Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. máj 2021

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 6C/9/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8520200188
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Gurka

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2021:8520200188.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa sudcom Mgr. Vladimírom Gurkom v právnej veci žalobcu: P. S., nar.

X.X.XXXX, bytom C. č. XX, XXX XX C., pr. zastúpený: JUDr. Gábor Száraz, advokát, Garbiarska 20,
064 01 Stará Ľubovňa proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava v konaní o zaplatenie 241,80 eur s
príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude

rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou doručenom súdu dňa 13.2.2020 domáhal voči žalovanej Slovenskej
republike, zast. Ministerstvom vnútra SR zaplatenia sumy 241,80 eur na základe zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenou orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že poverený príslušník Okresného riaditeľstva PZ (ďalej aj „OR PZ“),
oddelenia bezpečnosti cestnej premávky a dopravných evidencií rozkazom o uložení sankcie za
priestupok č. ČVS:ORPZ-SL-ODI2-148/2018-P zo dňa 31.12.2018 uznal žalobcu vinným z priestupku

podľa § 22 ods. 1 písm. l) zák. č. 382/1990 Zb. o priestupkoch a uložil mu sankciu 30 eur. Proti tomuto
rozkazu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odpor. Poverený príslušník OR PZ rozhodnutím
ORPZ-SL-ODI2-148/2018-P zo dňa 24.4.2019 konanie o priestupku zastavil z dôvodu, že spáchanie
skutku nebolo obvinenému (t.j. žalobcovi) preukázané. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
17.5.2019. Žalobcovi vyššie popísaným postupom správneho orgánu vznikla škoda pozostávajúca z trov
právneho zastúpenia vo výške 214,80 eur, ktoré žalobca uhradil dňa 3.6.2019. Po citácii § 3 ods. 1 písm.
a), § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. ďalej uviedol, že podaním zo dňa 10.7.2019 požiadal

Ministerstvo vnútra SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej orgánom
verejnej moci z titulu náhrady konania na vyššie uvedenom OR PZ v Starej Ľubovni. Žiadosť bola do
elektronickej schránky Ministerstva vnútra SR doručená dňa 10.7.2019, do dňa vyhotovenia žaloby
Ministerstvo vnútra SR nereagovalo na túto žiadosť. Mal za to, že jeho nárok je oprávnený s poukazom
na cit. zákonné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. Zároveň žiadal priznať úrok z omeškania zo žalovanej
sumy od podania žalobného návrhu na súd, t.j. od 13.2.2020.

3. Na preukázanie svojich tvrdení k žalobe pripojil listinné dôkazy, a to rozkaz o uložení sankcie za
priestupok OR PZ v Starej Ľubovni č. ČVS:ORPZ-SL-ODI2-148/2018-P zo dňa 31.12.2018, odpor proti
nemu zo dňa 4.1.2019, rozhodnutie OR PZ v Starej Ľubovni ORPZ-SL-ODI2-148/2018-P zo dňa
24.4.2019, vyčíslenie trov právneho zastúpenia v správnom konaní, faktúru č. 190075 zo dňa 3.6.2019,doklad o jej úhrade a žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 10.7.2019
adresovanú Ministerstvu vnútra SR.

4. Zástupca žalovaného, Ministerstvo vnútra SR (ďalej aj „MV SR“), vo svojom vyjadrení k žalobe po
zhrnutí skutkových okolností zo žaloby ohľadne vydaných rozhodnutí v správnom konaní a podanom
odpore a po citácii § 3 a § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 zhrnul podmienky vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, ktorými sú (i)
nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, (ii) škoda a (iii) príčinná súvislosť medzi bodmi

(i) a (ii). Tieto podmienky musia byť splnené súčasne. Ak nie je preukázaný prvý predpoklad, súd
sa ďalšími predpokladmi ani nezaoberá. Zdôraznil, že na to, aby bolo možné hovoriť o nezákonnom
rozhodnutí je potrebné, aby túto nezákonnosť skonštatoval na to príslušný orgán. Ďalej namietol, že
nie je daný prvý predpoklad, a to nezákonné rozhodnutie s poukazom na § 87 ods. 4 zák. č. 372/1990
Zb. o priestupkoch a osobitný charakter rozkazu a opravného prostriedku proti nemu - odporu, ktorého
podaním sa rozkaz zo zákona zrušuje, a to bez ohľadu na dôvody uvedené v odpore. Pripomenul, že

