Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. október 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/204/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216205577
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1216205577.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Y.. Y. V., bývajúcej v F. T. F., T. X, zastúpenej
JUDr. Petrom Belicom, advokátom so sídlom v Martine, M. R. Štefánika 36, proti žalovaným 1/ Y.
E., bývajúcej v C., G.. L. K. XX, Y. C., 2/ M. E., bývajúcemu v F., H. X, obaja zastúpení JUDr.
Borisom Bohunským, advokátom so sídlom v Bratislave, Kozia 20, o vydanie bezdôvodného obohatenia,
vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 19 C 61/2016, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 20. decembra 2018 sp. zn. 3 Co 181/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.
Dovolacie konanie vo vzťahu k výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie odvolacieho konania
zastavuje.
Žalovaným 1/ a 2/ priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdBratislavaII(ďalejlen„súdprvejinštancie“alebo„okresnýsúd“)rozsudkomz28.februára
2017, č. k. 19 C 61/2016-187 zamietol žalobu a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd zaviazal
žalovaného 2/ (správne má byť žalovanú 1/ - pozn. dovolacieho súdu) zaplatiť jej sumu 1.441,40 eur
s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia na tom základe, že rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II z 12. mája 2015, č. k. 49 P 288/2011-775, jej súd určil vyživovaciu povinnosť voči žalovanej

1/ za obdobie od 15. februára 2011 do 15. januára 2012 a od 15. februára 2012 do 31. augusta 2013
v sume 130,- eur mesačne a za obdobie od 1. septembra 2013 do 6. januára 2015 v sume 150,- eur
mesačne, pričom zročné výživné v celkovej sume 5.359,63 eur, po započítaní uhradeného výživného v
sume 911,40 eur, jej súd povolil splácať v mesačných splátkach po 100,- eur mesačne, počnúc 1. júnom
2015, vždy do 15. dňa v mesiaci do rúk žalovaného 2/, pod následkom straty výhody splátok (ďalej
aj ako „rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 12. mája 2015“). Tým, že žalobkyňa neuhradila prvú

splátku výživného do 15. júna 2015, stalo sa dlžné výživné splatné naraz a na základe takto predbežne
vykonateľného rozsudku začal súdny exekútor Mgr. Vladimír Cipár vykonávať exekúciu na majetok
žalobkyne v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 1730/2015 a 11. januára 2016 zaslal žalovanej
1/ k rukám jej otca vymoženú sumu 500,- eur. Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. novembra 2015
sp. zn. 20 CoP 42/2015, zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 12. mája 2015 a vec vrátil súdu
na ďalšie konanie. Poukázala na to, že (iným) uznesením Okresného súdu Bratislava II z 28. augusta

2013, č. k. 49 P 288/2011-66-NO, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 26. novembra
2013 sp. zn. 11 CoP 532/2013, bola žalobkyňa povinná prispievať na výživu žalovanej 1/ počnúc od 28.
augusta2013sumou60,-eurmesačne,vždydo15.dňavmesiaci,krukámjejotca.Vychádzajúcztýchto
skutočností a za stavu, keď Krajský súd v Bratislave zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 12.
mája 2015 a suma výživného v rozhodnom období predstavovala len 977,40 eur žalobkyňa vyvodila, že
žalovaná 1/ sa prijatím výživného v sume 2.343,80 eur (500,- eur + 1.843,80 eur) bezdôvodne obohatila

na jej úkor v sume 1.366,40 eur, ku ktorej pripočítala sumu 75,- eur poskytnutú dobrovoľne žalovanej 1/.
Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobkyňa v priebehu konania rozšírila žalobu o 120,- eur s tým,že jej z rozhovoru so žalovanou 1/ vyplynulo, že platby výživného do plnoletosti žalovanej 1/ prijímal jej
otec; z toho následne žalobkyňa vyvodila, že namiesto žalovanej 1/ sa na jej úkor bezdôvodne obohatil
jej otec, ktorého navrhla pribrať do konania ako žalovaného 2/. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenie

§ 78 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v spojení s ustanoveniami § 451 ods. 1, § 454 a § 458
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) dospel k záveru
o nedôvodnosti žaloby, keď žalobkyňa odvodzovala svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
odpadnutím právneho dôvodu jeho plnenia, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 12.
mája 2015; skonštatoval, že na vrátenie výživného musia byť splnené kumulatívne dve podmienky:

