Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 8. november 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/90/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7816203865
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7816203865.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr.
Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcov: 1/ X. N., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. XX,
R. a 2/ M. N., nar. X.X.XXXX, bytom M. XXXX, M., D. republika, obaja žalobcovia zastúpení JUDr.
Pavlom Kontrom, advokátom, so sídlom Čučmianska dlhá 21, Rožňava, proti žalovanému: Združenie
klubu turistov „Volovec" pri Obci Čučma, so sídlom OcÚ Čučma, IČO: 31 274 757, zastúpený JUDr.

Jurajom Ferenčíkom, advokátom, so sídlom Krivá 23, Košice, o neplatnosť valného zhromaždenia, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 21. júna 2018, č. k. 4C/78/2016-155

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v časti týkajúcej sa žalobcu v 2. rade a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým

rozsudkom určil neplatnosť valného zhromaždenia združenia žalovaného, uskutočneného dňa
25.11.2015 (ďalej tiež len „valné zhromaždenie“) a neplatnosť tiež uznesení na tomto valnom
zhromaždení prijatých (I), ktorých výkon zároveň pozastavil (II) a priznal obom žalobcom nárok na plnú
náhradu trov konania (III).

2. Súd prvej inštancie tak v celom rozsahu vyhovel žalobe, ktorú žalobcovia skutkovo vystavali na

tvrdeniach, poukazujúcich na nedostatky pri zvolávaní valného zhromaždenia a pri posudzovaní jeho
uznášaniaschopnosti, a tiež na argumentácii o nenaplnení kvóra, potrebného podľa stanov združenia
pre zvolenie jeho predsedu a členov výkonného výboru.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistenia, že podľa knihy členov
združenia boli členmi združenia nie len zakladajúcich 22 osôb (včítane žalobcu v 1. rade) ale aj ďalších

21 osôb (včítane žalobcu v 2. rade), ktoré boli za členov prijaté po založení združenia v rozmedzí rokov
1998 až 2003. Žalovaný preto, podľa skutkového záveru prvoinštančného súdu, pri zvolávaní valného
zhromaždenia, pri posudzovaní jeho uznášaniaschopnosti a pri hodnotení naplnenia kvóra, potrebného
podľa stanov pre voľbu orgánov, nesprávne vychádzal z toho, že má (len) 22 členov. Súd prvej inštancie
tiež skutkovo ustálil, že podľa stanov bola na zvolenie členov výboru združenia potrebná nadpolovičná
väčšina hlasov všetkých členov združenia a na voľbu predsedu združenia kvórum dvoch tretím všetkých

členov združenia. Na valnom zhromaždení však podľa jeho zistenia za žiadneho z kandidátov na funkciu
člena výboru a predsedu združenia, stanovami predpokladaný počet členov nehlasoval, a to ani za
predpokladu, že by bol správny stav členov, z ktorého vychádzal žalovaný.

4. Súd prvej inštancie posúdil určovaciu žalobu ako procesne prípustnú podľa ust. § 137 písm. c) C.s.p. s
poukazom na to, že ust. § 15 ods. 1 zák. č. 83/1990 Zb., v znení účinnom do 30.6.2016, priamo zakladalo

právo člena združenia domáhať sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia jeho orgánov súdom. Pokiaľ
ide o lehotu, ktorú na podanie žaloby toto zákonné ustanovenie určovalo, súd prvej inštancie vyšiel ztoho, že lehota 6 mesiacov počítaná od prijatia rozhodnutia by uplynula dňa 25.5.2016 a že preto žaloba
doručená súdu v tento deň, bola podaná včas.

