Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. november 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/117/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216207517
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1216207517.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov

JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Bolebrucha, v spore žalobcov: 1/ W. J., nar. X.X.XXXX, Q.
X, Ž., 2/ D. A., nar. XX.X.XXXX, F. XX, F., 3/ B. Š., nar. X.X.XXXX, H. XX, A., žalobkyne 2/ a 3/
zastúpené advokátkou JUDr. Zlaticou Višňovskou, Slowackého 28, Bratislava, 4/ M. J., nar. XX.X.XXXX,
N. Ž. XXX, N. Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. Michaelou Kajabovou, Budovateľská 2, Bratislava, proti
žalovanému: V. J., nar. X.XX.XXXX, C. X, A., zastúpenému advokátom JUDr. Dušanom Dudášom,
Vyšehradská 14, Bratislava, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 13C/81/2016-187, zo dňa 10.9.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobcom 1/, 2/, 3/, 4/ priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosť, nachádzajúca sa v kat. území
M., obec: A.-m.č. M., okres Bratislava J., zapísaná Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor,
na liste vlastníctva č. XXXX ako: byt č. XX, 7. poschodie, vchod: C. X, nachádzajúci sa v bytovom
dome súpisné č. XXXX, na parcele č. XXXX, parcele č. XXXX a parcele č. XXXX, vedený ako C. X,
X, X; spoluvlastnícky podiel bytu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti

789/34703; a spoluvlastnícky podiel bytu na pozemkoch: parcela „C“ KN č. XXXX o výmere 187 m2
vedená ako zastavané plochy a nádvoria, parcela „C“ KN č. XXXX o výmere 193 m2 vedená ako
zastavané plochy a nádvoria, parcela „C“ KN č. XXXX o výmere 196 m2 vedená ako zastavané plochy
a nádvoria, o veľkosti 789/34703 (ďalej spolu ako „Nehnuteľnosť“); patrí do dedičstva po nebohej M.
J., nar. X.X.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX, naposledy trvale bytom C. XXXX/X,
XXX XX A., ktorá ku dňu svojej smrti dňa XX.X.XXXX, bola jej výlučným vlastníkom. Zároveň súd prvej
inštancie žalobcom 1/ až 4/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s

tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením.

2. V odôvodnení uviedol, že pôvodná žalobkyňa M. J., nar. X.X.XXXX (ďalej ako „pôvodná žalobkyňa“)
sa žalobou doručenou súdu dňa 3.5.2016 domáhala voči žalovanému vydania Nehnuteľnosti. V žalobe
uviedla,že30.11.2015previedladarovacouzmluvounažalovanéhovýlučnévlastníctvokNehnuteľnosti,
vo vzťahu ku ktorej bolo zároveň zriadené vecné bremeno spočívajúce v jej práve doživotného užívania.

Podotkla, že ako matka žalovaného si pôvodne myslela, že polovicu bytu daruje dcére M., avšak neskôr
sa dozvedela, že táto nefiguruje na liste vlastníctva. Ozrejmila, že v Nehnuteľnosti, t. j. v byte bývala s
bývalým zaťom a každý deň u nej bola jej dcéra M., ktorá sa o ňu starala. Tvrdila, že žalovaný sa v byte
nezdržiaval, býval u svojej priateľky. Listom zo dňa 28.3.2016 vyzvala žalovaného na vrátenie darovanejNehnuteľnosti, pretože žalovaný sa nepýtal, či niečo nepotrebuje, neposkytoval jej pomoc ani vtedy, ak
ho o to písomne požiadala, kričal na ňu, nech mu dá pokoj, nechodil s ňou na lekárske vyšetrenia, urážal
ju. V žalobe ďalej poznamenala, že žalovaný ju nenavštevuje, a keď sa zastaví, tak s ňou nekomunikuje;

vzťahy medzi ňou a žalovaným nezodpovedajú povahe vzťahu matka a syn. Zdôraznila, že je chorá,
trpí na diagnózu amyotrofická laterárna skleróza, čo znamená postupné odumieranie buniek mozgu,
nie je schopná prijímať stravu, rozprávať nedokáže, s okolím komunikuje jedine písomne. Zhrnula, že
správanie žalovaného považuje za hrubé porušovanie dobrých mravov.

3. Súd prvej inštancie na úvod skonštatoval, že uznesením č. k. 13C/81/2016-37, zo dňa 16.1.2017,
rozhodol, že v konaní pokračuje s dedičmi pôvodnej žalobkyne a to W. J., D. A., B. J. a M. J. (ako
žalobcami). Pripomenul, že žalobkyňa 4/ navrhla, aby súd pripustil zmenu petitu tak, že žiadala určiť,
že Nehnuteľnosť patrí do dedičstva po nebohej M. J., a že táto bola v čase svojej smrti jej výlučným
vlastníkom. Súd prvej inštancie dodal, že na pojednávaní konanom dňa 20.11.2017 žalobcovia 1/ až 3/
vyslovili súhlas so zmenou petitu žaloby, tak ako to navrhla žalobkyňa 4/, a preto uznesením zmenu

žaloby pripustil.

4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo
vzťahu k skutkovému stavu zistil, že 30.11.2015 uzavrela pôvodná žalobkyňa v postavení darkyne a
žalovaný v postavení obdarovaného darovaciu zmluvu, a to písomne vo forme notárskej zápisnice.

