Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. február 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/300/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244525
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244525.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: Ing. B. O., U.. E. XXX, R., zastúpeného FUTEJ
& Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti odporkyni: Slovenská republika, za
ktorú koná Národná banka Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o zaplatenie
náhrady škody 44.819,85 eura s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č.k. 9C/187/2011-507, zo dňa 31.3.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ proti odporkyni
domáhal zaplatenia sumy 44.819,85 eura s prísl., ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom odporkyne pri výkone dohľadu nad PODIELOVÝM DRUŽSTVOM

SLOVENSKÉINVESTÍCIE(ďalejlen"PDSI"alebo„družstvo“);zamietolnávrhnazačatieprejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v
prejednávanej právnej veci a odporkyni náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ustanoveniami § 3 ods. 1
písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) a § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o
cenných papieroch a investičných službách, keď po ustálení skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním, návrh zamietol predovšetkým z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal jednu z troch
podmienok vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska
(ďalej len „NBS“) a preto sa v konaní už nezaoberal správnosťou vyčíslenej výšky škody. Vychádzal
z toho, že navrhovateľ bol v konaní povinný preukázať všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti

odporkyne za vznik škody, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad PDSI, ktorého bol navrhovateľ členom a ktoré musia
byť splnené kumulatívne bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej
sa nemôže zbaviť. Ak nie je splnená čo len jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za vznik
škody, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil
na konštatovaní, že NBS dohľad nad družstvom nezanedbala, nakoľko družstvo bolo dohliadaným

subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt). V súlade s § 125 až § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a
investičných službách Úrad pre finančný trh schválil družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval
len jeho úplnosť, či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť.
Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány družstva. Poukázal na to, že
nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení (alebo správe) portfólia. Prospekt investície mal

podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje. NBS nemohla vykonávať dohľadnad celkovou činnosťou družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií.
NBS bola až od 1.6.2010 oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt
dodržiava schválený prospekt investície. Záverom dodal, že štát (Slovenská republika) nemôže priamo

zasahovať do vlastnej činnosti družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo
autonómne postavenie; vnútorné vzťahy družstva sa spravovali v danom čase jeho stanovami a
ustanoveniamiObchodnéhozákonníka.Malzato,ženavrhovateľakočlendružstva(t.j.podnikateľského
subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden
vplyv, ale naopak dôvodil, že členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého

členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva v jeho orgánoch v
zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a stanov PDSI. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že počas
členstva v družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, že by aktívne zasiahol do
činnosti družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych
zástupcov družstva.

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa ďalej zamietol návrh navrhovateľa na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie konštatujúc, že rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ o navrhovateľom položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci
samej. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej odporkyni nepriznal
z dôvodu, že si náhradu trov konania neuplatnila a v konaní jej ani žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku v časti zamietnutia návrhu vo veci samej podal odvolanie navrhovateľ a žiadal rozsudok
v napadnutej časti zmeniť, odporkyni uložiť povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody 44.819,85
eura s prísl., alternatívne žiadal rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.
Namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;

súdu prvého stupňa vytkol neúplné zistenie skutkového stavu veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní nezohľadnil, že NBS nepostupovala v súlade s princípom
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov

práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim
postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j. že ich postup bude zo strany subjektov
práva predvídateľný. Pretože vychádzal z garancie NBS ako orgánu dohľadu, spoliehal sa, že nedôjde
ku škode na jeho úkor; argument NBS, že upozornila družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou
PDSI ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001

Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, ale nie dohľad nad jeho celkovou činnosťou, posúdil
ako úplne irelevantný, ak nemohol o takto zúženom dohľade orgánu dohľadu vedieť. Ďalej uviedol,
že NBS rozhodnutím zo dňa 30.5.2011 č. ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18.7.2011) zakázala
družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že NBS ustálila
trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v

skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle NBS dňa
27.8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva PDSI za účelom prerokovania nezrovnalostí
a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je družstvo majetkovo prepojené, boli
neaktuálne minimálne od 1.10.2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z
peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné

strategické zámery podnikateľskej činnosti družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006. Na uvedenom
základe mal za to, že družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods.
1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných
papieroch a investičných službách od 31.12.2006, avšak NBS voči PDSI úradne zasiahla až v máji 2011,
kedy mu zakázala činnosť. Uviedol, že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je, aby poškodený preukázal
bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje
uvedenú podmienku ako jednu z (osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti.