5. Hmotnoprávne posúdenie uplatneného nároku súdom prvej inštancie bolo založené na aplikácii ust.
§ 3 ods. 3 zák. č. 83/1990 Zb., ktoré úpravu práv a povinností členov združenia ponecháva na stanovy
združenia a v jeho intenciách na zistení, že uskutočnenie valného zhromaždenia a uznesenia na ňom
prijaté sú v rozpore so stanovami združenia žalovaného. S týmto odôvodnením súd prvej inštancie
určil ich neplatnosť. Zároveň s použitím ust. § 15 ods. 2 zák. č. 83/1990 Zb., v znení účinnom do

30.6.2016 pozastavil výkon uznesení prijatých na valnom zhromaždení, s vysvetlením, že takýto zásah
vyžaduje faktické usporiadanie pomerov, nakoľko napádanými uzneseniami došlo k zmenám v orgánoch
združeniaakpovereniunovozvolenýchosôbrealizovaťkonkrétnekrokysmerujúcekuchopeniufaktickej
moci nad majetkom združenia. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom
na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. plným procesným úspechom žalobcov v spore.

6. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací
súd zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu proti žalobcom nárok na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie. V odvolaní žalovaný namietal proti skutkovému záveru súdu prvej inštancie o
počte jeho členov v čase uskutočnenia valného zhromaždenia; nesúhlasil v tomto smere so spôsobom
dôkazného hodnotenia knihy členov súdom prvej inštancie, ani s jeho zisteniami, že žalobca v 1. rade

patril medzi zakladajúcich členov združenia, a že dodatočne sa členom združenia stal tiež žalobca v
2. rade. Odvolateľ mal výhrady tiež k rozsahu vykonaných dôkazov s poukazom na to, že súd prvej
inštancie nevykonal ním navrhovaný dôkaz výsluchom žalobcu v 2. rade. Podľa názoru žalovaného
vykonané dôkazy umožňovali prijať skutkový záver, že stav členov združenia zodpovedal zoznamu,
z ktorého vychádzal pri zvolaní valného zhromaždenia. Žalovaný v tejto súvislosti konštatoval, že

súd prvej inštancie bagatelizoval tento dôkaz (zoznam členov) s odôvodnením, že bol vyhotovený na
podklade spomienok niektorých členov združenia, hoc v konaní dostatočne vysvetlil, a tiež i preukázal,
že tento zoznam mal objektívny podklad. Kvôli týmto skutkovým vadám sa podľa odvolateľa súd prvej
inštancie nesprávne vysporiadal tiež s otázkou oprávnenia žalobcov na podanie žaloby o preskúmanie
rozhodnutia združenia, ktoré ust. § 15 ods. 1 zák. č. 83/1990 Zb., v znení účinnom do 30.6.2016,

zakladá výlučne členovi združenia. Bezprostredne s tým súvisí podľa žalovaného tiež nesprávnosť
posúdenia otázky procesnej prípustnosti určovacej žaloby súdom prvej inštancie. Žalovaný v tejto
súvislosti zastával názor, že žaloba žalobcov, ktorí nie sú členmi združenia, nie je prostriedkom ochrany
podľa tohto zákonného ustanovenia, a preto je nesprávny záver prvoinštančného súdu, že procesná
prípustnosť určovacej žaloby vyplýva na základe odkazu v ust. § 137 písm. c) C.s.p. z právneho

predpisu. Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi napadnutému rozsudku nedostatky v procesnom
postupepriodôvodňovanírozhodnutia,neúplnosťanesprávnosťskutkovýchzisteníapoukazujúcimitiež
na prítomnosť právnych vád rozhodnutia, žalovaný podľa úvahy odvolacieho súdu uplatnil odvolacie
dôvodypodľaust.365ods.1písm.b),e),f)ah)C.s.p.Vodvolanížalovanýmformálneoznačenýodvolací
dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a

výhradami, ktoré by poukazovali na nesplnenie procesných podmienok konania, a tak podľa posúdenia
odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod odvolateľom materiálne a preto ani procesne účinne
uplatnený. Odvolací súd však tejto súvislosti poznamenáva, že na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok sa v odvolacom konaní prihliada, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380
ods. 2 C.s.p.)

7. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrili.

8. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 11Co/280/2018 z 26. júna 2019 zmenil napadnutý
rozsudok tak, že žalobu zamietol a priznal žalovanému voči obom žalobcom nárok na plnú náhradu

trov celého konania. K tomuto rozhodnutiu dospel odvolací súd na podklade záveru o prekludovaní
práva oboch žalobcov domáhať sa súdneho prieskumu rozhodnutí prijatých na valnom zhromaždení
dňa 25.11.2015, v dôsledku uplynutia zákonom určenej lehoty na uplatnenie nároku na súde, plynúcej
odo dňa, keď sa o týchto rozhodnutiach žalobcovia dozvedeli. Odvolací súd pritom vyšiel zo skutkového
zistenia, že podľa zápisnice zo dňa 17.3.2016 sa v tento deň uskutočnilo iné valné zhromaždenie

združenia žalovaného, ktorého sa zúčastnil žalobca v 1. rade, zároveň zastupujúci žalobcu v 2.
rade, v priebehu ktorého sám žalobca v 1. rade informoval o vytýkaných nedostatkoch valného
zhromaždenia dňa 25.11.2015 a konštatoval, že valné zhromaždenie nebolo uznášaniaschopné a voľba
orgánov združenia, nakoľko k nej nedošlo nadpolovičnou väčšinou všetkých členov, nie je platná.Na podklade takto prezentovaných nedostatkov valného zhromaždenia dňa 25.11.2015, došlo podľa
obsahu zápisnice na valnom zhromaždení dňa 17.3.2016 k opakovanej voľbe orgánov združenia. Podľa
nadväzujúceho skutkového nálezu odvolacieho súdu, žalobca v 1. rade priamo a žalobca v 2. rade

prostredníctvom žalobcu v 1. rade, ktorý v jeho mene konal na valnom zhromaždení dňa 17.3.2016, sa
najneskôr v priebehu tohto valného zhromaždenia dozvedeli o tom, že sa dňa 25.11.2015 uskutočnilo
valné zhromaždenie, na ktorom tento orgán prijal rozhodnutia, pričom evidentne disponovali už aj tými
istými informáciami o nedostatkoch tohto valného zhromaždenia, ktorými skutkovo odôvodnili žalobu.
Podľa posúdenia odvolacieho súdu preto najneskôr nasledujúcim dňom (§ 122 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) začala žalobcom plynúť subjektívna lehota 30 dní na uplatnenie súdneho prieskumu
rozhodnutí, prijatých na valnom zhromaždení združenia žalovaného dňa 25.11.2015 a uplynula dňa
16.4.2016, nakoľko bola žaloba podaná na súde až dňa 25.5.2016.

9. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3 Cdo 17/2020 z 21. apríla 2021 rozsudok Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 11Co/280/2018 z 26. júna 2019 v časti týkajúcej sa žalobcu v 2. rade v dovolacom

konaní zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie žalobcu v
1. rade proti rozsudku odvolacieho súdu bolo tým istým rozhodnutím najvyššieho súdu odmietnuté. V
kasačnom rozhodnutí dovolací súd vyšiel zo správnosti úvah odvolacieho súdu, pokiaľ ide o posúdenie
plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty u žalobcu v 1. rade (bod 23 odôvodnenia); nestotožnil sa však
s jeho záverom, že rovnako ako žalobcovi v 1. rade začala plynúť subjektívna prekluzívna lehota aj

žalobcovi v 2. rade, preto, že na valnom zhromaždení dňa 17.3.2016 žalobca v 1. rade konal aj
v jeho mene. Podľa názoru najvyššieho súdu je pre začatie plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty
podľa § 15 ods. 1 zák. č. 83/1990 Zb., v znení účinnom do 30.6.2016, obdobne ako v prípade plynutia
subjektívnej premlčacej doby pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, významná
skutočná vedomosť člena združenia o existencii napadnuteľného rozhodnutia jeho orgánu, pričom

„...dôkazom získania takejto vedomosti u člena združenia, ktorý na svoje zastupovanie splnomocnil
iného člena (splnomocniteľa), nie je získanie vedomosti zástupcom (splnomocnencom)“.

