Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. september 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/154/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712220189
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1712220189.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a členov

senátu JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej, v spore žalobcov: 1/ J. D., nar. X.XX.XXXX,
B. X, B., zastúpená C.. W.. I. D., B. X, B., 2/ C.. W.. I. D., nar. X.XX.XXXX, B. X, B., proti žalovanej:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71,
Bratislava, IČO: 00 166 073, za účasti intervenienta na strane žalovanej: C.. S. C., D. R.P., D. XX, J., o
zaplatenie celkom 7.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného
súdu Pezinok č.k. 10C/310/2012-298, zo dňa 18.6.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej p r i z n á v a proti žalobcom 1/ a 2/ plný nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol; žalobcom uložil povinnosť nahradiť
žalovanej a intervenientovi trovy konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa
žalobou zo dňa 9.5.2012 doručenou súdu dňa 27.11.2012 domáhali, aby súd uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť každému z nich titulom nemajetkovej ujmy, za ktorú je zodpovedný štát podľa § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č.
514/2003 Z. z.“) istinu vo výške 3.500 eur spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 7.5.2012 do

zaplatenia a nahradiť trovy konania na tom skutkovom základe, že nesprávnym úradným postupom
C.. S. C. konajúcej v období od 24.4.2008 nad rámec exekučného titulu a udeleného poverenia v
exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 31Er/2366/2008 (ďalej len
„konanie 31Er/2366/2008“), čo ustálil exekučný súd v uznesení zo dňa 1.4.2009, ktorým túto exekúciu
zastavil, im vznikla ujma. Nezákonné konanie súdneho exekútora mala ustáliť aj Okresná prokuratúra
Nové Zámky listom č. Pd 129/08-15 zo dňa 27.10.2008. Žalobcovia boli po dobu viac ako 3,5 roka
proti svojej vôli, v dôsledku neprípustnej svojvôle exekútora a v príčinnej súvislosti s jeho útokom

voči ich majetku a právu na súkromie vystavení traume, osobnej a právnej neistote; v dôsledku tohto
nesprávneho úradného postupu boli obťažovaní listovými zásielkami, ktoré im exekútor zasielal; mali
obavu o svoj majetok, konanie exekútora bolo podlé a zjavne nezákonné, obťažoval ich, vyvolával
stav neistoty a v tomto stave aj žalobcov udržiaval, pričom tento vedel o jeho nezákonnom konaní,
pretože bol zo strany žalobcu 2/ na to upozornený prostredníctvom námietok. Mali za to, že podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa morálna ujma v zásade nepreukazuje, je daná dobou
nezákonného zásahu voči poškodeným, pričom v tomto prípade sa vychádza zo silnej domnienky,

že neprimeraná dĺžka nezákonného konania exekútora nad rámec poverenia na vykonanie exekúcie
spôsobuje morálnu ujmu a žiadne dôkazy sa v tomto ohľade v zásade nevyžadujú.2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie po
vyhodnotení ustáleného skutkového stavu v intenciách právnych predpisov, ktoré citoval v odôvodnení
svojho rozhodnutia dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná a možno ju dokonca

klasifikovať aj ako zjavné zneužitie práva, ktoré nemôže požívať právnu ochranu. Súd prvej inštancie
sa v základných bodoch stotožnil s právnou argumentáciou žalovanej, ktorá namietala vlastnú pasívnu
legitimáciu, premlčanie práva a nepreukázanie splnenia predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu,
t. j. nesprávny úradný postup, vznik ujmy a príčinnej súvislosti medzi vznikom tejto ujmy a nesprávnym
úradným postupom.

3. Uviedol, že žalobcovia primárne, vychádzajúc z formulácie žaloby a z odkazov na príslušné
ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., odvodzovali svoj nárok z nesprávneho úradného postupu súdnej
exekútorky C.. S. C. ktorý mal spočívať v tom, že táto prekročila svoju právomoc, konala nad rámec
exekučného titulu, vydala 3x upovedomenie o začatí exekúcie, následkom čoho bola celá exekúcia
neprípustná, nezákonná. Súd prvej inštancie považoval za v prvom rade potrebné konštatovať, že ak

žalobcovia namietajú, že súdny exekútor prekročil svoje právomoci a konal nad rámec exekučného
titulu čím im mala vzniknúť škoda, pasívne legitimovaným v tomto spore by nemala byť žalovaná, ale s
poukazom na § 4 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 33 ods. 1 Exekučného
poriadku samotný súdny exekútor. Štát totiž zodpovedá len za škodu, ktorú súdny exekútor spôsobí v
rámci exekučnej činnosti realizovanej na základe poverenia súdu, prípadný exces súdneho exekútora

vylučuje zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup. S poukazom na právnu argumentáciu
žalobcov, ktorí opakovane dôvodili existenciou excesu zo strany súdneho exekútora je nesporné, že už
len z tohto dôvodu sa žaloba javí ako zjavne nedôvodná.

4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pretože argumentácia žalobcov bola nekonzistentná a z jej

obsahu by bolo možné vyvodiť nielen namietanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho vo
vedení exekúcie nad rámec poverenia, ale aj nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v
exekučnom konaní (žalobcovia tvrdili že dĺžka konania 3,5 roka je neprimeraná) alebo nezákonné
rozhodnutia/nesprávny úradný postup (keď súdny exekútor vydal 3x po sebe upovedomenie o začatí
exekúcie), súd prvej inštancie sa z dôvodu právnej istoty a zachovania práva na spravodlivé súdne

konanie zaoberal aj možnosťou vzniku škody/nemajetkovej ujmy na základe týchto skutočností. Súd
prvej inštancie sa pokúšal odstrániť nejednoznačnú argumentáciu žalobcov, keď týchto vyzval na
ustálenie predmetu konania (výzvy boli obom žalobcom doručené dňa 8.12.2017), avšak neúspešne.
V ďalších podaniach žalobcovia len opakovali dovtedy prezentované tvrdenia, pričom vo všeobecnej
rovine poukazovali na zásah do práva na ich súkromie, pokojný rodinný život, vyvolanie psychickej

traumy, utrpenia, atď., taktiež uviedli, že súdny exekútor sa zneužitím práva chcel na ich úkor obohatiť
o sumu 1.387,74 eura, neuviedli však, akým spôsobom a na základe akého úsudku k samotnej sume
a k jej výške dospeli.