1. zrušenie výživného a 2. uhradené výživné nesmie byť spotrebované, t. j. musí reálne existovať.
Podľa mienky súdu prvej inštancie bola splnená len prvá podmienka a to zrušenie rozsudku, ktorým
súd zaviazal žalobkyňu na zaplatenie zročného výživného na v tom čase ešte maloletú žalovanú 1/;
nebola však splnená druhá podmienka, a to existencia nespotrebovaného výživného. Okresný súd
mal za preukázané, že žalobkyňou uhradené výživné, či už k rukám žalovanej 1/ alebo žalovaného
2/ bolo spotrebované. Argumentoval tým, že žalovaná 1/ mala zo strany otca zabezpečené bývanie,

stravu, ošatenie, náklady na školu, dostávala vreckové, a to aj v čase, keď žalobkyňa nehradila žiadne
výživné.Žalovaný2/sámznášalvyživovaciupovinnosťpopriosobnejstarostlivostiauhrádzalnákladyna
žalovanú 1/ v plnom rozsahu, pričom náklady predstavovali výdavky nielen na stravu, ošatenie, školské
potreby, poplatky, cestovné (C. - F. a späť), plnenie spoločenských a kultúrnych potrieb a dovolenky,
ale aj výdavky na bývanie a v neposlednom rade výdavky na záujmovú činnosť žalovanej 1/, ktorá sa

aktívne a súťažne venovala jazde na koni. Z uvedeného súd prvej inštancie dôvodil, že výživné, ktoré
súdny exekútor vymohol na základe exekučného titulu, ako aj výživné v sume 120,- eur, ktoré žalobkyňa
odovzdala do rúk žalovanej 1/ v novembri a decembri 2016, žalovaná 1/ spotrebovala a preto žalobu
voči nej ako nedôvodnú zamietol. Okresný súd žalobu zamietol aj proti žalovanému 2/ z dôvodu jeho
nedostatkupasívnejvecnejlegitimácie,nakoľkožalovaný2/akozákonnýzástupcaneplnoletejžalovanej

1/ bol iba príjemcom súdom určeného výživného. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a §
262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobkyne
rozsudkom z 20. decembra 2018 sp. zn. 3 Co 181/2017 I. návrh žalobkyne na prerušenie odvolacieho

konania zamietol; II. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a III. žalovaným 1/ a 2/ priznal proti
žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd mal vo vzťahu k ustálenému
skutkovému stavu za preukázané, že voči žalobkyni ako povinnej boli vedené dve exekučné konania,
a to prvé, vedené pod sp. zn. Ex 622/2015, na podklade rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 30.
januára 2014, č. k. 17 C 54/2011-338, v ktorom súd uložil žalobkyni povinnosť prispievať na výživu

žalovanej 1/ výživné na čas po rozvode manželstva so žalovaným 2/ v sume 150,- eur mesačne a
na podklade uznesenia Okresného súdu Bratislava II z 28. augusta 2013, č. k. 49 P 288/2011-66-
NO, ktorým bola žalobkyňa povinná prispievať na výživu žalovanej 1/ sumou 60,- eur mesačne do
právoplatnosti konania vedeného pod sp. zn. 49 P 288/2011 a druhé, vedené pod sp. zn. Ex 1730/2015,
v ktorom exekučným titulom bol rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 12. mája 2015, zrušený

uznesením Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2015 sp. zn. 20 CoP 42/2015; mal za to,
že predmetné uznesenie krajského súdu sa nedotklo tých rozhodnutí Okresného súdu Bratislava II,
ktoré boli exekučným titulom na vymoženie pohľadávky žalovanej 1/ v konaní vedenom pod sp. zn.
Ex 622/2015, v ktorom súdny exekútor vymohol v jej prospech sumu 1.843,80 eur. Nesúhlasil preto
s argumentáciou žalobkyne, že zrušením rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 12. mája 2015

odpadol aj právny dôvod exekúcie vedenej pod sp. zn. Ex 622/2015, v rámci ktorej žalovaná 1/ obdržala
sumu 1.843,80 eur. Súčasne skonštatoval, že táto okolnosť nemala vplyv na žalobkyňou dobrovoľne
poskytnuté výživné v sume 75,- eur a 120,- eur. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových a právnych
záverov krajský súd nepovažoval za potrebné, aby žalovaná 1/ v konaní preukazovala spotrebovanie
výživnéhozdôvodu,žeabsentovalpredpokladposkytnutiavýživnéhozprávnehodôvodu,ktorýodpadol.

