Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. apríl 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/202/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114218408
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2114218408.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:
JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcov: 1/ E. J., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L., A. XX, 2/ J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., A. F. X, 3/ V. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. X.
J., K. G. XXX, 4/ Ing. Mgr. E. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. F., P. X, 5/ G. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom
V., A. F. XX, zastúpení: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Trnava, Hlavná 31,

IČO: 36 865 281, proti žalovanému: TECHSTAV, spol. s.r.o., so sídlom Trnava, Mikovíniho 7441/8/B,
IČO: 34 133 771, zastúpený: JUDr. Katarína Bajová, advokátka so sídlom Trnava, Hlavná 25, o určenie,
že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k.
5C/783/2015-639 zo dňa 4. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom žalobu zamietol (prvý výrok) a žalovanému priznal plnú náhradu trov
konania (druhý výrok).

2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil právne aplikáciou ust. § 127, § 133, § 135 Občianskeho
zákonníka, § 116 ods. 1 zák. č. 141/1960 Z. z. (OZ v znení účinnom od 01.01.1951 do 31.03.1964), §

6 zák. č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností v znení účinnom do 31.03.1984, § 40 zák. č. zákona
SNR 266/1992 Zb. o katastri nehnuteľností v SR (účinného od 01.01.1993 do 31.12.1995), § 4 ods.
1, § 6 ods. 1 písm. p), § 11 ods. 1 písm. d), § 13 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahovkpôdeainémupoľnohospodárskemumajetku,§64ods.1,2zák.č.109/1964Zb.(Hospodársky
zákonník) v znení účinnom do 31.12.1982, § 64 ods. 1 až 3 Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom
do 31.12.1991, §1 ods. 1, 2 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve

pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR,
povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy môže ešte pred zaplatením prídelovej ceny (§
19 nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR) vydávať prídelcom (§§ 6 až
11 nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR), § 1, § 3 Vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva č. 158/1959 Ú. v. o
správe neprideleného pôdohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem, § 127, §
133 a § 135 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (OZ) v znení účinnom do 31.03.1983, § 116 ods. 1

zákona č. 141/1960 Z. (Občianky zákonník v znení účinnom od 01.01.1951 do 31.03.1964), § 6 zákona
č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností v znení účinnom do 31.03.1984, § 40 zákona č. zákona SNR č.
266/1992 Zb. o katastri nehnuteľností v Slovenskej republike (účinného od 01.01.1993 do 31.12.1995),
§ 4 ods. 1, § 6 ods. 1 písm. p), § 11 ods. 1 písm. d), § 13 ods. 1 zákon č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, § 64 ods. 1, ods. 2 zákona č.
109/1964 Zb. (Hospodársky zákonník) v znení účinnom do 31.12.1982, § 64 ods. 1 až 3 Hospodárskeho

zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991. Vecne argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania
vyplýva, že sporné nehnuteľnosti boli pôvodne zapísané v PKV č. 595 ako parc. č. 1127 - roľa v honeWeiszlov o výmere 1262 štv. siah a parc. č. 1175 - roľa v hone nad Weiszlovom - o výmere 13 kj 1568 štv.
siah. Ich pôvodnými vlastníkmi bola rodina L., od ktorých tieto nehnuteľnosti nadobudli dňa 05.09.1947
manželia K., každý v 1/2. Títo ich následne na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 05.09.1947

predali E. J. st. v 1, B. J., rod. R. v 1, E. J. ml. v 1 a V. J., rod. L. v 1, ktorí vlastnícke právo nadobudli
dňa 13.09.1947 zápisom do pozemkovej knihy. Ako ďalej vyplýva zo spisu Okresného súdu Trnava
sp. zn. 13C/253/1972, Konfiškačná komisia v Trnave dňa 16.03.1948 konfiškovala celý majetok L., k
čomu bol potrebný súhlas Povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu. Následne
právni predchodcovia žalobcov, potom ako zistili, že sa nehnuteľnosti konfiškovali, si v roku 1948 podali

prihlášku o pridelenie predmetných nehnuteľností do vlastníctva. Povereníctvo pôdohospodárstva a
pozemkovej reformy dňa 13.05.1948 vydalo Výmer č. II 1129/48, ktorým pridelilo E. J. st. a manželke
B., rod. R., E. J. ml. a manželke V., rod. L., nehnuteľnosti v katastrálnom území V. o celkovej výmere
8,4988 ha, zapísané vo vložke č. 3973, parc. č. 1127 roľa o výmere 0,4539 ha a vo vložke č. 3973
parc. č. 1175 roľa o výmere o 8,0449 ha každému v 1. Dňa 10.12.1949 požiadalo Povereníctvo
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - pracovná skupina Piešťany pod č. II.3324/49-I- Okresný

súd v Trnave o zápis poznámky konfiškácie, táto poznámka bola zapísaná do PKV č. 595 pod Čd.
4044/49 (záhlavie PKV č. 595 na č.l. 215 spisu). V konaní sp. zn. 13C/253/1972 žalobcovia tvrdili, im
že v roku 1949 rodičia E. J. ml. polovicu týchto nehnuteľností darovali, pričom v konaní bol doložený
aj platobný rozkaz ONV Trnava, ktorým bol vyrubený súdny poplatok z daru podľa zmluvy kúpnej
uzavretej dňa 24.12.1949 o postupe od rodičov st. E. J., ml. E. J. a m. V.. Uvedená zmluva však

nikdy nebola zapísaná do pozemkovej knihy. K tomuto je potrebné uviesť, že pre právny stav do roku
1950 bol na Slovensku smerodajný tzv. pozemkovoknižný poriadok z roku 1855 upravujúci pozemkové
knihy. Do pozemkových kníh sa zapisovali všetky nehnuteľnosti i právne vzťahy k nim, pričom právne
úkony týkajúce sa nehnuteľnosti sa do pozemkových kníh zapisovali vo forme vkladov, záznamov alebo
poznámok. Pozemkovoknižné zápisy mali nielen evidenčný a registračný význam, ale aj konštitutívny

charakter (vklady a záznamy). Primerane tomu vlastnícke právo aj iné vecné práva k nehnuteľnostiam
vznikali, menili sa alebo zanikali na základe vkladov a záznamov. Občiansky zákonník z roku 1950
(zákon č. 141/1950 Zb.) znamenal zmenu v pozemkovom knižnom práve, predovšetkým sa upustilo
od zásady, že pozemkovoknižné zápisy majú konštitutívny význam, naďalej síce pretrvávala povinnosť
zapisovať určité právne vzťahy do pozemkových kníh, resp. do iných verejných kníh, tieto zápisy však

