Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. december 2013

Súd: Okresný súd Brezno
Spisová značka: 7C/105/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6311207188
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:OSBR:2013:6311207188.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Brezno, samosudkyňou JUDr. Alicou Gavalcovou, v právnej veci žalobcov: 1. J. K., nar.
XX.X.XXXX, bytom A., C. C. XXXX/X, O. 5, Y. P., 2. Z. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom U. XXX, O. - I., Y. P.,
obidvaja zast. Advokátska kancelária AKMG, s.r.o., so sídlom Dolná 6A, Banská Bystrica proti žalovanej
Slovenská republika, zas. Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava o
náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1/ 4 008,43 Eur a žalobcovi 2/ 2 674,30 Eur
v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd návrh žalobcov 1/ a 2/ z a m i e t a .

III. O náhrade trov konania súd rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom zo dňa 5.10.2011 domáhali sa žalobcovi 1/ a 2/ voči žalovanej náhrady škody, ktorá im bola

spôsobená pri výkone verejnej moci, a to Uznesením Okresného súdu v Brezne sp.zn. Tp 54/04 zo dňa
21.9.2004, na základe ktorého boli vzatí do väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) Zákona č. 141/61
Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov platného do 31.12.2005.
Podľa citovaného uznesenia boli žalobcovi vzatí do väzby dňa 19.9.2004 o 18.00 h, resp. 20.00 h,
pričom väzba bola vykonávaná v Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici. Na základe uznesenia
vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, Úradu justičnej a kriminálnej polície,

sp.zn. ČVS: KRP-182/OVEK-BA-2004 z 19.9.2004 bolo vedené voči žalobcom trestné stíhanie pre
trestný čin pytliactva podľa § 181 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Trestného zákona platného do
31.12.2005 a za trestný čin porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 181c ods. 1 písm. b), ods.
3. písm. a), ods. 4 písm. c) Trestného zákona platného do 31.12.2005 v štádiu pokusu. Proti uzneseniu
o vzatí do väzby podali žalobcovia sťažnosť priamo do zápisnice na pojednávaní, ktoré
sťažnosti následne písomnými podaniami prostredníctvom svojich advokátov riadne zdôvodnili a na
základe ich sťažnosti Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp.zn. 5TpO 104/04 zo dňa 19.10.2004

zrušil uznesenie Okresného súdu v Brezne o vzatí do väzby a nariadil prepustenie žalobcov 1/ a 2/ z
väzby. Následne okresný prokurátor v Brezne podal voči žalobcom na Okresný súd v Brezne obžalobu.
Dňa 7.2.2008 Okresný súd v Brezne rozhodol o oslobodení žalobcov 1/ a 2/ spod obžaloby, pretože
nebolo preukázané, že žalobcovia 1/ a 2/ a ďalší obžalovaný A. sa dopustili trestných činov, ktoré im
boli kladené za vinu. Následne toto rozhodnutie Okresného súdu v Brezne bolo potvrdené ako vecne
správne Krajským súdom v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 22.5.2008 2To 125/08. Väzba žalobcov

1/ a 2/ trvala od 19.9.2004 do prepustenia do 19.10.2004. Na tomto základe sa žalobcovia
domáhali voči žalovanej náhrady škody podľa § 8 ods. 5 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 514/2003Z.z.). Keďže žalobcovia boli oslobodení spod obžaloby, sú toho názoru, že im vznikol nárok na náhradu
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. voči žalovanej.

Dňa 24.3.2011 zaslali žalobcovia Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ako orgánu
príslušnému v zmysle § 4 Zákona č. 513/2003 Z.z. návrh na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody. Žalovaná však do podania žalobného návrhu nárok žalobcov neuspokojila, ani žiadnym
spôsobom na návrh na predbežné prerokovanie nereagovala.

Žalobcovia si nárok na náhradu škody uplatnili voči žalovanej v zmysle § 3 a § 8 ods. 5 zákona, ktorá
predstavujenáhradutrovprávnehozastúpeniavtrestnomkonaní,náhraduškody,ktoráimmalavzniknúť
v súvislosti s väzbou a náhradu nemajetkovej ujmy, každý z nich vo výške 33 200,-- Eur.

Majetkovú škodu si vyčíslil žalobca 1/ vo výške 9 817,55 Eur a 190 200,-- Kč, pričom majetková škoda
pozostávala z trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, ktoré mali vzniknúť žalobcovi 1/ úhradou trov

advokátskej kancelárie Šmehlík Křivánek v Českej republike vo výške 61 950,-- Kč plus 19 % DPH vo
výške11770,50Kč,tedacelkom73720,50Kčatrovprávnehozastúpeniavtrestnomkonaníuhradených
advokátskej kancelárii Gereg, Fischer, Gémeš v Banskej Bystrici vo výške 9 651,58 Eur a cestovných
nákladov 104 842,-- Kč, ďalej z nákladov spojených s odvozom zapožičaného vrtuľníka Robinson R44
vo výške 11 638,-- Kč a finančnej hotovosti spotrebovanej v ústave na výkon väzby vo výške 165,97

Eur. Teda celkom uplatnená majetkové škoda u žalobcu 1/ predstavovala 9 817,55 Eur a 190 200,-- Kč.
Majetková škoda u žalobcu 2/ predstavovala náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3 252,85 Eur,
ďalej náhradu cestovných nákladov vo výške 95 805,-- Kč, financií spotrebovaných v ústave na výkon
väzby 497,91 Eur a náklady na ubytovanie v hoteli z dôvodu účasti na výkone vyšetrovacieho úkonu vo
výške 60,75 Eur. Celkovo si uplatnil žalobca 2/ voči žalovanej nárok na náhradu majetkovej škody vo

výške 3 811,51 Eur a 95 805,-- Kč.

Žalobca1/svojnároknanáhraduškodydňa25.9.2012upravilaznížilzosumy9651,58Eurpožadovanú
náhradu škody z titulu trov právneho zastúpenia znížil zo sumy 9 651,58 Eur na sumu 4 852,92 Eur.

Žalobca 2/ upravil svoj nárok v časti, v ktorej požadoval náhradu právneho zastúpenia zo sumy 3 252,85
Eur na sumu 2 970,95 Eur. Po výzve súdu na právneho zástupcu žalobcovi, aby sa vyjadril, či návrh
zo dňa 25.9.2012, ktorým upravil výšku požadovanej náhrady škody je zároveň späťvzatím návrhu v
zmysle § 96 ods. 1 O.s.p., a teda či žiada konanie v tejto časti zastaviť, sa vyjadril právny zástupca
žalobcov 1/a 2/, že toto ich podanie je potrebné charakterizovať ako späťvzatie návrhu a v presahujúcej

časti žiadajú konanie o žalobnom návrhu zastaviť. Na základe späťvzatie žalobného návrhu zo strany
žalobcov 1/ a 2/ Okresný súd v Brezne uznesením 7C 105/2011 zo dňa 24.10.2012 konanie o návrhu
žalobcu 1/ o zaplatenie majetkovej škody v sume 4 798,63 Eur a 73 720,-- Kč a o návrhu žalobcu 2/ o
náhrade majetkovej škody 281,90 Eur, zastavil.

Žalovaná sa k uplatnenému nároku žalobcov vyjadrila 27.12.2011 a uviedla, že nárok, ktorý si uplatňujú
žalobcovia v žalobnom návrhu sa odvíja od uznesenia Okresného súdu v Brezne sp.zn. Tp 54/04 z
21.9.2004. Keďže k žalobe bolo pripojené len jedno uznesenie, ale žalobcovia boli vzatí do väzby
viacerými uzneseniami, možno teda za daného stavu prijať záver, že nárok žalobcov je odvodzovaný
iba od rozhodnutia o väzbe, ktorým bol vzatý do väzby jeden zo žalobcov, keďže k návrhu

bolo pripojené len jedno uznesenie o vzatí do väzby, čiže aj nárok sa môže týkať iba jedného
zo žalobcov, a teda toho, ktorý bol vzatý do väzby na základe doloženého uznesenia, netýka sa preto
druhého žalobcu, a preto v tejto časti, podľa jeho názoru, je možné zamietnuť žalobu bez vykonania
ďalšieho dokazovania. V nadväznosti na zistený skutkový stav v trestnom konaní, na základe ktorého
boli vzatí žalobcovia do väzby, žalovaná tvrdí, že si žalobcovia väzbu zavinili sami, a to tým, že z ich

telefonických rozhovorov (zaznamenaných českými orgánmi) vyplynulo, podľa názoru českých orgánov,
spáchanie trestného činu, ku ktorému sa jeden z obvinených (B. A.) priznal aj pred orgánmi činnými v
trestnom konaní. V danej veci nebolo preukázané, že konanie žalobcov 1/ a 2/ dospelo až do štádia
pokusu trestného činu (pričom existenciu prípravy na takýto čin naznačil aj Krajský súd v Banskej Bystrici
pravda s dôrazom na spornú skutočnosť, že príprava na takýto čin nie je trestná). Žalovaná

upozornila na skutočnosť, že spolu so žalobcami 1/ a 2/ bol obvinený aj B. A. a bol
vzatý aj do väzby, ktorý vo svojej výpovedi zo dňa 20.9.2004 uviedol, že od žalobcu 2/
dostal telefonickú ponuku na zabezpečenie odstrelu tetrova hlucháňa pre žalobcu 1/ za odmenu zrejme
700 Eur. Výpoveď obvineného B. A. hodnotil aj Okresný súd v Brezne v uznesení o jeho vzatí do väzbytak, že sa priznal k podstatnej časti spáchania skutku. Výpoveď B. A. spôsobila vznik obavy, že obvinení
budú na seba vzájomne pôsobiť, keď tento sa k podstatnej časti skutku priznal, zatiaľ čo žalobcovia 1/
a 2/ spáchanie skutku popierali. Dôvodom, pre ktorý Krajský súd v Banskej Bystrici žalobcov z väzby

prepustil bola skutočnosť, že sa mu nejaví, žeby konanie žalobcov dospelo až do štádia pokusu, ale že
bolo len prípravou na trestný čin - príprava na uvedený trestný čin nebola trestná.

