Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. október 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/143/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119303410
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:6119303410.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobkyne: J. F., nar.
XX. XX. XXXX, bytom R., C. XX, zastúpená JUDr. Martinom Balvanom, advokátom, so sídlom Nitra,
Štúrova 74/138, proti žalovanému: Mesto Nitra, so sídlom Nitra, Štefánikova trieda 60, IČO: 00 308 307,
o zaplatenie 1 423,19 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 29. júna 2020 č. k. 10C/14/2020-142 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má nárok voči žalobkyni na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby
súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej istinu 1.423,19 eura s príslušenstvom, ktorý nárok si uplatňovala v
zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovo-právnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, účinnom od 01. 07. 2009. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný nemá proti
žalobkyni nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 4 ods. 1, 2 zák. č. 66/2009
Z. z., § 128 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, článkom 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR, ako aj § 151p ods. 3

Občianskeho zákonníka a zisteným skutkovým stavom.

1.1. Žalobkyňa žalobou po jej oprave požaduje od žalovaného zaplatenie odplaty za nútené obmedzenie
jej vlastníckeho práva právom zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré vzniklo žalovanému na základe
zákona č. 66/2009 Z. z. k parcele č. 1937/6 o výmere 117 m2, ktorá vznikla odčlenením z parcely č.
1937 geometrickým plánom za obdobie od 01. 06. 2017 do 31. 05. 2019. V konaní nebolo sporné,
že žalovanému vzniklo na základe § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. k 01. 07. 2009 právo zodpovedajúce

vecnému bremenu k predmetnému pozemku, ktorého výlučnou vlastníčkou je žalobkyňa, pretože na
pozemku je postavená miestna komunikácia vo vlastníctve žalovaného a žalovaný nemal k 01. 07.
2009 k pozemku iné právo. Sporné bolo, či vlastníkovi pozemku za takéto obmedzenie patrí náhrada,
jednorazová alebo opakovaná a či patrí aj žalobkyni, ktorá nesporne nebola vlastníčkou pozemku k 01.
07. 2009 a jej výška.

1.2. Žalovaný však namietal, že náhrada má mať charakter jednorazového, a nie opakujúceho plnenia,

tak ako to požaduje žalobkyňa. Uvedená námietka žalovaného je podľa súdu dôvodná, pretože
zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva
vlastníka pozemku vecným bremenom mala mať charakter opakujúceho sa plnenia a neexistuje ani
žiadne také ustanovenie, ktoré by bránilo záveru, že táto náhrada má byť jednorazová. To, že náhradamá mať charakter jednorazového plnenia, vyplýva podľa súdu aj z uznesenia vlády SR, v ktorom vláda
navrhla, aby sa v zákone č. 66/2009 stanovil nárok vlastníka na náhradu, ktorá má byť jednorazová.
Žalobkyňa označila na podporu svojich tvrdení viacero rozhodnutí, či už najvyššieho súdu (4MCdo

2/2014, tak aj Ústavného súdu SR z 19. 01. 2016 I. ÚS 349/2015-51, 3Cdo 49/2014 zo 14. 04. 2016,
ako aj ďalej poukázal na ďalšie nálezy Ústavného súdu SR).

1.3. Žalovaný v konaní namietal aj tú skutočnosť, že žalobkyňa v konaní nepreukázala ani výšku tejto
náhrady, keď predložila súkromný znalecký posudok, ktorý neobsahuje doložku znalca o tom, že si je

vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, a preto ho súd nepovažoval za znalecký
posudok, ale len za listinný dôkaz v súlade s tvrdením žalobkyne. Týmto dôkazom bola preukázaná
všeobecnáhodnotaročnéhonájmu,anienáhradyzaobmedzenievlastníckehoprávažalobkyneprávom
zodpovedajúcim vecnému bremenu. Preto súd považoval túto námietku žalovaného za dôvodnú.

1.4. Žalovaný v konaní namietal aj tú skutočnosť, že nárok na jednorazovú náhradu patrí iba vlastníkovi,

ktorý bol vlastníkom pozemku v čase, kedy vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a nie
žalobkyni, pretože nebola v tom čase vlastníčkou pozemku. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa
nebola dňa 01. 07. 2009 vlastníčkou predmetného pozemku, ale nehnuteľnosti nadobudla až vkladmi
povolenými v roku 2015 a 2016. Pretože náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku
právom zodpovedajúcim vecným bremenom, ktoré vzniklo žalovanému na základe zákona č. 66/2009

Z. z. k 01. 07. 2009 patrí iba jednorazová náhrada, ktorú žalobkyňa nepožadovala, pričom jej výška ani
nebola preukázaná a nepatrí žalobkyni, ktorá nebola vlastníčkou tohto pozemku ku dňu vzniku tohto
práva, t. j. k 01. 07. 2009, súd jej žalobu v celom rozsahu, aj s prislúchajúcimi úrokmi z omeškania,
zamietol.

1.5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný, hoci bol
v konaní úspešný, tomuto žiadne trovy nevznikli, a preto rozhodol tak, že nemá nárok na ich náhradu
voči žalobkyni, ktorá v konaní nebola úspešná.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalobkyňa, ktorá navrhla, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie, alternatívne navrhla rozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietala,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí znakmi arbitrárnosti, keď je vo vzťahu k nejednoznačnej
rozhodovacej praxi založené na svojvôli súdu a ďalej v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prisvedčil oprávnenosti nároku jej ako vlastníčky na

odplatu v podobe finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva právom zodpovedajúcim
vecnému bremenu, avšak následne svojvoľne určil, že náhrada má mať charakter jednorazového
plnenia, a nie plnenia opakujúceho ako tvrdila, pričom sa nijakým spôsobom nevyporiadal s jej opačným
právnym názorom a tvrdením, že rovnako zo žiadneho zákonného, ani podzákonného ustanovenia
nevyplýva, že by predmetná náhrada mala mať jednorazový charakter. Legislatívny rámec SR nepozná

žiadne zákonné ustanovenie brániace záveru, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva právom
zodpovedajúcim vecnému bremenu nemá byť opakovaná, čo jednoznačne zakladá nepreskúmateľnosť
samotného rozhodnutia.

2.1. K prezentovanému rozhodnutiu NS SR zo dňa 23. 04. 2015 sp. zn. 4MCdo 2/2014 uvádza,

resp. k jeho následnému zrušeniu nálezom Ústavného súdu SR, že dôvodom pre zrušenie
predmetného rozhodnutia bola procesná otázka, keď vo svojom merite práve naopak potvrdzuje obsah
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorému vyčíta výlučne to, že namietané dôvody tohto mimoriadneho
právneho prostriedku mali byť deklarované formou dovolenia proti rozhodnutiu vo veci samej, a nie
prostredníctvom „subsidiárneho“ opravného prostriedku, ktorým je mimoriadne dovolanie Generálneho

prokurátora SR.

2.2. Žalobkyňa si je vedomá toho a na podporu svojich tvrdení uvádzala širokú rozhodovaciu činnosť
všetkých stupňov súdov (rozhodnutie OS Nitra sp. zn. 18C/416/2015 zo dňa 13. 06. 2018), pričom
tak všeobecné súdy, ako aj Najvyšší súd SR zhodne rozhodovali o tom, že vlastníci pozemkov majú

nárok na opakované plnenie za nútené obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom
založeným zákonom č. 66/2009 Z. z. Vo vzťahu k rozhodnutiu NS SR zo dňa 14. 04. 2016 sp.
zn. 3Cdo 49/2014 uvádza, že sa v danej veci jednalo o nárok na opakovanú finančnú náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a teda uvedený zákon upravuje rozdielnu formu a tiež
rôzne predpokladanú dobu obmedzenia vlastníka v užívaní jeho nehnuteľnosti. Absolútne rozdiely v
dotknutých právnych úpravách spočívajú tak vo verejnom právnom aspekte vstupujúcom do vzťahu

obmedzenia vlastníckeho práva, kedy je beneficientom obmedzenia vždy a výlučne len obec ako vyšší
územný celok, avšak hlavne v jeho trvaní, keď zatiaľ, čo zákon o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov počíta s trvalým obmedzením vlastníckeho práva, právna úprava č. 66/2009 predpokladá jeho
dočasnosť, čo smeruje k opakujúcej sa náhrade výlučne po dobu trvajúceho obmedzenia do momentu
pominutia tohto objektívneho stavu. Z hľadiska logického výkladu ust. § 3 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.

z. by tak práve vyplatenie jednorazovej náhrady popieralo akýkoľvek zmysel a význam vo vzťahu k
potrebe následného usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou formou poskytnutia
náhradnéhopozemkuvlastníkovi,ktoréjezákonodarcomv§3ods.3zákonapredpokladané,nakoľkoby
na tom po vyplatení náhrady vlastníkovi pozemku, ktorá by bola jednorazová, už nemal vlastník stavby
žiaden záujem. Práve naopak, výlučne opakovaná náhrada zodpovedajúca hodnote nájmu dotknutej
nehnuteľnosti za príslušné časové obdobie motivuje vlastníka stavby zriadenej na cudzom pozemku k

usporiadaniu vlastníckych vzťahov k tejto nehnuteľnosti.

2.3. Má za to, že dostatočne preukázala znaleckým posudkom č. 5/2019 - stanovenie všeobecnej
hodnoty nájmu nehnuteľnosti - pozemok parc. č. 1937/6 vyčlenenej z parc. č. 1937, kat. úz. U. v zmysle
geometrického plánu č. 31-1/2019 zo dňa 31. 01. 2019, evidovaný v KN na LV č. XX a vypracovaný

Ing. Beátou Kolářovou, znalkyňou v odbore stavebníctvom, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností,
keď práve všeobecná hodnota nájmu objektívne stanovuje výšku predmetnej náhrady zodpovedajúcej
vecnému bremenu v žalovanom období, keď nie je tak samotná výška, ani spôsob jej určenia definovaný
zákonom. Napriek absencii doložky v zmysle § 209 ods. 2 CSP sa nepochybne jedná o súkromný
znalecký posudok ako listinný dôkaz, ktorého závery neboli v konaní nijako spochybnené. Jej zákonný

nárok verifikuje tiež nález ÚS SR zo 16. 12. 2009 pod sp. zn. III. ÚS 237/09.

3. K podanému odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdiť a žiadal priznať trovy odvolacieho konania. Poukázal na tú skutočnosť, že vecné
bremeno je svojím charakterom zriadené ako vecné bremeno „in rem“. Vzťahuje sa teda na každého

vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníka. Ak by vlastníkovi pozemku
prináležala odplata za zriadenie vecného bremena, takáto odplata by bola jednorazová a prináležala
by výlučne vlastníkovi, ktorý bol vlastníkom tohto pozemku v čase nadobudnutia účinnosti zákona č.
66/2009, t. j. 01. 07. 2009. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR 3Cdo 49/2014 zo 14. 04. 2016.
Žalobkyňa ako ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti už nadobudla pozemok s vecným bremenom, a

keďže vecné bremená prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom prevádzanej veci, nie
je možné, aby ako ďalší nadobúdateľ zaťaženého pozemku existujúcim vecným bremenom si mohol
úspešne uplatniť finančnú náhradu za vecné bremeno. Aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp.
zn. IV. ÚS 320/2011 konštatoval, že je ústavne udržateľný názor, podľa ktorého je finančná náhrada za
vznik vecného bremena jednorazová. Bez ohľadu na to, či si pôvodný vlastník k 01. 07. 2009 uplatnil

túto náhradu alebo neuplatnil, resp. či náhrada bola alebo nebola vyplatená súčasnému vlastníkovi tohto
pozemku, už nepatrí právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva (rozsudok
NS SR 7Cdo 26/2014 zo dňa 24. 03. 2015).

3.1. K rozhodnutiu NS SR sp. zn. 4MCdo 2/2014 zo dňa 23. 04. 2015 uvádza, že sa plne stotožňuje s

jeho nepoužiteľnosťou pre toto konanie a žalobkyňa ním nemohla preukázať dôvodnosť uplatňovaného
nároku, nakoľko predmetné rozhodnutie bolo neskôr zrušené. Žalovaný sa stal ex lege oprávneným
držiteľom pozemku, čo vylučuje možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia za jeho
užívanie, lebo ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena. Stotožňuje sa s názorom súdu
prvej inštancie, že nárok na vyplatenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva nie je donucovacím

prostriedkom na urýchlenie pozemkových úprav zo strany žalovaného. Pokiaľ žalobkyňa predložila
znalecký posudok č. 5/2019, prikláňa sa k názoru súdu prvej inštancie a zotrváva na svojich pôvodných
vyjadreniach, že predmetný znalecký posudok nespĺňa podmienky dané Civilným sporovým poriadkom,
a preto je nepoužiteľný pre toto konanie.

4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Zdôraznila, že zo strany žalovaného sa jedná o
„verejno-právne obmedzenie vlastníka nehnuteľnosti“, pričom toto obmedzenie jej vlastníckych práv
je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmami jednotlivca bez toho, aby bolo toto zasahovanie
podmienené súhlasom zo strany oprávneného vlastníka stavby. Podľa garantovaných práv ÚstavouSR a tiež Listinou základných práv a slobôd je nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v
nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona za primeranú náhradu. Žalovaný
sám poukazuje na skutočnosť a vecné bremeno aj svojím charakterom zriadené ako vecné bremeno

„in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny
vlastníka. Z uvedeného je preto jednoznačné, že ak toto právo k cudzej veci zaťažuje a obmedzuje
každého vlastníka veci, musí každému vlastníkovi tiež nepochybne prináležať odplata zodpovedajúca
predmetnému obmedzeniu vlastníckeho práva po dobu trvania obmedzenia. V danom prípade nie je
možné prihliadnuť na rozhodnutie NS SR zo dňa 14. 04. 2016 sp. zn. 3Cdo 49/2014 pojednávaceho

nároku na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena podľa § 23
ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ako ani na namietaný rozsudok
NSSRsp.zn.7Cdo26/2014z24.03.2015.Vovzťahukargumentáciižalovaného,ženebolavlastníčkou
nehnuteľnosti ku dňu nadobudnutia účinnosti zák. č. 66/2009 Z. z., t. j. ku dňu 01. 07. 2009, a preto
nemá nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno, si dovoľuje opätovne poukázať na
rozdielnosť právneho nároku na odplatu za zriadenie vecného bremena a nároku na odplatu za trvajúce

obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré zodpovedá hodnote nájmu za konkrétne časové obdobie trvania
obmedzenia vlastníckeho práva vecným bremenom.

5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril opätovne žalovaný, ktorý uviedol, že judikatúra v obdobných
súdnych sporoch nie je jednotná. Pokiaľ poukazoval na svoju argumentáciu, ktorá pôvodne vychádzala

zo zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, túto je možné analogicky použiť
aj v tomto konaní. Pokiaľ žalobkyňa uvádza, že predmetom tejto žaloby nie je náhrada za zriadenie
vecného bremena, ale odplata za obmedzenie jej vlastníckeho práva, zastáva názor, že žalobkyni
takýto nárok za odplatu nepatrí, pričom poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 149/2017
v spojení s rozsudkom KS v Banskej Bystrici č. k. 9Co/53/2015-264 zo dňa 26. 05. 2016. Poukazuje

zároveň na fakt, že žalobkyňa nadobudla predmetný pozemok dobrovoľne a za obmedzenie takéhoto
vlastníctva požaduje náhradu. Takéto konanie je nielen v rozpore so zásadou „secundum et intra legem“,
ale aj rovnako s dobrými mravmi s poukazom na rozhodnutie ESĽP zo dňa 02. 07. 2019 vo veci
Peter Jarkovský proti Slovenskej republike, keď konštatoval, že v prípade nadobudnutia pozemkov pod
obecnýmikomunikáciamiscieľomuplatňovaťsinároknanáhraduzazákonnévecnébremeno,jemožné

uvažovať o výkone práva v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nepožíva právnu ochranu.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas,
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa,
preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a § 378 ods. 1

CSP v medziach daným rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

7. Predmetom konania je nárok žalobkyne voči žalovanému na zaplatenie sumy 1.423,19 eura s 5%
úrokom ročne od 27. 02. 2019 do zaplatenia za nútené obmedzenie jej vlastníckeho práva právom

zodpovedajúcim vecnému bremenu, ktoré vzniklo žalovanému na základe zákona č. 66/2009 Z. z. k
parcele č. 1937/6 o výmere 117 m2, ktorá vznikla odčlenením z parc. č. 1937 geometrickým plánom,
a to za obdobie od 01. 06. 2017 do 31. 05. 2019. V konaní nebolo sporné, že žalovanému vzniklo
na základe § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. k 01. 07. 20019 právo zodpovedajúce vecnému bremenu k
predmetnému pozemku, ktorého výlučnou vlastníčkou je žalobkyňa, pretože na pozemku je postavená

miestna komunikácia vo vlastníctve žalovaného a žalovaný nemal k 01. 07. 2009 k pozemku iné právo.
Žalobkyňa na preukázanie výšky svojho nároku predložila znalecký posudok č. 5/2019 Ing. Beáty
Kolářovej, znalkyne z odboru stavebníctvo, odhad hodnoty nehnuteľností, ktorým posudkom stanovila
výšku aktuálneho nájmu za pozemok parc. č. 1937/6 v kat. úz. U.
8. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podanú žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že

žalobkyňa požadovala opakovanú náhradu za obdobie od 01. 06. 2017 do 31. 05. 2019, a nie
jednorazovú náhradu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa nepreukázala ani výšku náhrady.
Ďalej uviedol, že žalobkyňa nebola spornou vlastníčkou predmetného pozemku ku dňu vzniku práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu ku dňu jeho vzniku, t. j. 01. 07. 2009, a preto jej žalobu aj v prípade,
ak by požadovala priznať jednorazovú náhradu by bola nedôvodná a súd by ju zamietol.

