Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/362/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109215202
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3109215202.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa W. so sídlom v Z., L. 3, R. XXX XXX
proti odporcovi R.. W. V., so sídlom v I. X., K. XX/XX, R. XX XXX XXX, zastúpeného Q. V., bytom I. X.,
K. XX/XX, o zaplatenie 12.360,23 Eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 21. júna 2012, č.k. 22C/239/2009-202 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňauložilodporcovipovinnosťzaplatiťnavrhovateľovi11.162,67
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5.475,36 Eur od 05.06.2009 do
zaplatenia, zo sumy 1.147,34 Eur od 08.11.2009 do zaplatenia, zo sumy 854,57 Eur od 09.12.2009 do
zaplatenia, zo sumy 849,42 Eur od 12.05.2010 do zaplatenia, zo sumy 805,86 Eur od 28.07.2010 do

zaplatenia, zo sumy 764,28 Eur od 19.10.2010 do zaplatenia a zo sumy 748,44 Eur od 21.01.2011 do
zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh zamietol.
O náhrade trov konania si v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. vyhradil rozhodnúť samostatným uznesením.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v danej veci prebiehal medzi účastníkmi spor o to, či
existuje majetkové právo udeľovať súhlas na použitie diela káblovou retransmisiou, ktoré je obsahom
vysielania vysielateľa, ktorý už získal autorské práva a práva príbuzné autorským právam. Z vykonaného

dokazovania mal za preukázané, že odporca v rozhodnom období od 01.01.2007 do 31.12.2010
podnikal ako prevádzkovateľ káblovej retransmisie na základe oprávnenia získaného registráciou
Radou pre vysielanie a retransmisiu na základe zákona č 308/2000 Z.z., poskytoval služby retransmisie
v káblových distribučných systémoch a teda v zmysle § 3 zákona č 308/2000 Z.z. poskytoval príjem a
súčasný, úplný a nezmenený prenos pôvodného vysielania programovej služby alebo jeho podstatnej
časti vysielateľom určenej na príjem verejnosťou, uskutočnený pomocou káblových distribučných

systémov alebo mikrovlnným systémom. Na účely autorského zákona poskytoval súčasný, nezmenený
a úplný verejný prenos vysielaného diela prostredníctvom káblového alebo mikrovlnného, keďže ju
uskutočňoval ako osoba iná od pôvodného vysielateľa. Vychádzajúc z citácie ustanovení zák. č.
618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej len Autorský zákon)
predmetom verejného prenosu je autorské dielo, ktoré je chránené autorským právom. Absolútna
povaha autorského práva sa premieta najmä v ustanovení § 18 ods. 1 a 2 cit. zákona, podľa ktorého má

autor právo použiť dielo a zároveň má právo udeliť súhlas na každé použitie diela, pričom osobitne sa
uvádza právo udeliť súhlas na verejný prenos diela. Gramatickým výkladom citovaného ustanovenia súd
dospel k záveru, že zákon považuje verejný prenos diela za použitie diela. Verejný prenos je zároveň
definovaný v § 5 ods. 14 cit. zákona, pričom veta za bodkočiarkou uvádza, že verejný prenos zahŕňa
aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti. Z tejto formulácie možno vyvodiť, že
sa jedná o čiastkové, osobitné, samostatné od seba oddelené činnosti, akty ( v zmysle preambuly

smernice Rady 83/1993/ EHS), ktoré spája základ a síce, že každý z nich je verejným prenosom.
Potom z tohto výkladu vyplýva, že každý z nich je zároveň samostatným, oddeleným, na seba vzmysle autorského zákona nezávislým použitím diela. Ak má teda v zmysle § 18 ods. 2 cit. zákona
autor právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na verejný prenos obsahuje toto právo v
zmysle § 5 ods. 14 cit. zákona v sebe minimálne tri (slovíčko aj) samostatné majetkové práva a to

udeľovať samostatne súhlas na káblovú retransmisiou, na vysielanie, na sprístupňovanie verejnosti.
Tomu ( vyššie uvedenému zneniu zákona v § 5 ods. 14 autorského zákona a jeho výkladu) zodpovedá
aj formulácia licenčných zmlúv uzavretých s vysielateľmi predložených navrhovateľom, v ktorých zmysle
majú vysielatelia právo na použitie diel vysielaním resp. vysielanie diel, ale zároveň sa v zmluvách
zvýrazňuje, že tento súhlas nezahŕňa právo na použitie diela káblovou retransmisiou. To, že káblová

