Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. december 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/8/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119212626
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8119212626.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov

senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobkyne: mal. I. T., F..
XX.XX.XXXX, T. Č. XXXX/XX, XXX XX H., zastúpenej opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Prešov, so sídlom Slovenská 87, 080 01 Prešov, proti žalovanému: D. C.Š., F.. XX.XX.XXXX, T.
Š. XXX, XXX XX Š., právne zastúpenému JUDr. Martinom Tobiašom, advokátom, IČO: 52 639 398, so
sídlomProtifašistickýchbojovníkov4,08001Prešov,ourčenie,žežalobkyňajededičkoupoporučiteľke,
oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduPrešov,č.k.10C/32/2019-92z20.júla2020takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Nepriznáva sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil, že žalobkyňa mal. I.
T., F.. XX.XX.XXXX, T. Č. XX, XXX XX H. je zákonnou dedičkou v III. dedičskej skupine po poručiteľke E..
E. C., F.. XX.XX.XXXX, naposledy bytom H., Č. XXXX/XX, zomr. XX.XX.XXXX a priznal žalobkyni proti
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením.

2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd určil, že je dedičkou v
III. dedičskej skupine po poručiteľke E.. E. C., F.. XX.XX.XXXX, naposledy bytom H., Č. XXXX/XX,
zomr. XX.XX.XXXX. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že bola predbežným opatrením Okresného
súdu Lučenec, č. k. 17P/63/2014-23 z 1. októbra 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. januára
2015, zverená do osobnej starostlivosti poručiteľke E.. E. C.. Následne bola rozhodnutím Okresného
súdu Lučenec, č. k. 17P/63/201-110 z 28. januára 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. februára
2016, zverená do pestúnskej starostlivosti E.. E. C.. Po smrti E.. E.S. C. bolo v dedičskej veci

dokazovaním zistené, že prichádza do úvahy ako dedička zo zákona v III. skupine, a to z titulu
spolužijúcej osoby. V zmysle týchto zistení jej Okresný súd Prešov prostredníctvom notára JUDr.
Vladimíra Čuchtu, povereného Okresným súdom Prešov funkciou súdneho komisára v dedičskej veci
po poručiteľke ustanovil za procesného opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov (ďalej
aj „úrad“). Uznesením Okresného súdu Prešov vydaným notárom JUDr. Vladimírom Čuchtom ako
súdnym komisárom, č. k. 26D/621/2018-95 zo 16. januára 2019 bola jej účasť v dedičskom konaní
ukončená. Okresný súd v odôvodnení tohto uznesenia konštatoval, že na to, aby mohla dediť titulom

spolužijúcej osoby musia byť kumulatívne splnené podmienky trvania spolužitia v jednej domácnosti
minimálne po dobu jedného roka pred smrťou poručiteľky a starostlivosti o spoločnú domácnosť alebo
odkázanosti výživou na poručiteľa, ale aj to, že podmienka odkázanosti výživou nebola v jej prípade
naplnená. Okresný súd Prešov uznesením, č. k. 26D/621/2018-149 z 13. mája 2019 zrušil uznesenie,č. k. 26D/621/2018-95 zo 16. januára 2019 a vrátil vec notárovi ako súdnemu komisárovi na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Okresný súd Prešov v tomto rozhodnutí okrem iného konštatoval, že za
osobu odkázanú výživou na poručiteľa možno považovať aj osobu zverenú poručiteľovi do pestúnskej

starostlivosti.Zároveňvšakuviedol,žemedziúčastníkmidedičskéhokonaniajespornáskutkovástránka
veci, a to zistenie konkrétnych okolností akou mierou sa poručiteľka nebohá E.. E. C. podieľala na výžive
maloletej I. T.. Okresný súd Prešov prostredníctvom súdneho komisára odkázal v zmysle ustanovenia
§ 194 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej aj „CMP“) jej opatrovníka na
podanie žaloby o určenie, že maloletá je dedičom po poručiteľke. V osobnej starostlivosti poručiteľky

bola od jedného a pol roka svojho veku. Poručiteľka sa o ňu vždy riadne starala a poskytovala jej
adekvátnustarostlivosť,čopotvrdzujúsprávy,ktorépodalopatrovníkvzmysleustanovenia§44azákona
č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSOD a SK“) súdu (v konaní vo veciach maloletých
detí. Za jedinú formu jej príjmu možno považovať opakovaný príspevok dieťaťu, ktorý jej bol v zmysle
ustanovenia § 5 zákona č. 627/2005 Z. z. o príspevkoch na podporu náhradnej starostlivosti o dieťa

(ďalej len „zákon o príspevkoch na podporu náhradnej starostlivosti o dieťa“) v období od 1. januára
2015 do 31. augusta 2017 priznaný vo výške 138,13 eur mesačne a v období od 1. septembra 2017
do 30. apríla 2018 priznaný vo výške 139,09 eur. Počas trvania pestúnskej starostlivosti navštevovala
predškolské zariadenie na Č. K. XX R. H., kde jej poručiteľka hradila stravné a školné vo výške 51,-
eur mesačne. Zároveň jej poručiteľka hradila lieky, nakoľko mala diagnostikovanú chronickú bronchitídu,

kardiologické ochorenie a vývinovú nezrelosť. Ďalej jej poručiteľka zabezpečovala stravu, ošatenie,
hygienické potreby, hračky školské potreby a dary, čím jej zabezpečovala aj riadny fyzický, rozumový,
citový, morálny a sociálny vývin a vývin osobnej integrity. Poručiteľke na pokrytie všetkých jej potrieb
nepostačovalopakovanýpríspevokdieťaťu,ktorýjejbolpriznaný.Poručiteľkaajztohtodôvodupoberala
počas obdobia trvania pestúnskej starostlivosti rôzne formy štátnych sociálnych dávok, ktoré spoločne

so svojím príjmom využívala na hradenie nákladov spojených s jej riadnou výchovou. Poručiteľka jej
prispievala na výživu vo veľmi výraznej miere, čo potvrdzuje kvalitatívna úroveň poskytnutej pestúnskej
starostlivosti. Je dôvodné prezumovať, že v prípade, ak by poručiteľka využívala peňažné prostriedky
neúčelne, oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately by počas návštev v rodine takýto
stav konštatovalo a prijalo by príslušné opatrenia, nakoľko by to ohrozovalo jej zdravý vývin. Zdôraznila,

že za osobu odkázanú výživou na poručiteľa sa považuje aj osoba, ktorá nemala vlastný zdroj príjmov
na úhradu svojich osobných potrieb a nemala voči nikomu nárok na ich úhradu, poručiteľ jej však
dobrovoľne a bezplatne toto plnenie poskytoval. Pôjde zväčša o príbuzných v pobočnej línii, ale aj o
známych či priateľov. Patria sem aj osoby zverené poručiteľovi do pestúnskej starostlivosti, prípadne
pestún, o ktorého sa poručiteľ staral (in. Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko,

F., Tomačovič, M. a kol. Občiansky zákonník, I., II. § 1- 88. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015m s,
1656-1658). Okrem toho poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo
3233/2009, v ktorom dovolací súd uviedol, že požiadavka odkázanosti dediča výživou na poručiteľa
v zmysle ustanovenia § 474 ods. 1 a § 475 ods. 1 Obč. zák. je splnená vždy vtedy, keď poručiteľ,
aj bez povinnosti vyplývajúcej zo zákona, buď úplne zabezpečoval pokrytie všetkých potrieb výživy

dediča, alebo sa na pokrytí týchto potrieb aspoň významnou mierou podieľal, v druhom z uvedených
prípadov nie je rozhodujúce akým spôsobom a z akého (právneho) dôvodu boli pokryté zostávajúce
potreby výživy dediča. Otázka „významnosti“ miery, s akou sa poručiteľ podieľal na výžive dediča, je vždy
otázkou posúdenia konkrétnych okolností prípadu. (Krajčo, J., Občiansky zákonní pre prax Komentár.
Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP. Bratislava: EUROUNION, 2015, s. 2056.). V tejto súvislosti

dodala, že štát, na výživu ktorého má byť dieťa v pestúnskej starostlivosti odkázané, prispieva pestúnovi
sumou, ktorou nie je možné zabezpečiť dieťaťu všetky jeho vývinové potreby (stravu, ošatenie, školské
pomôcky, zdravotnú starostlivosť, záujmové krúžky, voľnočasové aktivity atď.). Fyzická osoba, ktorá má
záujem stať sa pestúnom, musí v zmysle ZoSOD a SK okrem iného preukázať také majetkové pomery,
ktorými dokáže zabezpečiť ekonomickú funkciu rodiny s prijatým dieťaťom. Vyplýva z toho predpoklad

