Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. máj 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/1/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415210115
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1415210115.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.

Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: EOS KSI Česká republika, s.r.o., IČO:
25 117 483, Novodvorská 994, Praha - Braník, Česká republika, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
IČO: 36 613 843, Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: P. V., E. X, C., zastúpenému advokátom
JUDr. Romanom Juríkom, Jazerná 19, Nové Zámky, o zaplatenie 771,41 eura s príslušenstvom a o
vzájomnej žalobe o zaplatenie 1.000 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava IV, zo dňa 16.06.2016, č.k. 7C/315/2015-207, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobcovi istinu v sume 366,60 eura s príslušenstvom, z r u š u j e a v rozsahu zrušenia
vec v r a c i a na ďalšie konanie.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým zamietol vzájomnú žalobu
žalovaného o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1.000 eur, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi proti žalovanému v súvislosti s konaním o vzájomnej žalobe p r i z n á v a plný nárok na

náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo
výške 366,60 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z dlžnej sumy 366,60 eura od
22.10.2012 do zaplatenia (výrok I.), žalobu vo zvyšnej časti istiny 404,81 eura spolu s príslušenstvom
zamietol (výrok II.), zamietol vzájomnú žalobu žalovaného na priznanie finančného zadosťučinenia vo
výške 1.000 eur (výrok III.) a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej (výrok IV).

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 10.08.2015 domáhal
zaplatenia sumy 771,41 eura s príslušenstvom titulom neuhradených splátok úveru za obdobie od
31.03.2012 do 31.11.2012. Právny predchodca žalobcu, spoločnosť Beneficial Finance, a.s., uzatvoril
so žalovaným dňa 29.10.2007 Zmluvu o osobnom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“),
na základe ktorej mu poskytol úver vo výške 3.319,42 eura, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať
v pravidelných mesačných splátkach po 91,64 eura, s počtom splátok 60. Zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 30.11.2010 (ďalej len „Zmluva o postúpení zo dňa 30.11.2010“) právny predchodca

žalobcu postúpil na žalobcu pohľadávku voči žalovanému, ktorá ku dňu postúpenia predstavovala sumu
1.707,41 eura. Vzhľadom na omeškanie žalovaného s úhradou splátok úveru žalobca odstúpil od zmluvy
o úvere, v dôsledku čoho si v konaní uplatnil voči žalovanému na zaplatenie len sumu 771,41 eura.
V priebehu konania žalovaný písomným podaním zo dňa 27.01.2016 (č.l. 60) uplatnil voči žalobcovivzájomnúžalobuaspoukazomnaustanovenie§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon č.
250/2007 Z.z.“) žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1.000 eur.

3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca bol aktívne vecne legitimovaný na podanie
žaloby, ktorú vecnú legitimáciu vyvodil zo Zmluvy o postúpení zo dňa 30.11.2010, uzavretej v súlade s
ustanovením § 524 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“)
medzi postupcom Beneficial Finance, a.s. a žalobcom ako postupníkom. Keďže postúpenie pohľadávky

bolo žalovanému oznámené listom zo dňa 07.12.2010 a žalovaný po zmene veriteľa čiastočne
žalobcovi plnil sumu 936 eur, súd prvej inštancie považoval tvrdenia žalovaného o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu za nedôvodné. Konajúci súd vyhodnotil za neopodstatnené i námietky
žalovaného o neprijateľných zmluvných podmienkach (založených na ťažkej čitateľnosti Všeobecných
obchodných podmienok (zrejme mal na mysli Obchodné podmienky zmluvy o osobnom úvere - pozn.
odvolacieho súdu), tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere. Mal za to, že žalobca si neuplatnil

žalobný nárok zo Všeobecných obchodných podmienok, ani z rozhodcovskej doložky, prípadne z
iných podmienok namietaných žalovaným, a preto vznesené námietky nemali za následok neplatnosť
ostatných zmluvných dojednaní. Podradiac záväzkový vzťah medzi stranami sporu pod ustanovenia
Občianskeho zákonníka mal za to, že na tento treba aplikovať ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských
zmlúv, keďže je to na prospech žalovaného ako spotrebiteľa (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

V nadväznosti na to ustálil, že i námietku premlčania uplatnenú žalovaným je potrebné posúdiť podľa
ustanovení § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka. Keďže žalobca doručil žalobu na súd prvej
inštancie dňa 10.08.2015, za premlčaný považoval jeho nárok v sume 404,81 eura, zodpovedajúci časti
nezaplatenej splátky úveru za mesiac marec 2012 v sume 38,21 eura a splátkam za mesiace apríl, máj,
jún a júl 2012, každá v sume á 91,65 eura; žalovaného preto zaviazal na zaplatenie istiny v sume 366,60

eura a jeho žalobu v časti zaplatenia sumy 404,81 eura spolu s príslušenstvom zamietol.

4. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi spolu s istinou i úrok z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z, ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, počnúc odo dňa 22.10.2012, nakoľko žalovaný sa dostal

do omeškania s platením jednotlivých splátok úveru počnúc odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti.

5. Súd prvej inštancie zamietol vzájomnú žalobu žalovaného, ktorou sa domáhal zaplatenia finančného
zadosťučinenia vo výške 1.000 eur. Mal za to, že žalovaný ako spotrebiteľ úver poskytnutý mu právnym
predchodcomžalobcupoužilpresvojuosobnúpotrebu,spotrebovalho,pričomtobolpráveon,čoporušil

nielen zmluvnú, ale i morálnu povinnosť vrátiť žalobcovi (ako súčasnému veriteľovi) zapožičané finančné
prostriedky. Naviac, žalovaný dostatočným spôsobom neodôvodnil akú ujmu, vyžadujúcu satisfakciu,
utrpel, objektívne nepreukázal žiadne porušenie jeho práv, príp. utrpenie, z dôvodu ktorého považoval
jeho požiadavku na priznanie finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.
za nedôvodnú. Súd prvej inštancie záverom uviedol, že žalobca pri poskytovaní služby konal v súlade s

dobrými mravmi a vžitými tradíciami, v snahe predísť trovám konania nepoužil voči žalovanému žiadnu
lesť alebo vyhrážku, iba mu oznámil stav, v akom sa jeho vec nachádza, a teda nevybočil z pravidiel
morálky, keď dodržal čestnosť, zvyklosť a zaužívanú prax.

6. Súd prvej inštancie si s poukazom na § 151 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok

(ďalej len „O.s.p.“) vyhradil rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania na čas po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný odvolanie, ktoré
podľa obsahu smerovalo proti výroku, ktorým konajúci súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi istinu v sume 366,60 eura s príslušenstvom (výrok I.) a proti výroku, ktorým súd zamietol
vzájomnú žalobu žalovaného na zaplatenie finančného zadosťučinenia v sume 1.000 eur (výrok III.);
rozsudok v napadnutých častiach žiadal zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. a), b), c), d) a f) O.s.p. Súdu prvej inštancie vytýkal nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku, nakoľko v ňom nedal odpoveď na podstatné námietky týkajúce sa aktívnej vecnej legitimácie

žalobcu, neprijateľných zmluvných podmienok, ako i nekalých obchodných praktík žalobcu. V priebehu
konania poukázal na existenciu dvoch zmlúv o postúpení pohľadávok, a to zo dňa 24.11.2008 a zo
dňa 30.11.2010, ktorá okolnosť spochybňovala zmenu v osobe veriteľa. I napriek tomu sa konajúci
súd bez ďalšieho stotožnil s tvrdením žalobcu, že k postúpeniu pohľadávky voči žalovanému došlo nazáklade Zmluvy o postúpení zo dňa 30.11.2010. V odôvodnení rozsudku konajúci súd ďalej konštatoval,
že mu pôvodný veriteľ postúpenie pohľadávky oznámil listom zo dňa 07.12.2010, ktoré oznámenie
však žalovaný neprevzal a o postúpení pohľadávky na žalobcu sa dozvedel až v roku 2012. Súd prvej

inštancie tak nesprávne vyvodil vedomosť žalovaného o postúpení pohľadávky z nepriamych dôkazov
založených na úhrade splátok úveru v určitom období v prospech žalobcu. Žalovaný realizoval úhradu
týchto splátok nielen z dôvodu zániku pôvodného veriteľa bez právneho nástupcu, ale i z donútenia
zo strany žalobcu. Jeho konanie označil za rozporné s dobrými mravmi a s požiadavkami odbornej
starostlivosti, napĺňajúce znaky agresívnej nekalej obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 1, 2 a 4 a

prílohy č. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. I napriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie zamietol jeho návrh
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000 eur. Žalovaný preukázal, že ho
žalobcaobťažovalvýhražnýmitelefonátmi,listamiaľsťousahosnažildonútiťuzavrieťzjavnenevýhodnú
dohodu o uznaní dlhu, čím sa dopustil rozsiahlych nekalých obchodných praktík; naviac, tieto museli
byť súdu známe z jeho úradnej činnosti. Konajúci súd však nesprávne uzavrel, že žalovaný nepreukázal
existenciu ujmy, utrpenia alebo porušenie objektívneho práva zo strany žalobcu. Účelom relutárnej

