Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. január 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/99/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819010280
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Dunčko

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3819010280.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr.

Ondreja Samaša a JUDr. Beáty Javorkovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 01. februára 2022
prejednal odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza v trestnej veci obžalovaného

M. K.,

nar. XX.XX.XXXX v W., trvale bytom C. XXX, na verejnom zasadnutí neprítomného,

ktoré podal proti rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. 3T/54/2019 zo dňa 10.08.2021 a takto
jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný M. K. podľa § 285 písm. a) Tr. por.

oslobodzuje

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza sp. zn. 2Pv 166/18/3307 zo dňa 12.04.2019
pre skutok v bode 1/, v ktorej mu bolo kladené za vinu, že sa dopustil pokračovacieho prečinu
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák. v spojení s §§ 138 písm. b)
a 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že od bližšie nezisteného dňa roku 2016 do

dňa 03.03.2018 v W. na Ul. W. v rodinnom dome č. XX, so svojou družkou poškodenou K. B. vyvolával
bezdôvodné hádky a pritom sa jej vyhrážal zabitím, že jej pomôže do hrobu a zoberie jej ich spoločné
dieťa, zo začiatku sa toto jeho konanie opakovalo raz za mesiac, po roku sa zintenzívnilo na dva až
trikrát do týždňa,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom súdu prvého stupňa bol obžalovaný M. K. podľa § 285 písm. c) Tr. por. oslobodený spod

obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza sp. zn. 2Pv 166/18/3307 zo dňa 12.04.2019 pre
pokračovací prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák. v spojení
s §§ 138 písm. b) a 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že od bližšie nezisteného
dňa roku 2016 do dňa 3.3.2018 v W. na Ul. W. v rodinnom dome č. XX, so svojou družkou poškodenouK. B. vyvolával bezdôvodné hádky a pritom sa jej vyhrážal zabitím, že jej pomôže do hrobu a zoberie jej
ich spoločné dieťa, zo začiatku sa toto jeho konanie opakovalo raz za mesiac, po roku sa zintenzívnilo
na dva až trikrát do týždňa, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prokurátor odvolanie v neprospech obžalovaného. V
jeho písomných dôvodoch uviedol, že spáchanie stíhaného skutku je bez relevantných pochybností
preukázané a vyplýva najmä z výpovedí poškodenej a jej rodinných príslušníkov. Poškodená veľmi
konzistentne od začiatku trestného konania vypovedala o trestnej činnosti obžalovaného, pričom jej

výpoveďjepotrebnépovažovaťztohtodôvoduzavierohodnú.Toistéplatíajovýpovediachjejrodinných
príslušníkov, ktorým sa zverila o spolužití s obžalovaným. Na týchto záveroch nemení nič ani znalecký
posudok a výpoveď znalca z odboru psychológie PhDr. P. A., ktorý síce skonštatoval jej zníženú
vierohodnosť, avšak tento záver nie je možné mechanicky preberať v jej neprospech, resp. v prospech
obžalovaného. Konštatovať nevierohodnosť výpovede poškodenej je možné len za predpokladu, že
výpoveď (hoci osoby so zníženou všeobecnou i špecifickou vierohodnosťou) by bola v rozpore s

niektorým z vykonaných relevantných dôkazov. V danom prípade tomu tak ale nie je, pretože výpoveď
poškodenej je v rozpore len s výpoveďou obžalovaného, ktorú hodnotí ako nevierohodnú a účelovú.
Znaleczároveňvysloveneabezpochybnostívyslovil,žepoškodenániejeklamárka,základjejvýpovede
(vyhrážky) nie je spochybnený, verbálne a fyzické útoky na poškodenú nie sú výmyslom a poškodená
mala skutočnú obavu. Taktiež konštatovanie znalca o snahe poškodenej chrániť svoje deti a zabezpečiť

si možnosť ich výchovy a s tým súvisiaca možná motivácia konať je prirodzená a súvisí s jej postavením
ako milujúcej matky detí. Ostatné výpovede svedkov vypovedajúcich v prospech obžalovaného podľa
prokurátora nemajú žiadnu dôkaznú hodnotu. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr.
por. napadnutý rozsudok zrušil pre chyby v jeho výroku, pretože sa súd prvého stupňa nevysporiadal
so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, a aby vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v

potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný prostredníctvom obhajcu. Uviedol, že má za
to, že napadnutý rozsudok je zákonný vzhľadom na vykonané dokazovanie, nakoľko je výsledkom
správnych logických úvah súdu prvého stupňa pri hodnotení dôkazov svedčiacich v jeho prospech i

neprospech. Poukázal na skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci s tým, že súd prvého stupňa
sa dôsledne spravoval právnym názorom v ňom vysloveným. Vierohodnosť výpovede poškodenej bola
spochybnená už i v tomto rozhodnutí odvolacieho súdu. Po doplnení dokazovania súdom prvého stupňa
nebol zo strany obžaloby produkovaný žiadny ďalší dôkaz, ktorý by bol spôsobilým zmeniť právny názor
vyslovený odvolacím súdom, pričom už dôkazný stav pri predchádzajúcom rozhodnutí nepostačoval aj

podľa názoru odvolacieho súdu na jeho odsúdenie. V jeho prospech naopak vypovedali ďalší svedkovia.
Poukázal tiež na to, že znalec psychológ zotrval na záveroch svojho znaleckého posudku, že poškodená
mala sklony k fabulácií a k zveličovaniu prežitých udalostí, pričom motívom jej konania mohla byť obava
zo straty styku s dieťaťom. Na takýto jej motív pritom poukazoval od začiatku trestného stíhania. Pokiaľ
ide o výpovede rodinných príslušníkov poškodenej, títo len reprodukovali to, čo im poškodená povedala.

Z doplneného dokazovania tiež vyplynulo, že u poškodenej nešlo v tomto prípade o jediné nepravdivé
obvinenie voči nemu, ktorým mala záujem ho kriminalizovať. I keď odvolanie nepodal, podľa jeho názoru
ho mal súd prvého stupňa správne oslobodiť podľa § 285 písm. a) Tr. por., keďže skutok, pre ktorý bola
podaná obžaloba, sa nestal. Navrhol preto, aby odvolací súd podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora
zamietol ako nedôvodné.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní, ktoré bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, avšak
pri splnení všetkých zákonných podmienok, tam prítomná prokurátorka krajskej prokuratúry a obhajca
obžalovaného zotrvali na svojich písomných návrhoch.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. na verejnom zasadnutí preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku o oslobodení obžalovaného spod obžaloby,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora
síce nie je dôvodné, ale na jeho podklade, hoci podaného v neprospech obžalovaného, je potrebné
rozhodnúť v prospech obžalovaného o jeho oslobodení spod obžaloby podľa iného (priaznivejšieho)

zákonného ustanovenia (dôvodu).Odvolací súd tiež zistil, že nové rozhodnutie vo veci bolo možné urobiť na podklade skutkového stavu,
ktorý bol v napadnutom rozsudku inak správne zistený, a preto v súlade s ustanovením § 322 ods. 3 Tr.
por. rozhodol vo veci sám týmto rozsudkom.

Pokiaľ ide o procesný postup súdu prvého stupňa, v tomto smere nebola v odvolaní vytýkaná žiadna
chyba a odvolací súd sám nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371
ods. 1 Tr. por.

Predmetnou trestnou vecou sa už odvolací súd zaoberal. Vo svojom uznesení sp. zn. 23To/20/2020
zo dňa 10.03.2020, ktorým podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. zrušil v celom rozsahu skorší
odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil na nové prejednanie
a rozhodnutie. Odvolací súd k takémuto jeho rozhodnutiu viedlo zistenie, že konanie sa súde prvého
stupňa bolo poznačené podstatnými chybami, ktoré predchádzali napadnutým výrokom rozsudku, keď
boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť právo obhajoby (išlo o nedôvodné odmietnutie

návrhov obžalovaného na vykonanie dokazovania). Odvolací súd taktiež súd zistil chyby v napadnutých
výrokoch rozsudku spočívajúce v nejasnosti a neúplnosti skutkových zistení a aj preto, že sa súd prvého
stupňa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre svoje rozhodnutie (vierohodnosťou
poškodenej, ktorá bola „spochybňovaná“ aj dôkazmi, ktoré odmietol vykonať). Odvolací súd napokon
zistil aj to, že vznikli pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov rozsudku, na

