Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. november 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoCsp/16/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120244967
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:6120244967.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s. r. o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - Petržalka, právne zastúpeného
Remedium Legal, s. r. o., IČO: 53 255 739, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - Petržalka,
proti žalovanému: U. Č., O.. XX.XX.XXXX, V. U.Ľ. XXX, XXX XX L., o zaplatenie 2.272,51 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 20Csp/10/2021-136
z 24. mája 2021 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a
rozhodol, že žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov konania a žalobca nemá právo na náhradu
trov konania.

2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným
Okresnému súdu Banská Bystrica ako upomínaciemu súdu voči žalovanému domáhal zaplatenia

2.272,51 eur s príslušenstvom. Žalobca návrh na vydanie platobného rozkazu odôvodnil tým, že jeho
právna predchodkyňa F. F., R.. F.. ako veriteľka a žalovaný ako dlžník 2. februára 2016 uzatvorili zmluvu
o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o splátkovom úvere“), ktorou sa veriteľka
zaviazala poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 2.000,- eur. Dlžník nesplácal splátky úveru riadne a včas, v
dôsledku čoho veriteľka výzvou zo 6. marca 2019 vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru k 4. marcu 2019
a vyzvala dlžníka na úhradu dlžnej sumy najneskôr do 15 dní odo dňa doručenia tejto výzvy. F. F., R.. F..
ako postupca a žalobca ako postupník 24. júna 2019 uzatvorili zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorou

postupca postúpil na postupníka pohľadávku voči žalovanému. Podľa prílohy k zmluve o postúpení
pohľadávok ku dňu postúpenia bola pohľadávka F. F.O., R.. F.. voči žalovanému vo výške 2.272,51 eur
a pozostávala z istiny vo výške 1.725,30 eur, úroku vo výške 495,10 eur, úroku z omeškania vo výške
46,34 eur a poplatkov vo výške 5,77 eur. Keďže žalovaný svoj dlh žalobcovi riadne a včas neuhradil,
žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáha voči žalovanému aj úroku z omeškania
podľa § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej len „Občiansky zákonník“) počnúc 25. júnom 2019, t.
j. dňom nasledujúcim pod dni účinnosti postúpenia pohľadávky.

2.2 Okresný súd Banská Bystrica ako upomínací súd platobným rozkazom, sp. zn. 27Up/380/2020 zo 6.
augusta 2020 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2.197,82 eur a úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 1.725,30 eur od 25. júna 2019 do zaplatenia. Zároveň zaviazal žalovanéhonahradiťžalobcovitrovykonaniavovýške429,42eur.Platobnýrozkazsanepodarilodoručiťžalovanému
do vlastných rúk.
2.3Popostúpenívecivychádzalsúdprvejinštancieprirozhodovanízozistenia,žeprávnapredchodkyňa

žalobcu F. F.R., R.. F.. ako veriteľka a žalovaný ako dlžník 2. februára 2016 uzatvorili zmluvu o
splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 2.000,- eur, ktorý
sa žalovaný zaviazal splácať v 84 pravidelných mesačných splátkach po 44,49 eur do 10. dňa v
kalendárnom mesiaci. Táto zmluva obsahovala RPMN vo výške 21,82 %, ročnú úrokovú sadzbu 18,40%
a priemernú hodnotu RPMN 15,55 %, celkovú čiastku, ktorú mal dlžník zaplatiť vo výške 3.735,10

eur a konečnú splatnosť úveru 10. február 2023. Právna predchodkyňa žalobcu výzvou z 1. februára
2019 vyzvala žalovaného na úhradu nedoplatku na splátkach v celkovej výške 584,16 eur do 15 dní od
doručenia a upozornila ho na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru a listom zo 6. marca 2019
vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru. Zásielka obsahujúca list zo 6. marca 2019 sa vrátila odosielateľke
ako neprevzatá v odbernej lehote. Právna predchodkyňa žalobcu výzvou z 26. marca 2019 vyzvala
žalovaného na úhradu 2.169,34 eur a upozornila ho, že v prípade, ak dlžnú sumu neuhradí, banka

bude oprávnená postúpiť pohľadávku tretej osobe. Podľa podacieho lístka bol tento list žalovanému
odoslaný 28. marca 2019. Podľa odpovede žalobcu na výzvu súdu, príjem deklarovaný žalovaným bol
overený dopytom do Sociálnej poisťovne a predstavoval 387,- eur, náklady žalovaného na domácnosť
predstavovali198,09euraexistujúcezáväzkyžalovanéhopredstavovali0,-eur.Ktejtoodpovedižalobca
pripojil printscreen dopytu do úverového registra.