nemali hmotnoprávne účinky, len deklarovali určitý právny stav. Nadobúdanie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam síce bolo spojené so zmluvou, avšak za predpokladu, že k nej ako jej právotvorná
zložka pristúpilo privolenie Okresného národného výboru udeľované na prevody nehnuteľností podľa
zákona č. 65 /1951 Zb. V prejednávanej veci však existencia písomnej zmluvy, ktorou by rodičia E. J. ml.
mu darovali, resp. previedli na neho a manželku polovicu nehnuteľností a ani súhlas príslušného orgánu

preukázaný nebol. Nehnuteľnosti zapísané v PKV č. 595 boli skonfiškované (poznámka konfiškácie
v PKV č. 595 nebola vymazaná), preto Rozhodnutím zn. Pôd/8-9576/1960 zo dňa 10.09.1960 Odbor
pôdohospodárstva rady ONV v Trnave previedol podľa § 3 Vyhlášky ministerstva pôdohospodárstva
č. 158/59 Ú. v. nehnuteľnosti parc. č. 1127, 1175 zapísané vo vložke č. 595 na Československý štát
a tieto podľa § 7 ods. 2 vládneho nariadenia č. 81/1958 Zb. pridelil do operatívnej správy Štátneho

majetku n. p. Špačince v celosti. Ľudový súd v Trnave na základe uvedeného rozhodnutia povolil vklad
vlastníckeho práva pre Československý štát - operatívna správa Štátny majetok Špačince uznesením
Čd 2869/60 zo dňa 17.10.1960, ktoré uznesenie Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 14Co
431/61-7 zo dňa 29.05.1961 potvrdil. Z uvedeného vyplýva, že nesprávne je tvrdenie žalobcov a s
tým spojené poukazovanie na judikatúru, že pridelené pozemky boli právnym predchodcom žalobcov

odňaté na základe nulitného a právne neúčinného rozhodnutia správneho orgánu, resp. rozhodnutia
ONV zo dňa 10.09.1960, keďže odňatie prídelu neuskutočnil orgán na to oprávnený (odňať prídel
neboli oprávnené mestské a ani okresné národné výbory, ale iba Povereníctvo pôdohospodárstva a
pozemkovej reformy). Rozhodnutím zn. Pôd/8-9576/1960 zo dňa 10.09.1960 Odbor pôdohospodárstva
rady ONV v Trnave neodňal predmetné nehnuteľnosti (a ani žiadny výmer nezrušil), ale len previedol

už predtým skonfiškované nehnuteľnosti (poznámka konfiškácie je vo vložke č. 595 zapísaná pod Čd.
4044/49), teda Odbor pôdohospodárstva rady ONV v Trnave tu len postupoval v zmysle vtedy platných
právnych predpisov (§ 1, § 3 Vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva č. 158/1959 Ú. v.), preto aj
Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 14Co 431/61 -7 zo dňa 29.05.1961 uznesenie Ľudového súdu
v Trnave Čd. 2869/60 zo dňa 17.10.1960 potvrdil. Už v čase vydania uznesenia Čd 2869/60 zo dňa

17.10.1960, ktorým súd povolil vklad vlastníckeho práva pre Československý štát v správe Štátneho
majetku Špačince, právni predchodcovia žalobcov (E. J. st. s manželkou ako aj E. J. ml. s manželkou)
totouznesenienapadlisťažnosťouatvrdili,žetietonehnuteľnostiimbolipridelenéanebolikonfiškované.
Aj z uvedeného možno vyvodiť, keďže predmetnú sťažnosť podávali E. J. st. s manželkou ako aj E. J. ml.s manželkou, že žiadny prevod polovice nehnuteľností v zmysle zmluvy uzavretej medzi nimi v roku 1949
uskutočnený nebol. V PKV č. 595 však nie je o prídele žiadna zmienka, a to asi práve z dôvodu, že Výmer
č.II1129/48imžiadnenehnuteľnostizapísanévPKVč.595neprideľoval,aleprideľovalimnehnuteľnosti

zapísané v PKV č. 3973, ktorá však obsahovala len parc. č. 364 (dom popis. č. XXX s dvorom vo
vnútornom meste, P. ulica č. d. X); pre úplnosť súd uvádza, že táto parcela bola z PKV č. 595 na základe
kúpnopredajnej zmluvy 21.04.1947, Čd 3312, dňa 08.07.1947 vyčlenená a zapísaná do PKV č. 3973. V
tejto súvislosti je potrebné sa tiež vyjadriť k problematike Výmeru, ktorým mali byť sporné nehnuteľnosti
pridelené E. J. st., manž. B. rod. R., E. J. ml. a manž. V., rod. L., každému v 1. Súd v žiadnom prípade

nespochybňuje žalobcami uvádzanú judikatúru v tomto smere, teda nepochybne prídelový výmer má v
zmysle § 1 ods. 2 nariadenia 104/1946. Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej
podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR povahu verejnej
listiny,ktorápreukazujevlastníckeprávoprídelcukpridelenejpôdohospodárskejnehnuteľnosti.Výmerč.
II 1129/48 zo dňa 13.05.1948 bol vydaný orgánom na to oprávneným (Povereníctvom pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy) a obsahuje všetky prepísané náležitosti s výnimkou prídelovej ceny, čo by však

nezamedzilo jeho právotvorným účinkom. Podstatná vada, ktorú predmetný výmer obsahuje, je však
označenie neexistujúcich nehnuteľností, nakoľko v PKV č. 3973 nikdy neboli parc. č. 1127 a 1175
zapísané. V tejto súvislosti súd v zhode so žalobcami poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 Cdo 45/2008, teda v prípade Výmeru ide o prídelové rozhodnutie, ktoré má charakter verejnej
listiny, čoho dôsledkom bolo nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v ňom uvedeným, a

to napriek tomu, že Výmer neobsahuje určenie prídelovej ceny a predpokladá jej neskoršie určenie.
Vychádzajúc z uvedeného, teda ak výmer prideľuje neexistujúce nehnuteľnosti, nemohol ani založiť
vlastnícke právo prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam, a preto nebol (a ani nemohol byť) do PKV
č. 595 nikdy zapísaný ako titul nadobudnutia, ako už súd uviedol vyššie. Z týchto dôvodov je súd toho
názoru, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam až na