Pokiaľ ide o rozsah požadovanej náhrady škody, žalovaná uviedla, že požadovanú výšku majetkovej
škody považuje za nepreukázanú, a to jednak pokiaľ ide o náhradu trov právneho zastúpenia, pretože

podľa priložených faktúr tieto dôsledne nešpecifikujú, za aké úkony právnej služby sú vykonané a
aj v prípade, že takýto rozpis úkonov právnej služby obsahujú, nie je preukázané, že takéto úkony
vykonané aj boli. Pokiaľ si žalobca 1/ uplatnil škodu spočívajúcu v odmene úkonov právnej služby pre
viacerých obhajcov namietala žalovaná náhradu trov konania za právne služby Advokátskej kancelárie
Švehlík Křivánek, a takisto aj výšku uplatnenej zmluvnej odmeny za poskytnutú právnu pomoc zo strany
obhajcu JUDr. Jána Gerega. Pokiaľ si uplatnil žalobca 1/ náhradu cestovných nákladov, tieto považovala

žalovaná za nepreukázané čo do základu aj výšky, pričom v nich nevidí ani príčinnú súvislosť s väzbou,
pretože k odvozu osobných vecí, ako aj samotného žalobcu 1/ by bolo došlo z územia Slovenskej
republiky do Čiech bez ohľadu na väzbu. Pokiaľ si žalobca 1/ uplatňoval náhradu cestovných nákladov,
ktoré mali vzniknúť členom rodiny žalobcu 1/ pri návšteve žalobcu vo väzbe, žalovaná namietala aktívnu
legitimáciu žalobcu 1/ na náhradu týchto nákladov. Pokiaľ ide o nárok na náhradu peňazí minutých v

ústave na výkon väzby vo výške 165,97 Eur, rovnako popierala opodstatnenosť tohto
požadovaného nároku, pretože žalobca nešpecifikoval o aké úhrady išlo, pričom vzhľadom na povahu
väzby možno predpokladať, že išlo o bežné životné náklady, ktoré by žalobcovi 1/ boli vznikli aj počas
pobytu mimo väzby. Takisto príčinná súvislosť chýba aj v prípade nároku na náhradu škody, ktorú majú
predstavovať náklady spojené s odvozom zapožičaného vrtuľníka od spoločnosti Welstam, s.r.o. pre

žalobcu 1/, pričom žalobca 1/ bol jediným spoločníkom spoločnosti Welstam, s.r.o.

K výške majetkovej škody uplatnenej žalobcom 2/ žalovaná uviedla, že faktúrami, ktorými žalobca 2/
chcel preukázať výkon jednotlivých úkonov právnej služby a náhradu cestovných nákladov a náhradu
za stratu času advokáta, žalovaná je toho názoru, že žalobca nepreukázal, že došlo k úhrade týchto

faktúr. Z predložených dokladov nie je zrejmé, že ide o úhradu odmeny obhajcu, keďže v troch prípadoch
adresátom je zrejme sám žalobca 2/ a príjmové pokladničné doklady nespĺňajú náležitosti účtovného
dokladu. Pokiaľ si žalobca 2/ uplatnil cestovné náklady, považuje ich žalovaná za nepreukázané čo do
základeajvýšky,pričomvnichnikdenevidíanipríčinnúsúvislosťsväzbou,pretožeuvádzanémuodvozu
osobných vecí a osobného motorového vozidla, ako aj žalobcu 2/ by došlo aj bez ohľadu na

väzbu. Pokiaľ mali cestovné náklady vzniknúť členom rodiny žalobcu 2/ pri jeho návšteve v ústave na
výkon väzby, tak žalovaná namietala aktívnu legitimáciu žalobcu 2/ na náhradu týchto nákladov.

Pokiaľ ide o náhradu škody, ktorá mala vzniknúť žalobcovi 2/ tým, že spotreboval finančnú hotovosť
počas svojho pobytu vo výkone väzby vo výške 497,91 Eur, podľa žalovanej takisto nie je daná príčinná

súvislosť, pretože žalobca 2/ síce nešpecifikoval, o aké úhrady išlo vzhľadom na povahu väzby možno
však predpokladať, že išlo o bežné životné náklady, ktoré by žalobcovi 2/ vznikli aj počas pobytu mimo
väzby. Pokiaľ žalobca 2/ priložil k žiadosti o predbežné prerokovanie žiadosti nároku, a zrejme aj žalobe,
hotelový účet z 8.10.2004, podľa ktorého mal byť Z. Z. od 7.10. do 8.10. ubytovaný v hoteli Lux v Banskej
Bystrici a Z. Z., ako žalobca 2/, bol vo väzbe, tzn. že to nemohol byť Z. Z. ako žalobca 2/, a bol to teda

rodinný príslušník žalobcu 2/, teda nebola to osoba, ktorá bola vzatá do väzby a ktorá bola následne
spod obžaloby oslobodená, teda nie je aktívne legitimovaný na nárok na náhradu škody.

V otázke nemajetkovej ujmy žalovaná jednoznačne žiadala návrh v časti, v ktorej žalobcovia žiadali
pre každého z nich náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33 200,-- Eur zamietnuť, pretože túto výšku

považuje za neprimeranú odvolávajúc sa aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý
priznáva náhradu nemajetkovej ujmy v podstatne nižších sumách ako si uplatnili žalobcovia, a keďže v
danom prípade žalobcovia strávili vo väzbe jeden mesiac, čo z hľadiska možného trvania väzby
je relatívne krátky čas, a keďže žalobcovia 1/ a 2/ vykonávali väzbu mimo územia ich domovského štátu,
preto žalovaná nepovažuje na rozumné predpokladať, že obchodní partneri žalobcov sa vôbec mohli o

väzbe dozvedieť, a to aj s ohľadom na dobu trvania väzby, preto nie je možné považovať za
preukázanú stratu obchodných partnerov, či potenciálnych klientov práve z dôvodu, že žalobcovia 1/ a
2/ boli vzatí do väzby. Takúto prípadnú ujmu by podľa názoru žalovanej bolo možné v prípade splnenia
iných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu považovať ušlý zisk a nie je možné zamieňať jus nemajetkovou ujmou. V prípade, žeby sa súd nestotožnil s názorom žalovanej o zavinení väzby
žalobcami, stále je možné na žalovanou uvádzané okolnosti, a to obsah telefonických rozhovorov, z
ktorých vyplynulo, podľa názoru českých orgánov, spáchanie trestného činu, ku ktorému sa jeden o

obvinených priznal, existenciu prípravy na takýto čin naznačenú Krajským súdom v Banskej Bystrici
prihliadať pri posudzovaní, či je potrebné priznať žalobcom finančné zadosťučinenie, resp. ich zohľadniť
pri výške finančného zadosťučinenia, a toto priznať v minimálnej miere. Pokiaľ žalobcovia dôvodili svoju
nemajetkovú ujmu tým, že trauma bola spôsobená ich rodinným príslušníkom, žalovaná uviedla, že
rodinní príslušníci nie sú aktívne legitimovaní na náhradu nemajetkovej ujmy.

Zožalobnéhonávrhužalobcovazvyjadreniažalovanejvyplynulo,žežalovanánárokžalobcovneuznáva
čo do dôvodov aj výšky, keď žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobcovia si väzbu zavinili sami,
teda v danom prípade by nebola daná ani zodpovednosť žalovanej na náhradu škody v súvislosti s
rozhodnutím o väzbe, a pokiaľ by, podľa názoru žalovanej, súd ustálil zodpovednosť žalovanej za škodu,
ktorá vznikla žalobcom v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, potom žalovaná namietala výšku uplatnenej

náhrady škody, a to tak majetkovej škody, ako aj výšku nemajetkovej ujmy.

Súd nariadil vo veci pojednávanie a vykonal dokazovanie oboznámením sa obsahom listín, vypočutím
účastníkov, ich právnych zástupcov a z vykonaného dokazovania mal za preukázané:

Na základe uznesenia vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, úrad justičnej
a kriminálnej polície, sp.zn. ČVS: KRP-182/OVEK-BA-2004 z 19.9.2004 bolo voči žalobcom 1/ a 2/
vedené trestné stíhanie pre trestný čin pytliactva podľa § 181 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Trestného zákona
platného do 31.12.2005 a za trestný čin porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 181c ods. 1
písm. b), ods. 3. písm. a), ods. 4 písm. c) Trestného zákona platného do 31.12.2005 v štádiu pokusu. V

priebehu tohto trestného stíhania boli vzatí žalobcovia 1/ a 2/ do väzby na základe uznesenia Okresného
súduvBreznesp.zn.Tp54/04z21.9.2004zdôvodovpodľa§68ods.1písm.b)Zákona č.141/61
Zb. o trestnom konaní (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov platného do 31.12.2005. Väzba
začala podľa vyššie uvedeného rozhodnutia o 19.9.2004 o 18.00 h, resp. 20.00 h a bola vykonávaná v
Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici.

