Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. november 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/48/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117256252
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:6117256252.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu F. A. P. Z., so sídlom F.. Y.. Q. XXX, A.,
T.: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD., advokátom, Južná trieda 28,
Košice, proti žalovanému Z. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. Z. č. X, o zaplatenie 13.142,20 Eur s prísl., o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 6C/6/2018-338 z 21.01.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 5.738,46Eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 25.10.2017 do zaplatenia
a v súvisiacom výroku o trovách konania.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne, cit:

„Žalovaný je p o v i n n ý uhradiť žalobcovi 5 738,46 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% z
dlžnej sumy ročne od 25.10.2017 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Konanie z a s t a v u j e sčasti o zaplatenie 1 165,30 eur vrátane úroku z omeškania vo výške 5% ročne
z tejto sumy od 21.10.2017 do zaplatenia.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

P r i z n á v a žalovanému vo vzťahu k žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 12,68%
z celkových trov s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá po

právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník“.

2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, ods. 3, §
517 ods. 1, ods. 2 Obč. zák., § 144, § 145 ods. 1, ods. 2, § 146 ods. 1, § 193 CSP, § 3 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z., výrok o trovách konania ustanoveniami § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 2 CSP.

3. Pri svojom rozhodnutí vchádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou na žalovanom domáhal

zaplatenia sumy 13.142,20Eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 21.10.2017 do zaplatenia titulom
náhrady škody spôsobenej žalovaným žalobcovi trestnými činmi potom, ako bol v trestnej veci vedenej
proti žalovanému (na OS I. pod sp. zn. XT/XXX/XXXX) so svojim nárok na náhradu škody odkázaný
na civilný proces.4. V konaní mal za preukázané, že žalovaný bol trestným rozkazom Okresného súdu I. sp. zn. XT/XXX/
XXXX z 29.03.2017 uznaný za vinného z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr.

zák. pokračovacím spôsobom podľa § 122 ods. 10 Tr. zák. a prečin porušovania povinností pri správe
cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. pokračovacím spôsobom podľa § 122 ods.
10 Tr. zák. Bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody na jeden rok, ktorý bol podmienečne odložený
na skúšobnú dobu jeden rok. Uvedené trestné činy spáchal žalovaný v deviatich bodoch uvedených vo
výrokovej časti trestného rozkazu Okresného súdu I. sp. zn. XT/XXX/XXXX (ďalej len trestný rozkaz), na

základe ktorých žalobca uplatnil podanou žalobou nárok na náhradu škody. Súd vykonal dokazovanie k
jednotlivým skutkom uvedeným v bode 1 až 9 trestného rozkazu a zistil nasledovné.

5. K bodu 1 trestného rozkazu. Podľa trestného rozkazu žalovaný v dňoch 20.01.2004, 21.05.2007 a
5.01.2008 uzatvoril ako predseda F. spoločnosti - O. P. Z. zmluvy o pôžičkách medzi veriteľom O. Y. C.,
Y. P. Z. a dlžníkom F. spoločnosťou - O. P. Z. dňa XX.XX.XXXX a XX.XX.XXXX fiktívne bez vedomia O.

Y. X. pôžičky, každú na sumu 30.000,- Sk, ktoré fiktívne vrátil v plnej výške, avšak navýšenie vo výške
8.000,- Sk za rok 2004 a 7.200,- Sk za rok 2007 neodovzdal O. Y., dňa X.XX.XXXX uzatvoril pôžičku
s vedomím veriteľa, pričom si požičal sumu vo výške 30.000,- Sk, pôžičku vrátil v plnej výške, avšak
navýšenie vo výške 60 eur neodovzdal O., teda navýšenie vo všetkých troch pôžičkách činilo 12 333,56
Sk, t. j. 409,40 eur, ktoré O. nevyplatil a tieto použil pre vlastnú potrebu, čím spôsobil škodu F. spoločnosti

- O. P. Z. vo výške najmenej 409,40 eur.

6. Bod 1 trestného rozkazu súd uzatvoril tak, že medzi stranami sporu nebolo spornou skutočnosťou to,
že žalovaný ako predseda urbárskej spoločnosti uzatvoril tri zmluvy o pôžičke finančných prostriedkov v
dňoch 20.01.2004, 21.05.2007 a 5.01.2008. V každom jednom prípade si urbárska spoločnosť požičala

sumu 30.000,- Sk. Zároveň medzi stranami sporu nebolo spornou skutočnosťou, že pri prvej pôžičke
bolo vrátených celkovo 38.000,- Sk, pri druhej 37.200,- Sk a pri tretej 1 000 eur ako istina a 60 eur ako
úrok z omeškania. Tieto skutočnosti vyplývali aj z fotokópie peňažných denníkov žalobcu za uvedené
roky, ktoré predložil samotný žalovaný. Medzi stranami bolo spornou skutočnosťou to, či z finančných
prostriedkovžalobcubolialebonebolivyplatenéúrokyzprvýchdvochpôžičiektak,akototvrdilžalovaný,

lebo žalobca uvádzal, že úroky neboli vyplatené O. R.. A. K. potvrdil, že za O. R. uzatváral len jednu
pôžičku, ktorá mala byť poskytnutá bezúročne a nemá vedomosť o tom, či z prvých dvoch pôžičiek
boli cirkevnej obci poskytnuté nejaké finančné prostriedky ako úroky. Nemal totiž vedomosť ani o tom,
že boli poskytnuté finančné prostriedky ako pôžička, ani o tom, že boli vrátené. Z peňažného denníka
žalobcu predloženého žalovaným bolo preukázané, že pri pôžičke z 5.01.2008 bol úrok vo výške 240 eur

najprv vyplatený cirkevnej obci, ale tieto peniaze boli vrátené žalobcovi a zaznamenané v účtovníctve
ako príjem, lebo pôžička mala byť poskytnutá bezúročne.