Ustálil, že darkyňa ako výlučná vlastníčka Nehnuteľnosti darovala túto žalovanému, a on dar prijal,
pričom sa dohodli na zriadení vecného bremena k Nehnuteľnosti, spočívajúceho v práve doživotného
užívania Nehnuteľnosti pre darkyňu. Súd prvej inštancie poznamenal, že listom zo dňa 28.3.2016
vyzvala pôvodná žalobkyňa žalovaného na vrátenie daru. Objasnil, že výzvu odôvodnila tým, že
žalovaný ju veľakrát hanlivo urážal, psychicky trápil pre jeho sklony k agresii; celé roky bol zavretý vo

svojej izbe a konzumoval nadmerné množstvá alkoholických nápojov; hanlivo jej nadával, nezaujímal ho
jej zdravotný stav a nepoznal ani jej diagnózu. Súd prvej inštancie skonštatoval, že pôvodná žalobkyňa
vo výzve na vrátenie daru ďalej uviedla, že asi od nového roku 2016 sa žalovaný doma nezdržiaval,
iba keď sa pohádal s priateľkou; dňa 10.3.2016 bola hospitalizovaná v nemocnici, napísala žalovanému
SMS, na ktorú nereagoval ani sa neopýtal, prečo je v nemocnici; obdarovaný darkyni povedal, aby

skapala, že si ju nevšimne; darkyňa tvrdila, že darovaciu zmluvu podpísala pod psychickým nátlakom
z obáv o svoje zdravie.

5. Súd prvej inštancie mal z predloženej lekárskej dokumentácie z obdobia od 21.1.2016 do 11.7.2016
za preukázané, že pôvodnú žalobkyňu na lekárskych vyšetreniach sprevádzala dcéra. Ustálil, že V..

F. B., neurológ vydala dňa 3.10.2017 potvrdenie, v ktorom konštatovala, že M. J. sa od 8.3.2015
starala a opatrovala svoju matku - pôvodnú žalobkyňu, ktorá trpela na ťažké neurologické ochorenie -
amyotrofickú laterálnu sklerózu, ktoré sa skončilo letálne dňa 24.7.2016.

6. Súd prvej inštancie podotkol, že žalobca 1/ v rámci svojej výpovede vysvetlil, že hoci pôvodne uvádzal,

že dôvody žaloby považuje za vykonštruované, nakoľko sa chcel vyhnúť sporu, po porade s právnikom
mu došlo, že by nebolo správne, keby byt dostal brat, ktorý sa o matku nestaral; prišlo mu to nefér
voči sestrám. Vypovedal, že bol osobne prítomný pri tom, ako žalovaný matke povedal „ticho stará
krava“ a používal aj horšie vyjadrenia; mama žalobcovi 1/ telefonovala v roku 2014, že sa na ňu brat
vyrútil so slovami, aby skapala stará kurva. Žalobca 1/ tvrdil, že po darovaní Nehnuteľnosti začal byť

žalovaný voči matke apatický, nezaujímala ho; vyjadril sa pred ním žalobcom 1/ v tom zmysle, nech
skape. Žalobca 1/ uviedol, že bol svedkom toho, keď matka žalovaného o niečo požiadala, a on jej
to doniesol s komentárom tu máš a neotravuj, ja idem do izby; matka sa na správanie žalovaného
sťažovala, že je nadával do starých kráv. Žalobkyňa 2/ vo výpovedi skonštatovala, že s matkou nemala
dobré vzťahy, vzhľadom na podobnosť ich pováh; nebola s ňou v kontakte; žalovaný bol vždy agresívny,

dostala od neho facku, keď bol pod vplyvom alkoholu; k otázke správania sa žalovaného k matke v
rokoch 2015/2016 sa nevedela vyjadriť, informácie mala len sprostredkovane od sestry B.. Žalobkyňa 3/
vypovedala, že z bytu odišla ako 19 ročná; pred Vianocami 2015 sa jej matka sťažovala, že sa žalovaný
o ňu nestará, že keď ho o niečo poprosí, všetko ofrfle, a že sa o ňu stará sestra M.; sťažovala sa, že
ju žalovaný zanedbáva, väčšinou nie je doma a keď áno, je schovaný v izbe. Žalobkyňa 4/ vo svojej

výpovedi poznamenala, že správanie žalovaného k matke bolo hrubé, ponižujúce a urážlivé; už po
darovaní Nehnuteľnosti, keď bola mama na vozíčku, žalovaného prosila, aby jej s matkou pomohol,
na čo on odpovedal, že sa mu to hnusí, že sa o ňu starať nebude a nech skape; žalobkyňu 4/
poslal „do piče“. Žalovaný vypovedal, že jeho vzťah s matkou bol dobrý, k hádkam dochádzalo najmäkvôli financiám, hádky vyvolávala matka. Tvrdil, že financoval chod bytu, vykonával domáce práce; od
matky sa neodsťahoval, pendloval medzi dvomi bytmi; u matky býval švagor pán A. zadarmo, tak ho
poprosil, aby sa o matku staral. Žalovaný uviedol, že dôvodom darovania Nehnuteľnosti bolo, že on

sa staral o domácnosť po finančnej stránke, platil pôžičku matky, ktorá bola použitá na prerábku bytu.
Vo výpovedi podotkol, že zdravotný stav matky sa začal zhoršovať v rokoch 2014/2015, a on s ňou
navštevoval lekárov; keď bol v práci, chodila s ňou priateľka; po darovaní Nehnuteľnosti matka stratila
reč, komunikovali len písomne a cez SMS. Poznamenal, že matku kŕmil, plnil vývod, pomáhal jej ísť na
toaletu. Potvrdil, že mal vedomosť o hospitalizácii matky v marci 2016, avšak v nemocnici ju nenavštívil,