Proti uzneseniu o vzatí do väzby podali žalobcovia 1/ a 2/ sťažnosť priamo do zápisnice na pojednávaní
a následne písomnými podaniami, na základe ktorých Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp.zn.
5TpO 104/04 zo dňa 19.10.2004 zrušil uznesenie Okresného súdu v Brezne o vzatí žalobcov 1/ a 2/
do väzby a nariadil ich prepustenie. Väzba žalobcov trvala od 19.9.2004 až do prepustenia z väzby,

teda do 19.10.2004. Následne Okresnou prokuratúrou v Brezne bola podaná obžaloba a rozsudkom
Okresného súdu v Brezne sp.zn. 2T 85/2005 zo dňa 7.2.2008 boli žalobcovi oslobodení spod obžaloby,
ktorý rozsudok bol potvrdený Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 2TO 125/08 zo dňa
22.5.2008.
V súvislosti s rozhodnutím o väzbe žalobcovia tvrdili, že im vznikla škoda, a to jednak majetková,

a jednak nemajetková ujma, pričom požiadali Ministerstvo spravodlivosti SR v zmysle § 8 ods. 5
Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene
niektorých zákonov (ďalej len zákon) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom návrh
na predbežné prerokovanie návrhu na náhradu škody zaslali žalobcovia Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky ako orgánu príslušnému na predbežné prerokovanie náhrady škody v zmysle § 4

Zákona č. 514/2003 Z.z. dňa 24.3.2011. Ministerstvo spravodlivosti sa však do dňa, kedy žalobcovia
podali žalobný návrhu (do 5.10.2011), k návrhu na predbežné prerokovanie náhrady škody voči
žalobcom 1/ a 2/ nevyjadrilo, pričom 6-mesačná lehota podľa § 19 ods. 3 zákona na uspokojenie nároku
žalobcov 1/ a 2/ zo strany ministerstva spravodlivosti uplynula 24.9.2011.

Potom, ako žalobcovia podali návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a toto na ich návrh nereagovalo, podali dňa 5.10.2011
žalobný návrh a žiadali, aby im súd priznal, a to jednak majetkovú škodu, ktorá mala u žalobcu 1/
predstavovať náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré tento uhradil advokátskej kancelárii Šmehlík
Křivánek v Českej republike a advokátskej kancelárii Gereg, Fischer, Gémeš v Banskej Bystrici, spolu

vo výške 9 651,58 Eur a 73 720,50 Kč. Okrem toho sa žalobca 1/ domáhal náhrady cestovných nákladov
vo výške 104 842,-- Kč, náhrady nákladov spojených s odvozom zapožičaného vrtuľníka Robinson
R4, ktoré vznikli z dôvodu zatknutia žalovaného 1/ vo výške 11 638,-- Kč a peňazí minutých v ústave
na výkon väzby vo výške 5 000,-- Kč, resp. 165,97 Eur. Teda celková škoda majetková, ktorú si uplatnilžalobca 1/ predstavovala 9 817,55 Eur a 190 200,-- Kč. Ako dôkaz predložil žalobca 1/ faktúry zo dňa
20.10.2004, 30.9.2004, 15.11.2004, 11.10.2004, ústrižok poštovej poukážky na sumu 5 000,-- Kč.

Žalobca2/siuplatnilnároknazaplateniemajetkovejškodyvovýške3252,85Eur,pričomtátosumamala
pozostávať z náhrady nákladov na trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, ktoré uhradil žalobca
2/ advokátskej kancelárii Gereg, Fischer, Gémeš v Banskej Bystrici v sume 3 252,85 Eur, cestovné
náklady 95 805,-- Kč, peňazí minutých v ústave na výkon väzby 497,91 Eur a náklady na ubytovanie
v hoteli na území Slovenskej republiky z dôvodu účasti na výkone vyšetrovacieho úkonu vo výške 1

830,-- Sk, resp. 60,75 Eur. Takisto tieto nároky doložil žalobca 2/ dôkazmi, a to faktúrou zo
dňa 26.10.2004, zo dňa 30.11.2004, hotelovým účtom č. XXXXXX, ústrižkom poštovej poukážky zo dňa
22.9.2004, 8.10.2004, 11.10.2004, každý ústrižok v sume 5 000,-- Sk.

Okrem náhrady majetkovej škody domáhali sa žalobcovia 1/ a 2/ aj náhrady nemajetkovej ujmy, každý vo
výške 33 200,-- Eur, ktorú zdôvodnili tým, že dovtedy, ako bolo voči nim vznesené obvinenie v uvedenej

veci, viedli riadny a bezúhonný život tak v súkromí, ako aj v podnikaní, a celé trestné konanie vedené
voči nim, a najmä zobratie do väzby im spôsobilo značnú ujmu, ktorá sa prejavila tak v
súkromnom živote, ako aj v spoločenskom uplatnení žalobcov. V súkromnom živote sa vzatie do väzby
prejavilo náhlou a silnou psychickou traumou, ktorá bola spôsobená nielen žalobcom, ako osobám
vzatým do väzby, ale aj ich najbližším rodinným príslušníkom. Do vzatia do väzby boli obidvaja váženými

podnikateľmi s rozsiahlou klientelou na trhu výstavby nehnuteľností. Zobratie do väzby malo veľmi silný
negatívny vplyv aj na toto postavenie žalobcov, otriaslo to ich dobrou povesťou, čo malo v konečnom
dôsledku za následok stratu niektorých významných obchodných partnerov, ako aj značného podielu
existujúcich a potenciálnych klientov. Žalobcovia ďalej uviedli, že aj ich povesť poľovníkov utrpela,
pretože vždy riadne dodržiavali všetky platné predpisy, preto boli toho názoru, že oslobodenie spod

obžaloby nie je ani pri najlepšej vôli dostatočným zadosťučinením za ujmu, ktorá im bola spôsobená,
a preto v zmysle § 17 ods. 2, 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. požadujú aj peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy, každý vo výške 33 200,-- Eur.

Potom, ako žalobcovia zobrali návrh v časti nároku pozostávajúceho z náhrady trov trestného konania

späť, súd konanie v tejto časti, v ktorej zobrali žalobcovia 1/ a 2/ návrh späť, zastavil a ďalej súd
rozhodoval o nároku žalobcov na zaplatenie sumy, a to u žalobcu 1/ z titulu náhrady majetkovej škody
sumy 5 018,92 Eur a 116 480,-- Kč, u žalobcu 2/ titulom náhrady majetkovej škody sumy 3 529,61 Eur
a 95 805,-- Kč a u obidvoch titulom náhrady nemajetkovej ujmy v sume 33 200,-- Eur.

Podľa § 3 ods. 1 písm. c) Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok stanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu: a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak bola škoda spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 8 ods. 5 písm. b) Zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobené rozhodnutím o
väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby.

Podľa § 8 ods. 6 písm. a) Zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba

uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

Žalobcovia si uplatnili nárok voči žalovanej v zmysle § 3 a 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodov
uvedených v ust. § 8 ods. 5 písm. b) Zákona č. 514/2003 Z.z. a žalovaná namietla proti uplatnenému
nárokužalobcovdôvoduvedenýv§8ods.6písm.a)citovanéhozákonaatvrdila,žežalobcoviasizavinili

väzbu sami. Ako súd už uviedol vyššie, uznesením Okresného súdu v Brezne Tp 54/04 z 21.9.2004
z dôvodov podľa § 68 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v znení predpisov platných do 31.12.2005
boli žalobcovia vzatí do väzby, pričom väzba bola vykonávaná v Ústave na výkon väzby v Banskej
Bystrici. Citované uznesenie Okresného súdu v Brezne bolo zrušené uznesením Krajského súdu vBanskej Bystrici 5TpO 104/04 zo dňa 19.10.2004, ktorý zrušil uznesenie Okresného súdu v Brezne o
vzatí žalobcov 1/ a 2/ do väzby a nariadil ich prepustenie. V zmysle vyššie uvedeného právneho predpisu
si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu škody, pretože po podaní obžaloby okresným prokurátorom

v Brezne bolo o obžalobe rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu v Brezne sp.zn. 2T 85/2005 zo
dňa 7.2.2008 a žalobcovia boli oslobodení spod obžaloby, ktorý rozsudok bol potvrdený uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici 2TO 125/08 dňa 22.5.2008. Väzba žalobcov trvala od 19.9.2004
do 19.10.2004. Teda žalobcovia tvrdia, že majú nárok na náhradu škody, pretože boli vzatí do väzby
a neskoršie boli oslobodení spod obžaloby a väzbu si nezavinili sami. Žalovaná napriek tomu tvrdila,

