzdy na
sumu 7.000 eur mesačne brutto.

3.Z ustáleného skutkového stavu ďalej vyplýva, že dňa 20.07.2015 bola vypracovaná prezentácia
pre dozornú radu U. U., a.s. G. J. týkajúca sa špecifického výkonnostného bonusu pre kľúčových
zamestnancov U. U., a.s., keď následne došlo k písomnému hlasovaniu členov dozornej rady U. U.a.s. v mesiaci december 2015, ktorým bol schválený program Mimoriadneho výkonnostného bonusu
pre vybraných kľúčových zamestnancov, medzi ktorých bola zaradená aj žalobkyňa, v danom čase
v pracovnej pozícii riaditeľa pre korporátne bankovníctvo (kategória zamestnaca B-1), a to v súlade

s materiálom vypracovaným G. J.. Účelom programu bolo motivovať vedúcich pracovníkov banky
po oznámení procesu predaja k zvýšeným výkonom, nakoľko práve títo majú zásadný význam pri
dosahovaní úspechu v procese predaja. Odmena bola napojená na úspešné zavŕšenie predajnej
transakcie, pričom boli stanovené kľúčové ukazovateľa výkonnosti. Žalobkyňa bola informovaná o
zaradení do predmetného programu listom zo dňa 14.12.2015.

4.Následne rozhodnutím predstavenstva U. U., a.s. došlo k schváleniu výplaty špecifického
výkonnostného bonusu vybraným kľúčovým zamestnancom pri zohľadnení stanovených kľúčových
indikátorov vzhľadom na zavŕšenie predaja U. U., a.s. a v nadväznosti na to U. U. a.s. listom zo
dňa 28.07.2016 adresovaným žalobkyni informovala ju o tomto rozhodnutí, kde výslovne bola použitá
formulácia „bol Vám priznaný mimoriadny bonus“, pričom bola uvedená jeho výška 23.016 eur, ďalej
charakteristika - mimoriadny bonus predstavuje variabilné odmeňovanie s ohľadom na regulačné

požiadavky odmeňovania (CDR), politiku odmeňovania skupiny aj politiku odmeňovania U. U., a.s. Z
hľadiska splatnosti bonus bol rozdelený na dve časti 60%, t.j. suma 13.810 eur mala byť vyplatená po
zavŕšenípredajnejtransakciea40%,t.j.suma9.206eur zarok2015budeuhradenáo3rokystermínom
výplaty v r. 2019. K zavŕšeniu predajnej transakcie došlo dňa 29.07.2016 (články na www.hnonline.sk,
www.L.sk, voFinanciach.sk priložené k žalobe).

5.K výplate mimoriadneho výkonnostného bonusu žalobkyni však nedošlo. Predstavenstvo žalovaného
na svojom zasadnutí dňa 19.12.2016 prijalo rozhodnutie, ktorým svoje rozhodnutie o priznaní
mimoriadneho výkonnostného bonusu vybraným kľúčovým zamestnancom zo dňa 29.07.2016 zrušilo.
6.Okresný súd zistil, že ohľadom prvej časti mimoriadneho výkonnostného bonusu v sume 13.810

eur prebehlo súdne konanie na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 24Cpr/22/2017 a toho času
už je právoplatne rozhodnuté o priznaní tejto/prvej časti bonusu žalobkyni (rozsudok Okresného
súdu Bratislava III č.k. 24Cpr/22/2016-361 zo dňa 22.02.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č.k. 8CoPr/6/2019-482 zo dňa 22.12.2020). Poznamenal, že predmetom tohto konania
je samostatný nárok na zaplatenie odloženej časti bonusu splatnej v roku 1919 vo výške 9.206

eur, kde sa zaoberá nielen výškou uplatneného nároku, ale aj základom tohto nároku, pričom je
nepochybne daná súvislosť medzi týmito dvoma konaniami. Z tohto dôvodu zároveň rozhodol o návrhu
na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Bratislava
III pod sp.zn. 24Cpr/22/2016, resp. odvolacieho konania vedeného Krajským súdom v Bratislave pod
sp.zn. 8CoPr/6/2019 tak, že ho zamietol, keď mal za to, že nie je daný dôvod na prerušenie konania na

podklade označeného zákonného ustanovenia, nakoľko neprebieha žiadne súdne konanie, v ktorom sa
rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu.

7.Nadväzne súd prvej inštancie konštatoval, že uplatnený nárok na zaplatenie zložky mzdy,
ktorá je variabilnou a nenárokovateľnou zamestnancovi vzniká momentom osobitného rozhodnutia

zamestnávateľa o priznaní, k čomu došlo rozhodnutím predstavenstva U. U., a.s. zo dňa 28.07.2016,
ktorá skutočnosť bola oznámená žalobkyni listom - oznámením U. U. a.s. o priznaní tohto bonusu zo dňa
28.07.2016. Z jazykového vyjadrenia tohto listu nepochybne vyplýva prejavená vôľa zamestnávateľa
priznať zamestnancovi bonus. Rozhodnutie o priznaní bonusu má konštitutívny účinok a záleží výlučne
na vôli zamestnávateľa, či takéto rozhodnutie príjme alebo nie, samotný zamestnávateľ si vyhodnocuje