nestačí zrušenie rozhodnutia, ale rozhodujúcim je dôvod zrušenia - t.j. rozhodnutie musí byť zrušené
pre nezákonnosť. Zrušenie rozkazu nebolo odôvodnené nezákonnosťou, ale osobitnou zákonnou
konštrukciou rozkazu. K uplatňovanej škode v podobe trov konania citoval § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003
a § 31 ods. 1 Správneho poriadku s tým, že vo všeobecnosti platí, že trovy vzniknuté v určitom konaní
majú byť uhrádzané v tomto konaní, pričom z § 31 ods. 1 Správneho poriadku vyplýva, že trovy konania

si znáša účastník sám. Je teda neprípustné, aby si trovy účastník uplatňoval iniciovaním samostatného
konania. Navrhol preto žalobu zamietnuť.

5. Žalobca prostredníctvom svojho zástupcu v replike trval na podanej žalobe. Poukázal na to, že
ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu a sú plnené všetky predpoklady uvádzané zástupcom

žalovaného. Zopakoval tvrdenia o vydávaní rozhodnutí v správnom konaní a podaní odporu zo strany
žalobcu, pričom mal za to, že vydaný rozkaz bol nezákonný, keď v závere odporu poukazoval žalobca
na to, že s autobusom sa nedá pohnúť pri otvorených dverách. Žalobca sa teda správneho deliktu
nemohol dopustiť. Túto skutočnosť mal správny orgán preveriť. Takisto vznikla škoda pozostávajúca z
trov právneho zastúpenia vo výške 214,80 eur. K príčinnej súvislosti uviedol, že je zrejmé, že ide o nárok

podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a že pasívne legitimovaným je Slovenská republika. Ďalej k tomuto bodu
citoval ustanovenia zo zákona č. 514/2003 Z.z., a to § 1 písm. a) a c), § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 písm.
a) a d), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. d), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18
ods.1a3a§25ods.1.Užvpodanomodporežalobcanamietalnezákonnosťanesprávnosťrozhodnutia
správneho orgánu, ktorý si nezabezpečil dostatok podkladov pre rozhodnutie. Ak by tak učinil, nevydal

bypredmetnýrozkazažalobcabynemuselpodaťodpor.Citovaltiežzrozhodnutiaozastaveníkonaniao
priestupku, že spáchanie priestupku žalobcovi ako obvinenému nie je možné preukázať. Taktiež vyjadril
názor, že zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená aj zákonnosťou postupu správneho
orgánu. Ak správny orgán konštatoval, že nie je žiadny relevantný dôkaz preukazujúci vinu žalobcu,
pochybil správny orgán, ak vydal rozkaz, čiže zvolil nesprávny úradný postup. Súd by preto podľa

jeho názoru mal skúmať aj procesné pochybenia správneho orgánu, keďže konanie trpelo vadou, ktorá
spôsobila nezákonnosť rozhodnutia. Ku škode predstavujúcej trovy konania uviedol, že priestupkové
konanie ako administratívne trestanie má „trestnoprávny charakter“ a od trestného konania sa líši iba
protispoločenskou závažnosťou. Správny orgán pritom začal konanie ex offo, teda súd by mal aplikovať
zásady ako pri uplatňovaní náhrady za škodu v trestnom konaní. Poukázal tiež na minimálne neetickosť

toho, keď osoba podávajúca návrh na začatie správneho konania v určitých prípadoch, kedy sa konanie
neskončí preukázaním priestupku, musí zaplatiť trovy štátu, ale obvinený z priestupku nemá nárok na
ich náhradu, a to ani v prípade, ak je konanie voči nemu zastavené.

