Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. december 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/36/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8520200188
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8520200188.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobcu P. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. č. XX, zastúpeného JUDr. Gáborom Szárazom, advokátom, so sídlom Garbiarska 20, 064 01
Stará Ľubovňa proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie 241,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 19.05.2021, č. k. 6C/9/2020 - 71
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku I.

Mení rozsudok vo výroku II. tak, že náhradu trov prvoinštančného konania stranám nepriznáva.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
žalovanej trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobca bol v priestupkovom konaní, v

ktorom bol vydaný rozkaz o uložení sankcie uznaný vinným z priestupku, ku ktorému malo dôjsť dňa
10.08.2018 v čase o 10.30 hod., keď mal prudko pohnúť s autobusom, aj keď zo zadných dverí ešte
vystupovalcestujúci.Popodanomodporedošlozozákonakzrušenievydanéhorozkazuanáslednebolo
priestupkové konanie zastavené pre neexistenciu relevantného dôkazu, ktorý by preukazoval spáchanie
priestupku žalobcom. Uviedol, že ako možnosť obrany dotknutej osoby proti rozhodnutia orgánov
verejnej moci slúžia práve opravné prostriedky, v danom prípade to bol odpor. Opravné prostriedky
majú zabezpečiť, aby sa prípadné chyby rozhodnutia alebo postupu konajúceho orgánu odstránili ešte

v tomto konaní. Po podaní odporu žalobcom proti rozkazu však bol tento zo zákona zrušený a rozkaz
ako taký nenadobudol právoplatnosť. Súd teda nemal preukázané splnenie hneď prvého predpokladu
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu nezákonným rozhodnutím, a to existenciu nezákonného
právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Keďže nebola splnená čo aj len jedna podmienka, nemôže vzniknúť zodpovednosť štátu za škodu
požadovanú v zmysle predpokladov zákona č. 514/2003 Z. z. Podstatné pre vznik zodpovednosti štátu
za škodu je konštatovanie nezákonnosti na to príslušným orgánom, teda buď správnym orgánom v

rámci mimoriadnych opravných prostriedkov alebo súdom, ale v rámci správneho súdnictva. Zrušenie
rozhodnutia pre nezákonnosť musí podľa súdu prvej inštancie realizovať príslušný orgán a súd v
civilnom konaní túto otázku neposudzuje ako predbežnú, keďže súd v konaní o náhradu škody z titulu
zodpovednosti štátu za škodu podľa citovaného zákona nevystupuje v pozícii súdu v správnom súdnomkonaní, teda ako súd preskúmavajúci správnosť správneho rozhodnutia, ale ako súd rozhodujúci civilný
spor. V danom prípade však žiadne zrušujúce rozhodnutie príslušného správneho orgánu neexistuje.
V danom prípade však žiadne zrušujúce rozhodnutie príslušného správneho orgánu neexistuje. Na

nesplnení tejto prvej podmienky nič nemení ani skutočnosť, že žalobca v odpore namietal nezákonnosť
vydaného rozkazu, keďže ak zákon ukladá určité podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu,
musia byť tieto splnené všetky. Nestačí, že rozhodnutie považuje za nezákonne subjektívne niektorá
strana, ale pre účely zodpovednosti štátu za škodu je potrebné splniť zákonom stanovenú podmienku,
teda zrušenie právoplatného rozhodnutia na to príslušným orgánom. Za tohto stavu, aj keby skutočne

vznikla škoda, nemôže byť splnená ani podmienka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím
a škodou, keďže žiadne nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené
príslušným orgánom, súd nemal preukázané. K analógii zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie
v trestnom konaní súd prvej inštancie zdôraznil, že mu je známa judikatúra súdov v tejto oblasti, avšak
zdôraznil, že v týchto prípadoch existuje právoplatné uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré je akoby
zrušované konečným rozhodnutím vo veci, ktoré podozrenie nepotvrdilo. Medzi podobnými prípadmi v