Záverom namietol, že zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa vyplýva, že ním vyžiadané

listinné dôkazy, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom ustanoveným
v § 129 ods. 1 O.s.p., keď v zápisniciach nie je uvedené, že boli prečítané určité presne označené
listiny alebo ich označené časti. Skutkové zistenia vyvodené z takto nesprávne vykonaných, resp.
nevykonaných, dôkazov nemohli byť preto pre súd prvého stupňa podkladom pre právne posúdenie vecio základe uplatneného nároku. V tejto súvislosti poukázal aj na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6 M Cdo 11/2010, zo dňa 31.1.2012, v zmysle ktorých, pokiaľ súd založí svoje právne závery
na týchto zisteniach, konanie pred ním sa považuje za postihnuté tzv. inou vadou majúcou za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok v napadnutej časti ako vecne a právne správny
potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a konanie mu predchádzajúce
podľa § 212 ods. 1, ods. 3 O.s.p., prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti je potrebné zrušiť
a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Inou vadou konania, na ktorú musí odvolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak ju odvolateľ nenamieta, je

procesná vada, ktorej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v
občianskom súdnom konaní. Iná vada preto bude významná iba za predpokladu, že jej dôsledkom bolo
nesprávne rozhodnutie vo veci. Literatúra i doktrína sa zhodujú v tom, že „inou vadou konania“ (error
in procedendo) sa rozumie porušenie ustanovenia zákona upravujúceho konanie od začiatku až do
skončenia, a ako príklad sa uvádza porušenie predpisu o spôsobe vykonania dôkazného prostriedku, a

to tým, že súd nevykonal dokazovanie účastníkmi navrhnutými dôkaznými prostriedkami na pojednávaní
spôsobom uvedeným v § 122 a nasl. O.s.p., tak ako tomu bolo aj v prejednávanej veci.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako

navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na
vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Podľa § 123 O.s.p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali.

Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do 16.4.2015), dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda
senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí,

ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.

Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Skutkové zistenie (zistenie skutkového stavu) je v občianskom súdnom konaní výsledkom vykonávania
dôkazov (§ 122) a ich hodnotenia (§ 132). Z uvedeného a contrario vyplýva záver, že skutkové zistenia
môže urobiť iba ten súd, ktorý dôkaz vykonal. Dôkazné konanie preto obsahuje vykonanie dôkazov a ich
hodnotenie a ústi do zistenia skutkového stavu. Hodnotenie dôkazov bez ich vykonania súdom zakladá

porušenie práva na spravodlivý proces, teda tzv. inú vadu konania, ktorej následkom je nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.

Konanie o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., o ktoré ide aj v predmetnej právnej veci, je
konaním sporovým, v ktorom platí prejednacia zásada. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ pripojil

k návrhu na začatie konania a v priebehu ďalšieho konania niekoľko listinných dôkazov, ktoré navrhol v
konaní vykonať na preukázanie svojich tvrdení; obdobne odporkyňa založila do súdneho spisu listinné
dôkazy, ktoré žiadala vykonať na svoju obranu. Z obsahu zápisnice o pojednávaní z 31.3.2015 však
nevyplýva vykonanie dokazovania predmetnými listinami v súlade s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p.
tak, že by súd prvého stupňa na pojednávaní listinu alebo jej časť prečítal alebo oznámil jej obsah.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku síce konštatoval, že vykonal dokazovanie
oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov založených v spise, ktorých obsah v rozsudku jednotlivo
cituje; toto konštatovanie však vychádzajúc z obsahu spisu nemá oporu v skutočnom stave veci. Pred
súdom prvého stupňa došlo k prejednaniu veci samej iba na pojednávaní konanom dňa 31.3.2015,pričom zápisnica o pojednávaní, v ktorej má byť okrem iných v zmysle § 40 ods. 1 O.s.p. opísaný
aj samotný priebeh dokazovania, neobsahuje zmienku o vykonaní žiadneho listinného dôkazu; neboli
tak vykonané prečítaním, resp. oznámením obsahu listinné dôkazy, predložené účastníkmi konania,

o ktoré súd prvého stupňa oprel svoje skutkové zistenia. Vzhľadom na znenie § 129 ods. 1 O.s.p.
(v znení pred jeho novelou zákonom č. 78/2015 Z.z.), nemožno za vykonanie dokazovania listinou
považovať konštatovanie súdu prvého stupňa v zápisnici o pojednávaní, že „prítomní udávajú, že právny
zástupca navrhovateľa podal na tunajší súd približne 800 žalôb, ktoré sú skutkovo a právne identické,
v týchto konaniach boli predložené identické vyjadrenia a listinné dôkazy, ktoré sú obom sporovým

stranám známe. S obsahom všetkých listinných dôkazov sú oboznámení, preto netrvajú na tom, aby
predmetné listinné dôkazy boli osobitne oboznamované súdom čítaním“, keď následne (namiesto
prečítania jednotlivých listín) neoznámil ani ich obsah, dokonca nepristúpil ani k tzv. súhrnnému
dokazovaniu „oznámením obsahu spisu“, ktoré by mohlo navrhovateľom vytýkané procesné pochybenie
o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností aspoň
čiastočne spochybniť.

