Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. október 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/18/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116204055
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5116204055.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a

členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Nory Tomkovej, v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa,
a.s., so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ H. W., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX W. XXX, 2/ Q. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX W. XXX,
obaja zastúpení podľa ust. § 291 ods. 1 CSP Občianskym združením OPOS, so sídlom
A. Hlinku 1084/24A, 914 01 Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688, o zaplatenie 27.087,89 eur, o odvolaní
žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8C/35/2016-169 zo dňa 25. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi sumu 27.087,89 eur spolu s úrokom vo výške
6,69 % ročne zo sumy 24.163,08 eur od 22.12.2015 do zaplatenia a úrokmi z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 27.087,89 eur od 22.12.2015 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobca priznal
voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na ich náhradu v rozsahu

100 %.

2. Nárok žalobcu posudzoval podľa § 7 ods. 3, 4 zák. č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, podľa § 1
ods. 2, § 261 ods. 3 písm. d), § 293, § 365, § 369, § 387, § 391, § 394 ods. 2, § 397, § 497, § 502 ods.
1, § 503 ods. 3, § 768k ods. 2, § 768k ods. 3 ObZ, podľa § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 517 ods. 2, §
565 Občianskeho zákonníka, podľa § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995.

3.Súdprvejinštancievrámciprávnehoposúdeniavplnomrozsahuodkázalnasvojezáveryvpôvodnom
rozsudku zo dňa 04.05.2018 uvedené v odseku č. 16 odôvodnenia rozsudku zo dňa 25.06.2019, na
ktorých nemal dôvod nič meniť. Na zdôraznenie posúdenia záväzkovo-právneho vzťahu založeného
predmetnou zmluvou o úvere č. 2914309601 súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že
vzhľadom na to, že predmetná zmluva o úvere bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti novely
OZ vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. (t. j. predo dňom 01.04.2015, kedy nadobudlo účinnosť
novelizované znenie ust. § 52 ods. 2 OZ) sa tak ako na absolútny obchod [§ 261 ods. 3 písm. d) ObZ]

na záväzkovo-právne vzťahy medzi účastníkmi predmetnej zmluvy o úvere aplikuje tretia časť ObZ.
(na podporu tohto záveru súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5Obo 56/2007
zo dňa 04.06.2008, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil názor: „Keďže uplatnená pohľadávka vyplýva
zo zmluvy o úvere, súd prvého stupňa rovnako správne aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka,keďže v prípade tohto zmluvného typu ide o absolútny obchod, takže nie je relevantné, že žalovaná
nie je podnikateľkou.“) Súd prvej inštancie ďalej vychádzal zo skutkového zistenia, že žalobca si svoju
povinnosť z predmetnej zmluvy o úvere

č. 2914309601 splnil a poskytol žalovaným 1/ a 2/ peňažné prostriedky v sume 25.000,- eur
(v sume 24.700,- eur na bankové účty uvedené žalovanými 1/ a 2/ a v sume 300,- eur vzápätí zúčtovanej
oproti poplatku za spracovanie úveru). Ako vyplynulo z listinného dôkazu produkovaného žalobcom -
„Výpis z účtu odstúpeného medziúveru“ a súčasne s poukazom na to, že žalovaní 1/ a 2/ nepreukázali (a
ani len netvrdili), že by vykonali na svoje peňažné záväzky z predmetnej zmluvy o úvere č. 2914309601