satisfakcie vo všeobecnosti je poskytnúť satisfakciu nielen jednotlivcovi, ale sankcionovať škodcu a
odradiť diskriminujúcu osobu a jej možných nasledovníkov do budúcnosti od nekalého konania, ktorú
skutočnosť konštatoval Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí zo dňa 07.10.2009, sp. zn. 30Cdo
4431/2007, ako aj Krajský súd v Prešove v rozhodnutí zo dňa 28.10.2013, sp. zn. 20Co/96/2013/ a zo
dňa 28.11.2013, sp. zn. 21Co/20/2013. Zamietnutím vzájomnej žaloby súd prvej inštancie tak ponechal

bez povšimnutia nekalé obchodné praktiky žalobcu.

8. Žalovaný vytkol konajúcemu súdu i to, že sa nezaoberal jeho námietkami o neprijateľných zmluvných
podmienkachnachádzajúcichsavzmluveoúvere,atonajmäpokiaľišloospôsobformálnehovyjadrenia
zmluvných dojednaní; tie boli napísané malým a len ťažko čitateľným písmom. Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pritom v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 320/2013, odobril právny názor
súdov nižšej inštancie, že spotrebiteľská zmluva z roku 2009 napísaná malým, prakticky nečitateľným
písmom, je absolútne neplatná, pretože použitie takého typu písma treba považovať za neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Konajúci súd tak nesprávne priznal žalobcovi plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy.

9. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku.
Podľa neho sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal s otázkou právomoci, aktívnej vecnej
legitimácie, s namietanými neprijateľnými zmluvnými podmienkami, požadovaným primeraným
finančným zadosťučinením a následne vec skutkovo a právne posúdil v súlade s platnými právnymi
predpismi. V súvislosti s námietkou žalovaného o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie žalobca

opätovne poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4Obo 210/2001, ako
aj Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.11.2015, sp. zn. 8Co/564/2015 a Krajského súdu v Nitre zo dňa
27.06.2014, sp. zn. 9Co/133/2013. Mal za to, že zmena v osobe veriteľa na základe zmluvy o postúpení
pohľadávky nezasahuje do právneho postavenia žalovaného, ktorý tým nie je na svojich právach nijako
dotknutý.

10. Odvolací súd s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C.s.p.“) účinného od 01.07.2016, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, prejednal odvolanie žalovaného bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom

tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti
výroku, ktorým súd žalobe vyhovel (výrok I.) je dôvodné a proti výroku, ktorým zamietol vzájomnú žalobu
žalovaného (výrok III.), dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.05.2018 (§ 378
ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.)

11. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu v
sume 366,60 eura s príslušenstvom na tom skutkovom a právnom základe, že žalovaný ako spotrebiteľ
uzavrel dňa 29.10.2007 s právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom Zmluvu o osobnom úvere č.
XXXXXXXXX, na základe ktorej mu spoločnosť Beneficial Finance a.s. poskytla úver v sume 3.319,42
eura. Žalovaný sa zaviazal splatiť predmetný úver v pravidelných mesačných splátkach vo výške á 91,64

eura, v počte splátok 60. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka
považoval zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú a v nadväznosti na to posudzoval právny vzťah
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. V tomto smere jeho postupu a právnemu záveru nemožno
nič vytknúť. Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetkyprávne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred jeho účinnosťou (k tomu rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 3 MCdo

14/2014). Následne súd prvej inštancie ustálil, že právny predchodca žalobcu ako postupca postúpil
Zmluvou o postúpení zo dňa 30.11.2010 pohľadávku voči žalovanému na žalobcu ako postupníka, keď
postúpenie pohľadávky oznámil žalovanému listom zo dňa 07.12.2010. Okolnosť doručenia oznámenia
o postúpení pohľadávky žalovanému konajúci súd vyvodil z realizácie úhrady splátok úveru na účet
žalobcu žalovaným v celkovej sume 936 eur do 12.08.2011 a následne uzavrel, že žalobca je v konaní

aktívne vecne legitimovaný, ktorý záver žalovaný namietal v odvolaní ako nesprávny.