10. Krajský súd v Košiciach po čiastočnom zrušení rozsudku sp. zn. 11Co/280/2018 z 26. júna 2019
dovolacím súdom, v ďalšom konaní opätovne prejednal odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného

súdu Rožňava sp. zn. 4C/78/2016 z 21. júna 2018, v časti týkajúcej sa žalobcu v 2. rade. Predmetom
odvolacieho prieskumu teda nebol uplatnený nárok žalobcu v 1. rade, nakoľko, ako už bolo zmienené,
bolo o ňom právoplatne rozhodnuté a na tomto stave sa nič nezmenilo ani v dovolacom konaní.

11. Podľa ust. § 15 ods. 1 zák. č. 83/1990 Zb., o združovaní občanov, v znení účinnom do 30.6.2016,

ak člen združenia považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa
stanov podať opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa,
keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho
preskúmanie.

12. V citovanom zákonnom ustanovení sú vymedzené špecifické podmienky procesnej i vecnej
legitimácie žalobcu v spore o ochranu pred nezákonným rozhodnutím orgánu združenia alebo
rozhodnutím orgánu združenia, ktoré je v rozpore so stanovami. Podľa tejto úpravy je ochrana pred
rozhodnutiami orgánov združenia poskytnutá len členom združenia (procesná legitimácia) a len v
určených lehotách (vecná legitimácia).

13. Už v rozsudku sp. zn. 11Co/280/2018 z 26. júna 2019 odvolací súd vysvetlil, že ak člen združenia
považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný
prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže sa na súde domáhať jeho preskúmania
len do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel (subjektívna lehota), najneskôr však do 6 mesiacov od

rozhodnutia (objektívna lehota). Tieto lehoty sú prepadnými (prekluzívnymi), a preto právo domáhať
sa súdneho prieskumu rozhodnutia ich márnym uplynutím zanikne. Procesným následkom uplatnenia
takto zaniknutého práva je, že žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu združenia podaná
po uplynutí prekluzívnej lehoty, musí byť už len z tohto dôvodu zamietnutá, z čoho logicky vyplýva, že
za takého stavu súd nemá procesný priestor na vecný prieskum rozhodnutia orgánu združenia.

14. Rovnaké miesto z pohľadu procesnej ekonómie i dopadu na úspešnosť žaloby, má aj otázka statusu
žalobcu. Zákon totiž v citovanom ustanovení poskytuje ochranu pred rozhodnutiami orgánov združenialen jeho členom, a preto súd môže pristúpil k ich vecnému prieskumu len v prípade, že členstvo žalobcu
v združení nie je sporné alebo po tom, čo túto spornú otázku predbežne vyrieši v prospech žalobcu.

15. Význam primárneho vyriešenia tejto otázky vyzdvihol v konaní žalovaný, ktorý v rámci svojej
obrany v spore v konkrétnych súvislostiach (s odkazom predovšetkým na knihu členov a svedecké
výpovede v konaní vypočutých členov) spochybnil členstvo žalobcu v 2. rade v konaní a celkom správne
argumentoval, že vo vzťahu k tejto skutkovej okolnosti povinnosť tvrdenia i jej zodpovedajúce dôkazné
bremeno v konaní zaťažujú žalobcu. Odvolací súd v tejto spojitosti poukazuje na to, že v právnej praxi

sa judikovalo, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej procesnej strane, ktorá z
ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Obo/52/2010 z 24. júna 2010). Výstižný záver k tejto otázke formuloval Najvyšší súd SR
napríklad tiež v uznesení sp. zn. 6 MCdo/17/2010 z 28. marca 2012, v zmysle ktorého skutočnosti
navodzujúcežalovanéprávomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťou
žalovaného. Obdobne i Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 24/2019 z 9. júna 2020 konštatoval,

že z prejednacej zásady vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná
dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa
domáha.