základe rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 28.04.1972 č. k. 13C/253/72-17, právoplatného dňa
12.07.1972. Z výsluchu právneho predchodcu žalobcov (E. J.) zo dňa 28.04.1972 v konaní vedenom
na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 13C/253/72, vyplýva, že on sporné nehnuteľnosti užíval od ich
kúpy od K. do roku 1952 a nakoľko nebol členom JRD, JRD to dalo do užívania Štátnych majetkov
v Špačinciach a časť týchto nehnuteľností, kde mali postavený dom i záhradu užívali do roku 1971,

keď predmetné nehnuteľnosti i dom im boli vykúpené. Z uvedeného vyplýva, že právni predchodcovia
žalobcov užívali sporné nehnuteľnosti, ktoré im mali byť pridelené Výmerom č. II 1129/48, 4 roky, teda
pred vydaním rozsudku č. k. 13C/253/72-17, nemohli nadobudnúť vlastnícke právo ani vydržaním (ani
keby boli v dobrej viere, že im boli pridelené nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. 595), teda nesplnili
by podmienku 10 ročnej doby podľa v tom čase platného zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník.

Z vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že právnym nástupcom Štátneho majetku n. p. Špačince
sa stal Semenársky štátny majetok n. p. Trnava, ktorý predmetné pozemky (časť parcely č. 1175 o
výmere 26.785 m2) previedol Hospodárskou zmluvou zo dňa 24.10.1969 (v. z. 376/70) do správy
Pozemných stavieb n. p. Trnava. Bez ohľadu na to, že rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa
28.04.1972 č. k. 13C/253/72-17 bol vydaný v rozpore s v tom čase účinným Občianskym zákonníkom

(ako na to správne poukazoval žalovaný - sporné pozemky nemohli tvoriť osobné vlastníctvo a ani
nemohli byť v osobnom užívaní), taktiež sa súd vôbec nezaoberal skutočnosťou, na základe čoho bolo
v roku 1960 vložené vlastnícke právo štátu, či mohli žalobcovia nadobudnúť vlastnícke právo aj od
rodičov žalobcu, atď., nebol nikdy zrušený, teda je záväzný. Rozsudok Okresného súdu Trnava č. k.
6C/118/71-7 zo dňa 29.03.1971 bol do evidencie nehnuteľností zaslaný dňa 15.12.1972 a zapísaný

na list vlastníctva č. XXXX pod vz. 15/72. V tom čase bol však tento rozsudok rozsudkom NS SR sp.
zn. 2Cz 6/1972 zo dňa 17.03.1972 zrušený a vrátený Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie, v
ktorom rozhodol rozsudkom zo dňa 28.04.1972 č. k. 13C/253/72-17, právoplatným dňa 12.07.1972
a určil, že nehnuteľnosti zapísané vo vložke 595 kat. úz. V. parc. č. 1127 a 1175 patria do BSM
právnych predchodcov žalobcov. List vlastníctva č. XXXX bol neskôr zrušený kvôli duplicitnému zápisu.

Ďalší návrh na zápis do listu vlastníctva zo dňa 30.08.1973 na základe rozsudku 6C/118/71-7 z
29.03.1971 podávali právni predchodcovia žalobcov dňa 03.09.1973 a bol zapísaný pod v. z. 384/73
do listu vlastníctva č. XXXX. Je nepochopiteľné prečo, ak teda sami právni predchodcovia žalobcov
podávali prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na zápis vlastníckeho práva parcely č. 1127
a parcely č. 1175 do listu vlastníctva, označovali zrušený rozsudok 6C/118/71 z 29.03.1971, keďže

mali jednoznačne vedomosť o rozsudku č. k. 13C/253/1972-17 zo dňa 28.04.1972, ktorý ich právny
zástupcaprevzaldňa23.06.1972.Návrhnazápisvlastníckehoprávnychpredchodcovžalobcovjepritom
datovaný viac ako rok po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku 13C/253/1972-17 zo dňa 28.04.1972.
Možno tak postupovali práve preto, že rozsudok zo dňa 28.04.1972 č. k. 13C/253/72-17, už popri tom,že neoznačoval výmeru pozemkov, neobsahoval ani ich označenie ako roľa v hone Weiszov (nakoľko
takéto označenie pôvodných pozemkov bolo uvedené výlučne len v pozemkovej knihe č. 595 pre
obec V.). Ani na základe rozsudku 13C/253/1972-17 zo dňa 28.04.1972 však právni predchodcovia

žalobcov neprevzali sporné nehnuteľnosti (ktoré už v tom čase boli zastavané) do užívania a ani sa
výkonu svojho vlastníckeho práva po tomto rozsudku nedomáhali. Naopak štát aj po tomto rozsudku so
spornými nehnuteľnosťami fakticky nakladal. Na základe Hospodárskej zmluvy č. 13-01/91-HK/Sá zo
dňa 19.12.1991 prešlo právo hospodárenia z Pozemných stavieb š.p., Vajanského ul. 2, Trnava, IČO:
153786 na Trnavské pozemné stavby š.p., Mikovíniho ul. Trnava, IČO: 00 687 537, k nehnuteľnostiam

v k. ú. V. zapísaným na LV č. XXX ako zastavané parcely o. i. par. č. 6513/1 o výmere 2 ha 1550
m2, par. č. 6513/2 o výmere 5.804 m2, par. č. 6513/3 o výmere 502 m2, par. č. 6513/4 o výmere 313
m2, parc. č. 6513/5 o výmere 33 m2, par. č. 6513/6 o výmere 30 m2, par. č. 6513/7 o výmere 41
m2, par. č. 6513/8 o výmere 111 m2, par. č. 6513/9 o výmere 158 m2, č. 6513/10 o výmere 139 m2,
pričom došlo k zrušeniu listu vlastníctva č. XXX, a pozemky boli naďalej zapísané na liste vlastníctva č.
XXXX. Rozhodnutím Ministerstva hospodárstva SR č. 219 zo dňa 18.12.1982 boli Trnavské pozemné

stavby, štátny podnik ku dňu 31.12.1992 zrušené a dňom 01.01.1993 vstúpili do likvidácie, v rámci
ktorej nadobudla vo verejnej súťaži celý majetok štátneho podniku (vrátane nehnuteľností zapísaných
na LV č. XXXX, kat. úz. V.) kúpnou zmluvou zo dňa 07.05.1993 (vklad povolený dňa 10.06.1993 pod V
848/93) spoločnosť STAVMET s.r.o., IČO: 31 414 451. Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že na
majetok spoločnosti STAVMET spol. s r.o. bol následne vyhlásený konkurz, pričom konkurzné konanie

prebiehalo na Okresnom súde Bratislava pod sp. zn. 4K/436/99. V konkurznom konaní boli pozemky
parc. č. 6513/1-10 na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 25.03.2002 pod č. V 625/02,
prevedené na spoločnosť P.P.Z. Consulting, a.s., IČO: 34 139 761, ktorá pozemky par. č. 6513/1, 9,
10, 25 kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený dňa 06.06.2002 pod č. V 1836/02, previedla na
žalovaného.