12. Treba prisvedčiť argumentácii žalovaného, že v odôvodnení rozsudku sa konajúci súd nezaoberal
existenciou zmluvy o postúpení zo dňa 24.11.2008, ktorej prvú a poslednú stranu založil žalovaný do
súdneho spisu (č.l. 84 - 85), pričom bez ďalšieho uzavrel, že k postúpeniu pohľadávky došlo na základe
Zmluvy o postúpení zo dňa 30.11.2010. Rovnako žalovaný opodstatnene poukazoval na absenciu

dôkazupreukazujúcehooznámeniepostúpeniapohľadávkylistomzodňa07.12.2010,ktorýsavsúdnom
spise nenachádza. V tomto smere konajúci súd nepravdivo informoval právneho zástupcu žalovaného
na súdnom pojednávaní dňa 06.06.2016 (č.l. 190 - 193), že žalobca založil do súdneho spisu (na
č.l. 20) podací hárok preukazujúci doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 07.12.2010
žalovanému; z dátumu jeho podania na poštovú prepravu (dňa 15.10.2012) nemožno vyvodiť jeho vzťah

k oznámeniu postúpenia pohľadávky zo dňa 07.12.2010, ale k odstúpeniu od zmluvy zo dňa 11.10.2012.
Opísaný nedostatok v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie podľa mienky odvolacieho súdu však
nemá za následok nesprávnosť jeho právneho záveru o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu. Tá vyplýva
zoZmluvyopostúpenízodňa30.11.2010aprílohyč.1,obsahujúcejšpecifikáciupohľadávkypôvodného
veriteľa voči žalovanému. Žalovaný preukázateľne obdržal predmetnú zmluvu spolu s prílohou č. 1,

ako i oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 07.12.2010 spolu so žalobou a výzvou, aby sa k nej
vyjadril (č.l. 31); nedostatok písomného oznámenia postúpenia pohľadávky, resp. predloženia Zmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 30.11.2010 bol tým zhojený. Pokiaľ sa žalovaný odvolával na zmluvu
o postúpení zo dňa 24.11.2008, odvolací súd zistil, že do súdneho spisu založil len jej prvú a poslednú
stranu(č.l.84-85).Ztaktopredloženejzmluvyopostúpenípohľadávkynebolomožnévyvodiťakékoľvek

postúpenie pohľadávky pôvodného veriteľa, spoločnosti Beneficial Finance a.s., voči žalovanému na
žalobcu.

13. S poukazom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že žalobca sa v dôsledku Zmluvy o postúpení
zo dňa 30.11.2010 stal veriteľom pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere voči žalovanému, v

špecifikovanom rozsahu. Žalovaný preto nedôvodne spochybňoval jeho aktívnu vecnú legitimáciu v
spore.

14. Následne súd prvej inštancie posudzoval dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu a dospel k záveru,
že žalovaný porušil svoje povinnosti, keď nevrátil žalobcovi zapožičané finančné prostriedky v celkovej

sume 771,41 eura, z ktorých, so zreteľom na uplatnenú námietku premlčania, považoval za premlčané
podľa § 101 Občianskeho zákonníka splátky úveru za mesiace marec až júl 2012, v celkovej sume
404,81 eura a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 366,60 eura titulom neuhradených splátok úveru
za mesiace august až november 2012. S týmito skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie,
ktorýchsprávnosťnapádalžalovanývodvolaníspoukazomna§205ods.2písm.d)af)O.s.p.,nemožno

súhlasiť.

15. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (§ 205 ods. 2 písm. d)
O.s.p.), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí

ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. (§ 132
O.s.p.), keďže súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnejvierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 a § 205 C.s.p. (§ 133 až § 135 O.s.p.).

16. Konajúci súd síce vykonal dokazovanie a oboznámil sa s odstúpením žalobcu od zmluvy o úvere
zo dňa 11.10.2012 (č.l. 18 - 19), tento právny úkon však nijako skutkovo neposúdil a nevyhodnotil
ho z hľadiska jeho právnych účinkov a dopadu na existujúci záväzkový vzťah, vyplývajúci zo zmluvy
o úvere. Odstúpenie od zmluvy o úvere bolo pritom žalovanému riadne oznámené, ktorá skutočnosť
vyplýva z podacieho hárku Českej pošty zo dňa 15.10.2012 (č.l. 20). Na existenciu odstúpenia od zmluvy

o úvere poukazoval i žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 25.01.2016 (č.l. 53 - 57). Konajúci súd
sa v nadväznosti na to nevyrovnal s námietkou žalovaného o neplatnosti žalobcovho odstúpenia od
zmluvy o úvere (viď vyjadrenie žalovaného zo dňa 27.01.2016 na č.l. 62) a priznal žalobcovi plnenie,
s prihliadnutím na námietku premlčania podľa § 101 Občianskeho zákonníka, titulom neuhradených
splátok úveru. Vychádzajúc z týchto skutočností možno prisvedčiť žalovanému, že súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie na zatiaľ neúplných, a tým nesprávnych skutkových zisteniach.