7. Žalobca si uplatnil škodu celkovo vo výške 409,40 eur, lebo tvrdil, že z jeho účtu bolo neoprávnene
vyplatených 8.000,- Sk pri pôžičke z 20.01.2004, pri pôžičke dňa 21.05.2007 bolo neoprávnene

vyplatených 7.200,- Sk a pri pôžičke z 5.1.2008 60 eur. Spolu tak podľa tvrdenia žalobcu vznikla škoda
409,40 eur. Pri matematickom prepočte však súd zistil, že sume 8.000,- Sk zodpovedá 265,55 eur,
sume 7.200,- Sk zodpovedá 238,99 eur a tak spolu škoda by mala byť vo výške 564,54 eur. Keďže súd
nemohol prekročiť rozsah nároku žalobcu, priznal mu škodu len vo výške 409,40 eur. Žalobca zrejme
vychádzal z matematickej chyby uvedenej v bode 1 trestného rozkazu, kde je uvedené, že navýšenie

vo všetkých troch pôžičkách činilo 12 323,56 Sk, čo nie je pravda, pretože navýšenie pri prvej pôžičke
bolo 8.000,- Sk, pri druhej 7.200,- Sk a pri tretej 60 eur. Po prepočte na eurá je to suma 564,54 eur.

8. V tejto časti súd podanej žalobe vyhovel v celom rozsahu, lebo považoval prvé dve uzatvorené zmluvy
o pôžičke za neplatné. J. z XX.XX.XXXX podpísal len žalovaný a to aj za veriteľa menom B. K., aj

za dlžníka, to znamená za urbársku spoločnosť. Druhú zmluvu z XX.XX.XXXX podpísal len samotný
žalovanýatotakzaveriteľa,akoajzadlžníka,toznamenázaurbárskuspoločnosť.Keďžeišlooneplatné
právne úkony, strany si mali povinnosť vrátiť len to, čo z uvedených pôžičiek nadobudli. To znamená,
že ak si žalobca ako dlžník požičal z prvých dvoch pôžičiek sumy 30.000,- Sk pri každej z nich, mal
rovnakú sumu vrátiť veriteľovi O. Y.. Z účtu žalobcu však bolo neoprávnene vyplatených pri prvej pôžičke

naviac 8.000,- Sk a pri druhej 7.200,- Sk a pri tretej 60 eur. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ani
v tom, aby preukázal, že tieto finančné prostriedky boli veriteľovi skutočne vyplatené. Tvrdí len, že o
prvých dvoch zmluvách o pôžičke správca farnosti nevedel a neboli zapísané ani do zošita, pretože o
nich nevedeli ani veriaci. Preto v tomto zošite nebolo zaznamenané ani vyplatenie pôžičky žalobcovi, anivrátenie týchto finančných prostriedkov, ani úroky, ktoré mal veriteľ za poskytnuté pôžičky získať. Keďže
bolo nepochybne preukázané, že z účtu žalobcu bolo vyplatených pri prvej pôžičke naviac 8.000,- Sk, pri
druhej 7.200,- Sk a pri tretej 60 eur, tak súd žalobe v bode 1 trestného rozkazu vyhovel v celom rozsahu.

9. Podľa bodu 2 trestného rozkazu, žalovaný v rokoch 2004 až 2006 na účtovných dokladoch - faktúra
č. X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na sumu 175.400,- Sk, uvedená úhrada faktúry pre B. A. vo výške
49.500,- Sk, faktúra č. X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na sumu 68.000,- Sk, uvedená úhrada faktúry pre
B. A. vo výške 12.000,- Sk, faktúra č. X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na sumu 100.000,- Sk, uvedená

úhrada faktúry pre B. A. na sumu 19.500,- Sk, faktúra č. X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na sumu 96.187,-
Sk, uvedená úhrada faktúry pre B. A. 35.000,- Sk, faktúra č. X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na sumu
68.629,- Sk, úhrada faktúry pre B. A. na sumu 37.120,- Sk a faktúra č. X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na
sumu 39.578,- Sk, úhrada pre B. A. na sumu 28.800,- Sk, všetky faktúry boli pre spoločnosť K., A. A.
ponížené v prospech B. A. bez akéhokoľvek účtovného predpisu na všetkých faktúrach spolu vo výške
181.920,- Sk (6 008 eur) o ktorú príjem do pokladne ponížil, čím spôsobil škodu F. spoločnosti - O. vo

výške najmenej 6 038,64 eur.

10. V tejto časti súd podanej žalobe nevyhovel, lebo mal za to, že konaním žalovaného nebola žalobcovi
spôsobená žiadna škoda. Žalovaný ako procesnú obranu uviedol tvrdenie, že vo vystavených faktúrach
pre spoločnosť K., s.r.o. bola uvedená aj suma, ktorú táto spoločnosť vyplatila B. A. za ťažbu a priblíženie

drevnej hmoty. Preto žalobcovi bola v konečnom dôsledku vyplatená nižšia suma, než celkovo uvedená
v daných faktúrach. V každej jednej faktúre bola uvedená a špecifikovaná suma za dodávku drevnej
hmoty na základe odberných lístkov špecifikovaných vo faktúre, z toho bola uvedená úhrada, ktorá
mala byť vykonaná pre B. A. a tiež suma, ktorá mala byť zaplatená urbárskej spoločnosti ako kúpna
cena dreva. Súd akceptoval obranu žalovaného, lebo ju potvrdili aj vypočutí svedkovia B. A. a konateľ

spoločnosti K., s.r.o. Je nepochybné, že ak žalobca odpredával drevnú hmotu spoločnosti K., s.r.o., táto
drevná hmota musela byť vyťažená a priblížená na odberné miesto, lebo žalobca túto činnosť osobne
nevykonával a nevykonávala ju ani spoločnosť K., s.r.o. A. B. A. potvrdil, že ťažobné práce vykonával
a že mu za ne zaplatila spoločnosť K., s.r.o. a to v takej výške, akú cenu za vykonané práce dohodol
priamo s predsedom urbárskej spoločnosti. Žalobca nepreukázal, aby tieto práce vykonávala nejaká

iná fyzická či právnická osoba a nepredložil ani žiaden listinný dôkaz o tom, že za vykonané práce
zaplatil iným spôsobom, než to bolo prezentované na pojednávaní a ako vyplývalo aj z predložených
faktúr. Súd konštatuje, že ani znalec v znaleckom posudku vypracovanom pre účely trestného konania
nekonštatoval, že konaním žalovaného v bode 2 trestného rozkazu vznikla žalobcovi škoda, konštatoval
len, že z údajov nie je jasné o akú úhradu pre B. A. sa jedná a za aké práce. Toto bolo vysvetlené

samotným žalovaným a potvrdené aj svedkami, či už samotným B. A., ktoré práce vykonával alebo
konateľom spoločnosti K., s.r.o., ktorá mu za vykonanie prác platila a to v takej výške, ako bolo uvedené
vo faktúrach žalobcu. O túto sumu sa potom znížila suma, ktorá bola žalobcovi vyplatená na základe
vystavenej faktúry. Je zrejmé, že išlo o nesprávnu fakturáciu, lebo žalobca mal uhradiť B. A. cenu prác
a následne odpredať drevo spoločnosti K., s.r.o. Nesprávny spôsob fakturácie však neznamená, že

žalobcovi vznikla škoda tak, ako ju uplatňoval v bode 2 trestného rozkazu, pretože cenu za vyťaženie
a priblíženie drevnej hmoty musel uhradiť, ak chcel drevnú hmotu predávať. Preto v tomto bode súd
podanú žalobu zamietol v celom rozsahu.