5. Pokiaľ sa jedná o deklarované prieťahy v konaní, súd prvej inštancie sa stotožnil s právnou

argumentáciou žalovanej, podľa ktorej pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho
práve v zbytočných prieťahoch treba vychádzať, okrem iného, z vybavenia sťažnosti na prieťahy ako aj
z právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, v ktorej by ústavný súd konštatoval
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobcovia týmito nedisponujú a preto
považoval za nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania sa ďalej týmto ich nárokom

zaoberať; evidentne nie sú splnené predpoklady pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Poukázal pritom na to, že v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.5.2013
sp. zn. IV. ÚS 471/2012 je možné žalobu o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. podať
až po konštatovaní porušenia základných práv čl. 48 ods. 2 ústavy. Mimo uvedeného považoval za
potrebné podotknúť, že i ďalšia argumentácia žalobcov je v tomto smere zmätočná, pretože na jednej

strane prieťahy v exekučnom konaní pripisovali súdnemu exekútorovi (keď i zodpovednosť štátu sami
určili podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona č. 514/2003 Z. z.), na strane druhej argumentovali
dĺžkouexekučnéhokonaniapredsúdom(exekúciazačaladoručenímnávrhunavykonanieexekúciedňa
24.4.2008, dňa 21.5.2008 súd vydal poverenie) ktoré bolo právoplatne zastavené už dňa 27.4.2009 (a
teda zodpovednosť štátu by mala byť de lege založená na § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003

Z. z.), a teda samotný výkon exekúcie mohol byť realizovaný len v období od 21.5.2008 (s poukazom na
§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekúcie) do 27.4.2009, pričom
o trovách exekúcie súd následne rozhodol osobitným uznesením, proti ktorému sa žalobca 2/ odvolal,pričom toto jeho odvolanie posúdil odvolací súd ako nedôvodné; žalobca 2/ si totiž v rámci exekučného
konania uplatňoval nároky, ktoré nie je možné v rámci exekučného konania priznať.

6. Pokiaľ sa jedná o nárok žalobcov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s deklarovaným
nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, ktorý 3 x vydal upovedomenie o začatí exekúcie,
súd prvej inštancie skonštatoval, že z každého jedného dôkazu predloženého stranami (t. j. i zo strany
žalobcov) nepochybne vyplýva, že dôvodom vydania opravných upovedomení bola len chyba v písaní,
najprv súdny exekútor dňa 5.6.2008 opravil nesprávne označenú parcelu č. XXX/X na LV č. XXX k.

ú. C. L. Ž., následne dňa 11.7.2008 vydal ďalšie opravné upovedomenie, v ktorom opravil označenie
exekučného titulu - namiesto Krajského súdu v Banskej Bystrici toto rozhodnutie potvrdzujúce exekučný
titul vydaný Okresným súdom Bratislava V, malo byť správne vydané Krajským súdom v Bratislave;
ostatné údaje v upovedomení boli správne, aj číslo konania, aj dátumy vydania rozhodnutí a podľa
názoru súdu prvej inštancie je teda nepochybné, že existencia týchto exekučných titulov musela byť
minimálne žalobcovi 2/ dobre známa, keď bol sám účastníkom civilných konaní a tieto (rozhodnutia,

exekučné tituly) mu museli byť doručené. Bez pochybností sa jednalo o zjavnú chybu v písaní i z
dôvodu, že odvolacím súdom Okresného súdu Bratislava V je v zásade Krajský súd v Bratislave a nie
Krajský súd v Banskej Bystrici. Exekučný súd síce exekúciu uznesením č. k. 31 Er/23 66/08-131, zo dňa
1.4.2009 právoplatným dňa 27.4.2009 zastavil, avšak len z procesných dôvodov, pretože mal za to, že
upovedomenie o začatí exekúcie je neopakovateľným právnym úkonom a teda ak exekútor vykonáva

exekúciu na základe ďalších upovedomení o začatí exekúcie, vedie ju tak nad rámec exekučného
titulu a udeleného poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie zastával názor, že uvedené je
nutné chápať len vo formálnej procesnej rovine a nie hmotnoprávnej; z uvedeného nemožno žiadnym
spôsobom vyvodiť, že by vedená exekúcia mala byť neprípustná alebo nezákonná, čo dokazuje aj to,
že exekučný súd hneď dňa 15.7.2009 vydal v konaní vedenom pod sp. zn. 1Er/549/2009 poverenie

na vykonanie exekúcie na podklade tých istých exekučných titulov ako v zastavenom konaní, t. j. na
podklade rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 11C/287/97-199, zo dňa 5.10.2004 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co 242/05-283, zo dňa 4.12.2007. Prvá zákonná a
oprávnená exekúcia bola teda zmarená len pre pisárske chyby súdneho exekútora; momentálne opäť
prebieha exekúcia a stále nebola ukončená.