17. Podľa § 48 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto
alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od
začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

18. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

19.Podľa§107ods.1,2Občianskehozákonníka,právonavydanieplneniazbezdôvodnéhoobohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto

sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

20. Odstúpenie od zmluvy v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka má za následok
zrušenie zmluvy s účinkami od začiatku, t.j. ex tunc. Týmto právnym úkonom zanikajú práva a povinnosti

vyplývajúce zo zmluvného vzťahu a nastupuje právny režim podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ktorý
je špeciálnou úpravou bezdôvodného obohatenia vo vzťahu ku zrušenej zmluve. Dôsledkom plnenia
zo zrušenej zmluvy je potom povinnosť jej účastníkov vrátiť si navzájom všetko, čo plnením z takejto
zmluvy nadobudli.

21. S poukazom na vyššie uvedené, tým, že súd prvej inštancie neprihliadal na odstúpenie žalobcu od
zmluvy o úvere zo dňa 11.10.2012, nevyhodnotil jeho právny úkon z hľadiska jeho dopadu na zmluvný
vzťah, založil svoje rozhodnutie o priznaní sumy 366,60 eura na nesprávnych skutkových zisteniach
a následne vec nesprávne právne posúdil. Keďže uvedené nedostatky nemožno napraviť v konaní
pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola

žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 366,60 eura spolu s príslušenstvom podľa §
389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v rozsahu zrušenia na ďalšie
konanie. V ňom bude úlohou súdu prvej inštancie posúdiť odstúpenie žalobcu od zmluvy o úvere zo dňa
11.10.2012 (č.l. 18 - 19), vrátane námietky žalovaného o jeho neplatnosti (č.l. 62), z hľadiska právnych
účinkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (možná aplikácia § 457 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 48 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). V závislosti od výsledku posúdenia
platnosti právneho úkonu žalobcu spočívajúceho v odstúpení od zmluvy o úvere, vyhodnotí súd prvej
inštancie dôvodnosť nároku žalobcu, a to i so zreteľom na uplatnenú námietku premlčania. Súd prvej
inštancie nové rozhodnutie vo veci samej odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak,
aby odôvodnenie rozsudku obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.

22. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§
262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).

23. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že za neopodstatnenú považoval argumentáciu žalovaného, podľa

ktorej sa súd prvej inštancie nezaoberal vytýkanými neprijateľnými zmluvnými podmienkami (odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (strana 6) je zrejmé,
že konajúci súd vykonal dokazovanie zmluvou o úvere, vrátane Obchodných podmienok zmluvy o úvere,
ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť zmluvy a žalovaným vznesené námietky o neprijateľných zmluvnýchpodmienkach, obsiahnutých práve v Obchodných podmienkach zmluvy o úvere, vyhodnotil za právne
irelevantné, nespôsobujúce neplatnosť ostatných zmluvných dojednaní, na podklade ktorých si žalobca
uplatňoval žalobný nárok. Súd prvej inštancie pokladal prípadnú existenciu neprijateľných zmluvných

podmienok za bez právneho významu so zreteľom na nároky uplatnené v spore. Je teda zrejmé, že
námietky žalovaného ohľadne neprijateľných zmluvných podmienok neostali súdom prvej inštancie bez
povšimnutia. Pokiaľ žalovaný namietal formálnu stránku zmluvy o úvere a Obchodných podmienok
zmluvy o úvere, najmä použitie malého a ťažko čitateľného písma, tento nedostatok sa týkal len textu
Obchodných podmienok zmluvy o úvere, a nie zmluvy samotnej. Treba prisvedčiť žalovanému, že

veľkosť použitého písma v nich je minimálna, jednotlivé body sú bez potrebných odsekov, čo spôsobuje
ťažkú orientáciu a nečitateľnosť jednotlivých ustanovení; túto okolnosť vyhodnotil najvyšší súd v
rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 320/2013, za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve v zmysle § 53
ods.4Občianskehozákonníka.Avšak,aniexistenciapredmetnýchneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok
v Obchodných podmienkach zmluvy o úvere nemala za následok neplatnosť zmluvy o úvere (v jej
celosti), nakoľko text zmluvy je dobre čitateľný, použité písmo je primeranej veľkosti a medzi jednotlivými

jej bodmi sú zachované primerané odseky umožňujúce dobrú orientáciu v texte.

