Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 12. december 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoCsp/5/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8320200701
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8320200701.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna
48, 811 07 Bratislava, IČO 35 831 154, právne zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýna
48, 811 07 Bratislava, IČO 37 927 795, proti žalovanému: O. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. D. XX, XXX
XX X. pri G., o zaplatenie 804,81 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Humenné č.k. 6Csp/23/2020-41 zo dňa 24. augusta 2020, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách
konania.

Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„Žalovaný je p o v i n n ý uhradiť žalobcovi 175,50 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% z dlžnej
sumy ročne od 26.7.2017 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právolatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
Žalovanému vo vzťahu k žalobkyni právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil okrem iného ustanovením § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), § 3 ods. 3 zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 1, ods. 2, § 52 ods. 3 a ods. 4, § 53 ods. 1 až ods.
3, ods. 5, ods. 9, § 54 ods. 1 a ods. 2, § 657, § 559 ods. 1, ods. 2, § 565, § 517 ods. 1, ods. 2 zákona

č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“).

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žalobou podanou na
tunajšom súde dňa 28.02.2020 žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie 804,81 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne od 26.07.2017 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným
uzatvoril jeho právny predchodca - spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. dňa 27.01.2015 zmluvu
o pôžičke č. XXXXXXX/XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanému pôžičku vo výške 1 200,-

eur. Podľa zmluvy o pôžičke mal žalovaný splácať pôžičku v pravidelných 48 mesačných splátkach v
sume 40,98 eur, a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške 1 967,04 eur. Do podania žaloby uhradil
žalovaný 1 024,50 eur. Vzhľadom k tomu, že žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú
pôžičku resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas, t.j. v súlade so zmluvou a podmienkami k zmluve,žalobca dňa 25.05.2017 listom - predžalobná upomienka vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok
a upozornil ho na možnosť vyhlásenia zosplatnenia úveru. Nakoľko k úhrade dlžných splátok nedošlo,
žalobca dňa 19.07.2017 úver zosplatnil. Do podania žaloby žalovaný dlžné splátky neuhradil. Celkový

dlh žalovaného ku dňu podania žaloby predstavoval sumu 804,81 eur. Právny predchodca žalobcu si
zároveň uplatnil aj zákonné úroky z omeškania, zmluvnú pokutu si neuplatnil.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého Spoločnosť
Consumer Finance Holding, a.s. ako pôvodný veriteľ a žalovaný ako klient uzatvorili dňa 27.01.2015

Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXX pri výške poskytnutej pôžičky 1 200,- eur. Žalovaný sa
zaviazal úver splatiť v 48 splátkach pri výške splátky 40,98 eur. Ročná úroková sadzba bola vo výške
30,30 %. Výška RPMN bola 30,31 %, priemerná hodnota RPMN 36,30 %. Prvá splátka bola splatná
dňa 20.02.2015 a každá ďalšia k 20. dňu v mesiaci. Termín konečnej splatnosti bol uvedený 01/2019.
Celková suma k zaplateniu bola 1 967,04 eur.

5. Predžalobnou upomienkou zo dňa 25.05.2017 vyzval právny predchodca žalobcu žalovaného na
zaplatenie sumy 122,94 eur, a to do 05.07.2017, a informoval ho o svojom práve úver zosplatniť
v prípade, ak nedôjde k úhrade splátky splatnej v mesiaci 03/2017. Právny predchodca žalobcu
žalovaného oznámením zo dňa 20.07.2017 informoval o tom, že dlh z úverovej zmluvy sa stal splatným
v celom rozsahu naraz a výška dlhu je 804,91 eur.

6. Z prehľadu splátok a úhrad súd zistil, že žalovaný na splátkach celkovo uhradil sumu 1 024,50 eur.

7. Na základe vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere. Pre spotrebiteľskú zmluvu je

charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie
predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť
tietopodmienkyindividuálneovplyvniť.Občianskyzákonníkpodrobnejšiešpecifikujevšeobecnépravidlá
pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že ustanovenia v
zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, sú

neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára
zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a
služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ
má vedomosti a skúsenosti, a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného
vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za

porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná.
8. Nepochybne uzatvorená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa,
pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice
Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri závere
o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať

ustanovenia Občianskeho zákonníka.