ktorých objasnenie treba vykonať ďalšie dôkazy. Doterajšie skutkové zistenia súdu prvého stupňa boli
nedostatočné a po vykonaní ďalších dôkazov mohlo dôjsť k zmene skutkových zistení, a tým k zmene
samotného rozhodnutia súdu prvého stupňa. Po vrátení veci malo byť úlohou súdu prvého stupňa
vec znovu prejednať so zameraním sa na odstránenie týchto pochybení. Súdu prvého stupňa bola
uložená povinnosť zaoberať sa všetkými obžalovaným navrhovanými dôkazmi a vykonať aj dokazovanie

spočívajúce vo verifikácií jeho tvrdenia ohľadom ďalšieho trestného oznámenia podaného poškodenou
na jeho osobu, a aj výsledku tohto trestného konania, prípadne vykonať iné dôkazy, ak vyvstane
takáto potreba. Až následne mal súd prvého stupňa opätovne vo veci rozhodnúť na základe posúdenia
vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. Na tomto mieste odvolací súd
konštatuje, že súd prvého stupňa po vrátení veci tieto jeho pokyny splnil a rešpektoval aj jeho skorší

vyslovený právny názor.

Prokurátor v dôvodoch odvolania namietal správnosť postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení
vykonanýchdôkazov,keďsanevysporiadalsovšetkýmiokolnosťamivýznamnýmiprerozhodnutie,resp.
nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. pri hodnotení vykonaných dôkazov, v čom videl

pochybenia v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že podľa § 2 ods. 12 Tr. por. súd hodnotí
vykonané dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, kto ich obstaral. Trestný poriadok

neustanovujenijaképravidlápokiaľideo„mieru“dôkazovpotrebnýchnapreukázanieurčitejskutočnosti,
a ani „váhu“ jednotlivých dôkazov.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil tak, že po vykonanom dokazovaní stáli voči sebe dve
skupiny priamych dôkazov. Na jednej strane išlo o výpoveď obžalovaného, ktorý spáchanie trestnej

činnosti popieral. V jeho prospech bolo možné vyhodnotiť výpovede svedkov T. H., V. C., P. F.ć, Q. K., W.
W. a Z. W., ktorí vypovedali o hašterivom, hádavom, žiarlivostnom a konfliktnom správaní sa poškodenej
voči obžalovanému. V prospech obžalovaného boli tiež aj závery znalca PhDr. P. A., ktorý vyslovil, že
poškodená má tendenciu zveličovať prežité udalosti, zľahčovať vlastné správanie, nie je dostatočne
kritická a mohlo u nej dochádzať k skresľovaniu udalostí vo vzťahu k obžalovanému. Jej obava o stratu

styku s maloletou dcérou mohla mať dopad na prežívanie udalostí, ku ktorým sa spätne vyjadrovala. Na
druhej stane to bola výpoveď poškodenej, ktorá popisovala správanie obžalovaného voči nej tak, ako
si to osvojila obžaloba. Iný priamy dôkaz viny obžalovaného nebol produkovaný ani po vrátení veci na
nové prejednanie a rozhodnutie. Výpovede svedkov T. B. a Q. B. vychádzali len z tvrdení poškodenej,
pričom išlo o dôkazy „z druhej ruky“. Z hľadiska vyššie uvedeného súd prvého stupňa uviedol, že z

vykonaného dokazovania bol zistený možný motív, ktorý mohol viesť poškodenú „k inej interpretácií“
prežívaných konfliktov s obžalovaným, keď táto si bola vedomá možnosti stratiť možnosť ďalšej výchovy
ich spoločnej maloletej dcéry. A práve tento motív konania vážnym spôsobom spochybňuje pravdivosť
(podľa odvolacieho súdu vierohodnosť) výpovede poškodenej, a teda tým pádom aj jediného priamehodôkazu, ktorý má obžalovaného zo spáchania stíhanej trestnej činnosti usvedčovať. Napokon aj v
iných trestných konaniach bolo poškodenou podávané trestné oznámenie a oznamované iné konanie
obžalovaného, avšak v týchto konaniach sa preukázala nepravdivosť takýchto tvrdení poškodenej. Súd

prvého stupňa potom uzavrel, že nemal bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok, pre ktorý
je obžalovaný stíhaný, spáchal obžalovaný, a preto ho v zmysle § 285 písm. c) Tr. por. spod obžaloby
oslobodil.