retransmisia je použitím diela, a preto sa na jej vykonávanie vyžaduje súhlas autora vyplýva aj z
noriem európskeho práva, je a to smernice Rady 83/1993/ EHS najmä z jej preambuly, v ktorej sa
uvádza výslovne, že káblová retransmisia je akt podliehajúci autorskému právu a eventuálne právam
príbuzným a že prevádzkovateľ káblových rozvodov musí preto získať povolenie od každého držiteľa
práv na každú časť ďalej šíreného programu, ako aj z medzinárodného práva a to zmluvy WIPO o
autorskom práve a Bernského Dohovoru, ktorými je Slovenská republika viazaná.. To vyplýva najmä

z porovnania Bernského dohovoru , ktorý vyžaduje súhlas autora na akékoľvek zverejňovanie po drôte
alebo bezdrôtovo diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou, ak uskutočňuje toto zverejňovanie iná
organizácia než pôvodná a z ustanovenia § 5 ods. 6 zákona č. 618/2003 Z.z, podľa ktorého káblová
retransmisia diela je súčasný, nezmenený a úplný verejný prenos vysielaného diela prostredníctvom
káblového alebo mikrovlnného systému uskutočňovaný inou osobou, ako je pôvodný vysielateľ . Autor

má teda právo udeľovať súhlas na každé použitie diela i na káblovú retransmisiu, ktorú vykonáva osoba
registrovaná ako retransmitor, v danej veci aj odporca. Pri každom použití diela zásadne patrí autorovi
autorská odmena, ak sa autor s nadobúdateľom nedohodol na bezodplatnom poskytnutí licencie - ide
o právo na odmenu ako majetková zložka práva na ochranu autorstva. Ak teda je káblová retransmisia
použitím diela a to samostatným použitím diela odčleneným od použitia diela vysielaním, patrí autorovi

právo na odmenu od prevádzkovateľa káblovej retransmisie. Autor udeľuje súhlas na použitie diela -
licenciu licenčnou zmluvou, ktorú musí, ak chce dielo používať káblovou retransmisiou, prevádzkovateľ
káblovej retransmisie uzavrieť. Ak zmluvu neuzavrel resp. nemá platnú zmluvu, porušuje tým právo
duševného vlastníctva. Toto právo je kolektívne spravované organizáciou kolektívnej správy, v tomto
prípade navrhovateľom, na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. 2/2004 zo dňa 10.04.2007

a dohody s LITA o spoločnom výbere odmien za káblovú retransmisiu predmetov ochrany. V danej
veci mal súd za preukázané, že v článku III ods. 5 hromadnej licenčnej zmluvy uzavretej medzi
navrhovateľom a odporcom bola dojednaná rozväzovacia podmienka. Od jej splnenia záviselo, že
následky, ktoré nastali, teda práva a povinnosti z hromadnej licenčnej zmluvy, pominú. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že odporca meškal s platbou autorskej odmeny za obdobie prvého polroka

2007 vo výške vypočítanej podľa zmluvy na základe ním predloženého výkazu, nakoľko nezaplatil
vyúčtovanú platbu v celej sume ku dňu splatnosti t.j. za dobu dlhšiu ako 6 mesiacov odo dňa jej splatnosti
k15.07.2007. Potomvzmyslezmluvyprvýmdňomsiedmehomesiacat.j.od01.02.2007zmluvaprestala
platiť, t.j. odporca nemal právo na používanie diel káblovou retransmisiou, nemal udelený súhlas. Súd
mal však za nesporné, vychádzajúc z tvrdení odporcu a z dôkazu listinou odporcu- ponukou služieb

káblovej televízie, že odporca naďalej aj po 01.02.2007 prevádzkoval káblovú retransmisiu a teda
používal diela, ktoré sú predmetom autorskoprávnej ochrany. Robil tak bez súhlasu autora teda sa na
jeho úkor bezdôvodne obohacoval. Získal tak majetkový prospech bez právneho dôvodu, ktorý musí
vydať. V danom prípade sa možno domáhať peňažnej náhrady vo výške odmeny, ktorá by za získanie
takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva ( § 458a v spojení § 442a