3. Je potrebné zdôrazniť, že reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom
obdobínaštátatočiužvprípadevyvlastnenia,aleboprevzatiabezprávnehodôvodu,pričomoprávnené
osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu
na to, akým spôsobom prešla vec na štát len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne

stanovené a za splnenia ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým
bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, lebo
reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisov úpravou špeciálnou. V prípadoch prevzatia
veci štátom v rozhodnom období by bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany podľa reštitučných
predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany

podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva.
Prostredníctvom prijatia reštitučných prepisov zákonodarca akceptoval skutočnosť, že v minulosti
dochádzalo k prevzatiu veci štátom bez právneho dôvodu, ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho
práva štátom, a na základe jeho vôle vyjadrenej v reštitučných predpisoch sa potom prevzatia veci bez
právneho dôvodu stal formálne právny titul nie pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik

nároku na vydanie veci a teda obnovu formálneho vlastníckeho práva.

4. Súd je toho názoru, že napriek (zjavne nezákonnému) rozsudku zo dňa 28.04.1972 č. k.
13C/253/72-17 právni predchodcovia žalobcov neboli ku dňu 21.06.1997 vlastníkmi sporných
nehnuteľností. Duplicita vlastníctva bola v katastrálnom operáte vyznačená až v roku 2010, resp. 2013

(Protokol o oprave chyby v katastrálnom operáte Správy katastra Trnava č. X 79/10 zo dňa 18.10.2010,
Rozhodnutie Správy katastra Trnava č. X 55/12 zo dňa 17.12.2012, právoplatné dňa 14.02.2013 -
až vtedy bol do LV č. XXXX ako titul nadobudnutia zapísaný rozsudok Okresného súdu Trnava č. k.
13C/253/72-17), teda rozsudok zo dňa 28.04.1972 č. k. 13C/253/72-17 nikdy nebol vyznačený ako titul
nadobudnutia vlastníctva v PKV č. 595 a následne ani na príslušných listoch vlastníctva (LV č. XXX,

XXXX) a tieto nehnuteľnosti sa aj po roku 1972 naďalej prevádzali (ich správa) medzi socialistickými
organizáciami, nakoľko v zmysle § 6 zák. č. 22/1964 Zb. boli údaje evidencie nehnuteľností záväzné
a boli aj podkladom pre spisovanie zmlúv a iných listín o nehnuteľnostiach. Počas celého obdobia
vystupoval ako vlastník štát, a teda nešlo o prevod vlastníctva, ale o prevod správy tohto majetku. Tieto
prevody správy majetku vo vlastníctve štátu nemožno považovať za neplatné, keďže boli realizované v

súlade s vtedajšou právnou úpravou (Hospodársky zákonník) a na podklade štátom vedenej evidencie
nehnuteľností, ktorá bola záväzná. Je zrejmé, že došlo k pochybeniu vtedajších úradov geodézie,
keď rozsudok č. k. 6C/118/71-7 zo dňa 29.03.1971 (nakoľko rozsudok č. k. 13C/253/72-17 zo dňa
28.04.1972 ako vyplýva z rozhodnutia č. X 55/12 zo dňa 17.12.2012, bol Správa katastra Trnavazaslaný až v roku 2012) nebol správne zapísaný do evidencie nehnuteľností, za čo však nemôže byť
sankcionovaný žalovaný. Samotní právni predchodcovia žalobcov si boli vedomí (ako to vyplýva zo
spisu sp .zn. 22S 9/92, ako aj sp. zn. 13C/253/1972) skutočnosti, že sporné nehnuteľnosti prešli na

štát a oni len požadovali za tieto pozemky náhradu. Je potrebné v prvom rade poukázať na to, že
reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom (akým je Občiansky zákonník) vo vzťahu špeciality.
Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam, kde existuje
špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, ak sa možno domáhať ochrany práva postupom
podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho; teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok

na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. V súlade s ustálenou judikatúrou,
oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho
práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 OZ a to ani formou určenia vlastníckeho
práva či už svojho, alebo svojho predchodcu podľa § 137 písm. c/ CSP, ak mohla žiadať o vydanie
veci podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno totiž obchádzať účel
a zmysel reštitučného zákonodarstva. Je však nepochybné, že právni predchodcovia žalobcov si dňa

28.11.1991 a 24.02.1992 uplatnili svoj reštitučný nárok v rámci prekluzívnej lehoty a požadovali finančnú
náhradu alebo pridelenie iného pozemku do vlastníctva za pozemky parc. č. 1127 a 1175 zapísané
na LV č. XXXX, ktoré bez ich súhlasu zastavali rôzne organizácie. Taktiež žiadali Trnavské pozemné
stavby, štátny podnik, Trnava, o vydanie nehnuteľností, resp. o vyplatenie finančnej náhrady za pozemky
zapísané na LV č. XXX, ktoré im odpovedali listom zo dňa 24.02.1992, že pozemky im nemôžu vydať,

nakoľko sú zastavané a finančnú náhradu im môže poskytnúť len štát. V rámci reštitučného konania
právnym predchodcom žalobcov Pozemkový úrad v Trnave Rozhodnutím č. PUr. 435/91 - J zo dňa
26.02.1992 nepriznal nárok na vydanie nehnuteľností a ani na náhradu za tieto nehnuteľnosti pričom
vychádzal z toho, že manželia J. listom vlastníctva č. XXXX preukázali, že pozemky parc. č. 1127 a 1175
sú v ich vlastníctve, teda nedošlo k naplneniu základnej podmienky uplatnenia zákona č. 229/91 Zb.,