2.4Súdprvejinštanciemalzvykonanéhodokazovaniazapreukázané,žeprávnapredchodkyňažalobcu
a žalovaný 2. februára 2016 uzatvorili zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovanému
poskytnutý úver vo výške 2.000,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 84 pravidelných mesačných
splátkach vo výške 44,49 eur do 10. dňa v kalendárnom mesiaci. Táto zmluva obsahovala RPMN vo
výške 21,82 %, ročnú úrokovú sadzbu 18,40 % a priemernú hodnotu RPMN 15,55 %, celkovú čiastku,

ktorú mal dlžník zaplatiť vo výške 3.735,10 eur a konečnú splatnosť úveru 10. február 2023. Zmluvou o
postúpení pohľadávok z 24. júna 2019 bola pohľadávka právnej predchodkyne žalobcu voči žalovanému
postúpená na žalobcu.
2.5 V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) pre postúpenie pohľadávky
musia byť splnené dve podmienky, a to postúpenie pohľadávky na oprávnenú osobu a ukončenie
úverového vzťahu. Žalobca si uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto
je nutné vyhodnotiť, či pri uzatváraní zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto
zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t. j. ustanovenie § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka, zákon o spotrebiteľských úveroch a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby preukázal,
že jeho právna predchodkyňa bonitu žalovaného náležite skúmala, že si splnila povinnosť vyplývajúcu jej
z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca bol súdom vyzvaný na predloženie
dôkazov o skúmaní bonity žalovaného.
2.6 Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom,

či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver.
Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ
vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom, tak aj z informácií, ktoré získava z iných dostupných
zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a
rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také

informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej
finančnej situácii. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu,
keď v závislosti od frekvencie splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte
dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku
v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci

rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak aj stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi
o úver (t. j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie,
dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k
posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
2.7 Podľa predloženého vyjadrenia mal žalovaný deklarovať príjem vo výške 387,- eur, ktorý mal byť

overený dopytom do Sociálnej poisťovne. Žalobca jednak nepreukázal, aby žalovaný deklaroval príjem
v takej výške, ale ani nepreukázal, aby tento príjem overoval právny predchodca žalobcu. Pokiaľ ide
o výdavky tak žalobca uviedol, že náklady na domácnosť predstavovali sumu 198,09 eur. Opäť k
uvedenému nepredložil žalobca žiaden doklad. Nie je zrejmé z čoho mali tieto výdavky pozostávať a aniči výška zodpovedala skutočnosti. Žalobca zároveň nepreukázal, či si právny predchodca žalobcu (aj
keby ich žalovaný takto deklaroval, čo nebolo preukázané) tieto výdavky overoval. Žalobca. jediné čo
predložil, bol printscreen dopytu do úverového registra. Z uvedeného dokladu však nie je možné zistiť,

či žalovaný v čase poskytnutia úveru nemal aj iné záväzky.
2.8 Žalobca teda súdu nepreukázal, aby právny predchodca skúmal príjmy a výdavky žalovaného. Z
predložených listinných dôkazov takéto zisťovanie nevyplýva. Je povinnosť subjektu, ktorý poskytuje
finančné plnenie vo forme úverov, tieto okolnosti objektívne zistiť. Za týchto okolnosti právny predchodca
žalobcu zjavne nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch,

ale naopak, tieto svoje povinnosti porušil, čím sú naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa §
11 ods. 2 zákona prvá veta, t. j. že nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru.
2.9 Súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Keďže
podľa zmluvy mala nastať konečná splatnosť úveru 10. marca 2023 a k vyhláseniu predčasnej splatnosti
nedošlo, F. F., R.. F.. nemohla postúpiť žalobcovi tzv. „živý úver“. Pokiaľ F. F., R..F.. postúpila svoju

pohľadávku na žalobcu, konala v rozpore s ustanovením § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
a s ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o bankách“), v dôsledku čoho je zmluva o postúpení pohľadávky neplatným
právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor tohto právneho úkonu so zákonom).
2.10 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa ustanovenia§ 39, § 52, § 53 ods. 1,

ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 7
ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), písm. e), ods.
2zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 17 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky, § 92 ods. 8 zákona o bankách
v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky.