že si väzbu zavinili žalobcovia sami, pretože celé trestné stíhanie by vôbec nebolo začaté, pokiaľ
by žalobcovia sami nevyvolali podozrenie zo spáchania trestnej činnosti. Odpočuté hovory na území
Českej republiky, na ktoré sa v trestnom konaní neprihliadalo, čo však, podľa žalovanej, neobmedzuje
ich význam, pretože bez nich by trestné konanie vôbec neprebiehalo. Napriek tomu, že sa na tieto
odposluchy nebolo možné v trestnom konaní prihliadať, žalovaná je toho názoru, že je možné ich vnímať
ako dôvod pre zavinenie väzby, pretože ten dôvod, pre ktorý sa na ne v trestnom konaní neprihliadalo

bol, že tieto neboli vykonané v súlade so slovenským Trestným poriadkom, avšak nárok je uplatňovaný
v občiansko-súdnom konaní a procesne sa občianske súdne konanie nespravuje Trestným poriadkom.
Jeden z podstatných dôvodov, pre ktoré boli žalobcovia vzatí do väzby, bola výpoveď pána B. A.,
ďalšieho spoluobvineného, a keďže ten sa priznal ku skutku, vyvolal pochybnosti o tom, či sa obvinení
navzájom nebudú ovplyvňovať v priebehu vyšetrovania. Tá príčina, pre ktorú boli vzatí do väzby, je práve

výpoveď pána B. A. a v tom je teda zavinenie k väzbe (č.l. 63 súdneho spisu). Vo svojom vyjadrení k
žalobnému návrhu (č.l. 46, 47, 48, 49, 50 súdneho spisu) žalovaná upozornila na známe skutočnosti,
a to že na základe oznámenia Krajského štátneho zastupiteľstva v Plzni zo dňa 17.9.2004 sp.zn. Spr
167/2004 bola Generálna prokuratúra Slovenskej republiky informovaná o tom, že žalobcovia v 1/ a
2/ rade spolu s B. A. sú podozriví z toho, že na území Slovenskej a Českej republiky vo vedomej a

chcenej spolupráci zorganizovali neoprávnené odstrely tetrova hlucháňa, pričom vlastný odstrel pre
zlé poveternostné podmienky nebol uskutočnený. Podozrenie z popísanej trestnej činnosti vyvodilo
Krajské štátne zastupiteľstvo v Plzni zo záznamov telekomunikačnej prevádzky získanej odpočúvaním
a zo záznamov telekomunikačnej prevádzky užívateľskej adresy užívanej žalobcom 1/ (uskutočneným
na základe príkazu sudcu Okresného súdu Plzeň - mesto zo dňa 11.2.2004 sp.zn. 5Nt

2618/2004/V). Ako je zrejmé z meritórnych rozhodnutí Okresného súdu v Brezne, či Krajského súdu
v Banskej Bystrici, na uvedené záznamy nebolo možné prihliadnuť, keďže neboli vykonané podľa
slovenského Trestného poriadku. Pokiaľ ale z týchto záznamov vyplynulo dôvodné podozrenie, že
žalobcovia spáchali trestné činy, pre ktoré boli obvinení, pretože v telefonických rozhovoroch zrejme
uviedli skutočnosti, z ktorých vyplynulo, že odstrel tetrova hlucháňa organizovali, je potrebné dospieť k

záveru o tom, že si sami väzbu zavinili a uvedené platí bez ohľadu nato, že záznamy z odpočúvania
nebolo možné v trestnom konaní použiť ako dôkazné prostriedky práve s odkazom na kriminalistický a
operatívno-pátrací význam týchto záznamov. V priebehu ďalšieho trestného konania obvinený B. A. vo
svojej výpovedi zo dňa 20.9.2004 uviedol, že od žalobcu 2/ dostal telefonickú ponuku na zabezpečenie
odstrelu tetrova hlucháňa pre žalobcu 1/ za odmenu 700,-- Eur. Výpoveď obvineného B. A. hodnotil aj

Okresný súd v Brezne v uznesení o jeho vzatí do väzby tak, že sa priznal k podstatnej časti k spáchaniu
skutku. Výpoveď B. A. spôsobila vznik obavy, že obvinení budú na seba vzájomne pôsobiť, keďže tento
sa k podstatnej časti skutku priznal, zatiaľ čo žalobcovia 1/ a 2/ spáchanie skutku popierali. Dôvodom,
pre ktorý Krajský súd v Banskej Bystrici žalobcov z väzby prepustil bola skutočnosť, že sa mu nejaví,
žeby konanie žalobcov dospelo až do štádia pokusu trestného činu, ale že to bola len príprava na trestný

čin (príprava na uvedený trestný čin nebola trestná). Posúdenie veci z hľadiska vývinu v štádiu trestného
činu bolo pritom v danej veci sporné. V nadväznosti na tieto skutočnosti žalovaná dospela k záveru, že
si žalobcovia zavinili väzbu sami, a to tým, že z ich telefonických rozhovorov zaznamenaných českými
orgánmi vyplynulo, podľa názoru českých orgánov, spáchanie trestného činu, ku ktorému sa jeden z
obvinenýchpriznalajpredorgánmičinnýmivtrestnomkonaní.Vdanejvecinebolonapokonpreukázané,

že ich konanie dospelo až do štádia pokusu trestného činu, pričom existenciu prípravy na takýto čin
naznačil aj Krajský súd v Banskej Bystrici, pravda s dôrazom na spornú skutočnosť, že príprava na
takýto čin nie je trestná.

Vyššie uvedenou argumentáciou žalovaná popierala nárok žalobcov 1/ a 2/ na náhradu v zmysle Zákona

č. 514/2003 Z.z. ods. 6 písm. a) § 8, keď tvrdila, že práve vyššie popísaným správaním žalobcov 1/ a
2/ si títo väzbu zavinili sami.Otázka posudzovania viny obvinených na vzatie do väzby je náročnou otázkou, pri ktorej treba zisťovať,
či osoba vzatá do väzby svojím konaním skutočne zapríčinila obavy, ktoré boli dôvodom väzby. Pri tomto
posudzovaní súd neskúmal, či jestvovali formálne dôvody na rozhodnutie o uvalení väzby na žalobcov.

Vylúčenie nároku žalobcov na náhradu škody tým, že zavinili väzbu predpokladá určité konkrétne
konanie obvinených, v konkrétnom prípade žalobcov, ktorým by boli zapríčinili rozhodnutie o väzbe.
Keďže okresný súd zdôvodnil vzatie a zotrvanie žalobcov vo väzbe len všeobecným konštatovaním, že
existuje dôvodná obava, žeby obvinený mohol pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, prípadne
inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, a z obsahu pripojeného trestného

spisu súd nezistil konkrétne správanie žalobcov, ktorým by zavinili vzatie do väzby, súd konštatuje,
že žalobcovia 1/a 2/ si vzatie do väzby nezavinili, teda je daný ich nárok na náhradu škody z titulu
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Súd teda ustálil, že je daná zodpovednosť žalovanej na náhradu škody voči žalobcom 1/ a 2/ z titulu
rozhodnutia o väzbe, ktoré následne bolo zrušené a žalobcovia boli oslobodení spod obžaloby.

Ďalej žalobcovia v priebehu konania na Okresnom súde v Brezne, ale aj v žalobnom návrhu str. 6
súdneho spisu uviedli, a to v časti, v ktorej opisujú svoju nemajetkovú ujmu, že potom, ako bolo voči
nim vznesené obvinenie v trestnej veci, keď dovtedy viedli riadny a bezúhonný život, tak v súkromí,
ako aj v podnikaní, tak celé trestné konania vedené voči nim, a najmä zobratie do väzby, im spôsobilo
značnú ujmu, ktorá sa prejavila tak v ich súkromnom živote, ako aj v spoločenskom uplatnení. V priebehu

ďalšieho konania žalobcovia zdôrazňovali, že medializáciou ich prípadu v médiách a v tlači na Slovensku
aj v Čechách, kedy bolo medializované vznesenie obvinenia, im spolu s medializáciou rozhodnutia
OkresnéhosúduvBrezneovzatídoväzbyvzniklaškoda,súdsapotomzaoberalajuplatnenýmnárokom
žalobcov na náhradu škody, okrem už vyššie uvedeného rozhodnutia o väzbe aj z titulu vzneseného
obvineniazodňa19.9.2004vtrestnejveci.Súdtedaskúmal,čivdanomprípaderozhodnutímovznesení

obvinenia vznikol žalobcom nárok na náhradu škody v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.z.

Okrempredpokladovvznikunárokunanáhradyškody,ktorésúdužuviedol,atonárokuvzmysle§8ods.
5 písm. b) citovaného zákona, súd skúmal nárok žalobcov na náhradu škody aj z dôvodu vzneseného
obvinenia v trestnej veci a dospel k záveru aj vzhľadom na námietku premlčania žalovanej na vznik

nároku žalobcov na náhradu škody z dôvodu vzneseného obvinenia v trestnej veci, že nárok žalobcov
nie je daný. Obvinenie proti žalobcom bolo vznesené 19.9.2004 uznesením Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Bratislave, úrad justičnej a kriminálnej polície, Špitálska 14, Bratislava pod č. ČVS:
KRP-182/OVEK-BA-2004, pričom proti tomuto uzneseniu bola prípustná sťažnosť.

V zmysle § 3 ods. 1 písm. a) Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

Podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. b) citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru a:
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného

príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ
policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu
prokurátora.

Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má

účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tejto zákon nestanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.Podľa § 6 ods. 2 právo podľa ods. 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému
rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa
nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

V konkrétnom prípade, ako súd zistil z pripojeného trestného spisu, žalobcovia 1/ a 2/ nepodali
riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o vznesení obvinenia, teda súd im požadovanú náhradu
škody z titulu nezákonného rozhodnutia, ktorým je podľa žalobcov 1/ a 2/ uznesenie o vznesení
obvinenia, nemohol priznať vzhľadom na vyššie uvedené citované ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 citovaného

zákona. Okrem toho úspešným predpokladom pre vznik nárok na náhradu škody a priznanie nároku
v prípadnom súdnom konaní je predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné vopred prerokovať na základe písomnej
žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku orgánom príslušným podľa § 4 a 11 zákona.