24. Žalovaný odvolaním napadol i výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol vzájomnú
žalobu o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1.000 eur s odôvodnením, že žalovaný
nepreukázal existenciu ujmy, ani porušenie objektívneho práva zo strany žalobcu. Preskúmaním tejto

časti napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vykonal všetko
dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti
vzájomnej žaloby a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
záverom, z ktorých vyvodil aj správny právny záver o nepreukázaní predpokladov pre priznanie
finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. žalovanému. Žalovaný tento

nárok vyvodzoval zo šikanózneho správania žalobcu, ktorý ho mal telefonicky, formou smsiek, ako aj
písomne donútiť podpísať dohodu o uznaní dlhu.

25. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom
s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho

práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho
konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy
spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených
porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom.
Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom

aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

26. Z hypotézy citovanej právnej normy v časti, v ktorej priznáva spotrebiteľovi právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom

(t.j. zákonom č. 250/2007 Z.z.) a osobitnými predpismi zodpovedá, jednoznačne vyplýva podmienka
úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z.
alebo osobitnými predpismi spotrebiteľom. Účelom a zmyslom citovaného ustanovenia je odškodniť
spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol uplatniť ochranu proti
porušeniuprávapovinnostízostranydodávateľanasúdeavtomtokonaníbolúspešný.Nepostačuje,ak

dodávateľ porušil svoje povinnosti, keďže z citovanej právnej úpravy jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ
musí byť pri uplatnení svojich práv úspešný. Iba za tohto predpokladu mu vznikne právo na priznanie
finančného zadosťučinenia.

27. Žalovaný, v postavení spotrebiteľa, sa v prejednávanej veci nedomáhal voči žalobcovi ako

dodávateľovi žiadnych práv titulom uzavretej zmluvy o úvere, v dôsledku ktorej skutočnosti nemohol
byť pri (ne)uplatnení žiadnych nárokov v konaní úspešný. Z týchto dôvodov mu s poukazom na vyššie
citované ustanovenie zákona č. 250/2007 Z.z. nevzniklo právo na priznanie finančného zadosťučinenia.
Námietky žalovaného, v ktorých poukázal na existenciu nekalých obchodných praktík žalobcu, nie
sú pre posúdenie nároku na finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.

relevantné, keď jediným dôvodom pre vyhovenie vzájomnej žalobe je miera úspechu žalovaného pri
realizácii jeho práv alebo povinností vyplývajúcich zo zmluvy o úvere. Z tohto dôvodu odvolací súd
považoval za neopodstatnený poukaz žalovaného na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky
zo dňa 07.10.2009, sp. zn. 30Cdo 4431/2007 a Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.10.2013, sp.zn. 20Co/96/2013 a zo dňa sp. zn. 21Co/20/2013; naviac, tieto rozhodnutia vychádzali z odlišného
skutkového a právneho stavu. Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí zo dňa 07.10.2009, sp. zn.
30Cdo 4431/2007, posudzoval nárok žalobcu uplatnený titulom zásahu do jeho osobnostných práv, kým

v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.10.2013, sp. zn. 20Co/96/2013, súd prejednával nárok
žalobkyne, ktorá si ako spotrebiteľka úspešne uplatnila porušenie práv voči spoločnosti Home Credit
Slovakia, a.s. ako dodávateľovi podľa osobitného predpisu (došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku
právoplatnýmrozsudkomokresnéhosúdu-pozn.odvolaciehosúdu).Anapokon,predmetomkonaniana
Krajskom súde v Prešove, vedeného pod sp. zn. 21Co/20/2013, bol nárok žalobkyne ako spotrebiteľky

na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., a z toho
vyplývajúci nárok na primerané finančné zadosťučinenie.

28. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalovaný neuviedol v odvolaní
žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého výroku rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorým zamietol jeho vzájomnú žalobu na priznanie finančného zadosťučinenia v sume

1.000 eur, keď ním uvádzané tvrdenia nepovažoval za také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého výroku rozsudku, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku, ktorým zamietol vzájomnú žalobu žalovaného na priznanie finančného zadosťučinenia vo výške
1.000 eur, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

29. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k vzájomnej žalobe
podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že priznal žalobcovi, ktorý
mal v konaní o vzájomnej žalobe úspech, nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému
v plnom rozsahu; o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).