nakoľko chodil do práce, vstával ráno o 2:30 hod. a keď skončil poobede o druhej, tak sa cítil uťahaný, s
matkou si písal a telefonoval. Poprel, že by matku niekedy nazval starou kurvou, nevedel o tom, že by z
jehostranyniekedydošlokverbálnymvulgárnymútokomnamatku;naotázku,činiekedymatkepovedal,
aby zdochla alebo skapala uviedol, že toto sa stalo raz, keď celý deň behal po obchodoch, matka
niečo vymýšľala, tak to povedal v afekte; tento incident sa však stal ešte pred darovaním Nehnuteľnosti.
Zdôraznil, že matka ho o pomoc požiadala aj po darovaní Nehnuteľnosti, a keď ho požiadala, tak prišiel.

7. Súd prvej inštancie poukázal na výsluch C. A., bývalého manžela žalobkyne 2/, ktorý vypovedal, že
osobne dobre poznal pôvodnú žalobkyňu. Vo výpovedi ďalej uviedol, že bol svedkom agresívneho a
vulgárneho správania sa žalovaného voči matke; hádali sa najmä o šeky; bol svedkom, ako žalovaný
mame vynadal, svedok mu aj dohováral, či sa nehanbí jej také veci hovoriť. Vo výpovedi tvrdil, že sa

stalo aj to, že jej žalovaný povedal ty stará kurva, kedy už zdochneš. Svedok dal do pozornosti, že pani
M. zomrela v Ružinovskej nemocnici; keď už bolo zle, zavolala mu žalobkyňa 4/, že s mamou je zle,
vtedy bol v byte prítomný aj žalovaný, tak mu povedal, že je s mamou zle a treba ísť do nemocnice,
žalovaný však povedal, že nejde, že pôjde neskôr a išiel si ľahnúť. Pokiaľ sa jedná o výsluch svedka V.
K., tento ozrejmil, že bol kedysi vo vzťahu so žalobkyňou 4/, s ktorou sa pred rokom rozišiel; celú rodinu

poznal asi 14 rokov. Vypovedal, že pôvodná žalobkyňa bola posledné roky chorá a potrebovala pomôcť;
osobnú pomoc a starostlivosť jej poskytovala žalobkyňa 4/, ktorá za ňou chodila dvakrát denne; u pani
M. vtedy býval C., ktorý sa o ňu staral v čase, keď tam nebola žalobkyňa 4/. Svedok uviedol, že bol
osobne prítomný, keď bol žalovaný žalobkyňou 4/ požiadaný, aby matke pomohol a vykonal potrebné
úkony, na čo povedal nie, že sa mu to hnusí; bol tiež svedkom hrubého správania sa žalovaného voči

matke, vyjadril sa, že by matku nechal skapať. V. K. dodal, že pohreb pôvodnej žalobkyne zariaďovala
žalobkyňa 4/, ktorá keď požiadala o pomoc žalovaného, ten odmietol s tým, že ho to nezaujíma.

8. Súd prvej inštancie objasnil, že v spore najprv skúmal, či na požadovanom určení je naliehavý
právny záujem, a to napriek tomu, že táto skutočnosť nebola zo strany žalovaného žiadnym spôsobom

namietaná. Mal za zrejmé, že po smrti pôvodnej žalobkyne sa jej dedičia nemôžu bez toho, aby sa o
majetkovom vyporiadaní vzťahov rozhodlo v dedičskom konaní, domáhať či už vydania Nehnuteľnosti
alebo určenia vlastníckeho práva k nej. Podotkol, že jediným možným spôsobom ustálenia právnych
vzťahov medzi stranami sporu tak, aby všeobecný súd neprekročil svoju právomoc, a aby sa v
následnom dedičskom konaní mohla ustáliť masa dedičstva, bolo rozhodovanie o určení, že sporná

Nehnuteľnosť patrí do dedičstva po nebohej poručiteľke, ako to po úprave petitu požadovali žalobcovia.

9. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že darovacia zmluva, ktorou pôvodná žalobkyňa
darovala Nehnuteľnosť žalovanému obsahovala všetky podstatné obsahové aj formálne náležitosti,
pričom nebolo preukázané, že by táto zmluva bola zo strany darkyne uzatváraná pod tlakom. Ustálil, že

pôvodná žalobkyňa, napriek svojmu nesporne zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu bola až do konca
života plne spôsobilá na právne úkony, a teda mohla so svojimi právami nakladať podľa vlastného
uváženia, a na základe vlastného rozhodnutia. Uzavrel, že darovacou zmluvou teda došlo k zmene
vlastníckych vzťahov k Nehnuteľnosti a túto nadobudol do výlučného vlastníctva žalovaný.

10.Súdprvejinštanciedaldopozornosti,žepôvodnážalobkyňavlistezodňa28.3.2016,ktorýbolriadne
doručený žalovanému (ktorý túto skutočnosť nepoprel), opísala viaceré konania žalovaného, ktoré podľa
jej názoru boli konaniami v rozpore s dobrými mravmi. Ozrejmil, že v rámci sporu teda skúmal a overoval,
či k takýmto skutočnostiam došlo, a či tým boli porušené dobré mravy v zákonom požadovanej intenzite.

