Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. október 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/64/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717208723
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6717208723.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice

Kočičkovej a členov senátu JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v právnej veci žalobkyne:
J. P., rod. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XX, XXX XX T. K., proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.
r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o neplatnosť zmlúv, ochranu práv
spotrebiteľa, vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Zvolen č. k. 12C/21/2017-180 zo dňa 22. 05. 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomokresnýsúd žalobuvcelomrozsahuzamietol.Otrováchkonania
okresný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku
(ďalej v texte len „CSP“) tak, že žalovanému priznáva voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobkyňa žalobou podanou voči
žalovanému žiadala, aby súd určil, že úvery, ktoré jej žalovaný poskytol na základe Zmluvy o

spotrebiteľskomúverečísloXX.zodňa 09.09.2013ačísloXXXzodňa27.05.2014súbezúročnéabez
poplatkov a že žalovaný je povinný vydať jej bezdôvodné obohatenie v celkovej výške 502 €, do troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia. V poradí prvým rozsudkom vydaným v tejto veci č. k. 12C/21/2017-100
zo dňa 13. 02. 2018 Okresný súd Zvolen rozhodol tak, že úvery poskytnuté žalobkyni na základe Zmluvy
o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXX z 09. 09. 2013 a číslo XXXXXXXXX z 27. 05. 2014 sú
bezúročné a bez poplatkov a že žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie v celkovej
výške 502 €, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia; o trovách konania rozhodol okresný súd tak,

že žalobkyni právo na náhradu trov konania voči žalovanému nepriznáva s odôvodnením, že v konaní
úspešnej žalobkyni, oslobodenej od súdnych poplatkov, žiadne trovy konania v konaní nevznikli.

1.2 Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie. Krajský súd v Banskej
Bystrici uznesením č. k. 13Co/237/2018-153 zo dňa 09. 12. 2019, právoplatným dňa 04. 02. 2020
rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/21/2017-100 z 13. 02. 2018 z dôvodu nepreskúmateľnosti
a zmätočnosti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V nadväznosti na uvedené

okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že po vrátení veci na ďalšie
konanie vykonal opätovne dokazovanie tak, že „oboznámil zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. l. 19,
dohody o plnení v splátkach z č. l. 12, dohody o zrážkach zo mzdy z č. l. 13, splátkového kalendára z č. l.
14, oznámenia o splatení úveru č. l. p. v. 14, potvrdenia o zrealizovaní transakcie č. l. 15, p. v. 15, výpisuvkladového účtu z č. l. p. v. 16, potvrdenia o prevzatí finančných prostriedkov z č. l. 17, druhej zmluvy o
spotrebiteľskom úvere z č. l. 18, splátkového kalendára z č. l. 19, PRMN 389,08 % z č. l. 20, dohody o
plnení v splátkach z č. l. p. v. 20, rozhodcovskej zmluvy z č. l. 21, dohody o zrážkach zo mzdy z č. l. p.

v. 21, transakcie z č. l. 22, oznámenia o splatení úveru z č. l. 22, doplnenie k žalobe zo dňa 19.07.2017
z č. l. 27, pokus o mimosúdnu dohodu zo dňa 05.06.2017 z č. l. 29 - 30, vyjadrenie žalovaného zo dňa
21.06.2017 z č. l. 31, zostatok z nesplatenej istiny platby z č. l. 33 - 34, informácie k úveru z č. l. 35 - 36,
odpoveď na žiadosť MS SR z č. l. 37 - 41, doplnenie žaloby z č. l. 42, vyjadrenie žalovaného k žalobe
zo dňa 03. 08. 2017 z č. l. 43 - 46, žalobcu zo dňa 28.08.2017 z č. l. 49 - 53, vyjadrenie žalovaného

k námietke premlčania z č. l. 55, žalovaného z 18.09.2017 z č. l. 56 - 57, žalobkyne zo dňa 27. 09.
2017 z č. l. 61, vyjadrenie žalobkyne z pojednávania 13.02.2018, vyjadrenie žalobkyne z pojednávania
z 22. 05. 2020“.

1.3 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že: „Žalobca so
žalovaným uzatvorili dňa 9.9.2013 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi

sumu vo výške 600 EUR, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť o príslušný poplatok vo výške 396 EUR, teda
celkovo vrátiť 996 Eur. Žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 27.5.2014 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX,
ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi sumu vo výške 350 EUR, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť o príslušný
poplatok vo výške 106 EUR, teda celkovo vrátiť 456 Eur. Pričom žalovaný poukazuje na skutočnosť,
že žalobca uhradil svoj záväzok dňa v celkovej výške zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX v sume 996

Eur a zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX sumu vo výške 456 Eur a teda v prípade určenia zmluvy
za bezúročnú a bez poplatkov nezakladal by takýto rozsudok, žiadne nové práva alebo povinnosti,
nebol by ani vykonateľným ani aplikovateľný. Okrem toho žalobcov nárok je v celom rozsahu premlčaný
v 2- ročnej subjektívnej premlčacej lehote. V prípade ak by súd určil zmluvy za bezúročné a bez
poplatkov nevyriešilo by to aj tak s konečnou platnosťou stav právnej neistoty medzi sporovými stranami.