9. Súd na základe vykonaného dokazovania tak mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalovanému
bola poskytnutá pôžička vo výške 1 200,- eur, ktorú sa zaviazal splatiť formou pravidelných mesačných

splátok vo výške 40,98 eur pri počte splátok 48. Žalovaný titulom splatenia pôžičky už uhradil sumu 1
024,50eur.Pristupujúckuskúmaniujednotlivýchobsahovýchnáležitostízmluvysúdprvejinštanciezistil,
že v zmluve o pôžičke absentuje povinný údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úveroch, a to údaj o dobe trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Údaj o
dobe trvania zmluvy v zmluve nie je vôbec obsiahnutý. Zákonodarca určil túto náležitosť v právnom

predpise jasne tak, aby si ho spotrebiteľ nemusel nejakým spôsobom vyvodzovať z viacerých údajov.
Zákon jednoznačne uvádza aj to, že povinnou náležitosťou zmluvy je aj údaj o termíne konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, teda rozlíšil pojmy doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti.
Tento povinný údaj nemôže nahradiť ani údaj o počte splátok ( viď rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 13Co/34/2019 zo dňa 24.04.2019, podľa ktorého „Počet splátok teda nemožno stotožniť s

konečnou splatnosťou úveru, a preto pri písmene f) citovaného zákona iný výklad než ten, že konečná
splatnosť úveru a doba trvania zmluvy musí byť určená dátumovo, neprichádza do úvahy“, obdobne
aj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/130/2017 zo dňa 08.01.2018 ). Konečná splatnosť
je v posudzovanej zmluve uvedená len ako 01/2019. Jednou z obligatórnych náležitostí zmluvy ospotrebiteľskom úvere je údaj o konečnej splatnosti úveru. Pokiaľ je súčasťou dojednanie, že dlžník
je povinný splácať úver do okamihu úplného uhradenia čerpaného úveru vrátane príslušenstva, takéto
dojednanie nezodpovedá zákonnej požiadavke. Na základe uvedeného možno konštatovať, že údaj o

konečnej splatnosti úveru v zmluve absentuje. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený
presne, a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú
splatnosť. Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch a jeho vyššie uvedených ustanovení je to, aby
spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho
je povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto sa vyžaduje časová

(dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných
údajov ( obdobný názor je vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.9.2012,
sp. zn. 17Co/151/2012).

10. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne, a to uvedením konkrétneho dňa,
mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Význam uvedenej zmluvnej

náležitosti súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere. Súd pripomína, že v
zmysle ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98,
rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 19.11.2013, sp. zn. 5Co/165/2013, rozsudok Krajského súdu v
Prešove zo dňa 30.05.2012, sp. zn. 1Co/30/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.02.2014,
sp. zn. 5Co/567/2013) veriteľovi prislúchajú zmluvné úroky ako odplata za poskytnutie peňažných

prostriedkov do splatnosti úveru, po jeho splatnosti má nárok na úrok z omeškania. Uvedený údaj preto
slúži na rozlíšenie, dokedy je dlžník povinný platiť zmluvné úroky a odkedy úroky z omeškania.
11. Súd prvej inštancie zistil, že v zmluve absentuje aj ďalšia podstatná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm.
j) zákona č. 129/2010 Z.z. v súvislosti s tam uvedenou RPMN, a to uvedenie všetkých predpokladov
použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

12. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase
uzavretia zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o

spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery
nákladov.

