Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. október 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoCsp/18/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5119209923
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5119209923.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Intrum Slovakia s.r.o.,
so sídlom Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Mýtna 48, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, so sídlom tamtiež, proti žalovanej R. Z., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom O. XXX, o zaplatenie 2.059,95 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6Csp/108/2019-186 zo dňa 10. novembra 2020 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Strany n e m a j ú nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.059,95 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z danej sumy od 30.1.2017 do zaplatenia. Zmluvu, ktorá
bola prvotným základom posudzovaného hmotnoprávneho vzťahu, vyhodnotil ako spotrebiteľskú podľa
zákona č. 129/2010 Z.z., ktorá bola uzatvorená prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie. Na
jej základe bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 2.000 eur, ktorú skutočnosť žalovaná ani nepopierala.
2. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu mal okresný súd preukázanú zmluvou o postúpení predmetnej
pohľadávky. V tejto spojitosti doplnil, že pôvodná pohľadávka Consumer Finance Holding, a.s., z

úverovej zmluvy voči žalovanej prešla na základe projektu rozdelenia zlúčením na X. J. V. a.s. Okresný
súd nepovažoval uplatňovanú pohľadávku za premlčanú, lebo žaloba bola na súd podaná dňa 5.9.2019
a žalovaná je v omeškaní s najstaršou splatnou splátkou odo dňa 20.9.2016; čiže pohľadávka bola zo
strany predchodcu žalobcu uplatnená na súde v rámci všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Zároveň
konštatoval, že bola dodržaná zákonná dikcia § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Obč. zák., keďže dohoda o
možnosti vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru bola obsiahnutá v úverovej zmluve, vyhlásenie okamžitej
splatnosti bolo uplatnené až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením omeškanej splátky

a žalovaná bola písomne na túto možnosť upozornená.
3. Za nedôvodnú vyhodnotil okresný súd námietku žalovanej ohľadne absencie náležitosti zmluvy podľa
§ 9 ods. 2 písm. l/ zákona 129/2010 Z.z. Zdôraznil, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.
Doplňujúco poukázal na splátkový kalendár, ktorý predmetná zmluva o úvere obsahuje a v ktorom sú
jednotlivé splátky rozčlenené na istinu, úrok a poistenie s uvedením zostatku istiny po úhrade splátky.
Následne z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca si voči žalovanej dôvodne uplatňuje sumu,

ktorá „vzišla“ ako súčet omeškaných splátok úveru (223,32 eur) a zostávajúcej istiny úveru (1.863,63
eur) splatnej v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti; to znamená v súhrne práve 2.059,95 eur.
Keďžežalovanásasosplnenímsvojhodlhuocitlavomeškaní,zaťažujejuajsúvisiacapovinnosťzaplatiťúroky z omeškania. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore plne úspešný žalobca má
nárok na ich náhradu v rozsahu 100%.

4. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolania žalovaná, ktorá sa domáhala
jeho zmeny tak, že žaloba bude zamietnutá. Trvala na premlčaní uplatňovanej pohľadávky, keď mala za
to, že vzhľadom na podanie žaloby dňa 5.9.2019 sú premlčané všetky splátky splatné pred uvedeným
dňom. Poukazovala na nedostatočné dokazovanie v súdenej veci, nakoľko zmluva o úvere nie je
súčasťou spisu a zároveň ona (ako spotrebiteľ) má disponovať písomnou zmluvou.

5. Odvolateľka citovala znenie § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. a s odkazom na označené rozhodnutia súdov
v iných veciach tvrdila, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Na záver odvolania dodala, že pokiaľ
bude rozhodnuté o jej povinnosti zaplatiť uplatnenú pohľadávku, prosí o zaplatenie v splátkach 10 eur
mesačne.

6. Žalobca žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť. Zopakoval, že v spore bolo preukázané, že

žalovaný(správnežalovaná-poznámkaodvolaciehosúdu)poskytnutúsumuúverunezaplatil,pretoje„v
súlade so zákonom a princípom spravodlivosti“, aby bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie nevráteného
úveru.

7. V následnej reakcii (v odvolacej replike) žalovaná zotrvala na svojom odvolaní, vrátane zopakovania

časti predchádzajúcej argumentácie. Uviedla, že popiera všetky tvrdenia protistrany. Tvrdila, že
neprevzala predžalobnú upomienku; tá bola doručená niektorému z jej štyroch synov, pričom nie je
zrejmé ani ktorému. Odvolateľka mala za to, že nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu;
okrem iného aj preto, že okresný súd nedôsledne posúdil súvislosti § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorý
nepovoľuje banke postúpiť jej pohľadávku zo spotrebiteľskej zmluvy na inú osobu, ako je iná banka.