a to prechodu vlastníctva na Československý štát alebo inú právnu právnickú osobu. Toto rozhodnutie
bolo Krajským súdom v Bratislave, rozsudkom č. k. 22S 9/92 - 12 zo dňa 15.04.1993, zrušené a
vec vrátená na ďalšie konanie, pričom tu súd zdôraznil, že vo vzťahu k Občianskemu zákonníku má
zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (č. 229/1991 Zb.)
postavenie zákona špeciálneho a na prvom mieste v rozsahu dotknutom zákonnom (§ 1 ods. 1,2)

sú predpisy tohto zákona a iba, ak ich niet, použijú sa všeobecné predpisy Občianskeho zákonníka.
V ďalšom konaní Obvodný pozemkový úrad v Trnave Rozhodnutím č. K2011/00023 dňa 24.03.2011
nepriznal právnym nástupcom po pôvodných vlastníkoch E. J. a V. J. vlastnícke právo a priznal právo
na náhradu za sporné pozemky. Toto rozhodnutie bolo rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
44Sp/57/2011 - 189 zo dňa 11.11.2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie s poukazom na

existujúcu duplicitu vlastníctva a nemožnosť Obvodného pozemkového úradu v Trnave rozhodnúť o
nepriznaní vlastníctva k tejto parcele a nevydaní oprávneným osobám, keďže takéto rozhodnutie patrí
doprávomocisúdu,akoajspoukazomnaprebiehajúcekonanieourčenievlastníckehoprávavtomčase
vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 37C/6/211. Naposledy vo veci reštitučných nárokov
právnych predchodcov žalobcov rozhodol Okresný úrad Trnava, pozemkový a lesný odbor, rozhodnutím

č. OU-TT-PLO-2014/00048 zo dňa 07.02.2014, ktorým konanie prerušil do vyriešenia predbežnej otázky
(vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam).

5. Súd je v danej veci toho názoru, že spoločnosť STAVMET s.r.o. ako kupujúci nadobudla vo verejnej
súťaži celý majetok predávajúceho Trnavských pozemných stavieb, štátny podnik v likvidácii, IČO:

00687537 (vrátane nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, kat. úz. V.) kúpnou zmluvou zo dňa
07.05.1993vdobrejviere,žepredávajúcitietonehnuteľnostivlastní,nakoľkobolnaLVč.XXXXzapísaný
ako vlastník. Aj podľa v tom čase účinného zákona o katastri nehnuteľností (§ 40 zákona SNR č.
266/1992 Zb.) boli údaje katastra o právnych vzťahoch záväzné a hodnoverné, ak nebol dokázaný opak.
Spoločnosť STAVMET spol. s r.o. sa teda povolením vkladu do katastra nehnuteľností dňa 10.06.1993

stala vlastníkom pozemkov, k čomu došlo ešte pred dňom úmrtia poručiteľky V. J.. V tejto súvislosti
bol teda namieste poukaz žalovaného na nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 549/2015 - 33 zo dňa
16.03.2016, nakoľko je zrejmé, že spoločnosť STAVMET, spol. s r.o. uzavrela kúpnu zmluvu, predmetom
ktorejbolprevodajspornýchnehnuteľnostísdôverouvurčitý-jejdruhoustranouprezentovanýskutkový
stav, ktorý bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a navyše ho potom aproboval

aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľností). Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov
súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od
princípov právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej
viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istýmsvojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Ak by aj súd zohľadnil
tvrdeniažalobcov,žespoločnosťSTAVMETs.r.o.,resp.jejkonateľpánE.Y.maliminimálneodroku1994
preukázateľnú vedomosť o skutočnostiach, ktoré spochybňovali vlastnícke právo spoločnosti STAVMET

spol. s r.o. k žalovaným nehnuteľnostiam, tieto boli v prejednávanej veci bez právneho významu, nakoľko
spoločnosť STAVMET spol. s r.o. nadobudla vlastnícke k sporným nehnuteľnostiam ešte v roku 1993.
Návrh žalobcov na výsluch svedka JUDr. E. V., ktorý v konaní pôvodne vedenom na Okresnom súde
Trnava pod sp. zn. 12C/182/1994 (v súčasnosti konanie vedené na Okresnom súde Senica pod sp. zn.
3C/474/2015) na základe plnomocenstva zo dňa 17.11.1994 spoločnosť STAVMET spol. s r.o. v tomto

konaní zastupoval, súd zamietol z dôvodu, že sa opakovane nepodarilo prítomnosť svedka zabezpečiť,
avšak s ohľadom na vyššie uvedené, by bolo vykonanie tohto dôkazu aj bez právneho významu.

6. Z vyššie rozvedených dôvodov súd žalobu zamietol, čo však vytvára predpoklad k tomu, aby bola
žalobcom v reštitučnom konaní priznaná náhrada alebo náhradné pozemky, teda takéto rozhodnutie im
žiadnu ujmu na ich právach spôsobiť nemôže.

7. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnému
žalovanému priznal plnú náhradu trov konania voči žalobcom.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa ust. § 365 ods.

1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Z bodu 64. napadnutého rozsudku vyplýva, že v zmysle právnej argumentácie súdu prvej

inštancie, právni predchodcovia žalobcov pozemky nadobudli do vlastníctva na základe rozsudku OS
Trnava zo dňa 28.4.1972 č. k. 13C/253/72- 17.

9. Ďalej súd prvej inštancie v bode 62. napadnutého rozsudku uvádza, že po vydaní rozsudku OS Trnava
zo dňa 28.4.1972 č. k. 13C/253/72- 17 o priznaní vlastníckeho práva, sa právni predchodcovia žalobcov

nedomáhali vydania pozemkov. V tejto súvislosti poukazujú na nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 4365/12,
kde Ústavný súd ČR výslovne potvrdil, že v prípade, ak vlastník pozemku nehájil svoje vlastnícke právo
v období neslobody do roku 1989, nemôže mu byť táto skutočnosť na ujmu, resp. táto skutočnosť nie je
spôsobilá privodiť stratu vlastníckeho práva. Právni predchodcovia žalobcov v danom období (roky 1973
-75) vyvinuli maximálne úsilie na to, aby boli ako vlastníci zapísaní aj v pozemkovej knihe. Tento zápis

do pozemkovej knihy bol v danom období aj vykonaný (ako duplicitný zápis), pričom v období neslobody
nebolo ďalej reálne možné, aby právnym predchodcom žalobcov boli pozemky aj reálne vydané (čo ale
v zmysle nálezu Ústavného súdu ČR I. ÚS 4365/12 nespôsobilo stratu vlastníckeho práva k pozemkom).
Čo sa týka ďalších skutočností uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, prvostupňový súd
opomenul jasne a presvedčivo vyjadriť a odvodniť dôvod, na základe ktorého vlastne zamietol žalobný