16.Podľaodôvodnenianapadnutéhorozsudku(bod25)dospelsúdprvejinštanciekskutkovémunálezu,

že žalobca v 2. rade bol členom združenia žalovaného na podklade prezenčných listín zo dňa 17.1.2002
a 2.9.2003, v ktorých sú uvedené mená žalobcov, pričom autenticitu oboch písomností vyvodil z toho,
že sú na nich (bez námietok) uvedení a podpísaní tiež Ing. J. X. a O. A. st. (jedná sa o osoby, ktoré boli
zvolené do orgánov združenia na spornom valnom zhromaždení, pozn. odv. súdu). Tomuto záveru súdu
prvej inštancie je potrebné kriticky vytknúť hneď niekoľko zásadných momentov. V prvom rade zostala

pri hodnotení tohto dôkazu bez povšimnutia zo strany prvoinštančného súdu skutočnosť, že na oboch
prezenčných listinách (zo dňa 17.1.2002 čl. 87 a zo dňa 2.9.2003 čl. 89) je osoba žalobcu v 2. rade
zapísaná dodatočne (rukou) na poslednom mieste, z čoho vyplýva, že o podobe, v akej bola prezenčná
listina v čase keď ju podpísali Ing. J. X. a O. A. st. nemožno mať istotu. Preto nevyhnute podpisom,
ktorými tieto osoby formálne potvrdili účasť na valných zhromaždeniach (nie správnosť prezenčnej

listiny), nemožno bez ďalšieho prisudzovať výpovednú hodnotu vo vzťahu k okolnostiam zápisu údajov o
žalobcovi v 2. rade v nej (prezenčnej listine). Súd prvej inštancie pochybil tiež pri hodnotení tohto dôkazu
v kontexte iných vykonaných dôkazov.

17. Vo všeobecnosti v odôvodnení rozsudku podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p. musí súd tiež vyjadriť, akými

úvahamisariadilprihodnotenídôkazov.Dôkazytotižnestačíibavykonaťainformáciuznichvyplývajúcu
preniesť do odôvodnenia rozhodnutia, ale je nutné ich tiež náležite vyhodnotiť, a teda posúdiť ich
vierohodnosť a relevantnosť. V tomto smere významnú úlohu zohráva zásada voľného hodnotenia
dôkazov, ktorú je potrebné v civilnom sporovom konaní bezvýhradne uplatňovať. Táto zásada umožňuje
voľný myšlienkový proces súdu, ktorého výsledkom je záverečné presvedčenie ohľadne posudzovanej

spornej skutkovej otázky. Súd vykonané dôkazy hodnotí podľa svojich vlastných záverov, opierajúcich
sa o skúsenosti a logiku (por. Zoulík, F.: Soudy a soudnictví, C.H.Beck, Praha 1995, str. 130). V
civilnom sporovom konaní je uvedená zásada zakotvená v ust. § 191 C.s.p., podľa ktorého súd hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko čo vyšlo počas konania najavo. Voľné hodnotenie dôkazov sa

okrem iného opiera tiež o povinnosť súdu vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy, majúce k spornej
skutočnosti výpovednú hodnotu bez zreteľa na to, či potvrdzujú alebo vyvracajú tvrdenia strán. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu,
získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi
závermi (por. napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26.1.2010). ÚS SR vo svojom

náleze sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12.6.2008 príznačne vyjadril hneď niekoľko ďalších úvah, vzťahujúcich sa
na proces hodnotenia dôkazov a spôsob jeho premietnutia v odôvodnení rozhodnutia. Uviedol tu medzi
iným tiež, že „...kontrola (voľného hodnotenia dôkazov súdom) sa uskutočňuje najmä prostredníctvom
inštitútu odôvodnenia rozsudku...“, že ...“ súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a
ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať

pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol
vôbec zaoberať.“ a napokon, že „nie je prípustný eklektický (náhodilý) a neopodstatnený výber
dôkazov smerujúci k jednostranným záverom“. Nemožno v tejto súvislosti nespomenúť tiež záver
vyjadrený ÚS SR v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 300/06 zo 4.1.2007 v zmysle ktorého „Len objektívnympostupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi
zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie“. Z pohľadu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.