splnenie kritérií výkonnosti, ktoré boli vopred dané. Nakoľko právny predchodca žalovaného nárok
na bonus žalobkyni priznal, súd dôvodne predpokladá, že výkonnosť žalobkyne bola vyhodnotená
s výsledkom splnenia požadovaných kritérií výkonnosti. Predmetný list za zamestnávateľa podpísal
predseda predstavenstva a člen predstavenstva.
8.S ohľadom na opísané okresný súd uzavrel, že došlo k priznaniu mimoriadneho výkonnostného

bonusu a to na základe rozhodnutia predstavenstva - štatutárneho orgánu právneho predchodcu
žalovaného, ktorý bol oprávnený v pracovnoprávnych vzťahoch robiť právne úkony za zamestnávateľa.
Inými slovami, zákonné požiadavky na konanie zamestnávateľa pri rozhodovaní o priznaní bonusu
žalobkyni boli dodržané. Je preto dôvodne uplatnený nárok na zaplatenie odloženej časti bonusu,
s termínom výplaty do roku 2019 vo výške 40%, t.j. 9.206 eur a to jednak v časti istiny, ale aj v

časti príslušenstva - úroku z omeškania vo výške 5% ročne od 01.01.2020 do zaplatenia, nakoľko
tým, že žalovaný neuhradil uvedenú odloženú časť bonusu žalobcovi do 31.12.2019, dostal sa dňom
nasledujúcim, t.j. dňom 01.01.2020 do omeškania so zaplatením tejto peňažnej sumy žalobcovi. Výškaúroku z omeškania je v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods.
4 Zákonníka práce, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

9.Jednotlivé námietky žalovaného vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodné. Predovšetkým nezistil
rozpor rozhodnutia o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu s pracovnou zmluvou. Pokiaľ bola
dojednaná v mzdových podmienkach iba základná zložka mzdy, to nevylučuje, aby zamestnávateľ
priznal zamestnancovi aj pohyblivú zložku mzdy. Jedná sa o konsenzus v otázke mzdových podmienok
medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu, konkrétne o ich dohodu o variabilnej zložke mzdy uzavretú

v danom prípade konkludentným spôsobom, ako vyplýva z programu Mimoriadneho výkonnostného
bonusu - jeho prijatia zamestnávateľom, oznámenia žalobkyni, jeho realizácie a následné vyhodnotenie
kritérií zamestnávateľom a priznaní bonusu žalobkyni.
10.Obdobne nie je daný ani rozpor rozhodnutia o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu s
interným predpisom zamestnávateľa - Politika odmeňovania U. U., a.s., ktorá bola účinná od 01.03.2014.
V predmetnej smernici sa pojednáva aj o pohyblivej zložke mzdy. Pohyblivá zložka celkovej odmeny v

zmysle tejto internej smernice môže zahŕňať motivačnú zložku odmeny, ktorej suma záleží na hodnotení
výkonnosti osoby definovanej ako identifikovaný personál, Banky, Skupina U. alebo ich kombinácie,
najviac počas obdobia jedného roka. Uvedené je zjavne v súlade s účelom programu Mimoriadneho
výkonnostného bonusu pre kľúčových zamestnancov U. U. a.s. tak, ako vyplynul z prezentácie pre
dozornú radu zo dňa 20.07.2015, t.j. motivovať vedúcich zamestnancov v procese predaja k zvýšeným

výkonom. Z rovnakých dôvodov neexistuje rozpor rozhodnutia o priznaní bonusu so stanovami U. U.,
a.s., konkrétne s ich ustanovením § 5 ods. 4, v zmysle ktorého pohyblivú zložku celkovej odmeny
tvorí motivačná zložka odmeny, ktorej suma záleží na hodnotení výkonnosti osoby podľa ods. 1 tohto
paragrafu, spoločnosti alebo od kombinácie týchto hodnotení, najviac počas obdobia jedného roka.
11.Taktiež sa súd prvej inštancie nestotožnil s tvrdením o rozpore rozhodnutia o priznaní mimoriadneho

výkonnostného bonusu so všeobecne záväzným právnym predpisom - zákonom č. 483/2001 Z.z.
o bankách, konkrétne s ustanovením § 23b ods. 1 písm. a). Mimoriadny výkonnostný bonus
totiž nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy, ktorá je zaručená, má však povahu
pohyblivej zložky odmeny viažucej sa na motivačnú zložku odmeny, ktorá závisí od hodnotenia
výkonnosti dotknutého vedúceho zamestnanca (najviac za obdobie jedného roka). Aj samotný názov

odmeny „mimoriadny výkonnostný bonus“ nasvedčuje, že predstavuje motiváciu zamestnanca k
zvýšeným, mimoriadnym pracovným výkonom, ktoré sú nad rámec bežného chodu vecí a nejde o
garantovanú zložku odmeny, keď jej priznanie je závislé od vyhodnotenia výkonnosti zamestnanca
zamestnávateľom. Žalobkyňa bola zahrnutá do predmetného programu Mimoriadneho výkonnostného
bonusu z titulu svoje pracovnej pozície, keď táto bola posúdená právnym predchodcom žalovaného

ako kľúčová v procese predajnej transakcie. Zamestnávateľ v liste zo dňa 28.07.2016, ktorým oznámil
žalobkyni priznanie bonusu, výslovne uviedol, že vplyv žalobkyne na úspech predajnej transakcie
bol podstatný, pričom bol zohľadnený kľúčový indikátor - individuálne úsilie žalobkyne v procese
predaja na základe kvalitatívneho hodnotenia (okrem ďalšieho indikátora - úspešného zavŕšenia
obchodu definovaného v podpísanej SPA). Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ pracovné výkony