2.11 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a s ohľadom na skutočnosť, že úspešný žalovaný si
náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývali, nepriznal žalovanému nárok
na náhradu trov konania a rozhodol, že žalobca ako neúspešná strana nemá právo na náhradu trov
konania.

3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením
veci súdom prvej inštancie tvrdil, že pokiaľ by jeho právna predchodkyňa neskúmala bonitu žalovaného
ani jedným zo spôsobov podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch (t. j. na základe údajov o
príjmoch,výdavkocharodinnomstavealeboprihliadnutímnaúdajezpríslušnejdatabázyaleboregistra),

spotrebiteľský úver by bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Ak však jeho právna
predchodkyňa posudzovala bonitu žalovaného (aspoň) jedným zo spôsobov uvedených v ustanovení
§ 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, potom nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu povinnosti
(resp. nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu povinnosti jeho právnej predchodkyne posudzovať bonitu
spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou) podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko

zákonodarca v právnej norme uviedol slovo „alebo“, ktorá predstavuje výrokovú spojku (disjunkciu),
ktorá v právnej logike predstavuje vylučovací vzťah dvoch hypotéz. Namietané nesprávne skutkové
zistenia vzhliadol v tom, že z prebiehajúceho konania je zrejmé, že žalovaný nepoprel ani len jedno
z jeho tvrdení ohľadom skúmania bonity, napriek tomu, že pasívnym v konaní nebol. Keďže žalovaný
žiadnym spôsobom nerozporoval ním uvedené tvrdenia ohľadne bonity v písomných podaniach, je

nutné jeho skutkové tvrdenia považovať za nesporné. Navyše skutočnosť, že jeho právna predchodkyňa
bonitu žalovaného riadne skúmala podľa neho vyplýva aj z Produktových obchodných podmienok pre
hypotekárne a splátkové úvery F. F., R.. F.., podľa článku 2. bod 2.1, ktorých banka pred poskytnutím
úveru skúma bonitu a podľa článku 2. bod 2.3 písm. a), ktorých podmienky pre poskytnutie úveru sú:
dlžník predložil doklady požadované bankou, najmä doklady o bonite (napr. potvrdenie zamestnávateľa

o výške príjmu, daňové priznanie, výkaz o majetku a záväzkoch) a doklady, ktoré preukazujú existenciu
a hodnotu predmetu zabezpečenia. Pravdivosť vyššie uvedených postupov banky riadne preukázal tým,
že súdu doručil výstup z bankového systému ohľadne skúmania bonity (vyjadrenie z 12. apríla 2021),
pričom na základe priloženého dôkazu (printscreen - bonita) je zrejmé, že žalovaný bol v čase podpisuzmluvy o splátkovom úvere preverovaný v bankovej databáze s výsledkom: príjem deklarovaný klientom
overený dopytom do sociálnej poisťovne 387,- eur, náklady na domácnosť 198,09 eur, existujúce
záväzky 0,- eur, ukazovateľ schopnosti splácať (disponibilný zostatok) 189,- eur. Tým, že splátka

poskytnutého úveru je nižšia ako disponibilný zostatok, bola splnená podmienka primárnej návratnosti
z disponibilných príjmov klienta, nakoľko výsledkom daného posúdenia schopnosti žalovaného splácať
úver bol jednoznačný záver o jeho platobnej spôsobilosti/schopnosti splácať daný úver. Pokiaľ súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukazoval na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove,
v zmysle ktorých ustanovenie § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sa má vykladať tak, že

bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez
príslušné databázy, pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej
starostlivosti, má za to, že nie je sporným, že preverovanie v úverovom registri prebehlo. V dôsledku
toho považuje za nesporne preukázané, že jeho právna predchodkyňa skúmala bonitu oboma spôsobmi
(t. j. nad rámec litery zákona a rozhodovacej praxe nadriadeného súdu). K namietanému porušeniu
práva na spravodlivý proces konštatoval, že zamietnutie žaloby pre nepreukázanie platného postúpenia

pohľadávky pre žalovaného znamená, že síce nie je nútený podrobiť sa prípadnému nútenému výkonu
súdneho rozhodnutia, avšak prakticky sa dostáva do stavu právnej neistoty vo vzťahu k tomu, kto je
jeho veriteľom a komu teda má svoj dlh vlastne splniť, aby dosiahol napr. výmaz z úverového registra.
Aj keby napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť, on zostane veriteľom žalovaného, nakoľko táto
pohľadávka na neho bola postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok, ktorá nebola nikdy výrokom