13. Podľa názoru súdu v zmluve majú byť uvedené konkrétne parametre týkajúce sa konkrétnej zmluvy
tvoriacej predmet konania, teda numerické uvedenie konkrétnych údajov tak, aby po ich dosadení do

vzorca pre výpočet RPMN bolo možné túto RPMN určiť, pretože iba takýmto spôsobom je možné
skontrolovať správnosť údaja o RPMN. V zmluve však takéto parametre - predpoklady pre výpočet
RPM nie sú uvedené. V čl. VIII bod 7 predmetnej zmluvy je uvedený iba vzorec pre výpočet RPMN,
čo uvedenému zákonnému ustanoveniu nezodpovedá. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver formou pôžičky je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm.

b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov.

14. Vzhľadom na konštatovanú a právne zdôvodnenú bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého
spotrebiteľského úveru žalovanému, tento bol tak na istine úveru povinný zaplatiť sumu 1 200,- eur, teda
sumu,ktorámubolazostranyveriteľareálneposkytnutá.Zostranyžalovanéhoužbolicelkovouhradené

finančné prostriedky vo výške 1 024,50 eur, teda na istine je povinný zaplatiť ešte sumu 175,50 eur, a
preto súd v tejto časti žalobe vyhovel. Tým, že žalovaný neuhradil dlžnú sumu riadne a včas, dostal sa
do omeškania s plnením peňažného dlhu a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania.
Žalobca si uplatnil nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne, súd je toho názoru, že takto uplatnená
výška úroku z omeškania je v súlade s platnou právnou úpravou. Súd preto žalobu považoval v tejto

časti za dôvodnú a žalovaného zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania v ním požadovanej výške
počnúc dňom nasledujúcim po uplynutí dodatočnej lehoty na plnenie určenej pôvodným veriteľom, t.j.
odo dňa 26.07.2017 z priznanej sumy v konaní. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

15. Súd prvej inštancie pre úplnosť poukázal na to, že zmluva o pôžičke je v časti dojednanej výšky

ročnej úrokovej sadzby neplatná, a to aj pre rozpor daného dojednania s dobrými mravmi. Vychádzajúc
zo štatistických údajov zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska boli priemerné
úrokové sadzby pri úveroch (spotrebiteľské a iné úvery) uzatvorených na dobu od 1 do 5 rokov v
januári 2015, kedy bola predmetná zmluva uzavretá, v sadzbe 12,46 % ročne. Výška úrokovej sadzbypôžičky dohodnutá medzi veriteľom a žalovaným bola 30,30 % ročne. Úroková sadzba predmetného
spotrebiteľského úveru je tak viac ako o 100 % vyššia ako priemerná sadzba úrokov pri úveroch
poskytovaných bankami v rovnakom období. Súd je toho názoru, že takto dohodnutá výška úrokov v

zmluveopôžičkejeneprimeranáajevrozporesdobrýmimravmivzmysle§39Občianskehozákonníka.
Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1M Cdo/1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za
užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym
predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda

o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa
priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav
pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v
čase uzavretia zmluvy.“

16. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z.

Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlen„C.s.p.“)vspojenís§256ods.1a§262odsek1C.s.p..Vdanom
prípade bolo predmetom konania zaplatenie sumy 804,81 eur s príslušenstvom. Súd žalobe vyhovel čo
do uplatneného nároku žalobcu v sume 175,50 eur s prísl. a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Úspech
žalobcu v konaní tak predstavuje 21,81 % a úspech žalovaného predstavuje 78,19 %. Na náhradu trov
konania by teda mal právo žalovaný; tomuto však v spore žiadne trovy nevznikli, preto o trovách konania

súd rozhodol tak, že žalovanému vo vzťahu k žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

17. Proti výroku rozsudku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a proti výroku o trovách
konania podal včas odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.. Navrhol, aby odvolací súd

pripustil zmenu strany sporu na strane žalobcu tak, aby do tohto konania na strane žalobcu namiesto
spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s. vstúpila spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831
154, so sídlom: Mýtna 48, 811 07 Bratislava, a na základe ustanovenia § 388 C.s.p. rozsudok súdu I.
inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 629,31 eur, úrok
z omeškania vo výške 5,00 % p.a. zo sumy 629,31 eur od 26.7.2017 do zaplatenia, to všetko v lehote do

troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi náhradu trov konania a náhradu trov právneho
zastúpenia v plnej výške.