Za uvedenej procesnej situácie bolo nevyhnutné, aby súd prvého stupňa listinné dôkazy vykonal v
súlade s § 129 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa uvedeným spôsobom nepostupoval
a pri zisťovaní skutkového stavu veci mohol vychádzať iba z výpovede navrhovateľa ako účastníka
konania, závažným spôsobom pochybil v dôkaznom procese; ním vykonané dôkazy pre túto vadu

konania nemohli byť dostatočným podkladom pre hodnotenie dôkazov (§ 132 O.s.p.) ani pre rozhodnutie
vo veci samej (§ 153 ods. 1 O.s.p.). Vytýkaná vada v dokazovaní má tak za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia a odvolacia námietka navrhovateľa, že v danej veci neboli listinné dôkazy
riadne vykonané spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 O.s.p., je preto dôvodná. Súd prvého stupňa
zaťažil konanie takými vadami, na ktoré bol odvolací súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti (§ 212

ods. 3 O.s.p.).

Zásadu spravodlivého procesu treba vykladať tak, že v konaní pred súdom musí byť daná jeho
účastníkovi, okrem iného, aj možnosť navrhnúť dôkazy, ktorých vykonanie pre preukázanie svojich
tvrdení pokladá za potrebné. Tomuto procesnému právu účastníka potom zodpovedá povinnosť súdu

nielen o navrhnutých dôkazoch rozhodnúť, ale tiež - pokiaľ návrhu na ich vykonanie nevyhovie - vo
svojom rozhodnutí zdôvodniť, z akých dôvodov navrhnuté dôkazy nevykonal. Ak tak súd neurobí,
zaťaží svoje rozhodnutie procesnou vadou, ktorá má vždy za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Takzvané opomenuté dôkazy, o ktorých v konaní nebolo súdom rozhodnuté, prípadne dôkazy, ktorými
sa súd podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov nezaoberal, preto vždy zakladajú nepreskúmateľnosť

vydaného rozhodnutia. Keďže súd prvého stupňa v rozpore s citovanými ustanoveniami nevykonal
účastníkmi navrhnuté dôkazy (a súčasne ich nevykonanie ani nezdôvodnil), zaťažil rozhodnutie a
konanie mu predchádzajúce tzv. inou vadou majúcou za následok aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia
z hľadiska zistenia skutkového stavu veci. Týmto postupom bola navrhovateľovi a odporkyni odňatá
možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa zároveň neumožnil účastníkom konania realizovať

ich procesné práva podľa § 123 O.s.p. (právo byť prítomný pri vykonávaní dôkazov a vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom, ktoré sú z hľadiska vecného, časového a miestneho, neopakovateľnými
a nezameniteľnými právami s inými procesnými právami účastníka konania), čím práve tak odňal
účastníkom možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že v konaní došlo k procesným vadám
v zmysle § 212 ods. 3 O.s.p., ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a sú aj
samostatným odvolacím dôvodom. Rozhodnutie, ktorému predchádzala niektorá z týchto vád, nemôže
byť považované za vecne správne a pokiaľ sa v odvolacom konaní zistia takéto procesné vady, odvolací
súd napadnuté rozhodnutie zruší bez toho, aby posudzoval opodstatnenosť uplatnenia odvolacích

dôvodov v zmysle § 205 ods. 2 O.s.p.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa vec opätovne prejedná na pojednávaní, riadne podľa návrhov
účastníkov vykoná dokazovanie (v súlade s príslušnými ustanoveniami O.s.p. o dokazovaní), poskytne
účastníkommožnosťrealizácieichprávabyťprítomnýprivykonávanídôkazovavyjadriťsakvykonaným
dôkazom, na základe takto vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre rozhodnutie súdu,ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné, opätovne rozhodne vo veci a svoje
závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 157
ods. 2 O.s.p.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov celého konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.