ods. 2 Občianskeho zákonníka). Za takúto odmenu (odmenu, ktorá by za získanie takej licencie bola
zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva) považoval súd odmenu dojednanú v rámcovej
dohode uzavretej medzi SAKT a navrhovateľom dňa 03.07.2007 teda vo výške 3,99 Sk/ 0,132 Eur za
každý kalendárny mesiac a každú prípojku. Za takúto odmenu nepovažoval odmenu podľa Sadzobníka
autorských odmien za používanie diel káblovou retransmisiou vo výške 0,155 Eur, ako sa domáhal

navrhovateľ. Vychádzal pritom z povinnosti uloženej navrhovateľovi v § 81 ods. 1 písm. h) Autorského
zákona poskytovať používateľom, ktorí používajú predmety ochrany, oprávnenie na použitie predmetu
ochrany za primeraných a rovnakých podmienok. Preto súd pri výpočte výšky peňažnej náhrady
vychádzal zo sumy 0,132 eur za prípojku a mesiac, ktorá bola určená v rámcovej dohode. Počet prípojok
súd zistil z výkazov počtu abonentov a šírených programov resp. výkazov pre SOZA podľa hromadnej

licenčnej zmluvy o káblovej retransmisii za jednotlivé obdobia predložených odporcom. Za obdobie od
01.01.2007 do 30.06.2007 t.j. v čase platnosti licenčnej zmluvy vypočítal súd výšku odmeny, ktorú mal
odporca zaplatiť podľa v tom čase platnej zmluvy t.j, vo výške 2,402 Sk/0,079 Eur za prípojku a program
x 6 mesiacov. t.j., 664,24 Eur a 656,25 Eur. Zo sumy súčtu odpočítal odporom zaplatenú sumu 517,39Eur. Potom predstavuje odmena za uvedené obdobie, ktorú mal odporca na základe licenčnej zmluvy
zaplatiť navrhovateľovi, sumu 803,10 Eur. Za obdobie od 30.06.2007 do 01.02.2008 si navrhovateľ
neuplatňoval nárok na odmenu. Peňažnú náhradu za bezdôvodné obohatenie v období od 01.02.2008

do31.12.2010súdvypočítalprisadzbe0,132Eurzaprípojkuamesiac.Súdtakdospelksume11.162,67
Eur, ktorú je odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi titulom odmeny na základe licenčnej zmluvy za
žalované obdobie od 01.01.2007 do 30.06.2007 a titulom peňažnej náhrady za bezdôvodné obohatenie
v období od 01.02.2008 do 31.12.2010. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. Z vykonaného dokazovania
mal súd prvého stupňa za preukázané, že odporca sa dostal do omeškania so zaplatením odmeny a

peňažnej náhrady za obdobie od 01.01.2007 do 31.05.2009 vo výške spolu 5475,36 dňom 05.06.2009
(deň nasledujúci po navrhovateľom určenom dni splatnosti dodatočného plnenia pohľadávky uvedenom
v liste zo dňa 25.05.2009), peňažnej náhrady za obdobie od 01.06.2009 do 30.09.2009 (prepočítanej
v sadzbe 0,132 Eur) vo výške 3.199,94 dňom 08.11.2009 ( deň nasledujúci po dni splatnosti vo faktúre
č. 2092200031, ktorou žiadal navrhovateľ odporcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia), peňažnej
náhrady za jednotlivé obdobia vždy deň nasledujúci po splatnosti príslušných faktúr, ktorými navrhovateľ

žiadal odporcu o zaplatenie. V zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Obč. zák. vzniklo navrhovateľovi právo
požadovať popri plnení aj sankciu vo forme úroku z omeškania, čo aj vykonal podaným návrhom. Preto
mu súd právo na úroky z omeškania priznal. K jednotlivým dňom omeškania bola základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky v rozpätí od 1,00% do 1,5 %, teda úrok z omeškania mohol byť
najviac od 9,00 % do 9,5%. Navrhovateľ si úrok z omeškania uplatnil v sadzbe 9%, ročne t.j. v rámci

zákonom dovolenej hranice. Vo zvyšnej časti príslušenstva návrh zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, neúplne zistený
skutkový stav. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal dôvodnosťou „údajnej odmeny“ zo strany