V zmysle § 4 ods. 1 písm. b) citovaného zákona príslušným orgánom konajúcim v mene štátu vo

veci náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia (uznesenie o vznesení obvinenia) je Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, ktorému žalobcovia mali adresovať návrh na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody v zmysle ust. § 15 ods. 1 a § 16 citovaného zákona. Žalobcovia v
danom konaní si uplatňujú náhradu škody voči Slovenskej republike, zast. Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, pričom rozhodnutie o vznesení obvinenia nebolo vydané súdom, ale bolo

vydané vyšetrovateľom policajného zboru, teda príslušným orgánom v danom prípade na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Žalobcovia
nepredložili súdu dôkaz o tom, že požiadali Ministerstvo vnútra SR o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, za ktoré považujú uznesenie o vznesení obvinenia,
preto má súd, že nárok žalobcov z tohto dôvodu nie je daný. V ďalšom sa súd nezaoberal okolnosťami,

na ktoré sa žalobcovia pri preukazovaní nároku na náhradu škody v súvislosti so vzneseným obvinením
odvolávali.

Ďalej sa súd zaoberal zisťovaním okolností vzniku nároku na náhradu škody a rozsahu uplatnenej
náhrady voči žalovanej z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe. Pokiaľ ide o majetkovú škodu, súd

priznal žalobcom náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré trovy vynaložili žalobcovia na obhajobu počas
trestného konania, a to v zmysle § 18 ods. 1, 2 a 3 citovaného zákona.

Podľa § 18 ods. 1 náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo
vykonanézadržanieavkonaní,vktorombolorozhodnutiezrušenéalebobolotrestnéstíhaniezastavené
alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa § 18 ods. 3 citovaného zákona súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré

zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody príslušným orgánom.

Žalobca 1/ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia odo dňa 20.9.2004 a vo svojom návrhu (č.l.

197) uviedol, ktoré úkony právnej služby advokátska kancelária v prospech žalobcu 1/ vykonala, pričom
vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny v zmysle Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.
163/2002 Z.z., keď v rokoch 2005 - 2008 sa základná sadzba tarifnej odmeny znižuje o 20 % v prípade,
ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. V roku 2004 sa v súlade s § 22
Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002 Z.z. zníženie základnej sadzby tarifnej odmeny pri

uplatňovaní náhrady trov nepoužije.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2004 bola 1 950,-- Sk, resp.
64,73Eur,zarok200541,53Eur,200645,31Eur,200749,29Eur,200852,71Eur,azrežijnýchnákladov
za rok 2004 v sume 4,51 Eur, za rok 2005 4,98 Eur, 2006 5,44 Eur, 2007 5,91 Eur a 2008 6,34 Eur.

Žalobca si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za tieto úkony právnej služby: 20.9.2004 - príprava
a prevzatie obhajoby vrátane prvej porady, 20.9.2004 - výsluch obvineného, 21.9.2004 - účasť na
verejnom zasadnutí - rozhodovanie o väzbe, 22.9.2004 - porada s klientom ÚVV BB, 23.9.2004 - porada
s klientom ÚVV BB, 24.9.2004 - žiadosť o vrátenie zaistených vecí, 27.9.2004 - porada s klientom ÚVVBB, 28.9.2004 - porada s klientom ÚVV BB, 30.9.2004 - porada s klientom ÚVV BB, 1.10.2004 - porada
s klientom ÚVV BB, 4.10.2004 - porada s klientom ÚVV BB, 4.10.2004 - porada s klientom ÚVV BB,
4.10.2004 - písomné podanie na súd vo veci samej - doplnenie dôvodov sťažnosti proti uzneseniu o vzatí

do väzby, 7.10.2004 - porada s klientom ÚVV BB, 8.10.2004 - porada s klientom ÚVV BB, 11.10.2004
- porada s klientom ÚVV BB, 12.10.2004 - porada s klientom ÚVV BB, 14.10.2004 - porada s klientom
ÚVV BB, 15.10.2004 - porada s klientom ÚVV BB, 18.10.2004 - porada s klientom ÚVV BB, 19.10.2004
- písomné podanie na KS BB so žiadosťou o urýchlenie rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu o
vzatí do väzby, 21.10.2004 - účasť na vyšetrovacom úkone, 21.10.2004 - účasť

na vyšetrovacom úkone, 21.10.2004 - účasť na vyšetrovacom úkone, 5.11.2004 - účasť
na vyšetrovacom úkone, 5.11.2004 - účasť na vyšetrovacom úkone, 9.11.2004 - písomné
podanie na Okresnú prokuratúru BR so žiadosťou o zastavenie trestného stíhania,
13.12.2004 - účasť na vyšetrovacom úkone, 11.4.2005 - účasť na vyšetrovacom úkone, 29.4.2005 -
preštudovanie vyšetrovacieho spisu, 26.5.2005 - písomné podanie so žiadosťou o doručenie obžaloby,
29.6.2005 - nahliadnutie do súdneho spisu a vyhotovenie fotokópií, 13.10.2005 - písomné podanie vo

veci samej, 1.5.2006 - písomné podanie vo veci samej, 22.11.2006 - porada s klientmi, 23.11.2006 -
účasť na pojednávaní OS BR, 12.2.2007 - porada s klientmi, 23.5.2007 - porada s klientmi, 24.5.2007 -
účasť na pojednávaní OS BR, 18.7.2007 - porada s klientmi, 19.7.2007 - účasť na pojednávaní OS BR,
6.2.2008 - porada s klientmi, 7.2.2008 - účasť na pojednávaní OS BR, 15.4.2008 - písomné podanie vo
vecisamej,21.5.2008-poradasklientmi,22.5.2008-účasťnaverejnomzasadnutíKSBR,tedaodmena

bez DPH spolu 3 168,62 Eur, 19 % DPH 602,04 Eur, režijné náklady 237,77 Eur. Pokiaľ sa žalobca 1/
domáhal cestovných náhrad vo výške 365,93 Eur a náhrady za stratu času vo výške 480,59 Eur, súd
mu túto náhradu nepriznal, a to z dôvodu, že tak, ako ju žalobca 1/ vo svojom podaní z č.l 197 a 198
vyčíslil, súd považuje tento úkon žalobcu 1/ voči súdu za neurčitý, nekonkrétny a nepreskúmateľný, preto
v tejto časti súd nároku žalobcov na náhradu sumy 365,93 Eur z titulu cestovných nákladov advokátov

a náhradu za stratu času v sume 478,59 Eur nepriznal a priznal žalobcovi 1/ náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške podľa jednotlivých úkonov právnej služby tak, ako ich žalobca 1/ vyčíslil v sume
4 008,43 Eur.

Ďalšou zložkou uplatneného nároku žalobcu 1/ na náhradu majetkovej škody bola náhrada cestovných

nákladov vo výške 104 842,-- Kč, ktorú si žalobca 1/ uplatnil ako nárok na náhradu škody, ktorá mu
vznikla odvozom osobných vecí zo Slovenska 22.9.2004, auto Mercedes Benz 1PO2003, 15.10.2004
VW Passat 2P15464, pričom sa jedná o návštevu pána A., konateľa spoločnosti Welstam s.r.o., ktorej
bol žalobca 1/ jediným spoločníkom vo väzbe, ďalej náhradu nákladov, ktoré mali vzniknúť žalobcovi
1/ návštevou rodiny v ústave na výkon väzby a právnika, odvoz z väzby, rokovanie s advokátmi plus

účasť na pojednávaní, rokovanie s advokátmi, rokovanie s advokátmi a účasť na pojednávaní,
všetko v dňoch 19.10.2004, 22.11.2006, 12.2.2007, 23.5.2007, 19.7.2007, 6.2.2008 a 21.5.2008. Ako
už súd skonštatoval vyššie, nárok si žalobcovia voči žalovanej uplatnili z titulu nezákonného rozhodnutia
o väzbe. Väzba žalobcov bola skončená 19.10.2004 a všetky nároky, ktoré si uplatnili žalobcovia z titulu
majetkovej zodpovednosti žalovanej za vznik škody po tomto dátume súd žalobcom

nepriznal, pretože tieto mali vzniknúť žalobcom potom, ako boli z väzby prepustení. Pokiaľ si žalobca 1/
uplatňuje nárok na zaplatenie cestovných nákladov z titulu odvozu jeho osobných vecí zo Slovenska dňa
22.9.2004, súd konštatuje, že tieto veci by si žalobca bol odviezol zo Slovenska pri návrate zo Slovenska
na územie Českej republiky (po prepustení z väzby), a pokiaľ si uplatnil nárok na náhradu škody z titulu
návštevy pána A., konateľa spoločnosti Welstam, ktorej bol žalobca 1/ jediným spoločníkom, súd je toho

názoru, že v tomto prípade by bol aktívne legitimovaným na uplatnenie škody ten, ktorému škoda vznikla
a v tomto prípade by tom bol pán A., konateľ spoločnosti, resp. spoločnosť Welstamm, a nie sám žalobca
1/. Teda žalobca 1/ nie je aktívne legitimovaný na uplatnenie tohto nároku na uplatnenie škody, preto mu
súd z tohto titulu takto uplatnený nárok na náhradu škody nepriznal. Pokiaľ si žalobca 1/ uplatnil nárok
na náhradu škody z titulu cestovných nákladov pri odvoze z väzby dňa 19.10.2004, súd tento nárok