Pretože definitívne vyriešiť danú otázku, či bolo plnené na existujúci alebo neexistujúci záväzok, možno
len v konaní o návrhu na plnenie. Rozhodnutie o určenie zmluvy za bezúročné a bez poplatkov v
tomto konaní, by nevytvorilo podľa pevný právny základ pre vzťah strán a bolo by iba predpokladom
ďalšej žaloby na prípadné vydanie bezdôvodného obohatenia, respektíve v prípade platnosti zmluvy
na plnenie zo zmluvy, jednou zo sporových strán. Žalobca podal žalobu na plnenie a nedôvodne

podáva zároveň aj určujúcu žalobu, pričom v samotnom odôvodnení súd sa vysporiada s určujúcim
nárokom a v konečnom dôsledku až rozsudok na plnenie vyrieši s konečnou platnosťou sporné práva
a povinnosti medzi účastníkmi konania, pričom taký rozsudok je aplikovateľný a vykonateľným titulom.
Takéto konanie žalobcu sa javí účelové, pričom ak súd žalobcovi priznal nárok samotné rozhodnutie
súdu o určení zmluvy za bezúročné a bez poplatkov vzhľadom na tom že zmluva je uhradená a záväzok

žalobcu zanikol splnením, nezakladalo by takéto rozhodnutie medzi účastníkmi konania žiadne práva
ani povinnosti, resp. žiadny stav by sa nezmenil, nič by takéto rozhodnutie nespôsobilo. Obdobne
bola posudzovaná otázka bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy Okresným súdom Bratislava II, ktorý
zamietol návrh na začatie konania v konaní vedenom pod sp. zn. 52C/135/2014 rozhodnutím zo
dňa 25.05.2016, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov. Vo

svojom odôvodnení uviedol nasledovné „Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej príslušnosti
určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého
právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný
nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len
zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie

alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo
žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj
R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického
života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny
základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i

iná žaloba (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v časopise zo súdnej praxe pod č.
40/1996).“ K rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Trenčíne v rozsudku zo dňa 14.06.2017, sp.
zn. 17Co/325/2016-75, kde v bode 9. odôvodnenia uviedol nasledovné: „Samotné konštatovanie či je
úver poskytnutý žalobcovi bezúročný a bez poplatkov nemá pre žalobcu žiaden praktický význam a
preto nebol na požadovanom určení daný naliehavý právny záujem a krajský súd z uvedeného dôvodu

napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že návrh zamietol. Práva, ktoré spotrebiteľovi poskytuje právna
úprava § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z.
majú praktické uplatnenie v žalobách o plnenie, ktorými sa môžu spotrebitelia domáhať vydania plnenia
zaplateného nad istinu bezúročného a bezpoplatkového úveru alebo ako obrana v žalobách, ktorýmisa zaplatenia nad istinu bezúročného a bezpoplatkového úveru domáha veriteľ - dodávateľ. Otázka
naliehavého právneho záujmu na určení v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. bola riešená Najvyšším súdom
SR aj pri určení neplatnosti úverovej spotrebiteľskej zmluvy. K tejto otázke Najvyšší súd SR v rozhodnutí

sp. zn. Cdo/251/2015 zo dňa 16. marca 2016 uviedol:“ Určovacie žaloby majú tak podľa právnej teórie,
ako aj záverov rozhodovacej praxe súdov a judikatúry opodstatnenia tam, kde je ešte len stav ohrozenia
práva a nie už jeho porušenia. Určovací návrh podľa § 80 písm. c/ O.s.p. má charakter preventívnej
ochrany práv (nápravy stavu vzniknutého porušením práva sa možno domáhať už pomocou žaloby na
plnenie podľa § 80 písm. b/ O.s.p.), keď musí existovať stav právnej neistoty navrhovateľa (žalobcu),

ktorý má práve určovací návrh (žaloba) odstrániť. Teda naliehavosť právneho záujmu na požadovanom
určení, v danom prípade určení neplatnosti predmetných zmlúv, musí spočívať v tom, že by sa ním
vyriešili všetky sporné právne otázky medzi účastníkmi konania a vytvorilo by pevný právny základ pre
budúce právne vzťahy. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho
súdu, že určenie (vyslovenie) neplatnosti úverovej zmluvy (či už celkom alebo čiastočne) by neodstránilo
stavprávnejneistoty,t.j.nemohlobyzabrániťveriteľoviztejtozmluvydomáhaťsavráteniaposkytnutého

plnenia titulom bezdôvodného obohatenia, t. j. vrátenia toho, čo navrhovateľ podľa zmluvy dostal, resp.
čo zaňho plnil niekomu inému (druhej veriteľke). Vyriešiť otázku, t .j. spor, či bolo plnené na existujúci
alebo neexistujúci záväzok, možno len v (už prebiehajúcom) konaní o návrhu na plnenie. Takýto záver
je namieste bez ohľadu na tvrdenia navrhovateľa o jeho neistote vo vzťahu k otázke či a komu dlhuje,
ktorú možno riešiť práve v konaní o plnenie. V danom prípade neistota navrhovateľa nemohla plynúť