7.Zprezentovanéhovýkladusúduprvejinštanciejednoznačnevyplynulo,ženásledkompisárskejchyby,
kvôli ktorej bola exekúcia zastavená, nemohla vzniknúť na strane žalobcov žiadna škoda, pretože de
facto sa zastavením exekúcie len oddialil výkon oprávnenej exekúcie na podklade právoplatných a
vykonateľných exekučných titulov. O možnom vzniku škody by bolo možné uvažovať len vo vzťahu

k oprávnenému z exekučných titulov, t. j. vo vzťahu k spoločnosti PEREX, a.s., pretože exekúcia
vykonávaná v jej prospech bola zmarená len z procesných dôvodov. V žiadnom prípade nemohla
vzniknúť škoda alebo nemajetková ujma na strane žalobcov, ktorých majetok podlieha exekúcii bez
ohľadu na to, že prvá exekúcia (vedená na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 31Er/2366/2008) bola
zmarená v ich prospech. Súdny exekútor bol po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 47

ods. 1 povinný vydať upovedomenie o začatí exekúcie a taktiež bol povinný zakázať žalobcom nakladať
so svojím majetkom, ktorý podlieha exekúcii, t. j. vrátane nehnuteľností v k. ú. C. L. Ž. zapísaných na LV
č. XXX. Ak žalobcovia svoj nárok na náhradu škody odvodzujú práve od blokácie týchto nehnuteľností
(a následného zmarenia ich predaja spoločnosti SLOVMONTAN, a.s.), nemožno ich argumentácii
prisvedčiť, pretože blokácia týchto nehnuteľností bola realizovaná zo zákonných dôvodov a v zmysle

Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie sa stotožnil tiež s výsledkami šetrenia Slovenskej komory
exekútorov, ktorá k sťažnosti žalobcu 2/ zaujala stanovisko, podľa ktorého chyba v písaní, ktorá mala za
následok vydanie ďalších (opravných) upovedomení o začatí exekúcie, nemá žiaden vplyv na priebeh
exekučného konania, nezakladá ani neprípustnosť exekúcie a neprivodila iné právne následky, než
aké sa vydaným procesným úkonom sledovali - týmto následkom je práve blokácia nehnuteľností

žalobcov. I komora zdôraznila, že povinný v exekučnom konaní má zakázané nakladať so svojím
majetkom, ktorý podľa ustanovení Exekučného poriadku podlieha exekúcii. Ak bolo teda v exekučnom
konaní vydané poverenie, súdny exekútor bol zo zákona povinný realizovať blokáciu nehnuteľností
vo vlastníctve žalobcov. Argumentácia žalobcov, podľa ktorej im škoda mala vzniknúť práve blokáciou
nehnuteľností, ktorá mala za následok zmarenie predaja týchto nehnuteľností je tak v rozpore s dobrými

mravmi, pretože v prípade že by žalobcovia tieto nehnuteľnosti predali tretej osobe mohlo tak dôjsť k
zmenšeniu exekvovateľného majetku a poškodeniu oprávneného z exekúcie. Okrem toho v tomto smere
považoval súd prvej inštancie za potrebné podotknúť, že v čase zápisu upovedomení o začatí exekúcie
na sporných nehnuteľnostiach do katastra už viazli ťarchy zapísané na základe exekučných príkazov I..B. I. na zriadenie záložného práva a na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti v rámci exekučného
konania vedeného pod sp. zn. Ex/365/2002 (ako vyplýva z LV č. XXX k. ú. C. L. Ž. vyhotovenom dňa
12.6.2008, ktorý predložili sami žalobcovia) a teda nehnuteľnosti už boli v rozhodnom čase blokované

z dôvodu inej prebiehajúcej exekúcie.

8. Z dôvodu právnej istoty sa súd prvej inštancie zaoberal aj otázkou, či nárok žalobcov nemožno
odvodzovať od nezákonnosti rozhodnutia, t. j. v tomto prípade (ak vychádza z obsahu žaloby) opravných
upovedomení o začatí exekúcie zo dňa 5.6.2008 (v ktorom súdny exekútor opravil číslo parcely č.

XXX/X) a zo dňa 11.7.2008 (v ktorom súdny exekútor opravil označenie súdu ktorý vydal exekučný
titul), resp. i samotného poverenia, ktoré taktiež žalobcovia označili za nezákonné. Súd prvej inštancie
posúdil opravné upovedomenia i poverenie v intenciách § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a dospel k
záveru, že tieto rozhodnutia neboli zrušené ani zmenené pre nezákonnosť a preto ich nemožno v zmysle
tohto zákona označiť za nezákonné. Ani z uznesenia o zastavení exekúcie č. k. 31Er/2366/08-131,
zo dňa 1.4.2009 právoplatného dňa 27.4.2009, ktoré malo podľa žalobcov deklarovať nezákonnosť

či neprípustnosť exekúcie nemožno vyvodiť, že by čo i len jedno z upovedomení o začatí exekúcie,
resp. poverenie bolo nezákonné. V tomto uznesení len konajúci sudca vyslovil právny názor, že
upovedomenie o začatí exekúcie je neopakovateľným právnym úkonom a keďže Exekučný poriadok
nepozná možnosť vydania opravného upovedomenia, podľa jeho názoru je neprípustné, aby súdny
exekútor vydával ďalšie upovedomenia. Uvedené však žiadnym spôsobom nevplýva na zákonnosť

upovedomenia, ktorým len súdny exekútor opravil zjavnú chybu v písaní, resp. poverenia vydaného na
základeprávoplatnýchavykonateľnýchexekučnýchtitulov.Akajbolaexekúciazastavená,jejzákonnosť
(vrátane zákonnosti blokácie majetku žalobcov) deklaruje aj ďalšie exekučné konanie, ktoré sa začalo
takmer ihneď po právoplatnom zastavení exekučného konania sp. zn. 31Er/2366/08, a to na základe
totožných exekučných titulov. Toto exekučné konanie trvá dodnes.