žalobkyne v tomto smere vyhodnocoval, teda je splnená požadovaná podmienka zákona. Pokiaľ v
prezentácii pre dozornú radu zo dňa 20.07.2015 vyhotovenej Ing. G. J. bola použitá formulácia týkajúca
sa fluktuácie vedúcich zamestnancov po oznámení procesu predaja, súd mal za to, že prevencia
fluktuácie a demotivácie vedúcich zamestnancov ako taká nepredstavuje účel a zmysel programu
Mimoriadneho výkonnostného bonusu, je nutné vnímať celkový kontext, keď účelom bolo zvýšenie

motivácie vedúcich zamestnancov pri dosahovaní úspechu v procese predaja, nakoľko práve títo
majú zásadný význam pri jeho dosahovaní. Je zrejmé, že proces predaja kladie zvýšené požiadavky
na vedúcich zamestnancov pre potreby rozsiahleho informovania potenciálnych záujemcov o kúpu,
zodpovedania ich početných otázok, ide o mimoriadne náročné činnosti jednak z hľadiska odbornosti,
ale aj vynaloženého času na predmetné pracovné výkony nad rámec bežnej pracovnej činnosti, bolo

potrebné zhromaždiť množstvo dát relevantných z hľadiska realizovaného úkonu predajnej transakcie
a prezentovať ich záujemcom. Výkon tejto špeciálnej pracovnej činnosti bol logicky určený vybraným
kľúčovým zamestnancom, t.j. výber realizoval zamestnávateľ (jednotliví vybraní vedúci zamestnanci boli
určení už v prvotnom dokumente - prezentácia pre dozornú radu vypracovaná G. J.). Zamestnávateľ
teda vyhodnocoval kľúčový indikátor individuálneho úsilia žalobkyne v procese predaja na základe

kvalitatívneho hodnotenia.
12.K tvrdeniu žalovaného o zmysle označenej právnej úpravy - zabezpečenie ochrany klientov a ich
investícií, keď ochrana záujmov vedúcich zamestnancov banky nemôže mať pred tým prednosť, okresný
súd uviedol, že túto otázku je nutné posudzovať komplexne a je nutné zohľadniť skutočnosť, že právnyporiadok obsahuje okrem právnych predpisov, resp. ich jednotlivých ustanovení zameraných na ochranu
klientov bánk a ich investícií aj právne predpisy chrániace postavenie zamestnancov. Predovšetkým je
povinnosťou zamestnávateľa poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. V danom prípade

bolo preukázané, že v rámci zamestnávateľom prijatého programu Mimoriadneho výkonnostného
bonusu, ktorý bol vopred prijatý a jasne definovaný na základe predchádzajúcej motivácie zo strany
zamestnávateľa výkon pracovnej činnosti žalobkyne v procese predajnej transakcie bol hodnotený
zamestnávateľom ako mimoriadny (ako vyplýva z listu adresovaného žalobkyni zo dňa 28.07.2016) a
dôsledkom uvedeného je rozhodnutie o priznaní nároku žalobkyni na mimoriadny bonus. Vzhľadom

na uvedené dospel k záveru o súlade postupu zamestnávateľa, ktorý vyústil do prijatia rozhodnutia o
priznaní bonusu, so zákonom č. 483/2001 Z.z., konkrétne s ustanovením § 23b ods. 1 písm. a) a s jeho
účelom. Námietka žalovaného, kde prirovnáva program Mimoriadneho výkonnostného bonusu k „zlatým
padákom“ pre vybraných vedúcich zamestnancov U. U., a.s. v tomto kontexte vyznieva nepresvedčivo
a účelovo.

13.Neobstojí podľa súdu prvej inštancie ani námietka nedostatku dobromyseľnosti u žalobkyne, keď
podľa žalovaného mala mať vedomosť o vadnosti rozhodnutia predstavenstva o priznaní bonusu, o
rozpore schvaľovacieho procesu bonusu s internými riadiacimi predpismi spoločnosti.
14.V zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 Zákonníka práce totiž, ak štatutárny orgán prekročil právnym
úkonom v pracovnoprávnych vzťahoch svoje oprávnenie, v takom prípade tieto úkony zamestnávateľa

nezaväzujú za podmienky, že zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že štatutárny orgán svoje
oprávnenie prekročil. Žalovaný tvrdil, že chýba schválenie tohto právneho úkonu - rozhodnutia
predstavenstva o priznaní bonusu žalobkyni dozornou radou a že žalobkyňa o tom mala, resp.
musela mať vedomosť. Táto skutočnosť však v konaní preukázaná nebola, dôkazné bremeno ohľadom
preukázania tejto skutočnosti bolo na žalovanom. Žalobkyňa nemala z titulu svojej náplne práce na

pracovnej pozícii riaditeľ pre korporátne bankovníctvo (v čase priznania bonusu) žiadne kompetencie
v rámci riadenia spoločnosti, v spore nevyplynulo, že by bola členkou predstavenstva, resp. dozornej
rady U. U., a.s., nebolo jej povinnosťou poznať predpisy upravujúce riadenie spoločnosti, vzťahy
medzi orgánmi spoločnosti, stanovené obmedzenia a dodržiavať ich. Žalobkyňa bol zamestnancom
žalovaného na základe uzavretej pracovnej zmluvy, v spojení s dohodou o jej zmene, t.j.. bolo