6. Zástupca žalovaného v duplike trval na svojom vyjadrení k žalobe s tým, že nie je splnený základný

predpoklad vzniku zodpovednosti - existencia nezákonného rozhodnutia. Žalobca v replike neuviedol
žiadne nové skutočnosti. Prípadnú nesprávnosť postupu správneho orgánu nemôže súd skúmať ani
ako predbežnú otázku, keďže súd nie je revíznym ani kontrolným orgánom, ktorý by mal príslušnosť
preskúmavať správnosť a zákonnosť rozhodnutia alebo úradného postupu. Ak by to však súd predsa len
skúmal, poukázal na to, že správny orgán vychádzal zo zabezpečených dôkazov a v prípade poskytnutia

pravdivých informácií pri podávaní vysvetlenia zo dňa 7.11.2018 a 28.8.2018 by nemuselo dôjsť k
vydaniu rozhodnutia o uložení sankcie. Chýba tu aj príčinná súvislosť, pretože správny orgán nemôže
niesť zodpovednosť za nepravdivé či pravdu skresľujúce informácie, ktoré vedú k záveru o tom, že došlo
k spáchaniu priestupku. Takisto trval na stanovisku, že žalobca musí náklady správneho konania znášaťsám. Ustanovenie § 31 ods. 2 Správneho poriadku je ustanovením umožňujúcim správnemu orgánu
uložiť náhradu trov účastníkovi, ktorý zavinil vznik trov správnemu orgánu alebo inému účastníkovi, teda
je to ustanovenie pre prípad určitého excesu účastníka konania. Ani pri tejto výnimke by teda správny

orgán nebol tým subjektom, ktorého postupom mohlo dôjsť k zásahu do práva žalobcu. Ak objektívne
právo SR nepriznáva obvinenému z priestupku nárok na náhradu trov priestupkového konania, nemôže
ísť o oprávnený nárok ani v konaní podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Navrhol preto žalobu zamietnuť.

7. K duplike pripojil ako dôkaz 2 záznamy o podaní vysvetlenia zo dňa 28.8.2018 a 7.11.2018.

8. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré predvolal žalobcu a zástupcov strán sporu. Právny
zástupca žalobcu ospravedlnil neúčasť žalobcu s tým, že tento súhlasí s prejednaním veci aj v jeho
neprítomnosti. Súd preto prejednal vec aj v neprítomnosti žalobcu.

9. Zástupcovia strán sporu trvali na doterajších vyjadreniach. Právny zástupca žalobcu okrem toho

podporne poukázal ešte na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/48/2014 a Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6S/24/2020, ktoré podľa jeho názoru je možné aplikovať aj v tomto konaní
a z ktorých vyplýva, že boli priznané trovy nielen v súdnom konaní, ale aj v správnom konaní. Tieto
rozhodnutia predložil ako dôkaz. Zároveň na otázku súdu spresnil žalobu v tom smere, že žalobca si
uplatňuje nárok z nezákonného rozhodnutia, a to rozhodnutia, ktorým bol žalobca uznaný vinným z

priestupku.

10. Zástupca žalovaného po zhrnutí doterajších vyjadrení, na zákalde ktorých trval na zamietnutí
žaloby, poukázal aj na to, že rozhodnutia predložené právnym zástupcom žalobcu sa týkajú diametrálne
odlišného skutkového a právneho stavu, keď išlo o správne konania podľa súdneho správneho poriadku,

ktoré je ovládané zásadou úspechu.

11. Súd na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu v
priebehu konania ako sú uvedené vyššie (v bodoch 3, 7 a 9 odôvodnenia) zistil tento skutkový stav:

12. Poverený príslušník Okresného riaditeľstva PZ rozkazom o uložení sankcie za priestupok č.
ČVS:ORPZ-SL-ODI2-148/2018-P zo dňa 31.12.2018 uznal žalobcu vinným z priestupku podľa § 22
ods. 1 písm. l) zák. č. 382/1990 Zb. o priestupkoch, ktoré sa mal dopustiť dňa 10.8.2018 v čase o
10.30 hod., keď sa ako šofér autobusu mal prudko pohnúť s autobusom, aj keď zo zadných dverí ešte
vystupoval cestujúci, ktorý v dôsledku toho spadol na zem a uložil mu sankciu 30 eur. Proti tomuto

rozkazu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odpor. Poverený príslušník Okresného riaditeľstva
PZ rozhodnutím ORPZ-SL-ODI2-148/2018-P zo dňa 24.4.2019 konanie o priestupku zastavil z dôvodu,
že spáchanie skutku nebolo obvinenému (t.j. žalobcovi) preukázané. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 17.5.2019. Žalobca bol v správnom konaní zastúpený právnym zástupcom, ktorý si
za zastúpenie vyúčtoval trovy právneho zastúpenia vo výške 214,80 eur, ktoré žalobca uhradil dňa

3.6.2019. Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 10.7.2019 požiadal
žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu Ministerstvo vnútra SR o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, v ktorom okrem
iných citoval aj § 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003. Ministerstvo vnútra na uvedenú žiadosť v 6 mesačnej
lehote nereagovalo. Uvedené skutkové okolnosti prípadu neboli medzi stranami sporné.

13. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím.

14. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

15. Podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej

správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto
ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone
štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu.16. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

17. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

18. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

19. Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky
podania žiadosti zostávajú zachované.

20. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

21. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

22. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených

trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

23. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.

24. Zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť štátu, obce alebo vyššieho územného celku za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a tiež podmienky predbežného prerokovania nároku na
náhradu škody. Rozsah zodpovednosti štátu je upravený v cit. § 3 uvedeného zákona. Ide celkovo o
4 druhy prípadov, kedy štát zodpovedá za škodu spôsobenú rozhodnutiami alebo postupom svojich
orgánov. V prípade uplatnenia nároku na náhradu škody voči štátu na súde podľa zákona č. 514/2003

Z.z. je vecou žalobcu, aby presne vymedzil, od ktorého rozhodnutia alebo postupu ktorého orgánu
verejnej moci odvodzuje vznik škody, príp. náhradu nemajetkovej ujmy. Uvedené má význam jednak z
dôvodu posúdenia splnenia podmienok na vznik nároku na náhradu škody (keďže uvedeným zákonom
sú pri každom z prípadov vymedzenom v § 3 upravené okrem všeobecných podmienok aj špecifické
podmienky na vznik zodpovednosti za škodu a na vznik nároku na náhradu škody) a jednak z dôvodu

posúdenia, ktorý z ústredných orgánov štátu je oprávnený konať za štát.

25. Žalobca v žalobe a vo svojich vyjadreniach uvádzal iba všeobecné tvrdenia o vzniku zodpovednosti
štátu za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. poukazujúc na rozhodnutie o priestupku, ktoré bolozrušené po podaní odporu žalobcom a neskôr o nesprávnom úradnom postupe správneho orgánu pri
jeho vydávaní bez toho, aby presne špecifikoval, od ktorého konkrétneho rozhodnutia alebo postupu
ktorého konkrétneho orgánu odvodzuje svoj nárok. Až na pojednávaní spresnil, že uplatnený nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzuje žalobca od nezákonného rozhodnutia správneho orgánu o
uložení sankcie.

26. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
je existencia nezákonného právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre

nezákonnosť príslušným orgánom, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a
vznikom škody. Tieto podmienky musia byť splnené súčasne, teda v prípade absencie čo len jednej z
nich nedochádza ku vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

27. Súd po vykonanom dokazovaní mal nepochybne preukázané, že žalobca bol v priestupkovom
konaní, v ktorom bol vydaný rozkaz o uložení sankcie, uznaný vinným z priestupku, ku ktorému malo

dôjsť dňa 10.8.2018 v čase o 10.30 hod., keď mal prudko pohnúť s autobusom, aj keď zo zadných
dverí ešte vystupoval cestujúci. Po podanom odpore došlo zo zákona k zrušenie vydaného rozkazu
a následne bolo priestupkové konanie zastavené pre neexistenciu relevantného dôkazu, ktorý by
preukazoval spáchanie priestupku žalobcom. Ako možnosť obrany dotknutej osoby proti rozhodnutia
orgánov verejnej moci slúžia práve opravné prostriedky, v danom prípade odpor. Opravné prostriedky

majú zabezpečiť, aby sa prípadné chyby rozhodnutia alebo postupu konajúceho orgánu odstránili ešte
v tomto konaní. Po podaní odporu žalobcom proti rozkazu však tento bol zo zákona zrušený, teda
tento rozkaz nenadobudol právoplatnosť. V tomto prípade teda súd nemal preukázané splnenie hneď
prvého predpokladu pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
a to existenciu nezákonného právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre

nezákonnosť príslušným orgánom. Ako správne uviedol zástupca žalovaného, ak nie je splnená čo
aj len jedna podmienka, nevzniká zodpovednosť štátu za škodu. Podstatné pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu je konštatovanie nezákonnosti na to príslušným orgánom, teda buď správnym orgánom
v rámci najmä mimoriadnych opravných prostriedkov alebo súdom, ale v rámci správneho súdnictva.
V tomto prípade sa súd stotožňuje s názorom zástupcu žalovaného, že zrušenie pre nezákonnosť