18. V podanom odvolaní uviedol, že právny názor súdu I. inštancie, že úver je nutné považovať za
bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia doby trvania zmluvy a neuvedenia termínu konečnej

splatnosti úveru nie je správny a je v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES ako právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR
prednosť pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v Rozsudku Súdneho
dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým
sú slovenské súdy viazané. Splatnosť jednotlivých úverových splátok bola podľa čl. 6, bod 6.1. a 6.2.

zmluvných podmienok úverovej zmluvy stranami dohodnutá k 20. dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej
mesačnej splátky 20. dňa v mesiaci nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu úverovej
zmluvy. Úverová zmluva bola uzavretá dňa 27.1.2015, splatnosť prvej úverovej splátky, ktorej termín
je naviac uvedený aj v základných náležitostiach úverovej zmluvy v čl. III s označením „Pôžička“ tak
nastala 20.2.2015, konečná splatnosť úveru a doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere pri počte

48 mesačných splátok by tak za riadneho plnenia nastala dňa 20.1.2019. Z predloženej zmluvy o
spotrebiteľskom úvere je preukázané dojednanie termínov splatnosti úverových splátok a to v čl. 6,
bod 6.1. a 6.2. zmluvných podmienok úverovej zmluvy. Žalovaný ako spotrebiteľ mal možnosť bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy a termíny splatnosti všetkých splátok za účelom splnenia
povinností vyplývajúcich jej z úverovej zmluvy. Termín konečnej splatnosti úveru uvedený ako 1/2019

bezakýchkoľvekpochybnostíajprávnenevzdelanémupriemernémuspotrebiteľoviposkytujerelevantnú
informáciu o tom, že úver bude musieť splácať do januára 2019. V spojení s dojednaním splatnosti
splátok k 20. dňu v mesiaci je termín konečnej splatnosti úveru stanovený bez potreby použitia
akýchkoľvek zložitých matematických operácií.
19. Namietal aj právny názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez

poplatkov z dôvodu neuvedenia všetkých predpokladov na výpočet RPMN nie je správny. Z rozhodnutia
súdu I. inštancie nie je možné zistiť, ktoré konkrétne parametre pre výpočet RPMN v zmluve chýbajú
a pre absenciu ktorých parametrov má byť úver postihnutý prísnou sankciou bezúročnosti. Napadnuté
rozhodnutie súdu I. inštancie je v tomto smere neurčité a celkom nepreskúmateľné. Nezodpovedápožiadavke riadneho presvedčivého súdneho rozhodnutia podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p. RPMN
predstavuje celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné
percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru. RPMN je v zmluve vypočítaná na základe zákonného

vzorcauvedenéhovpríloheč.2z.č.129/2010Z.z.Naúčelyvýpočturočnejpercentuálnejmierynákladov
vzmluvebolipoužitécelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľskýmúverom,ktorépredstavujú
len zmluvne dojednaný úrok. Výška úroku, ako aj výška celkových nákladov spojených s úverom, výška
úverovej splátky, frekvencia splátok, počet splátok, výška úveru. Všetky tieto parametre vstupujúce do
celkovéhovýpočtuRPMNsúvzmluveriadneuvedenévjejzákladnýchnáležitostiach.RPMNjevzmluve

uvedená číselným vyjadrením, žalovaný ako spotrebiteľ tak disponoval informáciou o výške RPMN pre
tento úverový produkt. Naviac zákonný vzorec pre výpočet RPMN a spôsob výpočtu RPMN je uvedený
v bode 7 článku VIII s označením „Zmluvné podmienky“. Z uvedeného dôvodu nie je daný zákonný
dôvod pre určenie bezúročnosti úveru absenciou naplnenia zákonného ust. v § 9 ods. 2 písm. j) z.č.
129/2010 Z.z.