navrhovateľa, ale len jednoduchým výpočtom, ešte i nesprávne (ak by bola odmena odôvodnená)
vyrátal výšku priznanej odmeny za autorské práva. Ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, že neskúmal
dôvod, či na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu a z akého dôvodu, ba naopak či by došlo
na strane navrhovateľa k bezdôvodnému obohateniu, keby určenú finančnú povinnosť navrhovateľovi
zaplatil. Namietal, že súd prvého stupňa neskúmal, či je navrhovateľ vôbec aktívne legitimovaný

vystupovať v spore. Mal za to, že potvrdením napadnutého rozsudku by došlo k diskriminácii členov tej
ktorej domácnosti využívajúcich služieb retransmisie voči iným v rovnakej hodnote „údajného presne
neurčeného diela“, lebo raz hradia cez koncesionárske poplatky alebo reklamy a ešte raz to isté cez
úhradu nákladov káblovému operátorovi, napriek tomu, že už raz za „údajné autorské práva“ zaplatili.
Poukázal na zákaz diskriminácie, podrobnejšie vyjadrený v Ústave Slovenskej republiky. Vyslovil názor,

že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil ustanovenia Autorského zákona, najmä ust. § 5 ods.
14. Uviedol, že verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami
na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak,
že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez toho prenosu nemohli vnímať, verejný
prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti. Súd prvého stupňa si

neuvedomil celú formuláciu AZ ust. § 5 ods. 14, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde
by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať, to znamená, že v posudzovanom prípade a tiež analogicky
u ďalších všetkých kolegov mal posúdiť právne, že retransmisia nie je verejný prenos a tým aj nové
použitie diela. Pretože aj bez odporcovej retransmisie osoby môžu vnímať to ktoré dielo, pretože územie
týchtoosôbjepokrytépôvodnýmsignálomvysielateľa. Toutoskutočnosťousataktiežsúdprvéhostupňa

nezaoberal. Osoby si len uplatnili slobodnú voľbu spôsobu príjmu programu priamo od vysielateľa
alebo spoločne v rámci ponuky telekomunikačnej služby operátora, ktorý tak isto v rovnakom území len
distribuuje pôvodný verejný prenos vysielateľa. Podmienka, aby retransmisia bola samostatným verejný
prenosom nie je naplnená. Uviedol, že jeho činnosť spočívajúca v zabezpečovaní spoločného príjmu
spadá najmä pod Autorský zákon, ust. § 5 ods. 21 a deje sa to so súhlasom pôvodného vysielateľa, keď

tento režim kontroluje Rada pre vysielanie a retransmisiu. V rozsudku spomínané Smernice Rady EHS,
sa týkajú len programov retransmisiovaných „ku nám“ z iných členských štátov EHS a subjektov, ktoré
to zaisťujú, nie ich „prevádzkovateľov“, pretože oni dostávajú tieto programy z tohto územia, vysielateľ
ich len dopravuje. Súd prvého stupňa sa nezaoberal, kto je konečný užívateľ služieb, tovaru a ostatných
zo strany navrhovateľa. Faktúry nie sú právnym dôvodom, aby ich napadnutý subjekt uhradil, a to najmä

v prípade, keď ich popiera pre ich právny dôvod. K horlivosti SOZA obísť Autorský zákon ust. § 78 ods.
3 písm. c) a d) internou zmluvou so slovenskými vysielateľmi namietal, že Autorský zákon, ako aj zák.
č. 308/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov prikazuje vysielateľovi i prevádzkovateľovi retransmisie
zabezpečiťpriobsadzovaníkanálov vtelekomunikačnejsietialebonatelekomunikačnomzariadení,abydo programovej ponuky boli zaradené programové služby vysielateľa na základe zákona a vysielateľov
s licenciou, ktoré možno prijímať bežným prijímacím zariadením v mieste príjmu na telekomunikačné
zariadenie, a to obojstranne bezplatne. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti

odporcu zaplatiť navrhovateľovi finančnú sumu podľa rozsudku, a to z dôvodu nezaplatených faktúr a z
dôvodu peňažnej náhrady za bezdôvodné obohatenie, ktoré neprijal, keď tieto uplatnené finančné sumy
v procese dokazovania nepreveril, či je navrhovateľ oprávnený tieto sumy v súdnom konaní vymáhať.
Mal za to, že nikto iný ako obchodný partner nemôže vstupovať a určovať „údajnú odmenu“ za tretiu
osobu a potom ju prostredníctvom neoprávnenej osoby vymáhať a do zmlúv s prevádzkovateľmi nemá

právo vstupovať SAKT, LITA a iné podnikateľské subjekty, ktoré s odporcom nemajú právny vzťah, a to
ani zo zákona. Poukázal na to, že programy STV, JOJ, Markíza atď. nešíri retransmisiou, ale distribuuje
na základe zmluvy s vysielateľom.
Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že odporca poskytuje verejný prenos prostredníctvom
káblových distribučných sietí - káblovú retransmisiu (§ 5 ods. 6 Autorského zákona v spojení s § 3 písm.