štátu, že budúci pestún bude schopný zo svojich príjmov zabezpečiť všetky vývinové potreby dieťaťa
tak, ako mu to bude uložené súdom a v rozsahu, v akom by túto povinnosť mali vykonávať rodičia
dieťaťa. V opačnom prípade by záujemcovia o pestúnsku starostlivosť neboli povinní predložiť k svojej
žiadosti o zapísanie do zoznamu žiadateľov o náhradnú rodičovskú starostlivosť doklad o majetkových
pomeroch na preukázanie primeraného majetkového základu na plnenie ekonomicko-zabezpečovacej

funkcie rodiny, ktorý je jedným z nevyhnutných predpokladov na zapísanie do zoznamu žiadateľov v
zmysle ustanovenia § 35 ods. 3 písm. c) ZoSOD a SK.
2.2 Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a navrhol, aby súd konanie zastavil z dôvodu, že od
vydania uznesenia o ustanovení procesného opatrovníka došlo k zmene stavu, čo bolo potvrdené ajvýpoveďou samotnej zamestnankyne Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov na pojednávaní
konanom 10. januára 2019 pred súdnym komisárom, pričom z jej výpovede vyplynulo, že zákonní
zástupcovia žalobkyne už nie sú v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody. Súd napriek tomu, že

došlo k zániku dôvodov pre ustanovenie procesného opatrovníka nezrušil toto procesné opatrovníctvo
a ďalej vo veci konal s ustanoveným procesným opatrovníkom - Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Prešov. Zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) neupravuje možnosť
ustanoviť strane, ktorá nie je spôsobilá samostatne konať pred súdom za procesného opatrovníka Úrad
práce sociálnych vecí a rodiny. Napriek tomu bol tento maloletej žalobkyni ustanovený za procesného

opatrovníka. Úrady práce sociálnych vecí a rodiny od 1. januára 2015 nedisponujú právnou subjektivitou.
Právna subjektivita prešla z úradov práce, sociálnych vecí a rodiny na Ústredie práce, sociálnych vecí
a rodiny. Pokiaľ sa úrad rozhodol podať túto žalobu, už v úvode tejto žaloby mal uviesť dôvody, pre
ktoré má za to, že práve on je povinný a oprávnený podať za maloletú žalobu, a to aj bez toho, aby
o tom upovedomil rodičov - zákonných zástupcov maloletej a na základe čoho prevzal právo podať za
maloletú žalobu, a to aj s vedomím možného následku v prípade neúspechu žalobkyne v tomto konaní

v znášaní trov konania zahŕňajúcich trovy právneho zastúpenia. Práve podaním žaloby bez súhlasu
maloletej a bez súhlasu jej rodičov - zákonných zástupcov vystavil úrad rodičov maloletej tomu, že aj
keď nie sú stranami v tomto konaní, budú v konečnom dôsledku znášať pri prípadnom neúspechu trovy
konania úspešnej strany. Úrad si pri podaní žaloby zrejme neuvedomil ani to, že podaním žaloby a
prípadným rozhodnutím o tejto žalobe, ktoré by bolo v prospech maloletej, by vzhľadom na nedostatok

veku maloletej došlo k tomu, že v prípade dedenia majetku po poručiteľke by na nadobudnutie tohto
majetku bolo potrebné súdne rozhodnutie, ktorým by bol nahradený súhlasný prejav vôle maloletej,
samozrejme za účasti rodičov - zákonných zástupcov maloletej a s udržaním ktorého by maloletej
nepochybne vznikli nemalé náklady, pričom je otázne, akým spôsobom by došlo k znášaniu týchto
nákladov, keďže úrad by tieto náklady na udržiavanie tohto majetku iste neznášal. Nadobudnutý majetok

by kvôli nedostatočnému veku maloletej spravovali jej rodičia, pričom na správu tohto majetku by
bolo potrebné uhrádzať náklady s tým spojené, energie, bytový fond, a pod., pričom existuje dôvodná
obava, či by k týmto úhradám zo strany rodičov maloletej aj vzhľadom na zistené okolnosti (v konaní
o zverení maloletej do pestúnskej starostlivosti) o ich životných podmienkach aj reálne došlo a či by
v konečnom dôsledku nedošlo k vystaveniu maloletej prostredníctvom jej rodičov riziku exekučného

konania. Žalobkyňa spĺňa podmienku spolužitia v spoločnej domácnosti po dobu aspoň jedného roka
s poručiteľkou, no nespĺňa podmienku odkázanosti výživou na poručiteľku, ktoré musia byť splnené
kumulatívne,abybolomožnéhovoriťotzv.spolužijúcejosobevzmyslezákonač.40/1964Zb.Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Žalobkyňa bola rozsudkom Okresného súdu Lučenec, sp.
zn. 17P/63/2014 z 28. januára 2016 zverená do pestúnskej starostlivosti E.. E. C.. Druhým výrokom tohto

rozsudku súd rozhodol o povinnosti pestúnky vykonávať osobnú starostlivosť o maloletú v rovnakom
rozsahu, v akom ju vykonávajú rodičia, pričom právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho
majetok jej priznal len v bežných veciach. Tretím výrokom tohto rozsudku súd rozhodol o povinnosti
rodičov platiť výživné na maloletú. Práve táto vyživovacia povinnosť bola súdom jasne stanovená ako
povinnosť rodičov maloletej, ktorá rodičom vyplýva z ustanovenia § 51 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine

(ďalej len „zákon o rodine“). Pestún nemá povinnosť dieťaťu, ktoré mu bolo zverené do jeho osobnej
starostlivosti prispievať na výživu. Táto povinnosť neprechádza z rodičov dieťaťa na pestúna, nakoľko
ide o povinnosť, ktorú majú rodičia dovtedy, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. Pestún má
povinnosť vo vzťahu k dieťaťu vykonávať „len“ osobnú starostlivosť. Pestún nemá vyživovaciu povinnosť
vo vzťahu ku dieťaťu, dokonca zákon o rodine nepožaduje, aby žiadateľ o pestúnsku starostlivosť

spĺňal majetkové predpoklady na to, aby mu mohlo byť dieťa zverené do jeho pestúnskej starostlivosti.
Preto nesúhlasil s výkladom o povinnosti preukázať majetkové predpoklady pestúna, pre účely plnenia
vyživovacej povinnosti pestúna voči dieťaťu uvedeným v žalobe. Vyživovacia povinnosť k dieťaťu v
prípade zverenia dieťaťa do pestúnskej starostlivosti naďalej ostáva rodičom, ktorí sú navyše v zmysle
zákona oprávnení rozhodovať o všetkých ostatných právach dieťaťa, ktoré pestúnovi neboli zverené.

