Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. máj 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/136/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116209654
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6116209654.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu X
Plus s.r.o., IČO: 51020289, so sídlom v Rimavskej Sobote, Vyšná Pokoradz č. 95, zastúpeného právnym
zástupcom P&P Legal s.r.o., IČO: 51037301, so sídlom v Bratislave, Miletičova č. 21, v mene ktorého
pred súdom koná JUDr. Martin Pavelek, advokát a konateľ, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, IČO: 42499500, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná č. 63, o vydanie veci
eventuálne o zaplatenie 12.250,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica č.k. 14C/33/2016-466 zo dňa 27.05.2019, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.").

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok) a žalovanému

priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť
do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich výške (druhý výrok).

1.2 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná; v odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že „rozhodnutím o zabezpečení veci č. XXXXXXXXX/XXXX-XXXX vydaným Colným úradom
Banská Bystrica dňa 27.06.2018 došlo k zabezpečeniu hnuteľných vecí tvoriacich záloh podľa
rozhodnutia Colného úradu Banská Bystrica č. 1095131/1/490979/2014 zo dňa 06.11.2014 o zriadení

daňového záložného práva v súvislosti so zabezpečením daňového nedoplatku evidovaného u
daňového subjektu C. S., s.r.o., V.: XXXXXXXX vrátane drienkového destilátu špecifikovaného v
rozhodnutí o záložnom práve liehovosťou 52 % pri 20 °C činí 53,12 %, t.j. 260,288 litrov alkoholu
a v rozhodnutí o zabezpečení veci pri teplote 20 °C a množstve 490 l, liehovosťou 17 %, t.j. 83,3
litrov alkoholu; z dôvodu nezistenia vlastníka alebo držiteľa založených alkoholických nápojov, keďže
obchodná spoločnosť C. S., s.r.o. zanikla dňom 31.01.2018, čím zaniklo záložné právo, ako aj vlastnícke
právo k zabezpečených veciam, sa tieto stali dňom 28.08.2018, t.j. nasledujúci deň po uplynutí lehoty

60 dní od uverejnenia rozhodnutia o ich zabezpečení na úradnej tabuli správcu dane, majetkom štátu
v zmysle § 40 ods. 4 zákona č. 536/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (viď oznámenie Colného úradu Banská Bystrica zo dňa 28.11.2018); rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 27.09.2018 a vykonateľnosť dňa 28.08.2018; zabezpečenie alkoholickýchnápojov sa podľa rozhodnutia uskutočnilo na adrese K. cesta 1, R. č. 2, W. - B."; ďalej súd prvej
inštancie argumentoval, že „súd skúma vecnú legitimáciu, tak aktívnu, ako aj pasívnu, vždy aj bez
návrhu (rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/205/2009 zo dňa 29.06.2010); aktívnou vecnou legitimáciou

je hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo, resp.
procesné právo uplatňovať si tento hmotnoprávny nárok; súd pri rozhodovaní vychádza zo stavu
zisteného ku dňu vyhlásenia rozhodnutia (§ 217 ods. 1 Civilného sporového poriadku); síce ku dňu
vydania rozhodnutia o zabezpečení veci zo dňa 27.06.2018 existoval drienkový destilát o inej liehovosti
(a mal uvedené aj množstvo), než mal drienkový destilát uvedený v rozhodnutí o zriadení daňového

záložného práva, ale keďže colným úradom zabezpečované boli alkoholické nápoje predtým zaťažené
záložným právom, išlo podľa súdu v prípade drienkového destilátu o ten istý destilát; v priebehu
konania sa stal, na základe rozhodnutia o zabezpečení veci zo dňa 27.06.2018, ktoré je právoplatné
a vykonateľné, vlastníkom v ňom uvedeného drienkového destilátu, štát; preskúmavanie správnosti
daného rozhodnutia orgánu verejnej správy spadá pod vecnú príslušnosť správneho súdu, na základe
správnej žaloby v zmysle Správneho súdneho poriadku, nie v civilnom procese, v konaní o vydanie

veci; súd na také rozhodnutie v zmysle § 194 ods. 2 Civilného sporového poriadku prihliada, k tomu
viď rozhodnutie R 14/2005 (rozhodnutie NS SR zo dňa 26.09.2002, sp. zn. 5Cdo/132/2000); podanie
správnej žaloby zo strany žalobcu, ani jeho právneho predchodcu, súd nemal v konaní zistené; keďže
predpokladom úspešnosti žaloby o vydanie veci je preukázanie existencie vlastníckeho práva žalobcu
k nej ku dňu rozhodnutia súdu, a v prípade drienkového destilátu, na ktorý sa vzťahovalo rozhodnutie o

zabezpečení veci, a predtým rozhodnutie o zriadení daňového záložného práva (s rovnakou liehovosťou
ako v žalobnom petite označený destilát), je preukázané vlastnícke právo štátu, nie je daná v konaní
aktívna vecná legitimácia žalobcu, a tým dôvod pre vyhovenie žalobe v jej prvom výroku; aktívne vecne
legitimovanou by nebola v konaní z týchto dôvodov ani spoločnosť X., s.r.o., ktorá kvôli existencii
vlastníctva štátu v čase uzavretia kúpnej zmluvy (zo dňa 21.03.2019) týkajúcej sa v žalobe označeného

drienkového destilátu, nemohla tento platne previesť na žalobcu; žalobca síce označil v žalobe návrh
rozhodnutia ako alternatívny, ale vychádzajúc z jeho obsahu (odôvodnenie druhého výroku zničením
alebo znehodnotením destilátu), ide o eventuálny petit, v prípade ktorého, sa v prvom rade skúma, či
je možné vyhovieť žalobe v prvom výroku (primárny petit); keďže žalobe v prvom výroku na vydanie
označeného drienkového destilátu nie je možné vyhovieť, prichádza do úvahy skúmanie podmienok