11. Z predložených listinných dôkazov (zdravotnej dokumentácie), ako aj z výpovedí strán sporu a
svedkov súd prvej inštancie vyvodil, že pôvodnej žalobkyni sa začal zhoršovať zdravotný stav na
prelome rokov 2014/2015, pričom zvrat v jej zdravotnom stave nenastal hneď, ale dochádzalo k nemu
postupne. Poznamenal, že v marci 2015 jej bolo diagnostikované ťažké neurologické ochorenie, ktorémalo negatívne progresívny vývoj; ako choroba postupovala, začala mať pôvodná žalobkyňa postupne
problémy s rečou, rovnováhou, nevedela normálne prijímať stravu, nakoniec sa dorozumievala len
písomne, bola odkázaná na kŕmenie, prebaľovanie, kúpanie inou osobou, po napojení na hadičku bola

odkázaná na prijímanie stravy takýmto spôsobom. Súd prvej inštancie skonštatoval, že človek v takomto
štádiu choroby dôvodne a logicky očakáva pomoc najmä od najbližšej rodiny, v tomto prípade od svojich
detí. Ďalej pripomenul, že žalovaný zostal s matkou žiť v spoločnej domácnosti aj po tom, ako všetci
ostatní súrodenci túto opustili. Poukázal na to, že všetci žalobcovia zhodne opisovali žalovaného ako
problematickú osobnosť, ktorý mal alebo stále má problémy s alkoholom, čo vyvolávalo jeho agresiu,

ktorá sa prejavovala vo verbálnych a dokonca fyzických útokoch na jeho sestry. Vzal do úvahy, že
žalobcovia v spore nepopreli, a je to zrejmé aj z vyjadrení žalovaného, že v čase, keď matka bola
ešte mobilná a nepotrebovala intenzívnu osobnú starostlivosť, bol to žalovaný, kto sa staral o byt, jeho
chod financoval, prevzal na seba dlhy, ktoré mala jeho matka, urobil nákup, upratal byt a vozil matku
k lekárom. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v spore však bolo nutné skúmať správanie žalovaného k
matke v čase od 1/2015 do 3/2015 (správne od 1/2016 do 3/2016, pozn. odvolacieho súdu), kedy už

bola pôvodná žalobkyňa nesebestačná a potrebovala pomoc v základných životných úkonoch, pričom
na základe vykonaného dokazovania možno dospieť k záveru, že túto pomoc jej žalovaný neposkytol a
to ani po tom, čo bol o ňu požiadaný. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný v konaní poukazoval
to, že sa o chod domácnosti staral po finančnej stránke, že platil dlhy za matku, avšak práve vzhľadom
na zdravotný stav matky (darkyne), nepredstavovali plnenia týchto úloh jedinú povinnosť žalovaného.

Súd prvej inštancie podčiarkol, že pôvodná žalobkyňa potrebovala v rozhodnej dobe po darovaní
Nehnuteľnosti pomoc pri realizácii základných životných funkcií, bola na iné osoby plne odkázaná,
a preto prípadné porušovanie dobrých mravov vo vzťahu matka - syn sa môže prejaviť aj vo forme
odmietania alebo úplného negovania poskytovania tejto formy starostlivosti. Z vykonaného dokazovania
súd prvej inštancie ustálil, že starostlivosť o matku v tejto dobe vykonávala žalobkyňa 4/ a C. A., čo

potvrdil vo svojej výpovedi žalobca 1/ („o matku sa starala sestra M. a švagor C.“.), žalobkyňa 3/ („pred
Vianocami 2015 sa matka sťažovala, že sa žalovaný o ňu nestará, že sa o ňu stará M.“.), žalobkyňa 4/, a
tiež nezaujatí svedkovia C. A. („po zhoršení zdravotného stavu som sa o pani M. staral ja, do bytu chodila
žalobkyňa 4/“) a V. K.. Súd prvej inštancie dodal, že všetky osoby, ktoré v konaní vypovedali (s výnimkou
žalovaného) vyslovene popreli, že by sa o pôvodnú žalobkyňu nejakým významným spôsobom staral

žalovaný.

12. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že vo všeobecnosti by púhe neposkytovanie osobnej starostlivosti
nepostačovalo na ustálenie záveru o hrubom porušovaní dobrých mravov (hoci je minimálne zarážajúce,
že žalovaný sa odmietol podieľať na vykonávaní takejto pomoci matke, a to najmä po tom, ako bol

o to viackrát žiadaný), avšak takéto konanie v kontexte úplnej odkázanosti matky na pomoc iným, je
možné kvalifikovať ako konanie porušujúce dobré mravy. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo
aj to, že odmietanie poskytovania pomoci zo strany žalovaného bolo spojené s vulgárnym a verbálne
agresívnym prejavom, kedy žalobca 1/, žalobkyňa 4/, svedok C. A., aj svedok V. K. opisovali správanie
sa žalovaného k matke takým spôsobom, že to hrubo prekračovalo medze správania sa v kontexte

dobrých mravov; konkrétne označovanie matky ako „starej kurvy“, „piče“, s komentárom nech už skape
(čo podľa svedeckých výpovedí žalovaný povedal v čase po darovaní Nehnuteľnosti), predstavuje hrubý
zásah do duševnej integrity darkyne, najmä s prihliadnutím na rodinný vzťah medzi ňou a žalovaným.
Súd prvej inštancie podčiarkol, že samotný žalovaný nepoprel, že raz povedal matke aby skapala,
pričom jeho dôvod, že tak konal v afekte, takéto hrubé správanie voči človeku, ktorý sa už nevedel