Poručiteľkamalaakopestúnkanároknaviacerésociálnepríspevky,čidávkysúvisiacesostarostlivosťou
o žalobkyňu, ktorá jej bola zverená do pestúnskej starostlivosti. Poručiteľke bola žalobkyňa zverená do
pestúnskej starostlivosti v čase, keď mala 1,5 roka. Po zverení žalobkyne do pestúnskej starostlivosti
nastúpila poručiteľka na materskú dovolenku, teda poberala aj materské, ktoré iste účelne využila na
starostlivosť o žalobkyňu, avšak zo strany poručiteľky nešlo o plnenie si vyživovacej povinnosti voči

žalobkyni, nakoľko túto mali a stále aj majú jej rodičia. Žalobkyni bol za trvania pestúnskej starostlivosti
medzi ňou a poručiteľkou v zmysle zákona o príspevkoch na podporu náhradnej starostlivosti o dieťa
vyplácaný opakovaný príspevok vo výške 138,13 eur a neskôr vo výške 139,09 eur, ktorý je určený
na podporu uspokojovania potrieb dieťaťa, najmä na úhradu nákladov na výživu, výchovu, vzdelávaniea bývanie dieťaťa. Tento príspevok sa udeľuje v prípade, že súdom určené výživné rodičom, ktoré
je príjmom dieťaťa, je nižšie, ako je suma opakovaného príspevku dieťaťu podľa odseku 3 písm. a),
teda nižšie ako dvojnásobok sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa mesačne. Ak by bola

poručiteľka tá, ktorá by mala vyživovaciu povinnosť voči žalobkyni, žalobkyni by príspevok v zmysle
vyššie uvedeného vyplácaný nebol. Vyživovacia povinnosť však prináležala len rodičom žalobkyne.
Nesúhlasil s názorom, že poručiteľka prispievala maloletej na výživu vo veľmi výraznej miere, nakoľko
tieto tvrdenia neboli podložené žiadnymi relevantnými listinnými dôkazmi, ktoré by ich preukazovali.
Tvrdenia či dohady úradu o „dôvodnom konštatovaní“, že poručiteľke na pokrytie všetkých potrieb

maloletej nemohol postačovať opakovaný príspevok dieťaťu, ktorý bol žalobkyni poskytovaný štátom
nemožno považovať za relevantné. Tieto tvrdenia žalobkyňa, resp. úrad nijako nepreukázali a ide len
o akési dohady. V danom prípade ide o maloletú, ktorá v rozhodnej dobe mala 1,5 až 4 roky, pričom
výdavky na výchovu, stravu, či zdravotnú starostlivosť pri zdravom dieťati v takomto veku sú iste iné, ako
pri dieťati, ktoré navštevuje základnú školu, iné sú pri dieťati navštevujúcom strednú školu a iné pri dieťati
navštevujúcom vysokú školu. V konkrétnom prípade preto iste nemožno súhlasiť s „úvahou“ úradu,

že príspevky poskytované dieťaťu v spojení s materským, neskôr rodičovským príspevkom, rodinnými
prídavkami a súčasne s príspevkom pre náhradného rodiča, teda štátne dávky v sume asi 534,- eur plus
materské nepostačovali poručiteľke na úhradu výdavkov na maloletú vo veku 1,5 až 4 roky. Požiadavka
„odkázanosti dediča výživou na poručiteľa“, ktorá je nevyhnutnou charakteristikou „spoločne žijúcej
osoby“ v zmysle Občianskeho zákonníka je splnená len vtedy, ak poručiteľ aj bez povinnosti vyplývajúcej

zo zákona buď úplne zabezpečoval pokrytie všetkých potrieb výživy dediča, alebo sa na pokrytí týchto
potrieb aspoň významnou mierou podieľal. Otázka „významnosti“ miery, akou sa poručiteľ podieľal na
výžive dediča je vždy otázkou posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Nesprávna je aj argumentácia
úradu v závere žaloby o tom, že dieťa v pestúnskej starostlivosti je v rozhodujúcej miere odkázané na
výživu z príjmu pestúna a nie z príspevkov poskytovaných štátom pri zverení dieťaťa do pestúnskej

starostlivosti, ako aj tvrdenia o tom, že tieto príspevky sami o sebe nepostačujú na pokrytie všetkých
potrieb dieťaťa. Žalobkyňa svoje tvrdenia znovu nepodložila žiadnymi listinnými dôkazmi, neuviedla v
čom tento príspevok nepostačoval na pokrytie jej potrieb, neuviedla aké výdavky mali byť poručiteľkou
vynaložené z jej príjmu na ňu, v akej sume, kedy a na čo mali byť vynaložené, a preto nemožno
súhlasiť s tvrdením, že žalobkyňa bola „výživou odkázaná na poručiteľku“. Napokon petit žaloby ani

nekorešponduje so závermi uznesenia Okresného súdu Prešov, sp. zn.: 26D/621/2018 z 13. mája 2019,
v ktorom bol vyslovený záväzný právny názor súdu.
2.3 Žalobkyňa v replike uviedla, že rodičia sa o ňu dlhodobo vôbec nezaujímajú a žiadnym spôsobom
sa s ňou nekontaktujú, preto je podľa názoru jej opatrovníka jej zastupovanie práve ním v jej záujme.
Úrad jej bol za procesného opatrovníka v konaní o dedičstve ustanovený uznesením Okresného súdu

Prešov, č. k. 26D/621/2018-74 zo 17. októbra 2018. Kolízny opatrovník je v zmysle ustanovení zákona
o rodine i dôvodovej správy k tomuto zákonu „procesným opatrovníkom ad hoc.“ Funkcia kolízneho
opatrovníka sleduje osobitný záujem dieťaťa v jednotlivých konaniach vo veciach maloletých, a preto
spočíva v povinnosti objektívne chrániť práva a právom chránené záujmy dieťaťa. Podľa dôvodovej
správy k Civilnému sporovému poriadku je hlavným dôvodom zjednotenie pojmovej nejednotnosti pojmu

„opatrovník“, ktorý splýval s opatrovníkom podľa hmotného práva. Zároveň je procesný opatrovník
súdom ustanovený z dôvodov procesnej ekonómie. V zmysle ustanovenia § 73 ods. 2 písm. i) ZoSOD
a SK je úrad práce, sociálnych vecí a rodiny orgán, ktorý plní „ďalšie úlohy ustanovené týmto zákonom
a osobitnými predpismi.“, pričom zákon sám nielenže odkazuje na Civilný sporový poriadok ako
osobitný predpis, ale vyjadruje tak aj fakt, že pôsobnosť úradu je vymedzená len demonštratívnym

výpočtom. ZoSOD a SK zakotvuje v ustanovení § 35 ods. 3 písm. c) povinnosť žiadateľa, ktorý
má záujem stať sa pestúnom alebo osvojiteľom, aby predložil doklad o majetkových pomeroch na
preukázanie primeraného majetkového základu na plnenie ekonomicko-zabezpečovacej funkcie rodiny.
Ak takýto doklad nepredloží, resp. nepreukáže primeraný majetkový základ na plnenie ekonomicko-
zabezpečovacej funkcie rodiny, nedôjde ani k zapísaniu fyzickej osoby do zoznamu žiadateľov o

osvojenie, resp. pestúnsku starostlivosť. Vzťah dieťaťa a pestúna sa tvorí dávno pred rozhodnutím súdu.
Potreba vytvorenia vzťahu v prvom rade vychádza z odborníkmi uznaných vývinových potrieb dieťaťa,
ktoré bytostne potrebuje primárnu väzbu na dospelého, aby jeho emocionálny vývin nebol narušený.
Preto aj zákon o rodine uprednostňuje náhradnú osobnú starostlivosť a pestúnsku starostlivosť pred
ústavnou starostlivosťou. Vzťah medzi dieťaťom a budúcim pestúnom môže vzniknúť len na základe

zapísania fyzickej osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom, resp. osvojiteľom, do zoznamu žiadateľov
o pestúnsku starostlivosť, resp. osvojenie. Pred zapísaním do zoznamu žiadateľov prechádza fyzická
osoba najmenej 26-hodinovou prípravou na náhradnú rodičovskú starostlivosť, na konci ktorej je
hodnotená jej spôsobilosť zabezpečiť dieťaťu všetky jeho vývinové potreby, a teda aj schopnosťposkytnúť dieťaťu plnohodnotný a milujúci vzťah. Žiadateľ o pestúnsku starostlivosť právoplatne
zapísaný do zoznamu žiadateľov po svojom súhlase s nadviazaním osobného vzťahu s maloletým
dieťaťom, ktorý je výlučne na báze dobrovoľnosti a nemožno ho žiadnym spôsobom vynútiť, vstupuje