Námietku nesprávneho právneho posúdenia pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ odvolací súd
neuznal a uzavrel, že osobou povinnou vydať majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu,
ktorý odpadol, je výlučne osoba, ktorej plnenie bolo adresované (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 46/2009). Keďže osobou oprávnenou na prijatie výživného od žalobkyne ako
osoby povinnej bola žalovaná 1/ (ako jej dcéra), podľa odvolacieho súdu sa stala adresátom plnenia

a dodal, že iba samotné prijatie výživného žalovaným 2/ ako zákonným zástupcom nezaložilo jeho
hmotnoprávny vzťah so žalobkyňou, z ktorého by mu následne vyplývala povinnosť vydať bezdôvodné
obohatenie. Návrh žalobkyne na prerušenie odvolacieho konania do právoplatného skončenia konania
vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 49 P 288/2011 odvolací súd za použitia § 162ods. 1 písm. a/ C.s.p. v spojení s § 193 C.s.p. zamietol s odôvodením, že posúdenie nároku žalobkyne
na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je závislé od takej právnej otázky, ktorá by bola predmetom
konania vedenom na Okresnom súde Bratislava II sp. zn. 49 P 288/2011 a ktorú by nebol oprávnený

sám vyriešiť. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého
prípustnosť a dôvodnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f/ C.s.p. a § 421 ods. 1 písm. a/,

b/, c/ C.s.p. Namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, trpiaceho nedostatkom riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia v takom rozsahu, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Arbitrárnosť rozsudku odvolacieho súdu videla v bodoch 15. až 35. odôvodnenia, v
ktorých odvolací súd nedostatočne odpovedal na jej podstatné tvrdenia uvedené v odvolaní. Dovolateľka
vytkla odvolaciemu súdu nesprávne a predčasné vyhodnotenie dôkazov ohľadom „spotrebovania“

prijatého výživného v nadväznosti na ustálenie obdobia faktického pobytu žalovanej 1/ u žalovaného 2/.
V tejto súvislosti mala za to, že súd prvej inštancie bol povinný (aj bez procesného návrhu strán) v zmysle
§ 162 ods. 1 písm. a/ C.s.p. prerušiť aktuálne konanie do momentu právoplatného skončenia konania sp.
zn. 49 P 288/2011, v ktorom sa rieši predbežná otázka o tom, u ktorého z rodičov sa žalovaná 1/ v období
od 1. februára 2011 do 6. januára 2015 zdržiavala. Vyslovila presvedčenie, že súdy boli povinné pripojiť

súdny spis sp. zn. 49 P 288/2011 za účelom ustálenia obdobia, kedy a u ktorého z rodičov žalovaná 1/
bývala. Dovolateľka namietala zásah odvolacieho súdu do jej práva na spravodlivý proces („Denegatio
iustitiae“) aj pri verejnom vyhlasovaní rozsudku, ku ktorému došlo tak, že verejné vyhlásenie rozsudku
sa podľa písomného oznámenia odvolacieho súdu malo uskutočniť 20. decembra 2018 o 10.05 hod.,
ale keď sa dostavila do príslušnej pojednávacej miestnosti v čase o 10.08 hod., už v nej nikto z členov

senátu nebol prítomný, pričom ale podľa zápisnice bolo pojednávanie o verejnom vyhlásení rozsudku
ukončené o 10.10 hod. V ďalšej časti dovolania žalobkyňa zhodne s podaným odvolaním odkázala na
skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzovala opodstatnenosť a dôvodnosť uplatneného nároku. Poukázala
na to, že súdy sa dostatočne nezaoberali ani právnou stránkou veci a jej zásadné argumenty vôbec
nepodrobili preskúmaniu. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolateľka navrhla rozsudok odvolacieho súdu

ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie, alternatívne
rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a žalobe žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia v plnom
rozsahu vyhovieť.

4. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že napadnutý rozsudok krajského súdu považujú za

skutkovo a právne správny. Nesúhlasili s vytýkaným nedostatočným právnym zdôvodnením odvolacieho
súdu, odôvodnenie oboch rozsudkov považovali za jasné, výstižné a také, ktoré dáva odpoveď na
podstatné právne významné otázky. K meritu sporu poznamenali, že už odvolací súd správne postrehol,
že zexekvovaná suma 1.843,80 eur (zahŕňajúca čiastku, ktorej vydania sa domáhala žalobkyňa), nebola
vymožená na podklade rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 12. mája 2015, ale na podklade

rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 30. januára 2014, č. k. 17 C 54/2011-338, ktorým bolo
rozvedené manželstvo žalobkyne a žalovaného 2/ a žalobkyni bola uložená povinnosť platiť výživné
na žalovanú 1/ po rozvode manželstva, a to v exekúcii vedenej pod sp. zn. Ex 622/2015. Súhlasili s
odvolacím súdom aj v jeho závere, že povinnosť dovolateľky plniť, t. j. platiť výživné na maloleté dieťa
nie je viazaná na súdne rozhodnutie, ale na hmotnoprávnu (vyživovaciu) povinnosť dovolateľky, ktorá

je stanovená zákonom č. 36/2005 Z.z. o rodine. Poukázali na to, že ďalší vývoj veci dal odvolaciemu
súdu za pravdu, pretože medzičasom (novým) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 19. novembra
2018, č. k. 49 P 288/2011 (potvrdeným Krajským súdom v Bratislave rozsudkom z 14. januára 2020
sp. zn. 11 CoP 143/2019), bolo žalovanej 1/ priznané zročné výživné od žalobkyne na čas do rozvodu
manželstva. Záverom zastávali názor, že nie je daná ani prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.

a/,b/ac/C.s.p.,nakoľkodovolateľkasícetotozákonnéustanovenievdovolaníspomína,avšakužbližšie
nešpecifikuje právnu otázku, od ktorej malo závisieť rozhodnutie odvolacieho súdu. Navrhli dovolanie
podľa § 447 písm. c/ a f/ C.s.p. odmietnuť, alternatívne podľa § 448 C.s.p. ako nedôvodné zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v

stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 443 C.s.p.) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§428 C.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie nie je procesne prípustné a treba ho odmietnuť. Na stručné
odôvodnenie v zmysle § 451 ods. 3 veta prvá C.s.p. dovolací súd uvádza nasledovné:

6. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
C.s.p.

7. Podľa § 420 písm. f/ C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

9. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. namietala

nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý v nosných dôvodoch svojho
odôvodnenia nedostatočne odpovedal na jej podstatné tvrdenia uvedené v odvolaní, ako aj nesprávne
a predčasné vyhodnotenie dôkazov ohľadom „spotrebovania“ prijatého výživného v nadväznosti na
ustálenie faktického pobytu žalovanej 1/.

10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod

porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

11. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018,
bod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá

rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

12. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

13. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p.

Súdy oboch nižších inštancií v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne popísali obsah podstatných
skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlili, ako ich skutkové tvrdenia a právne
argumenty posúdili, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia,
ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Myšlienkový postup súdov je v odôvodnenídostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijali.

13.1. Dovolací súd neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré žalobkyňa opakovane uvádzala
vo svojom dovolaní, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu sa dostatočne nevysporiadalo
s relevantnými odvolacími námietkami žalobkyne a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Z
odôvodneniarozhodnutísúdov(oboch)nižšíchinštanciíjezrejmé,zakýchskutkovýchzisteníaprávnych
úvah vychádzali, keď dospeli k záveru o nedôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia od žalovaných 1/ a 2/, ktoré malo vzniknúť jednak dobrovoľným plnením,
ale z väčšej časti (najmä) vymožením výživného v celkovej sume 1.561,40 eur ako peňažného plnenia,
ktoré žalobkyňa poskytla žalovanej 1/ z právneho dôvodu, ktorý podľa jej názoru odpadol. Odvolací
súd zrozumiteľne objasnil, z akého dôvodu mal v preskúmavanej veci za to, že ani zrušenie predbežne
vykonateľného a neprávoplatného rozsudku, ktorým bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovanej 1/
zročné výživné, nemá za následok zánik, resp. zrušenie vyživovacej povinnosti žalobkyne, nakoľko táto