11. Bod 3 trestného rozkazu. Žalobca na faktúre č. X/XXXX vystavenej v mene urbárskej spoločnosti

dňa XX.XX.XXXX fakturoval XXX mX firme K., s.r.o., pričom ťažba dreva bola vykonaná spoločnosťou
V., ktorá vyťažila XXX mX drevnej hmoty a rozdiel drevnej hmoty v objeme XX mX nepojal do evidencie
a nie je zrejmé, ako s ňou naložil, čím urbárskej spoločnosti spôsobil škodu vo výške najmenej 48.600,-
Sk (1 613,24 eur).

12. Podkladom pre uplatnenie nároku žalobcu na náhradu škody podľa bodu 3 trestného rozkazu
je faktúra č. X/XXXX, ktorej obsah ani existenciu strany sporu nepopreli. Súd teda vychádzal zo
skutočnosti, že v tejto faktúre je uvedené, že vyťažených bolo XXX mX dreva, ale odpredaných bolo
XXX,XXmXdreva.ŽalobcarozdielvyčíslilnaXXm3,pričomškoduvyčíslilvhodnotevlákniny,teda900,-
Sk za X m3. Podľa údajov uvedených v danej faktúre ide o najnižšie fakturovanú sumu, lebo za drevnú

hmotu triedy A bola fakturovaná suma 2.000,- Sk, triedy B 1.600,- Sk, výber 1.000,- Sk a prehrublá
1.200,- Sk. Nebolo síce preukázané, akého druhu bolo chýbajúce drevo, ale žalobca škodu vyčíslil z
najnižšej možnej položky, preto v tomto smere súd nevykonával žiadne ďalšie dokazovanie. Faktúra
bola vyhotovená 21.05.2007 a nebolo preukázané, kedy bolo predmetné drevo vyťažené. Len žalovanývo svojom vyjadrení uviedol, že to bolo v letných mesiacoch roku 2006 a v jarných mesiacoch roku
2007 a predložil časť peňažných denníkov z tohto obdobia, pričom ako svoju procesnú obranu použil
skutočnosť, že v týchto peňažných denníkoch sa nachádzajú záznamy o predaji palivového dreva spolu

šiestim osobám za roky 2006 a 2007. Z uvedených peňažných denníkov však vyplýva, že v roku 2006
je záznam o tom, že palivové drevo sa predávalo viacerým fyzickým osobám, než ako vyznačil samotný
žalovaný. V roku 2007 je zmienka o predaji palivového dreva len jednej osobe vo výške 5.000,- Sk. Súd
teda považoval obranu žalovaného za účelovú a to tak, že prispôsobil predaj palivového dreva piatim
ľuďom v roku 2006 a jednému v roku 2007, aby to zodpovedalo chýbajúcemu množstvu. Nevysvetlil

prečo neoznačil aj ďalšie fyzické osoby, ktorým podľa predloženého peňažného denníka palivové drevo
tiež bolo predávané. Nevysvetlil odkiaľ pochádzalo palivové drevo predávané ďalším fyzickým osobám
v roku 2006. Keďže súdu neboli predložené kompletné peňažné denníky za uvedené roky, nebolo
možné ani preukázať, či palivové drevo nebolo predávané aj iným fyzickým osobám. Zároveň v konaní
žalovaný nepreukázal, kedy bolo uvedené palivové drevo vyťažené a či členom urbárskej spoločnosti
bolo odpredané akurát to drevo, ktoré bolo vyťažené a uvedené vo faktúre č. X/XXXX.. Zároveň žalovaný

nepredložil žiaden doklad o tom, že drevo sa malo predávať členom urbárskej spoločnosti za 500,-
Sk za 1 m3 a že mali nárok na XX m3. Nepredložil ani žiadne dôkazy o tom, že členovia urbárskej
spoločnosti drevnú hmotu skutočne prevzali. Keďže obranu žalovaného súd považoval len za jeho
účelové tvrdenie, ktoré nebolo ničím preukázané a rozpory neboli vysvetlené, preto podanej žalobe v
časti bodu 3 trestného rozkazu v celom rozsahu vyhovel.

13. Bod 4 trestného rozkazu. Žalovaný si za roky 2008, 2011 a 2012 vyplatil viac finančných prostriedkov
za vedenie schôdzí dňa 26.03.2006 vo výške 2.500,- Sk mesačne a to v roku 2008 o 83 eur, v roku 2011
o 205 eur a v roku 2012 550 eur, čím takto spôsobil F. spoločnosti - O. P. Z. škodu vo výške najmenej
838 eur.

14. Pokiaľ ide o bod 4 trestného rozkazu, súd priznal žalobcovi škodu tak ako ju uplatnil a to vo výške
838 eur. Vychádzal pritom z údajov uvedených v znaleckom posudku, ktorý je súčasťou trestného spisu
a mal za preukázané, že za rok 2008 mal žalobca nárok na odmenu za vedenie účtovníctva vo výške
2.500,- Sk mesačne, to znamená vo výške 30.000,- Sk ročne. Podľa znaleckého posudku mu však

bola vyplatená suma 44.150,- Sk, čo je oproti nároku rozdiel 14.150,- Sk. V eurách je to 469,69 eur.
Súd považoval obranu žalovaného len za účelové tvrdenie, lebo sa odvolával na smernicu z roku 2007,
ktorú však nepredložil ako listinný dôkaz, žalobca poprel existenciu takejto smernice a smernica nebola
preukázaná ani v rámci znaleckého dokazovania vykonaného v trestnom konaní. Žalovaný predložil len
tie doklady, ktoré svedčili o tom, že mu bola za rok 2008 vyplatená odmena v celkovej výške 30.000,- Sk.