ďalšie úhrady mimo uvedených v listine „Výpis z účtu odstúpeného medziúveru“, súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žalovaní si svoje peňažné záväzky z predmetnej zmluvy o úvere č. 2914309601
neplnili riadne a včas, pričom sa s plnením svojich peňažných záväzkov nesporne nachádzali ku dňu
16.11.2015 v omeškaní v celkovej sume 1.088,58 eur (vrátane splátky za mesiac november 2015).
V tomto omeškaní sa žalovaní nesporne nachádzali aj ku dňu vyhlásenia mimoriadnej (predčasnej)
splatnosti úveru, t. j. ku dňu 21.12.2015. Žalobca si tak v súlade s cit. ust. § 53 ods. 9 OZ uplatnil

právo podľa cit. ust. § 565 OZ v spojení s cit. ust. § 1 ods. 2 ObZ dojednané v ust. čl. IX. bod 9.3.
zmluvy o úvere č. 2914309601 a požiadal žalovaných 1/ a 2/ listom zo dňa 21.12.2015 o zaplatenie
celej svojej pohľadávky pre omeškanie žalovaných 1/ a 2/, keďže ich súčasne upozornil v lehote nie
kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (listom zo dňa 12.11.2015 doručeným obom žalovaným
1/ a 2/ dňa 19.11.2015). Súd vychádzal z nespornosti skutkového tvrdenia žalobcu (§ 151 ods. 1 CSP;

žalovaní 1/ a 2/ toto skutkové tvrdenie vôbec nenamietali), že ku dňu 21.12.2015 bola celková výška
„zosplatnenej“ pohľadávky žalobcu v sume 27.087,89 eur (z toho na istine úveru suma 24.163,08 eur,
na splatných úrokoch suma 2.689,81 eur a na splatných poplatkoch suma 235,- eur). Žalovaní 1/ a 2/
sa tak dňom 22.12.2015 (deň nasledujúci po „zosplatnení“ úverovej pohľadávky) dostali do omeškania
(§ 365 ObZ) a žalobcovi tak vzniklo voči žalovaným 1/ a 2/ ako solidárnym dlžníkom právo podľa cit.

ust. § 369 ods. 1 v spojení s cit. ust. § 768k ods. 2 a 3 ObZ na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške
zmluvne dojednanej (čl. IX. bod 9.3. zmluvy o úvere č. 2914309601), t. j. podľa predpisov občianskeho
práva, t. j. podľa cit. ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s cit. ust. § 3 ods. 1 v spojení s cit. ust. § 10c
nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. z celého zostatku dlhu (t. j. istiny vrátane úroku a poplatkov,
viď ust. čl. IX. bod 9.3. zmluvy o úvere č. 2914309601). Žalobca si toto právo uplatnil zjavne v nižšej

výške 5 % ročne. Súčasne mal žalobca ďalej (teda aj po „zosplatnení“ úverovej pohľadávky, t. j. po dni
21.12.2015) právo požadovať od žalovaných 1/ a 2/ zaplatenie dojednaného úroku vo výške 6,69 %
ročne z poskytnutých peňažných prostriedkov až do momentu ich vrátenia (vyplýva to z cit. ust. § 502
ods. 1 a § 503 ods. 3 ObZ). Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že ku dňu vyhlásenia rozsudku
mal žalobca voči žalovaným 1/ a 2/ ako solidárnym dlžníkom (§ 293 ObZ) právo na zaplatenie celkovo

sumy 27.087,89 eur spolu s úrokom vo výške 6,69 % ročne zo sumy 24.163,08 eur (suma doposiaľ
nevrátenej istiny úveru) od 22.12.2015 do zaplatenia a úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 27.087,89 eur od 22.12.2015 do zaplatenia. Pokiaľ žalovaný 1/ namietal premlčanie žalovaného
práva argumentujúc tým, že predmetná zmluva o úvere č. 2914309601 je absolútne neplatným právnym
úkonom pre väčší počet neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve (§ 53 ods. 1 OZ),

a preto sa právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného žalovanými 1/ a 2/ plnením z
neplatnej zmluvy premlčalo v subjektívnej premlčacej dobe, súd prvej inštancie považoval túto námietku
za nedôvodnú. V prvom rade súd prvej inštancie nepovažoval predmetnú zmluvu o úvere č. 2914309601
za absolútne neplatný právny úkon, a to ani v prípade, že by táto obsahovala väčší počet neprijateľných
zmluvných podmienok (tieto navyše žalovaní 1/ a 2/ nijako nešpecifikovali). V kontexte uvedeného

súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-453/10 Pereničová, Perenič
proti S.O.S. financ, spol. s r. o. zo dňa 15.03.2012, podľa ktorého výrokovej časti: „Článok 6 ods. 1
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „Smernica“) sa má vykladať v tom zmysle, že pri posudzovaní otázky, či zmluva uzavretá medzi
predajcomalebododávateľomaspotrebiteľom,ktoráobsahujejednualeboviaceronekalýchpodmienok,

môže bez uvedených podmienok naďalej existovať, sa súd, ktorý o veci rozhoduje, nemôže opierať len
o prípadnú výhodnosť vyhlásenia neplatnosti dotknutej zmluvy ako celku pre jednu zo zmluvných strán,
v tomto prípade spotrebiteľa. Uvedená smernica však nebráni tomu, aby členský štát v súlade s právom
Únie stanovil, že zmluva uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá obsahuje
jednu alebo viacero nekalých podmienok, je neplatná ako celok, pokiaľ sa ukazuje, že to zaistí lepšiu

ochranu spotrebiteľa.“. Možno tak konštatovať, že ust. čl. 6 ods. 1 Smernice je potrebné vykladať tak,
že členský štát Únie je v súlade s právom Únie (medzi iným aj ust. čl. 8 Smernice) oprávnený prijať
vnútroštátnu normu, ktorá umožňuje vyhlásiť za neplatnú ako celok zmluvu uzavretú medzi predajcom
alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá obsahuje jednu alebo viacero nekalých podmienok, pokiaľsa ukazuje, že to zaistí lepšiu ochranu spotrebiteľa (odsek 35 cit. rozhodnutia Súdneho dvora EÚ),
avšak nie tak, že by takto mohol urobiť aj vnútroštátny súd bez takejto vnútroštátnej právnej úpravy,
keďže takýto postup súdu by bol potom v rozpore s ust. čl. 6 ods. 1 Smernice. Platná právna úprava

v SR však takúto možnosť pre súd neustanovuje. Súčasne je potrebné poukázať na to, že predmetná
zmluva o úvere č. 2914309601 mala všetky náležitosti požadované zákonom, ako to už bolo uvedené
v odseku č. odôvodnenia rozsudku a zároveň zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, nemožno vyhlásiť za neprijateľné zmluvné podmienky, ak tieto zmluvné
podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne (§ 53 ods. 1 veta druhá OZ), čo v danom prípade

boli. Možno tak uzavrieť, že predmetná zmluva o úvere č. 2914309601 by mohla aj v prípade existencie
neprijateľných zmluvných podmienok existovať aj naďalej. Mimo tohto súd ani nevzhliadol zmluvné
podmienky, na podklade ktorých si žalobca uplatnil žalované nároky za neprijateľné zmluvné podmienky
(§ 53 ods. 1 OZ). Odhliadnuc od uvedeného, aj v prípade, že by súd vychádzal z neplatnosti predmetnej
zmluvy o úvere č. 2914309601 (čo však nevychádzal), k premlčaniu hypotetického práva žalobcu na
vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy by nedošlo. Ako už bolo uvedené v odseku č.

57 odôvodnenia rozsudku, v danom prípade mal záväzkovo-právny vzťah založený medzi žalobcom ako
veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi predmetnou zmluvou o úvere č. 2914309601 povahu absolútneho
obchodu, t. j. celý tento zmluvný vzťah je tak z hľadiska jeho úpravy (aj napriek jeho spotrebiteľskému
charakteru) podriadený tretej časti ObZ. Z tohto dôvodu je tak potrebné aj prípadné premlčanie práva
veriteľa na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy o úvere právne posúdiť v zmysle

