Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. september 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/8/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115218323
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8115218323.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcov: 1/ F. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H. Y. XXX XX P., 2/ P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, XXX XX C., 3/ D. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom W. X, XXX XX S., X/ P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, XXX XX O. X - H., C. H./ Y. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C. S., C. H./ U. H. st., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, XXX XX
C., 7/ U. H. P. nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, XXX XX C., 8/ P. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX,
XXX XX H., 9/ Y. P., nar. XX.XX.XXXX, Q. XX, XXX XX D. P., všetci žalobcovia právne zastúpení: JUDr.
Michal Feciľak, advokát, Jesenná 8, 080 05 Prešov proti žalovaným: 1/ A. T.., so sídlom T. I. XX, XXX

XX W., právne zastúpený: GARAJ & Partners s.r.o., .Jozefská 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 951 125, 2/
X. H. - P. T. A. X. X., XXX XX W., G.: XX XXX XXX, 3/ G.. U. U., nar. XX.XX.XXXX, M. S. XXXX/XXXA,
XXX XX C. W., C. H./ D. U., nar. XX.XX.XXXX, H. XX/XX, XXX XX M. W., C. H., v konaní o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaniach žalobcov 1/ - X/, žalovaného 1/ a žalovaného 2/
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 14C 299/2015-981 zo dňa 16.09.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok vo výrokoch I. a II. tak, že žalobu zamieta.

II. Potvrdzuje rozsudok vo výroku III..

III. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
rozhodol takto:

„I. u r č u j e , že žalobcovia v 1. až 5. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností -
novovytvorených parciel nachádzajúcich sa v katastrálnom území X.:

KN-C č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2,
KN-C č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2,
vytvorenýchL.plánomč.XXX/XXXXzodňaXX.XX.XXXX,overenýE.úradomF.,katastrálnymodborom,
dňa XX.XX.XXXX pod č. L a to:

žalobca v 1. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu X/X a X/XX,
žalobca v 2. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu X/XX a X/XX,

žalobca v 3. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu X/XX,
žalobca v 4. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu X/XX a X/XX,
žalobca v 5. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu X/XX,II. u r č u j e , že Y. H., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, zomr. dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom O. XX,
XXX XX C., bola ku dňu smrti podielovou spoluvlastníčkou so spoluvlastníckym podielom v rozsahu X/
XX k nehnuteľnostiam - novovytvoreným parcelám nachádzajúcich sa v katastrálnom území X.:

KN-C č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2,
KN-C č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2,
vytvorenýchL.plánomč.XXX/XXXXzodňaXX.XX.XXXX,overenýE.úradomF.,katastrálnymodborom,
dňa XX.XX.XXXX pod č. L

III. v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a ,

IV. stranám sporu náhradu trov konania n e p r i z n á v a .“

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle § 1 ods. 2 Nariadenia SNR č. 104/1946 Sb.n.,
§ 7 Zákona č. 162/1995 Z.z., § 70 ods. 1 tohto zákona, pričom dospel k záveru, že je dôvodné

čiastočne vyhovieť žalobe vo vzťahu k žalobcom 1/ až 7/, pričom svoje rozhodnutie založil na týchto
skutočnostiach:

„Súd prvej inštancie pri viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu vychádzal z toho, že žaloba
podľa všeobecných predpisov občianskeho práva je v danom prípade možná, pričom pokiaľ vlastníctvo

právnych predchodcov žalobcov bolo odňaté bez právneho dôvodu, ich vlastníctvo zostalo zachované
napriek inému zápisu v evidencii nehnuteľnosti. Vzhľadom na vyslovený právny názor odvolacieho súdu,
súd v podstate skúmal už iba to, či vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov k nehnuteľnostiam,
ktoré sú predmetom sporu, existovalo.

Na základe predložených listinných dôkazov mal súd za preukázané, že v pozemnoknižnej vložke č. 1,
k.ú. M. (majetková podstata) je pod bodom XX zápis: „došlo XX.XX.XXXX č.d. XXXX“, z ktorého vyplýva,
že týmto zápisom bola poznačená konfiškácia pre účely pozemkovej reformy s tým, že dispozícia s týmto
majetkom je vyhradená výlučne F. pôdohospodárstva a pozemkovej reformy.
F. bodom XX je zápis: „došlo XX.XX.XXXX č.d. XXXX“ z ktorého vyplýva, že týmto zápisom bola

poznamenaná konfiškácia majetku pre: C. štát a zároveň bola vymazaná konfiškácia pod bodom XX.

Z výmeru, vydaného F. pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, o vlastníctve pôdy zo dňa 07.04.1948
vyplýva, že do vlastníctva U. P. a manželky Y., rod. Q. bola, okrem iných, pridelená aj parcela č. XXX/X
(vložka č. 1) k. ú. M. - O., pričom aj keď je na tomto výmere uvedené meno U. P. a manželka Y., rod. Q.,

práve z označenia manželky, resp. aj všetkých okolností dostupných listinných dôkazov, je podľa názoru
súdu zrejmé, že sa jedná o osobu U. P..

Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcov, ako aj z predložených listinných dôkazov vyplynulo, že
prídelcovia užívali predmetné parcely do roku XXXX, kedy ich vniesli do U. M., pričom družstvo užívalo

tieto parcely až do času, kým štát previedol hospodárskymi zmluvami z roku XXXX tieto parcely na H.
diaľnic, pričom následne boli vlastníkmi X. X., P. T. a v súčasnosti je to žalovaný v 1. rade.

Z pripojeného reštitučného spisu Okresného úradu F. vyplýva, že právni nástupcovia (deti) pôvodných
prídelcov, konkrétne Y. U., rod. P. a právne nástupkyne po U. P. (H.. U. Q. a H.. P. X.), si uplatnili

reštitučné nároky k pôvodnej parcele mpč. XXX/X, pričom rozhodnutím zo dňa XX.XX.XXXX E. úrad
F., odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rozhodol, že uvedené osoby spĺňajú
podmienky § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb., pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia okrem
iného vyplýva, že pôvodným vlastníkom U. P. (zomr. r. XXXX) a manž. Y., rod. Q., boli pridelené parcely
Q. o vlastníctve pôdy č. XX/XXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX, podľa nariadenie SNR č. 104/45 Sb. v znení

nariadenia SNR č. 64/46 Sb. do vlastníctva z konfiškovaného majetku K. O. a spol. v kat. území M..
Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že právni predchodcovia U. P. s manželkou vstúpili do reálneho
užívania pridelených nehnuteľností a správali sa ako vlastníci. Založením U. v M., došlo k prevzatiu
všetkých pridelených nehnuteľností do užívania družstva. Zároveň bola pozastavená aj platobná
povinnosť voči prídelcom a nedošlo ani k právne účinnému prevodu, len pre nedostatok zápisu do

pozemkovej knihy. V šesťdesiatych rokoch došlo k výstavbe M. závodov n. p. F. na parcelách mpč.
XXX/X a mpč. XXX/X, pričom pre nerealizované zápisové konanie štát od prídelcov nevyvlastnil ani
nevykúpil predtým konfiškované a potom pridelené parcely na výstavbu. Uvedené parcely prešli na štát
nazákladeM.zmluvyč.X-D/XXzodňaXX.XX.XXXXabolivedenénaLVč.XpreC..štát-E.F..Výsledkyprídelového pokračovania neboli zohľadnené pri určovaní vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, hoci
neboli zrušené Výmery o vlastníctve k pôde, ktoré ostali platné. Taktiež aj časť parcely mpč. XXX/X, bola
prevedená na štát - H. T. W. hospodárskymi zmluvami č. E - XXXXX/XX-X/Q.a zo dňa XX.XX.XXXX a

D-XXXX/XX-R. zo dňa XX.XX.XXXX a je vedená na LV č. XXX pre C.. štát - H. T. W.. Táto časť parcely
je zastavaná F. kH. F. - O..

Uvedené prevody na štát boli uskutočnené bez vlastníckeho vyporiadania, a tiež bez poskytnutia
náhrady právnym predchodcom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, došlo k prevzatiu nehnuteľnosti

štátom bez právneho dôvodu, pričom keďže podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona sú zákonné prekážky na
vydanie nehnuteľnosti, oprávnené osoby majú podľa § 14 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 zákona nárok na
náhradu s tým, že za pozemky, ktoré nie je možné vydať sa oprávneným osobám prevedú bezodplatne
do vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu v primeranej výmere a kvalite ako boli pôvodné pozemky
(§ 11 ods. 2 zákona). Z predloženého reštitučného spisu taktiež vyplýva, že uvedeným osobám bola
vyplatená z titulu reštitúcie finančná náhrada.

Pokiaľ právny zástupca žalovaného v 1. rade namietal nedostatok aktívnej legitimácie, resp. skutočnosť,
že potencionálni dedičia musia vystupovať v súdnom konaní na jednej strane, tak súd poukazuje na
to, že nie je vadou konania, pokiaľ niektorí z potencionálnych dedičov vystupujú na strane žalobcov a
niektorí na strane žalovaných. Súd zároveň poukazuje na to, že pokiaľ žalobcovia žiadali určiť vlastnícke

právo, resp. určiť, že časť predmetnej parcely patrí do dedičstva po ich právnych predchodcoch, tak
takéto určenie je možné, keďže žiadali určiť iba jednotlivé podiely, ktoré formálne prededili ich právni
predchodcovia po pôvodných prídelcoch, aj keď je zrejme, že predmetné vlastníctvo bolo vedené
duplicitne jednak v registri „E“, ako aj v registri „C“.

V súvislosti s námietkou nedostatočnej identifikácie parciel, ktoré sú predmetom konania, súd poukazuje
na to, že z geometrického plánu vyplýva, že novovytvorené pozemky KN - C parc. č. XXXX/X a XXXX/XX
súsúčasťoupôvodnejpozemno-knižnejparcelympč.XXX/X,ktorábolaevidovanávk.ú.M.,pričomtento
geometrický plán je dostatočným podkladom pre identifikovanie parciel, teda preukázanie skutočnosti,
že parcely, ktoré sú predmetom tohto konania boli vytvorené z pôvodnej mpč. XXX/X k.ú. M..