Nevyjadril sa však k jednotlivým položkám v mesiacoch, za ktoré mu bola vyplatená odmena vo výške
2.025,- Sk, čo korešponduje s tým, že išlo o čistú zdanenú odmenu za mesiac, pretože v hrubom bola
priznaná vo výške 2.500,- Sk. Ak by existovala smernica z roku 2007, podľa ktorej žalovaný by mal nárok
na odmenu vo výške 1 200 eur ročne, nebol dôvod, aby mu mesačne bolo v roku 2008 vyplácaných za
vedenie účtovníctva každý mesiac resp. za mesiace uvedené v znaleckom posudku po 2.025,- Sk a k

tomu ešte ďalšie odmeny, raz 2.000,- Sk, raz 15.000,- Sk, raz 10.000,- Sk a raz 5.000,- Sk. Preto súd
za rok 2008 uznal škodu vo výške 469,69 eur ako opodstatnený nárok žalobcu.

15. Za rok 2011 sa strany sporu zhodli v tom, že žalovanému bolo vyplatených celkovo 1 400 eur a
mal nárok len na sumu 1 200 eur, ktorú žalobca uznával a pretože tvrdenia strán neboli sporné, pokiaľ

ide o sumu 1 200 eur ako ročnú odmenu predsedu spoločenstva za rok 2011, v tomto smere už súd
nevykonával žiadne ďalšie dokazovanie. Keďže žalovanému bola vyplatená suma 1 400 eur, pričom išlo
o odmenu za stratu času a 20 eur odmenu, ktorú žalovaný nijakým spôsobom nevedel preukázať, že
má na ňu opodstatnený nárok, tak rozdiel bol 200 eur.

16. Pokiaľ ide o rok 2012, keďže žalobca uznal, že žalovaný mal nárok na odmenu vo výške 1 200
eur ročne, tak v tejto časti súd považoval tvrdenia strán sporu za nesporné. Avšak oproti tejto sume
žalobca tvrdil, že žalovanému bolo vyplatených o 1 539,33 eur viac a samotný žalovaný priznal, že mu
bolo vyplatených o 1 369,33 eur viac. Rozdiel je v položke za vedenie účtovníctva 31.05.2012, kedy
žalobca v súlade so znaleckým posudkom uvádza sumu 600 eur a žalovaný priznal len sumu 400 eur

zrejme účelovo tak, aby spolu odmena za vedenie účtovníctva za rok bola len 1 200 eur a nie 1 600
eur. Strany sporu zhodne konštatovali, že za stratu času za tento rok bola žalovanému vyplatená suma
220,80 eur a v ďalších vyplatených sumách je rozdiel len 30 eur, pretože žalovaný priznal vyššiu odmenu
z 01.10.2012, než uvádza žalobca. Žalobca uvádza sumu 750 eur a žalovaný sumu 780 eur. Teda podľatvrdenia žalobcu si žalovaný vyplatil za rok 2012 celkovo viac o 1 539,33 eur. Spolu za roky 2008, 2011
a 2012 si tak žalovaný podľa žalobcu vyplatil viac o 2 209,02 eur (rok 2008 469,69 eur, rok 2011 200
eur a za rok 2012 1 539,33 eur). Keďže žalobca uplatňoval z tejto položky nárok len vo výške 838 eur

a súd nemohol prekročiť jeho návrh, priznal mu ako škodu len takúto sumu.

17. Bod 5 trestného rozkazu, podľa ktorého žalovaný dňa 05.06.209 v P. Z. podpísal zmluvu o prenájme
so starostom obce K. a zmluvu o prenájme s M. I. s tým, že za poskytnutie pozemkov a prístupovej cesty
dostanú odškodné od F. vo forme naturálií a to X mX dreva - vlákniny, v účtovníctve k týchto zmluvám

vytvoril výdavkové pokladničné doklady č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na sumu 150 eur a č. XX/
XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na sumu 150 eur, pričom tieto peniaze obci K. ani p. I. nevyplatil, ponechal
si ich pre vlastnú potrebu a spôsobil tým F. spoločnosti - O. škodu vo výške najmenej 300 eur.

18. Súd podanému návrhu pokiaľ ide o nárok podľa bodu 5 trestného rozkazu vyhovel v celom rozsahu.
Mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou obcou K. a M. I. boli uzatvorené zmluvy o prenájme,

na základe ktorých mal žalobca týmto subjektom dodať X mX. palivového dreva. Uzatvorenie týchto
zmlúv potvrdili tak starosta obce K., ako aj nebohý M. I. a to v rámci trestného konania.

19. Súd vypočul ako svedka starostu obce K., ktorý poprel, aby niekedy podpísal príjmový a výdavkový
doklad na sumu 150 eur svedčiaci o tom, že takáto suma bola obci vyplatená. Rovnako tak sa súd

oboznámil aj s výpoveďou p. I. v trestnom konaní, ktorý poprel skutočnosť, aby podpísal príjmový a
výdavkový doklad a prevzal sumu 150 eur od žalobcu. Žalovaný nepoprel, že sumu 300 eur vybral z
pokladne žalobcu, dokonca uvádzal, že to bolo 600 eur, pretože 300 eur mu patrilo ako členovi lesnej
stráže. Súd neuveril tvrdeniu žalovaného o tom, že za sumu 600 eur spätne odkúpil od firmy O. palivové
drevo, ktoré vyťažila a ktoré patrilo žalobcovi a toto drevo potom odovzdal obci K. a p. I.. Je nelogické,

aby žalovaný podľa vlastného tvrdenia, za svoje peniaze, ktoré mu patrili ako členovi lesnej stráže vo
výške 300 eur, kupoval drevo pre prenajímateľov pozemkov. Ak vedel, že žalobca nebude mať palivové
drevo, nemal uzatvárať zmluvy o prenájme tak, že odmenou bude dodávka tohto dreva. Mohol sa s nimi
dohodnúť na finančnej odmene. Keďže obidvaja prenajímatelia potvrdili, že im bolo dodané palivové
drevo a nikdy nepodpísali príjmové ani výdavkové pokladničné doklady na sumy 150 eur, logický záver

je taký, že žalovaný sumu 300 eur vybral z pokladne žalobcu, čo nakoniec ani nepoprel, ale nepoužil
tieto peniaze v súlade s dokladmi, pretože príjemcovia to popreli. Preto súd v tejto časti podanej žalobe
vyhovel v celom rozsahu.