do interakcie s dieťaťom, a to napr. na pôde centra pre deti a rodiny, pod dohľadom psychológa
centra. Interakcia trvá do doby, kým nedôjde aj zo strany dieťaťa k pozitívnemu prijímaniu budúceho
potenciálneho pestúna. Interakcia dieťaťa s budúcim pestúnom je v závere, ak dohliadajúci psychológ
zhodnotí vzťah ako pozitívne nadviazaný s perspektívou jeho ďalšieho rozvoja, v najlepšom záujme
dieťaťa. Aby nedochádzalo k prerušeniu nadviazaného vzťahu, príslušný súd spravidla neodkladným

opatrením zveruje dieťa do starostlivosti budúceho pestúna, aby nadviazaný vzťah dostal aj právne
zabezpečenie. V prípade, ak je interakcia dieťaťa s budúcim pestúnom neúspešná, psychológ centra
neodporučí zveriť dieťa žiadateľovi a k zvereniu do pestúnskej starostlivosti nedôjde. Z uvedeného je
celkom zrejmé, že inak, ako na báze obojstrannej dobrovoľnosti nemôže pestúnsky vzťah vzniknúť.
Nakoniec zdôraznila, že akékoľvek nadobudnutie majetku (aj napriek potenciálnym výdavkom s
ním spojenými) ju postaví do lepšej situácie než v prípade, keby tento majetok nenadobudla pre

nedostatočné hájenie jej záujmov zo strany opatrovníka.
2.4 Žalovaný v duplike uviedol, že dôvody na ustanovenie procesného opatrovníka žalobkyne odpadli
a úrad nie je subjektom, ktorý má byť v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku ustanovený
za procesného opatrovníka. Úrad nesprávne stotožňuje pojmy „procesný opatrovník“ podľa CSP a
„kolízny opatrovník“ podľa zákona o rodine. V zmysle zákona o rodine a ustálenej judikatúry je kolíznym

opatrovníkom ten, koho v prípade možnej kolízie záujmov maloletého dieťaťa a jeho rodičov ustanovil
súd maloletému dieťaťu za zástupcu, ktorý bude maloleté dieťa zastupovať v určitom konaní alebo
pri určitom právnom úkone. Kolízny opatrovník je súdom ustanovovaný v konaniach, kde sa upravuje
výkon rodičovských práv a povinností, t. j. rozhoduje sa o rozvode manželstva a úprave rodičovských
práv a povinností na čas po rozvode manželstva, ďalej v konaniach o zverení dieťaťa do striedavej

osobnej starostlivosti, do starostlivosti jednému z rodičov, do náhradnej osobnej starostlivosti, o úprave
práv a povinností počas trvania manželstva, o zverení dieťaťa do pestúnskej starostlivosti, o osvojení,
o osvojiteľnosti, o nariadení ústavnej starostlivosti, dedičské konanie, konanie o určenie otcovstva,
zapretie otcovstva a podobne. V danom prípade však nejde o žiadne z týchto konaní, ale o konanie o
dedičstve, v ktorom sa koná o tom, či žalobkyňa je alebo nie je dedičkou. Nesúhlasil s argumentom úradu

o tom, že „pôsobnosť úradu je vymedzená len demonštratívnym výpočtom“, pričom v plnom rozsahu
odkázal na odôvodnenie vyjadrenia k žalobe a na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. ZoSOD a SK
v ustanovení § 73 ods. 2 neuvádza za slovným spojeným „Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny“ slovko
najmä, ktoré by iste značilo to, že ide o demonštratívny výpočet, ale upravuje pôsobnosť úradov práce,
sociálnych vecí a rodiny taxatívne.

2.5 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo zistenia, že žalobkyňa bola rozsudkom Okresného
súdu Lučenec, č. k. 17P/63/2014-110 z 28. januára 2016 zverená do pestúnskej starostlivosti E.. E.
C.Z., F.. XX.XX.XXXX, ktorá 9. júna 2018 zomrela. Uznesením Okresného súdu Prešov vydaným
prostredníctvom notára JUDr. Vladimíra Čuchtu ako súdneho komisára, č. k. 26D/621/2018-95 zo 16.
januára 2019 bola účasť žalobkyne v dedičskom konaní ukončená. Okresný súd Prešov uznesením,

č. k. 26D/621/2018-149 z 13. mája 2019 zrušil uznesenie, č. k. 26D/621/2018-95 a vrátil vec notárovi
ako súdnemu komisárovi na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení tohto uznesenia okrem
iného konštatoval, že za osobu odkázanú výživou na poručiteľa možno považovať aj osoby zverené
poručiteľovi do pestúnskej starostlivosti. Zároveň uviedol, že medzi účastníkmi dedičského konania je
sporná skutková stránka veci, a to zistenie konkrétnych okolností akou mierou sa poručiteľka nebohá

E.. E. C. podieľala na výžive maloletej I. T.. Okresný súd Prešov prostredníctvom súdneho komisára,
uznesením, č. k. 26D/621/2018-157 z 2. júla 2019 odkázal opatrovníka maloletej I. T. na podanie žaloby
na Okresný súd Prešov o určenie, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľke. Podľa predložených správ
o rodinných, bytových a sociálnych pomeroch žalobkyňa žila s poručiteľkou v jednoizbovom byte, ktorý
bol vybavený vhodným spôsobom a pôsobil útulným dojmom. Maloletá mala pestúnku veľmi rada a

starostlivosťomaloletúbolahodnotenápozitívne.Podľasprávyz23.júla2019bolinebohejposkytované
tieto príspevky: prídavok na dieťa v období od 1. januára 2015 do 31. decembra 2017 vo výške 23,52
eur mesačne a v období od 1. januára 2018 do 30. apríla 2018 vo výške 23,68 eur mesačne. Opakovaný
príspevok náhradnému rodičovi v období od 1. februára 2018 do 30. apríla 2018 vo výške 176,84 eur
mesačne. Rodičovský príspevok pri starostlivosti o zverené dieťa v období od 1. augusta 2015 do 31.

augusta 2015 vo výške 203,20 eur, v období od 1. septembra 2016 do 30. apríla 2017 vo výške 203,20
eur mesačne, v období od 1. mája 2017 do 31. decembra 2017 vo výške 213,20 eur mesačne a v období
od 1. januára 2018 do 31. januára 2018 vo výške 214,70 eur mesačne. Príspevok na starostlivosť o dieťa
v období od 1. septembra 2015 do 31. decembra 2015 vo výške 230,- eur mesačne a v období od 1.januára 2016 do 31. augusta 2016 vo výške 280,- eur mesačne. Jednorazový príspevok pri zverení do
náhradnej starostlivosti v období od 1. septembra 2016 do 30. júna 2016 vo výške 500,- eur. Opakovaný
príspevok dieťaťu zverenému do náhradnej starostlivosti v období od 1. januára 2015 do 31. augusta

2017 vo výške 138,13 eur mesačne a v období od 1. septembra 2017 do 30. apríla 2018 vo výške 139,09
eur mesačne.
2.6 Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na žiadanom určení,
bez ktorého by bolo jej dedičské právo (právo dediť) neisté. Ohľadom nároku na dedenie spolužijúcich
osôb súd uviedol, že musí byť splnená jednak podmienka žitia v spoločnej domácnosti s poručiteľom

najmenej rok pred jeho smrťou a ďalšia z dvoch podmienok, že sa starali o spoločnú domácnosť
alebo boli výživou odkázaní na poručiteľa. Spornou v danom prípade bola tá skutočnosť, či na strane
žalobkyne sú splnené predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a
to jej spôsobilosť dediť titulom osoby, ktorá žila s poručiteľkou najmenej po dobu jedného roka pred
smrťou v spoločnej domácnosti a bola výživou odkázaná na poručiteľku. Žalobkyňa a žalovaný urobili
nesporným, že žalobkyňa skutočne žila v byte s poručiteľkou po dobu najmenej jedného roka pred jej

smrťou, ale žalovaný rozporoval tvrdenie žalobkyne, že bola odkázaná výživou na poručiteľku. Súd
zhodne so žalobkyňou, ale aj s uznesením Okresného súdu Prešov, č. k. 26D/621/2018-149 z 13.
mája 2019 poukázal na odborný komentár k ustanoveniu § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého za osobu odkázanú výživou na poručiteľa sa považuje aj osoba, ktorá nemala vlastný zdroj
príjmov na úhradu svojich osobných potrieb a nemala voči nikomu nárok na ich úhradu, poručiteľ jej

však dobrovoľne a bezplatne toto plnenie poskytoval. Pôjde zväčša o príbuzných v pobočnej línii, ale aj
o známych či priateľov. Patria sem aj osoby zverené poručiteľovi do pestúnskej starostlivosti, prípadne
pestún, o ktorého sa poručiteľ staral” (in: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko,
F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I., II. § 1 - 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s.
1656-1658). Súčasne súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21Cdo