verbálne brániť, určite neospravedlňuje. Podotkol, že hoci žalovaný tvrdil, že toto matke povedal ešte
pred darovaním Nehnuteľnosti, viaceré výpovede strán a svedkov v tomto konaní osvedčili, že k takýmto
vyjadreniam došlo aj po darovaní. Na uvedenom základe dospel súd prvej inštancie k skutkovému
záveru, že nielenže žalovaný odmietal poskytnúť matke (darkyni) potrebnú pomoc, ale ešte aj hrubým
spôsobom vyslovoval želanie, aby zomrela. Súd prvej inštancie zdôraznil, že skutočnosť, že žalovaný

nenavštívil matku v čase jej hospitalizácie v marci 2016, ani v čase, kedy už v nemocnici zomierala (júl
2016), taktiež vyhodnotil ako konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi, najmä v kontexte dôvodov,
prečo tak žalovaný neurobil; dôvod, že chodil do práce a cítil sa uťahaný nemožno akceptovať. Nad
rámec uvedeného súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca 1/ a žalobkyňa 4/ zhodne, v rámci svojej
výpovede opisovali, že po darovaní Nehnuteľnosti si všimli na rukách matky modriny, a keď sa jej spýtali

čo sa stalo, tak im uviedla, že „sa pochytila s V.“. - ako uviedol žalobca 1/, a „matka len uviedla, že to
žalovaný, ale nechcela sa k tomu bližšie vyjadrovať“ - ako uviedla žalobkyňa 4/. Na uvedenom základe
súd prvej inštancie podotkol, že existuje minimálne podozrenie s fyzického ataku na matku (darkyňu) zostrany žalovaného; hoci vo výzve na vrátenie daru nie je tento skutok opísaný, a súd prvej inštancie preto
na neho nemohol v konaní prihliadať, predstavuje minimálne skutočnosť dokresľujúcu celú situáciu.

13. Čo sa týka obrany žalovaného, súd prvej inštancie mal za to, že nebola dostatočná a žalovaný
neuniesol svoje dôkazné bremeno. Poukázal na to, že žalovaný v konaní tvrdil, že poveril svojho švagra
starostlivosťou o matku v čase, keď v byte nie je, čo však svedok A. vyslovene poprel, pričom je zrejmé,
žepôvodnejžalobkynipomáhalzdôvodu,žejumalrád,ažemudovolilavbytebývať.Súdprvejinštancie
dal do pozornosti, že obrana žalovaného spočívajúca v tvrdení, že sestry na matku tlačili, aby žiadala

vrátenie daru, je irelevantná; nie je totiž podstatné, čo bolo pohnútkou pre skoncipovanie a zaslanie
výzvy na vrátenie daru, pôvodná žalobkyňa bola totiž do konca života osobou plne spôsobilou na právne
úkony, a ak aj k zmene jej postoja prispeli názory ostatných detí, toto nespôsobuje neplatnosť alebo
neúčinnosť prejavu vôle smerujúceho k vráteniu darovanej Nehnuteľnosti.

14. Súd prvej inštancie zhrnul, že žalovaný sa dopustil voči svojej matke počas jej života (a po darovaní

Nehnuteľnosti) konania a správania, ktorým hrubo porušoval dobré mravy, kedy nielenže odmietal
vykonávať osobnú starostlivosť o matku v čase, keď bola na ňu odkázaná (napriek tomu, že bol o ňu
viackrát požiadaný), ale vulgárne a nevhodne vyjadroval svoje želanie, aby skapala, zdochla, označoval
ju „stará kurva“ a posielal „do piče“; neprejavoval ani záujem o jej zdravotný stav, kedy ju nenavštívil
v nemocnici a to dokonca ani vtedy, keď už bolo jasné, že zomiera. Na uvedenom základe dospel súd

prvej inštancie k záveru, že žalovaný svojím konaním, v celkovom súhrne opisovaných okolností, naplnil
zákonný predpoklad ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka, a na strane darkyne vzniklo právo
domáhať sa vrátenia daru, pričom doručením výzvy na jeho vrátenie došlo k zániku darovacieho vzťahu
a je nepochybné, že v čase smrti bola pani M. J. výlučnou vlastníčkou spornej Nehnuteľnosti, ktorá ako
majetková hodnota patrí do dedičstva a v rámci neho bude vyporiadaná. Súd prvej inštancie preto za

použitia § 137 C.s.p., § 3 ods. 1, § 628 ods. 1, ods. 2 a § 630 Občianskeho zákonníka, žalobe vyhovel. O
nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., a keďže žalobcovia
mali vo veci plný úspech, priznal im nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

15. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie, a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne zmeniť a určiť, že Nehnuteľnosti
nepatria do dedičstva po pôvodnej žalobkyni. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych
argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávne a
neobjektívne vyhodnotil vykonané dôkazy, a vec nesprávne právne posúdil. Vyjadril presvedčenie, že
súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 630 Občianskeho zákonníka a jednotlivé dôkazy vyhodnotil

jednostranne len v prospech žalobcov, pričom sa nevysporiadal s dôkazmi svedčiacimi v jeho prospech,
predovšetkým s písomným vyjadrením žalobcu 1/ zo dňa 24.11.2016 a s výpoveďou svedka C. A..