vyplývala žalobkyni priamo zo zákona, keďže v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine
je plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom ich zákonnou povinnosťou, ktorá trvá do času, kým
deti nie sú schopné samé sa živiť. V tomto kontexte osobitne zdôraznil, že v konaní nebola zistená
ani preukázaná existencia takého právoplatného rozhodnutia, ktorým by došlo k zrušeniu vyživovacej
povinnosti žalobkyni voči žalovanej 1/ a ďalej uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z

12. mája 2015 bola žalobkyni síce stanovená povinnosť platiť výživné v prospech žalovanej 1/, avšak
povinnosť žalobkyne prispievať na výživu žalovanej 1/ v danom čase trvala aj bez rozhodnutia súdu
stanovujúceho výšku výživného, ktoré bolo neskôr zrušené v odvolacom konaní. Odvolací súd napokon
v celej širokej škále ozrejmil, že zrušením rozhodnutia, podľa ktorého sa plnilo, dochádza k vzniku
bezdôvodného obohatenia iba vtedy, keď právny dôvod tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve, a

teda povinnosť podľa hmotného práva neexistovala. Po zrušení rozhodnutia, ktoré bolo podkladom pre
získanie plnenia, môže dôjsť k novému prejednaniu veci a k vydaniu rozhodnutia, ktoré je buď totožné
aleboiné,nežrozhodnutiepôvodné,ktorébolodôvodomplneniaasplneniasihmotnoprávnejpovinnosti.
Za použitia ustálenej judikatúry (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo
17/2009) potom uzavrel, že nejde preto o bezdôvodné obohatenie do času, kým súd opätovne nevydá

právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o uplatnenom nároku.

13.2. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových a právnych záverov už nebolo z pohľadu dovolacieho
súdu potrebné, aby odvolací súd reagoval na každé „podstatné“ tvrdenie žalobkyne v odvolaní a aby
žalovaná 1/ v konaní preukazovala spotrebovanie výživného; nebolo potrebné vyjadrovať sa ani k

dôvodnostiargumentáciežalobkynespochybňujúcejlistinnédôkazy,ktorýmižalovaní1/a2/osvedčovali
vynaloženie nákladov na výchovu a výživu žalovanej 1/ v rozhodnom období. V nadväznosti na uvedené
preto neobstojí výhrada dovolateľky o nesprávnom a predčasnom vyhodnotení dôkazov ohľadom
„spotrebovania“ prijatého výživného. Najvyšší súd v súvislosti s námietkami dovolateľky, týkajúcimi sa
nedostatkov v procese zisťovania a hodnotenia skutkového stavu uvádza, že dovolací súd síce má

možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k
vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., v posudzovanom spore však dovolací súd takúto vadu

nezistil.

13.3. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení
a skutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností,
ktoré v konaní vyšli najavo, a je zrejmé, ako a z akých dôvodov meritórne vo veci samej rozhodol.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie
chápať ako jeden vecný celok) spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 393 C.s.p. týkajúceho sa
náležitostí odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia §
420 písm. f/ C.s.p. nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje
a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ

so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií
nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa §
420 písm. f/ C.s.p., pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormia predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných

dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

14. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. namietala, že si
súdy nesplnili povinnosť zadovážiť a pripojiť si počas konania súdny spis sp. zn. 49 P 288/2011 a to za
účelom ustálenia obdobia, kedy žalovaná 1/ u ktorého z rodičov bývala.