3233/2009), v ktorom dovolací súd vyslovil, že požiadavka „odkázanosti“ dediča „výživou“ na poručiteľa
v zmysle ustanovenia § 474 ods. 1 a § 475 ods. 1 Obč. zák. je splnená vždy vtedy, keď poručiteľ, aj
bez povinnosti vyplývajúcej zo zákona, buď úplne zabezpečoval pokrytie všetkých potrieb výživy dediča,
alebo sa na pokrytí týchto potrieb aspoň významnou mierou podieľal; v druhom z uvedených prípadov
niejerozhodujúceakýmspôsobomazakého(právneho)dôvodubolipokrytézostávajúcepotrebyvýživy

dediča. Otázka „významnosti“ miery, s akou sa poručiteľ podieľal na výžive dediča, je vždy otázkou
posúdeniakonkrétnychokolnostíprípadu.“(Krajčo,J.,ObčianskyzákonníprepraxKomentár.Judikatúra
NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP. Bratislava: EUROUNION, 2015, s. 2056).
2.7 Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že poručiteľka sa o žalobkyňu
vzorne starala. Medzi nimi sa vytvoril blízky citový vzťah a poručiteľka výrazne prispievala zo svojich

príjmov na výživu žalobkyne, keďže suma, ktorou štát prispieval poručiteľke (138,13 eur, resp. 139,09
eur) v žiadnom prípade nemohla postačovať na zabezpečenie všetkých potrieb žalobkyne, ako napríklad
strava, ošatenie, zdravotná starostlivosť, voľnočasové aktivity. Žalobkyňa bola teda odkázaná aj na
príjem poručiteľky. Súd v tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Okresného súdu Prešov, sp. zn.
13C/50/2018 z 29. novembra 2018, ktorým súd nariadil neodkladné opatrenie, ktorým žalovanému uložil

povinnosť zdržať sa zásahov do užívania bytu č. X, nachádzajúceho sa na X. poschodí, vo vchode č. XX
bytového domu so súpisným číslom XXXX, postaveného na parcele registra „C“ parcelné číslo XXXXX/
X a zapísaného na LV č. XXXXX vedenom Okresným úradom Prešov, Katastrálnym odborom pre k.
ú. Prešov, obec Prešov, okres Prešov, ktorý užíva maloletá I. T. a žalobkyňa počas starostlivosti o ňu,
a to až do právoplatného skončenia dedičského konania po E.. E. C., ktoré je vedené na Okresnom

súde Prešov pod sp. zn. 26D/621/2018. Predmetné neodkladné opatrenie bolo vydané na návrh G. T.,
ktorej bola žalobkyňa zverená do starostlivosti, pričom podľa odôvodnenia tohto uznesenia po smrti
poručiteľky žalovaný (jej brat), neprejavil žiaden záujem o ďalšiu starostlivosť o maloletú I., aj keď mal
vedomosť, že E.. E. C. túto milovala ako vlastné dieťa a chcela si ju nezrušiteľne osvojiť. Pretože je
sesternicou E.. E.S. C. (aj žalovaného) a nemala srdce dieťa vrátiť späť do detského domova, rozhodla

sa požiadať o zverenie maloletej do jej náhradnej osobnej starostlivosti. S maloletou sa dobre poznali,
často ju s poručiteľkou navštevovala a vytvorila si k nej citový vzťah. Žalobkyňa považuje za svoju
povinnosť bojovať za práva maloletej I. T., pretože by si to určite priala aj jej zomrelá pestúnka a vie, že
pokiaľ tak neurobí ona, nik maloletej nepomôže. Nesleduje tým žiaden svoj osobný prospech, pretože
žiaden osobný prospech (napríklad finančný), zo starostlivosti o maloletú nemôže mať, okrem jej lásky.

Nechce, aby sa zničil sen E.. C., že maloletú riadne vychová, že jej dá vzdelanie, lásku, starostlivosť
a že ju zabezpečí aj finančne. V tomto naplnení sna E.. C. chce pokračovať. Aj z tohto vyplýva, že
poručiteľka si ku žalobkyni vytvorila blízky citový vzťah, a preto sa súd stotožnil so žalobkyňou, že mierastarostlivosti o ňu, prekračovala bežnú pestúnsku starostlivosť a poručiteľka sa podieľala na jej výžive
aj svojimi prostriedkami.
2.8 Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobkyňa splnila všetky podmienky, aby mohla byť

dedičkou po poručiteľke a dedila v III. skupine, a v tomto dôsledku žalobe vyhovel.
2.9 Vo vzťahu k námietke žalovaného, že od vydania uznesenia o ustanovení procesného opatrovníka
došlo k zmene stavu, keďže zákonní zástupcovia žalobkyne už aktuálne nie sú v ústavoch na
výkon trestu odňatia slobody, súd uviedol, že Okresný súd Prešov prostredníctvom súdneho komisára
uznesením, č. k. 26D/621/2018-157 z 2. júla 2019 odkázal opatrovníka maloletej I. T. na podanie žaloby

na Okresný súd Prešov o určenie, že maloletá je dedičom po poručiteľke. K zrušeniu procesného
opatrovníctva v dedičskom konaní nedošlo, pričom súd nemá oprávnenie preskúmavať predmetné
rozhodnutia. Navyše rodičia sa o maloletú dlhodobo vôbec nezaujímajú a žiadnym spôsobom sa s
ňou nekontaktujú, čo nepochybne vyplýva aj z toho, že maloletá bola zverená do náhradnej osobnej
starostlivosti G. T..
2.10 K žalovaným napadnutému petitu súd konštatoval, že žalobkyňa sa riadila uznesením okresného

súdu, pričom petit bol ňou iba spresnený.
2.11 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa ustanovení § 137 písm. c) CSP, § 474 ods.
1, ods. 2, § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
2.12 Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a priznal
úspešnej žalobkyni proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o

výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

3. 3.1 Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný.
Namietal, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má
vadu uvedenú v ustanovení § 365 ods. 1 CSP, ktorá mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
3.2 K odvolacej námietke, že neboli splnené procesné podmienky tvrdil, že zákon č. 453/2003 Z.z. o

orgánoch štátnej správy v oblastí sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti v ustanovení § 5 ods.
5 písm. a) bod 1. upravuje postavenie a pôsobnosť úradov práce, sociálnych vecí a rodiny tak, že úrad
má pôsobnosť byť účastníkom súdneho konania a exekučného konania a samostatne konať pred súdom
alebo iným orgánom verejnej moci v rozsahu svojej pôsobnosti. V zmysle ustanovenia § 73 ods. 2 písm.
b) ZoSOD a SK úrad môže vykonávať napr. funkciu kolízneho opatrovníka podľa zákona o rodine, či

funkciuopatrovníkapodľazákonaorodine.ZoSODaSKvšakúradomprácenedávamožnosťvykonávať
funkciu tzv. „procesného opatrovníka“ podľa Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie sa
však s touto jeho námietkou v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako nevysporiadal. Ďalej tvrdil, že
oprávnenie podať žalobu na určenie, že maloletá je dedičkou nepriznáva úradu ani ustanovenie § 73
ods. 2 písm. d), v ktorom je upravená pôsobnosť úradu vo vzťahu k možnostiam podania návrhov na súd.