Vzhľadom na závery odvolacieho súdu, súd skúmal, či vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov
existovalo. V tejto súvislosti považuje súd za podstatné, že z výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa
XX.XX.XXXX nepochybne vyplýva, že z majetku bývalého vlastníka: Q. O. a spol. boli pridelené U. P.
a manželke Y., rod. Q. do vlastníctva poľnohospodárske nehnuteľnosti v katastrálnom území M. - O.,

okrem iného parcela č. XXX/X - roľa o výmere X,XXXX ha.. Uvedená skutočnosť nepochybne vyplýva
aj z konečného prídelového plánu s tým, že osobitne sú označené parcely XX, XX - dom a dvor o
výmere X,XXXX ha a parcela č. XX/A - pol.sýpky o výmere X,XXXX ha, pričom výmera ostatných
parciel (role) je sčítaná a predstavuje celkovo X,XXXX ha (v konečnom prídelovom pláne je výmera
X,XXXX), teda uvedené skutočnosti svedčia o vlastníctve právnych predchodcov žalobcov. V súvislosti

s námietkou žalovaného v 1. rade ohľadom skutočnosti, že predmetný výmer nebol premietnutý do
pozemkovej knihy a v uvedenom čase platil intabulačný princíp, súd poukazuje na to, že zo samotného
výmeru čl. IV. bod 1 vyplýva, že výmer je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k
pridelenej poľnohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam
vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia. Z uvedeného

teda nevyplýva, že prídelcovia boli povinní urobiť knihový záznam, keďže táto povinnosť im z výmeru
nevyplývala, a taktiež je potrebné brať zreteľ na spoločenské pomery existujúce v danom čase, pričom
len samotná absencia zápisu podľa názoru súdu nemôže mať vplyv na zánik vlastníckeho práva
právnych predchodcov žalobcov, pričom táto otázka už bola judikatúrou vyriešená a súd v tejto súvislosti
taktiež poukazuje aj na nariadenie SNR č. 104/1946 Sb.n., z ktorého taktiež vyplýva, že výmer o

vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu. Vzhľadom na uvedené mal
teda súd za preukázané vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov, preto žalobe vyhovel tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku, nakoľko žalobcovia majú naliehavý právny záujem na
požadovanom určení v zmysle § 137 c) CSP, keďže ako vlastníci predmetných nehnuteľností sú v
súčasnosti zapísaní žalovaní v 1. a 2. rade.“

3. Žalobu žalobcov 8/ a 9/ považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú, nakoľko ich právna
predchodkyňa uplatnil reštitučný nárok na predmetné nehnuteľnosti a bola jej vyplatená aj finančná
náhrada.4. Súd prvej inštancie vo vzťahu k námietke vydržania žalovaných uviedol, že zápis z XX.XX.XXXX,
od ktorého žalovaní odvádzajú svoje vlastnícke právo je ničotným aktom, na ktorý nemožno prihliadnuť
a pokiaľ štát nebol dobromyseľný a nemohol byť dobromyseľný už pri vstupe do prípadnej držby,

neexistuje žiaden relevantný titul pre takýto vstup, preto následne ani ďalšie subjekty, pričom sa jednalo
o subjekty štátu, respektíve subjekty so 100% účasťou štátu, nemohli byť dobromyseľní a preto nemohli
nadobudnúť vlastnícke právo titulom vydržania.

5. Námietku žalovaného 1/ v nedostatku intabulácie a toho, že vlastníctvo nebolo zapísané do

pozemkovej knihy, považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú, nakoľko od času, kedy im bola
nehnuteľnosť pridelená, teda od XX.XX.XXXX je nepochybné, že žalobcovia nehnuteľnosť užívali aj po
tom, čo v roku XXXX bola nehnuteľnosť združená do U. M. a toto nemalo vplyv na plynutie vydržacej
lehoty, preto právni predchodcovia žalobcov nadobudli vlastnícke právo vydržaním k XX.XX.XXXX.

6.Otýchtoskutočnostiachsúdprvejinštancierozhodovalvzmysleustanovení§116ods.1Občianskeho

zákonníka účinného od 01.01.1951, § 145 ods. 1 citovaného zákona, § 145 ods. 2 a § 566 ods. 1, 2
citovaného právneho predpisu.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 257 CSP, pričom za dôvod hodný
osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania stranám sporu považoval vývoj judikatúry

najvyšších súdnych autorít, kedy táto sa vyvíjala a podľa nej popri reštitučnom zákonodarstve bolo
možné uplatniť nárok na určenie vlastníckeho práva aj podľa všeobecných predpisov, následne táto prax
bola menená. Táto skutočnosť mala vplyv na presvedčenie strán sporu o dôvodnosti ich argumentov, čo
je dôvod pre nepriznanie náhrady trov konania stranám, pričom žalovaní 3/ a 4/ žalobu nerozporovali,
respektíve sa k tejto nevyjadrovali a trovy konania im nevznikli.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie žalobcov 1/ až 9/, a to proti výrokom
III. a IV. s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP. Odvolatelia po rekapitulácií
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie namietli nesprávne právne posúdenie ohľadom výroku III.,
pričom považovali odôvodnenie zamietnutia žaloby žalobcov 8/ a 9/ za nepresvedčivé a tým porušujúce

ich právo na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie riadne nevysvetlil to, aký vzťah má uplatnenie
reštitučného nároku právneho predchodcu žalobcov 8/ a 9/, pričom poukázali na skutočnosť, že
žalobcovia namietli rozhodnutie OÚ PO OPP a LH zo dňa XX.XX.XXXX za nulitné z dôvodu, že štát
vlastníkom predmetných pozemkov sa nikdy nestal. Ak sa štát vlastníkom pozemkov nestal, nebol
naplnený reštitučný dôvod, nakoľko pri vydávaní reštitučných nárokov sa jednalo o nehnuteľnosti,

ktoré prešli na štát. Pokiaľ nehnuteľnosti na štát neprešli, nebol daný ani reštitučný nárok. Z tohto
dôvodu je tvrdenie súdu, že žalobcovia nemôžu žiadať určiť vlastnícke právo k podielu, na ktorý bol
uplatnený reštitučný nárok je nesprávne. Súd prvej inštancie porušil práva žalobcov na spravodlivý
proces, nakoľko sa nevysporiadal s argumentami predkladanými v tomto smere žalobcami. Zároveň
žalobcovia namietli výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie, kedy v danom prípade niet dôvodov pre

aplikáciu § 257 CSP, ktorý prichádza do úvahy len vo výnimočnom prípade, pričom súd prvej inštancie
nebral do úvahy aktuálnu judikatúru vo vzťahu k aplikácií § 257 CSP. Žalobcovia namietli to, že
vývoj judikatúry najvyšších súdnych autorít je dôvodom pre uplatnenie § 257 CSP, nakoľko tu existuje
množstvo rozhodnutí Ústavného súdu, ktoré podporujú záver, že ak došlo k zabratiu majetku štátu bez
právneho dôvodu a osoba nestratí svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku, preto jej nič nebráni, aby

sa domáhala svojho práva určovacou žalobou na súde. O tomto právnom závere mala vedomosť aj
žalovaná strana, ktorá napriek tomu tvrdila opak. Preto aj s poukazom na závery obdobných konaní,
ktoré sa týkali susediacich parciel, mali žalovaní vedomosť o tom, akým spôsobom rozhodujú súdy
v takýchto prípadoch a napriek tomu predlžovali konanie svojimi argumentami s čím súvisí aj nárast
trov konania. Odôvodnenie súdu prvej inštancie vo vzťahu k trovám konania je arbitrárne a súd prvej

inštancie sa nezaoberal majetkovými, sociálnymi a osobnými pomermi žalobcov, nezohľadnil ich dopad
na majetkové pomery. To, že žalobcovia boli právne zastúpení bolo využitím ich ústavného práva a táto
skutočnosť nemôže mať vplyv na výrok o trovách konania. Z týchto dôvodov žiadali, aby odvolací súd
zmenil napadnuté výroky III. a IV. a vyhovel návrhom žalobcom.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie aj zo strany žalovaného 1/, a to proti
výrokom I. až IV. napadnutého rozsudku s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/
CSP. Žalovaný 1/ podaným odvolaním namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a
h/ CSP s tým, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a nesprávne zistil skutkový stav,pričom judikatúra, na ktorú poukázal súd prvej inštancie je už aplikačnou praxou prekonaná, pričom súd
prvej inštancie vychádzal len zo záveru, že určenia vlastníckeho práva sa žalobcovia môžu domáhať
aj po uplynutí prekluzívnych predpisov reštitučného zákonodarstva, čím dochádza k narušeniu princípu

právnej istoty právneho štátu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za prekvapivé, pričom došlo
k zmene jeho právneho názoru bez toho, aby zo strany žalobcov boli predložené nové dôkazy. Zároveň
nebol zohľadnený dôkaz, a to znalecký posudok č, X/XXXX, hospodárske zmluvy, delimitačné protokoly,
ktoré stanovili, že diaľnica a cesty I. triedy sú vo vlastníctve štátu, čím došlo k nezákonnému rozhodnutiu.
Žalovaný 1/ poukázal na to, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, sú v držbe žalovaného

niekoľko desaťročí, pričom žalobcovia nepreukázali žiadne objektívne dôvody, pre ktoré nemohli reálne
využiť reštitučné predpisy za účelom domáhania sa majetku po svojich predkoch. Konštantná judikatúra
vychádza zo záveru, že pokiaľ včasnému uplatneniu reštitučných predpisov nebránila žiadna objektívna
skutočnosť, potom ide o subjektívnu okolnosť, ktorou sa nedá obchádzať reštitučný predpis, ktorý počítal
s možnosťou riešiť reštitučný nárok v prípade, že pozemok nemožno vydať pre jeho zastavanosť. V
danom prípade právny vzťah žalobcov k spornej nehnuteľnosti bol dotknutý a neistý už pred niekoľkými

desiatkami rokov, pričom deti pôvodných prídelcov si uplatnili reštitučné nároky k parcele mp č. XXX/X a
rozhodnutím z XX.XX.XXXX im bolo priznané postavenie osôb, ktoré spĺňajú podmienky pre reštitučný
nárok. Nakoľko nebolo možné vrátenie týchto pozemkov, bola im vyplatená peňažná náhrada, a to Y.
U., U. Q. a P. X.. V tomto rozhodnutí je uvedené, že reštitučné nároky dedičov sú riadne ukončené
a keďže ostatní rodinní príslušníci žalobcov takýmto spôsobom nepostupovali, je určovacia žaloba

narušujúcou právnu istotu súčasného vlastníka, pričom v konkurencii s reštitučnými predpismi možno
takto postupovať len výnimočne. Prejednávaný prípad však výnimočným nie je s poukazom na to, že
pokiaľ si reštitučný nárok uplatnili dve zo štyroch detí, respektíve právnych nástupcov prídelcov, mohli
a mali si tento nárok uplatniť aj právni nástupcovia po ďalších deťoch prídelcov, teda po P. P. a Q.
P., pričom títo tak neurobili a v konaní nepreukázali žiadnu objektívnu skutočnosť, ktorá by im bránila

uplatniť reštitučný nárok. V tomto smere neprodukovali ani žiaden dôkaz. Žalobcovia po roku XXXX, teda
od platnosti reštitučných predpisov žiadnym spôsobom sa nedomáhali svojich nárokov a žalobu podali
až v roku 2015, pričom reštitučné lehoty boli predlžované až do roku 2004. Tieto mali jasné pravidlá
a stanovené lehoty tak, aby nedochádzalo k právnej neistote, ktorá narúša základy demokratického
štátu. To, že takýmto spôsobom nedbalo a laxne žalobcovia konali, nemôže byť na ťarchu žalovaného

1/. V tejto súvislosti žalovaný 1/ poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
I.ÚS 460/2017 ako aj na uznesenie Ústavného súdu sp.zn. III.ÚS 177/2013. Rovnako poukázal aj na
rozhodnutie Českého ústavného súdu, kedy je záujem na tom, aby dlhodobo platný právny stav nebol
spochybňovaný a nevznikala neistota z hľadiska vlastníctva. Žalobcovia odignorovali právne možnosti,
ktoré im právny poriadok priznával. V tejto súvislosti je dôležitou skutočnosťou vykonanie ROEP v roku

2001, pričom v tomto štádiu konania žalobcovia pokiaľ nesúhlasili so závermi z výpisu z ROEP mali
právo podať voči tomuto námietky. Týmto spôsobom sa žalobcovia nebránili, čím prejavili de facto súhlas
so závermi ROEP. Žalovaný poukázal na to, že je vedený ako vlastník predmetných nehnuteľností na
príslušnom liste vlastníctva s poukazom na to, že existoval tu duplicitný zápis v registri „C“ ako aj v
registri „E“ a žalobcovia v rámci ROEP nenamietli jeho závery mala byť ich žaloba zamietnutá.

10. Žalovaný 1/ poukázal na skutočnosť, že namietol zohľadnenie inštitútu vydržania, nakoľko v 60-
tych rokoch pri výstavbe hydinárskych závodov pre nerealizované zápisové konanie štát od prídelcov
predmetné parcely nevyvlastnil a ani nevykúpil predtým konfiškované a následne pridelené parcely na
výstavbu. Uvedené parcely prešli na štát na základe hospodárskej zmluvy z roku XXXX a následne boli

vedené na LV č. X pre C. štát. C. parcely mp č. XXX/X bola prevedená na štát, a to na H. diaľnic W.,
a to hospodárskymi zmluvami z roku XXXX a táto časť parcely zastavaná križovatkou diaľnice F. - O..
Pokiaľ prídel najmä vinou prídelcov nebol zapísaný do evidencie pozemkov, potom bol štát v nakladaní s
takto skonfiškovaným pozemkom dobromyseľný v tom, že mu tento patrí a pokiaľ právni predchodcovia
žalobcov nepožiadali o zápis takto časti aj sami zapríčinili vzniknutú situáciu. Štát v zastúpení E. F. a

neskôr H. diaľnic W., potom X. správou ciest a napokon žalovaným 1/ nakladal s nehnuteľnosťami ako
so svojím vlastníctvom a užíval ich, nakoľko sú zastavané diaľnicou. Právni predchodcovia žalobcov
nepožiadali o zápis prídelu do evidencii nehnuteľnosti, ktorá mala do roku XXXX právotvorné účinky
a taktiež nenamietali závery uskutočnenej ROEP v roku 2001. Zároveň nežiadali využiť možnosť
reštitučných predpisov s výnimkou Y. U., U. Q. a P. X., ale až v čase, keď sú pozemky zastavané

diaľnicou sa domáhajú ich vlastníctva, pričom nezáujem žalobcov trval o tieto pozemky cca XX rokov.
Dobromyseľnosť právneho predchodcu žalovaného 1/ je daná tým, že s predmetnými nehnuteľnosťami
disponoval ako so svojimi a previedol ich do správy žalovaného 2/ na základe delimitačného protokolu
zo dňa 03.11.2009, ktorý bol zapísaný v súlade s rozhodnutím Ministra dopravy a pôšt a telekomunikáciío vyňatí časti majetku zo správy rozpočtovej organizácie X. Platnosť takýchto úkonov nebola nijakým
spôsobom spochybnená. Z konštantnej judikatúry súdov vyplýva, že subjektom vydržania môže byť aj
štát a do doby vydržania sa započítava aj trvanie pred 01.01.1992. Štát teda bol spôsobilý nadobudnúť

predmetné nehnuteľnosti vydržaním s poukazom na skutočnosť, že u neho neabsentoval žiaden zo
zákonných predpokladov vydržania, a to oprávnenosť, či dobromyseľnosť držby po celú dobu vydržania,
pričom žalovaný 1/ poukázal na právnu úpravu podmienok vydržania od roku 1950. Dobromyseľnosť
žalovaného 1/ vychádza aj z rozhodnutia o konfiškácií majetkov pôvodnému vlastníkovi pozemkov K.
O., z ktorého vyplýva, že jeho majetok sa stal vlastníctvom C. štátu a štát s touto parcelou nakladal ako

so svojím vlastníctvom. Po konfiškácií majetku K. O. bolo vlastníctvo parcely č. XXX následne v operáte
EN označené ako XXX a zapísané na LV č. X do vlastníctva štátu, pričom rozhodnutím o zmene hraníc
katastra medzi obcou M. a mestom F. (k.ú. X.) sa parcela registra I. č. XXXX stala súčasťou k.ú. X..
Uvedená parcela bola konfiškovaná z majetku O., pričom štát s týmito parcelami nakladal ako so svojím
vlastníctvom a k zápisu vlastníckeho práva v prospech C. republiky došlo na základe geometrického
plánu z roku XXXX a vyvlastňovacieho spisu. Pokiaľ tu existovalo právoplatné rozhodnutie príslušného

orgánu o konfiškácií majetku danej osoby, takáto konfiškácia nastáva ex lege a týmto spôsobom
dochádza k zániku vlastníctva doterajšieho vlastníka a nové originálne nadobudnutie vlastníctva pripadá
v prospech štát. Štát konfiškáciou nadobudol vlastníctvo bez intabulácie, pričom následne hospodárske
zmluvy, delimitačný protokol o odovzdaní a prevzatí správy nehnuteľného majetku z roku 2009 neboli
doposiaľ zrušené. Táto skutočnosť nebola bratá do úvahy súdom prvej inštancie, kedy mala byť

žaloba žalobcov zamietnutá. Z týchto dôvodov žiadal žalovaný 1/ žalobu žalobcov zamietnuť a priznať
žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie aj zo strany žalovaného 2/, a to proti
výrokom I., II. a IV., pričom žalovaný 2/ poukázal na skutočnosť, že žalobcovia si mohli uplatniť

reštitučný nárok a pokiaľ k tomu nedošlo, potom žalovaný od 01.01.2005 nemal dôvod pochybovať o
dobromyseľnosti desiatky rokov vykonávaného vlastníckeho práva s tým, že v danej veci bola podaná
žaloba 08.07.2015 a zároveň uviedol, že pokiaľ nedošlo k intabulácií vlastníckeho práva právnych
predchodcov žalobcov, nemohlo im vzniknúť vlastnícke právo k týmto pozemkom. Žalovaný 2/ namietol
nesprávne právne posúdenie ako aj nesprávne právne zistenia súdu prvej inštancie, pričom v súvislosti

s odôvodnením súdu prvej inštancie nebral do úvahy to, že po vydaní rozhodnutia o konfiškácií majetkov
K.O.savlastníkomtohtomajetkustalC.štátatentobolajuvedenýakovlastníkparcelyENXXXastouto
nakladal ako so svojím vlastníctvom. Rovnako nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, že žalovaný
1/ ako akciová spoločnosť so 100% účasťou štátu ani žalovaný 2/ nemohol byť dobromyseľný a nemohol
nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, pričom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, podľa ktorých je úlohou inštitútu vydržania umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý
vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobromyseľnosť je daná s ohľadom
na všetky okolnosti. Je nepochybné, že aj po roku 2001, kedy došlo k vykonaniu ROEP bola Slovenská
republika a jej správca dobromyseľná v tom, že tieto parcely jej platia. Aj tento register je verejnou
listinou, pričom X. správa ciest nakladala s touto parcelou ako s vlastnou a dobromyseľnosť X. správy

ciest je daná tým, že so spornými parcelami disponovala ako so svojimi a previedla ich do správy
žalovaného 2/ delimitačným protokolom z roku 2009. Nakoľko sa do vydržacej doby započítava držba
všetkých oprávnených držiteľov, držba X. správy ciest a následne žalovaného je minimálne od roku
2001 držbou dobromyseľnou a do roku 2015, kedy bola podaná žaloba uplynulo viac ako 10 rokov, čím
boli nadobudnuté tieto nehnuteľnosti vydržaním. Právni predchodcovia žalobcov nepožiadali o zápis

prídelu do evidencie nehnuteľnosti a následne na rozdiel od niektorých rodinných príslušníkov nevyužili
možnosťdanúimreštitučnýmipredpismi.Zkonštantnejjudikatúryvyplýva,žesubjektomvydržaniamôže
byť aj štát, preto niet dôvodu vylúčiť štát ako subjekt spôsobilý nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti
vydržaním, nakoľko splnil všetky zákonné predpoklady vydržania a bol aj dobromyseľný, nakoľko
žalobcovia nepožiadali o prinavrátenie predmetných nehnuteľnosti. Tieto skutočnosti neboli nijakým

spôsobom zo strany žalobcov vyvrátené ani spochybnené, preto okresný súd dospel k nesprávnym
právnym záverom, keď konštatoval, že vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov vzniklo, a to na
základe výmeru o vlastníctve pôdy bez ohľadu na absenciu jeho intabulácie. V tejto súvislosti je nutné
zdôrazniť rozhodnutie Okresného úradu F. o priznanom reštitučnom nároku, z ktorého vyplýva aj to,
že bola pozastavená platobná povinnosť voči prídelcom a nedošlo teda k právnemu účinku prevodu. Z

toho zrejme vyplýva záver, že prídelcovia ani nezaplatili prídelovú cenu, respektíve nie úplne, a preto
výmer nebol premietnutý a zapísaný do pozemkovej knihy v čase platnosti intabulačného princípu, čo
znamená, že nedošlo k právne účinnému prevodu vlastníctva.12. Žalobcovia nepreukázali objektívne dôvody, pre ktoré nemohli využiť postup podľa reštitučných
predpisov a pokiaľ vychádzame zo zásady, že právo patrí bdelým, nemožno ich nedbanlivosť zhojiť
takouto žalobou. Právni nástupcovia po U. P. si uplatnili reštitučné nároky, pričom bolo týmto vyhovené,

tak v takomto prípade žaloba ďalších rodinných príslušníkov vo forme určovacej žaloby smeruje k
narušeniu právnej istoty na strane súčasného vlastníka. Použitie takejto určovacej žaloby v konkurencii
s reštitučnými predpismi prichádza do úvahy len výnimočne. Pokiaľ si reštitučné nároky uplatnili dve zo
štyroch detí prídelcov, respektíve ich právni nástupcovia a ostatní nepreukázali objektívnu skutočnosť,
ktorá by im bránila si uplatniť reštitučné nároky, treba na túto skutočnosť brať ohľad, aby neboli narušené

základné princípy demokratického štátu, teda aj princíp právnej istoty. Žalovaný 2/ poukázal aj na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS 177/2013 a žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil a žalobu zamietol, respektíve vec zrušil a vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedol, že sa stotožňuje s odvolacími

dôvodmi ako aj s jeho argumentáciou vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Zdôraznil, že
podľa záveru súdu prvej inštancie sa žalobcovia môžu bez časového obmedzenia domáhať svojich
vlastníckych práv bez ohľadu na predpisy reštitučného zákonodarstva, čím dochádza k porušeniu
princípov právneho štátu. Súd prvej inštancie bez preukázaní objektívnych okolností, ktoré by vylučovali
možnosť žalobcov domáhať sa svojich práv reštitučnými predpismi zmenil svoj právny názor a žalobe

vyhovel. Týmto spôsobom vec nesprávne právne posúdil. Rovnako tak nebola správne aplikovaná
konštantná judikatúra, ktorá sa zhodla v tom, že cestou všeobecnej určovacej žaloby možno ísť len vtedy
pokiaľ sú dané objektívne skutočnosti brániace aplikácií reštitučného nároku. V ostatných vyjadreniach
žalovaný 1/ zopakoval svoje odvolacie dôvody z ním podaného odvolania.

14. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ nesúhlasili s ním podanými odvolacími
dôvodmi, poukázali na to, že produkovali a predkladali množstvo súdnych rozhodnutí, z ktorých
vyplýva, že držba štátu nebola ani oprávnená ani dobrovoľná, nakoľko štátu chýbal právny titul, na
základe ktorého by mohlo odvodzovať svoje vlastnícke právo k sporným pozemkom ako aj následnú
dobromyseľnosť. Československý štát v roku 1958 na základe tzv. „druhej konfiškácie“ nemohol sporné

pozemky opäť skonfiškovať pôvodnému vlastníkovi a prideliť ich sám sebe a byť v dobrej viere, že
je oprávneným držiteľom sporných pozemkov, nakoľko v čase druhej konfiškácie boli už pozemky raz
skonfiškované, a to na základe rozhodnutia z 26.11.1947. V roku 1958 boli už predmetné pozemky
vo vlastníctve jednotlivých prídelcov, a preto ich štát nemohol skonfiškovať ich pôvodnému vlastníkovi.
Pokiaľ teda štátu chýbal v roku 1958 právny titul, na základe ktorého by mohol odvodzovať svoje

vlastnícke právo k sporným pozemkom, nemohol následne ani E. F. platne previesť správu k týmto
pozemkom na základe hospodárskych zmlúv na H. diaľnic a následne ani na ďalších právnych
nástupcov, ktorých tým pádom nemožno považovať za dobromyseľných. K týmto záver dospel aj
Najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach. Pokiaľ Československý štát sám nemohol byť v dobrej viere,
že je oprávneným vlastníkom na základe druhej konfiškácie z roku 1958, následne preto nemohli byť

v dobrej viere ani štátna organizácia Riaditeľstva diaľnic ani rozpočtová organizácia X. správy ciest
na základe rozhodnutia z roku XXXX. Súd prvej inštancie sa zaoberal možnosťou vydržania sporných
pozemkov zo strany žalovaného 2/ a dospel k právnemu záveru, s ktorým sa žalobcovia stotožňujú.
Rovnako tak bol správny právny názor súdu prvej inštancie v otázke vydržania sporných nehnuteľnosti
zo strany žalobcov vyjadrených v bode 24 napadnutého rozsudku. Pokiaľ sa týka skutočností, že

žalobcovia, respektíve ich právni zástupcovia nežiadali o zápis výmeru do evidencie nehnuteľnosti,
tak takýto postup nebol potrebný, nakoľko výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou
vlastnícke právo prídelcu k pridelenej poľnohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný
knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného
ospravedlnenia, čo značí, že vlastníci, respektíve prídelcovia nadobudli vlastníctvo na základe výmeru

bez potreby vkladu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy.

15. Rovnako námietka nepreukázania ojedinelosti, či objektívnych dôvodov, pre ktoré žalobcovia
neuplatnili svoje nároky cestou reštitučného zákonodarstva platí, že pokiaľ došlo k zabratiu majetku
štátu bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťahu k tomuto majetku a nič nebráni

tomu, aby sa svojho nároku domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho
práva. Z uvedeného dôvodu je takáto námietka irelevantná. S týmito námietkami sa však vyporiadal už
odvolací súd vo svojom rozhodnutí zo 17.10.2018. Z výsledkov dokazovania vyplýva to, že štát sa nestalvlastníkom predmetných pozemkov ani tzv. „druhou konfiškáciou“, ani vydržaním, preto sú závery súdu
prvej inštancie správne vo vzťahu k výrokom napadnutým žalovaným.

16. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ uviedli, že nesúhlasia s tvrdeniami
žalovaného 1/ v ním podanom odvolaní. V danom prípade sa nejedná o prekvapivé rozhodnutie
súdu prvej inštancie, nakoľko súd prvej inštancie rozhodoval v intenciách záväzného právneho názoru
vysloveného odvolacím súdom v jeho rozhodnutí po odvolaní proti prvému rozhodnutiu vo veci. Nebolo
nutné preukázať objektívnosť dôvodov pre neuplatnenie reštitučných nárokov, nakoľko v danom prípade

nedošlo k strate vlastníckeho práva pôvodnými prídelcami a s konkurenciou predpisov o reštitúcií a
žalobou o určenie podľa Občianskeho zákonníka sa vyporiadal už odvolací súd v predošlom rozhodnutí.
Rovnako nie je dôvodné odvolanie v časti, že súd prvej inštancie sa nezaoberal inštitútom vydržania,
nakoľko súd prvej inštancie sa týmto zaoberal v bode 22 rozsudku, kde sa vyporiadal s touto otázkou. Z
týchto dôvodov sú odvolacie tvrdenia žalovaného nedôvodné. K námietke nepožiadania zápisu výmery
do evidencie nehnuteľnosti poukázali žalobcovia, že takýto postup nebol nutný, nakoľko nadobudli

ich právni predchodcovia vlastníctvo k pridelenému majetku na základe výmeru, pričom vo vzťahu k
vydržacím námietkam žalobcovia zopakovali svoje stanovisko ako ho uviedli vo vzťahu k odvolacím
dôvodom žalovaného 2/ a toto svoje stanovisko len zopakovali.

17. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov proti výroku III. a IV. rozsudku súdu prvej

inštancie uviedol, že žalobcovia v podanom odvolaní nepredkladajú žiadne relevantné skutočnosti,
ktoré by preukazovali správnosť ich tvrdení. Poukazujú len na už prekonanú judikatúru Českých a
Slovenských súdov, ktorá však rieši prípady na inom skutkovom základe a z ich strany dochádza k
vytrhávaniu právnych viet z kontextu bez ďalšej analýzy a porozumenia. Žalovaný 1/ aj v tomto podaní
v podstate zopakoval dôvody ním podaného odvolania voči rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré sa

týkajú rozhodnutia súdu prvej inštancie a namietnutými inštitútmi vydržania. Zopakoval svoje tvrdenia v
podanom odvolaní, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu
a nesprávnemu právnemu posúdeniu.

18. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov zo dňa 30.11.2020 uviedol, že žalobcovia

v podanom vyjadrení uvádzajú opakovane argumenty ako ich uviedli vo svojom podanom odvolaní a
ich tvrdenia sú subjektívne a ničím nepodložené. Poukázal na to, že výklad rozhodnutí vyšších súdnych
autorít žalobcovia vyložili len vo vlastný prospech a zotrval na svojich záveroch v podaniach, ktoré
podal počas konania vo veci. V tomto podaní žalovaný 1/ nepredložil žiadne nové skutočnosti okrem
opätovného zopakovania všetkých odvolacích dôvodov ako aj skutočnosti, ktoré už uviedol v konaní.

19. Na svojich tvrdeniach zotrvali aj žalobcovia tak ako to predniesli vo svojom vyjadrení zo dňa
08.01.2021 vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného 1/ k odvolaniu žalobcov.

20. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 1/ uviedli, že súd prvej inštancie po zrušení

veci rozhodoval v zmysle záveru odvolacieho súdu, pričom toto rozhodnutie nemôže byť v rozpore s
princípom právnej istoty. Poukázali na skutočnosť, že žalovaný neuviedol, na základe ktorej konfiškácie
majetku K. O. a jeho manželky odvodzuje svoje vlastnícke právo k sporným pozemkom a poukázali
na to, že výmer o vlastníctve pôdy preukazuje vlastnícke právo bez ďalšieho zápisu. V tejto súvislosti
poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky II.ÚS 423/1997 aj ďalšie rozhodnutia, z

ktorých vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov neboli povinní zapísať vlastníctvo do pozemkovej
knihy. Poukázali na skutočnosť, že v situácií keď štátu nesvedčí právny titul nadobudnutia vlastníckeho
práva ostáva zachované vlastnícke právo subjektu, ktorý je posledným vlastníkom predo dňom zápisu.
Československýštátnikdynemalspornépozemkyvopravnejdržbe,nakoľkomuchýbalnadobúdacítitul.

21. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k podaniu žalobcov zo dňa 08.01.2021 opätovne poukázal na
skutočnosť, že skonfiškovaný majetok K. O. a jeho manželky sa stal vlastníctvom C. štátu, ktorý s
ním nakladal ako so svojím vlastníctvom a k zápisu vlastníckeho práva v prospech štátu došlo na
základe geometrického plánu z roku XXXX a vyvlastňovacieho zápisu. Následne poukázal na časovú os
vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam a na skutočnosť, že žalobcovia niekoľko desaťročí nemali

záujem o riešenie týchto parciel a následne takýmto konaním porušujú princíp právnej istoty.

22. Žalobcovia vo svojom vyjadrení z 28.04.2021 v reakcii na vyjadrenie žalovaného 1/ zo dňa
22.01.2021 uviedli, že poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vzťahu kproblematike nemožnosti previesť na iného viac než má pôvodný vlastník a uviedli, že domnelé
vlastnícke právo žalovaných nepožíva ochranu, nakoľko ich právny predchodca, teda Československý
štát ani Slovenská republika nikdy platne nenadobudli vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam, čo v

konečnom dôsledku znamená absenciu reálneho titulu nadobudnutia vlastníckeho práva. Tento záver
vyplýva z nálezu Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 510/2016 a rovnako tak sa vyporiadal aj Ústavný súd
s dobrou vierou nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľnosti. Žalobcovia poukázali na skutočnosť,
že obdobne ako v rozhodnutiach prejednávaných Ústavným súdom Slovenskej republiky žalovaní
nenadobudli vlastnícke právo na základe platného právneho úkonu, teda tzv. druhej konfiškácie, ktorou

sa opätovne skonfiškovali pozemky domnelo patriace rodine O., nakoľko tieto boli vyvlastnené už v roku
XXXX a následne pridelené do vlastníctva jednotlivým obyvateľom obce M.. Druhá konfiškácia, od ktorej
žalovaný odvodzujú svoje vlastnícke právo už nemohla zasiahnuť do vlastníckych práv prídelcov a jedná
sa o ničotný právny akt, ktorý vylučuje dobromyseľnosť žalovaných. Nakoľko štát nebol a nemohol byť
v dobrej viere, že je oprávneným vlastníkom, chýba tak žalovaným titul, o ktorý by mohli oprieť svoje
domnelé vlastnícke právo. Právne účinky tzv. druhej konfiškácie z roku XXXX teda nemohli nastať.

23. Žalovaný 1/ svojím podaním zo dňa 16.03.2021 opätovne skonštatoval porušenie princípu
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, a to napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie s tým, že súd
prvej inštancie nebral do úvahy sled udalostí, ktoré sa viažu k predmetnej nehnuteľnosti, a to od
uplatňovania reštitučných nárokov až po vykonávanie ROEP. Poukázal na to, že blízki príbuzní žalobcov

využili inštitút reštitúcií, pričom žalobcovia nepreukázali z akého dôvodu nepostupovali týmto spôsobom.
Právne vzťahy žalobcov vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam sa stali neistými pred niekoľkými desiatkami
rokov. V tomto konaní bolo skonštatované, že pozemky nie je možné vydať, nakoľko sú zastavané
cestnou stavbou. Poukázal na časovú os prevodu vlastníckeho práva.

24. Žalovaný 1/ v podaní zo dňa 18.05.2021 k argumentácií žalobcov zo dňa 28.04.2021 uviedol, že
predložené uznesenia Ústavného súdu, a to sp.zn. IV.ÚS 59/2021 rieši prípad absolútnej neplatnosti
právneho úkonu a nie konkurenciu predpisov reštitučného zákonodarstva a občianskeho práva.
Rozhodnutie sp.zn. ÚS 510/2016 rieši nadobudnutie vlastníckeho práva prostredníctvom fiduciárneho
prevodu práva, pričom dobromyseľnosť a dobrú vieru treba posudzovať vzhľadom na okolnosti

prípadu. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcov, že štát nemal titul na užívanie nehnuteľnosti, nakoľko
na základe Návrhu povereníctva pôdohospodárstva pre pozemkovú reformu zo dňa 26.11.1947 bola
zapísaná poznámka o konfiškácií majetku rodiny O. podľa A. č. XXX/XX SB pre účely pozemkovej
reformy. Z uvedeného vyplýva, že konfiškácia nastala zo zákona, nakoľko boli splnené zákonné
podmienky, teda právoplatné správne rozhodnutie príslušného orgánu o tom, že predmetná osoba je

zradcom a nepriateľom českého a slovenského národa. Toto konfiškačné rozhodnutie bolo predložené.
Žalovaný odvodzuje svoje vlastnícke právo aj od konfiškačného zápisu pre C. štát z roku 1958 a
následne na základe zmluvy o prevode Správy národného majetku zo dňa 01.08.1968 medzi E. F.
a Východoslovenskými hydinárskymi závodmi národný podnik Košice. V 60-tych rokoch teda došlo k
výstavbe M. závodov NP F. na parcele mp č. XXX/X, pričom pre nerealizované zápisové konanie štát

od prídelcov nevyvlastnil ani nevykúpil predtým konfiškované a potom pridelené parcely. Tieto parcely
prešli na štát na základe hospodárskej zmluvy č. X - D XX a boli vedené na LV č. X pre C. štát -
E. F.. C. parcely mp č. XXX/X bola prevedená na štát, a to H. diaľnic W. hospodárskymi zmluvami z
roku XXXX a je vedená na LV č. XXX. Pokiaľ nebol prídel prídelcov zapísaný do evidencie pozemkov,
potom štát v nakladaní s takto skonfiškovaným majetkom bol dobromyseľný v tom, že mu tento patrí.

Túto situácie zapríčinili samotní prídelcovia. Dobromyseľnosť Slovenskej správy ciest ako právneho
predchodcu žalovaného 1/ je daná tým, že týmito nehnuteľnosťami disponoval ako so svojimi a previedol
ich do správy žalovaného 2/ delimitačným protokolom z roku XXXX.

25. Vo vyjadrení z 28.05.2021 žalobcovia nesúhlasili s tým, že by ich právni predchodcovia zapríčinili

stav v zápisu v katastri, tento stav zabezpečil štát a tento preto nemôže tvrdiť s odstupom času, že bol
dobromyseľný. Poukázali na skutočnosť, že ani žalovaný nemôže byť dobromyseľným ohľadom parcely
I. č. XXXX, nakoľko v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Prešove vo veci pod sp.zn. 18Co 158/2015
žalovaný nadobudol túto parcelu do svojho vlastníctva 27.01.2011. V takomto prípade pri podaní žaloby
dňa 08.07.2015 nemohol tieto pozemky vydržať. V ostatnom žalobcovia trvali na svojich pôvodných

vyjadreniach.

26. Žalobcovia podaním zo dňa 13.09.2021 doplnili argumentáciu s tým, že žalovaný 1/ nesprávne
aplikoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 460/2017, nakoľko jeho právne záverymožno považovať za ojedinelé a vymykajúce sa rozhodovacej ustálenej praxi o čom svedčí nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 510/2016 zo dňa 19.01.2021, kedy dobromyseľnosť
sťažovateľov nebola vyhodnotená ako dostatočná pre prelomenie zásady nemo plus juris v prípade

absencie reálneho titulu, v dôsledku ktorého vlastnícke právo pôvodného vlastníka zaniká. Zároveň
poukázali na rozhodnutie Veľkého senátu NSSR sp.zn. 1V Obdo 2/2020 z 27.04.2021, podľa ktorého na
základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo a toto potom
následne previesť na inú osobu. V prejednávanej veci je prvotne neplatným právnym úkonom tzv. druhá
konfiškácia, nakoľko v tom čase už majetok pána O. nebol v jeho vlastníctve.