9. Súd prvej inštancie napokon skonštatoval, že i v prípade vzniku škody na strane žalobcov (čo sa
žalobcom nepodarilo preukázať a takáto možnosť je i v logickom rozpore so skutkovým stavom) by
táto bola s poukazom na § 19 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. premlčaná. Žalobcovia sa o
škode mohli najneskôr dozvedieť dňa 27.4.2009, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie o zastavení

exekúcie č. k. 31Er/2366/08-131, zo dňa 1.4.2009 - trojročná premlčacia doba uplynula dňa 27.4.2012,
po lehote bola teda podaná nielen žaloba (27.11.2012), ale aj žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku (7.5.2012). S poukazom na argumentáciu žalobcov, podľa ktorej svoje nároky odvodzujú najmä
od blokácie nehnuteľností v k. ú. C. L. Ž.W. zapísaných na LV č. XXX, premlčacia doba sa mohla
podľa názoru súdu prvej inštancie dokonca počítať už od doručenia prvého upovedomenia o začatí

exekúcie (ako zistil z doručeniek v exekučnom spise, obom žalobcom bolo toto upovedomenie doručené
už 13.6.2008), a teda mala uplynúť už dňom 13.6.2011. Ak by aj súd prvej inštancie považoval za
smerodajnú žiadosť žalobcu 2/ o predbežné prerokovanie nároku podanú u žalovanej dňa 24.4.2009
(čo zistil z exekučného spisu), i pri aplikácii § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. by premlčacia doba
uplynula najneskôr 13.12.2011 (ak by sa vychádzalo z dátumu doručenia prvého upovedomenia o začatí

exekúcie), resp. 24.10.2012 (ak by sa vychádzalo z dátumu doručenia uznesenia o zastavení exekúcie
žalobcom-24.4.2009;dátumprávoplatnostiuzneseniaozastaveníexekúcie27.4.2009nemožnopoužiť,
pretože nasleduje až po dátume podania žiadosti o predbežné prerokovanie, t. j. dňa 24.4.2009).

10. Pretože i v prípade existencie pasívnej legitimácie žalovanej (ktorá je vo vzťahu k argumentácii

žalovanej týkajúcej sa excesu súdneho exekútora či dĺžky exekučného konania sporná) bolo v tomto
konaní podľa názoru súdu prvej inštancie jednoznačné vyvrátené, že by došlo k nesprávnemu úradnému
postupu zo strany súdneho exekútora, resp. vydaniu nezákonného rozhodnutia a následnému vzniku
škodyčinemajetkovejujmy,súdprvejinštanciežalobuakonedôvodnúvcelomrozsahuzamietol.Boltiež
názoru, že škoda ani nemohla vzniknúť, pretože sporná exekúcia bola vedená na základe vykonateľných

exekučných titulov a doteraz prebieha (pod novou spisovou značkou), pričom zákaz nakladania s
majetkom podliehajúcim exekúcii neodmysliteľne patrí k výkonu exekúcie. Exekučné konanie vedené
pod sp. zn. 31Er/2366/2008 bolo zmarené len následkom pisárskej chyby súdneho exekútora, ktorý
sa snažil tento nedostatok odstrániť vydaním opravných upovedomení o začatí exekúcie, takýmto
postupom súdny exekútor neporušil žiadne ustanovenie Exekučného poriadku a ani ustanovenia iných

osobitných právnych predpisov a ani takýmto postupom nebolo akýmkoľvek spôsobom zasiahnuté do
práv žalobcov, ktorí v exekučnom konaní trvajúcom dodnes (pod inou spisovou značkou) oprávnene
vystupujú ako povinní (žalobca 1/ len v intenciách ustanovenia § 37 ods. 2 Exekučného poriadku v zneníúčinnom v čase začatia exekúcie). I aktuálne je sporná nehnuteľnosť zaťažená exekučným záložným
právom v prospech oprávneného PEREX, a.s. zriadeným v exekučnom konaní sp. zn. 31Er/549/2009.

11. K žiadanej nemajetkovej ujme, odhliadnuc od neexistencie nezákonného rozhodnutia/prieťahov v
konaní/nesprávneho úradného postupu (a teda nemajetková ujma nemohla v súvislosti s uvedeným
ani vzniknúť) považoval súd prvej inštancie za potrebné podotknúť, že pre úspešné uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy je nevyhnutné vždy jej vznik preukázať a v prípade preukázania
jej existencie je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy formou peňažného plnenia iba za tých

podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením (§ 17 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Ako už súd prvej inštancie uviedol vyššie, blokáciu majetku žalobcov a ani
následky tejto blokácie nemožno považovať v žiadnom prípade za ujmu, pretože súdny exekútor bol
povinný v zmysle § 47 ods. 2 Exekučného poriadku zakázať žalobcom nakladať s majetkom a taktiež bol
povinný vykonať všetky potrebné opatrenia pre blokáciu majetku. Niet pochýb, že exekúcia bola vedená
na podklade vykonateľných exekučných titulov oprávnene a momentálne i prebieha pod novou spisovou

značkou. To, že prvá exekúcia bola zmarená pre pisársku chybu súdneho exekútora neznamená, že
by žalobcovia mali byť zbavení zodpovednosti za svoje záväzky priznané ich veriteľom právoplatným
a vykonateľným rozhodnutím súdu. Podľa názoru súdu prvej inštancie je skôr namieste otázka, či
nedošlo zo strany žalobcov podaním žaloby k zjavnému zneužitiu práva, ktoré by nemalo požívať právnu
ochranu, pretože podstatou tohto sporu vyvolaného žalobcami nie je nič iné ako pisárska chyba súdneho

exekútora, ktorý vykonával exekúciu na podklade právoplatných a vykonateľných exekučných titulov.
Podstatou argumentácie žalobcov je vlastne tvrdenie, že zlé označenie exekučného titulu, keď súdny
exekútor v upovedomení o začatí exekúcie namiesto Krajského súdu v Bratislave nesprávne uviedol
Krajský súd v Banskej Bystrici (pričom číslo konania a dátum rozhodnutia boli na upovedomení uvedené
správne), spôsobilo zásah do ich práv. Takýto procesný útok je právne a i logicky neudržateľný, takisto

ako všeobecné a ničím nepodložené tvrdenia žalobcov, že ich súdny exekútor terorizoval, vyhrážal sa
im atď. (žalobcovia mali zrejme na mysli zásielky, ktoré im súdny exekútor zasielal v zmysle Exekučného
poriakdu). V zmysle konštantnej judikatúry nemôže ísť o neoprávnený zásah tam, kde k nemu došlo pri
výkone iného subjektívneho práva stanoveného zákonom, príp. keď iný subjekt plnil právnu povinnosť,
ktorú mu uložil zákon, pričom pod tento výkon iného subjektívneho práva stanoveného zákonom je

potrebné zaradiť aj výkon činnosti súdneho exekútora.