súdneho rozhodnutia určená ako absolútne neplatná, a teda nie je dôvod na vrátenie pohľadávky
postupcovi. Naopak, síce je veriteľom spotrebiteľa, avšak nemal by od neho titulom dlhu prijať žiadne
ďalšie plnenia, nakoľko by sa vystavil riziku súdneho konania a posúdenia, že koná v rozpore s odbornou
starostlivosťou, pokiaľ má vedomosť o zamietnutí žaloby pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie a
napriek tomu prijal plnenia titulom pohľadávky, ktorej postúpenie je sporné. Preto ak by mal žalovaný

záujem dobrovoľne splniť svoj dlh, tak dôsledkom rozhodnutia súdu sa dostáva do situácie absolútnej
právnej neistoty, nakoľko v reálnej praxi nevie komu má plniť, keďže obaja domnelí veritelia sa z
pochopiteľných vyššie uvedených dôvodov zdráhajú takto poskytnuté plnenie titulom dlhu prijať, aby
sa nevystavili riziku prijatia bezdôvodného obohatenia a konania v rozpore s odbornou starostlivosťou.
Ďalej zdôraznil, že žalovaný v podaní z 26. februára 2021 adresovanom súdu fakticky uznal pohľadávku

uplatňovanú žalobou a navrhol povoliť splácanie pohľadávky formou pravidelných mesačných splátok
vo výške 10,- eur, čo žalovaný potvrdil aj na pojednávaní konanom 24. mája 2021. V priebehu konania
navrhol, aby súd rozhodol o uplatnenom nároku rozsudkom pre uznanie, čím došlo k naplneniu
všetkých procesných podmienok, ktoré vyžaduje Civilný sporový poriadok na to, aby bol súd povinný
rozhodnúť o uplatnenom nároku rozsudkom pre uznanie. Preto sa nemôže stotožniť s rozhodnutím

súdu, ktorý nevydanie rozsudku pre uznanie odôvodnil preskúmavaním hmotnoprávnej stránky nároku
(preskúmavaním platnosti postúpenia pohľadávky). Postup súdu prvej inštancie vo veci bol v hrubom
rozpore s ustanovením § 282 CSP, ktoré súd svojím výkladom prakticky „novelizoval“, nakoľko na
základe posúdenia hmotnoprávnej stránky nároku nerozhodol o veci rozsudkom pre uznanie napriek
splneniu všetkých procesných podmienok na jeho vydanie. Vo vzťahu k namietanej inej vady konania

tvrdil, že z odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé, z akého dôvodu súd vzhliadol nedodržanie
postupu podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. V nadväznosti na to podotkol, že doručenie
výziev pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a postúpením
pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách preukázal podacími hárkami doloženými vo vyjadrení
z 12. apríla 2021. Okrem toho preukázal doručenie vyhlásenia mimoriadnej splatnosti doručenkou, čo

je do obsahu taktiež výzvou na úhradu dlžnej sumy, nakoľko žiaden právny predpis nevylučuje spísať aj
dva právne úkony do jednej listiny. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp. ho zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň vyčíslil trovy odvolacieho
konania vo výške 338,44 eur, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku za podané odvolanie vo výške

136,- eur a z trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 122,59 eur s DPH.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu v súdom určenej lehote písomne nevyjadril.

5.KrajskýsúdvPrešoveakosúdodvolací,vrámcikompetenciívyplývajúcichzustanovenia§34CSP,po

zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou
(§359CSP),prejednalodvolaniepodanéžalobcomapreskúmalrozhodnutiesúduprvejinštancie,akoaj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil
odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnildokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej

miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove

(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených
zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné
a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

8.Vovecisavdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočnostíbolvyvodenýsprávny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným,

jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané,
z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom
objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V
nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie
súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

9. V danom prípade odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právnezáveryaaplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávneprávneposúdenie
je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis, alebo ak súd síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa právneho názoru
odvolacieho súdu súd prvej inštancie, pokiaľ ide o zamietnutie žaloby, na zistený skutkový stav použil
správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkového stavu vyvodil správne
právne závery.

10. Podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
o splátkovom úvere veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto
zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa

poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru.

11. Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy o splátkovom úvere, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je

oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutiana údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver.

12. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty zabezpečia, že veriteľ
pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií
získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu

spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

13. Podľa čl. 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do
úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie

informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných
ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi
je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia
úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a
aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli

dotknutéustanoveniaokreditnomrizikuuvedenévsmerniciEurópskehoparlamentuaRady2006/48/ES
zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a

usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

14. Dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského
štátu,vdanomprípadevsúvislostisosankciouspočívajúcouvzánikuvzásadeceléhonárokuveriteľana
úroky v prípade porušenia povinnosti upravenej v článku 8 smernice 2008/48 preveriť pred uzatvorením

zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa posudzoval Súdny dvor Európskej únie v rozsudku LCL Le Crédit
Lyonnais (C-565/12) z 27. marca 2014 a vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je
nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka vyslovil, že ak by sa sankcia
zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá
skutočne odrádzajúcu povahu (pozri body 52. a 53. tohto rozsudku a body 64. a 65. rozsudku Súdneho

dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej.

15. Zatiaľ čo ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zakotvuje povinnosť veriteľa
posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver na základe
relevantných a aktuálnych informácií, § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ustanovuje, že

bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez
príslušné databázy, pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej
starostlivosti.

16. Berúc do úvahy uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že právna predchodkyňa žalobcu

poskytla žalovanému úver aj napriek tomu, že nemala hodnovernými dokladmi preukázaný príjem
žalovaného a jeho výdavky na živobytie a tým zodpovedanú otázku, či žalovanému zostáva dostatok
peňažných prostriedkov na splácanie úveru. V dôsledku takéhoto formálneho a odbornej starostlivosti
nezodpovedajúceho postupu právnej predchodkyne žalobcu nielenže nedošlo k dostatočnému overeniu
bonity žalovaného, ale spôsobilo to aj ten následok, že úver poskytnutý žalovanému je potrebné

považovať za bezúročný a bez poplatkov.

17. K namietaným nesprávnym skutkových zisteniam odvolací súd konštatuje, že súd hodnotí jednotlivý
dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z
pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti (hodnovernosť zdroja). Po „individuálnej selekcii“

následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu
posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi). K nesprávnym skutkovým zisteniam
z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.18. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že žalovaný nepoprel ani len jedno z jeho tvrdení ohľadom
skúmania bonity, a preto je nutné jeho skutkové tvrdenia považovať za nesporné, odvolací súd

zdôrazňuje, že súd prvej inštancie v prvom rade správne pristúpil k vyhodnocovaniu toho, či
aktívna hmotnoprávna legitimácia svedčí samotnému žalobcovi. Bez akýchkoľvek pochybností a
právnych polemík je zrejmé, že aktívna vecná legitimácia patrí medzi základné procesné podmienky.
Posudzovanie aktívnej vecnej legitimácie nesúvisí s ustanovením § 151 ods. 1 CSP ohľadne skutkových
tvrdení strany, ktoré má protistrana výslovne poprieť, resp. súd považovať za sporné, či nesporné.

V danej veci je potrebné zohľadniť jednu zo základných zásad civilného sporového konania, a to
materiálny korektív prejednacej zásady. V rámci materiálnych korektívov prejednacej zásady jedným
z podstatných je aj ustanovenie § 185 ods. 3 CSP, ktoré jednoznačne stanovuje, že súd aj bez
návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky. V danom prípade sa
jednoznačne jedná o procesnú podmienku a súd prvej inštancie bol plne oprávnený v zmysle citovaného
materiálneho korektívu pristúpiť k preskúmaniu základnej procesnej podmienky, akou je aktívna vecná

legitimácia a túto následne aj vyhodnotiť a urobiť z nej právne závery. Skutočnosť, či protistrana,
a to strana žalovaného, danú skutočnosť popierala alebo nepopierala v kontradiktórnom spore, hrá
úlohu minimálnu, resp. úlohu zohrávať nemusí, keďže súd môže aj bez návrhu pristúpiť k preskúmaniu
jednotlivých procesných podmienok. Je úlohou samotného žalobcu, aby preukázal, že je oprávnený
podať takú žalobu, ktorá spĺňa všetky predpoklady v rámci podmienok konania na to, aby takáto