20. Žalobca v podanom odvolaní ďalej namietal názor súdu prvej inštancie o neprimeranosti úroku vo
forme odplaty za poskytnutý úver . Žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 1200,00 eur, ktorý sa
zaviazalvrátiťv48pravidelnýchmesačnýchsplátkachá40,98€.Celkováčiastka,kuktorejzaplateniusa
žalovaný zaviazal predstavuje 1967,04 eur. Celkové náklady spotrebiteľa s úverom predstavujú 767,04
eur za štyri roky. Odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nachádza svoje vyjadrenie v RPMN vo

výške 30,31 %. Výška priemernej hodnoty RPMN pre úvery so splatnosťou od 1 do 5 rokov zverejnená
naposledy v čase uzavretia úverovej zmluvy MFSR v súlade s ust. § 21 ods. 2 z.č. 129/2010 Z.z. v
Súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami
zahraničných bánk za 3.štvrťrok 2014 so stavom ku dňu 30.9.2014 predstavovala 15,16%. Najvyššia
prípustná výška odplaty podľa zákona (§ 53 ods. 6 OZ v spojení s ust. §1a ods. 1 Nariadenia vlády

SR č. 87/1995) predstavovala 30,32 %, tj. 2x priemernej RPMN 15,16%. Súdna prax zaujala názor, že
postup súdu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto len vo výnimočných situáciách, napr.
v prípade šikanózneho výkonu práva účastníkom zmluvného vzťahu. Korektív dobrých mravov nesmie
byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov
vyplývajúce z právnych noriem. Výška dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru v

úverovej zmluve 30,31 % neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch podľa ust. § 53 ods. 6 OZ platného a účinného v čase uzavretia úverovej
zmluvy a je v súlade so zákonom stanovenou maximálnou výškou odplaty pri poskytnutí peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi podľa ust. § 1a ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 platného a účinného
od 1.9.2014.

21. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 5.10.2020, sp.zn. 6Csp/23/2020-98 pripustil, aby do konania
na miesto žalobcu Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO 31 320
155, vstúpila spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO 35 831 154.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 3.11.2020 a vykonateľnosť dňa 16.10.2020.

22. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie,
preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario)

a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

23. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

24. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. § 9 ods.
2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať

dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, a
podľa ust. § 9 odsek 2 písm. j) zákona 129/2010 Z.z., ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú
čiastku,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,vypočítanénazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvyo spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej
miery nákladov.

25. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmluve o úvere sú nesprávne uvedené náležitosti uvedené
v ustanovení § 9 odsek 2 písm. f) a písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z..

26. K námietke žalobcu týkajúcej sa náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010
Z.z., odvolací súd uvádza, že v zmysle predmetného ustanovenia je tento údaj obligatórnou náležitosťou

zmluvy.

27. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

28. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť

národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného

záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej

transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre

členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky

tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

29. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovať termín konečnej splatnosti úveru je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú

harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona
povinnosťtzv.úplnejharmonizácieporušila.To,žeSúdnydvorEurópskejúnievoveciC-42/2015potvrdil,
že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto
konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika teda nesprávne

transformovala do svojho právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru.

30. Požiadavka smernice k tejto otázke je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „dĺžka

trvania zmluvy o úvere“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva
uvádzala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.31. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluva musí obsahovať
„dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet
žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie

tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje
požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica.
Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“
pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Údaj o dobe trvania zmluvy musí byť v

zmluve výslovne uvedený a nemožno ho vymedzovať tak ako je uvedené v zmluve „splnením všetkých
záväzkov klienta“. Preto iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru a doba trvania zmluvy musí byť
určená dátumovo neprichádza do úvahy.