trestnom konaní a prípadom riešenom v danom spore je však jeden podstatný rozdiel, a to absencia
právoplatnéhorozhodnutiasprávnehoorgánu,ktorébybolozrušené,aleboktorébysamohlopovažovať
za zrušené iným rozhodnutím, ktoré jeho východiská nepotvrdilo, ako je to uvedené vyššie. Preto žalobu
ako nedôvodnú zamietol a o trovách konania strán rozhodol podľa § 255 a nasl. CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok zmeniť tak, aby
žalobe bolo vyhovené v celom rozsahu, alternatívne navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Nesúhlasí s právnym posúdením veci a zdôrazňuje, že v danom prípade
bol žalobca povinný voči nezákonnému rozkazu o uložení sankcie za priestupok podať odpor z
dôvodu, že obvinenie žalobcu uvedené v rozkaze po uložení sankcie za priestupok sa nezakladalo

na pravde. V prípade, ak by žalobca nepodal odpor voči tomuto rozkazu, bol by uznaný vinným zo
spáchania skutku, ktorého sa nedopustil. Tiež by bol povinný uhradiť sankciu - pokutu vo výške 30,-
eur. Nemožno tak od žalobcu spravodlivo požadovať, aby si neuplatňoval svoje práva v konaní pred
orgánom verejnej moci. Práve v danej veci, ak by si žalobca neuplatnil svoje právo podať odpor,
bol by vinným zo spáchania skutku, ktorého sa nedopustil. Skutočnosť, že tento skutok žalobca

nespáchal preukazuje aj konečné rozhodnutie o zastavení konania o priestupku. Má za to, že orgán
verejnej moci v prípade žalobcu vydal nezákonné rozhodnutie - rozkaz o uložení sankcie za priestupok
zo dňa 31.12.2018. Nezákonnosť je daná tým, že orgán verejnej moci vo svojom rozhodnutí o
zastavení konania o priestupku poukázal na to, že neexistuje relevantný dôkaz, ktorý by spáchanie
priestupku potvrdil. Svojim tvrdením orgán verejnej moci potvrdil to, že konanie o priestupku vedené

voči žalobcovi bolo nezákonné, v konaní nebolo preukázané, že by vôbec k priestupku malo dôjsť
a tobôž nebolo preukázané, že by tento priestupok spáchal žalobca. Súd prvej inštancie sa preto
nezaoberal v rozhodnutí všetkými skutočnosťami, ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci, ktorú
posúdil nesprávne a nezákonne. Žalobca postráda to, ako sa súd vyporiadal s tvrdenou analógiou
náhrady škody v trestnom konaní s náhradou za škodu v priestupkovom konaní. Zdôrazňuje, že

priestupkové konanie ako administratívne trestanie predstavuje proces vyvodzovania verejnoprávnej
zodpovednosti za protispoločenské správanie, rovnako ako trestné konanie, od ktorého sa líši výlučne
protispoločenskouzávažnosťoukonania,zaktorésadanázodpovednosťvyvodzuje,akoajzávažnosťou
trestu, ktorý sa za tento skutok ukladá. Aj podľa štrasburskej judikatúry má administratívne trestanie
„trestnoprávny charakter“. Aj od tohto žalobca odôvodňuje svoj majetkový nárok voči štátu uplatňovaným

tak,akobyvtrestnomkonanípriprávoplatnomkonštatovaníneviny.Poukazujetiežnato,žepriestupkové
konanie v jeho veci začal správny orgán ex offo a rozhodoval na základe výsledku objasňovania
priestupku spracovaného Okresným dopravným inšpektorátom PZ v X. S.. Aj z tohto dôvodu si myslí, že
pri uplatňovaní nároku na náhradu škody mal súd postupovať v súlade so zásadami, ktoré sa aplikujú
pri uplatňovaní náhrady za škodu v trestnom konaní. V dôsledku toho, že v prípade priestupkového