20. Bod 6 trestného rozkazu. Žalovaný v roku 2012 ako predseda F. spoločnosti - O. P. Z. vyplatil

dividendy, z ktorých však pri vyplácaní strhol daň, ktorá činila v roku 2012 sumu 1 274 eur, ktorú na
daňový úrad neodviedol, ani nevrátil do pokladne urbárskej spoločnosti, ale ponechal si ich pre vlastnú
potrebu, čím spôsobil škodu F. spoločnosti - O. P. Z. vo výške najmenej 1 274 eur.

21. Súd pokiaľ ide o skutok č. 6 trestného rozkazu, priznal žalobcovi škodu v uplatnenej výške to

znamená 108,70 eur, lebo čo do výšky 85,90 eur žalovaný túto škodu uznal a nerozporoval ju. Pokiaľ ide
o sumu 22 eur, ktorá mala byť vyplatená B. O., nepredložil žiaden dôkaz o tom, že táto suma mu bola
poukázaná či už na účet, zaslaná poštou alebo vyplatená osobne. Preto súd zaviazal žalovaného pokiaľ
ide o skutok 6 trestného rozkazu na úhradu sumy108,70 eur. V prevyšujúcej časti konanie zastavil z
dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom.

22. Bod 7 trestného rozkazu. Žalovaný dňa XX.XX.XXXX v P. Z. vystavil po dohode so živnostníkom B.
W., T.: XX XXX XXX faktúru v jeho mene pre F. spoločnosť - O. P. Z., na základe dohody o vykonaní
práce v lesnom dielci č. XXXX, pričom sumu k úhrade dopísal perom a to na faktúre B. W. vo výške 280
eur, na druhom výtlačku faktúry v účtovníctve F. spoločnosti - O. P. Z. uviedol sumu 578 eur, pričom B.

W. za vykonanú prácu vyplatil 280 eur a zvyšnú finančnú hotovosť vo výške 298 eur si ponechal pre
vlastnú potrebu, čím spôsobom F. spoločnosti - O. P. Z. škodu vo výške 298 eur.

23. Po vykonanom dokazovaní ku skutku 7 trestného rozkazu súd zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi
sumu 298 eur, lebo iba pri tejto sume bolo nepochybne preukázané, že bola vyplatená z prostriedkov

žalobcu B. W. a to na základe faktúry vystavenej dňa XX.XX.XXXX a príjmového pokladničného dokladu,
pri ktorom je dátum XX.XX.XXXX. Obe tieto účtovné doklady sú jednak opečiatkované pečiatkou B.
W., ale aj ním podpísané. B. W. ako svedok potvrdil, že mu bola vyplatená suma 280 eur a rovnako
tak vypovedal aj v prípravnom konaní a pri konfrontácii so žalovaným. Naopak v účtovných dokladoch,ktoré vystavil žalovaný na sumu 578 eur nie je podpis B. W. a ten poprel, aby tieto doklady niekedy
videl, vystavil a aby mu suma 578 eur bola zo strany žalovaného niekedy vyplatená. Rovnako poprel
dôvod na vyplatenie sumy 298 eur, lebo tvrdil, že po vykonaní prác pre žalobcu vystavil v roku 2010

poslednúfaktúrunasumu280euravšetkyostatnéprácemalužvyplatené.Zároveňpotvrdil,žeuvedenú
faktúru a príjmový pokladničný doklad zaňho vytlačil a vypísal žalovaný. Naopak žalovaný na svoju
obranu predložil faktúru a príjmový a výdavkový pokladničný doklad, ktoré však nie sú B. W. podpísané.
Nevedel vysvetliť ani nesúlad v dátumoch a v sumách, ktoré sú rozdielne na príjmovom a výdavkovom
pokladničnom doklade. Nevedel hodnoverným spôsobom vysvetliť prečo na faktúre je uvedený dátum

15.09.2010 a na ostatných dokladoch 17.09.2010, hoci tvrdil, že s B. W. sa stretli uňho doma len raz
a to v deň vystavenia faktúry, to znamená 15.09.2010. Keďže z pokladne žalobcu nepochybne bola
vyplatená suma 578 eur a B. W. vyplatená len suma 280 eur, súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
rozdielu žalobcovi, čo je suma 298 eur.

24. Bod 8 trestného rozkazu, podľa ktorého žalovaný dňa 07.03.2010 v P. Z. odpredal F. spoločnosti -

O. P. Z. kúpnou zmluvou počítač ako samostatne zárobkovo činná osoba vystupujúca pod obchodným
názvom Z. V. A. - O./A.-A., za sumu 550 eur aj napriek tomu, že oprávnenie na živnosť zaniklo
XX.XX.XXXX a počítač do F. spoločnosti - O. P. Z. nedal a ani pri odovzdávaní funkcie neodovzdal,
peňažnú hotovosť z pokladne zobral a využil pre vlastnú potrebu, čím spôsobil F. spoločnosti - O. P. Z.
škodu vo výške 550 eur.

25. Súd zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 550 eur tak, ako je to uvedené v bode 8 trestného
rozkazu, lebo výška škody nebola medzi stranami spornou. Žalovaný nepoprel, že uvedenú sumu získal
z prostriedkov žalobcu a to tak, že mu odpredal svoj počítač. Podľa jeho vlastného vyjadrenia počítač
odpredával ako živnostník, hoci v tom čase už nemal platné živnostenské oprávnenie. Predmetnú kúpnu

zmluvu však súdu nepredložil, ale jej existenciu nepoprel a keďže v tomto smere boli vyjadrenia strán
sporu zhodné, súd už nevykonával žiadne ďalšie dokazovanie v tomto smere. Potvrdil, že počítač si
nechal, lebo podľa jeho vyjadrenia bol pokazený a vraj výbor rozhodol o jeho zošrotovaní. V tomto smere
však žalovaný neposkytol súdu vôbec žiadne dôkazy. Snažil sa súd presvedčiť o tom, že z vlastných
finančných prostriedkov zakúpil pre žalobcu nový notebook a tlačiareň, avšak tieto pri odchode z funkcie

neodovzdal a neposkytol ani žiadne listinné dôkazy. Súd vec uzatvoril tak, že žalovaný ako predseda
urbárskej spoločnosti uzatvoril s vlastnou neexistujúcou spoločnosťou kúpnu zmluvu, na základe ktorej
získal z prostriedkov žalobcu sumu 550 eur, ale predmet kúpy žalobca neeviduje. Preto súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy 550 eur zhodne s bodom 8 trestného rozkazu.