žalobcovi nepriznal, pretože ako už súd konštatoval vyššie, pri uplatnenom nároku žalobcu na úhradu
cestovných nákladov pri odvoze osobných vecí zo Slovenska, žalobca 1/ by zo Slovenska
potom, ako sa na Slovensku zúčastnil legálnej poľovačky, bol odišiel autom a nebolo potrebné, aby auto
išlo zo Slovenska dvakrát, raz s osobnými vecami žalobcu 1/ a raz so samotným žalobcom 1/. Súd
takto uplatnený nárok na náhradu škody nepovažuje za dôvodný, preto tento nárok žalobcovi 1/ z tohto

dôvodu nepriznal. Ďalej si žalobca 1/ uplatnil náhradu nákladov spojených s odvezením zapožičaného
vrtuľníka Robinson R4, ktoré mu vznikli z dôvodu zatknutia žalobcu 1/ vo výške 11
638,-- Kč. Súd konštatuje, že pokiaľ žalobca prišiel na územie Slovenskej republiky vrtuľníkom Robinson
R4, predpokladal zrejme, že vrtuľníkom sa dostane aj naspäť na územie Českej republiky, resp. ževrtuľník, keďže ho mal žalobca 1/ zapožičaný, bude musieť vrátiť, a to na územie Českej republiky,
teda predpokladal spätný let z územia Slovenskej republiky na územie Českej republiky, preto súd takto
uplatnený nárok na náhradu škody žalobcovi nepriznal, pretože ich nepovažuje za

náklady, ktoré vznikli žalobcovi 1/ v súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Pokiaľ si žalobca 1/ uplatnil nárok
na náhradu peňazí minutých v ústave na výkon väzby vo výške 165,97 Eur, teda 5 000,-- Sk, súd je
toho názoru, že tieto náklady by pri spôsobe života žalobcu 1/ boli žalobcovi vznikli na slobode
v oveľa vyššom rozsahu, preto nepovažuje peniaze minuté žalobcom v ústave na výkon väzby
v rozsahu 5 000,-- Sk, resp. 165,97 Eur, za peniaze minuté v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, pretože

svoje životné náklady na slobode by bol žalobca hradil zo svojho aj na slobode a zrejme vo
väčšom rozsahu, ako v sume 165,97 Eur.

Žalobca 2/ si z titulu náhrady majetkovej škody v časti náhrady nákladov trov konania uplatnil náhradu
právnych služieb za tieto jednotlivé úkony právnej služby: 20.9.2004 - príprava a prevzatie obhajoby
vrátane prvej porady, 21.9.2004 - účasť na verejnom zasadnutí - rozhodovanie o väzbe, 28.9.2004 -

porada s klientom ÚVV BB, 4.10.2004 - porada s klientom ÚVV BB, 4.10.2004 - porada s klientom ÚVV
BB, 4.10.2004 - písomné podanie na súd vo veci samej - doplnenie dôvodov sťažnosti proti uzneseniu o
vzatí do väzby, 7.10.2004 - porada s klientom ÚVV BB, 8.10.2004 - porada s klientom ÚVV BB,
15.10.2004 - porada s klientom ÚVV BB,21.10.2004 - účasť na vyšetrovacom úkone,21.10.2004 - účasť
navyšetrovacomúkone,21.10.2004-účasťnavyšetrovacomúkone,5.11.2004-účasťnavyšetrovacom

úkone, 5.11.2004 - účasť na vyšetrovacom úkone, 9.11.2004 - písomné podanie na Okresnú prokuratúru
BR so žiadosťou o zastavenie trestného stíhania, 13.12.2004 - účasť na vyšetrovacom úkone, 11.4.2005
- účasť na vyšetrovacom úkone, 29.4.2005 - preštudovanie vyšetrovacieho spisu, 26.5.2005 - písomné
podanie so žiadosťou o doručenie obžaloby, 29.6.2005 - nahliadnutie do súdneho spisu a vyhotovenie
fotokópií, 13.10.2005 - písomné podanie vo veci samej, 1.5.2006 - písomné podanie vo veci samej,

22.11.2006 - porada s klientmi, 23.11.2006 - účasť na pojednávaní OS BR, 12.2.2007 - porada s klientmi,
23.5.2007 - porada s klientmi, 24.5.2007 - účasť na pojednávaní OS BR, 18.7.2007 -
porada s klientmi, 19.7.2007 - účasť na pojednávaní OS BR, 6.2.2008 - porada s klientmi, 7.2.2008
- účasť na pojednávaní OS BR, 15.4.2008 - písomné podanie vo veci samej, 21.5.2008 - porada s
klientmi, 22.5.2008 - účasť na verejnom zasadnutí KS BR, kedy pri nároku na

náhradu nákladov vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny tak, ako je uvedené u žalobcu 1/ a z
režijných nákladov za rok 2004 v sume 4,51 Eur, za rok 2005 4,98 Eur, 2006 5,44 Eur, 2007 5,91 Eur,
za rok 2008 6,34 Eur, potom trovy právneho zastúpenia vrátane náhrady režijných nákladov a 19 %
DPH predstavujú u žalovaného 2/ sumu 2 674,30 Eur, keď žalobca 2/ požadovanú náhradu cestovných
nákladov advokátov v sume 137,12 Eur a náhradu za stratu času v sume 159,53 Eur

zrozumiteľne pre súd neodôvodnil, pretože odkaz na písm. 3 pod čiarou na strane 200 nepredstavoval
pre súd úkon žalobcu, ktorým by vysvetlil rozsah takto požadovanej náhrady škody. Preto súd priznal
žalobcovi 2/ z titulu majetkovej škody v časti náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní sumu
tak, ako už uviedol. V zostávajúcej časti nárokovanej majetkovej škody v časti náhrady trov právneho
zastúpenia súd návrh žalobcu 2/ zamietol.

Okrem náhrady trov právneho zastúpenia uplatnil si žalobca 2/ z titulu náhrady škody v súvislosti s
nezákonnouväzboucestovnénákladyvovýške95805,--Kč,ktorémajúpredstavovaťnáhradunákladov
v súvislosti s odvozom osobných vecí žalobcu 2/ zo Slovenska, odvozom osobného vozidla zo
Slovenska, návštevy rodiny v ústave na výkon väzby a odvoz z väzby. V tomto prípade pre zdôvodnenie

zamietavého rozhodnutia súdu o nároku žalobcu 2/ v časti požadovanej majetkovej škody platí to, čo
súd uviedol pri zamietnutí tohto nároku u žalobcu 1/. Odvoz osobných vecí zo Slovenska a odvoz z
väzby predstavuje jednu a tú istú skutočnosť, a to návrat žalobcu 2/ späť do vlasti, do Českej republiky z
územia Slovenskej republiky. Tento návrat bez ohľadu na väzbu by sa realizoval jednou cestou, určite by
žalobca 2/ nebol si najskôr dal odviezť osobné veci a potom by on odišiel z územia Slovenskej republiky

na územie Českej republiky, teda pokiaľ sa žalobca domáha nároku na náhradu nákladov za cestu pri
odvoze jeho osobných vecí zo Slovenska a jeho odvozu z väzby, súd je toho názoru, že tieto uplatnené
nároky nesúvisia s nezákonným rozhodnutím o väzbe, pretože tak či tak by sa bol žalobca vrátil z územia
Slovenska na územie Českej republiky a spolu s ním by sa vrátili aj jeho osobné veci.
Pokiaľ si uplatnil nárok na náhradu nákladov v súvislosti s návštevou rodiny v ústave na výkon väzby,

aktívne legitimovaným na podanie tohto nároku by boli jeho rodinní príslušníci a nie žalobca 2/, ktorý nie
je aktívne legitimovaný na uplatnenie tohto nároku, pretože táto škoda nevznikla jemu, ale vznikla jeho
rodine. Pokiaľ si žalobca 2/ uplatnil nárok na náhradu nákladov v súvislosti s rokovaním s advokátmi
po prepustení z väzby po 19.10.2004 a pri účasti na pojednávaniach, súdje toho názoru, že žalobca súdu nepreukázal opodstatnenosť týchto nákladov ani rozsah, aké náklady
pri každej z uplatňovaných ciest žalobcovi 2/ vznikli. Pokiaľ si žalobca 2/ uplatňuje náhradu cestných
nákladovzaúčasťnapojednávaniachvdňoch22.11.2006,23.5.2007,21.8.2008,súdzistilzpripojeného

trestného spisu, že v týchto dňoch sa pojednávania v trestnej veci žalobcov 1/ a 2/ nekonali, okrem
dňa 19.7.2007, kedy súd zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zistil, že žalobcovia 1/ aj 2/ sa tohto
pojednávania zúčastnili. Keďže ale žalobca 2/ nevyčíslil aké mu vznikli náklady v súvislosti s účasťou na
pojednávaní dňa 19.7.2007, súd mu tento nárok na náhradu škody nepriznal. Nárok na náhradu škody,
ktorý si uplatnil žalobca 2/ z titulu minutých peňazí v ústave na výkon väzby v sume 497,91

Eur, súd žalobcovi nepriznal, pretože súd je toho názoru, že v tomto čase žalobca 2/, pokiaľ by bol na
slobode, bol by pri svojom životnom štandarde minul viac ako 497,91 Eur, preto súd nezistil príčinnú
súvislosť medzi spotrebovaním sumy 497,91 Eur žalobcom 2/ v ústave na výkon väzby a nezákonným
rozhodnutím o väzbe. Pokiaľ ide o sumu 60,75 Eur, ktorú si žalobca 2/ uplatnil z titulu nákladov na
ubytovanie v hoteli na území Slovenskej republiky z dôvodu účasti na výkone vyšetrovacieho úkonu,
žalobca tu nešpecifikoval o aké ubytovanie v konkrétnom prípade a v súvislosti s akým vyšetrovacím

úkonom išlo, preto súd žalobcovi náhradu takto uplatneného nároku nepriznal a v zostávajúcej časti jeho
uplatnený nárok na náhradu majetkovej škody zamietol.