12. Z uvedených dôvodov mal súd prvej inštancie za to, že v tomto konaní nebola splnená ani jedna
zo základných podmienok zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a teda ani
nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcov. V nadväznosti na uvedené nemôžu byť splnené

ani podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom/nezákonným rozhodnutím a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy, a preto súd prvej inštancie žalobu v zmysle § 3 ods. 1, ods. 2, § 4
ods. 1 písm. a) bod 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 2, § 19
ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.9.2007 do 31.12.2008, § 33 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2008 do 14.10.2008 v celom rozsahu zamietol. Z uvedených

dôvodov považoval súd prvej inštancie za nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného
sporového konania skúmať existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah a vysporiadať sa
aj s ďalšími námietkami strán a to v súlade s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balanic. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higginsc. Francúzsko z 19.

februára 1998, ktoré sú vzhľadom na vyššie uvedené závery irelevantné a nespôsobilé zvrátiť výsledok
konania. Z totožných dôvodov nepripustil výsluch p. C., p. A. a p. S. C., ktorá mimo tohto v neskoršom
štádiu konania do tohto vstúpila ako intervenient a vyjadrila tak skutkové i právne okolnosti vo vzťahu
k žalovanému nároku. Súd prvej inštancie osobitne neposudzoval ani početné odkazy žalobcov na
rôzne rozhodnutia súdov, pretože tieto nekorešpondovali so skutkovým stavom zisteným v konaní. Pri

argumentácii akýmkoľvek súdnym rozhodnutím je totiž nutné vždy jeho text vnímať v kontexte konania,
v ktorom bolo rozhodnutie vydané. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p.; žalobcovia neboli v spore úspešní, preto nárok na náhradu trov konania
patrí žalovanej a intervenientovi na jej strane.

13. Proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d),
písm. e), písm. f), písm. h) C. s. p. a žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov ich odvolania (§ 393
ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že postupom súdu prvej inštancie im bola odňatá možnosť riadne konaťpred súdom, odvolateľka nebola riadne predvolaná okresným súdom na pojednávanie dňa 18.6.2018,
hoci mala byť, keďže súd prvej inštancie vedel, že na tomto pojednávaní bude rozhodovať rozsudkom
bez splnenia zákonných podmienok a bez riadneho a ústavne konformného ustálenia okruhu strán, bez

rozhodnutia o vstupe/nevstupe intervenienta C.. S. C. do konania na strane žalovanej na podklade jej
žiadosti o vstup do konania ako vedľajšieho účastníka zo dňa 24.2.2015, doručenej súdu prvej inštancie
dňa 25.2.2015 (príloha č. 1 - dôkaz na č. l. 229 a nasl. spisu - viď. nižšie ), teda za účinnosti O. s. p.
Súd prvej inštancie im návrh (žiadosť) súdnej exekútorky o vstup do konania ako vedľajšieho účastníka
zo dňa 24.2.2015, doručenej súdu prvej inštancie dňa 25.2.2015 (čl. 229 spisu) neprípustne zatajil,

neumožnil im oboznámiť sa s ním a vyjadriť sa k nemu, teda vzniesť námietku voči vstupu súdnej
exekútorky C.. S. C. do konania na strane žalovanej ešte za účinnosti O. s. p., čím už za účinnosti
O. s. p. im odňal možnosť riadne konať pred súdom a realizovať ich práva priznané im Ústavou SR a
Dohovorom, teda právo rovnosti, právo na kontradiktórne súdne konanie a v konečnom dôsledku tak
aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR; túto nápravu nezjednala ani nová sudkyňa JUDr. Belašičová (viď. jej vlastnoručný podpis na čl.

235 spisu - úradný záznam zo 4.4.2018), ktorá dľa obsahu spisu síce zistila závažné procesnoprávne
pochybenia súdu prvej inštancie po 25.5.2015 na úkor základných práv a slobôd žalobcov, avšak
svojvoľne a laxným prístupom k spravodlivosti súdneho konania nezjednala nápravu, nevydala pokyn na
doručenie oznámenia súdnej exekútorky C.. S.. C. súdu prvej inštancie z 24.2.2015 (príloha č. 1 , čl. 229
spisu) žalobcom a to bezodkladne (viď. čl. 229 spisu, čl. 235 spisu, čl. 236 spisu) spolu s poučením „in

concreto“ o ich procesných právach podľa § 82 C. s. p. o práve vyjadriť sa k tomuto návrhu exekútorky
na vstup do konania z 24.5.2015 a o práve namietať jej vstup do konania (poznámka: keďže súdna
exekútorka nepreukázala naliehavý záujem, hoc bola k tomu povinná, s čím sa súd prvej inštancie
dôsledne nevysporiadal).