16. Žalovaný mal za nepreukázané tvrdenia žalobcov, že sa po darovaní Nehnuteľnosti neslušne choval
k svojej matke, resp. že sa správal v rozpore s dobrými mravmi, že býval pod vplyvom alkoholu, že sa o

matku nepostaral; tieto tvrdenia označil za nepravdivé. Podčiarkol, že pod hrubým porušením dobrých
mravov má zákon na mysli porušenie dobrých mravov značnej intenzity vo forme fyzického napadnutia,
neposkytnutia potrebnej pomoci alebo ich sústavné porušovanie. Domnieval sa, že v spore nebola
preukázaná zákonom predpokladaná intenzita alebo závažnosť porušenia dobrých mravov. Objasnil,
že Nehnuteľnosť mu darovala matka s vedomím, že spolu bývajú, mala ho rada, a preto, že ostatní

súrodenci - žalobcovia sa celé roky o ňu nezaujímali, nepomáhali jej a niektorí (žalobkyňa 3/ a žalobkyňa
2/) matku vôbec nenavštevovali, nerozprávali sa celé roky, boli pohádaní. Uviedol, že matku sporadicky
navštevoval len žalobca 1/ a potom ešte žalobkyňa 4/ v čase počas choroby, keď matka potrebovala
zvýšenú starostlivosť.

17. Žalovaný zotrval na tvrdení, že svojej mame počas celého jej života, a to aj pred darovaním pomáhal,
platil jej všetky náklady spojené s bývaním, kupoval stravu a staral sa o domácnosť; splácal všetky
dlhy, ktoré si mama napožičiavala cez rôzne nebankové a pôžičkové inštitúcie, ktoré spláca dodnes.
Podotkol, že ak by neprevzal splácanie dlhov, keďže matka nebola schopná tieto dlhy splácať, byt, ktorý
je predmetom tejto žaloby by bol predmetom exekúcie. Žalovaný skonštatoval, že je pravdou, že matkine

dlhy boli dôvodom ich častých hádok, vytýkal jej nezodpovedné správanie; v tejto súvislosti poukázal na
to, že žalobca 1/ v písomnom vyjadrení, ktoré doručil súdu prvej inštancie dňa 24.11.2016 uviedol: „Dar,
o ktorý sa jedná bol logickým vyústením toho, že brat s mamou žil v jednej domácnosti, vzal na seba
platenie nákladov na bývanie a mamine dlžoby ako spoludlžník.“ Namietal, že toto vyjadrenie žalobcu1/ súd prvej inštancie nevzal do úvahy. Pripomenul, že v spoločnej domácnosti s nimi býval aj bývalý
švagor C. A., ktorý za bývanie neplatil, pričom (žalovaný) súhlasil s tým, aby u nich býval aj po darovaní
Nehnuteľnosti z dôvodu, že pomáhal mame a aj jemu s domácnosťou, a počas maminej choroby sa o

ňu staral. Objasnil, že v čase keď matka ochorela, nastala nová situácia trvajúca viac ako rok a v tomto
čase sa o mamu začala zaujímať aj žalobkyňa 4/; v tom čase nemal auto, a preto privítal, že ona môže
zabezpečiť odvoz matky k lekárovi. Dal do pozornosti, že žalobkyňa 2/ a 3/ sa o mamu nezaujímali,
nestaralisa,aotvrdeniach,ktoréboliuvedenévžalobesadozvedelilensprostredkovane,osobneneboli
svedkami žiadnych v žalobe uvedených tvrdení, čo samé potvrdili na pojednávaní dňa 14.5.2018.

18. Pokiaľ sa jedná o správanie k mame, žalovaný zdôraznil, že sa o ňu staral v rámci svojich možností
a schopností, primerane a tak, aby nebolo narušené ich spolužitie v jednej domácnosti; neubližoval jej,
nikdy ju fyzicky nenapadol, a ani psychicky jej nikdy vedome neublížil. Dal do pozornosti, že ak aj použil
niekedy nejaké nevhodné výrazy, tak len z toho dôvodu, že bol frustrovaný z dlhov, ktoré spôsobila
mama. Opätovne poukázal na vyjadrenie žalobcu 1/ zo dňa 24.11.2016, v ktorom žalobca 1/ uviedol,

že „Z môjho pohľadu je daný spor iba vyprovokovanou žalobou, ktorú vyprovokovala moja sestra v
čase, keď už moja mama strácala súdnosť vďaka svojej ťažkej chorobe a dala sa ľahko ovplyvniť.“
Žalovanýmalzato,žestýmtopísomnýmvyjadrenímžalobcu1/sasúdprvejinštancievôbecnezaoberal.
Zastával názor, že skutočnosť, že sa po darovaní Nehnuteľnosti správal k mame rovnako ako predtým,
potvrdila aj výpoveď C. A., ktorý na pojednávaní konanom dňa 12.3.2018 na otázku súdu prvej inštancie,

či vie časovo špecifikovať kedy dochádzalo k nevhodným vyjadreniam žalovaného na adresu matky,
odpovedal, že toto časovo špecifikovať nevie. Žalovaný súdu prvej inštancie vyčítal, že ani s týmto
vyjadrením svedka sa nezaoberal, nepovažoval to za dôležité pre určenie času, kedy podľa žalobcov
došlo k nevhodnému správaniu voči matke, t. j. či pred darovaním alebo po darovaní. Žalovaný zdôraznil,
že C. A. bol jediný svedok, ktorý vo veci ako priamy účastník spolužitia s matkou vypovedal, ktorý

poznal pomery v rodine, a ani on nevedel túto pre rozhodnutie zásadnú skutočnosť potvrdiť. Vyjadril
presvedčenie, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádzal čas paušálne, bez
uvedenia konkrétneho vymedzenia rozhodujúceho pre spor.