14.1. K tomu dovolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok je ovládaný zásadou tzv. formálnej
pravdy a zásadou kontradiktórnosti, ktoré kladú oveľa väčšiu zodpovednosť na strany, aby navrhovali
dôkazy, ktorých vykonaním sa preukáže nimi tvrdená skutočnosť (pravda). Súd v sporovom konaní
následne rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 C.s.p.), pričom okrem dôkazov
vyplývajúcich z verejných registrov a zoznamov a dôkazov na zistenie splnenia procesných podmienok,

cudzieho práva a vykonateľnosti rozhodnutia (§ 185 ods. 2, ods. 3 C.s.p.), sám t. j. bez návrhu sporových
strán iné dôkazy nevykonáva. Bolo preto na procesnej aktivite žalobkyne, aby v priebehu konania na
súde prvej inštancie žiadala o pripojenie všetkých relevantných spisov, ktorými, vzhľadom na ich obsah,
mohla byť (z jej pohľadu) preukázaná opodstatnenosť jej tvrdení a v konečnom dôsledku aj dôvodnosť
jej nároku.

15. Dovolateľka zásah do práva na spravodlivý proces videla aj v tom, že pri verejnom vyhlasovaní
rozsudku, ktoré sa podľa písomného oznámenia malo uskutočniť v daný deň o 10.05 hod., v momente jej
dostavenia sa do pojednávacej miestnosti v čase o 10.08 hod. v nej už nikto z členov senátu nebol, hoci
podľa zápisnice bolo pojednávanie o verejnom vyhlásení rozsudku ukončené až o 10.10 hod. Takýto

postup odvolacieho súdu pri vyhlasovaní rozsudku podľa nej vykazuje znaky nehodnovernosti o tom, či
a kedy bol rozsudok skutočne vyhlásený.

15.1. O tom ako prebiehalo verejné vyhlásenie rozsudku pred odvolacím súdom môže dovolací súd
usudzovať iba z obsahu spisu. V posudzovanej veci je zo Zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku z 20.

decembra 2018 (č. l. 234 spisu) zrejmé, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací
súd prejednal a rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a členov
senátu Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej. Vyhotovenie predmetnej zápisnice má
predpísanú formu a všetky zákonom stanovené náležitosti; okrem uvedenia predsedu a členov senátu
obsahuje presný čas začiatku a jej skončenia, označenie prejednávanej veci, prítomnosť procesných

strán, príp. zástupcov a obsahuje všetky výroky rozhodnutia; zápisnica je podpísaná predsedom senátu
a asistentom, ktorý ju spísal (§ 99 C.s.p., § 52, § 52a vyhlášky č. 542/2005 Z.z.).

15.2. Je potrebné zdôrazniť, že Zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku je verejná listina, ktorá
potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak (§

205 C.s.p.). Z uvedeného vyplýva, že iba samotné popieranie obsahu verejnej listiny alebo jej
spochybňovanie ohľadom času, kedy došlo k ukončeniu verejného vyhlásenia rozsudku, nemôže mať
za následok, že dovolací súd z jej obsahu nebude vychádzať. Na to, aby dovolací súd pri zisťovaní
nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu podľa § 420 písm. f/ C.s.p. neprihliadal k obsahu
verejnej listiny v jej zaznamenanom znení (č. l. 234 súdneho spisu), musel by byť preukázaný opak

toho, čo táto listina potvrdzuje. Dovolateľka však pravdivosť verejnej listiny preukázaním opaku o
čase skončenia a podpísania zápisnice o 10.10 hod. nevyvrátila a preto (vychádzajúc z prezumpcie
správnosti obsahu verejnej listiny) je vylúčené, aby zaznamenaný postup odvolacieho súdu pri verejnom
vyhlasovaní rozsudku založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p.

16. Keďže dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta, že jej odvolací súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.), pristúpil k posúdeniu dovolania aj z
hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím
súdom.

17. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/, b/,
c/ C.s.p. V zmysle § 422 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p. dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné,
ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnejmzdy a v sporoch s ochranou slabšej strany dvojnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo
sa neprihliada. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch
uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

18. Citované ustanovenie obmedzuje prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci
tzv. majetkovým cenzom (ratione valoris). Limituje prípustnosť dovolania určením výšky sumy, ktorá
má byť predmetom dovolacieho prieskumu, pričom túto výšku viaže na desaťnásobok minimálnej
mzdy vo všetkých sporoch, ktorých predmetom je peňažné plnenie. Výnimku predstavujú spory s

ochranou slabšej strany, keď vychádzajúc z koncepcie zvýšenej ochrany týchto definovaných subjektov,
je majetkový cenzus znížený na dvojnásobok minimálnej mzdy, aby v týchto sporoch bola ponechaná
možnosť dovolacieho prieskumu i pri nižších sumách plnenia. To znamená, že pokiaľ je dovolaním
napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o peňažnom plnení, je dovolací prieskum pre nesprávne
právne posúdenie veci možný, len ak peňažné plnenie prevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, resp.
v sporoch s ochranou slabšej strany dvojnásobok minimálnej mzdy.

19. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 663/2007 Z.z. o minimálnej mzde v znení neskorších zmien a doplnení
sumu minimálnej mzdy pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou ustanovenú podľa § 7 a
sumu minimálnej mzdy za každú hodinu odpracovanú zamestnancom ustanoví na príslušný kalendárny
rok vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) nariadením vlády a podľa § 1 nariadenia vlády č.

279/2015 Z.z. (účinného v priebehu celého kalendárneho roka 2016, teda i v čase doručenia žaloby v
prejednávanej veci súdu 6. apríla 2016) suma minimálnej mzdy na rok 2016 sa ustanovuje na 405,00 eur
za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou (písm. a/) a 2,328 eur za každú hodinu
odpracovanú zamestnancom (písm. b/).

20. V danom prípade uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia podľa
§ 421 ods. 1 C.s.p. bránilo ustanovenie § 422 ods. 1 písm. a/ C.s.p. V prejednávanej veci bol dovolaním
napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie
o zamietnutí žaloby na peňažné plnenie tak voči žalovanej 1/ vo výške 1.561,40 eur, ako aj voči
žalovanému 2/ vo výške 1.441,40 eur, ktoré si voči obom žalovaným žalobkyňa uplatnila ako samostatné

peňažné nároky, ktoré súdy nižších inštancií individuálne aj posudzovali. Desaťnásobok minimálnej
mzdy ku dňu podania žaloby na súde prvej inštancie (t. j. 6. apríla 2016) je 4.050 eur. Z uvedeného
vyplýva, že výška predmetu dovolacieho konania neprevyšuje zákonom stanovenú hranicu majetkového
cenzu obmedzujúceho prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 C.s.p. pri peňažnom plnení (ratione
valoris), preto je prípustnosť dovolania žalobkyne v zmysle § 422 ods. 1 písm. a/ C.s.p. vylúčená.

21. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c/ C.s.p. ako
dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

22. Dovolateľka dovolaním napadla aj výrok I. odvolacieho súdu, ktorým zamietol návrh žalobkyne na

prerušenie odvolacieho konania. Keďže dovolací súd je v tomto prípade rozsahom dovolania viazaný (§
439 C.s.p.) pristúpil ku skúmaniu, či sú splnené podmienky na to, aby dovolaním napadnuté rozhodnutie
mohlo byť podrobené dovolaciemu prieskumu a zistil, že tieto podmienky konania nie sú splnené. Proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Rozhodnutím
odvolaciehosúdusanaúčelyposúdeniafunkčnejpríslušnostidovolaciehosúdunaprejednanietakéhoto

opravného prostriedku rozumie rozhodnutie vydané krajským súdom (§ 34 C.s.p.) výlučne v konaní o
odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie; dovolaním preto nemožno napadnúť také rozhodnutie,
ktoré odvolací súd prijíma v priebehu odvolacieho konania.

23. V danom prípade dovolanie žalobkyne smeruje proti rozhodnutiu, ktorým krajský súd nerozhodoval

o odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ C.s.p.,
ale rozhodoval (v priebehu odvolacieho konania) o neprerušení odvolacieho konania pred rozhodnutím
o odvolaní vo veci samej. Dovolaním je teda napadnuté rozhodnutie iného než odvolacieho súdu a preto
napadnutý výrok I. nie je spôsobilým predmetom dovolania v zmysle § 419 C.s.p.

24. Pretože chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá inak
patrí do právomoci súdu predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky neostalo iné, než konanie o dovolaní dovolateľky v tejto časti zastaviť (§ 161 ods.2 C.s.p. v spojení s § 438 ods. 1 C.s.p.) bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia.

25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá C.s.p.).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.