pre priznanie uplatnenej peňažnej sumy 12.250,- € (eventuálny petit), čo je v prípade neexistencie,
resp. nemožnosti vydania destilátu, potrebné považovať za škodu žalobcu (došlo k zmenšeniu jeho
majetku), nie za bezdôvodné obohatenie; konanie o náhradu škody, keďže ju mali spôsobiť pracovníci
colného úradu porušením právnych predpisov pri preprave destilátu (zákona č. 530/2011 Z. z., vyhlášky
č. 537/2011 Z. z.) má smerovať voči štátu, čím nie je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného; z

týchto dôvodov preto súd potom žalobu zamietol v celom rozsahu (v obidvoch výrokoch eventuálneho
petitu); z dôvodu hospodárnosti konania, ako aj nemožnosti preskúmavať rozhodnutie vydané orgánom
verejnej správy o zaistení, či zabezpečení veci v civilnom súdnom konaní (len v správnom súdnictve),
súd zamietol aj návrhy žalobcu a žalovaného na vykonanie nimi navrhnutých dôkazov"; na základe
uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol.

1.3 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka; o
trováchkonaniarozhodolpodľa§255ods.1C.s.p.aplneúspešnémužalovanémupriznalprotižalobcovi
právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie zo dňa 05.06.2019 (č.l. 479-482 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom

rozsahu. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo
na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.)

a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/
C.s.p.). V prvom rade argumentoval, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že „z dôvodu
nezistenia vlastníka alebo držiteľa založených alkoholických nápojov, keďže obchodná spoločnosť C.
S., s.r.o., zanikla dňom 31.01.2018, čím zaniklo záložné právo, ako aj vlastnícke právo k zabezpečenýmveciam, sa tieto stali dňom 28.08.2018 majetkom štátu v zmysle § 40 ods. 4 zákona č. 536/209 Z.
z.", súhlasil s tým, že „zánikom spoločnosti C. S., s.r.o., došlo k zániku záložného práva, v tomto
prípade súd správne posúdil právnu skutočnosť zániku spoločnosti v spojitosti so zánikom záložného

práva, zásadne však nesúhlasí s tvrdením súdu, že zánikom spoločnosti C. S., s.r.o. došlo k zániku
vlastníckeho práva, keď k tomuto záveru dospel súd z dôvodu, že zjavne nezákonne, nesprávne a vágne
posúdil skutkový stav, čo malo za následok nepochopiteľné právne posúdenie a zásadný odklon od
úlohy súdu dôsledne a objektívne preskúmať skutkový stav v spojitosti s vykonaným dokazovaním a
v konečnom dôsledku správnym právnym posúdením"; uviedol, že „nie je jasné, z akého zákonného

ustanovenia súd odôvodnil záver, že so zánikom spoločnosti C. S., s.r.o. je spojený zánik vlastníckeho
práva k veci, keď súdu boli predložené nespochybniteľné a súdom ani nespochybnené dôkazy, z ktorých
jednoznačne vyplýva právna skutočnosť ako aj právny stav, že vlastnícke právo na predmetný tovar
prešlo na právneho predchodcu žalobcu ešte pred zánikom spoločnosti C. S., s.r.o., preto uvedené
právne názory súdu sú v zásadnom odklone od skutkového stavu"; poukázal aj na to, že „ako flagrantné
porušenie zákona zo strany súdu sa javí použite neplatného zákona č. 536/209 Z. z., pretože tento

právny predpis nebol uverejnený v zbierke zákonov, ale súd o tento zákon oprel svoje rozhodnutie";
vyjadril názor, že súd prvej inštancie ignoroval, že „každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý
majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho; nikoho nemožno zbaviť jeho majetku"; konštatoval,
že „súd sa vôbec nezaoberal a ani neskúmal, čím sa meritórne zaoberať mal, teda kto je skutočným
vlastníkom veci; súd mal dostatok predložených dôkazov zo strany žalobcu ako aj vykonaných dôkazov

pred súdom, ktoré nespochybniteľne preukázali vlastníka veci, ako aj zmenu vlastníckych práv až do
nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcom"; ďalej vyjadril názor, že „súd si nezákonne subsumoval
právomoc, ktorá patrí do pôsobnosti správneho súdnictva a preskúmaval a odôvodnil vlastníctvo veci na
podklade rozhodnutia Colného úradu Banská Bystrica č. XXXXXXXXX/XXXX-XXXX zo dňa 27.06.2019,
ktorým bola zabezpečená vec neznámemu vlastníkovi, pričom je potrebné dôrazne nesúhlasiť s faktom,

že vec mohla byť zabezpečená neznámemu vlastníkovi, nakoľko vlastník bol colnému úradu v čase
vydania uvedeného rozhodnutia známy, nakoľko colný úrad už od podania žaloby, teda od 23.05.2016
vedel, že žalobca, ktorý je vlastníkom veci sa primárne domáha vydania veci; v tomto prípade došlo
zo strany colného úradu k účelovému rozhodnutiu a zjavnému zneužitiu práva, keď viac ako 3 roky
mal vedomosť o vlastníkovi veci (na podklade žaloby), túto skutočnosť colný úrad ignoroval a vydal,

aj napriek preukázateľnej vedomosti o vlastníkovi veci, rozhodnutie o zabezpečení veci z dôvodu
nezistenia vlastníka, čím zjavne zneužil právo a porušil vlastnícke práva žalobcu (...); túto skutočnosť
súd účelovo a nezákonne ignoroval, pričom mal práve súd chrániť vlastnícke právo žalobcu a v tomto
kontexte vo veci meritórne rozhodnúť; prístup súdu sa javí ako príliš formálny, účelový, nezákonný a
zjavne súd nemal vôľu objektívne rozhodnúť, keďže žalovanou stranou je štát v zastúpení Finančným

riaditeľstvom SR"; podľa jeho názoru „mal súd vysloviť právny názor, že dotknutým rozhodnutím colného
úradu o zabezpečení veci došlo k zjavnému zneužitiu práva a týmto rozhodnutím štátny orgán (colný
úrad) nezákonne a protiústavne vyvlastnil vec; súd nemal pripustiť ako zákonný dôkaz vyššie uvedené
rozhodnutie o zabezpečení veci neznámeho vlastníka, nakoľko v zmysle § 64 zákona č. 563/2009 Z.
z. ide o nulitné rozhodnutie (...), také rozhodnutie nemá právne účinky a hľadí sa naň, akoby nebolo