e) zákona o vysielaní a retransmisii č. 308/2000 Z.z.), teda je povinný v súlade s § 18 ods. 2 písm. h)
AZ získať súhlas na takýto spôsob použitia autorských práv. Programy vysielateľov, ktoré poskytuje
odporca v rámci svojej obsahovej služby za odplatu svojím zákazníkom nemajú na území Slovenskej
republiky vysporiadané autorské práva v oblasti káblovej retransmisie. Mal za to, že činnosť odporcu
v žiadnom prípade nespadá pod § 5 ods. 21 AZ, toto ustanovenie sa týka vysielateľov a subjektov,

ktoré technicky zabezpečujú pod vedením vysielatelia a na jeho zodpovednosť vysielanie vysielateľa.
Vysielatelia uzatvárajú s odporcom zmluvy, v ktorých mu udeľujú súhlas na káblovú retransmisiu ich
vysielania (§ 68 ods. 2 písm. e) AZ) a ďalej autorské a súvisiace práva je povinný vysporiadať káblový
retransmitor. Autorské práva nie sú v žiadnom prípade ošetrené v koncesionárskych poplatkoch
(úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti rozhlasového

vysielania a televízneho vysielania), prípadne v reklamách - príjem vysielateľov. Ďalej uviedol, že
odporca poukazuje na ust. § 5 ods. 14 AZ, v ktorom je definovaný verejný prenos ako šírenie alebo
predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov
súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na
miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať. Odporca dané ustanovenie vykladá tak, že

v prípade programov, ktoré sú vnímateľné v danej lokalite aj inými technickými prostriedkami nejde o
verejný prenos. Zdôraznil, že toto ustanovenie kvalifikuje verejný prenos prostredníctvom technických
zariadení ( čo sú v danom prípade odporcove káblové distribučné siete) a nehovorí o tom, že verejným
prenosom nie sú technické prostriedky v prípade, ak sa dá vnímať zvuk alebo zvuk a obraz na danom
mieste aj inými technickými prostriedkami (teda napr. individuálnymi anténami alebo internetom). Dané

ustanovenie práve naopak presne zaraďuje odporcu a jeho podnikateľskú činnosť pod verejný prenos,
konkrétne pod káblovú retransmisiu. Uviedol, že odporca vstupuje medzi pôvodného vysielateľa
a koncového užívateľa prostredníctvom vlastných káblových distribučných sietí, do ktorých vlastnou
iniciatívou zoraďuje jednotlivé programy (nielen tie, ktoré sú podľa názoru odporcu voľne šíriteľné na
danom území), ktoré následne za odplatu ponúka svojím zákazníkom a teda obchoduje okrem iného aj s

predmetmiduševnéhovlastníctva,nakoľkokáblovédistribučnésietebez„oživenia“,tedabezvysielacích
programov by boli odporcovi bezpredmetné. Odporca za odplatu zabezpečuje svojím zákazníkom
kvalitný príjem jednotlivých programov, aj tých, ktoré sú podľa názoru odporcu voľne šíriteľné. Na túto
skutočnosť bolo odporcovi udelené aj oprávnenie na retransmisiu, udelené Radou pre vysielanie a
retransmisiu. Poukázal na to, že z dôkazov, ktoré boli predložené v predmetnom spore jasne vyplýva, že

odporca poskytuje verejný prenos prostredníctvom káblových distribučných sietí (káblovú retransmisiu),
teda je povinný v súlade s § 18 ods. 2 písm. h) AZ a podľa § 78 ods. 3 písm. c) AZ získať súhlas na
takýto spôsob použitia autorských práv. Tejto svojej povinnosti si odporca bol vedomý a z tohto dôvodu
mal v minulosti s navrhovateľom uzavreté Hromadné licenčné zmluvy. Programy vysielateľov, ktoré
poskytuje odporca v rámci svojej obsahovej služby za odplatu svojím zákazníkom, nemajú na území