musí učiniť príslušný orgán a súd v civilnom konaní túto otázku neposudzuje ako predbežnú otázku,
keďže súd v konaní o náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003
Z.z. nevystupuje v pozícii súdu v správnom súdnom konaní, teda ako súd preskúmavajúci správnosť
správneho rozhodnutia, ale ako súd rozhodujúci civilný spor. V danom prípade však žiadne zrušujúce
rozhodnutie príslušného správneho orgánu neexistuje. Na nesplnení tejto prvej podmienky nič nemení

ani tá skutočnosť, že žalobca v odpore namietal nezákonnosť vydaného rozkazu, keďže ak zákon ukladá
určité podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, musia byť tieto splnené všetky. Nestačí, že
rozhodnutie považuje za nezákonné subjektívne niektorá strana, ale pre účely zodpovednosti štátu za
škodu je potrebné splniť zákonom ustanovenú podmienku, teda zrušenie právoplatného rozhodnutia na
to príslušným orgánom.

28. Za tohto stavu, aj keby skutočne vznikla škoda, nemôže byť splnená ani podmienka príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, keďže žiadne nezákonné rozhodnutie (rozumej
rozhodnutie, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené príslušným orgánom) súd nemal
preukázané.

29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.

30. Na margo tvrdení právneho zástupcu žalobcu ohľadne skúmania nesprávnosti postupu správneho
orgánu v súvislosti s nezákonným rozhodnutím súd ešte dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 6Cdo 250/2010, v ktorom bol vysvetlený rozdiel medzi zodpovednosťou za
nezákonné rozhodnutie a nesprávnym úradným postupom, pričom postup orgánu premietajúceho sa
do rozhodnutia, ktoré je nezákonné, sa posudzuje v rámci zodpovednosti za škodu nezákonným
rozhodnutím (teda preskúmava sa výsledok postupu konajúceho orgánu). V danom prípade však právny
zástupca žalobcu spresnil žalobu v zmysle vyššie uvedeného, pričom súd nemal preukázaný vyššie

uvedený predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, preto sa týmto nebolo potrebné bližšie
zaoberať.31. K predloženým rozhodnutiam dvoch krajských súdov zo strany právneho zástupcu žalobcu súd
len poznamenáva, že jednak sa tieto týkajú správneho súdnictva, ktoré je ovládané zásadou úspechu,
teda úspešnej strane bol priznaný nárok na náhradu trov konania súdneho konania (ktoré sa týkalo

preskúmania rozhodnutí správnych orgánov) a jednak výklad týchto rozhodnutí zo strany právneho
zástupcu žalobcu bol do značnej miery zavádzajúci (keď tvrdil, že týmito rozhodnutiami boli priznané
aj trovy zastúpenia v správnom konaní pred správnym orgánom), keďže žiadne takéto trovy priznané
neboli, práve naopak - na strane 5 v predposlednom odseku odôvodnenia Krajského súdu v Bratislave
je jasne uvedené, že za úkony pri zastupovaní pred správnym orgánom súd náhradu trov konania

nepriznal.

32. K analógii zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie v trestnom konaní súd dodáva, že
súdu je známa judikatúra slovenských súdov v tejto oblasti v prípade oslobodenia obžalovaného spod
obžaloby,príp.prizastavenítrestnéhostíhania,kedytakétokonečnérozhodnutiavoveci,ktorénepotvrdí
vznesenéobvinenie,sapovažujeanalogickyzazrušujúcerozhodnutievovzťahukuzneseniuovznesení

obvinenia. V týchto prípadoch však existuje právoplatné uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré je akoby
zrušované konečným rozhodnutím vo veci, ktoré podozrenie nepotvrdilo. Medzi obdobnými prípadmi v
trestnom konaní a prípadom riešenom v danom prípade je však jeden podstatný rozdiel, a to absencia
právoplatnéhorozhodnutiasprávnehoorgánu,ktorébybolozrušené,aleboktorébysamohlopovažovať
za zrušené iným rozhodnutím, ktoré jeho východiská nepotvrdilo, ako je to uvedené vyššie.

33. O nároku na náhradu trov súd rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1
C.s.p. tak, že žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný, teda má nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%, ktoré je povinný nahradiť jej žalobca. O výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia tohto rozsudku
na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z.