32. Čo sa týka termínu konečnej splatnosti úveru, spotrebiteľ musí mať jasno už pri uzatváraní zmluvy,
kedy nastane konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, veď práve to je účelom ustanovenia § 9

ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Je potrebné si
uvedomiť, že účelom zavedenia tejto náležitosti zmluvy bolo docieliť, aby spotrebiteľ bol už pri podpise
zmluvy informovaný ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti. Konečná splatnosť úveru by mala
byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je
jasný a transparentný. Podľa názoru odvolacieho súdu termín konečnej splatnosti v zmluve uvedený

ako 1/2019 vzhľadom na ďalšie určenie splátky k 20. dňu v mesiaci, pričom prvá splátka je splatná dňa
20.2.2015, je jasný.

33. Napriek vyššie uvedenému konštatovanie vyhodnotenie poskytnutého spotrebiteľského úveru ako
bezúročného a bezpoplatkového je správne. V prejednávanej veci, ako to vyplýva z obsahu spisu,

žalovaný dňa 27.1.2015 uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V tom čase účinný zákon č. 129/2010
Z.z. v ustanovení § 9 ods. 2 upravoval osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa ust.
§ 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

34. Ak zákon vyžadoval v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov
vypočítanú podľa vzorca uvedeného v prílohe k zákonu, je nepochybné, že spotrebiteľ mal byť

oboznámený nielen s ročnou percentuálnou mierou nákladov, ale aj s matematickým výpočtom,
na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriť
správnosť takéhoto výpočtu RPMN ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť
do úverového vzťahu s veriteľom. Je nemysliteľné od spotrebiteľa očakávať, aby len na základe údaja o

ročnejpercentuálnejmierenákladovuvedenejvzmluvemoholposúdiťsprávnosťtejtonáležitostizmluvy.

35. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 20.09.2018, vydaný vo veci
C-448/17, v ktorom Súdny dvor EÚ uviedol, že článok 4 ods. 2 Smernice 93/13 sa má vykladať v tom
zmysle, že v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere jednak neuvádza ročnú percentuálnu mieru

nákladov a obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorý nie
je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu a jednak neuvádza úrokovú sadzbu,
táto okolnosť je rozhodujúcim prvkom v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s
otázkou,čijepodmienkauvedenejzmluvytýkajúcasanákladovúveruvypracovanájasneazrozumiteľne
v zmysle uvedeného ustanovenia.

36. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti dodal, že rovnako ako neuvedenie RPMN v zmluve o úvere sa
musí posudzovať situácia, keď zmluva obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto RPMN, ktorý nie
je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu. Spotrebiteľa v takejto situácii totiž
nemožno považovať za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná všetky podmienky budúceho plnenia

uzavretej zmluvy a v dôsledku toho za takého, ktorý pozná všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na
rozsah jeho záväzku.37. Súdny dvor EÚ už pritom v súvislosti so Smernicou 87/102 rozhodol, že vzhľadom na cieľ ochrany
spotrebiteľa sledovaný touto Smernicou pred nespravodlivými úverovými podmienkami a na to, aby
sa mu umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzatvorenej zmluvy, článok 4 uvedenej

Smernice vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na
rozsah jeho záväzku.

38. V súlade s článkom 4 ods. 1 a 2 Smernice 87/102 musí byť zmluva o úvere uzavretá písomne, pričom
písomné vyhotovenie musí obsahovať uvedenie RPMN, ako aj uvedenie podmienok, za ktorých môže

byť táto miera zmenená. Článok 1a tejto Smernice stanovuje metódu výpočtu RPMN a vo svojom ods.
4 písm. a) spresňuje, že sa musí vypočítať v dobe uzatvárania zmluvy. Táto informácia pre spotrebiteľa
o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca, má
preto podstatný význam.
39. V dôsledku toho neuvedenie, resp. nesprávne uvedenie RPMN v zmluve o úvere môže predstavovať
rozhodujúci prvok v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s otázkou, či je

podmienka tejto zmluvy týkajúca sa nákladov úveru vypracovaná jasne a zrozumiteľne v zmysle článku
4 Smernice 93/13. Ak to tak nie je, tento vnútroštátny súd je oprávnený posúdiť nekalú povahu takejto
podmienky v zmysle článku 3 tejto Smernice. Spotrebiteľa v takejto situácii totiž nemožno považovať
za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy a v
dôsledku toho za takého, ktorý pozná všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku.