žaloba mohla byť podaná a aby mu zároveň teoreticky v konaní zaručovala úspešnosť. Nie je v tomto
prípade žiadnou povinnosťou samotného žalovaného brániť sa voči žalobe, ktorá nespĺňa základné
predpoklady pre svoj úspech v zmysle nenaplnenia procesných podmienok a touto skutočnosťou je
povinný sa súd prvej inštancie zaoberať bez ohľadu na aktivitu druhej sporovej strany. Je totiž v
kontradiktórnom spore s materiálnymi korektívmi (akým je aj civilné sporové konanie) neprípustné,

aby súdy priznávali akékoľvek uplatnené nároky žalobcom len na základe toho, že protistrana sa
procesne nebráni, resp. takto uplatnené nároky nenamieta. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil jeden
zo štyroch základných materiálnych korektívov prejednacej zásady a jeho využitím zároveň nenarušil
kontradiktórnosť samotného sporu.

19. Čo sa týka konštatovania žalobcu o porušení práva na spravodlivý proces spočívajúcom v tom, že
zamietnutím žaloby sa žalovaný prakticky dostáva do stavu právnej neistoty vo vzťahu k tomu, kto je
jeho veriteľom a komu teda má svoj dlh vlastne splniť, aby dosiahol napr. výmaz z úverového registra,
odvolaciemu súdu nie je zrejmé, prečo sa žalobca zaoberá týmto aspektom, ktorý je z pohľadu, aký
načrtol, významný len pre žalovaného. Napriek tomu odvolací súd podotýka, že ani zamietnutím žaloby,

ani žiadnym iným postupom súdu prvej inštancie nebolo porušené právo strán sporu na spravodlivý
proces.

20. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že v danom prípade boli splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre
uznanie nároku, odvolací súd nespochybňuje, že žalobca v priebehu konania navrhol vydanie rozsudku

pre uznanie nároku a žalovaný v podaní z 26. februára 2021, ako aj na pojednávaní prejavil vôľu
poskytnutý úver žalobcovi splácať. Napriek tomu odvolací súd opakovane pripomína, že predmetný
spor je sporom spotrebiteľským a súd je povinný túto skutočnosť brať do úvahy počas celého jeho
priebehu. V tomto dôsledku nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie rozhodnúť o veci rozsudkom pre
uznanie nároku bez toho, aby prihliadol na obsah súdneho spisu, právne posúdenie prejednávanej veci

a v súvislosti s nimi aj na pozíciu žalovaného a možné dôsledky jeho uznávacieho prejavu. Zároveň
odvolací súd dodáva, že z kontextu vyjadrenia žalovaného o ochote dlh splácať možno skôr vyvodiť
to, že žalovaný nepopiera existenciu dlhu voči žalobcovi, ani vôľu tento dlh splatiť, ako to, že žalovaný
súhlasí s vydaním rozsudku pre uznanie nároku.

21. K odvolacej námietke žalobcu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, odvolací súd uvádza, že predmetný odvolací dôvod predstavuje pochybenie v
procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré nemožno subsumovať pod iné odvolacie dôvody a ktoré
je spôsobilé vyvolať následok nesprávneho rozhodnutia vo veci.

22. Odvolací súd akceptuje tvrdenie žalobcu, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé,
z akého dôvodu súd vzhliadol nedodržanie postupu podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách,
keďže v bode 36. odôvodnenia len stroho uviedol, že pokiaľ F. F., R.. F.. postúpila svoju pohľadávku
na žalobcu konala v rozpore s ustanovením § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, ale ajs ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, a preto je zmluva o postúpení pohľadávky neplatný
právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor tohto právneho úkonu so zákonom).
Avšak podľa názoru odvolacieho súdu nemožno toto pochybenie súdu prvej inštancie považovať za

také, ktoré by mohlo spôsobiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku, a to z toho dôvodu, že
súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal s tým, prečo žalobu zamietol. Inak
povedané aj keby sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku bol zaoberal dodržaním,
resp. nedodržaním postupu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a následne by dospel k nejakému
záveru, tým, že pohľadávka bola na žalobcu postúpená v rozpore s ustanovením § 17 ods. 1 zákona o

spotrebiteľských úveroch, bolo nevyhnutné žalobu zamietnuť.

23. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby zodpovedá aj súvisiaci
výrok o trovách konania.

24. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalobcu za nedôvodné a

vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, ods.
2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto

rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu
trov odvolacieho konania a žalovanému v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy
nevznikli, preto odvolací súd nárok na ich náhradu sporovým stranám nepriznal.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).