ani z jeho obavy o strechu nad hlavou tak, ako uzavrel prvostupňový súd, lebo túto mohlo vyvolať len
zriadeniezáložnéhoprávakpredmetnejnehnuteľnostiajehovýkon“.Rovnakáotázkabolaposudzovaná
aj Najvyšším súdom SR, sp. zn. Cdo/251/2015 zo 16.3.2016, ktorý konštatoval, že „ ... Teda naliehavosť
právneho záujmu na požadovanom určení, v danom prípade určení neplatnosti predmetných zmlúv,
musí spočívať v tom, že by sa ním vyriešili všetky sporné práve otázky medzi účastníkmi konania a

vytvorilo by pevný právny základ pre budúce právne vzťahy. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd sa
stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že určenie neplatnosti úverovej zmluvy by neodstránilo stav
právnej neistoty, t. j. nemohlo by zabrániť veriteľovi z tejto zmluvy domáhať sa vrátenia poskytnutého
plnenia titulom bezdôvodného obohatenia, t. j. vrátenia toho, čo navrhovateľ podľa zmluvy dostal.“
Okresný súd Levice rozsudkom, sp. zn. 7C/681/2015 zo dňa 24.11.2017 zastáva rovnaký názor, nakoľko

podľa jeho názoru „Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej
otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo
ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je)
právny vzťah alebo právo. V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy
považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši

(neodstraňuje) a vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Určovacia žaloba má tak podľa právnej teórie,
ako aj záverov rozhodovacej praxe súdov a judikatúry opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia
práva a nie už jeho porušenie“.

1.4 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na ust. § 451 ods. 1 a 2, na

ust. § 100 ods. 1 a na ust. § 107 zákona č. 40/1964, Občianskeho zákonníka a uviedol, že: „Skutočná
vedomosť žalobcu o tom, kto na jeho úkor získal majetkový prospech a v akej výške predstavuje
vedomosť o rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. Zbierke zákonov
SR, o všetkom čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa
stalo známym každému, koho sa to týka, domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných

právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou neznalosť práva
neospravedlňuje. Znalosť práva sa u jeho adresátov nevyvrátiteľne predpokladá a inak tomu ani nemôže
byť ani v prípade posudzovania jeho znalostí ako východiska pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení.
Za okamih vzniku skutočnej o obsahu práva je potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu.
Vedomosť o tom že zmluva neobsahuje požadované údaje je potrebné na strane žalobcu viazať k

okamihu podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav
súhlasu logicky zahŕňa aj prejav znalostí obsahu. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bol
vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého,
koho sa týka. Treba preto vychádzať z toho, že žalobca v čase uzatvorenia zmluvy sa dozvedel, že ak
v zmluvách chýbajú obligatórne náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z. z., úver je bezúročný a

bez poplatkov. Žalobca sa reálne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu dňom, v
ktorom zaplatil sumu nad rámec istiny. Rovnaký názor týkajúci sa vedomosti o bezdôvodnom obohatení
spotrebiteľa zastáva aj Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 1 Cdo 67/2011 ako aj 5 Cdo 121/2009.
Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, žedošlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Oprávnený sa dozvie
o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne zistí
skutkové okolnosti , na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, t. j.

nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu
na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To kedy oprávnený, získal informácie
o právnej stránke možnosti domáhať sa vydanie bezdôvodného obohatenia (napr. o tom, ako môže
právne kvalifikovať jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej
doby vôbec relevantné (záver z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 67/2011). To kedy

sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností
možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej
doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a
kto sa na jeho úkor obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť
zodpovednosť za bezdôvodné obohatene. Rozhodujúcim pritom je zákon č. 129/2010 Z. z., priamo
ustanovuje kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Bolo by neprimeranou ochranou

práva spotrebiteľa a porušenie základnej zásady CSP ktorou je rovnosť strán, pokiaľ by bol začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby posunutý na deň, kedy sa od svojho právneho zástupcu dozvedel,
že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. K rovnakým názorom dospel aj Najvyšší súd SR,
sp. zn. 5 Cdo 121/2009 ktorý v odôvodnení konštatoval, že pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že

došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového
stavu“ (teda nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie). Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR , sp. zn. 3 Cdo
169/2017. O určení zmluvy za neplatnú resp. o bezúročnej a bez poplatkovej úverovej zmluvy vzhľadom
na nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právnych predpisov mal žalobca podľa § 2 zákona č.