vydané; pri správe daní je nulitným rozhodnutím rozhodnutie, ktoré bolo vydané omylom inej osobe,
pričom v tomto prípade bolo vydané zjavne inej osobe (oznámené verejnou vyhláškou adresátom
bol nedefinovaný okruh osôb), čo je procesne nesprávny a nezákonný postup, keďže sa jednalo o
tzv. neznámu osobu a pritom vlastník v čase rozhodovania colného úradu mu bol z prebiehajúceho
konania pred súdom známy"; ďalej argumentoval, že aj keby uvedené rozhodnutie colného úradu nebolo

nulitné, bolo by síce preskúmateľné v rámci správneho súdnictva, ale „nastáva kolízia, kto by mohol
byť pred správnym súdom (a podľa čoho by bola určovaná vecná a miestna príslušnosť) aktívne vecne
legitimovanou osobou, keďže adresátom uvedeného rozhodnutia je bližšie neidentifikovateľný okruh
neznámych osôb, preto aj táto skutočnosť zakladá nulitu rozhodnutia colného úradu o zabezpečení,
ako aj nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia súdom, keďže žiadna osoba by nebola schopná pred

súdom osvedčiť svoju aktívnu vecnú legitimáciu"; preto zhrnul, že „podľa právneho stavu od 01.02.2019,
t.j. po zániku spoločnosti C. S., s.r.o. do 27.06.2019, t.j. do vydania rozhodnutia o zabezpečení veci (1)
zaniklo záložné právo colného úradu, (2) existovalo vlastnícke právo konkrétnej osoby k veci a (3) colný
úrad zadržiaval nezákonným spôsobom a bez právneho titulu vec, pričom colný úrad mal vydať vec
vlastníkovi, nakoľko išlo o bezdôvodné obohatenie, keďže colný úrad mal u seba vec bez právneho titulu

a vlastník mu bol známy; vedomosť o vlastníkovi mal colný úrad z podanej žaloby zo dňa 23.05.2016;
colný úrad mal ex offo vydať už v tomto čase vec, nakoľko nemal právny dôvod naďalej zadržiavať
vec; colný úrad pripustil, že došlo k znehodnoteniu veci a to tým, že podal trestné oznámenie na
neznámeho páchateľa (...); súd sa svojim nezákonným rozhodnutím len snažil zakryť nezákonný postupcolného úradu, čo je v právnom a demokratickom štáte neprípustné; súd nepochopiteľným spôsobom
uprel vlastnícke práva žalobcovi"; na záver konštatoval „dokazovanie bolo najmä z pozície žalobcu
aktívne vedené a rozsiahle, čo samotný obsah spisu aj jednoznačne potvrdzuje; zároveň je potrebné

zdôrazniť, že niektoré dôkazy súd odmietol, čo vo svojom rozhodnutí nedostatočne a nesprávne
odôvodnil a niektoré dôkazy vôbec nevyhodnotil, čo v konečnom dôsledku súd priviedlo k taktiež
zmätočným a nesprávnym právnym úvahám; v napadnutom rozhodnutí súdu absentuje vyhodnotenie
vykonaných dôkazov, a to najmä dôkazov vo svojej vzájomnej súvislosti, pričom súd nebol schopný
označiť dôkazy za buď nespochybniteľné, spochybniteľné, a podobne; úvahy, na podklade ktorých

súd rozhodol v spojitosti s vykonanými dôkazmi, sú zjavne v rozpore so skutkovým stavom, logickým
myslením a správne vyhodnoteným právnym stavom, čím napadnuté rozhodnutie sa stalo nezákonným
a nepreskúmateľným"; napadnutý rozsudok považoval preto aj za nedostatočne odôvodnený v rozpore
s jeho právom na spravodlivý proces; na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 04.07.2019 (č.l. 501-502 spisu) k odvolaniu žalobcu uviedol, že „pokiaľ
žalobca produkoval námietku o zániku vlastníckeho práva spoločnosti C. S., s.r.o., žalobca na jednej
strane tvrdí, že zánikom spoločnosti C. S., s.r.o., došlo k zániku záložného práva, ktorého predmetom
bol destilát, ktorého vydania sa domáha; na druhej strane však tvrdí, že zánikom spoločnosti C. S.,
s.r.o., nedošlo k zániku vlastníckeho práva k takejto veci; spoločnosť C. S., s.r.o., mala postavenie

záložného dlžníka a pri zániku spoločnosti C. S., s.r.o., bez právneho nástupcu, mohlo dôjsť k zániku
záložného práva, bez zániku vlastníckeho práva, len v prípade, že by záložcom bola iná osoba ako
spoločnosť C. S., s.r.o.; v predmetnom konaní nebola taká skutočnosť zistená a ani tvrdená; žalobca
namietal, že zánik spoločnosť C. S., s.r.o., nemohol spôsobiť zánik vlastníckeho práva k destilátu,
pretože spoločnosť C. S., s.r.o., nebola jeho vlastníkom; keby sme aj pripustili, že spoločnosť C. S., s.r.o.,

nebola vlastníkom destilátu (čo žalovaný stále spochybňuje), zánik vlastníckeho práva akejkoľvek inej
osoby a vznik vlastníckeho práva Slovenskej republiky by v takom prípade nastal v zmysle ustanovenia
§ 40 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. najneskôr v deň nasledujúci po uplynutí lehoty 60 dní od
zverejnenia rozhodnutia o zabezpečení vecí (aj destilátu) na úradnej tabuli, keďže sa v uvedenej lehote
vlastník alebo držiteľ veci nezistil; pre zánik a vznik vlastníctva k destilátu je rozhodné, že bolo vydané

rozhodnutie o zabezpečení veci, že toto rozhodnutie bolo vyvesené na úradnej tabuli a že uplynula
lehota 60 dní, počas ktorej sa nezistil vlastník a ani držiteľ destilátu, pričom tento proces nebol nikým
spochybnený; pre zánik vlastníckeho práva nebolo rozhodné, či bola alebo nebola spoločnosť C. S.,
s.r.o., vlastníkom destilátu; žalovaný má za to, že súd bol povinný brať na zreteľ tieto skutočnosti a
tieto skutočnosti vzal správne na zreteľ pri rozhodovaní; súd možno zbytočne uviedol, že vlastníkom

destilátu bola spoločnosť C. S., s.r.o., to však nič nemení na správnosti jeho skutkového záveru, že
žalobca nebol vlastníkom destilátu"; vo vzťahu k námietkam žalobcu, že preukázal svoje vlastnícke
právo k spornému destilátu žalovaný podrobne a konkrétne argumentoval, že vlastníkom sporného
destilátu neboli ani právni predchodcovia žalobcu (p. X. alebo spoločnosť X. s.r.o.), od ktorých odvodzuje
svoje vlastnícke právo, keď okrem iného uviedol, že „opakovane upozorňoval, že podstatné skutočnosti

vyplývajúce z jedného dôkazu sú v rozpore so skutočnosťami vyplývajúcimi z iných dôkazov, resp.
s výpoveďami relevantných osôb uskutočnených v iných konaniach; tiež upozorňoval, že je logicky
vylúčené,abyobjektívnemohlinastaťniektoréskutočnostivyplývajúcezdôkazovnavrhnutýchžalobcom
a hoci podrobne vysvetlil takéto rozpory, žalobca na to nijako nereagoval; vlastnícke právo sa nadobúda
na základe skutočností vyplývajúcich z právnych predpisov, a nie na základe vyhlásení určitých osôb;

žalobca mal v konaní preukázať vlastníctvo, nie k „bežnej" veci, ale k destilátu (liehu), ktorého výroba,
skladovanie, nakladanie s ním a jeho evidovanie podliehajú špeciálnej právnej úprave; v súvislosti s
preukázaním vlastníckeho práva k liehu je potrebné brať na zreteľ skutočnosť, že o liehu sa musí viesť
presná, právnym predpisom stanovená evidencia a osoba, ktorá je jeho vlastníkom alebo sa u nej
nachádza, je povinná vedieť hodnoverným spôsobom preukázať jeho pôvod; k tomu isto nepostačujú

kópie zmlúv (podotýkame, že s nepravdivými podstatnými údajmi) a svedectvo osôb o jeho pôvode; aj
na tieto skutočnosti je potrebné brať zreteľ pri hodnotení toho, či žalobca preukázal vlastnícke právo
k destilátu; je zrejmé, že žalobca nepreukázal jeho vlastnícke právo k destilátu a ani to, že prvým
vlastníkom destilátu bola p. X., pre ktorú ho vyrobila spoločnosť C. S., s.r.o., u ktorej ho mala uskladnený,
a že následnými vlastníkmi destilátu bola spoločnosť X. s.r.o. a žalobca; aj keby to žalobca preukázal,

nič to nemení na skutočnosti, že vlastníkom destilátu sa stala Slovenská republika; z právnej úpravy,
na ktorú žalovaný poukazoval, vyplýva, že právne predpisy dokonca neumožňovali, aby (1) spoločnosť
C. S., s.r.o., vyrobila a skladovala destilát pre p. X., (2) p. X. nadobudla vlastnícke právo k destilátu,
(3) p. X. previedla vlastnícke právo k destilátu na spoločnosť X. s.r.o. (uvedené platí primerane aj kmožnosti prevodu vlastníctva zo spoločnosti X. s.r.o. na žalobcu), (4) spoločnosť X. s.r.o. nadobudla
vlastnícke právo k destilátu (uvedené platí primerane aj k možnosti nadobudnutia vlastníctva žalobcom),
keďže tieto osoby, buď nemali vôbec alebo nemali v rozhodnej dobe potrebné povolenia, ktoré by ich

k tomu oprávňovali a ani na základe predložených dohôd nemohlo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva
(na ich základe sa malo previesť vlastníctvo k veci určenej druhovo, nie individuálne, avšak nedošlo k
jej odovzdaniu, hoci vlastníctvo možno nadobudnúť len k určitej veci)"; pokiaľ žalobca namietal, že súd
prvej inštancie použil neplatný právny predpis („zákon č. 536/209 Z. z.") žalovaný uviedol, že zjavne
išlo len o chybu v písaní (súd aplikoval ustanovenie § 40 ods. 4 zákona č. 536/2009 Z. z.), ktorá nemá

vplyv na správnosť napadnutého rozsudku; pokiaľ žalobca namietal, že sa súd nezaoberal tým, kto je
vlastníkomdestilátužalovanýuviedol,že„súdsadôslednezaoberaltým,ktojevlastníkomveci;skutkový
stav zistený súdom, že vlastníkom destilátu je Slovenská republika, vyplýva z vykonaného dokazovania
a závery súdu sú jasné a zrozumiteľne odôvodnené a bez logických rozporov; žalovaný má za to, že v
konaní neboli vykonané a ani navrhnuté dôkazy, ktoré by mohli čo len spochybniť záver o vlastníctve
Slovenskej republiky"; pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie si nezákonne prisvojil právomoc,

ktorá patrí do pôsobnosti správneho súdnictva vo vzťahu k rozhodnutiu Colného úradu Banská Bystrica
zo dňa 27.06.2018, žalovaný uviedol, že „súd v tomto konaní nepreskúmaval rozhodnutie o zabezpečení
z pohľadu správneho súdnictva, preto si „neprisvojil" právomoc, ktorá patrí „správnemu súdu"; súd
jednoznačne a zrozumiteľne uviedol, ako sa vysporiadal s existenciou rozhodnutia o zabezpečení a so
skutočnosťami z neho vyplývajúcimi; aj keď v tomto konaní nie je možné ani preskúmať rozhodnutie o

zabezpečení, pokiaľ žalobca namietal, že takéto rozhodnutie nemalo byť vydané, pretože colný úrad (na
podklade prejednávanej žaloby) vedel, kto je vlastníkom destilátu, žalovaný uviedol, že colný úrad vedel,
kto je vlastníkom destilátu; účastníkom tohto konania je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, nie
colný úrad; p. C. (bývalý konateľ pôvodného žalobcu a zástupca pôvodného a aktuálneho žalobcu),
podľa toho ako mu to vyhovovalo, neustále menil ním tvrdené skutočnosti súvisiace s vlastníctvom

destilátu; po zohľadnení rozporov o vlastníctve destilátu, ktoré vyplývajú z výpovedí p. C. a dokumentov
ním predkladaných, sa žalovaný domnieva, že nie je možné pochybovať o tom, že konanie p. C., samo
o sebe, objektívne vyvoláva pochybnosti o vlastníctve destilátu a nemožno vyčítať colnému úradu,
že vydal rozhodnutie o zabezpečení"; pokiaľ žalobca, že rozhodnutie o zabezpečení vydané colným
úradom predstavuje nulitné rozhodnutie žalovaný uviedol, že „nulitu rozhodnutia o zabezpečení zakladá

žalobca na skutočnostiach, že malo byť vydané omylom inej osobe a keďže bolo vydané vo vzťahu k
neurčitému okruhu osôb, tak žiadna osoba by nebola schopná preukázať aktívnu vecnú legitimáciu v
správnom súdnictve, aby mohlo byť takéto rozhodnutie v správnom súdnictve preskúmané; colný úrad
pri vydaní rozhodnutia o zabezpečení postupoval podľa § 40 ods. 4 prvá veta zákona č. 563/2009 Z. z.
a v zmysle základných zásad logického uvažovania; podľa § 40 ods. 4 prvá veta zákona č. 563/2009

Z. z. ak zamestnanec správcu dane zabezpečí vec podľa odseku 1, ktorej vlastník alebo držiteľ nie je
známy, rozhodnutie o jej zabezpečení uverejní na úradnej tabuli správcu dane po dobu 60 dní, pričom
v rozhodnutí namiesto označenia vlastníka alebo držiteľa uvedie dátum, miesto a čas zabezpečenia
takejto veci; citované ustanovenie má charakter „špeciálneho" ustanovenia a vychádza zo základných
zásad logického uvažovania, že pokiaľ sa nevie, kto je vlastník alebo držiteľ zabezpečenej veci, že

je nemožné označiť ho za adresáta rozhodnutia a rozhodnutie mu doručiť; z tohto dôvodu je logická
špeciálna právna úprava vyplývajúca z ustanovenia § 40 ods. 4 prvá veta zákona č. 563/2009 Z. z., v
súlade s ktorou postupoval aj colný úrad"; ďalej vyjadril názor, že prípadná aktívna vecná legitimácia
žalobcu na preskúmanie predmetného rozhodnutia v správnom súdnictve vyplýva z ustanovenia § 178
ods. 1 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého „aktívne legitimovaným na podanie správnej

žaloby voči rozhodnutiu o zabezpečení je každá osoba (nielen adresát rozhodnutia), ktorá bude tvrdiť,
že rozhodnutím boli dotknuté jej práva alebo oprávnené záujmy"; okrem toho zdôraznil, že „podľa
ustanovenia § 64 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. sa nulita príslušného rozhodnutia týka len správy
daní a uplatňuje sa len v konaniach týkajúcich sa správy daní, nie v civilnom sporovom konaní"; podľa
názoru žalovaného súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom, poskytol žalobcovi všetky

potrebnévysvetleniaaprivšetkýchzamietnutýchnávrhochnavykonaniedokazovaniavysvetlil,prečoim
nevyhovel; zdôraznil, že okrem súdom stanovených dôvodov, bolo možné žalobu zamietnuť aj z ďalších
dôvodov; na základe uvedeného navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

2.3 Vyjadrenie žalovaného doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu do vlastných rúk

dňa 24.07.2019 (č.l. 510 spisu) prostredníctvom elektronickej pošty s poučením o možnosti vyjadrenia
v určenej lehote (č.l. 509 spisu); žalobca nevyužil svoje právo na vyjadrenie (repliku).

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez

potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa
§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.3.1 Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky
žalobcu ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k
záveru,žesúdprvejinštanciesprávnežalobužalobcuzamietol.Nazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe

vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na základe ktorých dospel k správnemu
záveru o nedostatku vecnej legitimácie strán v spore (body 4.4 a 4.5 odôvodnenia). Z dôvodu, že
odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci
sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných

podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.3.2 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie
žaloby v prejednávanom spore pokiaľ ide o žalobu o vydanie veci a žalovaný nie je pasívne vecne
legitimovaný v prejednávanom spore pokiaľ ide o eventuálnu žalobu o zaplatenie sumy 12.250,- €

z titulu náhradu škody; so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku vecnej legitimácie žalobcu a
žalovaného v spore sa odvolací súd stotožnil; pod pojmom vecná legitimácia je potrebné rozumieť stav
vyplývajúci z hmotného práva; podľa ustálenej súdnej praxe pod pojmom aktívna vecná legitimácia sa
rozumie také hmotnoprávne postavenie žalobcu, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva uplatňovaný
nárok uplatnený žalobou v sporovom konaní a pod pojmom pasívna vecná legitimácia sa rozumie také

hmotnoprávne postavenie žalovaného, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva povinnosť splniť nárok
žalobcu uplatnený žalobou v sporovom konaní; skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia
tvrdenéhoprávanastranežalobcu)alebopasívnej(existenciatvrdenejpovinnostinastranežalovaného)
je imanentnou súčasťou každého súdneho konania; súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu
a aj v prípade, že ju žiadna zo strán konania nenamieta; aktívne vecne legitimovaná je tak strana,

ktorá tvrdí a je schopná preukázať, že je nositeľom tvrdeného hmotného práva a pasívne vecne
legitimovaná je strana, o ktorej žalobca tvrdí, že je nositeľom tvrdenej hmotnoprávnej povinnosti a v
konaní to aj skutočne preukáže; výsledok skúmania vecnej legitimácie strán (aktívnej a pasívnej) sa
prejaví v rozhodnutí vo veci samej; nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu alebo pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného vedie vždy k zamietnutiu žaloby; aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a pasívnu

vecnú legitimáciu žalovaného skúma súd samostatne (oddelene), preto na zamietnutie žaloby postačuje
záver o neexistencii ktorejkoľvek z nich; skúmanie danosti vecnej legitimácie strán v konkrétnom spore
je závislé od konkrétneho hmotného práva, ktorého aplikácia prichádza do úvahy na dokazovaním
zistený, resp. nesporný skutkový stav veci; v prípade nároku na vydanie veci (§ 126 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) je na podanie žaloby v zásade aktívne vecne legitimovaný vlastník veci a pasívne vecne

legitimovaný subjekt, ktorý vec patriacu žalobcovi (vlastníkovi) neoprávnene zadržuje; v prípade nároku
na náhradu škody (§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka) je na podanie žaloby v zásade aktívne vecne
legitimovaný poškodený, t.j. subjekt, v ktorého majetkovej sfére došlo v dôsledku škodovej udalosti
zapríčinenej škodcom k ujme vyjadriteľnej v peniazoch alebo uvedením do predošlého stavu (skutočná
škoda),resp.ktoréhomajetoksavdôsledkuškodovejudalostizapríčinenejškodcomnerozmnožil,ajkeď

sa bez škodovej udalosti s ohľadom na pravidelný chod vecí takéto rozmnoženie majetku poškodeného
dalo rozumne predpokladať (ušlý zisk) a pasívne vecne legitimovaný je škodca, t.j. subjekt, ktorý svojim
konaním alebo nekonaním zapríčinil vznik škody na strane žalobcu.4.3.3 Otázka posúdenia vecnej legitimácie strán spadá do rámca právneho posúdenia veci; preto pre
rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní bol postačujúci skutkový stav veci, ako ho zistil súd
prvej inštancie, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal aj odvolací súd (§ 383 C.s.p.); pre rozhodnutie

odvolacieho súdu o podanom odvolaní tak nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie (§
384 C.s.p.); z hľadiska prejednávaného sporu je z vykonaného dokazovania zrejmé, že rozhodnutím
colného úradu zo dňa 06.11.2014 bolo zriadené záložné právo k hnuteľným veciam (t.j. okrem iného aj
k drienkovému destilátu v objeme 490 litrov pri teplote 17 °C s obsahom liehu 52 % a pri teplote 20 °C s
obsahom liehu 53,12 %, čo predstavuje 260,288 litrov alkoholu) na zabezpečenie daňového nedoplatku

obchodnej spoločnosti C. S., s.r.o.; uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.11.2014; proti
rozhodnutiu o zriadení záložného práva podala obchodná spoločnosť C. S., s.r.o. odvolanie zo dňa
24.11.2014 s argumentáciou, že predmetný drienkový destilát nebol v jej vlastníctve, pričom odvolanie
vybavil colný úrad oznámením zo dňa 17.12.2014 o nepodaní odvolania (t.j. odvolacie konanie skončilo
procesným rozhodnutím bez vyhovenia odvolateľovi); po zriadení záložného práva zo strany colného
úradu k prevozu uvedeného drienkového destilátu, pričom pri preberaní boli dňa 04.02.2015 zistené

nezrovnalosti v objemovej koncentrácii liehu v drienkovom destiláte, ktorý mal pri objeme 490 litrov pri
teplote 20 °C obsah liehu 17 % (pri teplote 3 °C obsah liehu 14 %), čo predstavuje 83,30 litrov alkoholu;
na základe zistených nezrovnalostí prebiehalo aj trestné konanie, ktoré neskončilo vyvodením trestnej
zodpovednosti proti konkrétnemu páchateľovi; obchodná spoločnosť C. S., s.r.o. zanikla dňa 31.01.2018
výmazom z obchodného registra; v dôsledku zániku uvedenej obchodnej spoločnosti rozhodnutím zo

dňa 27.06.2018 colný úrad zabezpečil neznámemu vlastníkovi drienkový destilát (v objeme 490 litrov pri
teplote 20 °C obsah liehu 17 % a pri teplote 3 °C obsah liehu 14 %, čo predstavuje 83,30 litrov alkoholu),
pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.09.2018; podľa oznámenia colného úradu bolo
uvedené rozhodnutie vyvesené na úradnej tabuli a lehota 60 dní od vyvesenia uplynula dňa 28.08.2018.

4.3.4 Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu správne zisťoval vecnú legitimáciu
strán v spore; odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o nedostatku vecnej legitimácie
žalobcu v prejednávanom spore v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 prvá veta C.s.p.) z dôvodu,
že vlastnícke právo k predmetu konania (drienkovému destilátu) nadobudol štát podľa § 40 ods. 1 a 4
zákona č. 536/2009 Z. z. (žalobcom namietaná chyba v písaní v odôvodnení napadnutého rozsudku,

kedy súd prvej inštancie aplikovaný predpis označil ako „zákon č. 536/209 Z. z." zjavne nepredstavuje
nesprávne právne posúdenie veci); aj súd prvej inštancie si pri rozhodovaní uvedomil skutočnosť,
že rozhodnutím colného úradu zo dňa 06.11.2014 došlo k zriadeniu záložného práva k drienkovému
destilátu s iným obsahom alkoholu (260,288 litrov) než v rozhodnutí colného úradu o zabezpečení veci
zo dňa 27.06.2018 (83,30 litrov), pričom súd prvej inštancie dospel v tejto súvislosti k záveru, že „ide

o ten istý destilát"; podľa odvolacieho súdu ide v prípade drienkového destilátu o vec určenú podľa
druhu (nie o individuálne určenú vec), ktorá je zastupiteľná (nahraditeľná); veci určené podľa druhu sú
určené druhovými znakmi (napr. počtom, mierou alebo váhou), preto môžu byť nahradené inými vecami
rovnakého druhu; z hľadiska prejednávaného sporu táto skutočnosť spôsobuje, že aj v prípade žaloby
o vydanie drienkového destilátu s určitým množstvom alkoholu (petit žaloby) prichádza do úvahy aj

čiastočné vyhovenie žalobe v prípade zistenia existencie drienkového destilátu v dispozícii žalovaného s
nižším obsahom alkoholu oproti petitu žaloby (za predpokladu preukázania vlastníckeho práva žalobcu)
a zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti z dôvodu, že požadovaná vec neexistuje v takej kvalite a
v takom množstve (t.j. v takej špecifikácii podľa druhu), ako sa jej vydania domáhal žalobca; vyššie
uvedené v sebe súčasne zahŕňa aj záver, že aj v prípade zistenia, že požadovaná vec neexistuje v

kvalite a v množstve podľa žaloby, je potrebné skúmať, či v čase rozhodovania je žalobca jej vlastníkom
(aktívna vecná legitimácia); súd prvej inštancie preto správne po zistení, že požadovaná vec, ktorej
vydania sa žalobca domáhal (t.j. drienkový destilát v objeme 490 litrov pri teplote 17 °C s obsahom
liehu 52 % a pri teplote 20 °C s obsahom liehu 53,12 %, čo predstavuje 260,288 litrov alkoholu) existuje
v inej kvalite (t.j. drienkový destilát v objeme 490 litrov pri teplote 20 °C s obsahom liehu 17 % a

pri teplote 3 °C s obsahom liehu 14 %, čo predstavuje 83,30 litrov alkoholu) pristúpil ku skúmaniu
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu (t.j. či je vlastníkom drienkového destilátu v zistenej kvalite); aj
podľa odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vlastníkom predmetného drienkového
destilátu je s účinnosťou od 28.08.2018 štát (Slovenská republika) a to na základe rozhodnutia o
zabezpečení veci zo dňa 27.06.2018 v dôsledku uplynutia lehoty podľa § 40 ods. 4 zákona č. 563/2009

Z. z.; odvolacia argumentácia žalobcu proti tomuto záveru súdu prvej inštancie neobstojí; samotné
rozhodnutie o zabezpečení veci zo dňa 27.06.2018 síce spadá do oblasti posudzovania civilného
súdu v sporovom konaní podľa § 194 ods. 1 a 2 C.s.p., ale právnou skutočnosťou, na základe ktorej
nadobudol štát vlastnícke právo k predmetnému drienkovému destilátu nebolo samotné rozhodnutie (§132 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ale touto právnou skutočnosťou bolo uplynutie zákonnej lehoty
podľa § 40 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z., ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná, t.j. titulom
nadobudnutia vlastníckeho práva štátu k drienkovému destilátu bolo uplynutie zákonnej lehoty ako iná

právna skutočnosť ustanovená zákonom (§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka); samotný dôsledok
nadobudnutiavlastníckehoprávaštátukdrienkovémudestilátutakprinespornýchskutkovýchzisteniach
súdu nebolo možné v prejednávanom spore preskúmať (nešlo o rozhodnutie), pretože by to bolo možné
lenvkonaníourčenievlastníckehopráva,kdebyštátbolstranousporu;odvolacienámietkyžalobcuproti
samotnému rozhodnutiu o zabezpečení veci zo dňa 27.06.2018 ohľadne tvrdenej nulity rozhodnutia sú

bez právneho významu, pretože samotné rozhodnutie nebolo titulom nadobudnutia vlastníckeho práva
štátu; okrem toho pokiaľ žalobca tvrdil, že rozhodnutie o zabezpečení veci zo dňa 27.06.2018 nemalo
byť vydané, pretože colnému úradu bol podľa žalobcu známy vlastník drienkového destilátu na základe
podanej žaloby v prejednávanom spore, je zrejmé, že samotná žaloba nepreukazuje vlastnícke právo
žalobcu; preto v prejednávanom spore nemôže byť žalobca aktívne vecne legitimovaný na podanie
žaloby o vydanie veci, ktorej vlastníkom je iná osoba (štát); odvolací súd preto dospel k záveru, že

právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie vo vzťahu k nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu na vydanie veci v prejednávanom spore je správne. Pre úplnosť považuje odvolací súd za
potrebné uviesť, že aj v prípade pripustenia názoru, že v dôsledku skutkového zistenia, že požadovaná
vec(drienkovýdestilát)neexistujevpožadovanejkvalite(obsahalkoholu),niejemožnéžalobeovydanie
veci vyhovieť, by bol napadnutý rozsudok v rozsahu zamietnutia žaloby o vydanie veci vo výroku vecne

správny (aj keď z iného právneho dôvodu ako nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie
žaloby v prejednávanom spore).

4.3.5 V dôsledku zamietnutia žaloby žalobcu o vydanie veci (drienkového destilátu) sa súd prvej
inštancie správne zaoberal dôvodnosťou eventuálneho petitu žaloby o zaplatenie sumy 12.250,-

€ s príslušenstvom; súd prvej inštancie dospel aj k správnemu právnemu posúdeniu veci, že na
základe skutkových okolností prejednávaného sporu (znehodnotenie drienkového destilátu po zriadení
záložného práva k nemu za účelom zabezpečenia zaplatenia daňového nedoplatku spoločnosti C. S.,
s.r.o.) sa žalobca domáhal zaplatenia uvedenej sumy z titulu náhrady škody; nakoľko odvolací súd pri
rozhodovanínevychádzalzinýchskutkovýchzisteníakosúdprvejinštancie,bolomožnésavodvolacom

konaní zaoberať aj otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore; aj v tomto prípade dospel
súd prvej inštancie k správnemu záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného (Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky) v spore o zaplatenie náhrady škody; ako uviedol aj súd prvej inštancie
zo skutkových okolností prejednávaného sporu vyplýva, že tvrdenú škodu mali žalobcovi spôsobiť
pracovníci colného úradu porušením právnych predpisov pri preprave drienkového destilátu po jeho

zabezpečení;súdprvejinštanciedospelksprávnemuzáveru,žepasívnevecnelegitimovanýnanáhradu
škody spôsobenej colníkmi pri plnení ich úloh nie je žalovaný, ale štát (Slovenská republika), nie však
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. ako to uviedol súd prvej inštancie, ale podľa § 51 ods. 2 zákona č.
652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve v znení neskorších predpisov (v znení účinnom do
30.06.2019), podľa ktorého štát zodpovedá aj za škody spôsobené finančnou správou alebo colníkmi

v súvislosti s plnením ich úloh ustanovených týmto zákonom; to neplatí, ak k spôsobeniu škody došlo
v dôsledku protiprávneho konania poškodeného, resp. v súčasnosti podľa § 314 ods. 2 zákona č.
35/2019 Z. z. o finančnej správe (v znení účinnom od 01.07.2019), podľa ktorého štát zodpovedá aj za
škody spôsobené finančnou správou alebo príslušníkmi finančnej správy v súvislosti s plnením ich úloh
ustanovenýchtýmtozákonom;toneplatí,akkspôsobeniuškodydošlovdôsledkuprotiprávnehokonania

poškodeného; preto v prejednávanom spore nemôže byť žalovaný pasívne vecne legitimovaný v spore
o náhradu škody od štátu; odvolací súd preto dospel k záveru, že právne posúdenie veci zo strany súdu
prvej inštancie vo vzťahu k nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v prejednávanom spore
je správne.

4.3.6 Vo vzťahu k ďalšej odvolacej argumentácii žalobcu (§ 387 ods. 3 C.s.p.) odvolací súd udáva,
že žalobca (resp. jeho právny predchodca) ťažiskovo nesúhlasil s tým, že drienkový destilát bol vo
vlastníctve spoločnosti C. S., s.r.o.; z predpokladu, že sporný drienkový destilát bol vo vlastníctve
spoločnosti C. S., s.r.o., vychádzalo aj rozhodnutie o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam
zo dňa 06.11.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.11.2014; konanie o dovolaní sa neskončilo

pre odvolateľa (C. S., s.r.o.) úspešne; odvolací súd pri rozhodovaní zohľadnil prezumpciu správnosti
rozhodnutia vydaného v správnom konaní; vlastníkom drienkového destilátu bola tak spoločnosť C. S.,
s.r.o., ktorá zanikla a následne sa vlastníkom drienkového destilátu stal štát (§ 40 ods. 1 a 4 zákona
č. 563/2009 Z. z.); aj podľa odvolacieho súdu sa žalobcovi nepodarilo preukázať vlastnícke právo jehoprávnych predchodcov k spornému drienkovému destilátu; v prejednávanom spore ako aj v trestnom
konaní boli produkované výpovede manželov X., ktorí zhodne uviedli, že po vypálení drienkového
destilátu tento prenechali spoločnosti C. S., s.r.o., čo je v rozpore s predloženými listinnými dôkazmi.

4.3.7 Žalobca v podanom odvolaní osobitne namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie; odvolací súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na zrušenie napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie pre porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces podľa § 389 ods.
1 písm. b) C.s.p. ako sa toho domáhal žalobca v podanom odvolaní; na rokovaní občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo dňa 03.12.2015, bolo prijaté
stanovisko, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v
zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku; Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku"; toto stanovisko bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 1/2016 pod č. 2; z uvedeného stanoviska pre účely odvolacieho konania za
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 vyplýval záver, že k odňatiu
možnosti účastníka konať pred súdom v dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu s dôsledkom
vzniku povinnosti odvolacieho súdu zrušiť takéto rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 mohlo dôjsť len výnimočne v prípadoch, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
t.j. v prípadoch, keď z rozhodnutia nemožno vôbec zistiť dôvody, na základe ktorých súd v konkrétnej
veci rozhodol; v právnych pomeroch Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 predstavuje
nepreskúmateľnosť rozhodnutia v odôvodnených prípadoch porušenie práva strany na spravodlivý
proces a preto bude predmetné stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republikyajnaďalejpoužiteľné;preskúmanímnapadnutéhorozhodnutiasúduprvejinštancieaodvolania
žalobcu dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok obsahuje uvedenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k nedostatku vecnej legitimácie strán v spore, preto v
prejednávanom spore neboli splnené výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku nemôže vyplývať len zo

samotného nesúhlasu žalobcu s rozhodnutím súdu prvej inštancie a jeho dôvodmi.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej
inštancienevysporiadal.Ďalšiuargumentáciupodporujúcusprávnosťnapadnutéhorozhodnutiavreakcii
na argumentáciu sporových strán (§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.) doplnil odvolací súd (bod 4.3.6

odôvodnenia).

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/
C.s.p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm.

f/ C.s.p.) a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj právne posúdenie
veci vo vzťahu k nedostatku vecnej legitimácie strán v spore však považuje odvolací súd za správne;
aj podľa odvolacieho súdu vykonal súd prvej inštancie dostatočné dokazovanie, z ktorého vyplynul
skutkový stav v rozsahu postačujúcom pre rozhodnutie vo veci, preto ani podľa odvolacieho súdu

nebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie (body 4.3.1 až 4.3.6 odôvodnenia). Odvolací súd nezistil
ani tvrdené porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces v dôsledku tvrdeného nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (bod 4.3.7 odôvodnenia).7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby
žalobcu ako vo výroku vecne správne potvrdil vrátane výroku o trovách konania, ktorý bol tiež vecne
správny a odôvodnený plným úspechom žalovaného v spore.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov

konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaný bol v
odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania
formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady
(porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa
23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp.

zn.7Cdo/123/2016zodňa04.04.2017).Osamotnejvýškenáhradytrovodvolaciehokonaniažalovaného
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).