19. Žalovaný bol názoru, že situáciu s chorobou mamy využila žalobkyňa 3/, ktorá sa v čase ochorenia

s mamou skontaktovala, využila jej chorobu, v dôsledku ktorej bola mama ľahko ovplyvniteľná a
nedokázala objektívne posúdiť dosah svojho konania na podanie žaloby o vrátenie daru. Dodal, že
konštatovanie súdu prvej inštancie, že požíval alkoholické nápoje a bol agresívny je neobjektívne
a nedôvodné; súd prvej inštancie vychádzal z výpovedí žalobcov, pričom vôbec nevzal do úvahy
skutočnosť, že pracuje ako vodič trolejbusov v MHD v Bratislave, a pred každým nástupom do práce sa

podrobuje skúške na alkohol. Poznamenal, že doposiaľ nemal jediný disciplinárny postih, pričom v čase
voľna pracoval aj v dielni na opravách vozidiel, a tam sa taktiež požívanie alkoholu zakazuje. Zopakoval,
že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný ani jeden zo zákonných dôvodov uvedených v § 630
Občianskeho zákonníka na vrátenie daru.

20. Žalobkyňa 4/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala odmietnuť odvolanie žalovaného z
dôvodu, že bolo podané oneskorene. Podčiarkla, že napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
3.11.2018, o čom bola vytvorená dňa 8.11.2018 doložka právoplatnosti. Z uvedeného mala za zrejmé,
že žalovanému márne uplynula 15 dňová lehota na podanie odvolania, ktorú nie je možné prinavrátiť.

21. Žalobkyňa 2/ a žalobkyňa 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadali odvolanie žalovaného
odmietnuť z dôvodu, že bolo podané oneskorene; v prípade ak sa preukáže, že odvolanie žalovaného
bolo podané včas, žiadali napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

22. Žalobca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť. Vyjadril presvedčenie, že súd prvej inštancie neporušil základné práva rovnakého postavenia
a spravodlivého rozsudku, a vzal do úvahy všetky relevantné dôkazy. Mal za to, že z vykonaného
dokazovania bolo preukázané aj to, že žalovaný hrubo porušil dobré mravy, t. j. bolo to v takej intenzite
a aj časovom rozpätí (sústavnosť), že to napĺňa § 630 Občianskeho zákonníka, z čoho vyplýva, že
darkyňa mala právo na vrátenie daru a toto svoje právo aj uplatnila. Ozrejmil, že jeho vyjadrenie v spore,

ktorým argumentuje žalovaný v odvolaní, že: „Dar, o ktorý sa jedná bol logickým vyústením toho, že
brat s mamou žil v jednej domácnosti, vzal na seba platenie nákladov na bývanie a mamine dlžoby
ako spoludlžník.“ je irelevantné, keďže to nijakým spôsobom nevylučuje skutočnosť, že sa k darkyni po
prevedenídarusprávalnevhodnýmspôsobomvtakejmiere,žetýmhruboporušovaldobrémravy.Pokiaľsa jedná o jeho druhé vyjadrenie v spore, na ktoré odkazuje žalovaný, že „Z môjho pohľadu je daný
spor iba vyprovokovanou žalobou, ktorú vyprovokovala moja sestra v čase, keď už moja mama strácala
súdnosť vďaka svojej ťažkej chorobe a dala sa ľahko ovplyvniť.“, žalobca 1/ uviedol, že toto taktiež nemá

žiadnu váhu, keďže darkyňa bola spôsobilá na vykonávanie právnych úkonov, a nevykonala daný úkon
pod nátlakom, z čoho vyplýva, že prejav jej slobodnej a vážnej vôle ostal zachovaný. Dodal, že tvrdenie,
žalovaného, že chodil pôvodnú žalobkyňu navštevovať raz za dva týždne, a že ostatné sestry (žalobkyne
2/ a 3/) sa o mamu nezaujímali, nestarali sa, a to ani v čase jej choroby, nemajú nijakým spôsobom
dopad na tento spor, keďže sa jedná o správanie žalovaného ako obdarovaného k matke ako darkyni,

ktorým žalovaný hrubo porušoval dobré mravy.

23. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si

nevyžadovalanidôležitýverejnýzáujem;dospelkzáveru,ženapadnutýrozsudoksúduprvejinštancieje
vecnesprávny,pretohovsúlades§387ods.1C.s.p.potvrdil.Rozsudokverejnevyhlásildňa30.11.2021
(§ 219 ods. 3 C.s.p.).

24. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v

odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú
argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k
vyhoveniu žalobe. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, t. j. na posúdenie
relevantnosti tvrdení žalobcov 1/ až 4/ na podporu podanej žaloby a žalovaného prednesených na jeho

obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. súd prvej
inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o
dôvodnosti žalobcami uplatňovaného nároku na určenie, že vec patrí do dedičstva titulom výzvy darcu
(počas jeho života) voči obdarovanému na vrátenie daru z dôvodu, že sa voči nemu dopustil konania
hrubo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka.

25. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a v podrobnostiach poukazuje na vyčerpávajúce
skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie zoširoka vysporiadal so
všetkými aspektmi predmetnej žaloby.

26. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozsudku podrobne rozviedol rozhodujúci skutkový
stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky
vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z
ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva

jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo
považoval žalobu za dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade
zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého
rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46

ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalobkyne (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011).