Pokiaľ si žalobcovia 1/ a 2/ uplatňovali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, každý vo výške
32 300,-- Eur, súd tento nárok žalobcom v celom rozsahu nepriznal a návrh žalobcov 1/ a 2/ v tejto

časti zamietol. Pre spôsob a rozsah náhrady škody z titulu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci je rozhodujúce ust. § 17 Zákona č. 514/2003 Z.z.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje ináč.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákonav prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnymúradnýmpostupom uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť
ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje; b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote; d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v

spoločenskom uplatnení.

Žalobcovia 1/ a 2/ si uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy konštatujúc v žalobnom návrhu
(č.l. 6 súdneho spisu), že pokiaľ nebolo voči nim vznesené obvinenie v predmetnej veci, viedli riadny
a bezúhonný život tak v súkromí, ako aj pri podnikaní a celé trestné konanie vedené proti nim, ako

aj zobratie do väzby spôsobilo im značnú ujmu, ktorá sa prejavila v ich súkromnom živote, ako aj
v spoločenskom uplatnení, pritom žalobcovia uvádzali, že boli váženými podnikateľmi s rozsiahlou
klientelou na trhu výstavby nehnuteľností a ich zobratie do väzby malo veľmi negatívny vplyv na
ich postavenie a otriaslo to ich dobrou povesťou, čo malo v konečnom dôsledku za následok stratu
niektorých významných obchodných partnerov, ako aj značného podielu existujúcich a potenciálnych

klientov.

Žalobca 2/ sa na pojednávaní dňa 21.6.2012 (č.l. 65) vyjadril, že bol v pracovnom pomere v spoločnosti
Kočí a.s. a nikdy nebol podnikateľom. Teda pokiaľ právny zástupca žalobcov uvádza, že bol žalobca 2/
váženým podnikateľom, ale pritom sám žalobca 2/ v priebehu konania uviedol, že bol a aj je v riadnom

pracovnom pomere, toto jeho tvrdenie, že bol podnikateľom s rozsiahlou klientelou sa ukázalo ako
nepravdivé.

Pokiaľ žalobca 1/ uvádzal, že bol váženým podnikateľom s rozsiahlou klientelou na trhu výstavby
nehnuteľností, túto skutočnosť súdu nepreukázal. Žalobca 1/ súdu preukázal, že bol jediným

spoločníkom v spoločnosti Welstam, s.r.o., Klatovy a Klatovské reality, s.r.o. ktoré mu v roku 2004 patrili.
Z výpisu z obchodného registra spoločnosti Welstam, s.r.o. (č.l. 254) súd zistil, že išlo o spoločnosť, kde
jediným spoločníkom bol žalobca 1/, pričom išlo o spoločnosť, ktorá nevykonávala rozsiahlu stavebnú
činnosť. Rovnako tak u spoločnosti Klatovské reality, s.r.o. súd zistil, že ide o spoločnosť s jedinýmspoločníkom, ktorým bol ku dňu vzatia žalobcov do väzby žalobca 1/. Rovnako z výpisu z obchodného
registra nachádzajúceho sa na č.l. 258 nevyplýva, žeby išlo o spoločnosť, ktorá vykonávala rozsiahlu
stavebnú činnosť.

Žalobcovia 1/ a 2/ preukazovali, že im vznikla škoda v ich súkromnej sfére a utrpeli ujmu ich rodinní
príslušníci medializáciou prípadu vznesenia obvinenia a vzatia do väzby v médiách, v periodikách a
časopisoch v Čechách aj na Slovensku. Za tým účelom predložili súdu výstrižky z periodík, časopisov
a novín, v ktorých novinári a jednotliví autori príspevkov informovali svojím spôsobom verejnosť o tom,

že na území Slovenskej republiky bolo začaté trestné stíhanie voči žalobcom 1/ a 2/, a že títo boli vzatí
do väzby.

V súvislosti so začatím trestného stíhania, teda so vznesením obvinenia voči žalobcom 1/ a 2/ súd sa
oboznámil s prvotným podnetom, ktorý sa dostal do sféry orgánov činných v trestnom konaní Slovenskej
republiky z podnetu orgánov Českej republiky, a to Krajského štátneho zastupiteľstva v Plzni zo dňa

17.9.2004 sp.zn. 1Spr 167/2004, ktorý sa obrátil na Generálnu prokuratúru SR v zmysle čl.
21 Európskej zmluvy o vzájomnej pomoci vo veciach trestných, v ktorom boli oznámené
Krajským štátnym zastupiteľstvom v Plzni Generálnemu prokurátorovi SR skutočnosti, ktoré, podľa jeho
názoru, mohli viesť k zahájeniu trestného stíhania, a to u žalobcu 1/, 2/ a B. A., ktorý bol spoluobvineným
so žalobcom 1/ a 2/. Oznámenie Krajského štátneho zastupiteľstva v Plzni sa nachádza vo

vyšetrovacomspiseKRP182/OVEK-BA2004,ktorýjesúčasťoutrestnéhospisu,vktoromKrajskáštátna
zástupkyňa v Plzni opísala konanie žalobcov 1/ a 2/ a B. A., ktoré podľa nej zakladalo skutkovú podstatu
trestných činov neoprávneného nakladania s chránenými a voľne žijúcimi živočíchmi a divo rastúcimi
rastlinami podľa § 181f ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. b) Trestného zákona a pytliactva podľa § 178a
ods. 1 a ods. 2 písm. d) Trestného zákona ČR. Štátna zástupkyňa oznámila Generálnemu prokurátorovi

SR, že v čase podania tohto oznámenia sa žalobcovia 1/ a 2/ podľa zistenia orgánov polície ČR majú
nachádzať na území Slovenskej republiky, a keďže doteraz neboli pre predmetný skutok, ktorý krajská
zástupkyňa opísala vo svojom oznámení, postihnutí žiadnym trestom ani správnou pokutou, podáva
toto trestné oznámenie a súčasne si dovoľuje požiadať generálneho prokurátora, aby v zmysle čl. 21
Európskej zmluvy o vzájomnej pomoci vo veciach trestných bolo krajské štátne zastupiteľstvo

informované o opatreniach urobených v súvislosti s týmto oznámením. Súčasťou tohto oznámenia
bol aj príkaz k odposluchu a Záznamu telekomunikačnej prevádzky pre mobilný telefón, ktorý užíval
žalobca 1/ J. K., Žiadosť o vykonanie odposluchu a Záznam telekomunikačnej prevádzky účastníckej
stanice mobilného telefónu, ktorý užíval J. K., Protokol o zázname telekomunikačnej prevádzky a
doslovné prepisy záznamov z telekomunikačnej prevádzky mobilného telefónu žalobcu 1/. Tento prepis

záznamu telekomunikačnej prevádzky z mobilného telefónu žalobcu 1/ nebolo možné použiť ako dôkaz
o plánovaní trestnej činnosti žalobcov 1/ a 2/ na území Slovenskej republiky, pretože tieto záznamy boli
vykonané podľa trestného poriadku ČR.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd

rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Žalobcovia si uplatnili voči Slovenskej republike nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňujúc ju
nezákonným rozhodnutím súdu o vzatí žalobcov do väzby. Žalovaná sa vo svojom vyjadrení k
žalobnému návrhu vyjadrila tak, že žalobcovia 1/ a 2/ si väzbu zavinili sami, keď orgány činné v trestnom
konaní, predovšetkým sudca rozhodujúci o väzbe, ako aj policajný orgán, ktorý vzniesol obvinenie,
sa oboznámili s obsahom záznamov telefonických hovorov, z ktorých zrejme vyplýva skutočnosť, že

žalobcovia 1/ a 2/ na území Slovenskej republiky plánovali trestnú činnosť. Preto, aby súd preveril a zistil
opodstatnenosť tento námietky žalovanej, ktorou namietala nedôvodnosť návrhu žalobcov, oboznámil
sa súd s prepisom záznamu telekomunikačnej prevádzky, ktorý bol doručený Generálnej prokuratúre
SR a nachádza sa v pripojenom trestnom spise. Ako vyplynulo z výpovede spoluobvineného B. A., ktorý
sprevádzal žalobcu 1/ v apríli 2004 do lesa v Čiernom Balogu za účelom, podľa obžaloby, ulovenia

tetrova, podľa žalobcu 1/ za účelom odfotografovania tetrova hlucháňa, rozhovor medzi žalobcom 1/ a
žalobcom 2/ (na str. 20 trestného spisu) dňa 25.4.2004 je dôkazom o tom, že sa žalobca 1/ a žalobca
2/ zhovárali o budúcej ceste žalobcu 1/ na Slovensko a o potrebe vybaviť sa na túto cestu eurami a
mäsom pre osobu, ktorá mala očakávať žalobcu 2/ na Slovensku. Na str. 22 a 23 trestného spisu jezrejmé, že sa žalobca 1/ a žalobca 2/ dohovárali o love vtáka aj o tom, že obvykle dával žalobca 2/
osobe, ktorá ho sprevádzala na love 700 Eur, pretože tak to bolo dohodnuté, pričom hodnotia aj takto
dojednanú cenu za poriadneho kohúta (dokonca sa žalobca 1/ a žalobca 2/ dohovárajú o preparácii

uloveného vtáka, aj o tom, akým spôsobom je možné ho priviesť na územie Českej republiky, pričom
žalobca 2/ dáva príkaz žalobcovi 1/, akým spôsobom je možné uschovať uloveného vtáka, ktorého
potom hneď, ako ho privezie, dajú na spracovanie, ktorý má byť spracovaný podobne, ako ten, ktorého
má žalobca 2/). Teda žalobca 1/ a žalobca 2/ boli dohodnutí, že uloveného vtáka žalobca 1/ dovezie
k žalobcovi 2/. Z prepisu telekomunikačného rozhovoru zo dňa 25.4.2004 vyplýva, akým spôsobom