27. Ďalšie písomné podania strán sporu vo veci samej v odvolacom konaní predložené neboli.

28. S námietkou žalobcov ohľadom nesprávneho pridelenia veci sa odvolací súd nestotožnil. Odvolací
súd prejednal vec v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr.
EvyŠofrankovejaJUDr.MarianyMuránskejstým,žepôvodnevecbolprejednávanánaodvolacomsúde

pod sp.zn. 4Co 21/2019 v zložení Mgr. Miloš Kolek a členovia senátu JUDr. Mariana Muránska a JUDr.
Daniela Babinová, pričom rozhodnutím tohto senátu došlo k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie
a vráteniu veci na ďalšie konanie. Mgr. Miloš Kolek má od 01.01.2021 prerušený výkon súdnictva z
dôvodu vykonávania funkcie podpredsedu súdnej rady Slovenskej republiky, pričom podľa Rozvrhu
práce Krajského súdu v Prešove na rok 2021 JUDr. Mariana Muránska a JUDr. Daniela Babinová

nepôsobia spolu v jednom senáte. Na základe bodu 2.2 špecifických pravidiel prideľovania veci bod 1.
Rozvrhu práce Krajského súdu Prešov na rok 2021 ak bola vec zrušená odvolacím súdom a vrátená
súdu prvého stupňa, ktorý opätovne vec predložil na rozhodnutie, zapíše sa do súdneho registra pod
novou spisovou značkou tomu odvolaciemu senátu, ktorý vec zrušil. Ak takéhoto senátu niet, následne
sa prideľuje vec do senátu, v ktorom sú zaradení zostávajúci dvaja členovia pôvodného senátu. Medzi

nich sa vec pridelí náhodným výberom. Nakoľko takto nebolo možné prideliť vec, pretože JUDr. Mariany
Muránska a JUDr. Daniela Babinová už nepôsobia v jednom senáte podľa Rozvrhu práce na rok 2021
bola vec pridelená náhodným výberom medzi všetky senáty vybavujúce agendu Co. Týmto spôsobom
bol zachovaný postup prideľovania veci podľa Rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove.

29. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli

Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že
odvolania žalovaných proti výroku I. II. sú dôvodné, preto v tejto časti zmenil napadnutý rozsudok a
žalobu zamietol. Ako vecne správny bol potvrdený výrok III. rozsudku prvoinštančného súdu , ktorý
napadli odvolaním žalobcovia.

30. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

31. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

32. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
čiastočne správny právny záver, preto bol rozsudok potvrdený vo výroku III..

33. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal
nesprávny právny záver a to vo vzťahu k výrokom I. II.. Odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie z
uvedeného dôvodu zmenil (§ 388 CSP) v týchto výrokoch.34. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b CSP) odvolací súd
uvádza, že táto námietky nebola zo spisu zistená.

35. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva

strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý
proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu
práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí
ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S
prihliadnutím na uvedené odvolací súd uvádza , že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním
súdu malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené

všeobecne namietané konanie súdu porušujúce práva odvolateľov na spravodlivý proces.

36. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po

právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP (Dôkazy súd

hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové

zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné

okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,

je zrejmý nesúlad.

37. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených

dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

38. K námietke o nesprávnom právnom posúdení § 365 ods.1 písm. h) odvolací súd poznamenáva,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7
Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená vo vzťahu k výroku I. a II. rozsudku, ktoré odvolací
súd právne posúdil odlišne.

39. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výrokoch I. a II. určil, že žalobcovia 1/ až 5/ sú
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti špecifikovanými v žalobe a zároveň určil, že Y. H. rod.
P. bola ku dňa svojej smrti podielovou spoluvlastníčkou týchto nehnuteľností v rozsahu X/XX. Súdprvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na právne závery predošlého rozhodnutia
odvolacieho súdu, podľa ktorého žaloba podľa všeobecných predpisov Občianskeho práva v danom
prípade prichádza do úvahy, pričom súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil ďalšiu úlohu danú mu

odvolacím súdom, kedy bolo povinnosťou súdu prvej inštancie preveriť, či vlastnícke právo žalobcov,
respektíve ich právnych predchodcov k týmto nehnuteľnostiam skutočne existovalo. V tejto súvislosti
súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil námietku vydržania vznesenú žalovanými 1/ a 2/, pričom
odvolací súd sa nestotožňuje s jeho právnym záverom uvedenom v bode 22 odôvodnenia, kedy
pokiaľ bol zápis z XX.XX.XXXX ničotným aktom, nemohol byť Československý štát dobromyseľný

pri vstupe do prípadnej držby a následne ďalšie subjekty, ktoré boli štátnymi subjektami nemohli byť
dobromyseľnými, a preto nemohli nadobudnúť vlastnícke právo z titulu vydržania. V tejto súvislosti
odvolacísúduvádza,žespôsobilýmsubjektomvydržaniajekaždáosoba,ktorájespôsobilánadobudnúť
vlastnícke právo. Vydržať vlastníctvo preto môže nielen fyzická, ale od 01.01.1992 aj právnická osoba
a štát. V danom prípade nemožno odlišne posudzovať situáciu, kedy je oprávneným subjektom
nadobúdajúcim vlastnícke právo vydržaním štát, pričom pokiaľ sa jedná o právnickú osobu aj so 100%

vlastníctvom štátu, nemožno diferencovať medzi postavením takejto právnickej osoby a postavením
fyzickej osoby, či samotným štátom. V tejto súvislosti preto súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil
námietky žalovaných.

40. Odvolací súd k námietke žalovaných poukazuje na všeobecné princípy inštitútu vydržania:

Vydržanie je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dlhodobej dobromyseľnej
držby veci. Účelom vydržania je zjednotenie faktického stavu, v rámci ktorého sa oprávnený držiteľ veci
vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je jej vlastníkom, so stavom právnym, pri ktorom sa
držba veci stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva. Vydržanie súčasne odstraňuje právnu neistotu

spojenú s vadami alebo nedostatkom nadobúdacieho titulu, ak oprávnený držiteľ so zreteľom na všetky
okolnosti nemohol o týchto vadách vedieť alebo sa, naopak, mohol domnievať, že nadobúdací titul
riadne existuje. Vydržanie tiež predstavuje určitú výnimku z nepremlčateľnosti vlastníckeho práva (§
100 ods. 2 OZ). Samotným nevykonávaním síce vlastnícke právo nikdy nezaniká, ak však k tomu
pristúpi dlhodobý výkon oprávnenej držby zo strany inej osoby, dôjde vydržaním k zániku vlastníctva

u pôvodného vlastníka a k jeho vzniku u vydržateľa. Tým, že je vydržanie originálnym spôsobom
nadobudnutia vlastníctva, sa posilňuje aj postavenie vydržateľa ako vlastníka. Ten totiž neodvodzuje
svoje vlastnícke právo od svojho predchodcu a nedopadá na neho uplatňovanie zásady „nemo plus
iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám
má). Táto skutočnosť má svoj význam najmä v tých prípadoch, keď vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

nebolo dôsledne zapisované do verejných registrov, čo sa mohlo následne prejaviť zápisom duplicitného
vlastníctva a s tým spojenými ťažkosťami pri preukazovaní vlastníctva u právnych predchodcov.
„Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania
nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho

práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho
práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení
otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä
v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou
prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a

najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.].
Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov
princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva,
pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom
prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho

právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva
sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou.
Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň
vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým
nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné

hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu
a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť
na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základnýchpráv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je
nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej

viere,pretožetentoniejeschopnýsanijakodozvedieťotom,akovecopustilavlastníkovusféruadostala
sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. K rovnakým
záverom došla aj naša predvojnová judikatúra či neskoršia jurisprudencia (rozhodnutie č. 10750 -
„poctivé nadobudnutie nahradzuje len nedostatok vlastníctva predchodcu, nie však ostatné podmienky
platnej zmluvy..“, či rozhodnutie č. XXXX alebo Luby, Š. Nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka. Výber

z diela a myšlienok. Bratislava: Iura edition, 1998, s. 449), ako aj zahraničná právna úprava (napr. čl.
1153 talianskeho Codice civile, maďarský občiansky zákonník, 5. Kniha, 2. časť, titul V, kapitola IX, čl.
5:39, alebo komentár k čl. 169 civilného kódexu Poľskej republiky, C. H. Beck 2014, s. 366, či k § 367
rakúskeho občianskeho práva, Springer Verlag, 2010 Wien, s. 133, alebo Tégl, P.: Niektoré teoretické
problémy nadobúdania od neoprávneného, Právní rozhledy č. 10/2009, s. 344, či „Spôsob, akým vec
opustila sféru vplyvu vlastníka, ako kritérium dôležité pre ochranu nadobúdateľa pri nadobúdaní od

neoprávneného“, Právní rozhledy č. 4/2016, s. 120n. a pod), preto ústavný súd nevidí dôvod sa k nim
opäť neprihlásiť a prevziať ich tak, že ak sťažovateľ pri nadobudnutí nehnuteľností evidovaných v katastri
nehnuteľností konal v dobrej viere v konštitutívny akt štátu (v tomto prípade dvojnásobný - opatrenie
konkurzného súdu a rozhodnutie o povolení vkladu), mal by požívať ústavnú ochranu. Obdobnou
problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky (napr. III. ÚS 415/15 op.) a v ostatnom

náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o
originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba
poskytnúťústavnoprávnuochranu,akodvodzovalsvojevlastníckeprávoknehnuteľnostiamevidovaným
v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným.
Nevyhnutnýmpredpokladompretentooriginálnyspôsobnadobudnutiavlastníckehoprávajedobráviera

nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti
každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej
vlastníckemu právu. Ústavný súd sa domnieva, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo
podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel na usporiadanie celej
matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení).“ (Ústavný

súd SR, I. ÚS 549/2015)

41.OdvolacísúdpoukazujenavyššiecitovanézáveryzrozhodovacejpraxeÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky, kedy Ústavný súd riešil konflikt základných práv, a to práva vlastniť majetok a princíp právnej
istoty, pričom v danom prípade opätovne dochádza ku konfliktu týchto práv, nakoľko vlastnícke právo

žalovaných, ktorí aj reálne vykonávajú oprávnenia vlastníka v trvaní niekoľkých desiatok rokov, a to
v súlade s princípom dobrej viery, že táto nehnuteľnosť im patrí, je v danom prípade z hľadiska
poskytnutia súdnej ochrany uprednostnené pred právom vlastníkov nehnuteľnosti, respektíve ich
právnych predchodcov, ktorým toto vlastnícke právo vzniklo na základe prídelovej listiny. V tomto smere
pre posúdenie nárokov strán sporu je podľa názoru odvolacieho súdu rozhodujúci nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky I.ÚS 460/2017-73 zo dňa 20.12.2017, ktorý sa týka skutkovo rovnakej veci,
a to pozemkov, ktoré sa týkajú rovnakých konfiškátov v rovnakom katastrálnom území, ktoré následne
boli určené na výstavbu Hydinárskych závodov. Ústavný súd v tomto rozhodnutí poukázal na to, že
ochrana dobrej viery chrániaca účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov
princípu dôvery a právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Táto ochrana môže vylúčiť

ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Poskytnutie prednosti jednej z obidvoch požiadaviek
však musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností každého prípadu a s ohľadom na
zásadu „nemo plus iuris at alium transfere potest, quam ipse habet“ s náležitým a prísnym hodnotením
dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je pritom potrebné nájsť praktickú konkordanciu medzi
obidvoma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z obidvoch a ak

to možné nie je, potom dať prednosť tomu riešeniu, ktorému svedčí ešte ďalší princíp či všeobecne
uznávaná predstava spravodlivosti.

42. V danom prípade odvolací súd dospel k záveru, že všeobecne uznávanému princípu spravodlivosti
zodpovedá stav, podľa ktorého sú vlastníkmi predmetných nehnuteľnosti žalovaní 1/ a 2/ s ohľadom

na dlhodobé faktické užívanie týchto nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú pod komunikáciami bez
rušenia zo strany pôvodných vlastníkov. Dôležitou okolnosťou pre posudzovanie stretu práv strán
sporu je skutočnosť, že v konaní bolo preukázané uplatnenie reštitučného nároku zo strany právnych
predchodcov žalobcov 8/ a 9/, kedy rozhodnutím Okresného úradu v Prešove, odbor pozemkový,poľnohospodárstva a lesného hospodárstva bol priznaný reštitučný nárok dedičov po U. P. a manželke
Y. s poukazom na skutočnosť, že časť parcely mp č. XXX/X bola prevedená na štát hospodárskymi
zmluvami z roku XXXX a je vedená na LV č. XXX v prospech C. štátu - H. diaľnic W.. Je teda zrejmé,

že týmto rozhodnutím došlo k náprave majetkovej krivdy spôsobenej konaním C. štátu, ktorý bez
náhrady zabral predmetné nehnuteľnosti prídelom pridelené U. P. a manželke Y.. Ako vyplýva aj z
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 460/2017, a to z bodu 8 odôvodnenia, pokiaľ
včasnému uplatneniu reštitučného nároku nebránila žiadna objektívna skutočnosť, teda skôr subjektívna
skutočnosť, týmto spôsobom sa nemá obchádzať reštitučný predpis a v takomto prípade má prevážiť

zásada, podľa ktorej právo patrí bdelým nad nedbanlivosťou a laxnosťou žalobcov. K rovnakým záverom
dospel Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp.zn. 23Co 43/2018, ktorý svojim rozsudkom z
25.04.2018 zamietol žalobu v právne obdobnej veci a s poukazom na citované rozhodnutie Ústavného
súdu zamietol žalobu pre neunesenie dôkazného bremena o vlastníctve žalobcov a nepreukázanie
naliehavého právneho záujmu. Skutkové okolnosti týchto prípadov sú podľa názoru odvolacieho súdu
rovnaké, kedy v prebiehajúcom konaní dokonca časť dedičov uplatnila s úspechom reštitučný nárok,

pričom ostatní žalobcovia nepreukázali žiadne okolnosti objektívneho charakteru, ktoré by im bránili
včasnému uplatneniu reštitučného nároku. Odvolací súd poukazuje na to, že princíp právnej istoty je
jedným zo základných princípov demokratického štátu, pričom nemožno nebrať do úvahy skutočnosť,
že žaloba vo veci samej bola podaná v roku 2015, teda viac ako po 35-tich rokoch od zmeny predošlého
režimu,ktorýnepripisovalochranevlastníckehoprávasúkromnýchvlastníkovvysokúdôležitosťataktiež

po viac ako 10-tich rokov od obdobia, kedy boli uplatňované obdobné žaloby v prípadoch, že nedošlo
k ochrane pôvodných vlastníkov v zmysle reštitučných predpisov a teda k náprave majetkových krívd
postupom podľa reštitučného zákonodarstva. Práve táto skutočnosť bola dôležitou pre posúdenie kolízie
práv strán sporu. Je pravdou, že už v roku 2006, respektíve 2008 boli podané žaloby zo strany žalobcov,
ktoré však neskončili prejednaním merita veci, nakoľko žalobcovia hneď po podaní žaloby túto buď vzali

späť, alebo bolo konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku, preto možno konštatovať, že
riadne nepokračovali v uplatňovaní svojich práv, čo nepochybne možno hodnotiť ako konanie, ktoré je
v rozpore s princípom právnej istoty.

43. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že vznesená námietka vydržania zo strany

žalovaných 1/ a 2/ nebola správne posúdená súdom prvej inštancie. Žalovaní 1/ a 2/ sa stali vlastníkmi
predmetných nehnuteľností napriek skutočnosti, že právny úkon, od ktorého odvíjal svoje vlastnícke
právo štát ako právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ bol domnelým titulom nadobudnutia vlastníckeho
práva. Následne však zo skutkového stavu vyplýva, že tieto nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania,
prestali byť v užívaní Jednotného roľníckeho družstva a na základe následných úkonov došlo k zápisu

vlastníckeho práva pre štát, ktorý prostredníctvom svojich organizácii aj skutočne a fakticky vykonával
oprávnenia vlastníka nad týmito nehnuteľnosťami, ktoré sú zastavané cestnými komunikáciami. Z
vykonaného dokazovania bolo preukázané, že na základe právne neúčinnej konfiškácie predmetnej
parcely v prospech Československého štátu však časť parcely mp č. XXX/X bola prevedená na štát, a
to na H. diaľnic W. hospodárskou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX, respektíve XX.XX.XXXX. Práve táto

skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu mohla aj pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vyžadovať od
každého subjektu vzhľadom na povahu prípadu vyvolať dôvodné presvedčenie subjektu zapísaného
na liste vlastníctva, že mu táto nehnuteľnosť patrí. Oprávnená držba spravidla spočíva na skutkovom
omyle, keď sa oprávnený držiteľ domnieva, že bol urobený určitý právny úkon, hoci tomu tak nebolo,
no práve táto skutočnosť je podstatou inštitútu vydržania ako originálneho spôsobu nadobudnutia

vlastníckeho práva. Pokiaľ teda právny predchodca žalovaných bol oprávneným držiteľom, na základe
týchto skutočností sa oprávnene mohol domnievať, že je aj vlastníkom veci a neprerušene užíval
predmetvydržaniapočasvydržacejdoby,nadobudolvlastníckeprávovydržaním.Odvolacísúdmázato,
že aj keď dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, právny predchodca
žalovaných s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu a vzhľadom na v tom čase bežnú prax

v Československej republike, že subjekty štátu nadobúdali nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu preto nemohli mať pochybnosti o tom, že užívajú
nehnuteľnosť, ktorá im nepatrí aj s poukazom na skutočnosť, že jedná sa o pozemok zastavaný cestnou
komunikáciou. Oprávnená držba sa teda môže opierať aj o domnelý právny dôvod (titulus putativus).
Právna úprava vydržania pred 01.01.1992 neumožňovala vydržanie právnickou osobou, nakoľko táto

nebola spôsobilým subjektom vydržania, až na základe zrovnoprávnenia všetkých foriem vlastníctva
a subjektov občianskoprávnych vzťahov bolo možné dospieť k záveru, že právnická osoba sa stala
spôsobilým subjektom vydržania. Judikatúra súdov Slovenskej republiky ako aj Českej republiky však
došla k záveru, že oprávnenú držbu právnickej osoby pred 01.01.1992 je možné započítať do vydržacejdoby, ak išlo o oprávnenú držbu. Ak došlo k vzniku právneho vzťahu alebo nároku z tohto právneho
vzťahu pred 01.01.1992, je potrebné posúdiť jeho vznik a nároky podľa právnej úpravy pred 01.01.1992.
Ak však tento právny vzťah pretrval i po 01.01.1992, je potrebné posúdiť ďalšiu existenciu tohto vzťahu

i nároky, ktoré z neho vznikli podľa právnej úpravy po 01.01.1992. Prechodné ustanovenie § 686
Občianskeho zákonníka je potrebné vyložiť v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá poskytuje
ochranu vlastníckemu právu a tým aj právu držby bez ohľadu na subjekt vlastníctva.