26. Bod 9 trestného rozkazu. Žalovaný od roku 2005 do roku 2011 v P. Z. v rozpore so zákonom č.
181/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov o pozemkových spoločenstvách a v rozpore s internými
dokumentmi F. spoločnosti - O. P. Z. vyplatil odmeny a odchodné predsedovi ako aj výboru a to za roky
2005 výdavkový doklad č. XX/XXXX v celkovej výške 18.750,- Sk, v roku 2005 výdavkovým dokladom
č. XX . vo výške 16.170,- Sk, v roku 2007 výdavkovým dokladom č. XX vo výške 4.880,- Sk, teda spolu

(39.880,- Sk t. j. 1 321,12 eur) v roku 2010 odmeny členom výboru vo výške 200 eur, v roku 2011
výdavkovými pokladničnými dokladmi č. X a XX odmeny členom výboru vo výške 300 eur, čím svojim
konaním porušil zákon č. XX/XXXX Z. z. a spôsobil F. spoločnosti - O. P. Z. škodu vo výške najmenej
1 821,12 eur.

27. Keďže tvrdenia strán sporu ohľadne skutku 9 trestného rozkazu boli sporné len pokiaľ ide o sumu
200 eur, súd už nevykonával žiadne ďalšie dôkazy, lebo tvrdenie žalobcu vyplývajúce z dokladov v
trestnom konaní potvrdil samotný žalovaný tabuľkou, ktorú vypracoval. Teda súd zaviazal žalovaného
na zaplatenie sumy 1 621,12 eur a zamietol nárok žalobcu na sumu 200 eur. Pokiaľ ide o odmeny výboru
vo výške 200 eur v roku 2010, žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že by takáto odmena niekomu

bola vyplatená a žalovaný to poprel. Teda pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu pokiaľ
ide o sumu 200 eur, v tejto časti žalobu zamietol.

28. Predmetom konania bolo uplatnenie náhrady škody zo strany žalobcu voči žalovanému, spôsobenej
trestným činom žalovaného.

29. Pri posudzovaní uplatneného nároku súd vychádzal predovšetkým zo stanovísk Najvyššieho súdu
SR a to R 27/1977, podľa ktorého súd je v občianskom súdnom konaní viazaný vždy rozhodnutím o
tom, že bol spáchaný trestný čin, ale musí vychádzať aj z iných rozhodnutí vynesených v trestnomkonaní a dbať na to, aby sa s nimi nedostal do rozporu. Aj keď je teda súd v občianskom súdnom
konaní výslovne viazaný iba odsudzujúcim rozsudkom vyneseným v trestnom konaní, nemôže ponechať
bez povšimnutia oslobodzujúci rozsudok, ak sa v ňom konštatuje, že skutok z ktorého sa vyvodzuje

nárok na náhradu škody sa vôbec nestal alebo že tento skutok nespáchal žalovaný a podobne. Pokiaľ
je v odsudzujúcom trestnom rozsudku uvedená výška škody ako kvalifikačný moment (škoda veľkého
rozsahu, škoda nie nepatrná, značná škoda a podobne), aj keď je vo výroku rozsudku škoda presne
vyčíslená, súdy v občianskom súdnom konaní sa touto časťou výroku trestného rozsudku obyčajne
necítia byť viazané. Túto úvahu treba považovať za správnu, pretože nie je v rozpore s požiadavkou

vyjadrenou v ustanovení § 135 O. s. p. (teraz § 193 CSP). Podľa stanoviska Najvyššieho súdu SR
R 22/1979 súd je viazaný len výrokom a nie odôvodnením trestného rozsudku, ak je náhrada škoda
prejednávaná potom v občianskom súdnom konaní. Z výroku o vine treba vychádzať ako z celku a brať
do úvahy jeho právnu a skutkovú časť s tým, že rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu
konkrétnym konaním páchateľa. Súdy v občianskom súdnom konaní vychádzajú z toho, že sú viazané
trestnýmirozsudkami,pokiaľideozavinenéprotiprávnekonanieškodcu.Výrokrozhodnutiaotom,žebol

spáchanýtrestnýčinnerieširozsahavýškuškodyanivtedy,akjeodškodniteľnáujmapojmovýmznakom
trestného činu. Medzi výškou škody uplatniteľnou v adhéznom konaní a výškou škody rozhodnou pre
posúdenie trestnej stránky veci, môže byť rozdiel. Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný v
zmysle ustanovenia § 135 ods. 1 O.s. p. (teraz § 193 CSP) pokiaľ ide o výšku škody.

30. Na základe hore citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu súd vykonal dokazovanie len za účelom
výšky uplatnenej škody.

31. Na základe vykonaného dokazovania o výške škody tak súd priznal žalobcovi škodu k jednotlivým
skutkom uvedeným v trestnom rozkaze a to v bode 1 vo výške 409,40 eur, v bode 3 vo výške 1 613,24

eur, v bode 4 vo výške 838 eur, v bode 5 vo výške 300 eur, v bode 6 vo výške 108,70 eur, v bode 7
vo výške 298 eur, v bode 8 vo výške 550 eur a v bode 9 vo výške 1 621,12 eur. Spolu tak súd priznal
žalobcovi škodu v celkovej výške 5 738,46 eur z dôvodov, ako sú uvedené pri jednotlivých skutkoch
trestného rozkazu.

32. Žalobca uplatnil aj úrok z omeškania a to od 21.10.2017, lebo žalovaného vyzval na náhradu škody
listom z 19.10.2017, ktorý bol podaný na poštu dňa 20.10.2017. Žalovaný si zásielku nevyzdvihol a súd
priznal žalobcovi úrok z omeškania od 25.10.2017, lebo považoval lehotu 5 dní na doručenie výzvy
za primeranú. Nie je predpoklad, aby žalovaný zásielku, ktorá bola podaná na pošte dňa 20.10.2017
prevzal v ten deň a nasledujúci deň sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu.