Samotné postúpenie pohľadávky považovala za neplatné. Doplnila citácie z rôznych zdrojov ohľadne
všeobecných téz týkajúcich sa ochrany práv spotrebiteľa.

8. Rovnako žalobca zotrval na svojom pôvodnom postoji prezentovanom v odvolacom konaní. Uviedol,
že predmetný úver nebol bankovým produktom, keďže bol poskytnutý spoločnosťou Consumer Finance

Holding, a.s. Na postúpenie pohľadávky vzniknutej z dotknutého zmluvného vzťahu sa nadväzne
vzťahuje § 17 zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré podmienky boli (tiež) dodržané. Zdôraznil, že Všeobecná
úverová banka, a.s., je „len“ právnym nástupcom pôvodného veriteľa, ktorý zanikol 31.12.2017.
9. Žalobca tvrdil, že aj keby postúpenie pohľadávky podliehalo obligatórnym podmienkam podľa
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách, tam vymedzené podmienky postúpenia boli splnené. Pôvodný

veriteľ totiž preukázateľne vyzval dlžníka na splnenie dlhu, ktorú výzvu tento prevzal prostredníctvom
splnomocnenej osoby žijúcej v spoločnej domácnosti. U žalovaného (opäť správne u žalovanej -
poznámka odvolacieho súdu) nedošlo k náprave finančnej disciplíny; navyše veriteľa ani neinformoval
o zhoršení svojej situácie, takže nemohlo prísť ani k prípadnému zníženiu výšky mesačnej splátky.
10. Žalobca dodal, že postúpenie pohľadávky bolo protistrane riadne oznámené a v rámci

prebiehajúceho konania bolo i pozitívne rozhodnuté o návrhu na zmenu na strane žalobcu. Podporne
poukázal na závery Krajského súdu v Žiline vyslovené napríklad v rozhodnutí sp. zn. 10Co/530/2015
a konštatoval, že boli rešpektované tiež stanoviská vyplývajúce z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo
veci C-42/15.

11. Je potrebné uviesť, že odvolaciu dupliku vykonal žalobca so zásadným omeškaním päť 5 mesiacov
od prevzatia výzvy na vyjadrenie (v lehote 10 dní) k odvolacej replike protistrany. Napriek uvedenému
prístupu, hraničiacemu až so zjavným zneužívaním práva, krajský súd na obsah odvolacej dupliky
prihliadol.

12. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219
ods. 3 CSP) rozsudok okresného súdu zmenil podľa § 388 CSP tak, ako je konštatované vo výroku
tohto rozhodnutia.

13. Na úvod bezprostredných úvah odvolacieho súdu je nutné konštatovať, že v zmysle ustálenej súdnej
praxe i za súčasnej právnej/procesnej úpravy konajúce súdy z úradnej povinnosti skúmajú okolnosti
vecnej legitimácie. Odvolateľka náležite namieta, že okresný súd v danej otázke nebol úplne dôslednýa neposúdil všetky relevantné právne súvislosti; osobitne rešpektovanie podmienok definovaných v §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

14. Podľa označeného zákonného ustanovenia (v znení relevantnom v období postúpenia pohľadávky):
„Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,

ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre
postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá
pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho

istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu

ustanovených týmto zákonom.“

15. Skutočnosť, že prvotne bol úver žalovanej poskytnutý spoločnosťou Consumer Finance Holding,
a.s., ktorá nie je/nebola bankou, v tomto smere nie je významnou. Určujúce je, že zánikom označenej
spoločnosti sa X. J. V., a.s., stala jej právnym nástupcom (čo výslovne potvrdzuje i žalobca, vrátane

odvolacieho štádia konania), žalovaná sa tak stala klientkou banky a súvisiaca pohľadávka získala
povahu bankového záväzku. Z citovaného § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno vyvodiť, že by sa
mal vzťahovať len na tie pohľadávky, ktoré boli „od počiatku“ bankové. Inými slovami, dotknutý právny
režim v plnej miere dopadá na pohľadávky banky, v ktorých bola v pozícii veriteľa od vzniku konkrétneho
záväzkového vzťahu, ako i na pohľadávky, v ktorých zákonom predpokladaným spôsobom získala

postavenie veriteľa v neskoršom období po vzniku záväzku/pohľadávky.

16. Nadväzne je zrejmé, že na platné postúpenie pohľadávky z pôvodného žalobcu X., a.s., na
aktuálneho žalobcu Intrum Slovakia, s.r.o., sa vyžaduje splnenie podmienok vymedzených v § 92 ods. 8
Zákona o bankách. Jednou z týchto podmienok je písomná výzva banky. Žalujúca strana (bez ohľadu, či

na nej vystupovala X. J. V., a.s., ale Intrum Slovakia, s.r.o.) ani len netvrdí, že by banka zaslala písomné
upozornenie/výzvu svojmu klientovi (v súdenej veci žalovanej), ktorú by bolo možné považovať za výzvu
v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Aj v odvolacom konaní žalujúca strana zdôrazňuje výzvu
zaslanú ešte právnym predchodcom oboch neskorších žalobcov, t.j. spoločnosťou Consumer Finance
Holding, a.s..