Napriek tomu bol úrad maloletej súdom ustanovený za procesného opatrovníka a dokonca (aj napriek
vedomosti, že takúto kompetenciu a ani právnu subjektivitu nemá) za maloletú podal žalobu. Zdôraznil,
že v konaní túto nesprávnosť namietal, a to aj s poukazom na to, že úrady práce, sociálnych vecí a rodiny
od 1. januára 2015 nedisponujú právnou subjektivitou, nakoľko právna subjektivita prešla z úradov práce
sociálnych vecí a rodiny na ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny. Súd prvej inštancie túto nesprávnosť

ustanoveniazaprocesnéhoopatrovníkaneskúmal,aajnapriektomu,žemalvedomosťotom,žežalobu,
o ktorej rozhodoval, podal subjekt, ktorý na jej podanie nemal žiadnu procesnú spôsobilosť, konanie
nezastavil a dokonca tejto žalobe vyhovel v plnom rozsahu. Mal za to, že ani Občiansky zákonník, ani
Civilný sporový poriadok neumožňujú súdu ustanoviť za opatrovníka maloletej v takomto konaní úrad.
V nadväznosti na to podotkol, že k zrušeniu procesného opatrovníctva nedošlo aj napriek tomu, že

sa zmenili pomery a dôvody procesného opatrovníctva pominuli, keďže rodičia maloletej (jej zákonní
zástupcovia) už nie sú vo výkone trestu odňatia slobody a súd mal vedomosť o tom, že úrad nemôže
byť procesným opatrovníkom maloletej v tomto konaní.
3.3 Namietané porušenie práva na spravodlivý proces vzhliadol v postupe súdu prvej inštancie,
ktorý nevyužil zákonom dané možnosti na odstránenie nedostatku tejto procesnej podmienky a

procesnú nesprávnosť nenapravil, ako aj v uznesení vydanom notárom ako súdnym komisárom, sp.
zn. 26D/621/2018 zo 17. októbra 2018, ktorým bol žalobkyni ustanovený za procesného opatrovníka
nespôsobilý subjekt a ktoré malo vplyv na rozhodnutie vo veci samej.3.4 V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie poukázal
na tretí výrok rozsudku Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 17P/63/2014 z 28. januára 2016, ktorým
súd rozhodol o povinnosti rodičov platiť výživné na maloletú, pričom podľa neho práve táto vyživovacia

povinnosť bola súdom jasne stanovená ako povinnosť rodičov maloletej, ktorá im vyplýva z ustanovenia
§ 51 zákona o rodine. Poručiteľka ako pestúnka nemala povinnosť prispievať žalobkyni na výživu,
nakoľko táto bola odkázaná na výživu svojich biologických rodičov. Vyživovacia povinnosť neprechádza
z rodičov dieťaťa na pestúna, pretože ide o povinnosť, ktorú majú rodičia dovtedy, kým dieťa nie
je schopné samo sa živiť. Z toho je zrejmé, že podmienka odkázanosti výživou na poručiteľku v

danom prípade nemohla byť splnená. Za kľúčový znak pri posúdení odkázanosti osoby výživou
na poručiteľku považoval dobrovoľnosť, pričom podotkol, že žalobkyňa bola zverená poručiteľke do
dočasnejpestúnskejstarostlivostirozhodnutímsúdu,bezakéhokoľvekpríbuzenskéhovzťahu.Dôkazom
toho, že povinnosť vyživovať žalobkyňu svedčí len jej rodičom, je rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici, sp. zn. 14CoP/40/2016 z 19. júla 2016, ktorým bol potvrdený vyššie citovaný rozsudok, v ktorom
odvolací súd uviedol, že vzhľadom na uvedené rozhodol prvostupňový súd správne, keď ako matke, tak

aj otcovi maloletého dieťaťa uložil plnenie vyživovacej povinnosti, ktorá im vyplýva z ust. § 62 ods. 1
zákona o rodine, a to vzhľadom na ich momentálnu situáciu vo výške minimálneho zákonného výživného
v zmysle ust. § 62 ods. 3 zákona o rodine. Keďže súd prvej inštancie nebral do úvahy právne posúdenie
veci uskutočnené vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (vydanom notárom ako súdnym komisárom)
a jeho právny názor, pre ktorý nepovažoval žalobkyňu za dedičku a tento odklon nijako neodôvodnil,

napadnutý rozsudok hodnotil ako rozsudok, ktorý je v rozpore s princípom právnej istoty.
3.5 Vo vzťahu k namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam argumentoval tým, že žalobkyňa svoje
tvrdenia o tom, že poručiteľka jej prispievala na výživu vo veľmi výraznej miere nepodložila žiadnymi
relevantnými listinnými dôkazmi, ktoré by tieto tvrdenia preukazovali. Podobne len za akési dohady
úradu označil tvrdenie uvedené v žalobe, že poručiteľke na pokrytie všetkých potrieb maloletej nemohol

postačovať opakovaný príspevok dieťaťu, ktorý bol maloletej poskytovaný štátom. Zároveň poukázal
na predbežný názor súdu vyjadrený na pojednávaní konanom 26. júna 2020 o tom, že z pohľadu súdu
ide len o „dohady“ žalobkyne, ktoré nepodložila žiadnymi listinný dôkazmi, ktorý dokonca zopakoval.
Vzhľadom na uvedené nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že poručiteľka prispievala žalobkyni
na výživu vo veľmi výraznej miere. Ďalej pripomenul, že časť citácie odborného komentára, o ktorú sa

pri rozhodovaní opieral súd prvej inštancie obsahuje aj slovné spojenie „a nemala voči nikomu nárok na
ich úhradu“, z ktorého podľa neho jednoznačne vyplýva, že žalobkyňu ani na základe tohto odborného
komentára nie je možné považovať v zmysle zákona za „osobu odkázanú výživou na poručiteľku“,
nakoľko táto mala a stále má nárok na úhradu voči svojím zákonným zástupcom (rodičom). Rovnako
za dôkaz, ktorý by preukazoval odkázanosť žalobkyne na poručiteľku nepovažoval ani uznesenie

Okresného súdu Prešov sp. zn. 13C/50/2018, ktorým súd nariadil neodkladné opatrenie vzťahujúce sa
na byt poručiteľky, o ktoré sa pri rozhodovaní opieral súd prvej inštancie a z ktorého vyvodil záver, že
poručiteľka si ku žalobkyni vytvorila blízky citový vzťah, a preto sa stotožnil so žalobkyňou, že miera
starostlivosti o ňu prekračovala bežnú pestúnsku starostlivosť a poručiteľka sa podieľala na výžive
žalobkyne aj svojimi prostriedkami. Súčasne trval na tom, že v konaní nebola preukázaná ani výška

nákladov na výživu/starostlivosť o maloletú.
3.6 Voči výroku o trovách konania namietal, že so zreteľom na vyššie uvádzané skutočnosti je nesprávny
a nezákonný.
3.7 Nad rámec uvedeného konštatoval, že úrad si pri podaní žaloby zrejme neuvedomil ani to, že
podaním žaloby a prípadným rozhodnutím o tejto žalobe, ktoré by bolo v prospech maloletej, by

vzhľadom na nedostatok veku maloletej došlo k tomu, že v prípade dedenia majetku po poručiteľke by na
nadobudnutie tohto majetku bolo potrebné súdne rozhodnutie, ktorým by bol nahradený súhlasný prejav
vôle maloletej, samozrejme za účasti rodičov (zákonných zástupcov maloletej) a s udržaním ktorého by
maloletej nepochybne vznikli nemalé náklady, pričom je otázne, akým spôsobom by došlo k znášaniu
týchto nákladov, keďže úrad by tieto náklady na udržiavanie tohto majetku iste neznášal. Nadobudnutý

majetok by pre nedostatočný vek žalobkyne spravovali jej rodičia, pričom na správu tohto majetku by
bolopotrebnéuhrádzaťnákladystýmspojené(energie,bytovýfondapod.),pričomtujedôvodnáobava,
či by k týmto úhradám zo strany rodičov maloletej aj vzhľadom na zistené okolnosti (v konaní o zverení
maloletej do pestúnskej starostlivosti) o ich životných podmienkach aj reálne došlo a či by v konečnom
dôsledku nedošlo k vystaveniu žalobkyne prostredníctvom jej rodičov riziku exekučného konania.