S vyššie uvedenými závermi súdu prvého stupňa (okrem naplnenia dôvodu, pre ktorý bol obžalovaný

oslobodený) sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a to z nasledovných dôvodov. Súd prvého
stupňa sa v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vysporiadal so všetkými dôkazmi a okolnosťami
významnými pre rozhodnutie, ktoré podrobne, presvedčivo a aj logicky odôvodnil.

Odvolací súd naviac úvahy súdu prvého stupňa dopĺňa aj o konštatovanie, že na návrh prokurátora
prednesený na hlavnom pojednávaní dňa 23.10.2020 súd prvého stupňa písomne vyzval poškodenú

na stotožnenie kamarátky, o ktorej vypovedala, že mala vedieť o údajnom vyhrážaní voči nej (č.l. 372),
aby táto mohla byť následne predvolaná a vypočutá na hlavnom pojednávaní, avšak poškodená na túto
výzvu, ktorá jej bola riadne doručená, nereagovala. Aj takáto jej „nečinnosť“ podľa názoru odvolacieho
súdu výrazne spochybňuje vierohodnosť jej výpovede voči obžalovanému.

Ďalej odvolací súd uvádza, že vierohodnosť výpovede poškodenej, ktorú spochybnil už vo svojom
skoršom zrušujúcom rozhodnutí, bola ďalšími vykonanými dôkazmi po vrátení veci na nové prejednanie
a rozhodnutie „ešte viac spochybnená“.

Za takejto „dôkaznej núdze“ obžaloby, keď jediným priamym dôkazom o vine obžalovaného bola

výpoveď poškodenej, ktorú ale nemožno považovať za vierohodnú a ani postačujúcu pre vyslovenie
viny obžalovaného, bolo však potrebné vysloviť záver, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý
bol obžalovaný stíhaný, a nie súdom prvého stupňa vyslovený záver, že nebolo dokázané, že skutok
spáchal obžalovaný (ako na to správne poukázal už obhajca vo vyjadrení k odvolaniu prokurátora).

Aj odvolací súd poukazuje na to, že na preukázanie viny obžalovaného musí súhrn priamych a
nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov,
ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti skutku a usvedčuje z jeho
spáchania obžalovaného, ale zároveň súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného možného záveru.
V prejednávanej veci ale takýto stav nenastal.

Z pohľadu vyššie uvedeného odvolací súd opätovne poukazuje aj na základnú zásadu trestného konania
in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obvineného (§ 2 ods. 4 Tr. por.). Použitie tejto zásady
prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní
azhodnotenívšetkýchdostupnýchdôkazov,ktorémôžureálneprispieťknáležitémuzisteniuskutkového

stavu danej veci, v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé
rozhodnutie. V prejednávanej veci súd prvého stupňa postupoval súladne aj z pohľadu tejto zásady,
pretože nebola vylúčená možnosť iného záveru, ako o vine obžalovaného.

Z vyššie uvedených dôvodov preto nebolo možné prisvedčiť odvolacím námietkam prokurátora, ktoré

boli v rozpore s touto základnou zásadou a ktoré smerovali len do iného hodnotenia vierohodnosti
jediného priameho dôkazu o vine obžalovaného.

Z takto rozvedených dôvodov preto odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil rozsudok
súdu prvého stupňa v celom rozsahu a následne sám pri splnení zákonných podmienok uvedených v

§ 322 ods. 3 Tr. por. týmto rozsudkom oslobodil obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. a)
Tr. por., pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Tento dôvod pre
oslobodenie obžalovaného spod obžaloby je totiž pre obžalovaného priaznivejší, ako dôvod oslobodenia
podľa § 285 písm. c) Tr. por. (primerane porovnaj R 37/1989).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.