1/1993 Z. z. vedomosť už pri podpise zmluvy o úvere, rovnako mal vedomosť už pri podpise úverovej
zmluvy o tom, kto je veriteľom zo zmluvy o tom, komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca. Žalobca
od svojho právneho zástupcu získal iba vedomosť o právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť
s dozvedením sa o rozhodujúcich skutkových okolnostiach pre účely zistenia vzniku bezdôvodného
obohatenia. Na základe tejto skutočnosti začala plynúť subjektívna lehota zaplatením príslušnej splátky

úveru nad rámec zákonom ustanovenej povinnosti (Okresný súd Bratislava I, sp. zn. 7C195/2012 zo dňa
30.6.2016) Tým, že splátky úveru uhrádza sám dlžník jemu uznanej výške možné úsudok v okamihu
platenia sumy zodpovedajúcej istiny urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa
musí dlžník dozvedieť o tom, že platí veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamihom, kedy
uhradí splátku, ktorou poskytnutú istinu prvýkrát preplatí. Vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení

spočívajúce v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez poplatkov v dôsledku
sankcie zakotvenej právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade v okamihu prvej platby
dlžníka nad rámec poskytnutej istiny (KS Trenčín, sp. zn. 5Co/351/2016 zo dňa 17.5.2017) V tejto
súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/67/11 a tiež názor Krajského
súdu v Nitre vysloveného v obdobnej právnej veci vedenej pod sp. zn. 6Co/562/2015. Premlčanie

subjektívnej lehoty je možné odôvodniť presne tak ako to vo svojom rozhodnutí vedenom pod sp. zn.
17Co/372/2015 uviedol Krajský súd v Trenčíne, dňa 27.04.2016. Svoje rozhodnutie oprel o vedomosť
dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, vzniká v zásade
vokamihuprvejplatbydlžníkanadrámecposkytnutejistiny.Vprípadeakbyžalobcanamietalapoukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR , sp. zn. 6MCdo 9/2012, v tom zmysle, že princíp „vigilantibus iura

scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorýmjeochranaspotrebiteľa.Vdanomprípadevzniesolžalovanýhmotnoprávnunámietkupremlčania,
na ktorú súd musí vziať zreteľ. Ak druhá strana účinne vzniesla námietku premlčania, nemožno ani v
prípade spotrebiteľa pripustiť odlišnú interpretáciu ustanovení zákona o plynutí subjektívnej premlčacej
doby, v ktorej sa môže domáhať vydanie bezdôvodného obohatenia. Rovnaký názor zastáva aj Najvyšší

sú SR rozhodnutím, sp. zn. 3 Cdo 169/2017, ktorý vo veci týkajúce sa rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR , sp. zn. 6MCdo 9/2012 v kontexte princípu vigilantibus iura scripta sunt c/a ochrana práv
spotrebiteľa, poukázal že predmetné rozhodnutie NS SR, sp. zn. 6MCdo 9/2012 bolo vydané v skutkovo
a právne odlišnej veci, líšiace sa od predmetu sporu žalobkyne a žalovaného nielen z hľadiska podstaty
účelu konania, ale aj procesného postavenia spotrebiteľa. Vo veci rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6MCdo

9/2012 poukázal NS SR na uvedený princíp v súvislosti s riešením procesnej otázky (oprávnenia
exekučného súdu skúmať právomoc rozhodcovského súdy vydať rozhodcovský rozsudok), ale v tomto
konkrétnom prípade nejde o riešenie právomoci exekučného súdu ale na riešenie hmotnoprávnej otázky
(začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby) (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR , sp. zn. 3 Cdo169/2017).NazákladeuvedenéhonemožnoaplikovaťrozhodnutieNajvyššiehosúduSR,sp.zn.6MCdo
9/2012, v tom zmysle, že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu , ktorým je ochrana spotrebiteľa. Dôkazom je rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR , sp. zn. 3 Cdo 169/2017 Na základe uvedeného je nesporné, že sa žalobca
dozvedel o bezdôvodnom obohatení dňom uhradenie sumy nad rámec istiny, podľa nevyvrátiteľnej
právnej domnienky uvedenej v § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. Zbierke zákonov SR, a teda nárok žalobcu je
premlčaný v subjektívnej premlčacej dobe v celom rozsahu“, preto súd prvej inštancie žalobu v celom
rozsahu zamietol.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobkyňa odvolala a v odvolaní uviedla, že proti
rozsudku súdu prvej inštancie podáva odvolanie, pretože ho považuje za nezákonný, pričom má za to,
že na vydanie tohto rozsudku neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP), že súd
prvejinštanciejejnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnil,abyuskutočňovalajejpatriaceprocesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), že

konanie pred súdom prvej inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a že odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.

1 písm. h) CSP). K jednotlivým dôvodom odvolania žalobkyňa v odvolaní ďalej uviedla, že „nesúhlasí
s názorom súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení“,
pretože naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvných podmienok vyplýva z ust. § 3 ods.
3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a v konaní si uplatňovala individuálne spotrebiteľské
práva vyplývajúce z konkrétnej zmluvy/zmlúv o úvere. V uvedenej súvislosti poukázala žalobkyňa v

odvolaní na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2019 sp. zn. 6Cdo/27/2008 a uviedla, že
pokiaľ ide o obsahové náležitosti predmetných zmlúv o spotrebiteľských úveroch, tak v predmetných
zmluvách o spotrebiteľských úveroch absentujú údaje vyžadované ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej „zákon č.
129/2010 Z. z.“), pretože údaj o odplate za poskytnuté úvery prevyšuje obvyklú odplatu v bankách,

ročná percentuálna miera nákladov ako i ročná úroková sadzba sú veľmi vysoké a v neposlednom rade
predmetné zmluvy obsahujú aj neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu
v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zdôraznila, že rozhodnutie
o tom, či sú úvery, ktoré jej boli na základe sporných zmlúv žalovaným poskytnuté bezúročné a bez
poplatkov, resp. či sú sporné zmluvy neplatné, závisí od posúdenia súdu. Pokiaľ ide o premlčanie nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia, žalobkyňa v odvolaní uviedla, že predložila súdu prvej inštancie
13 rôznych právoplatných rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (prvoinštančných aj odvolacích) ako
dôkazný materiál, s ktorými sa mal súd prvej inštancie pri uplatnení § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka
podľa jej názoru vysporiadať. V každom jednom z uvedených rozhodnutí je podľa žalobkyne súdom
akceptovaná desaťročná premlčacia doba na vydanie plnenia z úmyselného bezdôvodného obohatenia.

V uvedenej súvislosti žalobkyňa v odvolaní uviedla, žalovanému boli zo strany Slovenskej obchodnej
inšpekcie opakovane ukladané pokuty pre porušovanie zákazu podľa § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a žalovaný napriek týmto pokutám naďalej pri uzatváraní úverových
zmlúv používal nekalé obchodné praktiky „a zmluvy o spotrebiteľských úveroch nedoplnil tak, aby
obsahovali všetky náležitosti podľa § 4 zákona č. 258/2001 Z. z.“, čím úmyselne zavádzal spotrebiteľov

za účelom získania finančných prostriedkov, na ktoré by nemal nárok v prípade, ak by zákon dodržiaval.
Žalobkyňa v odvolaní ďalej uviedla, že uvedené vedomé porušovanie zákona zo strany žalovaného bolo
konštatované vo viacerých rozhodnutiach Ústavného súdu SR, napr. v uznesení sp. zn. II.ÚS 90/2017
zo dňa 09. 02. 2017 a v uznesení sp. zn. III.ÚS 534/2015 zo dňa 27. 10. 2015, pričom aj napriek
uloženým sankciám žalovaný preukázateľne po dobu niekoľko rokov uzatváral spotrebiteľské zmluvy,

ktoré boli v rozpore so zákonom“. Žalobkyňa v odvolaní ďalej poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Sžo/39/2004 zo dňa 01. 07. 2015, kde najvyšší súd konštatoval, že so žalovaným
boli vedené viaceré správne konania, v ktorých bol voči žalovanému vyvodený zodpovednostný postih,
pretože opakovane zo strany žalovaného dochádza k nerešpektovaniu ustanovení zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Porušenie povinností žalovaného má podľa žalobkyne negatívny dopad

v tom, že vo vzťahu k spotrebiteľovi je spôsobilý privodiť vážnu ujmu tým, že naruší jeho ekonomické
správanieaspotrebiteľurobírozhodnutie,ktorébyinakneurobil.Uviedla,žerozsahporušeniapovinností
žalovaného je o to závažnejší, že nedostatky boli zistené pri dojednávaní poskytnutia spotrebiteľského
úveru. Na základe rozhodovacej praxe, ako aj na základe dokazovania vykonaného v tomto konanímal podľa žalobkyne okresný súd dospieť k záveru, že na strane žalovaného došlo k úmyselnému
bezdôvodnému obohateniu, a teda objektívna premlčacia doba je v tomto prípade 10-ročná. Pokiaľ ide
o trovy konania, žalobkyňa v odvolaní uviedla, že vzhľadom na to, že výrok o náhrade trov konania je

priamo závislý od výsledku sporu, tak tým, že žalobkyňa považuje odvolaním napadnutý rozsudok za
nezákonný,jenesprávnyajvýrokotrováchkonania.Vzávereodvolaniažalobkyňanavrhla,abyodvolací
súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, „že rozsudok
okresného súdu zo dňa 22. mája 2020 sp. zn. 12C/21/2017 mení tak, že úvery poskytnuté na základe
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XX. zo dňa 09. 09. 2013 a č. XXXXXXXXXX zo dňa 27. 05. 2014

sú bezúročné a bez poplatkov a žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške
502 €, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia s tým, že žalobkyni sa právo na náhradu trov konania
proti žalovanému nepriznáva.“

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že považuje za potrebné uviesť, že predmetné
zmluvy o úvere obsahujú všetky obsahové náležitosti v zmysle platných právnych predpisov účinných v

čase ich uzatvorenia. Z tohto dôvodu s tvrdeniami žalobkyne ohľadne absencie zákonom predpísaných
obsahových náležitostí v predmetných zmluvách o úvere nesúhlasí a v tejto otázke ako aj v ostatnom v
plnom rozsahu odkazuje na svoje vyjadrenie zo dňa 31. 07. 2017 a na podané odvolanie proti v poradí
prvémurozsudkusúduprvejinštancievydanému vtejtoveci.Vuvedenejsúvislostižalovanývovyjadrení
k odvolaniu žalobkyne poukázal na to, že žalobkyňa v predmetných zmluvách o spotrebiteľskom

úvere vyhlásila, že sa oboznámila s ich obsahom, že súhlasí s ich obsahom, vrátane Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
že nemá k nim výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Tiež prehlásila, že informácie, ktoré poskytla
žalovanému pred uzatvorením zmlúv sú pravdivé, že zmluvy uzatvorila slobodne, vážne, a nie v
tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdila svojím podpisom. Z tohto dôvodu označil

žalovaný tvrdenia žalobkyne uvedené v jej odvolaní len za účelové a ničím nepodložené, teda za
také, prostredníctvom ktorých sa žalobkyňa usiluje vyhnúť povinnostiam, ktoré pre ňu vyplývajú z
predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Vo vzťahu k premlčaniu nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia poukázal žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne na tú skutočnosť, že zákon č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov bol vyhlásený v Zbierke zákonov, pričom dňom jeho vyhlásenia v
Zbierke zákonov platí domnienka, že sa stal známy každému, koho sa týka. Z uvedeného podľa
žalovaného vyplýva, že žalobkyňa v čase uzatvorenia predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere v
zmysle uvedenej právnej domnienky vedela, že úvery na ich základe poskytnuté sú bezúročné a bez
poplatkov, a teda že úroky a poplatky nemusí žalovanému uhradiť. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že žalovaný

mal vedomosť o bezdôvodnom obohatení, ktoré podľa jej slov získal, tak „si dovoľuje poznamenať“, že
aj sama žalobkyňa nepriamo potvrdila skutočnosť, že akýkoľvek jej nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia zo strany žalovaného bol premlčaný v subjektívnej premlčacej dobe. I napriek uvedenému
má žalovaný za to, že k bezdôvodnému obohateniu z jeho strany nedošlo. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní,
okrem iného tvrdí, že zo strany žalovaného ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, „žalovaný s

uvedeným tvrdením žalobkyne nesúhlasí a poukazuje na to, že toto tvrdenie žalobkyne je účelové“.
Občiansky zákonník podstatu úmyselného konania nevymedzuje, a preto pri skúmaní úmyslu konania
osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia v trestnom práve. Zavinenie je koncipované na dvoch
zložkách, a to vedomostnej a vôľovej a podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy a
nepriamy. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné

tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní zmlúv o úvere, ale je potrebné, aby v každom
jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzatvorenia úverovej zmluvy žalobkyňa preukázala, že
žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel, alebo
aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Žalovaný so žalobkyňou uzatvoril zmluvy
o úvere, pričom sa zaviazal, že na požiadanie žalobkyne ako veriteľ poskytne v prospech žalobkyne

peňažné prostriedky a žalobkyňa sa ako dlžník zaviazala, že poskytnuté peňažné prostriedky veriteľovi
vráti a zaplatí dohodnuté úroky. Za poskytnutie peňažných prostriedkov požadoval odplatu vo forme
úrokov, keďže je to činnosť, ktorou sa v čase uzatvárania predmetných zmlúv o úvere zaoberal a na
ktorú mal oprávnenie, nakoľko v predmete podnikania mal aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, čo
medzi stranami sporu nebolo sporné. Táto skutočnosť však nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné

obohatenie, preto odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Vzhľadom na
uvedené žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.4. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že nepopiera, že so žalovaným uzatvorila
predmetné zmluvy o spotrebiteľskom úvere a súčasne nepopiera to ako došlo k uzavretiu predmetných
zmlúv o spotrebiteľskom úvere a k podpísaniu dohôd o splácaní úveru v splátkach, ktoré svojím

obsahom nadväzovali na predmetné zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Tento stav nemožno podľa
žalobkyne hodnotiť inak ako formálne nový právny úkon - formulárovú dohodu o plnení v splátkach a
snahu obísťzákonnúpovinnosťuviesťvsamotnejzmluveospotrebiteľskomúverezákonompredpísané
obsahové náležitosti vyplývajúce z § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Za tohto skutkového a právneho
stavu možno podľa žalobkyne konštatovať, že predmetné zmluvy o spotrebiteľskom úvere nespĺňajú

obsahové náležitosti uvedené v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., a preto podľa § 11 ods. 1 písm.
b) a d) uvedeného zákona sa považujú úvery na ich základe poskytnuté za bezúročné a bez poplatkov. V
dôsledku toho žalovaný nemal podľa žalobkyne nárok na prijatie finančného plnenia nad rámec skutočne
poskytnutých úverov. V uvedenej súvislosti žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že
po zistení všetkých skutočností si nechala sporné zmluvy o spotrebiteľských úveroch posúdiť Komisii
na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a zaslala žalovanému pokus o mimosúdnu