návrh. V bode 63. a 64. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie akoby uvádzal právny názor, podľa
ktoréhoprevzatiepozemkovštátombezprávnehodôvoduzakladávýlučnereštitučnýnárok(užbývalého
vlastníka), kde vlastník je oprávnený sa svojich nárokov následne domáhať už len v reštitučnom konaní.
Zamietol teda prvostupňový súd žalobný návrh z dôvodu, že predmetné pozemky boli v rozhodnom
období odňaté právnym predchodcom žalobcu bez právneho dôvodu, pričom uvedená skutočnosť má

zakladať výlučne reštitučný nárok, a teda žalobcovia nie sú oprávnení sa domáhať ochrany vlastníckeho
práva na všeobecnom súde ale výlučne na reštitučných orgánoch? Ak by sme tento názor prijali,
znamenalo by to v konečnom dôsledku vyvlastnenie bez akejkoľvek náhrady a tiež hrubé porušenie Čl.
20 Ústavy SR. Inými slovami by to totiž znamenalo odňatie možnosti domáhať sa svojho vlastníckeho
práva len preto, že daný majetok prevzal štát v období do 1.1.1990.

10. Účelom reštitučného zákonodarstva je zmiernenie zákonodarstva totalitného štátu v prípadoch, kedy
štát postupoval síce v súlade s vtedajšími právnymi predpismi, ale tieto predpisy boli v rozpore so
základnými zásadami demokratického štátu v oblasti ochrany vlastníckeho práva. Tu v rámci formálneho
právaidenajmäoplatnéaúčinnérozhodnutiaštátnychorgánov(ainéúkonyaprávneskutočnosti),ktoré

už nemôžu byť napadnuté akýmikoľvek riadnymi alebo opravnými prostriedkami, čiže prevod vlastnícke
práva na štát do 1.1.1990 je platný a účinný. V rámci reštitučného zákonodarstva po 1.1.1990 mohol
zákonodarca formou osobitného zákona vytvoriť systém mimoriadnych opravných prostriedkov voči
týmto rozhodnutiam, kde by sa oprávnené osoby domáhali zrušenia týchto rozhodnutí. Zákonodarcaale po 1.1.1990 vytvoril oveľa účinnejší systém nápravy majetkových krívd pred rokom 1989 (ktoré boli
uskutočnené v súlade s vtedajším zákonodarstvom), kedy bol zavedený systém reštitučného konania,
kedy sa vlastníci a ich právni nástupcovia (dedičia) môžu domáhať priameho vydania nehnuteľností,

vo vzťahu ku ktorým došlo k platnému a účinnému prevodu vlastníckeho práva na štát a socialistické
organizácie, a to aj bez zrušenia rozhodnutí štátnych orgánov, alebo zrušenia iných úkonov. Ak vydanie
pozemkov už nie je možné (najmä z dôvodu, že štát už nehnuteľnosti nevlastní, alebo sú zastavené
stavbami), oprávnenej osobe budú prevedené náhradné pozemky.

11. Na druhej strane je síce pravda, že medzi reštitučné tituly patrí aj prevzatie bez právneho dôvodu
(viď. § 3 ods.1 písm. o) zák. č. 530/2003 Z. z., § 6 ods.1 písm. p) zák. č. 229/1991 Zb.), ale to len v
prípade, ak po prevzatí pozemkov nastala (už spomínaná) právna skutočnosť, ktorá spôsobila stratu
vlastníckeho práva alebo prevod vlastníckeho práva a inú osobu.

12. Uvedené právne závery jednoznačne potvrdil aj Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 8Sžo/32/2009

(okrem mnohých ďalších rozhodnutí). V tejto veci bol uplatnený reštitučný nárok z titulu odňatia
pozemkov bez právneho dôvodu (rovnako ako v našom prípade), pričom rovnako ako v našom prípade
dokonca existovala zapísaná duplicita vlastníctva. Najvyšší súd SR tu potvrdil, že reštitučný orgán o
reštitučnom nároku nie je oprávnený v žiadnom prípade za daného stavu rozhodnúť, a konanie je
povinný prerušiť až do určenia, kto je vlastníkom pozemkov (t.j. do zosúladenia skutočného stavu s

právnym stavom), kde na rozhodnutie o tomto určení je príslušný výlučne len všeobecný civilný súd. Až
v prípade, ak by civilný súd rozhodol o vlastníkom práve štátu, reštitučný orgán je oprávnený pokračovať
v reštitučnom konaní a meritórne rozhodnúť.

13. V našom prípade ale uvedenú prejudiciálnu otázku reštitučný súd- Krajský súd v Trnave v

právoplatnom rozhodnutí 44Sp/57/2011- 89 už s konečnou platnosťou posúdil, keď nariadil reštitučnému
orgánu, aby reštitučné konanie prerušil až do rozhodnutia o predbežnej otázke, resp. do rozhodnutia
civilného súdu o vlastníckom práve žalobcov k pozemkom. Z uvedeného vyplýva, že v zmysle §
194 ods.2 CSP súd prvej inštancie v tomto konaní už uvedenú prejudiciálnu otázku nebol oprávnený
opätovne posúdiť, resp. sám riešiť, keďže o tejto otázke už rozhodli Krajský súd Trnava a Okresný

úrad Trnava ako reštitučné orgány, a zároveň bol výlučne povinný pri odôvodnení svojho rozhodnutia
vychádzať výlučne z právnych záverov reštitučných orgánov. K tomu napr. aj Civilný sporový poriadok-
Komentár, Edmund Horváth- Andrea Andrášiová, Wolters Kluwer, r. 2015, str. 435.