ust. § 387 a nasl. ObZ a nie v zmysle ust. § 100 a nasl. OZ. Právna úprava premlčania v ObZ má
totiž ucelenú, resp. komplexnú povahu, a preto ustanovenia OZ o premlčaní sa na obchodné vzťahy
nebudú aplikovať. Všetky ustanovenia ObZ o premlčaní (§ 387 až § 408) majú kogentnú povahu, sú teda
záväzné a strany sa od nich nemôžu odchýliť, ani ich dohodou vylúčiť. V zmysle cit. ust. § 387 ObZ sa
právopremlčíuplynutímpremlčacejdobyustanovenejObZ.Priprávenavrátenieplneniauskutočneného

podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo (§ 394 ods. 2
ObZ). Toto právo sa premlčí v štvorročnej premlčacej dobe podľa cit. ust. § 397 ObZ. K premlčaniu
hypotetického práva žalobcu na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy o úvere č. 2914309601 by nedošlo,
keďže žalobca poskytol žalovaným 1/ a 2/ plnenie dňa 17.12.2012, resp. dňa 11.01.2013, resp. dňa
12.04.2013, pričom do podania žaloby na súde dňa 17.02.2016 zjavne neprešla doba štyroch rokov.

Rovnako zjavne nemohlo dôjsť ani k premlčaniu žalovaného zmluvného práva žalobcu, keďže toto ešte
len vzniklo na podklade uzavretej zmluvy dňa 07.12.2012. Od tohto dňa ku dňu podania žaloby na súde
dňa 17.02.2016 rovnako nedošlo k uplynutiu štvorročnej premlčacej doby. Žalobca bol v konaní v celom
rozsahu úspešný, preto mu súd prvej inštancie v zmysle cit. ust. § 262 ods. 1 v spojení s cit. ust. § 396
ods. 3 a cit. ust. § 255 ods. 1 CSP priznal proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania, vrátane

trov odvolacieho konania, v plnom rozsahu 100 %.

4. Podľa odvolateľov je nesporné, že žalobca na jednej strane ako veriteľ uzavrel so žalovanými ako
solidárne zaviazanými dlžníkmi zmluvu o medziúvere a o stavebnom úvere. Pokiaľ sa týka zákona
č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, tento zákon neustanovuje samostatný zmluvný typ zmluvy o

stavebnom úvere, ale iba (v § 7 ods. 3 a 4) stanovuje len ďalšie náležitosti, ktoré musí mať zmluva
o stavebnom úvere a stanovuje ďalšie podmienky, za ktorých môže stavebná sporiteľňa poskytnúť
stavebný úver. Zároveň Zákon o stavebnom sporení neupravuje a vlastne žiadny zákon neupravuje
zmluvu o medziúvere, preto ju žalovaní považujú za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Odvolatelia majú
za to, že všetky náležitosti v zmysle cit. ust. § 7 zákona č. 310/1992 Zb. zmluva uzavretá medzi

účastníkmi má, teda v prípade posúdenia stavebného úveru. S ohľadom na charakter zmluvných strán
(žalobca ako stavebná sporiteľňa zjavne pri uzatváraní zmluvy konajúca v rámci predmetu svojho
podnikania - § 52 ods. 3 OZ a žalovaní 1/ a 2/ ako fyzické osoby zjavne pri uzatváraní zmluvy nekonajúce
v rámci predmetu svojej obchodnej, resp. inej podnikateľskej činnosti - § 52 ods. 4 OZ) podľa odvolateľov
možno konštatovať, že v danom prípade ide o medziúver ako úver spotrebiteľský v zmysle zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, kde sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne
ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Nepochybne zmluva
uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa,
pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice

Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Odvolatelia
uviedli, že je na mieste uviesť, že listiny predložené žalobcom sú iba súkromnými listinami, nakoľko
na osvedčenie svojich tvrdení predložil súdu vytvorené tabuľky, ktoré absolútne nekorešpondujú s
predpísanými splátkami úveru, nie je teda zrejmé, či tabuľky sú k predmetnej zmluve. Odvolateliamajú za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nie je možné presne zistiť či jeho nárok je
oprávnený, keďže z predložených dôkazov žalobcom takáto skutočnosť nevyplýva. Podľa odvolateľov
bude povinnosťou súdu preskúmať náležitosti zmluvy, či je zmluva platným právnym úkonom aj v zmysle

zákona na ochranu spotrebiteľa a či nie je v rozpore s dobrými mravmi, pretože zmluva o medziúvere je
maximálne nevýhodná. Odvolatelia tiež namietali, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k právnemu
záveru,ženárokniejepremlčaný,pretožeposúdilspotrebiteľskúzmluvuaspotrebiteľskývzťahvzmysle
Obchodného zákonníka ako absolútny obchod. Žalovaní žiadajú, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.

5. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca, pričom uviedol, že samotný Civilný sporový poriadok
predpokladá vykonanie dôkazu listinou alebo verejnou listinou, pričom je nepochybné, že listinou sa má
na mysli listina súkromnoprávnej povahy, ktorá môže byť v konaní spochybnená rovnako ako môže byť v
konanípreukázanýopakohľadnepravdivostitýchskutočností,ktorésaverejnoulistinouosvedčujúalebo
preukazujú. Navyše verejné listiny môžu vydávať len orgány verejnej moci v medziach ich právomocí

alebo ide o listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné. V konaní má však dôkaz
listinou či už súkromnoprávnej povahy alebo verejnou listinou rovnakú dôkaznú hodnotu, a hodnotenie
dôkazov rovnako ako posudzovanie ich vierohodnosti patrí výlučne do kompetencie súdu. Samotné
tvrdenie o tom, že ide o súkromné listiny, ktoré podľa vyjadrenia žalovaných absolútne nekorešpondujú
s predpísanými splátkami úveru, nemôže byť účinným popretím, tak, ako to predpokladá platná právna

úprava obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku. Poukazujúc na to, že žalovaní nepredniesli žiadne iné
skutkové tvrdenia, ide tak len o ničím nepodložené tvrdenia v rovine hypotéz, ktoré nemôžu spochybniť
nárok uplatnený žalobou. Navyše nie je zrejmé, v čom majú byť tieto „súkromné listiny“ nesprávne
a prečo z nich nie je možné vyvodiť a preukázať žalobcom tvrdený nárok. Žalobca si nedokáže ani
predstaviť v akej forme by mal predkladať dôkazy tak, aby boli pre žalovaných akceptovateľné, keďže

aj samotný výpis z účtu je výlučne súkromnou listinou. Žalovaní nijakým spôsobom nepreukázali, že
by zo strany žalobcu nemalo dôjsť k poskytnutiu celého, alebo čo i len čiastočného plnenia, ktoré
bolo predmetom samotnej zmluvy o úvere zo dňa 07.12.2012 (ďalej aj len „zmluva o úvere“) a ktoré
by zároveň mohlo potenciálne spôsobovať neplatnosť samotnej zmluvy o úvere. Nad rámec vyššie
uvedeného ešte žalobca uviedol, že zmyslom sporového konania je využívať všetky prostriedky tak

procesného útoku ako aj procesnej obrany, ktorými sú jednak skutkové tvrdenia, popretie skutkových
tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov
a hmotnoprávne námietky. Pre účinné popretie skutkových tvrdení protistrany nestačí len ústne uviesť,
žetvrdeniažalobcužalovanívcelomrozsahupopierajú,alejepotrebnéuviesťvšetkyskutkovéokolnosti,
ktoré popierajú nárok žalobcu a zároveň tieto tvrdenia oprieť o príslušné dôkazy. Inak popretie nie

je možné považovať za účinné tak, ako sa mylne žalovaní domnievajú. Je výlučne na žalovaných,
aby na účely úspešnej obrany proti uplatnenému nároku v žalobe prezentovali konzistentné tvrdenia,
ktoré zároveň podporia sumárom príslušných dôkazov. Žalobca opätovne uviedol, že vyjadrením zo
dňa 20.05.2019, detailne uviedol, akým spôsobom boli finančné prostriedky na základe zmluvy o úvere
vyplatené žalovaným, ktoré boli tiež preukázané listinnými dôkazmi. Detail obratu zo dňa 17.12.2012