Slovenskej republiky vysporiadané autorské práva v káblovej retransmisie. Základným problémom
odporcu je zmena sadzby, ktorá nastala s účinnosťou od 01.07.2007 na požiadanie Slovenskej asociácie
káblových televízií (ktorej bol odporca členom) a ktorú odporca odmietol akceptovať. Do 01.07.2007
odporca žiadnym spôsobom nenamietol povinnosť uhrádzať autorské odmeny za káblovú retransmisiu
a žiadnym spôsobom nespochybnil sadzbu v zmluve uvedenú. Po ukončení zmluvného vzťahu nepodal

odporcaurčovaciužalobu(§82ods.1AZ).Tentostavpretrvalaždomomentu,kedysanavrhovateľzačal
svojich nárokov domáhať svojich nárokov súdnou cestou. Čo sa týka faktov, uvedených v predmetnom
odvolaní, odporca nenavrhol žiadne nové dôkazy a ako dôvod podaného odvolania uviedol nesprávneprávne posúdenie danej veci. Podľa súčasnej platnej legislatívy súd správne vyhodnotil skutkový stav a
zaviazal odporcu k vydaniu bezdôvodného obohatenia vo výške 11.162,67 eur s príslušenstvom.

Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu
nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky odvolacie námietky odporcu a v plnom rozsahu sa stotožňuje so

skutkovýmiaprávnymizávermisúduprvéhostupňa.Odvolacísúdsipretoosvojujedôvodynapadnutého
rozsudku a v podrobnostiach v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. na ne odkazuje. K jednotlivým námietkam
odvolateľa uvádza nasledovné:

Pokiaľ sa týka námietky odvolateľa o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa, odvolací súd túto
nepovažuje za dôvodnú. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie,

z ktorého vyplýva subjektu - navrhovateľovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva
procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už
aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane navrhovateľa), alebo pasívnej (existencia tvrdenej
povinnostinastraneodporcu)jeimanentnousúčasťoukaždéhosúdnehokonania.Súdvecnúlegitimáciu
skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa

súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal. Tým, že
prvostupňový súd rozhodol v prospech navrhovateľa, ktorému právo na odmenu dojednanú v rámcovej
dohode uzavretej medzi SAKT a navrhovateľom dňa 03.07.2007 a právo na peňažnú náhradu za
bezdôvodné obohatenie v období od 01.02.2008 do 31.12.2010 priznal, implicitne rozhodol aj o tom,
že navrhovateľ je aktívne vecne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby voči odporcovi ( rozsudok

NS SR zo dňa 29.06.2010, sp. zn. 2Cdo/205/2009). Odvolací súd k otázke aktívnej vecnej legitimácie
navrhovateľa poukazuje na listinný dôkaz vykonaný súdom prvého stupňa, a to oprávnenie č. 1/2004
vydané Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky dňa 10. apríla 2007 pre navrhovateľa, ktoré je
špecifikované ako oprávnenie na povinnú kolektívnu správu práv podľa § 78 ods. 3 Autorského
zákona platného v rozhodcom čase v odboroch ..b) káblová retransmisia hudobného diela, obdobne

na oprávnenie č. 2/2004 vydané Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky dňa 10. apríla 2007
pre LITA, ktoré je špecifikované ako oprávnenie na povinnú kolektívnu správu práv podľa § 78
ods. 3 Autorského zákona v odboroch ..c) káblová retransmisia literárneho, dramatického,.......diela.
Ďalej odvolací súd poukazuje na Dohodu LITA a SOZA o spoločnom výbere odmien za káblovú
retransmisiu predmetov ochrany zo dňa 28.11.2006, a to čl. ods. 2 bod b) predmetnej dohody,

podľa ktorej navrhovateľ vyberá za oboch od káblových retransmitorov odmeny. Povinne kolektívne
spravované práva sú autorské majetkové práva, ktoré nemôžu autori alebo iní nositelia práv (napr.
dedičia) vykonávať individuálne alebo ich môžu vykonávať len s mimoriadnymi ťažkosťami a ich výkon
by bol neefektívny a komplikovaný tak pre autorov, ako aj pre používateľov. Tieto práva si môže autor
alebo iný nositeľ autorského práva uplatňovať výlučne prostredníctvom organizácií kolektívnej správy