3.8 Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. a), b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. aby konanie zastavil, prípadne, aby napadnutý rozsudoksúdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta. Zároveň si uplatnil náhradu trov
odvolacieho konania.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa podaním z 15. októbra 2020, v ktorom uviedla, že
v jej prípade mal súd za preukázané, že poručiteľka zo svojich vlastných príjmov prispievala na jej
výživu, pričom za jej jediný príjem možno považovať len opakovaný príspevok dieťaťu zverenému
do náhradnej starostlivosti vo výške 138,- eur a 139,- eur. Preto len ťažko možno predpokladať, že
tento jej príjem pokryl zabezpečenie všetkých jej potrieb. Čo sa týka otázky ustanovenia úradu ako

procesného opatrovníka mala za to, že žalovaný nesprávne vychádzal z jazykového výkladu právnej
normy a nezohľadnil účel a zmysle zákona. V dedičskom konaní, kde je dedičom maloleté dieťa, ktoré
z objektívnych príčin nemôže byť zastúpené v konaní zákonným zástupcom je ustanovenie úradu za
opatrovníka v konaní relevantné a účelné. Inštitút procesného opatrovníka je zriadený z dôvodu, aby
sa vyrovnala potenciálna nerovnosť strán v konaní. S ohľadom na skutočnosť, že v prípade všetkých
konaní, ktoré sa týkajú maloletých, je vždy potrebné konať v ich záujme, ustanovenie úradu, ktorý

má v štruktúre orgánov verejnej moci špecifické postavenie (práve z dôvodu podstaty jeho činnosti) je
dôvodné, keďže tým sa zabezpečí plnohodnotná reprezentácia záujmov maloletého dieťaťa v konaní.
Na základe uvedených skutočností žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd odvolanie proti napadnutému
rozsudku súdu prvej inštancie zamietol.

5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním z 11. marca 2021, v ktorom uviedol, že doposiaľ
nie je zrejmé, na základe akých listinných či iných dôkazov mal súd dospieť k názoru, že poručiteľka
mala i zo svojich vlastných príjmov prispievať na výživu žalobkyne, keďže zo strany žalobkyne, ako
ani zo strany úradu takéto dôkazy v konaní neboli produkované. Ohľadom námietky týkajúcej sa
ustanovenia úradu ako procesného opatrovníka v plnom rozsahu odkázal na dôvody uvedené v odvolaní

ako aj v jeho písomných podaniach, ktoré predložil súdu prvej inštancie v prvoinštančnom konaní.
Nesúhlasil ani s tým, že by si ustanovenie § 68 CSP vykladal len z hľadiska jazykového výkladu, keďže
je nevyhnutné rešpektovať zákonodarcom určený zoznam subjektov, ktoré môžu byť za procesného
opatrovníka ustanovené. Poukázal tiež na dôvodovú správu k ustanoveniu § 68 CSP, podľa ktorej
navrhované ustanovenie má inštruktívnu povahu a záväzným spôsobom stanovuje poradie osôb, ktoré

môžesúdzaprocesnéhoopatrovníkaustanoviť.Naprvommiestesúdustanovujepríbuznéhovpriamom
či pobočnom rade bez ohľadu na stupeň príbuzenstva - dôležitým je predpoklad, že bude fyzickú osobu
s nedostatkom procesnej spôsobilosti zastupovať svedomito, teda bude dôsledne hájiť jej záujmy. Iba
v prípade, ak súd takúto osobu nezistí, ustanoví sa za opatrovníka obec podľa kritéria posledného
známeho trvalého pobytu, ktorý súd zistí z registra obyvateľov Slovenskej republiky. Ako ultima ratio

sa výnimočne pripúšťa ustanovenie súdneho úradníka, a to podľa kritéria vzniku nebezpečenstva z
omeškania, teda v prípadoch, kedy by zisťovaním osoby príbuznej alebo blízkej mohli byť ohrozené
alebo poškodené práva alebo oprávnené záujmy fyzickej osoby s nedostatkom procesnej spôsobilosti
(zastúpeného). Trval na to, že v konaní sa nikto nezaoberal tým, či rodičia žalobkyne nemôžu žalobkyňu
vkonanípredsúdomskutočnezastúpiť,akojejzákonnízástupcoviatak,akotopredpokladáustanovenie

§ 68 CSP. Takýmto ustanovením procesného opatrovníka došlo k odňatiu práv nielen žalobkyne, ale
aj jej zákonných zástupcov, ba čo viac, v konaní zastupuje žalobkyňu subjekt, ktorý ani nemá právnu
subjektivitu a nie je subjektom, ktorý by mohol byť „procesným opatrovníkom“ v zmysle CSP. Na základe
uvedených skutočností žalovaný opakovane navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. a), b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. aby konanie zastavil, prípadne, aby napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta.

6. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného v súdom určenej lehote nevyjadrila.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 CSP,
po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní

zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoréboli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie
dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným
spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie

súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

11. Z obsahu spisu má odvolací súd za preukázané, že súd prvej inštancie prostredníctvom notára
JUDr. Vladimíra Čuchtu povereného funkciou súdneho komisára v dedičskej veci po nebohej E.. E.
C. uznesením, č. k. 26D/621/2018-74 zo 17. októbra 2018 ustanovil za procesného opatrovníka pre

maloletú dedičku I. T., F.. XX.XX.XXXX, bytom Č. XXXX/XX, H. na ochranu jej práv a oprávnených
záujmov v dedičskom konaní Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov. Súd v odôvodnení tohto
uznesenia okrem iného uviedol, že z rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 17P/63/2014-110 vyplýva,
že obidvaja rodičia maloletej I. T. sú vo výkone trestu odňatia slobody. Okresný súd Prešov v konaní
vedenompodsp.zn.29P/163/2018doposiaľnerozhodol,komubudemaloletáI.T.zverenádonáhradnej

osobnej starostlivosti, resp. do pestúnskej starostlivosti. Následne súd citoval ustanovenia § 68 ods. 1
CSP a § 69 CSP. Zároveň súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku v tejto súvislosti
uviedol, že Okresný súd Prešov prostredníctvom súdneho komisára uznesením, č. k. 26D/621/2018-157
z 2. júla 2019 odkázal opatrovníka maloletej I. T. na podanie žaloby na Okresný súd Prešov o určenie, že
maloletá je dedičom po poručiteľke. K zrušeniu procesného opatrovníctva v dedičskom konaní nedošlo,

pričom súd nemá oprávnenie preskúmavať predmetné rozhodnutia. Navyše rodičia sa o maloletú
dlhodobo vôbec nezaujímajú a žiadnym spôsobom sa s ňou nekontaktujú, čo nepochybne vyplýva aj z
toho, že maloletá bola zverená do náhradnej osobnej starostlivosti G. T..

12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že Úrad práce,

sociálnych vecí a rodiny Prešov ako opatrovníka maloletej I. T. odkázal na podanie žaloby o určenie,
že maloletá je dedičom po poručiteľke uznesením, č. k. 26D/621/2018-157 z 2. júla 2019 vydaným
prostredníctvom súdneho komisára Okresný súd Prešov a k zrušeniu tohto procesného opatrovníctva
v dedičskom konaní nedošlo. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že rodičia maloletej ako jej zákonní
zástupcovia už nie sú vo výkone trestu odňatia slobody, odvolací súd hodnotí tento argument ako

irelevantný, pretože v danej veci nie je rozhodujúce či rodičia maloletej sú na slobode, ale dôležité je to,
že rodičia maloletej sa o maloletú dlhodobo nezaujímajú a žiadnym spôsobom sa s ňou nekontaktujú
a že maloletá bola zverená do náhradnej osobnej starostlivosti G. T.. Ak by teda Okresný súd Prešovnebol ustanovil maloletej za opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, práva maloletej
ako potenciálnej dedičky po poručiteľke by boli ohrozené.