(doklad 1681), detail obratu zo dňa 11.01.2013 (doklad 0234) a detail obratu zo dňa 12.04.2013 (doklad
0274) sú síce súkromnými listinami, nakoľko žalobca, ako je vyššie uvedené nie je notárom, orgánom
verejnej moci alebo akýmkoľvek iným orgánom, ktorý je oprávnený vydávať verejné listiny. Predložené
listinné dôkazy presne uvádzajú spôsob vyplatenia finančných prostriedkov na základe zmluvy o úvere
v zmysle tiež predloženej Žiadosti o úver bez záložného práva zo dňa 09.11.2012. Žalobca napokon

navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania
žalovaného v rozsahu danom ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. Súd prvej inštancie správne posúdil právny vzťah medzi stranami ako zmluvu o úvere podľa § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka, avšak zároveň ako spotrebiteľský vzťah podľa
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere ako zmluvný typ je síce upravená v Obchodnom
zákonníku, čo však nevylučuje možnosť a povinnosť súdu aplikovať na ten istý právny vzťah i

ustanovenia spotrebiteľského práva slúžiace na ochranu spotrebiteľa.

8. Listom zo dňa 21.12.2015 žalobca oznámil žalovaným 1/ a 2/, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru ku dňa 21.12.2015 a žiadal vrátiť dlžnú sumu, nakoľko nedošlo k úhrade dlžných splátok. Nebolosporné, že žalovaná 2/ prevzala predmetný list obsahujúci vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru dňa
28.12.2015. Na rovnakú adresu bolo doručované zosplatnenie aj žalovanému 1/. Z obsahu predloženej
doručenky v konaní vyplýva, že žalovaný 1/ zásielku neprevzal a táto bola žalobcovi vrátená dňa

19.01.2016 s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Odvolací súd konštatuje, že pre
účinné doručenie právneho úkonu jeho adresátovi sa nevyžaduje to, aby adresát právneho úkonu
zásielku prevzal. Podstatná je skutočnosť, že adresát právneho úkonu mal možnosť sa oboznámiť s
obsahom zásielky. Táto možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky bola žalovanému 1/ poskytnutá.
Žalovaný 1/ žalobcovi neoznámil, že sa na danej adrese nebude zdržiavať a že žiada doručovať zásielky

na inú adresu. Predmetná zásielka obsahujúca oznámenie o zosplatnení úveru preto bola žalovaným
1/ a 2/ riadne doručená.

9. Podmienkou k tomu, aby žalobca ako veriteľ mohol požadovať zaplatenie celej pohľadávky, a teda
aby mohol pristúpiť k zosplatneniu, je skutočnosť, že táto možnosť bola zmluvnými stranami dohodnutá
v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd konštatuje, že táto dohoda vyplýva z čl. X.

predmetnej zmluvy o úvere a teda veriteľ bol oprávnený vyhlásiť splatnosť úveru. Zároveň zákon
vzhľadom na spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy vyžaduje, aby bolo dodržané ustanovenie §
53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že dodávateľ môže uplatniť právo podľa § 565
Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď
súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Vyhláseniu

mimoriadnej splatnosti úveru listom zo dňa 21.12.2015 v predmetnej veci predchádzalo oznámenie
veriteľa zo dňa 12.11.2015, ktoré žalobca zaslal na adresu žalovaných, ktoré si žalovaní 1/ a 2/ prevzali
dňa 19.11.2015, a teda viac ako 15 dní pred vyhlásením splatnosti úveru. V tomto oznámení zároveň
žalobca uviedol, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti dôjde preto, že žalovaní 1/ a 2/ neuhradili
dlžné splátky, vrátane splátky za mesiac november 2015. Bola tak dodržaná aj podmienka omeškania

so zaplatením splátky viac ako 3 mesiace. Podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti tak boli
dodržané.

10. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, nezistil absenciu náležitostí predmetnej zmluvy
o úvere. Po preskúmaní uvádzanej hodnoty RPMN v zmluve pre danú výšku medziúveru, úrokovú

sadzbu, výšku splátky, dodatočných nákladov a dobu trvania úveru a po dosadení uvedených údajov
do výpočtového vzorca, krajský súd konštatuje, že tento bol uvedený správne pre prípad poskytnutia
úveru vo výške 7,14 % p. a.

11. Krajský súd preskúmal náležitosti zmluvy o úvere, pričom konštatuje, že predmetná zmluva je

platným právnym úkonom aj pri aplikácii ustanovení spotrebiteľského práva slúžiacich na ochranu
spotrebiteľa a nebol zistení ani rozpor s dobrými mravmi.

12. Pokiaľ ide o námietku žalovaných 1/ a 2/ týkajúcu sa toho, že žalobcom predložené listiny v konaní
ohľadne preukázania poskytnutého úveru sú len súkromné listiny, odvolací súd vyhodnotil túto námietku

ako nedôvodnú. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že Civilný sporový poriadok predpokladá
vykonanie dôkazu listinou alebo verejnou listinou, pričom je nepochybné, že listinou sa má na mysli
listina súkromnoprávnej povahy, ktorá môže byť v konaní rovnako spochybnená ako môže byť v
konaní preukázaný opak ohľadne pravdivosti tých skutočností, ktoré sa verejnou listinou osvedčujú,
resp. preukazujú. V konaní má však dôkaz listinou, či už súkromnoprávnou alebo verejnou listinou,

rovnakú dôkaznú hodnotu a hodnotenie dôkazov rovnako ako posudzovanie vierohodnosti patrí výlučne
do kompetencie súdu. V danom prípade žalovaní 1/ a 2/ predmetné listiny popierajú, avšak okrem
samotného vyhlásenia o tom, že konkrétne skutkové tvrdenia nie sú pravdivé, je nutné predniesť iné
vlastné skutkové tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach a predložiť o tom dôkazy. Keďže
žalovaní 1/ a 2/ nepredniesli žiadne iné skutkové tvrdenia a preto nemohlo dôjsť k účinnému popretiu tak,

akotopredpokladáCivilnýsporovýporiadok.Ajpodľaodvolaciehosúdužalovaní1/a2/nepreukázali,že
zo strany žalobcu nedošlo k poskytnutiu celého alebo čo i len čiastočného plnenia, ktoré bolo predmetom
samotnej zmluvy o úvere.

13. Ako dôvodnú vyhodnotil krajský súd námietku žalovaných 1/ a 2/ spočívajúcu v tom, že súd prvej

inštancie nesprávne posudzoval námietku premlčania podľa Obchodného zákonníka.14. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

15. Čo sa týka námietky žalovaných 1/ a 2/ týkajúcej sa premlčania, odvolací súd konštatuje, že nárok
žalobcu nie je premlčaný. Začiatok plynutia premlčacej doby je v prípade dohody o plnení v splátkach
upravený v ust. § 103 Občianskeho zákonníka, ktorý viaže v prípade zročnosti celého dlhu (§ 565
Občianskeho zákonníka) začiatok plynutia premlčacej doby odo dňa nesplnenej splátky. V predmetnej

veci bola takouto splátkou, splátka splatná v mesiaci október 2015 (splatnosť splátky 15. dňa v mesiaci),
t. j. 15.10.2015, ako to vyplýva z oznámenia veriteľa. Premlčacia lehota je trojročná, a v danom prípade
by uplynula dňa 15.10.2018. Žalobca uplatnil nárok na súde dňa 17.02.2016 a teda nárok žalobcu
premlčaný nebol. Námietky žalovaných 1/ a 2/ boli nedôvodné.

16. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa

§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny, vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania
má žalobca v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní proti žalovaným úspešný.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)