1 písm. f) skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy,
ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním alebo vyšli
za konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré
vyšli v konaní najavo, vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo

vykonanomdokazovanívtedy,aksatýkatakýchpodstatnýchskutočností,ktorébolivýznamnézhľadiska
hmotnoprávneho posúdenia veci (por. napr. NS SR 1 MCdo 4/2009)

18. Súd prvej inštancie v rozpore s týmito právnou praxou aprobovanými kritériami pre hodnotenie
dôkazov a pre spôsob vyjadrenia tohto myšlienkového postupu v odôvodnení napadnutého rozsudku,
objektívne nevyhodnotil dostupné dôkazy vo vzťahu k spornému členstvu žalobcu v 2. rade v

združení žalovaného, ale obmedzil sa len na neprípustné selektívne vyjadrenie faktov, ktoré z jeho
pohľadu skutkové tvrdenie žalobcu v 2. rade potvrdzujú. Pritom ale dôkazy svedčiace o opaku
bez akéhokoľvek vyhodnotenia vierohodnosti a pravdivosti vo svojich skutkových záveroch nevzal
do úvahy, naviac bez toho, aby tento prístup v odôvodnení zmysluplne vysvetlil. Súd prvej inštancie
predovšetkým úplne odignoroval knihu členov združenia, ktorú v konaní predložili samotní žalobcovia,

s tvrdením, že reprezentuje „...posledný známy počet členov, ktorí jediní mali právo na napádanom
valnom zhromaždení hlasovať...“, v ktorej podľa zistenia odvolacieho súdu žalobca v 2. rade nefiguruje.
Prehliadol tiež svedecké výpovede členov združenia, ktorí sa na žalovaného v 2. rade ako člena
združenia nevedeli rozpamätať. Nevzal do úvahy ani fakt, že hoc na prezenčných listinách zo dňa
17.1.2002 a 2.9.2003 je žalobca v 2. rade dopísaný (bližšie v bode 15 odôvodnenia) v prezenčnej listine

zo dňa 7.10.2003 už nefiguruje. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada vyzdvihnúť, že v koní vyšlo
najavo,žedokumentáciuzdruženiažalovanéhomalanastarostimatkažalobcuv1.rade(zapisovaniedo
knihy členov nevynímajúc) a poukázať tiež na fakt, že v doterajšom priebehu konania žalobca v 2. rade
neozrejmilokolnostivznikusvojhočlenstvavzdruženížalovanéhoanepredložilžiadendôkazotom,žek
tomu došlo postupom predpokladaným v stanovách (napr. prihláška, zápisnica z valného zhromaždenia,

uznesenie výboru, členská legitimácia, doklad o zaplatení členského poplatku a pod.), prípadne iným v
združení zaužívaným spôsobom, alebo preukazujúci, že sa na činnosti alebo aktivitách združenia ako
člen reálne zúčastňoval (až na už sporné zápisnice). Za tohto stavu sa javí byť celkom nepochopiteľným,
že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek vysvetlenia nereflektoval na žalovaným niekoľkokrát prednesený
návrh vypočuť v konaní žalobcu v 2. rade. Pozornosti odvolacieho súdu v tejto spojitosti neušla ani

ďalšia súvislosť, a síce že i zástupca žalobcov v podrobnostiach o skutkovom deji v konaní odkazoval
(aj) na výpoveď žalobcu v 2. rade (napr. v podaní zo 6. 11.2016), čo úlohu a význam tohto dôkazu v
spore bezpochyby umocňovalo.