dohodu, v ktorej ho žiadala vydať jej bezdôvodné obohatenie do 8 dní odo dňa doručenia mimosúdnej
dohody, pričom vedomé porušovanie zákona zo strany žalovaného bolo konštatované aj v uznesení
ÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS/90/2017-20zodňa09.02.2017,kdeústavnýsúduviedol:„Vychádzajúc
zo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka ho už niekoľko rokov zahlcuje
sťažnosťami, ktoré sa svojím obsahom dotýkajú spotrebiteľských úverových zmlúv, ktoré uzatvorila s

tisíckami fyzických osôb- občanov Slovenskej republiky, pričom tieto zmluvy všetky stupne všeobecných
súdov v rôznych typoch konaní vyhodnotili ako také, ktoré obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky,
znevýhodňujúspotrebiteľov,priečiasadobrýmmravom,apod.,atedasúabsolútneneplatnýmiprávnymi
úkonmi“. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného navrhla, aby odvolací
súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, ako uviedla

v petite odvolania.

5. Žalovaný v reakcii na uvedené vyjadrenie žalobkyne uviedol, že opätovne poukazuje na to, že
predmetné zmluvy o úvere obsahujú všetky obsahové náležitosti vyžadované platnými právnymi
predpismi účinnými v čase ich uzatvorenia. Z tohto dôvodu s tvrdeniami žalobkyne ohľadne absencie

predpísaných obsahových náležitostí v predmetných zmluvách o spotrebiteľskom úvere nesúhlasí a v
tejto otázke ako aj v ostatnom, v plnom rozsahu poukazuje na svoje vyjadrenie zo dňa 31. 07. 2017.
Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zopakoval svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení
k odvolaniu žalobkyne a uviedol, že na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné
obohatenie, nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní zmlúv o úvere,

ale je potrebné v každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzatvorenia úverovej zmluvy
preukázať, že žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne
vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Ďalej uviedol, že so žalobkyňou
uzatvoril zmluvy úvere, pričom sa zaviazal, že na požiadanie žalobkyne poskytne v jej prospech peňažné
prostriedky. Žalobkyňa sa zaviazala, že poskytnuté peňažné prostriedky žalovanému vráti a zaplatí

dohodnuté úroky. Za poskytnutie peňažných prostriedkov skutočne požadoval odplatu vo forme úrokov,
keďže je to činnosť, ktorou sa v čase uzatvorenia predmetných zmlúv o úvere zaoberal, a na ktorú
mal oprávnenie, nakoľko mal v predmete podnikania aj poskytnutie úverov z vlastných zdrojov, čo
medzi stranami sporu sporné nebolo. Táto skutočnosť však nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné
obohatenie. Na základe uvedeného žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne navrhol, aby odvolací

súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

6. Krajský súd ako súd odvolací ( § 34 CSP), prejednal odvolanie žalobkyne v rozsahu a z dôvodov
daných ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP (a
contrario) a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 CSP ako vo výroku

vecne správny potvrdil.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacích námietok žalobkyne, ktorá v odvolaní namietala, že na vydanie odvolaním napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP), že súd

prvejinštanciejejnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnil,abyuskutočňovalajejpatriaceprocesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), že
konanie pred súdom prvej inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné nazistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a že odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.

1 písm. h) CSP).

8. Po prejednaní odvolania žalobkyne z hľadiska vyššie uvedených odvolacích námietok, v rámci ktorých
žalobkyňa v odvolaní v prvom rade namietala, že súd prvej inštancie pochybil, keď na posúdenie
vznesenej námietky premlčania neaplikoval 10 - ročnú premlčaciu dobu, odvolací súd uvádza, že pokiaľ

žalobkyňa v odvolaní v zmysle odvolacieho dôvodu uplatneného v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a)
CSP namietala, že na vydanie odvolaním napadnutého rozsudku neboli splnené procesné podmienky,
pričom v odvolaní žiadnym spôsobom nekonkretizovala, ktoré konkrétne procesné podmienky neboli v
danom prípade podľa jej názoru splnené, tak odvolací súd v uvedenej súvislosti uvádza, že procesné
podmienky občianskeho súdneho konania sú také podmienky konania, ktoré možno považovať za
predpoklady existujúce tak na strane súdu ako aj na strane účastníkov konania, ktoré musia byť splnené

na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania, ktorým je vydanie rozhodnutia. Procesné
podmienky konania obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma ex
offo. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, nezistil žiadny taký nedostatok
podmienky konania, ktorý by bránil vydaniu odvolaním napadnutého rozsudku, preto dospel k záveru,
že uvedená odvolacia námietka žalobkyne je neopodstatnená.

9. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), keď súd
prvej inštancie pri posúdení vznesenej námietky premlčania neaplikoval ust. § 107 ods. 2, časť vety

za prvou čiarkou Občianskeho zákonníka, teda 10 - ročnú premlčaciu dobu, odvolací súd uvádza,
že podľa ustálenej súdnej praxe za nesprávne právne posúdenie možno považovať omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. „O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery“. Z

uvedeného je zrejmé, že právne posúdenie veci vždy bezprostredne súvisí so skutkovými zisteniami,
keďže právnym posúdením je činnosť súdu, keď na zistený skutkový stav súd aplikuje právne normy,
v ktorých hypotéze sú obsiahnuté predpoklady ich aplikácie v tom-ktorom konkrétnom prípade - spore.
Predpokladom aplikácie ust. § 107 ods. 2, časť vety za prvou čiarkou, teda desaťročnej premlčacej
doby pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení je preukázaná existencia úmyselného bezdôvodného

obohatenia. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že Občiansky zákonník neobsahuje definíciu
úmyselného konania, preto právna prax pri posúdení existencie atribútov konania, ktoré možno
považovať za úmyselné konanie, vrátane úmyselného bezdôvodného obohatenia vychádza z teórie
trestného práva, ktorá z hľadiska úmyselného konania kladie dôraz na zavinenie ako vnútorný psychický
stav človeka jednak k vlastnému protiprávnemu konaniu (porušeniu právnej normy) ale tiež k výsledku

tohto protiprávneho konania, ktorý má za následok (v prípade porušenia noriem civilného práva) civilnú
právnu zodpovednosť. Pre úmyselné protiprávne konanie je typická vôľa porušiť právnu normu, ktorá
musí byť v každom jednotlivom prípade preukázaná. Z uvedeného hľadiska nestačí konštatovanie, že
žalovaný opakovane porušoval ustanovenia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa za čo mu
boli v správnom konaní uložené pokuty, ani to že Ústavný súd SR v uzneseniach sp. zn. II. ÚS 90/2017

zo dňa 09. 02. 2017 a sp. zn. III. ÚS 534/2015 zo dňa 27. 10. 2015 konštatoval porušovanie zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa žalovaným. Úlohou žalobkyne bolo v konaní v rámci unesenia
dôkazného bremena preukázať, že pri uzatvorení Zmluvy o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXX
z 09. 09. 2013 a číslo XXXXXXXXX z 27. 05. 2014 a v čase prijatia plnenia zodpovedajúceho úrokom
a poplatkom od žalobkyne existoval na strane žalovaného úmysel bezdôvodne sa na úkor žalobkyne

obohatiť, čo žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázala, ani súdu prvej inštancie v
rámci odvolacieho dôvodu uplatneného v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP v odvolaní nevytkla,
že by v tomto smere nevykonal nejaký ňou navrhovaný, konkrétny relevantný dôkaz, pričom za takýto
dôkaz nemožno považovať súdne rozhodnutia vydané v iných konaniach, tak ako na ne v odvolaní
poukázala žalobkyňa. Nemožno preto súdu prvej inštancie vytknúť, že pokiaľ na posúdenie vznesenej

námietky premlčania neaplikoval 10 ročnú premlčaciu dobu, pretože nedospel k záveru, že by na strane
žalovaného došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu, tak že na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.10. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie
je dôvodné, preto rozsudok okresného súdu ako vo výroku vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1

CSP potvrdil konštatujúc, že pokiaľ ide o odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie, toto považuje odvolací súd naďalej za nezrozumiteľné, keďže úlohou súdu prvej inštancie
po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie vydaného v tejto veci a vrátení veci na
ďalšie konanie nebolo zaoberať sa existenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení,
o ktorej existencii naliehavého právneho záujmu úvahy, súd prvej inštancie pomerne nezrozumiteľným

spôsobom a nadbytočne zakomponoval do ostatného textu odôvodnenia odvolaním napadnutého
rozsudku, ale v prvom rade jasne a zrozumiteľne vysvetliť, prečo súd prvej inštancie považuje úvery
poskytnuté žalovaným žalobkyni na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XX. zo dňa 09. 09.
2013 a číslo XXXXXXXXX zo dňa 27. 05. 2014 za bezúročné a bez poplatkov, pretože záver o tom
je základným východiskom pre konštatovanie vzniku bezdôvodného obohatenia ako takého a jasná a
zrozumiteľná úvaha o tom v odôvodnení v poradí prvého rozsudku vydaného súdom prvej inštancie

v tejto veci absentovala. Vzhľadom k tomu však, že v zmysle ust. § 390 písm. a) CSP už odvolací
súd nemôže rozsudok súdu prvej inštancie ako nezrozumiteľný zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, odvolací súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku stotožňujúc sa so
záverom o vzniku bezdôvodného obohatenia ako takého, ktoré na strane žalovaného vzniklo z toho
dôvodu, že od žalobkyne prijal plnenie zodpovedajúce úrokom a poplatkom za poskytnutie úveru, na

ktoré mu v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. nevznikol nárok vysvetlil, prečo
považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby za vo výroku vecne správne, keďže v
konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaný na úkor žalobkyne úmyselne bezdôvodne obohatil, a teda
nevznikli podmienky na aplikáciu 10 - ročnej premlčacej doby, tak ako to v odvolaní tvrdila žalobkyňa.

11. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva, pretože mu preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

12. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.

2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).