14. Pokiaľ čítame pozorne odôvodnenie napadnutého rozsudku, zistíme, že súd v prvej vete bodu

64. zároveň tvrdí, že cit: „Súd je toho názoru, že napriek (zjavne nezákonnému) rozsudku zo dňa
28.4.1972 č. k. 13C/253/72 -17 právni predchodcovia žalobcov neboli ku dňu 21.06.1997 vlastníkmi
sporných nehnuteľností." Na toto, ničím bližšie neodôvodnené konštatovanie prvostupňového súdu,
nadväzuje pojednanie o reštitučných predpisoch, resp. o vyznačenie nadobudnutia vlastníctva v
príslušnej evidencii, takže opakovane nie je jasné, z čoho prvostupňový súd vychádzal pri uvedení

takéhoto kategorického vyjadrenia. Navyše súd v bode 62. odôvodnenia považuje predmetný rozsudok
za záväzný a priznáva, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli vlastnícke právo na jeho základe.
V prípade ak by podľa súdu to, že rozsudok nebol zapísaný, malo znamenať, že právni predchodcovia
žalobcov sa nestali vlastníkmi, upozorňujeme, že v zmysle ak ide o nadobudnutie vlastníctva
rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak nie je určený,

dňom právoplatnosti rozhodnutia. V roku 1972 platil zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, v
ktorom nebolo ustanovené žiadne vkladové konanie, t.j. evidencia nehnuteľností nespôsobovala vznik
vlastníckehopráva.Dokoncaajvovzťahukzmluvámsavlastníckeprávonadobúdalonazákladezmluvy,
a nie rozhodnutím štátneho orgánu o vklade do pozemkovej knihy. Takýto argument preto znovu nemôže
obstáť.

15. V bode 65. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie potom stručne poukazuje na prelomové
rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015, ktoré potvrdzuje, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva
môže dôjsť len na základe dobromyseľnosti bez plynutia vydržacej lehoty. Ďalej je len veľmi stručne
uvedené, že spoločnosť STAVMET spol. s r.o. pozemky nadobudla v roku 1993 (čiže ešte pred začatím

konania sp. zn. 12C/182/1994), teda táto spoločnosť bola dobromyseľná, čo spôsobilo, že pozemky
nadobudla do vlastníctva už v roku 1993 (bez potreby plynutia vydržacej lehoty). Uvedené pôsobilo,
že ďalšie prevody pozemkov po roku realizoval už vlastník pozemkov, pričom strata dobromyseľnosti
STAVMET spol. s r.o. v roku 1994 na základe vedenia konania sp. zn. 12C/182/1994 je v tejto vecinepodstatná. Znamená teda uvedené, že súd mal zamietnuť žalobný návrh a vydať napadnutý rozsudok
nie z dôvodu, že žalobcovia neboli oprávnení sa domáhať ochrany vlastníckeho práva pred všeobecným
súdom (a teda mali riešiť vec výlučne v reštitučnom konaní) ale naopak z dôvodu, že odporca - spol.

STAVMET spol. s.r.o. sa stal vlastníkom na základe dobromyseľného nadobudnutia pozemkov ešte v
roku 1993?

16. Súd prvej inštancie v tomto prípade, znovu bez bližšieho objasnenia a náležitého odôvodnenia,
aplikoval retrospektívne pôsobenie hmotnoprávnej judikatúry, t.j. priamu aplikáciu aktuálnej judikatúry v

čase meritórneho rozhodovania na hmotnoprávne právne vzťahy, ktoré vznikli, alebo boli založené pred
dňom vydania, resp. zverejnenia danej judikatúry. Retrospektívne pôsobenie však nie je a ani nemôže
byť absolútne, a to v prípade, ak účastníci alebo strany konali v dobrej viere v platné právo (kde normy
platného práva boli jednoznačné), a najmä, ak nová judikatúra je v konečnom dôsledku v rozpore s
hmotným právom.

17. Odklony od absolútneho retrospektívneho pôsobenia judikatúry stanovil Ústavný súd ČR napr. v
konaníč.k.33Cdo199/2012,aleboneskôrvkonaníII.ÚS1955/15,kdeÚstavnýsúdČRpriamouviedol:
Výnimočnosť odchýlenia sa od incidenčnej retrospektívy pritom odráža realitu súkromnoprávneho
vzťahu, kde si zásadne zaslúži ochranu nie len dôvera jednej strany vo výklad práva podaný už
prekonanou judikatúrou, ale tiež oprávnené očakávania druhej strany v to, že pôvodne nesprávny výklad

práva už naďalej nebude aplikovaný na skoršie právne vzťahy.

18. Žalobcovia majú za to, že je jednoznačne daný dôvod, aby retrospektívne pôsobenie judikatúry
nebolo v ich prípade pripustené. Právni predchodcovia žalobcov sa prakticky okamžite začali domáhať
svojho vlastníckeho práva po skončení obdobia neslobody, pričom aj žaloba voči spoločnosti Trnavské

pozemné stavby, štátny podnik a STAVMET s.r.o. bola podaná v pomerne krátkej dobe po skončení
obdobia neslobody, keď právni predchodcovia žalobcov zistili, že tieto spoločnosti prakticky ignorujú ich
nároky.

19. Čo sa týka druhého predpokladu pre možnosť nepripustenia retrospektívneho pôsobenia judikatúry,

ani spoločnosť STAVMET s.r.o. nikdy nemohla mať dôvodné očakávania, že jej (zatiaľ nepotvrdená)
dobromyseľnosť môže bez ďalších skutočností (najmä bez uplynutia vydržacej lehoty) spôsobiť vznik
vlastníckeho práva, resp. nemohla mať žiadne oprávnené očakávania, že v tomto smere dôjde k zmene
judikatúry (keďže výklad zákona bol a stále je jednoznačný).

20. Aby právni predchodcovia žalobcov predišli ďalším prevodom pozemkov po podaní žaloby v konaní
č. k. 12C/182/1994, podali v danej veci návrh na vydanie predbežného opatrenia na zákaz prevodu
pozemkov na tretie osoby. Uvedeným predbežným opatrením (ak by bolo vydané) by súd zamedzil
ďalším súdnym konaniam (aj vrátane tohto konania), ale najmä možnosti, aby pozemky mohli do
vlastníctva nadobudnúť tretie osoby, resp. nevlastníci najmä z titulu vydržania. Okresný súd Trnava

predbežné opatrenie reálne vydal, čím dočasne poskytol ochranu pred prevodom pozemkov na tretie
osoby. Voči vydanému predbežnému opatreniu bol následne podaný opravný prostriedok. Pre toto
konanie je dôležité, že Krajský súd Trnava uznesením č. k. 3Co/15/1997 zo dňa 20.2.1997 návrh na
vydanie predbežného opatrenia v celom rozsahu zamietol. Je nepochybné, že Krajský súd Trnava pri
zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia vychádzal z platného práva. V čase zamietnutia

návrhu na vydanie predbežného opatrenia v konaní sp. zn. 12C/182/1994 totiž navrhovatelia neboli
vystavení tak značnému riziku, keďže v rámci ďalších prevodov by nadobúdatelia pozemkov vlastnícke
právo nadobudli až po uplynutí 10 ročnej vydržacej doby.