27. A pretože žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by
sa nevyrovnal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolaciemu súdu sa

javí úloha vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 C.s.p.) ako
kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalovaným prezentované „podstatné tvrdenia“ v odvolaní boli vo
všetkých súvislostiach zodpovedané v dôkladnej a presvedčivej argumentácii súdu prvej inštancie.

28. Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých

právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Na
uvedenom základe neboli, z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky žalovaného, spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.29. Na zdôraznenie žalovaným namietanej správnosti právnych záverov súdu prvej inštancie považuje
odvolací súd za potrebné podporne doplniť, že prax najvyšších súdnych autorít sa ustálila v názore,
že v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný

správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. V tomto ustanovení je
upravenýosobitnýspôsobzánikudarovaciehovzťahu,kuktorémudochádzanazákladejednostranného
právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi
alebo členom jeho rodiny. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru vzniká darcovi okamihom správania
obdarovaného, ktoré naplňuje znaky uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ darca toto právo

realizuje, zaniká darovací vzťah momentom, keď prejav vôle darcu (výzva na vrátenie daru) došiel
obdarovanému.

30. Ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie
morálnych pravidiel správania, t. j. súhrnu určitých historicky nemenných a všeobecne v spoločnosti
akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru možno považovať za sankciu,

ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá.
Uvedenéustanovenie,ktorézarelevantnéoznačujelensprávanieobdarovaného,nemožnorozširujúcim
spôsobom vykladať tak, že sa ním majú postihnúť aj dôsledky správania iných osôb ako obdarovaného,
hoci i jemu blízkych (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnený v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 63/2004).

31. Na dôvažok k náležitej argumentácii súdu prvej inštancie a námietkam žalovaného v odvolaní,
ktoré sú v podstate zopakovaním jeho procesnej obrany v konaní, považuje za podstatné odvolací
súd ďalej zdôrazniť, že hoci právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa
obdarovaného voči darcovi (toto právo nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani

pri menej významnom porušení dobrých mravov obdarovaným, napr. R 31/1999), tak predpokladom
vrátenia daru je nepochybne také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky
významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov; o také
správanie ide spravidla v prípade porušenia dobrých mravov spôsobom, vyznačujúcim sa značnou
intenzitou alebo sústavnosťou (opakovanosťou), pričom jeho vonkajším prejavom môžu byť fyzické

násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci, hrubý nezáujem a pod. V súlade s § 630
Občianskeho zákonníka možno za právne relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného,
ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997). Pri
posudzovaní správania obdarovaného však treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného
darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného

voči nemu (princíp vzájomnosti). Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého
správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme
na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva alebo nesprával voči
obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného
správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade sa darca nemôže

úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú (darcom vyvolanú) reakciu obdarovaného (i keby bola
nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou by však bolo
také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu
(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/108/2007).

32. V súlade s vyššie citovanými aplikačnými závermi najvyšších súdnych autorít súd prvej inštancie
skutkové zistenia, že žalovaný po darovaní Nehnuteľnosti dňa 30.11.2015 napriek znalosti zdravotného
stavu darkyne (svojej matky), ktorej bolo na prelome rokov 2014/2015 diagnostikované ťažké
neurologické ochorenie (o. i. prejavujúce sa závažnými problémami s rečou, rovnováhou a prijímaním
potravy) s negatívnou prognózou, jej žalovaný, hoci ho o to žiadala, opakovane odmietol poskytnúť

nevyhnutnú pomoc, na ktorú bola odkázaná, a neprejavil záujem o osobu darkyne a jej zdravotný stav;
správne právne posúdil, že žalovaný sa voči darkyni správal spôsobom hrubo v rozpore s dobrými
mravmi, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu opakované neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi,
ktorý mu je blízkou osobou a trpí ochorením v terminálnom štádiu, bez ospravedlniteľného dôvodu a
opakované neprejavenie záujmu o darcu a jeho zdravotný stav, predstavuje nesporne už len pre svoju

opakovanosť konanie príkro nezlučiteľné so zásadami morálky v ľudskej spoločnosti. Na uvedených
záveroch, na ktorých súd prvej inštancie primárne založil svoje rozhodnutie, preto nemôžu nič zmeniť
nielen odvolacie námietky žalovaného spochybňujúce nutnosť osobnej starostlivosti o matku, keďže v
tom čase v Nehnuteľnosti býval aj C. A., s ktorým mal mať dohodu, že sa o matku postará, pretožesvedok pred súdom existenciu tejto dohody poprel; ale ani neschopnosť svedka A. časovo špecifikovať
nevhodné (vulgárne) vyjadrenia žalovaného na adresu matky, nakoľko svedkom nevhodného vyjadrenia
(„aby skapala“) bol aj svedok V. K.; naviac, na podklade výpovedí svedkov, ako aj sporových strán,

nebolo žiadnych pochybností, že žalovaný sa na adresu matky zvykol hanlivo vyjadrovať. Preto v súhrne
preukázaných skutočností možno konštatovať, že v konaní boli preukázané dôvody, pre ktoré darkyňa
za svojho života listom zo dňa 28.3.2016 vyzvala žalovaného na vrátenie daru a tieto dôvody naplnili
hypotézu ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka.

33. A keďže žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní
nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalovaného preto
odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.
v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcom 1/, 2/, 3/, 4/ priznal proti
žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali vo veci plný úspech.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).