sa môže žalobca 1/ dostať na územie Slovenska, dokonca sa rozprávajú žalobca 1/ a žalobca 2/ o
tom, akým spôsobom má použiť žalobca 1/ zbraň, že je možné streliť len jedenkrát, viac to žalobca
1/ ani nestihne. Z obsahu telekomunikačnej prevádzky aj z ďalších čísiel trestného spisu 27 - 75 je
zrejmé a súd k tomuto poznanie došiel podrobným oboznámením sa s obsahom prepisov záznamov
telekomunikačnej prevádzky mobilného telefónu žalobcu 1/, že žalobcovia 1/ a 2/ skutočne plánovali
na území Slovenskej republiky činnosť, ktorá je popísaná v rozhodnutí o väzbe, pričom najdôležitejším

dôkazom o tejto skutočnosti sú práve tieto prepisy telekomunikačného záznamu z prevádzky mobilného
telefónu žalobcu 1/, a tiež obsah zápisnice z domovej prehliadky u B. A. a obsah jeho výpovede pri
zadržaní. Okrem týchto skutočností súd si z týchto záznamov vytvoril aj obraz o osobných postojoch
žalobcov 1/ a 2/ k problematike ochrany prírody, živočíchov v nej žijúcich a k ich postojom k normám
upravujúcim ochranu prírody, živočíchov a rastlín.

Žalobcovia 1/ a 2/ netvrdili, že nejde o prepis záznamov ich vzájomných telefonických rozhovorov, ale
žiadali, aby súd aj v občiansko-súdnom konaní neprihliadal na obsah týchto záznamov, keďže ich obsah
nebolo možné použiť ako dôkaz pre rozhodnutie o spáchaní trestného čini v trestnom konaní.

Súd s odvolaním sa na citované ust. § 125 O.s.p. platného na území Slovenskej republiky je toho názoru,
že práve tento dôkaz je dôkazom o osobe poškodených, ktorí si uplatňujú nárok na náhradu škody
voči Slovenskej republike, o ich doterajšom živote a prostredí, v ktorom žijú a pracujú. Súd je toho
názoru, že v odôvodnení tohto rozhodnutia nie je potrebné citovať výňatok zo vzájomných rozhovorov
medzi žalobcom 1/ a 2/, keď je toho názoru, že žalobcovia 1/ a 2/ obsah týchto záznamov poznajú a

rozhodujúci orgán, ktorý bude rozhodovať o prípadnom odvolaní účastníkov tohto konania má možnosť
sa s obsahom záznamov z telekomunikačnej prevádzky oboznámiť z pripojeného trestného spisu.

Súd ešte raz konštatuje, že rozhoduje o nároku žalobcov 1/ a 2/ na náhradu škody, pričom prihliada
na osobu poškodených, ich doterajší život a prostredie, v ktorom žijú a pracujú a z pohľadu ustálenia

charakteristiky osôb poškodených, v konkrétnom prípade žalobcov, ich doterajšieho života a prostredia,
v ktorom žijú a pracujú, vychádzal okrem tvrdenia a vyjadrení žalobcov v priebehu konania aj z obsahu
telekomunikačných prepisov. Je zrejmé, že vyjadrenia žalobcov v priebehu tohto konania a vyjadrenia
žalobcov, ktoré vyplývajú z prepisu telekomunikačnej prevádzky, sú rozdielne. Kým žalobcovia v
predmetnom konaní vystupovali slušne a uhladene tvrdiac, aká rozsiahla majetková aj nemajetková

ujma im vznikla nezákonným rozhodnutím o väzbe, toto ich tvrdenie je v príkrom rozpore s vyjadrovaním
pri vzájomnej komunikácii o tom, akým spôsobom môže žalobca 1/ uloviť na území Slovenska tetrova, s
koho pomocou a za akú odplatu, akým spôsobom je možné potom uloveného tetrova spracovať, akým
spôsobom je možné ho previesť na územie Českej republiky, pričom z obsahu tejto telekomunikačnej
prevádzky je zrejmý aj ich vzťah k spoluobvinenému B. A., ktorý mimochodom si náhradu majetkovej

škody za nezákonnú väzbu v občiansko-súdnom konaní voči Slovenskej republike neuplatnil, pričom z
výpovede B. A. predtým, ako bol vzatý do väzby vyplýva po porovnaní s obsahom telekomunikačného
záznamu z rozhovorov medzi žalobcom 1/ a žalobcom 2/, že k plánovaniu lovu tetrova došlo, ale k
odsúdeniu žalobcov 1/ a 2/ nedošlo práve z dôvodu, že súd kvalifikoval takéto konanie žalobcov 1/ a 2/
len ako prípravu na trestný čin a nie ako pokus trestného činu, ktorý je trestný.

Pri posudzovaní nároku žalobcov na náhradu škody súd postupoval tak, že zvažoval aj závažnosť
vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých malo dôjsť
ku vzniku škody na strane žalobcov, súd je toho názoru, a tak ako uviedol vyššie, v tomto prípade zdieľa
názor žalovanej, že nebolo by došlo k väzbe žalobcov 1/ a 2/, pokiaľ by z obsahu telekomunikačnej

prevádzky orgánov činných v trestnom konaní na území Českej republiky, ktorý títo postúpili orgánom
činným v trestnom konaní Slovenskej republiky, zistené, že plánujú na území Slovenskej republiky lov
chráneného živočícha, ktorá skutočnosť v čase rozhodovania o väzbe bola potvrdená aj osobou, ktorá
mala žalobcu 1/ sprevádzať za účelom lovu tetrova.Súd zvažoval pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody aj závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodeným v súkromnom živote. Žalobcovia 1/ a 2/ boli vo výkone väzby jeden mesiac. Väzba bola

vyhodnotená ako nezákonná, pretože rozhodnutie o väzbe bolo zrušené, z väzby boli prepustení a spod
obžaloby oslobodení. Súd v tomto konaní nemá právo hodnotiť rozhodnutie trestného senátu, ktorý
ustálil, že konanie žalobcov 1/ a 2/ by bolo možné hodnotiť len ako prípravu na trestný čin, ktorá v
konkrétnom prípade nie je trestná.

Žalobcovia 1/ a 2/ vykonávali väzbu na území Slovenskej republiky, a pokiaľ uvádzali, že ich väzbou na
území Slovenskej republiky trpeli ich príbuzní, a to sa prejavilo ujmou v ich súkromnom živote, súd je
toho názoru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy má poškodený, v tomto prípade žalobca 1/ a 2/ a
nie príbuzní poškodených, teda žalobcov 1/ a 2/, ktorí, podľa tvrdenia žalobcov, utrpeli ujmu.

Žalobcovia tiež preukazovali, že rozhodnutie o väzbe ich poškodilo v ich spoločenskom uplatnení.

Žalobcovia nepreukázali súdu, že ich spoločenské postavenie v prostredí, v ktorom žili, bolo tak
významné,žebyrozhodnutímoväzbenaúzemíSlovenskejrepublikyvosvojomspoločenskomuplatnení
utrpeli, keďže väzbu vykonávali na území Slovenskej republiky v trvaní jedného mesiaca, a podľa názoru
súdu, väzba im nespôsobila takú ujmu na spoločenskom uplatnení žalobcovi v prostredí,
ktorom žijú na území Českej republiky, žeby im z tohto dôvodu vznikla ujma, ktorú je potrebné nahradiť

v peniazoch, keď je súd toho názoru, že tak, ako informovali médiá, periodiká a časopisy v Slovenskej
republike, tak informovali aj v Českej republike, a neinformovali len o tom, že bolo vznesené obvinenie
a že žalobcovia boli vzatí do väzby, ale zároveň bola informovaná verejnosť aj o tom, že žalobcovia boli
oslobodení spod obžaloby a boli z väzby prepustení. Aké následky v spoločenskom postavení žalobcom
1/a2/vČeskejrepublikevprostredí,vktoromžijúmalorozhodnutieoväzbeaajpríčinnúsúvislosťmedzi

rozhodnutím o väzbe a nepriaznivými následkami, ktoré mali dopadnúť na spoločenské
postavenie žalobcov 1/ a 2/ súdu žalobcovia 1/ a 2/ nepreukázali. Len ich tvrdenie, že v médiách boli
osočovaní v súvislosti s rozhodnutím o väzbe a vznesením obvinenia, súd nepovažuje za existenciu
príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom nepriaznivých následkov na spoločenské
postavenie žalobcov v prostredí, v ktorom žijú, už vzhľadom aj na obsah prepisov z telekomunikačnej

prevádzky mobilného telefónu žalobcu 1/, z ktorého súd získal obraz aj o spôsobe živote žalobcu 1/, o
jeho vzťahoch, vyjadrovaní, hodnotách a nárokoch v bežnom živote vo vzťahu k svojim priateľom, vo
vzťahu k realizácii jeho záľub a potrieb, má súd zato, že popri ostatných následkoch spôsobu života
žalobcu1/jerozhodnutieoväzbenaúzemíSlovenskejrepublikyainformáciaotejtoskutočnostimédiami
v Českej republike nemohla priniesť žalobcom 1/ a 2/ takú ujmu, ktorá by si zaslúžila odškodnenie vo

finančnom vyjadrení, teda v peniazoch, preto súd nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v celom
rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.