9. Vzhľadom na rozsah a dôvody podaného odvolania sa predmetom prieskumu odvolacieho súdu stalo
posúdenie, či žalobkyni ako vlastníčke pozemku parc. č. 1937/6, kat. úz. U. vznikol nárok na zaplatenie
náhrady za obmedzenie jej vlastníckeho práva zodpovedajúce vecnému bremenu žalovaným a či tátonáhrada je jednorazová alebo opakovaná a či nárok žalobkyni patrí, keď nebola vlastníčkou pozemku
k 01. 07. 2009.

10. Uvedenú problematiku riešil Najvyšší súd SR v uznesení z 30. 11. 2020 sp. zn. 8 Cdo 17/2019, ktorý
uviedol, že...“dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24. 03. 2015 sp. zn. 7 Cdo 26/2014,
ako aj v rozsudku zo 14. 04. 2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady
za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona NR SR č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“).

Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie
vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1
zákona č. 66/2009 Z. z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym
obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa
významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z. z. Svedčí
o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.

10.1. Tak, ako zákon č. 182/1993 Z. z., ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis neuvádza, že vecné
bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval,
že aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len
za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s

tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 OZ. Najvyšší súd už skôr
uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne
uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva
vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 89/2008).

10.2. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege
jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť
tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne
(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva

založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,
okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra finančnou náhradou
za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.

10.3. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za

zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom
osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje
sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda
jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná
náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného

plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok
na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.

10.4. Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj Ústavný súd SR v rozhodnutí
sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti

finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z., v ktorých
posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS
227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.

10.5. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno stotožňovať právnu

úpravu zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o
tepelnej energetike“), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a
náhradu za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,
keďže upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým
pri obmedzení vlastníckeho práva podľa Zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru,

v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného
bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 Zákona o tepelnej
energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave Zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastníkdomu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od
účinnosti zákona 1. septembra 1993.“ Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1
zákona č. 66/2009 Z. z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku.

11. Treba uviesť, že proti rozhodnutiu NS SR sp. zn. 2 Cdo 194/2019 bola podaná ústavná sťažnosť,
ktorú ústavný súd uznesením z 28. 10. 2020 č. k. IV. ÚS 539/2020-21 odmietol. V odôvodnení (bod
32.) vo vzťahu k uvedenej otázke uviedol: „Keďže z ústavného hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu námietky sťažovateľa o

nesprávnej a arbitrárnej aplikácii použitej právnej úpravy zasahujúcej do jeho majetkových práv, ústavný
súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv upravených čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol.
Obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24. 03. 2015 sp. zn. 7 Cdo 26/2014, ako
aj v rozsudku zo 14. 04. 2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady
za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona NR SR č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov. Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie
vlastníckehoprávapodľa§4ods.1zákonač.66/2009Z.z.patrítotižktzv.legálnym(zákonným)vecným
bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a
jehopovahanasvedčujútomu,žesavýznamnepribližujekobmedzeniuvlastníckehoprávazakotveného

v zákone č. 182/1993 Z. z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.

12. Tak, ako zákon č. 182/1993 Z. z., ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis neuvádza, že vecné
bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd SR však vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013
konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods.

5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v
kontextestýmajsprávnouúpravouobsiahnutouvpôvodnomustanovení§135cods.3OZ.Najvyššísúd
SR už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo
všeobecneuznávanýchprincípov,príkazomnaochranuzákladnýchprávaslobôd,tedaajzozákladného
práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 89/2008). I v prípade zriadenia

vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. je primeraná náhrada namieste. Všeobecné
súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi
obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich
inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva
a hodnoty verejného záujmu (rozsudok KS v Trnave sp. zn. 10Co/134/2012, uznesenie KS v Prešove

sp. zn. 19Co/198/2014, uznesenie NS SR sp. zn. 4 MCdo 2/2014. Ak judikatúra NS SR akceptovaná
ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23
ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku
ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods.
1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky,

t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru
s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a
nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak
ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet
žiadnych presvedčivých argumentov.

13. S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru najvyšších súdov, ako aj rozhodovaciu činnosť ústavného
súdu, odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru, ako súd prvej inštancie. Žalobkyňa nebola
vlastníčkou nehnuteľnosti ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009, t. j. ku dňu 01. 07. 2009, preto jej nepatrí
náhrada za obmedzenie jej vlastníckeho práva v zmysle zák. č. 66/2009 Zb. Rozsudok súdu prvej

inštancie, ktorým žalobu zamietol, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a §
255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).