44. K otázke tzv. „druhej konfiškácie“, ktorá prebehla v roku 1958 a kedy opätovne mali byť konfiškované

pozemky pôvodnému vlastníkovi napriek tomu, že tieto mu už boli raz skonfiškované a pridelené
prídelcom, odvolací súd uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že tieto prídely neboli zavedené do
pozemkovej knihy práve táto skutočnosť mohla byť dôvodom, pre ktorý štát opätovne vydal konfiškačné
rozhodnutie na pôdu, ktorá medzičasom bola pridelená prídelcom. Z pohľadu historických súvislostí,
teda pomerne známemu faktu, že v povojnových rokoch dochádzalo k vzniku neprehľadnej situácie v
súvislosti s množstvom konfiškovaných pozemkov osôb maďarskej národnosti, nemeckej národnosti, či

„zradcov“, preto v historickom kontexte túto tzv. „druhú konfiškáciu“ nemožno hodnotiť ako úkon, ktorý
by nemohol založiť dobromyseľnosť štátu či štátnych organizácií pri nadobúdaní vlastníckeho práva k
pozemkom v neskoršom období.

45. Z uvedeného dôvodu preto najneskôr 01.01.2002 sa právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ stal

vlastníkom predmetných nehnuteľnosti, čím došlo k originálnemu nadobudnutiu vlastníckeho práva aj
napriek existencii prídelu zo 07.04.1948.

46. V danom prípade ako vyplýva aj z nálezov Ústavného súdu je ústavne konformný výklad
dobromyseľnosti držby založený na skúmaní skutočností, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o

tom,žedržanúvecpoctivýmspôsobomobjektívnenadobudol,pričompoctivýmspôsobomnadobudnutia
veci je to, ak nadobudne vec v súlade s dobrými mravmi spravidla je rozhodujúce to, či za držanú vec
aj zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté protiplnenie alebo išlo o dar. V danom
prípade sa jednalo o špecifický prípad, kedy právnym predchodcom žalobcov bola vec pridelená vec
na základe prídelovej listiny, pričom ako vyplýva potom z neskoršieho vnesenia veci do družstva,

nebolo ich povinnosťou ani doplatiť prídelovú cenu. Samotný pozemok daný prídelcom bol daný do ich
osobnéhoužívania,pričomtentonemohlianiscudziť,prenajať,čizaťažiťbezpredchádzajúcehosúhlasu
povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Zároveň boli povinní na tomto majetku osobne
hospodáriť a ak riadne nehospodárili, mohol byť tento prídel odňatý. Tieto všetky okolnosti nasvedčujú
tomu, že predmetné nehnuteľnosti neboli „typickým vlastníctvom prídelcov“, ale akousi formou, kedy

im štát vzhľadom na vtedajšiu situáciu v povojnovom Československu pridelil vlastníctvo konfiškované
osobám maďarskej, nemeckej národnosti, či zradcom. Aj na tieto okolnosti prihliadal odvolací súd pri
posudzovaní súbehu vlastníckeho práva žalobcov a vlastníckeho práva žalovaných a táto skutočnosť
spolu s tým, že časť oprávnených dedičov po prídelcoch si uplatnila reštitučný nárok ako aj to, že na
súd sa obrátili až po uplynutí viac ako 30-tich rokov od zmeny zriadenia v Československu, respektíve

na Slovensku, boli skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci a zohľadnené ako individuálne špecifiká
tohto prípadu. Rovnako v obdobnej veci vedenej na Okresnom súde v Prešove pod sp.zn. 29C 115/2012
bola zamietnutá žaloba žalobcov, ktorí sa domáhali na základe rovnakých prídelových rozhodnutí v
rovnakej katastrálnej oblasti. Nepriznať vlastnícke právo právnym nástupcom prídelcov je dôvodné
aj z hľadiska zachovania princípu právnej istoty rozhodnúť v obdobnej veci rovnako, pričom to, že v

prejednávanej veci došlo k prevodu vlastníckych práv na právnické osoby, ktoré nie sú vo vlastníctve
štátu a v danom prípade došlo k prevodom týchto nehnuteľností na právnické osoby, ktorých vlastníkom
je štát, nemôže byť dôvodom pre odlišné právne posúdenie. Aj v danom prípade odvolací súd konštatuje,
že na strane žalobcov za tejto situácie bola zjavná absencia legitímneho očakávania, čím nemohli byť
naplnená preventívna funkcia takejto žaloby podľa § 137 písm. c/ OSP, či podľa § 80 písm. c/ OSP, ktorý

bol účinný v čase podania žaloby.

47. Pokiaľ teda žalobcovia v rozpore so zásadou uznávanou už v rímskom práve, podľa ktorej patrí
právo len bdelým nevyužili možnosť zmiernenia majetkových krívd uplatnením reštitučných nárokov na
rozdiel od časti oprávnených dedičov a podali žalobu o určenie vlastníckeho práva dňa 08.07.2015, teda

v takomto prípade dospel odvolací súd k záveru, že princíp spravodlivosti bude zachovaný presadením
zásady právnej istoty. Z týchto dôvodov zmenil napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a II. a žalobu žalobcov
zamietol.48. S poukazom na uvedené skutočnosti považoval odvolací súd za právne dôvodné potvrdiť napadnutý
rozsudok vo výroku III., pričom odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie súdu prvej inštancie v bode
25,ktorájenepochybnevsúladesozávermiÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS460/2017,

na ktorý už odvolací súd poukázal.

49. Ani doplnenú argumentáciu žalobcov nepovažoval odvolací súd za takú, ktorá by preukazovala
dôvodnosť ich právneho názoru. Pokiaľ sa týka rozhodnutia Veľkého senátu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1V Obdo 2/2020 k uvedenému odvolací súd uvádza, že právne závery

tohto rozhodnutia nemožno vzťahovať na prejednávaný prípad, nakoľko skutkové okolnosti, na základe
ktorých rozhodoval Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú odlišné od prejednávanej
veci. Vo veci Veľkého senátu išlo o obchodno-právny spor, ktorý sa týkal prevodu nehnuteľnosti v rámci
vykonávaniakonkurzu.Užzosamotnýchskutkovýchokolnostíjetedazrejmé,žepredmetnérozhodnutie
nie je aplikovateľné v tejto veci. Rovnako namietané rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. I.ÚS 510/2016 zo dňa 19.01.2021 vychádza z odlišnej skutkovej situácie, nakoľko v prejednávanej

veci išlo o konštatovanie absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
z dôvodu, že išlo o tzv. prepadný záloh, kedy v prípade nesplnenia úveru zo strany žalobcov bol veriteľ
oprávnenýuspokojiťsaponechanímsivlastníckehoprávaknehnuteľnostiambezohľadunavýškudlžnej
sumy. Z uvedeného je zrejmé, že skutkové okolnosti veci, ktorou sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej
republiky, na závery ktorého žalobcovia poukazovali, nemožno aplikovať na prejednávanú vec.

50. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 460/2017
zo dňa 20.12.2017 sa týka skutkovo rovnakej veci, a preto nebolo možné sa odchýliť od záverov, ku
ktorým dospel Ústavný súd v prejednávanej veci na skutkovo rovnakom prípade.

51. Zároveň odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20Co 154/2017
- 2069 zo dňa 27.06.2019, kedy v prejednávanej veci sa jednalo o skutkovo rovnakú situáciu s čiastočne
rovnakými žalobcami v tom na základe rovnakých skutkových okolností, teda domáhania sa vlastníctva
po právnych predchodcoch na základe výmeru povereníctva poľnohospodárskej a pozemkovej reformy,
kedy súd prejednávajúci vec zdôraznil absenciu legitímneho očakávania, v dôsledku čoho nemohla byť

naplnená preventívna funkcia žaloby, preto aj na závery tohto rozhodnutia odvolací súd poukazuje a
uvádza, že je naplnením princípu právnej istoty, aby skutkovo obdobná vec bola rovnako rozhodnutá.

52. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.

303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval

za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

53. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP).

54. Odvolací súd z dôvodu zmeny rozhodnutia rozhodoval aj o náhrade trov konania na súde prvej
inštancie (§ 396 ods. 2 CSP).

55. Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitné zreteľa (§ 257
CSP).

56. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane,
ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa
zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. O plnýúspech žalobcu vo veci ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom,
t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na
náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.

57. Výnimkou pri rozhodovaní o trovách konania je ust. § 257 CSP, ktorého účelom je umožniť
súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného
absolučného práva. Je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby
postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených

všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k
inémuzáveruonáhradetrovkonania,nežbyplynulizpoužitiavšeobecnýchzásadnáhradytrovkonania.
Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom
prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov,
v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym
aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov

konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto
prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliadne na
postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti. Môže tak dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov
konaniaúspešnejstranealeboonepriznaníčiastočnom,atoprávesohľadomnaintenzitupreukázaných
dôvodov hodných osobitného zreteľa (viď. uznesenie Ústavného súdu SR z 08.12.2011, sp. zn. II.

ÚS/563/2011).

58. Ako z uvedeného vyplýva, v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje
predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ust. § 257 CSP prichádza do úvahy v
prípadoch,keďsícesúnaplnenévšetkypredpokladynapriznanienáhradytrovkonaniapodľa§255CSP,

súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo
sčasti neprizná. Výnimočnosť pritom môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
u strán sporu. Pritom rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť
ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Judikatúra
konštatuje, že ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú

možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Uvedené ustanovenie je možné vykladať tak, že je naň
možné prihliadať kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (pozri
uznesenie NS SR z 28.01.2010, sp. zn. 2M Cdo/17/2009).

59. Odvolací súd rovnako považoval za dôvodné sa stotožniť s výrokom o trovách konania, kedy súd
prvej inštancie výrokom IV. náhradu trov konania sporovým stranám nepriznal, pričom poukazuje na
odôvodnenie v bode 27. V danom prípade za dôvody hodné osobitného zreteľa možno považovať aj
okolnosti prípadu, a to, že vývoj judikatúry v riešení skutkovo obdobných vecí prešiel vývojom, ktorý

poukázal na to, že je nutné brať do úvahy špecifiká každého prípadu. Vzhľadom na tieto okolnosti vo
veci je podľa názoru odvolacieho súdu spravodlivé, aby si strany sporu niesli výdavky samostatne a
tento záver platí aj pre rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.

60. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).