33. Keďže žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie peňažného dlhu a žalovaný tento dlh nesplnil,
dostal sa do omeškania a preto súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania, avšak nie od 21.10.2017 tak
ako to žalobca žiadal, lebo výzva bola na poštu podaná dňa 20.10.2017. Žalovaný sa nemohol dostať
do omeškania s plnením peňažného dlhu od 21.10.2017, lebo zásielku doručovanú poštou nemohol

prevziať v rovnaký deň, ako bola podaná na poštu. Keďže súd považoval za primeranú päťdňovú
lehotu na doručenie tejto výzvy, priznal žalobcovi úrok z omeškania od 25.10.2017 a v prevyšujúcej
časti uplatneného úroku z omeškania od 21.10.2017 do 24.10.2017 žalobu zamietol. Výška úroku z
omeškania je v súlade s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého výška úrokov z
omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej

banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

34. Žalobca zobral žalobu späť sčasti o zaplatenie 1 165,30 eur vrátane úroku z omeškania vo výške
5% z tejto sumy ročne od 21.10.2017 do zaplatenia, týkajúcu sa skutku 6 trestného rozkazu. Keďže
žalovaný so späťvzatím žaloby súhlasil, súd konanie v tejto časti zastavil.

35. Súd žalobu zamietol v prevyšujúcej časti, to znamená o sumu 6 038,64 eur a sumu 200 eur. Suma 6
038,64 eur sa týkala bodu 2 trestného rozkazu, pričom žalobca nepreukázal, že ku škode v tejto výške
došlo. Tak ako to vyplynulo zo znaleckého posudku vykonaného v trestnom konaní išlo o nesprávnu
fakturáciu prác pri ťažbe a približovaní dreva B. A.. Nesprávna fakturácia však neznamená spôsobenie

škody, lebo jednotlivými faktúrami bolo preukázané, že vyťažené drevo bolo odpredané spoločnosti K.,
s.r.o. Žalobca nepreukázal, aby toto drevo bolo vyťažené a dodané na skládku niekým iným ako B.
A.. Nebolo ani preukázané, aby žalobca za takéto práce uhradil akúkoľvek inú čiastku inému subjektu.
Keďže žalobca ani sám ťažbu dreva nevykonával, je nepochybné, že práce musel niekomu uhradiť.Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že to bol práve B. A., ktorý drevo vyťažil a žalobca mu mal za
to zaplatiť. Nesprávnou fakturáciou došlo k tomu, že mu práce boli vyplatené prostredníctvom tretieho
subjektu a to spoločnosťou K., s.r.o. Keďže žalobca v konaní nepreukázal vznik škody vo výške 6 038,64

eur, súd v tejto časti žalobu zamietol. Rovnako ju zamietol aj čo do výšky 200 eur v súvislosti s bodom 9
trestného rozkazu. Žalovaný vyplatenie odmien v takejto výške poprel a žalobca nepreukázal, aby suma
200 eur bola z jeho účtu v súvislosti s bodom 9 trestného rozkazu niekomu vyplatená.

36. Teda na základe vykonaného dokazovania, ktoré sa týkalo len výšky uplatnenej škody súd podanej

žalobevyhovelvrozsahu5738,64eur.Žalobudovýšky6238,64zamietol.Nazákladespäťvzatiažaloby
konanie zastavil v časti o zaplatenie 1 165,30 eur.

37. Žalobca podanou žalobou uplatnil sumu 13 142,20 eur a bol úspešný do výšky 5 738,46 eur. To
znamená, že jeho úspech v konaní bol 43,66%. V prevyšujúcej časti bol úspešný žalovaný, to znamená
vo výške 56,34%. Od úspechu žalovaného súd odpočítal úspech žalobcu a priznal žalovanému náhradu

trov konania vo výške 12,68% z celkových trov konania.

38. Tento rozsudok včas podaným odvolaním, čo do vyhovujúceho výroku a čo do súvisiaceho výroku o
trovách konania napadol žalovaný, poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods.
1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci). Mal za to, že

vyhovujúci výrok nie je dostatočne odôvodnený a presvedčivý, nie len po skutkovej, ale ani po právnej
stránke.Jehoobsahovomasívneodvolaniejepredovšetkýmzopakovanímprvoinštančnejargumentácie
a vyslovením nespokojnosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pričom žalovaný v odvolaní vychádza z
odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné skutkové a
právne závery týkajúce sa jednotlivých skutkov, za ktoré bol právoplatne odsúdený trestným rozkazom

(s výnimkou skutkov trestného rozkazu 2/ a 6/). Súdu prvej inštancie ďalej vytýka, že sa nezaoberal
všetkými z jeho strany navrhnutými a pre jeho úspech podstatnými dôkazy (dôkaz o tom, na čo boli
peniaze z úrokov použité, ako i dôkaz o tom, že peniaze z úroku vo výške 330,-Eur boli použité na
pokrytie straty hospodárenia cirkevnej obci P. Z., a to pri 1/ skutku trestného rozkazu). Pri skutku 3/
trestného rozkazu nepredložil dôkazy preukazujúce prevzatie drevnej hmoty, no nie zo svojej viny, ale

z viny žalobcu, ktorý mu na jeho žiadosť odpovedal v tom zmysle, že na predloženie toho nemá žiaden
právny nárok, resp., že jeho písomné žiadosti zaslané poštou žalobca nepreberal. V skutku 4/ napáda
znalecké závery z trestného konania. V skutkoch 3/,5/ a 7/ mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno pre úspešnosť svojej žaloby, v skutkoch 4/ a 9/ mal za to, že žalobcovi nevznikla žiadna škoda
a v skutku 8/ mal za to, že škodu nezavili. Vyjadril taktiež údiv, že súd prvej inštancie sa opiera o trestný

rozkaz, ak ním nebol odsúdený/zaviazaný na náhradu škody. Ak nebol doteraz zaviazaný na náhradu
škody, nemôže platiť ani úroky omeškania z nej. Nesúhlasil ani s výrokom o trovách konania, o ktorom
súd prvej inštancie rozhodol podľa zásady úspechu. Spolu s odvolaním predložil rad listinných dôkazov.

39. Žalobca vo svojom vyjadrení ku odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom

rozsahu ako vecne správny a dostatočne odôvodnený potvrdiť.