konania ide o vyvodzovanie verejnoprávnej zodpovednosti, teda o verejnoprávne trestanie za spáchanie
protispoločenského deliktu, ktorý stíha štát a ktorý so sebou nesie zásah do súkromnej sféry osoby
by bolo správnym, aby štát v prípade zastavenia priestupkového konania vedeného voči žalobcovi,
priznal takejto osobe právo na náhradu trov konania. To, že právny poriadok SR priamo neodvodzuje
nárok žalobcu na náhradu škody v priestupkovom konaní, nemôže byť na jeho ťarchu. Je neetické a

nespravodlivé nepriznať mu náhradu škody v priestupkovom konaní, pričom v opačnom prípade, ak by
došlo k právoplatnému rozhodnutiu o spáchaní priestupku, tieto trovy konania by žalobca bol povinný
uhradiť štátu. Na jednej strane, ak má štát nárok, tento nárok mu je priznaný, ale ak si tento nárok
uplatňuje fyzická osoba, nárok priznať nemožno a ide v tomto smere o nerovné postavenie subjektovv priestupkovom konaní vzťahujúce sa na náhradu škody. V danom konaní žalobca preukázal, že zo
stranysprávnehoorgánudošlokuškodevydanímnezákonnéhorozhodnutia,pretojenázoru,žežalobný
návrh bol podaný dôvodne a navrhol podanému odvolaniu vyhovieť.

4. Žalovaná navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Má za to, že úvahy
žalobcu o nezákonnosti vydaného rozkazu sú právne bezvýznamné, nakoľko v danom prípade žiadne
zrušujúce rozhodnutie príslušného správneho orgánu neexistuje, na čo správnym spôsobom poukázal
aj súd prvej inštancie.

5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu dôvodné nie je.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (do pozornosti nález Ústavného súdu SR II. ÚS 78/05).

7. Žalobca tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý
právny predpis) alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych záverov vyvodil nesprávne právne závery.

8. Súd prvej inštancie, pokiaľ žalobu zamietol, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe

ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej
inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení
skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania, pričom nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia
prejednávanej veci súdom prvej inštancie.

9. Ako je zrejmé z obsahu spisu, vo vzťahu k žalobcovi, Okresné riaditeľstvo policajného zboru v X.
S., Okresný dopravný inšpektorát, vydal dňa 31.12.2018 rozkaz o uložení sankcie za priestupok. Týmto
rozkazom o uložení sankcie bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1
písm. l) zákona č. 372/1990 Zb., ku ktorému malo dôjsť dňa 10.08.2018 v čase o 10.30 hod., keď ako

vodič autobusu mal prudko pohnúť autobusom, aj keď zo zadných dverí ešte vystupoval cestujúci. Za
spáchanie tohto priestupku bola uložená žalobcovi sankcia - pokuta vo výške 30,- eur.

10. Proti tomuto rozkazu o uložení sankcie za priestupok podal žalobca odpor a následne 24.04.2019,
Okresné riaditeľstvo policajného zboru v X. S., Okresný dopravný inšpektorát, rozhodol o zastavení

konania o priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, nakoľko neexistoval žiaden
relevantný dôkaz, ktorý by spáchanie priestupku potvrdil, uviedol, že spáchanie priestupku žalobcovi
nebolo možné preukázať a správny orgán rozhodol o zastavení konania.

11.Jetiežzrejmé,ževpriebehuuvádzanéhopriestupkovéhokonaniabolžalobcazastúpenýadvokátom.