19. Vo svetle týchto skutočnosti je zrejmé, že záver súdu prvej inštancie o procesnej legitimácii

žalobcu v 2. rade (vo význame oprávnenia vymáhať právo), opierajúci sa len o prezenčné listiny z
členskej schôdze združenia žalovaného zo dňa 17.1.2002 a zo dňa 2.9.2003, nemôže obstáť, nakoľko
skutkové zistenie o členstve žalobcu v 2. rade v združení žalovaného nemá v podstatnej časti oporu
vo vykonanom dokazovaní a zároveň jeho odôvodnenie neposkytuje ani len základné vysvetlenie,
prečo prvoinštančný súd nevykonal dokazovanie v celej navrhovanej šírke a prečo sa niektorými

z vykonaných dôkazov, nezaoberal. Nakoľko tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho
procesných dôsledkov, nebolo možné efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu
dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. neostávalo iné
ako rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa žalobcu v 2. rade (v napadnutom vyhovujúcom
výroku i v závislom výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným), zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

20. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie v prvom rade opätovne sa vysporiadať so
spornou skutkovou okolnosťou členstva žalobcu v 2. rade v združení žalovaného, od ktorej závisí jeho
procesná legitimácia - oprávnenie domáhať sa súdnej ochrany podľa § 15 ods. 1 zák. č. 83/1990 Zb.,

v znení účinnom do 30.6.2016. K tomu v intenciách vytknutých nesprávností a vysloveného právneho
názoru, vyvodí zodpovedajúce skutkové zistenia z už vykonaných dôkazov, eventuálne umožní stranám
uplatniť i ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Len v prípade záveru, že žalobca v
2. rade bol v čase sporného valného zhromaždenia členom združenia žalovaného prvoinštančný súdpristúpi k posúdeniu zákonnosti a súladu so stanovami rozhodnutí prijatých na valnom zhromaždení dňa
25.11.2015 v intenciách žalobcom v 2. rade vytýkaných nedostatkov. V novom rozhodnutí prvoinštančný
súdvezmedoúvahylentieskutočností,ktorévyšli(vyjdú)vkonanínajavo(Čl.11ods.4C.s.p.)procesne

správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri právnom posudzovaní veci vyjde z právneho názoru
odvolacieho súdu (§391 ods. 2 C.s.p.), tak ako ho vyjadril v tomto uznesení. Nové rozhodnutie súd
prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadal so všetkými skutkovo
a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň aby
odôvodnenienielenformálnespĺňalonáležitostipožadovanéust.§220ods.2C.s.p.,aleabyimateriálne

zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.

21. Na dôvažok odvolací súd pripomína povinnosť aj bez námietky či prostej iniciatívy strán, skúmať
otázku zachovania zákonnej lehoty pre podanie žaloby ešte pred jej vecným prejednaním. Skutkovým
podkladom tohto myšlienkového procesu sú všetky skutočnosti, ktoré v spore vyšli najavo, bez ohľadu
na to, ktorá strana ich svojou procesnou iniciatívou do konania vniesla. Pokiaľ takéto skutočnosti v

akomkoľvek štádiu konania, ďalšie konanie nevynímajúc, odôvodňujú záver, že žaloba bola podaná po
zákonom určenej lehote, stáva sa už ďalšie dokazovanie, hodnotenie dôkazov i právne posudzovanie
veci tiež z pohľadu splnenia ostatných hmotnoprávnych predpokladov, nadbytočným. V záujme vyhnúť
sa prípadným pochybeniam pri posudzovaní zachovania zákonnej lehoty pre uplatnenie súdnej ochrany
podľa § 15 ods. 1 zák. č. 83/1990 Zb., v znení účinnom do 30.6.2016, odvolací súd akcentuje

potrebu riadiť sa právnym názorom vysloveným v tejto otázke dovolacím súdom (bližšie v bode 9 tohto
uznesenia) a poukazuje tiež na to, že dôkazné bremeno k skutkovým okolnostiam opodstatňujúcim
záver o prekludovaní uplatneného nároku v spore zaťažuje stranu žalovaného (bližšie v bode 15 tohto
uznesenia).

22. V ďalšom konaní rozhodne súd prvej inštancie o všetkých trovách (vo vzťahu medzi žalobcom v 2.
rade a žalovaným) vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p) a aj konania dovolacieho.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.