jej povinnosťou podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v
určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Pokiaľ aj z motivačného listu týkajúceho
predmetného bonusu zo dňa 14.12.2015 adresovaného žalobkyni vyplynulo, že bonus bude vyplatený
po schválení vyplatenia dozornou radou, súd poznamenal, že žalobkyňa dôvodne predpokladala, že
predstavenstvo pristúpilo k rozhodnutiu o priznaní a vyplatení bonusu za splnenia tejto podmienky

a nebola povinná a ani to nebolo v jej možnostiach ako zamestnanca spoločnosti splnenie tejto
podmienky akýmkoľvek spôsobom skúmať. Žalovaný ani netvrdil v konaní také skutočnosti, ktoré by boli
spôsobilé vyvolať u žalobkyne pochybnosti v otázke, či došlo k schváleniu vyplatenia bonusu dozornou
radou. Pokiaľ poukazoval žalovaný na ustanovenie pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a
U. U., a.s., kde mala byť zakotvená pre ňu ako pre vedúceho zamestnanca v súvislosti s výkonom

funkcie zodpovednosť za vypracovanie a schválenie organizácie a systému riadenia banky v súlade so
stanovami zamestnávateľa, konkrétne v ustanovení bodu pod názvom Práva a povinnosti zmluvných
strán písm. d), ide o všeobecné ustanovenie, z ktorého nemožno v žiadnom prípade odvodiť vedomosť
žalobkyne o pravidlách rozhodovania predstavenstva či dozornej rady spoločnosti ohľadom priznania
mimoriadneho výkonnostného bonusu, resp. mzdy vo všeobecnosti. Je nepochybné, že mzdová

problematika - priznávanie mimoriadnych odmien vedúcim zamestnancom banky, ktorá bola predmetom
rozhodovania predstavenstva či dozornej rady nesúvisela s výkonom pracovnej činnosti žalobkyne v
oblasti korporátneho bankovníctva. Žalovaný žiadnym spôsobom nevysvetlil, ako súvisí táto v pracovnej
zmluve stanovená povinnosť žalobkyne s rozhodovaním predstavenstva o priznaní bonusu, resp. na
základe čoho možno odvodiť zodpovednosť žalobkyne za vypracovanie a schválenie organizácie a

systému riadenia banky, teda jej vedomosť v špecifickej oblasti odmeňovania vedúcich zamestnancov.
Podľa stanov U. U., a.s. ustanovenie § 4 pod názvom Právomoc a zodpovednosť zamestnancov
spoločnosti v bode 2. sú uvedení vedúci jednotlivých organizačných zložiek ako vedúci zamestnanci,
pričom sú menovaní predstavenstvom spoločnosti a sú povinní zabezpečiť plnenie úloh, ktorými boli
poverené nimi riadené organizačné jednotky a sú v zásade zodpovední za personálne obsadenie a

vecné vybavenie svojej organizačnej jednotky, ako aj za koordináciu s inými organizačnými jednotkami.
V zmysle § 5 stanov spoločnosti bod 6 sú osobitne stanovené povinnosti osoby zodpovednej za
systém odmeňovania v spoločnosti, kde v písm. b/ je stanovená zodpovednosť za prípravu rozhodnutí
týkajúcich sa odmeňovania, vrátane tých, ktoré majú byť prijímané predstavenstvom a podľa bodu7. táto osoba je určená dozornou radou. Žalobkyňa touto osobou nebola. Vzhľadom k uvedeným
ustanoveniam je vylúčená zodpovednosť žalobkyne v tejto oblasti a tým pádom aj akékoľvek požiadavky
na znalosť interných predpisov riadenia spoločnosti. Dodal, že skúmanie vedomosti žalobkyne o

interných riadiacich predpisoch spoločnosti možno viazať len na dobu, kedy predstavenstvo rozhodlo o
priznaní bonusu ako celku - tvrdenie, že aktuálne už žalobkyňa disponuje týmito informáciami na základe
oboznámenia sa s listinami, ktoré do spisu doložil žalovaný a z uvedeného nie je už toho času žalobkyňa
dobromyseľná, je irelevantné.

15.K námietke nedostatku rozhodnutia predstavenstva v tom zmysle, že predstavenstvo rozhodovalo
o priznaní bonusu aj vo vzťahu k členom predstavenstva, ktorí mali byť z rozhodovania vylúčení na
základevnútornýchpredpisovspoločnostianapriektomuhlasovali,súdprvejinštancieargumentoval,že
toto tvrdenie ostáva bez právneho významu z hľadiska posudzovania tohto rozhodnutia predstavenstva
vo vzťahu k žalobkyni, ktorá členom predstavenstva U. U., a.s. ani členom dozornej rady nebola,
teda o kolízii u nej nemožno uvažovať. Skutočnosť, že iný člen predstavenstva či dozornej rady

zúčastnil sa hlasovania vo veci vlastnej odmeny je v tomto spore irelevantná, nakoľko táto vada sa
žalobkyne nedotýka Rovnaká argumentácia platí aj pre rozhodnutie dozornej rady U. U., a s., ktorým
došlo k schváleniu programu Mimoriadneho výkonnostného bonusu v decembri 2015. Navyše, nie je
daný priamy vzťah rozhodnutia dozornej rady s uplatneným nárokom žalobkyne v tomto spore, keďže
k priznaniu bonusu došlo až po ukončení predajnej transakcie po zhodnotení výkonnosti žalobkyne

v danom procese rozhodnutím predstavenstva zo dňa 28.07.2016. Je pravdou, že Zákonník práce
nepozná osobitný formalizovaný inštitút rozhodnutia o priznaní odmeny zamestnancovi, podstatná je
však prejavená vôľa zamestnávateľa, keď v danom prípade zamestnávateľ (akciová spoločnosť) ju
prejavil formálnym spôsobom - rozhodnutím predstavenstva o priznaní bonusu, nakoľko jeho riadiace
procesy sú formalizované - upravené internými riadiacimi predpismi. V súvislosti s vadami vytýkanými

prijatému rozhodnutiu predstavenstva o priznaní bonusu je potrebné v neposlednom rade zdôrazniť, že
v zmysle § 17 ods. 3 Zákonníka práce neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu,
ak neplatnosť nespôsobil sám. Súd má za to, že ani jednu z vád vytýkaných žalovaným rozhodnutiu
o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu prijatému jeho právnym predchodcom nespôsobila
žalobkyňa.

16.K námietke, že honorácia mimoriadnych úloh a výkon práce nadčas bola zahrnutá v základnej
mzde zamestnanca okresný súd poznamenal, že v zmysle ustanovenia pracovnej zmluvy vedúceho
zamestnanca uzavretej medzi právnym predchodcom žalovaného ako zamestnávateľom a žalobkyňou
ako zamestnancom je vo výške mzdy zohľadnená aj prípadná práca nadčas v súlade s ustanovením

§ 121 ods. 2 Zákonníka práce, avšak honorácia mimoriadnych úloh v základnej mzde z uvedeného
ustanovenia pracovnej zmluvy nevyplýva. Skutočnosť, že jednalo sa o mimoriadnu úlohu vyplynula zo
samotného názvu prijatého programu Mimoriadneho výkonnostného bonusu zamestnávateľom, ako aj z
povahy vykonávanej pracovnej činnosti žalobkyne v rámci prebiehajúcej predajnej transakcie. Je nutné
zdôrazniť, že žalobkyňa vykonávala uvedené pracovné činnosti vyplývajúce s programu Mimoriadneho

výkonnostného bonusu nad rámec svojej pracovnej činnosti riaditeľa pre korporátne bankovníctvo.
Jednalo sa o výkon mimoriadnych činností spojených s prebiehajúcou predajnou transakciou, a nie o
štandardný výkon práce nadčas na pozícii riaditeľa pre korporátne bankovníctvo.

17.Pokiaľ žalovaný tvrdil, že práce boli vykonávané pre tretiu osobu - akcionára zamestnávateľa,

a nie pre zamestnávateľa, súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobkyni bola daná informácia o
zaradení do programu Mimoriadneho výkonnostného bonusu zo strany predstavenstva U. U., a.s.,
t.j. od štatutárneho orgánu spoločnosti - zamestnávateľa, ktorý koná v mene tejto spoločnosti v
pracovnoprávnych vzťahoch, a nie od akcionárov zamestnávateľa, následne samotné rozhodnutie o
priznaní bonusu vydal ten istý orgán, teda žalobkyňa nevykonávala tieto práce pre iný subjekt ako pre

svojho zamestnávateľa. Nie je predmetom sporu skúmať všetky dôvody, ktoré viedli zamestnávateľa
k uvedenému postupu, nepochybne je však daná určitá súvislosť tejto práce s pracovným zaradením
žalobkyne. Rovnako pokiaľ žalovaný namietal, že návrh rozhodnutia predstavenstva U. U., a.s. o
priznaní bonusu je založený na rozhodnutí predstavenstva U. Europe a vyhodnotenie jednotlivcov a
rozdelenie súm vykonalo predstavenstvo U. Europe, nie je relevantné skúmať v tomto spore, ktoré

všetky súvislosti zohľadňoval zamestnávateľ pri svojom rozhodovaní o priznaní bonusu, resp. ktoré mali
na toto jeho rozhodnutie vplyv (mimo rámec kľúčových indikátorov pre priznanie bonusu), nakoľko išlo
o interné riadiace procesy týkajúce sa podnikateľskej činnosti obchodnej spoločnosti U. U., a.s.18.Vo vzťahu k argumentu žalovaného, že výška priznaného bonusu prekročila 25% ročnej základnej
mzdy žalobkyne k januáru 2015 okresný súd uviedol, že U. U., a.s. vo svojom liste adresovanom
žalobkyni zo dňa 14.12.2015 uviedla zacielenie bonusu na uvedenú výšku. Avšak vôľa zamestnávateľa

bola aj čo do výšky bonusu prejavená v rozhodnutí predstavenstva o priznaní bonusu, preto výška
nároku, ktorá sa odvíja od tohto rozhodnutia, je dôvodná. Je vecou interných riadiacich procesov
v obchodnej spoločnosti zamestnávateľa, že dospel k tomuto rozhodnutiu. Skutočnosť, že nedošlo
k schváleniu vyplatenia bonusu v zmenenej výške dozornou radou vzhľadom na dobromyseľnosť
žalobkyne (ako už bolo uvedené) je bez právneho významu.

19.Nakoľko zamestnávateľ - právny predchodca žalovaného svojim rozhodnutím zo dňa 28.07.2016
žalobkyni nárok na bonus priznal, je bezpredmetným poukaz žalovaného na skutočnosť zrušenia
rozhodnutia o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu rozhodnutím predstavenstva právneho
predchodcu žalovaného zo dňa 19.12.2016. Prejav vôle ho vo vzťahu k zamestnancovi/žalobkyni ho
zaväzuje, teda je daná jeho povinnosť vyplatiť ho žalobkyni. Následné rozhodovacie procesy vo vnútri

spoločnosti v zmysle prijatia rozhodnutia predstavenstva spoločnosti o zrušení rozhodnutia o priznaní
bonusu nie sú spôsobilé túto skutočnosť, t.j. že bonus bol zamestnancovi priznaný, zmeniť. Nárok
žalobkyne na vyplatenie bonusu naďalej trvá, nezanikol.
20.Nad rámec uvedeného okresný súd skúmal, čo viedlo predstavenstvo k rozhodnutiu o zrušení
rozhodnutia o priznaní bonusu, keď zo zápisnice zo zasadnutia predstavenstva konaného dňa

19.12.2016 vyplynuli dôvody spočívajúce v existencii pochybností o nárokoch na bonus, z toho plynúcich
obáv z možnej hrozby zodpovednosti spoločnosti za škodu a vystavenie sa hrozbe trestného stíhania
v súvislosti so správou cudzieho majetku, čo súd vyhodnotil ako následné pochybnosti týkajúce sa
zákonnosti prijatého rozhodnutia zamestnávateľa o priznaní bonusu. Takýto postoj zamestnávateľa
následok prijatého rozhodnutia o priznaní bonusu - záväznosť vo vzťahu k zamestnancovi zvrátiť

nemôže.
21. Napokon, úvahy žalovaného o využití ustanovení o maluse pre odloženú časť bonusu logicky
vylučuje, pokiaľ žalovaný tvrdí, že nárok na bonus u žalobcu nie je daný. Nemožno totiž rozhodovať pre
prípad odloženej časti bonusu o jeho znížení, či nevyplatení, takéto rozhodnutie pripadá do úvahy len v
prípade uznania existencie nároku na bonus zamestnávateľom.

22.O trovách konania súd rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, keď
žalobkyňa bola v spore úspešná v celom rozsahu.

23.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý sa domáha jeho zmeny tak, že žaloba bude

zamietnutá. Namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré „evidentne nespĺňa
elementárne zákonné požiadavky“, keď nezohľadňuje jeho argumentáciu ohľadne mimoriadneho
výkonnostného bonusu. Zdôrazňoval neschválenie mimoriadneho výkonnostného bonusu, resp. jeho
vyplatenia dozornou radou, neskoršie zrušenie rozhodnutia predstavenstva a poukazoval na jednotlivé
nedostatky v postupe predstavenstva svojho právneho predchodcu. Poukázal tiež na diskriminačný

výber skupiny zamestnancov, ktorí boli zahrnutí do daného procesu, keď riadiaci zamestnanci sami sebe
vytvoril systém mimoriadnych benefitov, preto aj žalobkyňa mohla byť takto motivovaná. Celkovo mal
žalovaný za to, že svojim charakterom (i s ohľadom na ich expresné priznanie) ide o tzv. zlaté padáky.
24.Žalovaný zotrval na stanovisku, že žalobkyňa musela poznať interné predpisy, preto nemohla byť
dobromyseľná. Naďalej tiež tvrdil, že ak odmeňovanie zamestnancov nie je v súlade so zákonom o

bankách, resp. štatutárny orgán poruší jeho ustanovenia, zamestnanec nemôže byť v zmysle § 10 ods.
2 Zákonníka práce (ďalej len ZP) dobromyseľný. Súdu vytýkal, že neuviedol, o aký druh pohyblivej
zložky odmeny podľa § 23b ods. 1 zákona o bankách ide. Priznaný nárok je v rozpore so zákonom o
bankách, pričom ide o kogentnú verejnoprávnu úpravu, ktorá nepripúšťa odklon na zmluvnom základe.
Mimoriadny výkonnostný bonus nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy (nebol tak

definovaný v pracovnej zmluve), súčasne však nemal ani atribúty negarantovanej pohyblivej zložky
odmeny v zmysle § 23b ods. 1 zákona o bankách. Žalovaný mal za to, že mzda žalobkyne podľa
dotknutej zákonnej úpravy mohla byť dohodnutá iba dvojzložkovou formou, a to formou pevnej zložky
odmeny a negarantovanej pohyblivej zložky odmeny, ktorá ale v pracovnej zmluve žalobcu nebola
výslovne upravená.

25.Odvolateľ poukazoval na to, že okresný súd tendenčne favorizoval žalobkyňu. Spochybnil správnosť
jednotlivýchskutkovýchzistení.Zdôraznil,žezamestnancizaradenídoskupinyriadiacichzamestnancov
(vrátane žalobcu) si pritom museli byť plne vedomí toho, že práve ich pozície budú po predaji akcií
novému akcionárovi obsadené novými osobami. Je preto významným fakt, že riadiaci zamestnancirozhodovali v otázkach mimoriadneho výkonnostného bonusu sami o sebe. Banka pritom vykazovala
stratu v miliónoch eur.

26.Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

27.Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná
strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu
danom v ustanovení § 379 - 380 CSP (z titulu čoho nedotknutým zostal rozsudok okresného súdu

v odvolaním nenapadnutom výroku III. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania) a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario za použitia § 219 ods. 3 v spojení s 378 ods. 1
CSP) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

28.Odhliadnuc od skutočnosti, že námietka o „elementárnych“ deficitoch odôvodenia napadnutého
rozsudku je výsostne subjektívnym dojmom žalovaného prameniacim v neúspechu v spore a príkro

kontrastujúcim s podrobnou argumentáciou predlženou okresným súdom (s ktorou sa odvolací súd v
podrobnostiach stotožňuje) je primárne v súdenej veci nevyhnutné vnímať jej „vnútornú podstatu“, ktorou
je odmietanie plnenia nároku tým, kto nárok - po (vlastnom) konštatovaní splnenia ním určených kritérií -
užpriznal.Zamestnávateľpožadujeodzamestnancavykonaniečinností,ktorésúnadrámecpracovných
povinností daných existujúcou pracovnou zmluvou (a z nej vyplývajúcou pracovnou náplňou), po ich

vykonaní aj prizná zamestnancovi finančný nárok, ale následne, keď má tento nárok vyplatiť, odmieta
plniť. Z principiálneho hľadiska v prejednávanej veci ide o presne takýto prípad, čo je nutné východiskovo
vnímať pri posudzovaní argumentácie sporových strán.
29.Krajský súd si je plne vedomý, že zároveň je nutné konštatovať, že zamestnávateľom činným v
prvej fáze daného procesu (od požadovania výkonu prác od zamestnanca až po priznanie nároku) bol

právny predchodca žalovaného. Na druhej strane práve inštitút právneho nástupníctva (ako absolútne
štandardná reflexia potrieb a dôsledkov činnosti a fungovania subjektov práva v praktickom živote)
garantuje istotu v právnych vzťahoch. Osobitne v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorým je i základný
vzťah strán v súdenej veci, je takáto garancia nevyhnutná. Nie je prijateľné, aby na zbavenie sa
povinností zamestnávateľa plniť pracovnoprávne nároky postačovalo, aby došlo k prevodu (prípadne

prechodu) práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov na iný (zamestnávateľský) subjekt.
30.Konštatované v sebe tiež implikuje (minimálne) možnosť žalovaného v procese „prevzatia“ SBSK,
náležite sa oboznámiť (aj) s komplexnou pracovnoprávnou agendou, vrátane napr. skutočností
spojených i s posudzovaným mimoriadnym výkonnostným bonusom. Prípadnú nedôslednosť
žalovaného (eventuálne ním zaangažovaných externých subjektov) v danom procese nie je

akceptovateľné prenášať na žalobcu/zamestnanca. Napokon, sám žalovaný prioritne spochybňuje
činnosť svojho právneho predchodcu, t.j. činnosť zamestnávateľa.
31.Inak povedané, aj prípadné nedostatky v činnosti príslušných orgánov právneho predchodcu
žalovaného (predovšetkým predstavenstva, ktoré koná/konalo v pracovnoprávnych vzťahoch - § 9
ods. 1 ZP) nemôžu byť na ťarchu zamestnanca. Okrem iného v takom zmysle, že zamestnanec ako

druhá strana pracovnoprávneho vzťahu bude povinný preukazovať oprávnenosť a legitímnosť konania
zamestnávateľa. Argumentačný prístup žalovaného však v nemalej miere smeruje práve k uvedenému.
V danom ohľade sa tak rozhodne nejedná o tendenčné preferovanie zamestnanca, ako sa snaží tvrdiť
odvolateľ.
32.V konkrétnostiach súdenej veci to znamená, že hoci žalovaný je „iba“ právnym nástupcom

zamestnávateľa žalobcu (a nie bezprostredne zamestnávateľom v rozhodnom období), je v rámci
pracovnoprávneho vzťahu jednoznačne tým subjektom, ktorý disponuje všetkými relevantnými
podkladmi. Preto tvrdenie o prípadnom nesplnení požadovaných ukazovateľov na priznanie bonusu
musí byť spôsobilý preukázať. Aj v tomto ohľade platí vyššie opísaný záver, a to že ak pri preberaní
pracovnoprávnej agendy žalovaným od jeho právneho predchodcu došlo k nejakým nezrovnalostiam (či

až pochybeniam), uvedené nemôže ísť na úkor zamestnanca; a to ani v procesnej rovine nedôvodným
prenášaním dôkazného bremena.
33.Z pohľadu žalobkyne je dostatočným preukázaním splnenia určujúcich ukazovateľov práve
rozhodnutie zamestnávateľa (jeho štatutárneho orgánu) o priznaní/vyplatení mimoriadneho
výkonnostného bonusu. V nadväznosti na vyššie spomínané určujúce východisko krajský súd

konštatuje, že žalovaný ako zamestnávateľ v podstate od žalobkyne požaduje, aby preukázala
splnenie predpokladov na vyplatenie bonusu, ktorý jej už on sám (prostredníctvom vlastného právneho
predchodcu) priznal. Účelovosť, do určitej miery až absurdnosť dotknutého prístupu je pomerne jasná.
O to viac, že takýmto až excesívnym dôkazným bremenom by mala byť zaťažená (priamo zákonomdefinovaná) slabšia strana sporu - zamestnanec. Zároveň žalovaný ani len netvrdil (tobôž kvalifikovane
preukázal), aké iné činnosti - než činnosti vykonávané pre vtedajšieho zamestnávateľa - mala žalobkyňa
vykonávať.

34.Odvolateľ opakovane a vo viacerých variáciách (prostredníctvom rôznych právnych inštitútov a
konštrukcií) poukazuje na údajnú vedomosť žalobkyne o nedodržaní náležitého postupu pri prijímaní
rozhodnutia predstavenstva o priznaní/vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu (aj) žalobkyni,
či vôbec o prekročení právomoci predstavenstva U. v celom súvisiacom procese. Je však nesporné, že

žalobkyňa nebola členom predstavenstva a ani v žiadnej inej pozícii sa nezúčastňovala jeho rokovaní v
otázkach spojených s mimoriadnym výkonnostným bonusom. Žalovaný okrem všeobecných formulácií
neoznačil (nie to ešte preukázal) žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé potvrdiť
akúkoľvek osobnú zainteresovanosť (či aspoň zaangažovanosť, čo by snáď mohlo byť relevantné
v súvislosti s imperatívom dobrých mravov) žalobkyne na žalovaným spochybňovanom procese
rozhodovania o mimoriadnom výkonnostnom bonuse. Žalobkyňa teda jednoznačne nerozhodovala

sama o vlastnej odmene. Je totiž reálne vylúčené, aby z pozície zamestnanca mohla kontrolovať, či
preverovať legitímnosť a zákonnosť činnosť štatutárneho orgánu svojho zamestnávateľa. S určitým
zjednodušením, ale presne vystihujúcim podstatu súvisiacej námietky žalovaného, táto by vo svojich
dôsledkoch znamenala, že každý zamestnanec ako zmluvná strana pracovnoprávneho vzťahu bude
sám hodnotiť, ktoré úkony (vrátane pracovných pokynov) zamestnávateľa mieni rešpektovať a ktoré

nie. Neudržateľnosť takéhoto prístupu je viac ako zrejmá. Navyše, banka je svojou povahou subjekt
s množstvom špecifických a vysoko profesionalizovaných činností a nezodpovedá ani obvyklej miere
starostlivosti/bdelosti, aby pracovník finančnej oblasti (ktorým bol i žalobca) dokázal posúdiť súladnosť
úkonov predstavenstva so všeobecne záväznými, či internými predpismi.
35.V danej spojitosti možno uzavrieť, že žalovaný ani v najmenšom v jedinečných okolnostiach

(vlastných iba a len) súdenej veci nepreukázal nedostatok dobromyseľnosti žalobkyne ako zamestnanca
v zmysle § 10 ods. 2 ZP. Predmetným rozhodnutím predstavenstva právneho predchodcu žalovaného
vznikol žalobkyni nárok na vyplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu v priznanom rozsahu.
Správne už okresný súd konštatoval, že Zákonník práce neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré
by bolo základom pre (spätné) zrušenie rozhodnutia predstavenstva; v konkrétnostiach rozoberanej

problematiky pre odňatie už konaním štatutárneho orgánu zodpovedajúcim normám Zákonníka práce
priznaného pracovnoprávneho nároku. Nadväzne určujúcim z pohľadu zamestnanca je viazanosť
zamestnávateľa (čo v plnej miere platí aj pre jeho právneho nástupcu) právnymi úkonmi štatutárnych
orgánov (§ 10 ods. 1, 2 ZP), ktorý záver je určujúcim i v súvislostiach právnej úpravy zákona o bankách.

36.V podstate nad bezprostredný rámec odvolacieho konania krajský súd dodáva, že uzavretie
pracovnej zmluvy v otázke pohyblivej/variabilnej zložky mzdy medzi zamestnancom a zamestnávateľom
je akceptovateľné i v konkludentnej forme, (taktiež) z ktorého titulu by neodporovalo rozhodnutie
predstavenstva o priznaní/vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu ani pracovnej zmluve, ani
zákonu o bankách. Nie je pritom úlohou zamestnanca právne kvalifikovať nárok, ktorý mu zamestnávateľ

prostredníctvom (svojho vlastného) štatutárneho orgánu prizná. Pokiaľ aj bezprostredným impulzom
vytvorenia konceptu mimoriadneho výkonnostného bonusu bolo zabránenie fluktuácii a demotivácii
(vedúcich) zamestnancov v súvislosti s predpokladaným predajom akcií, už z východiskového
pomenovania„Odmenazamimoriadnevýkony...“,jesúčasnezrejmé,žeišlojednakovýraznemotivačnú
zložku odmeny a jednak o odmenu reagujúcu na mimoriadnu (nadštandardnú) pracovnú výkonnosť.

37.Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalovaným, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

38.Žalovaný síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu aj vo výroku o trovách prvoinštančného
konania, ale učinil tak výlučne v spojitosti s namietanou ne/správnosťou rozhodnutia vo veci samej.
Bezprostredne vo vzťahu k výroku o trovách nevymedzil žiadnu konkrétnu odvolaciu námietku.
Nadväzne, potvrdenie posudzovaného rozhodnutia vo veci samej, od ktorého je výrok o trovách konania
závislý, zakladá vecnú správnosť aj dotknutého priamo podmieneného výroku o nároku na náhradu trov.

Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu (plného) úspechu v spore.

39.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s 396 ods. 1 CSP.
Žalovaný nebol so svojím odvolaním úspešný ani v časti, preto úspešnej protistrane - žalobcovi patrívoči nemu nárok na plnú náhradu trov konania. O konečnej/konkrétnej výške týchto trov rozhodne v
zmysle § 262 ods. 2 CSP okresný súd.

40.Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,

že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a

prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.