12. Podľa § 87 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení platnom k 31.12.2018, ak je nepochybné,
že obvinený z priestupku sa priestupku dopustil, a ak vec nebola vybavená v blokovom konaní, môže
správny orgán bez ďalšieho konania vydať rozkaz o uložení sankcie za priestupok (§ 13 ods. 2).
Rozkaz nemožno vydať, ak obvinený z priestupku je zbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho

spôsobilosť na právne úkony je obmedzená.
Rozkaz má rovnaké náležitosti ako rozhodnutie o priestupku. Oznamuje sa vždy písomne.
Obvinený z priestupku môže proti rozkazu podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia odpor správnemu
orgánu, ktorý rozkaz vydal. Včasným podaním odporu sa rozkaz zrušuje a správny orgán pokračuje vkonaní. Obvinenému z priestupku nemožno uložiť iný druh sankcie s výnimkou pokarhania alebo vyššiu
výmeru sankcie, než bola uvedená v rozkaze, ak sa pri prejednávaní priestupku nezistia nové podstatné
skutkové okolnosti.

Rozkaz, proti ktorému nebol včas podaný odpor, má účinky právoplatného rozhodnutia.
V rozkaznom konaní nemožno prejednať priestupky, o ktorých sa koná len na návrh.

13. Podľa § 79 citovaného zákona, občanovi, ktorý bol uznaný vinným z priestupku, ako aj
navrhovateľovi,akbolokonaniezačaténajehonávrhzastavenépodľa§76ods.1písm.a),b),c)<.).
Z dôvodov hodných osobitného zreteľa možno od uloženia povinnosti uhradiť trovy konania podľa

odseku 1 celkom alebo čiastočne upustiť.
Úhrada trov konania je príjmom štátneho rozpočtu, ak odsek 5 alebo osobitný zákon neustanovuje inak.
Úhrada trov konania je príjmom obce, ak priestupok prejednala obec.

14. Podľa § 31 zákona č. 71/1967 Zb. v znení platnom k 31.12.2018, trovy konania, ktoré vznikli

správnemu orgánu, znáša tento orgán. Trovy, ktoré v konaní vznikli účastníkovi konania, znáša účastník.
Trovy, ktoré v konaní vznikli zúčastnenej osobe, znáša zúčastnená osoba.
Správny orgán môže účastníkom konania, zúčastneným osobám, svedkom a znalcom uložiť, aby
nahradili trovy, ktoré vznikli správnemu orgánu ich zavinením; môže im tiež uložiť, aby nahradili trovy,
ktoré vznikli ich zavinením ostatným účastníkom konania.

Správny orgán nahradí svedkovi hotové výdavky a mzdu, ktorá mu preukázateľne ušla. Nárok treba
uplatniť do 3 dní po výsluchu, inak zaniká.
Náklady spojené s predložením listiny alebo s ohliadkou, ktoré vznikli tomu, kto nie je účastníkom
konania, uhrádza správny orgán.
Náhrada hotových výdavkov a poskytovanie odmien znalcom a tlmočníkom sa spravuje osobitnými

právnymi predpismi.

15. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím.

16. Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona, zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

17. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

18. Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

19. Podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení

osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

20. Podľa § 18 ods. 3 citovaného zákona, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná

odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.21. Zákon č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov zakladá objektívnu zodpovednosť štátu
(bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho
orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom

zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.

22. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie.

23. V rámci priestupkového konania podľa zákona o priestupkoch č. 372/1990 Zb., v spojení so
zákonom o Správnom konaní (Správny poriadok) č. 71/1967 Zb. sa pri náhrade trov správneho konania
do rozhodnutia o trovách nepremieta zásada úspechu, ktorá je známa napr. z občianskeho súdneho
konania, v zmysle ktorej má strana sporu, ktorá mala pred súdom úspech, právo na náhradu trov
konania, a to voči strane sporu, ktorá v tomto konaní úspešná nebola. Správny poriadok, ktorého
uplatnenie v priestupkovom konaní podľa zákona o priestupkoch č. 372/1990 Zb. predpokladá § 51