40. Čo sa týka samotného matematického výpočtu RPMN podľa vzorca uvedeného v prílohe k zákonu č.
129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, tento nemožno označiť za jednoduchý. Bez
doplnenia potrebných údajov nevyhnutných na uskutočnenie výpočtu v zmluve o spotrebiteľskom úvere,
spotrebiteľ nemá reálnu možnosť posúdiť správnosť výpočtu RPMN uvedeného v zmluve. Uvedenie

matematického vzorca výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere
zo strany právneho predchodcu žalobcu bez doplnenia údajov potrebných na realizáciu výpočtu
nie je možné považovať za dostatočné. Zo strany právneho predchodcu žalobcu teda v zmluve o
spotrebiteľskomúvereneboliuvedenévšetkypredpokladypoužiténavýpočetvzmluveuvádzanejročnej
percentuálnej miery nákladov.

41. S neuvedením všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN zákon č. 129/2010 Z.z. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ust. § 11 ods. 1 písm. b) spája následok v podobe bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru.

42. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo aj posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne,
pokiaľ určil že zmluva o spotrebiteľskom úvere v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej sadzby je
neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon
práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať

do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

43. Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré
mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému
vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však

možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v
ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť
namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

44. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi bol obsiahnutý i v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa. Podľa ustanovenia § 4 ods. 8 tohto právneho prepisu predávajúci nesmie konať v rozpore
s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä
konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo
vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť

ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl,
lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.45. Aplikáciu ust. § 3 Občianskeho zákonníka v otázke výšky odplaty nevylučuje ani ust. § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa tohto ustanovenia, ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu

prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať.
Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty
ustanovuje vykonávací predpis.

46. Je bez akýchkoľvek pochybností, že odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi

netvorí len úrok, ale aj poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté
pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo
vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Uvedené priamo vyplýva z ust. § 1 ods. 1 Nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Osobitný význam úrokov ako jednej
zo zložiek odplaty sa prejavuje v tom, že zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy vyžadoval v ust. § 9 ods. 2 písm. i) uvádzať i úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru. Je preto

potrebné bez akýchkoľvek pochybností pripustiť, aby táto zložka odplaty, teda úrok, podliehal súdnemu
prieskumu so zameraním na zistenie, či je v súlade s dobrými mravmi alebo nie.

47. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a

ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolnosti. Pri posudzovaní, či
konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy

potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti.

48.Pridojednávaníúrokovkonávsúladesdobrýmimravmilentenveriteľ,ktorýpožadujeprimeranýúrok
bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi
je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na

to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou úrokovej sadzby za užívanie poskytnutých
finančných prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom.
Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často
práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným
vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke

úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne
presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým
sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch,
ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú
akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Dohodnutá úroková

sadzba 30,30 % oproti priemernej úrokovej miere bánk pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných
domácnostiam v mesiaci január 2015 pri úveroch od 1 do 5 rokov vo výške 12,46 % ročne o viac
ako dvojnásobok prevyšuje tento priemer, čo rozhodne nemožno považovať za primerané a teda
zodpovedajúce dobrým mravom. Záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi
má preto oporu vo vykonanom dokazovaní (§ 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 41 Občianskeho

zákonníka).

49. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol
právne dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06)

50. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil
jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolaniežalobcu za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok v zmysle
ustanovenia § 387 C.s.p. v jeho napadnutom rozsahu potvrdzuje ako vecne správny.

51. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, ani nevyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku
z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová
a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04)

52. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek 1
C.s.p. tak, že žalobca v odvolacom konaní nemal úspech, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania a úspešnému žalovanému z obsahu spisu žiadne trovy nevyplývajú, preto mu ich súd nepriznal.

53. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).