14. Poukázali na to, že súd prvej inštancie vo veci nevykonal riadne dokazovanie vypočutím svedkov
navrhovaných už podaním doručeným súdu dňa 5.11.2013 (W.. V.. C....), odignoroval ich žiadosť - návrh
na vykonanie dôkazu z 29.3.2016 ako aj žiadosť žalobcov v liste z 13.4.2018, teda súd prvej inštancie v
dôsledku šikanózneho konania a ignorovania základných práv žalobcov nevykonal test proporcionality
vo vzťahu na uplatnenú nemajetkovú ujmu, čo do výšky a dôvodu, vec neposúdil podľa § 136 O. s. p. ani

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže nevypočul vo veci svedkov navrhovaných žalobcami k preukázaniu
im vzniknutej nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s konaním súdnej exekútorky konajúcej
nad rámec jej vydaného poverenia okresným súdom ako aj nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla v priamej
príčinnej súvislosti s extrémnou dĺžkou exekučného konania pri jeho posudzovaní ako celku a dôsledne
sa nevysporiadal s tým, že kompenzačná žaloba bola doručená okresnému súdu dňa 27.11.2012, teda

pred novelou citovaného zákona o odškodnení.

15. Brojili, že súd prvej inštancie im neumožnil do rozhodnutia dňa 18.6.2018 osobne a v primeranej
lehote sa oboznámiť s originálom spisu č. k. 31 Er 2366/2008, čo namietali aj podaním zo dňa 13.4.2018,
žiadali aj podaním z 29.3.2016, takže nebolo možné doplniť a upraviť ich argumentáciu v danej veci,

a to tak, aby mohli byť úspešní v tomto kompenzačnom konaní. Žalovaná a ani súdna exekútorka
nepreukázali, že nedošlo k zásahu do ich práva na súkromie a pokojný rodinný život a súd prvej inštancie
ich ani riadne k tejto otázke nevypočul, keďže konal tendenčne v úmysle rozhodnúť „stoj čo stoj“ vo veci
bez ohľadu na práva žalobcov na spravodlivé súdne konanie, spis posunúť na rozhodnutie odvolacieho
súdu, na škodu majetkových práv žalobcov. Aj s poukazom na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre

ľudské práva považovali žalobu za dôvodnú a zmysluplnú, uplatnený nárok za nepremlčaný, keďže sa
jedná o odškodnenie nemajetkovej ujmy za neprimerane dlhé a nezákonné exekučné konanie pri jeho
posudzovaní ako celku, ktoré sa vinou súdnej exekútorky C.. S.. C. a jej nesprávnym úradným postupom
za účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z. začalo vo svojej podstate doručením vadnej žiadosti o udelenie
poverenia okresnému súdu a to dňa 28.4.2008 (príloha č. 1), aj keď z pohľadu práva, pre dotknutých

žalobcov až okamihom im doručenia upovedomenia o začatí exekúcie.

16. Zdôraznili, že vec mala pre nich mimoriadny význam vzhľadom k tomu, čo bolo v danej nezákonnej
exekučnej veci pre nich v hre - „at stake“, trhová/všeobecná hodnota nezákonne zablokovaného majetku
- lukratívnych nehnuteľností v k. ú. C. L. Ž. a ich speňaženie možným, dovoleným predajom firmy

SLOVMONTAN s.r.o. v prípade, že by exekútorka nekonala nad rámec exekučného titulu a nad rámec
jej udeleného poverenia na vykonanie exekúcie a trvalo do 9.1.2012, kedy bolo žalobcom doručené
konečné rozhodnutie vo veci samej (pri posudzovaní veci ako celku) a to potvrdzujúce uznesenie
Krajského súdu v Bratislave č. k. 18CoE 383/2011-184, zo dňa 30.11.2011, ktorým odvolací súddoplňujúceuznesenieOkresnéhosúduPezinokč.k.31Er2366/2008-174,EX53/2008zodňa29.6.2011
v napadnutej časti výroku o trovách exekučného konania potvrdil. Prichádza preto do úvahy aj aplikácia
rozsudku ESĽP v prípade Č. proti Slovenskej republike z 29.6.2016, keďže v prípadoch, ak bude

braná do úvahy celková dĺžka konania, podľa ESĽP nie je možným oddeliť konanie o merite veci od
časti konania o trovách. Nebyť nesprávneho úradného postupu exekútorky a jej konania nad rámec
exekučného titulu a nad rámec udeleného poverenia, tak by nedošlo k neprípustnému a nedovolenému
zásahu do práva na súkromie žalobcov, do ich práva na pokojný rodinný život, porušením čl. 8 ods.
1, ods. 2 Dohovoru a to všetko v priamej príčinnej súvislosti s opakovanými útokmi voči nim zo

strany exekútorky nad rámec exekučného titulu a udeleného poverenia na vykonanie exekúcie, ako
uzavrel vo svojom rozhodnutí o zastavení exekúcie okresný súd. Nedošlo by k poškodeniu ich dobrého
mena. V okolnostiach posudzovaného prípadu tak škodu bolo spôsobilé vyvolať svojou nezákonnosťou
upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré napadli námietkami proti exekúcii. Teda požiadavka žalobcov na
priznanie odškodnenia nemajetkovej ujmy v sume po 3.500 eur každému, utrpenej v dôsledku porušenia
ich základného práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, je vzhľadom na okolnosti prípadu

primeraná a spravodlivá.

17. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcov bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o

prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vo výroku správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa
28.9.2021 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

18. Predmetom konania v súdenej veci na základe skutkového vymedzenia žaloby, bolo posúdenie
žalobcami uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im mala vzniknúť „nesprávnym
úradným postupom súdnej exekútorky I.. S. C., ktorá od 24.4.2008 konala voči dotknutým žalobcom
nad rámec exekučného titulu a udeleného poverenia, čo ustálil Okresný súd Pezinok v uznesení č.
k. 31 Er 2366/2008 - 131, EX 53/08, zo dňa 1.4.2009, ktorým bola nezákonne vedená exekúcia

zastavená.“ Predmetom konania nebolo posudzovanie nesprávneho úradného postupu, ktorý mal
spočívať v neprimeranej dĺžke exekučného konania ako celku (to bolo predmetom konania, ktoré bolo
vedené na Okresnom súde Bratislava I pod č. k. 10C/56/2012).

19.Vovzťahukpodstatnýmtvrdeniamžalobcovvodvolaní,sktorýmisaodvolacísúdmusívodôvodnení

vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu
a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu
žaloby; žalobcovia v podanom odvolaní neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázali
nesprávnosť napadnutého rozsudku, a ktoré by boli spôsobilé z hľadiska v e c n e j argumentácie
privodiť zmenu napadnutého rozsudku v prospech odvolateľov. Z podaného odvolania nevyplývajú

žiadne skutočnosti, ktorými žalobcovia spochybňujú závery súdu prvej inštancie založené na úvahe
o nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej (bod 22), nesplnení predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. (bod 25 - 27) a o premlčaní nároku (bod 28); odvolací súd preto konštatuje správnosť
dôvodov napadnutého rozsudku.

20. Pokiaľ žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie pochybil, keď nerozhodol o vstupe intervenienta
na strane žalovanej, so vstupom intervenienta na strane žalovanej do konania ich neoboznámil,
neumožnil im vyjadriť sa k vstupu intervenienta do konania, v dôsledku čoho im odňal možnosť
riadne konať pred súdom a realizovať im práva priznané Ústavou SR a Dohovorom, právo rovnosti,

kontradiktórnosti, právo na spravodlivý súdny proces, odvolací súd uvádza, že pod porušením práva na
spravodlivý proces, ktoré zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazomsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

21. Z obsahu spisu vyplýva, že súdna exekútorka C.. S. C. vstúpila do konania z podnetu žalovanej,
ktorá navrhla vstup súdnej exekútorky do konania ako vedľajšieho účastníka na jej strane podľa § 93
ods. 3 O. s. p. Návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovanej bol žalobcom
riadne doručený, keďže bol súčasťou vyjadrenia žalovanej k podanej žalobe. Následne, po zmene
procesnej právnej úpravy, súd prvej inštancie v zmysle § 81 C. p. s. vyzval súdnu exekútorku, aby sa

vyjadrila, či súhlasí so svojím vstupom do konania ako intervenient; súdna exekútorka reagovala tým,
že poukázala na list zo dňa 24.2.2015, ktorým oznámila svoj vstup do konania. Na to súd prvej inštancie
na pojednávaní dňa 28.3.2018 stranám oznámil vstup súdnej exekútorky do konania; žalobcovia tak
boli riadne oboznámení s tým, že súdna exekútorka vstupuje do konania, pričom samotný žalobca 2/
navrhol jej výsluch a pri nahliadnutí do spisu dňa 13.4.2018, o čom je v spise založený záznam (č. l. 249)
si vyhotovil aj kópiu oznámenia súdnej exekútorky o vstupe do konania (č. l. 236). Pokiaľ žalobcovia

namietali, že súd prvej inštancie nerozhodol o prípustnosti vstupu intervenienta, odvolací súd uvádza,
že prípustnosťou vstupu intervenienta do konania sa súd zaoberá až vtedy, ak niektorá zo strán podá
návrh na rozhodnutie o neprípustnosti vstupu intervenienta do konania podľa § 83 C. s. p.; žalobcovia
takýto návrh nepodali. Za neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcov, že súd prvej
inštancie ich mal poučiť o možnosti namietať neprípustnosť vstupu intervenienta do konania, nakoľko

poučovaciu povinnosť má súd iba v rozsahu ustanovenom Civilným sporovým poriadkom (§ 160 ods.
1 C. s. p.); poučenie o možnosti podať návrh na vyslovenie neprípustnosti intervenienta do konania k
všeobecnej poučovacej povinnosti súdu nepatrí. Žalobcami namietané pochybenia súdu prvej inštancie
tak odvolací súd nezistil.

22. Odvolací súd na doplnenie uvádza, že intervenient vstupuje do konania, aby podporil jedného zo
sporiacich sa subjektov. Účelom jeho vstupu je napomôcť procesnej strane, ktorú v konaní podporuje,
aby v spore dosiahla úspech. To, logicky znamená, že účelom jeho vstupu do sporového konania
zároveň je, aby opačná procesná strana nedosiahla úspech. I keď účasť intervenient v sporovom
konaní môže z procesného hľadiska komplikovať a sťažovať uplatňovanie alebo bránenie práv v konaní

toho účastníka, na strane ktorého nevystupuje (minimálne v tom, že intervenientom nepodporovaná
strana musí po jeho vstupe konať proti dvom procesným subjektom sledujúcim v podstate zhodné
procesné ciele), neznamená to, že by intervenientom nepodporovaná strana strácala niektoré zo svojich
procesných oprávnení alebo že by jej vstupom intervenienta bola znemožnená realizácia jej procesných
práv. Vstupom intervenienta do konania, preto žalobcom nebola znemožnená realizácia žiadnych ich

procesných práv a ani porušené ich právo na spravodlivý súdny proces.

23. Na margo námietky žalobcov, že žalobkyňa 1/ nebola riadne predvolaná na pojednávanie súdu
dňa 18.6.2018 odvolací súd uvádza, že žalobkyňa 1/ je v konaní zastúpená žalobcom 2/ na základe
plnej moci zo dňa 9.5.2012, ktorá je založená v spise (č. l. 8). Na pojednávaní súdu dňa 9.5.2018 bol

žalobca 2/ osobne prítomný; po ukončení pojednávania súd prvej inštancie vyhlásil uznesenie, ktorým
pojednávanie odročil a určil termín pojednávania (18.6.2018 o 9.00 hod., poj. miestnosť 101); nový
termín pojednávania strany prítomné na pojednávaní, teda aj žalobca 2/ ako zástupca žalobkyne 1/,
vzali na vedomie. Z ustanovenia § 178 C. s. p. ods. 1 súčasne vyplýva, že ak je strana zastúpená
zástupcom na celé konanie, súd na pojednávanie spravidla predvolá len zástupcu; stranu súd predvolá,

ak je nevyhnutné vykonať jej výsluch, za predpokladu, že dôkaz výsluchom strany bol navrhnutý. Pokiaľ
v danom prípade súd prvej inštancie na nasledujúce pojednávanie predvolal iba žalobcu 2/, ktorý je
zároveň zástupcom žalobkyne 1/ za stavu, kedy nerozhodol o tom, že bude vykonaný dôkaz výsluchom
žalobkyne 1/, pretože takýto dôkaz nebol stranami ani navrhnutý, nedopustil sa žiadneho procesného
pochybenia.

24. Pokiaľ ide o tú časť odvolacej argumentácie, ktorou žalobcovia namietali, že im nebolo umožnené
nahliadnuť do originálu exekučného spisu 31Er 2366/2008, Ex 53/08, a že k spisu je pripojený iba
prefotený spis, aj to neúplný, bez doručeniek a doložiek právoplatnosti, odvolací súd uvádza, že právo
oboznámiť sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a vyjadriť sa k nim je úzko spojené s princípom

kontradiktórnosti konania. Súčasťou spisu je síce fotokópia exekučného spisu 31Er/2366/08, EX 53/08,
avšak je zrejmé, že ide o jeho kompletnú fotokópiu. Súčasne hodno zdôrazniť, že pre spôsobilosť listiny
byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny alebo jej odpis alebo fotokópiu (§
187 ods. 1 C. s. p.). Súdna prax dospela k záveru, že aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná akodôkaz zákonom predpokladaným spôsobom (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.11.2013, sp.
zn. 7 Cdo 16/2013, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.11.2010, sp. zn. 3 Obo 61/2009). Z obsahu
zápisnice z pojednávania zo dňa 13.4.2016 (č. l. 178) zároveň vyplýva, že súd prvej inštancie strany

s obsahom pripojeného exekučného spisu oboznámil a žalobcovia mali v priebehu celého konania
možnosť sa k tomuto dôkazu vyjadriť. Odhliadnuc od uvedeného, z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd
prvej inštancie na podnet žalobcu obstaral (aj) originál exekučného spisu, ktorý bol do spisu založený
dňa 2.5.2018 (č. l. 269). Na pojednávaní súdu dňa 9.5.2018 zákonná sudkyňa strany oboznámila s
tým, že spis bol pripojený; žalobca 2/ žiadal o možnosť oboznámiť sa s pripojeným exekučným spisom

nahliadnutím do súdneho spisu do ďalšieho pojednávania, ktoré bolo nariadené na deň 18.6.2018. Z
obsahu spisu tiež vyplýva, že dňa 10.5.2018 sa žalobca 2/ dostavil do informačného centra a spis
mu bol predložený za účelom nahliadnutia v čase od 8.28 hod. do 8.50 hod. Na pojednávaní súdu
dňa 18.6.2018 žalobca 2/ ani v nadväznosti na preštudovanie exekučného spisu, nenavrhol vykonať
žiadne ďalšie dokazovanie. Súd prvej inštancie preto strany vyzval na prednesenie záverečných rečí,
dokazovanie vyhlásil za ukončené a vyhlásil rozsudok. Z vyššie uvedeného postupu súdu prvej inštancie

vyplýva, že žalobcom bolo umožnené, aby sa oboznámili (aj) s originálom exekučného spisu sp. zn. 31Er
2366/2008, EX 53/08; nimi vytýkané procesné pochybenie súdu prvej inštancie preto nebolo zistené.
Odvolací súd zároveň uvádza, že aj v prípade, ak by súd prvej inštancie neobstaral originál exekučného
spisu,nedošlobykžiadnemuporušeniuprávžalobcovnaspravodlivýsúdnyproces,pretoževyhotovená
kópia exekučného spisu 31Er/2366/2008, EX 53/08 je súčasťou spisu a ako dôkaz bol riadne vykonaný.

25. Napokon vo vzťahu k námietke žalobcov, že súd prvej inštancie porušil ich právo na spravodlivé
súdne konanie tým, že nevykonal navrhované dôkazy - výsluch svedkov W.. V. C.Y., W.. D. A. a C.. S. C.
v dôsledku čoho nevykonal test proporcionality k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy čo do dôvodu
a výšky a nárok neposúdil podľa § 136 O. s. p. a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a nevysporiadal sa s

tým, že kompenzačná žaloba bola doručená súdu 27.11.2012 pred novelou cit. zákona o odškodnení,
odvolací súd pripomína, že súdna prax je jednotná v názore, že k procesným právam strany sporu
nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa procesná strana
subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v
sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým

spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy
nevykoná (napríklad preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), môže to
viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu
rozhodnutiu; uvedená okolnosť nezakladá zásah súdu do práva na spravodlivý proces.

26. Odvolací súd je názoru, že v danej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich skutočností a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo
nevykonal žalobcom navrhované dôkazy, keď súčasne zdôraznil, že C.. S. C. bola v konaní vypočutá
ako intervenient. Vzhľadom na správnosť napadnutého rozhodnutia odvolací súd v súlade so súdom
prvej inštancie konštatuje, že vykonanie ďalších navrhovaných dôkazov by bolo nadbytočné a z hľadiska

zistenia a posúdenia rozhodujúcich skutočností aj nepotrebné a nehospodárne.

27. A keďže žalobcovia v podanom odvolaní ďalej neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázali nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní
nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé

privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalobcov preto
odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.
v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej a intervenientovi na strane
žalovanej priznal proti žalobcom plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali vo veci
plný úspech.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s .p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).