40. Iné podania strán dané neboli.

41. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§

380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez
potrebyzopakovaťalebodoplniťdokazovanie(§383,§384CSP),postupombeznariadeniaodvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219

ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok
v napadnutej časti je vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).42. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

43. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či

súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či
riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

44. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, na ktorý poukazuje žalovaný, je v

súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie
vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.
Dôsledkomtohoje,žesúdberiedoúvahyskutočnosti,ktorézdôkazovnevyplynuli,alebonebolistranami
prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov
strán. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s

osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

45. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa považuje taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 CSP.
Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov,

ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,
pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam
§ 192 - § 194 CSP. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP totiž možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

46. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz

hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

47. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd
ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo
vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým

dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v
ustanovení § 220 ods. 2 CSP, pričom súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade
súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci,
aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti

namietané žalovaným v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná
s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.48. K námietke žalovaného o nevykonaní všetkých dôkazov pred súdom prvej inštancie odvolací
súd uvádza, že vo všeobecnej rovine do kategórie procesných vád s ústavnoprávnymi dôsledkami
možno zahrnúť aj problematiku tzv. „opomenutých dôkazov“, ktorá v zásade zahŕňa aj takú procesnú

situáciu, keď niektorá zo strán sporu navrhne vykonanie dôkazného prostriedku, ktorý je zamietnutý bez
vecného zdôvodnenia obsiahnutého v odôvodnení konečného rozhodnutia a zodpovedajúceho povahe
a závažnosti veci, prípadne je celkom opomenutý.

49. V súvislosti s touto námietkou žalovaného odvolací súd potom považuje za rozhodujúce, že

vykonanie týchto dôkazných prostriedkov bolo z pohľadu meritórneho skutkového a právneho kontextu
veci bezvýznamné. Odvolateľ iba tvrdil, no nepreukázal, ako opomenutie vykonania označených
dôkazných prostriedkov mohlo ovplyvniť jeho procesný úspech z pohľadu kľúčovej argumentácie súdu
prvej inštancie.

50. Pokiaľ ide o listiny predložené žalovaným v odvolacom konaní, tu sa žiada uviesť, že tie by boli

prípustné ako novoty len za predpokladu, že by bol žalovaný bezpochyby preukázal, že ich bez svojej
viny nemohol v doterajšom konaní použiť. Tento predpoklad však žalovaný úspešne nesplnil, dôsledkom
čoho je bez ďalšieho ich diskvalifikácia v odvolacom konaní.

51. Platí tiež, že ak chce strana spochybniť závery znalca, je jej povinnosťou predložiť k týmto svojim

tvrdeniam také procesne relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by jednoznačne odborné závery znalca
spochybnili. Obsah spisu nenasvedčuje tomu, aby bol žalovaný týmto spôsobom postupoval vo vzťahu
ku znaleckému posudku vyhotoveného v trestnom konaní. Okrem toho, súd prvej inštancie v bode 64.
napadnutého rozsudku, s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax, dostatočne ozrejmil svoj postup pri
posudzovaní samotnej výšky zo strany žalobcu uplatnenej škody.

52. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, ku tomu odvolací sú uvádza, že náhrada škody patrí medzi nároky,
u ktorých nie je zákonnou úpravou stanovená splatnosť pohľadávok vzniknutých z toho právneho titulu,
a tak čas plnenia je u nich viazaný na výzvu veriteľa (okrem prípadu, ak bolo súdom rozhodnuté o
primeranom zvýšení odškodnenia za bolesť a za sťažení spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3

vyhlášky č. 32/1965 Zb., čas splnenia nastáva rozhodnutím súdu). Práve takouto výzvou sa stáva dlh
splatným a dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo bol o plnenie veriteľom požiadaný. Preto
ani v tomto smere niet čo súdu prvej inštancie vytknúť.

53. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP o nesprávnom právnom posúdení veci, ktorý

bol uplatnený oboma stranami odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v rozsahu
vyhovenia žaloby nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne
dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel. Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie
vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované žalovaným, pričom žalovaným

namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou
bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie v označenej časti. Súd prvej
inštancie správne právne vec v tejto časti posúdil.

54. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami

strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods.
2 CSP). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z
potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného
aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť

vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky
vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia". Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže
obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti
Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

55. Z odôvodnenia rozhodnutia v rozsahu čiastočného vyhovenia žaloby nevyplýva jednostrannosť, ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalovaný s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu
prvej inštancie nestotožňujú ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej
inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel.

56. Ďalej odvolací súd, a to v súvislosti s v odvolaní vyjadrenou nespokojnosťou s rozhodnutím súdu
prvej inštancie upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

57. Pokiaľ ide o trovy konania, vo všeobecnosti platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Pomerné rozdelenie trov je jednak odrazom reálneho
výsledkusporuajednakpredstavujeprevenciu,abystranynežalovaliviac,akoimpodľahmotnéhopráva
prislúcha. Nakoľko niet žiaden rozumný dôvod, aby si strany v prípade čiastočného úspechu nahradili

trovy konania navzájom, časť, ktorá sa prekrýva, sa odpočíta. Zásadne teda platí, že sa určuje najskôr
pomer úspechu a neúspechu v spore a až keď došlo k pomernému rozdeleniu náhrady, vypočítajú sa
vynaložené trovy, a to u strany, ktorej úspech bol vyšší a má teda nárok na ich náhradu. Súd prvej
inštancie v súdenej veci takto postupoval, preto mu ani tu niet čo vytknúť.

58. Pokiaľ ide teda o vyhovujúci výrok a súvisiaci výrok o trovách konania, odvolací súd má za
to, že súd prvej inštancie v označenej časti správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na
zistenierozhodujúcichskutočnostianazákladevykonanéhodokazovaniadospelksprávnymskutkovým
zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne v tejto časti posúdil. Z odôvodnenia tu napadnutého
rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane

jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalovaný
nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by
mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

59. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho

súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné
argumenty strán sporu v označenej časti, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich
právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania
žalovaného, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená,
že došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa

odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na
pamätizákladnéprávostránsporunasúdnuochranu,tútostranámsporuposkytolvpožadovanejkvalite.60. Preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov,
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o
trovách konania ako vecne správny potvrdil.

61. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym

úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd
nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP.

62. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné,
aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS
SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu žalovaného
zachádzajúcu už do nadbytočných podrobností, nespôsobilú privodiť úspech jeho odvolaniu, preto

odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou a ani ju uvádzať v dôvodoch
svojho rozhodnutia.

63. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).