13. Za týchto okolností považuje odvolací súd za nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovaného, že k
porušeniu jeho práva na spravodlivý proces došlo tým, že súd nevyužil zákonom dané možnosti na
odstránenie nedostatku tejto procesnej podmienky a procesnú nesprávnosť nenapravil.

14. Čo sa týka namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci vzťahujúceho sa na otázku,

či žalobkyňa bola výživou odkázaná na poručiteľku, odvolací súd nespochybňuje skutočnosť, že
rodičom žalobkyne bola rozsudkom Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 17P/63/2014 z 28. januára
2016 uložená povinnosť platiť výživné na žalobkyňu, ani skutočnosť, že zverením žalobkyne do
pestúnskej starostlivosti poručiteľky nezanikla vyživovacia povinnosť rodičov. Zároveň sa však odvolací
súd nestotožňuje s argumentáciou žalovaného, že za kľúčový znak pri posúdení odkázanosti osoby
výživou na poručiteľku je potrebné považovať dobrovoľnosť a žalobkyňa bola zverená poručiteľke

do dočasnej pestúnskej starostlivosti rozhodnutím súdu, bez akéhokoľvek príbuzenského vzťahu. V
súvislosti s tým odvolací súd zdôrazňuje, že o zverení maloletého dieťaťa do pestúnskej starostlivosti
môže rozhodnúť len súd, a preto okolnosť, že žalobkyňa bola zverená do pestúnskej starostlivosti
poručiteľky rozhodnutím súdu je pre posúdenie dobrovoľnosti irelevantná. Avšak nie menej dôležitým
predpokladom pre vznik pestúnskej starostlivosti je rozhodnutie budúceho pestúna stať sa pestúnom

a vziať si konkrétne dieťa do pestúnskej starostlivosti, ktoré je založené na absolútnej dobrovoľnosti,
keďže zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva žiadnej fyzickej osobe povinnosť byť pestúnom alebo
vziať si do pestúnskej starostlivosti konkrétne dieťa. Teda aj poručiteľka sa dobrovoľne rozhodla stať
sa pestúnkou žalobkyne a tieto jej rozhodnutia predchádzali rozhodnutiu súdu, ktorým jej bola žalovaná
zverená do pestúnskej starostlivosti.

15. Žalovaný v odvolaní tiež namietal, že súd nebral do úvahy právne posúdenie veci uskutočnené
vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (vydanom notárom ako súdnym komisárom) a jeho právny
názor, pre ktorý nepovažoval žalobkyňu za dedičku a tento odklon nijako neodôvodnil, v dôsledku čoho
napadnutý rozsudok hodnotil ako rozsudok, ktorý je v rozpore s princípom právnej istoty.

16. Podľa čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

17. Podľa § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím

príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.

18. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

19. Vzhľadom na citované zákonné ustanovenia odvolací súd konštatuje, že uznesenie Okresného súdu
Prešov vydané notárom JUDr. Vladimírom Čuchtom ako súdnym komisárom, č. k. 26D/621/2018-95
zo 16. januára 2019, ktorým bola účasť žalobkyne v dedičskom konaní ukončená, nielenže nie je

rozhodnutím v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení, ale toto uznesenie ani nenadobudlo
právoplatnosť, keďže bolo uznesením Okresného súdu Prešov, č. k. 26D/621/2018-149 z 13. mája 2019
zrušené a vec bola vrátená notárovi ako súdnemu komisárovi na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Preto odvolací súd nevidí dôvod, pre ktorý by mal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku brať
do úvahy právne posúdenie uskutočnené notárom ako súdnym komisárom v tomto rozhodnutí a

odôvodňovať odklon od neho a už vôbec nie je odvolaciemu súdu zrejmé ako mohlo nezohľadnenie
tohto zrušeného rozhodnutia v napadnutom rozsudku narušiť právnu istotu žalovaného.20. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že žalobkyňa svoje tvrdenie o tom, že poručiteľka jej prispievala
na výživu vo veľmi výraznej miere nepodložila žiadnymi relevantnými listinnými dôkazmi, ktoré by tieto
tvrdenia preukazovali a že v konaní nebola preukázaná ani výška nákladov na výživu/starostlivosť o

maloletú, odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. IV. ÚS
489/2011-13 z 10. novembra 2011, v ktorom ústavný súd vyslovil, že obligatórnym zákonným hľadiskom
pri určovaní výšky výživného je osobný výkon starostlivosti, ktorý zákon o rodine nepochybne kladie na
roveň finančnému zabezpečeniu výživy. Vychádzajúc z tohto právneho názoru má odvolací súd za to,
že v prvoinštančnom konaní bol preukázaný osobný výkon starostlivosti o žalobkyňu a táto skutočnosť

ani nebola žalovaným spochybňovaná.

21. Súčasne odvolací súd uvádza, že mu je známe aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 3Cdo 88/2017 z 19. marca 2018, podľa ktorého prídavok na dieťa je štátna sociálna dávka,
ktorou štát prispieva rodičovi či inej oprávnenej osobe na výchovu a výživu nezaopatreného dieťaťa.
I keď povinnosť prispievať na výživu maloletých majú predovšetkým rodičia a vyplácanie prídavkov

na deti nenahradzuje plnenie tejto povinnosti, predsa len (aj úradmi alebo inštitúciami iných štátov)
vyplácané rodinné prídavky (rodinné dávky, vyrovnávacie dávky alebo ich doplatok) môžu sčasti uhradiť
odôvodnené potreby maloletého dieťaťa. Súd pri určovaní výšky výživného na maloleté dieťa musí preto
prihliadať aj na to, do akej miery sú potreby maloletého hradené z takýchto zdrojov.

22. V nadväznosti na citované rozhodnutie dovolacieho súdu odvolací súd zdôrazňuje, že akceptuje
argumentáciu žalovaného, že žalobkyňa poberala opakovaný príspevok dieťaťu zverenému do
náhradnej osobnej starostlivosti a poručiteľka poberala na žalobkyňu prídavok na dieťa, z ktorých
poručiteľka uhrádzala výdavky zapríčinené potrebami žalovanej a rovnako poručiteľka mala na tento
účel k dispozícii aj výživné platené jej rodičmi. Avšak podľa názoru odvolacieho súdu ani na základe

tejto skutočnosti nemožno dospieť k záveru, že tieto peňažné prostriedky stačili na výživu žalobkyne a
poručiteľka nemusela na jej výživu vôbec prispievať z vlastných peňažných prostriedkov. Napokon pre
určenie, či žalobkyňa je dedičkou po poručiteľke v III. dedičskej skupine nie je rozhodujúca skutočnosť,
v akej výške poručiteľka prispievala na výživu žalobkyne, ale skutočnosť, že na výživu žalobkyne
prispievala.

23. Pokiaľ sa žalovaný obáva následkov, ktoré bude mať pre žalobkyňu nadobudnutie dedičstva po
poručiteľke, odvolací súd nepopiera, že žalovaný ako potenciálny podielový spoluvlastník majetku,
podielovou spoluvlastníčkou ktorého bude s vysokou pravdepodobnosťou aj žalobkyňa, môže mať
dôvodné pochybnosti o jej schopnosti uhrádzať záväzky spojené s týmto majetkom. Na druhej strane

odvolací súd konštatuje, že súd môže prostredníctvom notára ako súdneho komisára, o majetku
ktorý tvorí dedičstvo po poručiteľke rozhodnúť aj tak, že nehnuteľnosti, ktoré sú súčasťou dedičstva
nadobúdažalovanýstým,žejepovinnývyplatiťžalobkynipeňažnúsumuzodpovedajúcujejdedičskému
podielu. Navyše za predpokladu zdedenia určitého majetku by mal byť žalobkyni ustanovený majetkový
opatrovník, ktorý bude povinný spravovať jej majetok v jej záujme a tak predchádzať tomu, aby bola

žalobkyňa vystavená finančnej neistote.

24. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovaného za nedôvodné a
vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, ods.
2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396
ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom
takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo
na náhradu trov odvolacieho konania a žalobkyni v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné

trovy nevznikli, preto odvolací súd nárok na ich náhradu sporovým stranám nepriznal.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 odsek 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).