práv, ich individuálny výkon nie je možný. Naopak, organizácia kolektívnej správy práv je povinná za
rovnakých podmienok spravovať práva všetkých autorov, teda i tých, s ktorými neuzatvorila zmluvu o
zastúpení. V súvislosti s dôkazným bremenom na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie odvolací súd
ďalej poukazuje na § 84 ods. 1 Autorského zákona, podľa ktorého, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ
práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany

udelené oprávnenie podľa § 80 (Autorského zákona), používateľ je povinný plniť svoje povinnosti
vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo
udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.
Ustanovenie rešpektuje právo slobodnej voľby nositeľa práv. Ani toto ustanovenie, ani dôvodová
správa k nemu nerozlišuje medzi povinnou kolektívnou správou a dobrovoľnou kolektívnou správou, t.j.

správou zmluvnou. Pokiaľ zákonodarca v tomto ustanovení kolektívnu správu ako takú nerozlíšil a jej
charakter subsumoval iba pod ustanovenie § 80 Autorského zákona (podmienky udelenia oprávnenia
na výkon kolektívnej správy medzi nimi napr. menný zoznam nositeľov práv, ktorí prejavili záujem o
kolektívnu správu svojich práv žiadateľom s uvedením bydliska, štátneho občianstva a podpisu týchto
nositeľov práv, doklad preukazujúci členstvo alebo prísľub členstva v medzinárodnej organizácii a

písomnévyjadrenieaspoňtrochzahraničnýchorganizáciívykonávajúcichkolektívnusprávu,žezáväzne
prejavujú záujem o zmluvnú spoluprácu so žiadateľom, alebo menný zoznam najmenej 150 osôb
aspoň z troch iných členských štátov, ktorí záväzne prejavili záujem o kolektívnu správu svojich práv
a pod.), je dôkazné bremeno na používateľovi - v danom prípade odporcovi, aby preukázal, že nositeľpráv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, za ktoré mu patrí primeraná odmena. Inak je
povinný za použitie predmetu ochrany, organizácii kolektívnej správy v danej veci navrhovateľovi, ako
právnickej osobe, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore,

t.j. káblová retransmisia hudobného diela a (LITA) káblová retransmisia literárneho, dramatického,
hudobnodramatického, choreografického atď. diela, zaplatiť primeranú odmenu, t.j. odmenu, ktorej sa
v danej veci domáha navrhovateľ prostredníctvom návrhu. Navrhovateľ v danej veci preukazoval svoju
aktívnu vecnú legitimáciu oprávnením Ministerstva kultúry SR. Z uvedených oprávnení v súlade s
ust. § 84 Autorského zákona č. 618/2003 Z. z. odvolací súd vyvodil, že navrhovateľ je nositeľom

aktívnej vecnej legitimácie ako kolektívny správca práv autorov a iných nositeľov práv k vymedzeným
dielam šíreným káblovou retransmisiou, keď odporca nepreukázal, ako používateľ týchto diel, že ich
výrobcovia výslovne vylúčili kolektívnu správu svojich práv. Teda dôkazné bremeno bolo na strane
odporcu. Odvolací súd považuje za správny aj výpočet peňažnej náhrady vo výške 0,079 Eur za
prípojku a program v období od 01.01.2007 do 30.06.2007 a v období od 01.02.2008 do 31.12.2008
pri sadzbe 0,132 Eur za prípojku a mesiac. Z obsahu spisu vyplýva že pri určení počtu prípojok a

programov vychádzal súd prvého stupňa z nových výkazov, ktoré predložil odporca navrhovateľovi
počas konania, a z ktorých navrhovateľ vychádzal pri výpočte uplatňovanej sumy, ktorú uviedol v
prehľadnej tabuľke vo svojom podaní zo dňa 18.05.2012 (č.l. 148). Toto podanie bolo odporcovi
doručené na pojednávaní dňa 13.06.2012. Odvolací súd konštatuje správnosť použitej sadzby v
uvedenej výške v rozhodných obdobiach a správnosť spôsobu výpočtu. Námietky odporcu uvádzané

v odvolanie neboli preto dôvodné.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

V danej veci odvolací súd rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo
rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., preto súd prvého stupňa
rozhodne aj o trovách odvolacieho konania v zmysle § 224 ods.4 O.s.p..

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .