Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. január 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/42/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114211622
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4114211622.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a členov senátu
a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: Z.. J. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q., S. XX G., zastúpený: GARAJ & Partners s.r.o., so sídlom Bratislava, Jozefská
3, IČO: 35 951 125, proti žalovanému: OVB Allfinanz Slovensko a.s., so sídlom Bratislava, Kukuričná
8, IČO: 31 361 358, o zaplatenie 3.758,30 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Nitra č. k. 19C/65/2014-226 zo dňa 7. júna 2021, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, týkajúcej sa výroku o náhrade
trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému n e p r i z n á v aproti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa, v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19C/167/2013, vzájomnou
žalobou, doručenou súdu do konania 19C/167/2013 dňa 30.01.2013, domáhal od žalovaného zaplatenia
peňažnej sumy vo výške 3 439,17 eura s príslušenstvom, titulom nevyplatenia provízií, na ktoré mu
vznikol nárok v súlade so zmluvou o sprostredkovaní. Súd vylúčil vzájomnú žalobu na samostatné
konanie uznesením z 23.01.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.02.2014. Následne bolo, na
návrh žalobcu zo 06.12.2013, uznesením z 22.04.2014 rozhodnuté o pripustení zmeny žalobného

návrhu na zaplatenie sumy 3 758,30 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy
3 758,30 eura od 21.05.2010. Vzhľadom na návrh žalovaného zo 04.11.2014 bolo konanie prerušené
do právoplatného skončenia primárneho sporového konania už uvedeného vyššie, a to 19C/167/2013.
Toto konanie skončilo právoplatným rozsudok č. k. 19C/167/2013 - 443 z 13.09.2017 tak, že žaloba bola
zamietnutá. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18.01.2018. Súd preto pokračoval v konaní.
Žalobca doručil súdu čiastočné späťvzatie žaloby z 10.06.2019, kde uviedol, že predmetom sporu je aj

nárok na sumu 1 659,70 eura v zmysle čl. III Zmluvy o poskytnutí preddavku ako extrabonus, pričom z
dosiaľ vykonaných dôkazov vo veci 19C/167/2013, konkrétne z prehľadu produkcie žalobcu za obdobie
roku 2008, ktorý bol predložený súdu zo strany žalovaného podaním z 11.11.2013 vyplýva, že žalobca
nesplnil túto podmienku a nárok na sumu 1 659,70 eura mu nevznikol. Žalovaný sa dňa 10.12.2020
vyjadril tak, že na pojednávaní dňa 23.07.2019 si voči žalobcovi uplatnil kompenzačnú námietku, ako
prostriedok procesnej obrany do výšky žalobcom uplatneného nároku, a to titulom nároku žalovaného

na úhradu nákladov voči žalobcovi za vzdelávací program v celkovej výške 4 481,18 eura. Uviedol, že
žalobca v pôvodnom konaní 19C/167/2013 nenamietal, že by sa vzdelávacieho programu nezúčastnil a
vyjadril nesúhlas s právnym názorom žalobcu, že ak bol tento nárok v konaní 19C/167/2013 zamietnutí,
ide o res iudicata. Argumentoval, že rozsudok vydaný vo veci 19C/167/2013 nemožno považovať za
res iudicata, keďže k takémuto záveru možno dospieť iba za splnenia 3 podmienok, a to, že súd začne
opätovne konať, hoci už bolo právoplatne rozhodnuté, s tými istými účastníkmi konania o tej istej veci.2. Napadnutým zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným rozsudkom Okresný súd Nitra ako súd
prvej inštancie v spore takto rozhodol:
I. Žalovaný je povinný, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, zaplatiť žalobcovi sumu 2

098,60 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 2 098,60 eura od 21.05.2010
do zaplatenia.
II. Vo zvyšnej časti sa konanie zastavuje.
III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 11,68 %.

3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie vo výroku III. o náhrade trov konania odôvodnil nasledovne:
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 256 ods. 1 CSP a pretože žalobca bol v konaní v časti
o zaplatenie istiny úspešnejší a to v rozsahu 55,84 % (2 098,60 eura z 3 758,30 eura) a žalovaný bol
úspešný v rozsahu 44,16 % (1 659,70 eura z 3 758,30 eura). K tomuto došlo na základe čiastočného
späťvzatia žaloby zo strany žalobcu dňa 10.06.2019, kde žalobca ako dôvod späťvzatia uviedol, že
predmetom sporu je aj nárok na sumu 1 659,70 eura v zmysle čl. III Zmluvy o poskytnutí preddavku ako

extrabonus,pričomzdosiaľvykonanýchdôkazovvoveci19C/167/2013,konkrétnezprehľaduprodukcie
žalobcu za obdobie roku 2008, ktorý bol predložený súdu zo strany žalovaného podaním z 11.11.2013
vyplýva, že žalobca nesplnil túto podmienku a nárok na sumu 1 659,70 eura mu nevznikol. Súd preto
pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal z § 256 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva, že
ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Súd má

jednoznačne za to, že žalobca zavinil v predmetnej časti zastavenie konania, čo v podstate sám svojim
podaním uznal a súd preto pri výpočte pomeru úspechu vo veci (55,84 % - 44,16 %) priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 11,68 %. O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník podľa §
262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

4. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním a len proti výroku III. o náhrade trov konania napadol
len žalobca domáhajúci sa jeho zrušenia (a vrátenia veci v tejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie
konania a nové rozhodnutie) alebo jeho zmeny tak, aby mu bol priznaný nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 100%, keď v rovnakom rozsahu požaduje aj priznanie náhrady trov
odvolacieho konania. Ohľadom odvolací dôvodov poukázal na dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1

písm. b), d), f), h) CSP, keď na odôvodnenie uviedol to, že k späťvzatiu žaloby v časti 1659,70 eura
pristúpil z dôvodu, že žaloba sa v tejto časti javila ako nedôvodná, keď výsledkom konania pod sp.
zn. 19C/167/2013 bol rozsudok v neprospech žalovaného, v ktorom konaní sa uskutočnilo pomerne
rozsiahle dokazovanie a výsledky zároveň mali vplyv aj na výšku ním uplatňovaných nárokov, teda obe
konania a oba nároky spolu súviseli a boli rovnaké, len opačné. Nakoľko nemal prístup ku všetkým

dôkazným prostriedkom produkovaným žalovaným v procesnom postavení žalobcu bol pri uplatnení
svojho nároku voči žalovanému de facto závislý aj od dôkazov predkladaných žalovaným, keď závislosť
v konaní potvrdzuje aj prerušenie tohto konania do právoplatného skončenia hlavného a primárneho
konania pod sp. zn. 19C/167/2013, z ktorého konania vyplynul záver o tom, že nesplnil podmienky na
základe ustanovenia článku III. zmluvy o poskytnutí preddavku ako extra bonus, v dôsledku čoho nemal

inú možno ako žalobu v tejto časti vziať späť. Čiastočné späťvzatie žaloby teda neurobil na základe
svojej vlastnej chyby alebo nesprávnosti, ktorá by mu mala byť na ťarchu a preto späťvzatie žaloby
nemôže byť jemu na ťarchu a na prospech žalovaného, teda súd mal v napadnutej časti rozhodovania
zohľadniť osobitosti predmetného konania, ktorého výsledok bol v konečnom dôsledku predurčený
dokazovaním vykonaným v predchádzajúcom konaní o žalobe žalovaného. Nie je preto možné aplikovať

ust. § 256 ods. 1 CSP, lebo on procesne zastavenie konania nezavinil. Z priebehu konania a z rozsudku
v neprospech žalovaného je možné spoľahlivo ustáliť, že mal vo veci plný úspech a preto mu prináleží
náhrada trov konania v rozsahu 100%. Späťvzatie žaloby možno pričítať práve žalovanému, ktorý si v
procesnom postavení žalobcu v predchádzajúcom konaní uplatnil aj tento nárok, preto on v priebehu
tohto predchádzajúceho konania nadobudol presvedčenie, že je oprávnený si voči žalovanému uplatniť

aj nárok vo výške, ktorý bol nakoniec predmetom späťvzatia. Do začatia prerušeného konania bolo
zrejmé, že ním uplatňovaný nárok, ktorý následne podliehal späťvzatiu, bol podaný dôvodne a preto ak
došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby možno žalovanému uložiť povinnosť nahradiť
trovy zastaveného konania v prípade, ak pre jeho správanie bol vzatá späť žaloba, ktorá bola podaná
dôvodne. K odvolaniu žalobca pripojil rozsudok OS Nitra č.k. 19C/167/2013-443 zo dňa 13.9.2017,

ktorým súd zamietol žalobu žalovaného proti žalobcovi i zaplatenie 2369,77 eura s príslušenstvom a
priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.

5. Vyjadrenie k podanému odvolaniu podané nebolo.6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP,

362 ods.1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.1 CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v
súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Nová
právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý
znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom

účinnosti CSP. Zároveň však uvedený právny predpis v ustanovení § 470 ods. 2 stanovuje výnimky z
tohto základného pravidla. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa vzájomnou žalobou doručenou súdu do spisu 19C/167/2013

domáhal od žalovaného zaplatenia peňažnej sumy vo výške 3.439,17 eura s príslušenstvom. Súd prvej
inštancie vylúčil vzájomnú žalobu na samostatné konanie s tým, že následne súd prvej inštancie pripustil
zmenu žalobného návrhu, a to na zaplatenie sumy 3.758,30 eura. Žalobca doručil súdu čiastočné
späťvzatie žaloby, kde uviedol, že predmetom sporu je aj nárok na sumu 1.659,70 eura v zmysle čl. III
Zmluvy o poskytnutí preddavku ako extra bonusu, pričom z dosiaľ vykonaných dôkazov vo veci pod sp.

zn. 19C/167/2013 (pôvodné konanie) vyplynulo, že žalobca túto podmienku nesplnil a nárok na sumu
1.659,70 eura mu teda nevznikol. Súd prvej inštancie o nároku žalobcu rozhodol tak, že žalovaný je
povinný v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 2.098,60 eura spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 2.098,60 eura od 21.05.2010 do zaplatenia a vo
zvyšku konanie zastavil. Posledným výrokom rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 11,68 %.

11. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

12. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

13. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník. súd prizná strane náhrady trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

14. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou
súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na
oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Zásada procesnej

zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo
strán, ktorá zavinila, že vznikli. Pojem „procesné zavinenie“ sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska
a je nevyhnutné vykladať ho komplexne a extenzívne. Zásada procesnej zodpovednosti je inštitútom
procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré
vznikli po začatí sporu. Zavinenie však nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale

vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu. Prvok zavinenia môže
byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu, pretože nič z toho nie je možné pripočítať na ťarchu
toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom
o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadnepovinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania,
je považovaný aj žalovaný, ktorý svoj dlh splnil po začatí sporu a vyvolal tým u žalobcu nevyhnutnosť
späťvzatia dôvodne podanej žaloby.

15. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je
doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania,
ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil.
Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a

pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného
zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca
strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca
strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie
žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu
zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda

ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Inými slovami,
použitý termín „zavinenie“ nemožno interpretovať - čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre - v doslovnom
jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania
(teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu). (citované z uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 196/09 zo dňa 10.09.2009).

16. Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu
na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je
povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení
konania na oboch procesných stranách. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7M Cdo 4/2010).

17. Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že si uplatnil svoj nárok vzájomnou žalobou doručenou súdu
dňa 30.01.2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/167/2013, kde žalovaný v procesnom postavení
žalobcu si uplatňoval voči (v tomto konaní) žalobcovi svoj nárok s tým, že výsledkom uvedeného konania
bol rozsudok č. k. 19C/167/2013-443 zo dňa 13.09.2017. Uviedol, že vo vyššie špecifikovanom konaní

sa uskutočnilo pomerne rozsiahle dokazovanie, ktorého výsledky podľa jeho názoru mali vplyv aj na
výšku nároku, ktorú si uplatnil žalobca voči žalovanému v tomto konaní s tým, že mal za to, že
obe konania resp. obe nároky (teda aj nárok žalobcu uplatnený vzájomnou žalobou) spolu súvisia a
boli rovnaké. Zdôraznil, že nakoľko nemal prístup ku všetkým dôkazným prostriedkom, ktoré v konaní
vedenom pod sp. zn. 19C/167/2013 produkoval žalovaný bol svojím nárokom (uplatneným vzájomnou

žalobou) závislý aj od dôkazov, ktoré v danom (pôvodnom) konaní predkladal žalovaný (teda aj s
ohľadom na výšku nároku, ktorú si uplatnil vzájomnou žalobou). Zdôraznil, že vzhľadom na vyššie
uvedené, späťvzatie časti žaloby neurobil na základe vlastnej chyby alebo nesprávnosti, ktorá by mu
mala byť na ťarchu, preto je zrejmé, že späťvzatie má byť pričítané práve žalovanému. Je tomu tak
preto, že samotné konanie žalobcu (podanie vzájomnej žaloby) záviselo výlučne od konania žalovaného

(v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/167/2013, kde vystupoval v procesnom postavení žalobcu), a preto
samotné späťvzatie časti žaloby ma byť na ťarchu žalovaného a na ťarchu žalobcu.

18. V záujme hospodárnosti konania umožňuje Civilný sporový poriadok, aby si žalovaný svoj prípadný
nárok voči žalobcovi efektívne uplatnil vzájomnou žalobou. Napriek tomu, že žalobca sa po začatí

sporového konania nachádza v pozícii pána sporu (dominus litis), dispozičný princíp oprávňuje
žalovaného vzájomnou žalobou dosiahnuť to, že v pôvodnom konaní bude súčasne prejednaný aj jeho
nárok a o obidvoch nárokoch bude rozhodnuté spoločne. Vzájomná žaloba nie je podmienená súhlasom
žalobcu a môže byť podaná aj proti jeho vôli. Vo svojej podstate je vzájomná žaloba štandardnou
žalobou v zmysle § 131 CSP a nasl., s tým rozdielom, že bola podaná v už začatom spore. Na

vzájomnú žalobu je teda legitimovaný výlučne žalovaný a musí smerovať proti žalobcovi. Ohľadom
vzájomnej žaloby sa pôvodný žalobca považuje za žalovaného a pôvodný žalovaný za žalobcu. Obidve
konania sú vedené súčasne a v podstate samostatne, s individuálnymi procesnými závermi, pričom
nie sú navzájom podmienené. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe môže žalovaný (v pozícii žalobcu) bez
všeobecného obmedzenia realizovať dispozičné procesné úkony. Vzájomnú žalobu môže za podmienok

vymedzených v § 139 a nasl. CSP meniť, prípadne vziať späť celkom alebo sčasti v zmysle § 144 a
nasl. CSP.19. Ako už bolo vyššie uvedené (bez ohľadu na to, že do CSP nebola výslovne prebratá druhá veta §
146 ods. 2 OSP), naďalej platí, že ak sa pre správanie žalovaného vzala späť žaloba, ktorá bola podaná
dôvodne, je žalovaný povinný nahradiť trovy konania, pretože nesporne zavinil zastavenie konania. Ide

najmä o prípady, keď žalovaný po podaní žaloby plnil žalobcovi, v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu
späť. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne a bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby
k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou je skutočnosť, že žalovaný splnil to, čoho sa žalobca domáhal,
a že len z tohto dôvodu vzal žalobca žalobu späť.

20. Odvolací súd pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej
časti, týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania poukazuje na skutočnosť, že dôvodom späťvzatia
žaloby (a následného zastavenia konania v predmetnej časti) nebolo správanie sa žalovaného.
Pred podaním žaloby a rovnako tak aj pred podaním vzájomnej žaloby si má potenciálny žalobca
zvážiť dôvodnosť svojho nároku (v celom rozsahu). Zároveň je potrebné zdôrazniť, že podanie
vzájomnej žaloby v prebiehajúcom konaní je prejavom oprávnenia a nie povinnosti. Ak teda žalobca aj

napriek komu, že nepoznal riadne skutkový stav resp. nedisponoval všetkými potrebnými dôkaznými
prostriedkami, dôkazmi (tak ako to tvrdil v podanom odvolaní) uplatnil svoj nárok vzájomnou žalobou
v už začatom konaní, kde v dôsledku uvedeného vzal žalobu v časti späť tak uvedené nemôže byť
pričítané na ťarchu žalovaného. V tomu prípade je nutné zdôrazniť, že v konkrétnom prejednávanom
prípade späťvzatie žaloby zo strany žalobcu bolo dispozitývnym procesným úkon, ktorý nespočíval

v konaní žalovaného. Odvolací súd ďalej k odvolacej argumentácií žalobcu uvádza, že aj keď by
inak nárok uplatnený v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/167/2013 a nárok uplatnený žalobcom v
tomto konaní (vzájomnou žalobou) akokoľvek spolu súviseli, je potrebné mať na zreteli, že vzájomná
žaloba je štandardnou žalobou v zmysle § 131 CSP a nasl., s tým rozdielom, že bola podaná v už
začatom spore s tým, že obidve konania sú vedené súčasne a v podstate samostatne, s individuálnymi

procesnými závermi, pričom nie sú navzájom podmienené. Preto je nutné zdôrazniť, že je zrejmé, že
v danom prejednávanom prípade nedošlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby na základe konania resp.
správania žalovaného. Vzhľadom na uvedené a v zhode s právnym názorom súdu prvej inštancie sa
teda odvolací súd nemohol stotožniť s tvrdeniami žalobcu uvádzanými v odvolaní, že práve žalovaný
svojím konaním zavinil späťvzatie žaloby (s následným zastavením konania), v dôsledku čoho má byť

zaťažený znášaním trov konania, pretože z procesného hľadiska zastavenie konania (v časti späťvzatia
žaloby žalobcom) zavinil žalobca a je daný nárok žalovaného na náhradu trov konania. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a

v odvolacom konaní inak úspešnému žalovanému by priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, avšak keďže mu žiadne nevznikli ani si žiadne
neuplatnil, tak mu nárok na ich náhradu nepriznal.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).