17. To znamená, že pôvodný žalobca v podstate úplne odignoroval zmenu charakteru pôvodného
záväzku žalovanej (niet pochybností, že v rozhodnom čase išlo o „peňažný záväzok voči banke“,
ako ho definuje § 92 ods. 8 Zákona o bankách). Z daného titulu je nevyhnutné uzavrieť, že postúpenie
posudzovanej pohľadávky nerešpektovalo podmienky vymedzené dotknutým zákonným ustanovením,
preto nie je platné (bližšie aj rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov SR pod R 60/2018) a teda (aktuálny) žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaný.

18. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že právny úkon Consumer Holding Finance, a.s., sa nemôže v
konkrétnostiach súdenej veci považovať za úkon banky len preto, že neskorším právnym nástupcom
tejto spoločnosti bola práve banka (X., a.s.). Označená obchodná spoločnosť nie je/nebola bankou,

preto nie je prípustné dotknutému úkonu pripisovať relevanciu aj z hľadiska právnych povinností banky.
Nielenže v danom čase z ničoho nevyplýval takýto budúci sled udalostí, ale ani adresát úkonu (žalovaná)
nemal najmenší dôvod vnímať danú výzvu i v predmetnom (v období doručenia čisto hypotetickom)
kontexte.

19. Vzhľadom na neplatnosť postúpenia pohľadávky je bez osobitnejšieho významu okolnosť, či došlo
k riadnemu oznámeniu postúpenia dlžníkov/žalovanej. Ak právny úkon postúpenia - ako absolútne
neplatný - nespôsobuje žiadne právne účinky, je irelevantné, či jeho vykonanie bolo zainteresovaným
subjektom oznámené.20. Obdobne z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie nie je podstatné, či bola v priebehu
konania pripustená zmena na žalujúcej strane (uznesenie okresného súdu z 31.8.2020 č.l. 117-118).

Svojou povahou ide o procesné rozhodnutie, ktoré vychádza prioritne z tvrdení sporovej strany, ktorá
zmenu navrhuje. Takéto rozhodovanie samozrejme v žiadnom smere neprejudikuje rozhodnutie vo veci
samej (bližšie napríklad Veľký komentár CSP, Števček, Ficová .... a kol., C. H. BECK, ročník 2016, strana
270).
21. Neobstojí ani poukaz žalobcu na rozhodnutie tunajšieho súdu/senátu vo veci sp. zn. 10Co/530/2015

z 31.3.2016. Bez ohľadu na to, že sa týkalo inej rozhodujúcej (skutkovej) okolnosti, z jeho obsahu je
nepochybné, že určujúcou z hľadiska platnosti postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 Zákona o
bankách je práve písomná výzva banky.

22. Nakoľko nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu, t.j. nebolo preukázané, že je
nositeľom práva, ktorého priznania sa podanou žalobou domáha, muselo byť vyhovujúce rozhodnutie

okresného súdu zmenené tak, že žaloba bola zamietnutá.
23. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že k otázke aktívnej vecnej legitimácie sa obe procesné strany v
priebehu konania vyjadrili, vrátane vyjadrenia k ustanoveniu § 92 ods. 8 Zákona o bankách (v odvolacom
štádiu konania do konca veľmi podrobne), z ktorého titulu nebolo potrebné striktne formálne (do určitej
miery až formalisticky) trvať na oznámení eventuality právneho posúdenia veci odvolacím súdom aj

prostredníctvom označeného zákonného ustanovenia.
24.Spoukazomnaurčujúcizáverodvolaciehosúduvotázkeaktívnejvecnejlegitimáciebolonadbytočné
zaoberať sa ďalšími namietanými okolnosťami, keďže bez ohľadu na stanovisko k nim by nemohlo dôjsť
k inému meritórnemu rozhodnutiu v súdenej veci.

25. V dôsledku zmeny napadnutého rozsudku rozhodoval krajský súd v zmysle § 396 ods. 2
CSP (v spojení s § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP) o nároku na náhradu trov celého (prvoinštančného
i odvolacieho) konania. Zamietnutie žaloby predstavuje plný úspech žalovanej v spore, ale nakoľko
jej žiadne trovy konania nevznikli (žalovaná ich vznik dostatočne konkrétne netvrdí a tento nevyplýva
ani z obsahu spisu) je namieste vysloviť, že strany nemajú nárok na náhradu trov konania. Takéto

„jednoetapové“ rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania zodpovedá aj východiskám a záverom
ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (bližšie napr. rozhodnutie publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 72/2018).

26. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.