tohto zákona, je totiž založený na solidarite úhrady trov konania, čo v zásade znamená, že trovy
vzniknuté na strane správneho orgánu uhrádza správny orgán, trovy vzniknuté účastníkom konania
znášajú účastníci konania a trovy, ktoré vznikli zúčastnenej osobe, znáša táto osoba. Výnimku z
tejto zásady v prípade zákona o priestupkoch predstavuje citované ust. § 79 ods. 1 tohto zákona,
upravujúce výlučne nárok štátu na náhradu trov konania o priestupku, a to buď od osoby, ktorá bola

uznaná vinnou z priestupku alebo od osoby, ktorá dala návrh na začatie stíhania pre priestupok,
avšak len v prípade priestupkov, ktoré je možné začať stíhať len na návrh, nie pri priestupkoch,
ktoré možno stíhať aj ex offo. V prípade zákona o Správnom konaní § 31 ods. 2 oprávňuje správny
orgán uložiť účastníkom konania, zúčastneným osobám, svedkom a znalcom povinnosť nahradiť
trovy konania, ktoré vznikli správnemu orgánu alebo ostatným účastníkom konania ich zavinením.

Posledne spomínané ustanovenie prichádza do úvahy však výlučne vtedy, pokiaľ v dôsledku konania,
či nekonania danej osoby, došlo k zvýšeniu nákladov na správne konanie, ku ktorému by bez ich
zavinenia nedošlo (napr. svedok sa bez náležitého ospravedlnenia nedostavil na ústne pojednávanie,
na ktoré bol riadne predvolaný a pre jeho neprítomnosť je správny orgán povinný nariadiť nový termín
ústneho pojednávania, hoci ostatní účastníci sa dostavili a vznikli im trovy). Možno teda konštatovať, že

predmetné znenie zákona je uplatniteľné len v prípade, že v správnom konaní dôjde k určitému excesu
z riadneho zákonom predpokladaného správneho konania, ktorý navyše musí byť zavinený účastníkom
konania, zúčastnenou osobu, svedkom alebo znalcom. Uloženie tejto povinnosti je pre osoby, ktoré dané
trovy zavinili, sankciou za to, že v dôsledku ich zavineného správania vznikli extra výdavky súvisiace so
správnym konaním buď správnemu orgánu alebo účastníkom konania, ktoré by pri riadnom priebehu

správneho konania nevznikli.

24. Situáciu, kedy osoba pôvodne obvinená, či obžalovaná v trestnom konaní, ktorá vynaložila
výdavky na svoju obhajobu a ktorej meno bolo spájané s určitým trestným činom je napokon spod
obvineniaoslobodená,vyriešilarozhodovaciačinnosťnajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyspôsobom,

kedy priznala takto úspešnému obvinenému nárok na náhradu škody voči Slovenskej republike, keď
konštatovala, že zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade
oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, avšak judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický
prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom
treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu

spôsobenej nezákonným rozhodnutím (§ 3 ods. 1 písm. a) citovaného zákona). Rovnaký význam ako
zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež
zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Pre vznik nároku na náhradu škody
ujmy spôsobenej v trestnom konaní je teda rozhodujúca skutočnosť, že trestné stíhanie neskončilo
právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, a to bez ohľadu na dôvod takéhoto výsledku.

25. Problém, ktorý však nastáva pri hľadaní riešenia prejednávanej veci s analógiou v trestnom konaní,
ako verejnoprávnom trestaní je ten, že v trestnom konaní dochádza k trestnému stíhaniu konkrétnej
osoby - obvineného, až na základe rozhodnutia orgánu verejnej moci - orgánu činného v trestnom konaní
a pred súdom sa obvinený ocitá až na základe uplatnenia obžalovacej zásady trestného konania, v

zmysle ktorej trestné stíhanie pred súdmi je možné len na základe obžaloby podanej prokurátorom, a
teda je právomocou prokurátora, na ktorého páchateľa a pre ktorý skutok podá obžalobu.26. Naproti tomu, v prípade priestupkového konania je osoba obvinená z priestupku, len čo správny
orgán vykonal voči nej prvý procesný úkon. Teda, priamo zo zákona, bez potreby, aby orgán verejnej
moci na základe kvalifikovaného podozrenia o spáchaní priestupku konkrétnou osobou, bol povinný

vydať rozhodnutie, ktorým by voči predmetnej osobe začal priestupkové konanie. Celá situácia je navyše
v tomto smere ešte komplikovanejšia o tú skutočnosť, že samotné priestupkové konanie môže správny
orgán začať na základe návrhu inej osoby (resp. subjektu práva), či v dôsledku postúpenia veci iným
orgánom verejnej moci, o ktorých návrhoch a postúpených právnych veciach je povinný správny orgán
rozhodnúť.

27. Je zrejmé, že v prípade predmetného priestupkového konania vedeného voči žalobcovi nemožno
konštatovať splnenie hneď prvého predpokladu pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, a to existenciu nezákonného právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd prvej inštancie správne posúdil vec bez
zohľadnenia analógie náhrady škody v trestnom konaní, keďže v tejto súvislosti nejde o obdobnú

situáciu. V prejednávanej veci príslušný správny orgán vydal rozkaz o uložení sankcie za priestupok a
pokiaľžalobcavočinemupodalodpor,totorozhodnutiebolozozákonazrušené.Akoužbolospomínané,
povinnosť uhradiť trovy konania nemožno uložiť v blokovom konaní ani v rozkaznom konaní podľa § 87
zákona o priestupkoch.

28. Súd prvej inštancie preto s ohľadom na existujúcu platnú právnu úpravu správne vec uzavrel, že v
prípade žalobcu neexistuje žiadne nezákonné právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené príslušným
správnym orgánom, v dôsledku čoho nemožno žalobcovi priznať žiadaný nárok v zmysle predpokladov
§ 3 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Odvolací súd preto rozsudok vo
výroku I. potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP.

29. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania strán sporu, je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že
pri rozhodovaní o náhrade trov konania strán platí zásada zodpovednosti za výsledok a zásada
zodpovednosti za zavinenie a náhodu, a teda ust. § 255 a nasl. CSP. Keďže povinnosť nahradiť trovy
konania sa môže v tom- ktorom konkrétnom prípade javiť ako neprimeraná tvrdosť, ust. § 257 CSP

umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných zvláštneho zreteľa strane, ktorá by
inak mala právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Úvaha súdu o tom,
či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody zvláštneho zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých
okolností konkrétnej veci, prihliadne sa tiež k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán
sporu, keďže je potrebné vziať zreteľ nielen na pomery toho, kto by mal nahradiť trovy konania, ale

musí sa uvážiť aj to, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo majetkových pomerov oprávnenej strane, k
okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu nároku a podobne.

30. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad
ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno zahrnúť neprimeranú tvrdosť,

podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej
právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu,
či nízky príjem.

31. Odvolací súd preskúmal a zvážil okolnosti prejednávanej veci a dospel k záveru o potrebe aplikácie

ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania strán sporu. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa
zohľadnil charakter prejednávanej veci, keď rozhodnutie vo veci samej nepochybne súviselo s doposiaľ
málo riešenou právnou problematikou. Na druhej strane, pokiaľ ide o žalovaného, jeho majetková sféra
nebude použitím tohto výnimočného zákonného ustanovenia výrazne dotknutá. Všetky vyššie uvedené
skutočnosti v súhrne preto umožňujú prijatie záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa

a aplikáciu ust. § 257 CSP.

32. Odvolací súd preto rozsudok vo výroku II. o trovách konania vzhľadom na uvedené zmenil tak, že
stranám sporu náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal (§ 388 CSP).

33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP, keď
vyššie uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa zohľadnil odvolací súd aj pri rozhodovaní o trovách
tohto štádia konania.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).