21. Ako už bolo uvedené, Ústavný súd SR vydal nález č. k. I. ÚS 549/2015 nie len bez akéhokoľvek

očakávania, ale dokonca v rozpore s platným právnymi predpismi, pričom zrejme z týchto dôvodov súdy
v niektorých prípadoch tento judikát stále výslovne ignorujú. Majú za to, že aj táto skutočnosť by mala byť
dôvodom pre nepripustenie retrospektívneho pôsobenia tohto nálezu Ústavného súdu SR v ich prípade.

22. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR v konaní 3 Cdo/233/2016 (ktorý bol vydaný dňa 26.1.2017, t.j.

10 mesiacov po vydaní sporného nálezu Ústavného súdu SR!): K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti
právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp.
zn. I. ÚS 50/2010. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre
potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá.Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého
odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda
ho ani nemohol ďalej platne previesť. V uvedenom judikáte Najvyššieho súdu (vydanom po judikatúre

Ústavného súdu na ktorú sa prvostupňový súd odvolával) sa Najvyšší súd priklonil na stranu platnej
právnej úpravy, ochrany vlastníctva a v neposlednom rade aj zdravého rozumu, pri aplikácii záverov
vyplývajúcich z judikatúry Ústavného súdu na reálny život. Opačný výklad by bez ďalšieho znamenal
legalizáciu faktického odňatia vlastníctva oprávnenému vlastníkovi, pričom na „odobrenie" takéhoto
postupu by malo stačiť aby nevlastník po krátkom čase danú vec previedol na tretiu dobromyseľnú

osobu, čím by automaticky zlegalizoval protiprávny stav. Je jasné, že platné právo takýto stav nikdy
nemôže akceptovať.

23. Na základe vyššie uvedeného je zároveň zrejmé, že napadnutý rozsudok je dokonca absolútne
nepreskúmateľnýprenedostatočné(resp.žiadne)odôvodnenievčastinadobudnutiavlastníckehopráva
spoločnosťou STAVMET s.r.o. (bod 65. napadnutého rozsudku). Ak už prvostupňový súd hypoteticky

zamietol žalobný návrh a vydal napadnutý rozsudok z dôvodu prezumovaného v bode 14. tohto
žalobného návrhu, mal sa tejto veci podrobne venovať a náležite ju odôvodniť. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku však absolútne nevyplýva, z akých úvah súd prvej inštancie vychádzal, keď bez
ďalšieho pripustil priamu retrospektívu nálezu Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 549/2015, a to s osobitným
zreteľom v prípade, keď tento nález stále nebol v odbornej súdnej praxi úplne akceptovaný. Ďalej z

odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, akým spôsobom a z akých dôvodov súd prvej inštancie
zohľadnil alebo nezohľadnil osobitné špecifiká prípadu uvedené v bode 18. až 20. tohto odvolania,
ktoré vychádzajú priamo z textu podanej žaloby, a ktoré mohli mať značný vplyv na nepripustenie
retrospektívy daného nálezu Ústavného súdu SR. Ako už bolo uvedené, toto nedostatočné odôvodnenie
a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku s najväčšou pravdepodobnosťou vyplýva z nesprávneho

pochopenia právnej úpravy odňatia bez právneho dôvodu v rámci reštitučného zákonodarstva.

24. Zároveň majú za to a tvrdia, že retrospektíva daného nálezu Ústavného súdu SR nemala byť súdom
prvej inštancie pripustená (čiže žalobe malo byť vyhovené), a to najmä z nasledovných dôvodov:

? dôvody uvedené v bode 18. až 20. odvolania úplne postačujú na aplikáciu nepripustenia
retrospektívneho pôsobenia nálezu Ústavného súdu SR,
? Ústavný súd SR nepodal „bežný" výklad právnej normy, ale podal výklad, ktorý z právnej normy
nemožno odvodiť, pričom tento nález po jeho vydaní v marci 2016 nebol z týchto dôvodov nikdy úplne
akceptovaný.

25. V neposlednom rade nemôže zostať nepovšimnutá ani skutočnosť, že ani samotný nález Ústavného
súdu SR nie je pri stanovení nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dobromyseľnosti úplne
absolútny, pričom uvádza nasledovné: V judikatúre ústavného súdu bola rovnako stanovená povinnosť
pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho

prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere
zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu nespravodlivosť druhej procesnej
strany. Čiže skutočnosti uvedené v bode 18. až 20. tohto odvolania mali byť zohľadnené aj z pohľadu
samotného nálezu Ústavného súdu SR, kde súd prvej inštancie tieto špecifiká opätovne nezohľadnil,
resp.ktýmtoskutočnostiamnepodalakékoľvekvysvetlenie,čolenzdôrazňujeúplnúnepreskúmateľnosť

napadnutého rozsudku.

26. Na základe uvedených skutočností majú za to, že súd prvej inštancie nebol oprávnený aplikovať
právne závery nálezu Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 549/2015 o dobromyseľnom nadobudnutí
vlastníckeho práva, a zároveň súd prvej inštancie úplne nesprávne posúdil prevzatie pozemkov štátom

bez právneho dôvodu.

27. Z uvedených dôvodov žalobcovia navrhujú, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie na základe
§ 388 CSP zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie, a žalovaného zaviaže na náhradu trov
odvolacieho konania alternatívne, ak odvolací súd vyhodnotí, že z dôvodu nedostatočného odôvodnenia

napadnutého rozsudku bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces, resp. ak odvolací súd z
akéhokoľvek iného dôvodu nerozhodne o zmene napadnutého rozsudku tak, že žalobcovi v plnom
rozsahu vyhovie a žalovaného zaviaže na náhradu trov konania, odvolaciemu súdu navrhujú, abynapadnutý rozsudok súlade s § 389 ods.1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, a žalovaného zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

28. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že spoločnosť STAVMET s.r.o. sa povolením
vkladu do katastra nehnuteľností dňa 10.6.1993 stala vlastníkom pozemkov, k čomu došlo ešte pred
dňom úmrtia poručiteľky V. J.. V tejto súvislosti bol teda na mieste poukaz žalovaného na nález
Ústavného súdu SR č. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016, nakoľko je zrejmé, že spoločnosť
STAVMET, spol. s r.o. uzavrela kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod sporných nehnuteľností s

dôverou určitý -jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav, ktorý bol potvrdený údajmi z verejnej
štátom vedenej evidencie nehnuteľností a navyše ho potom aproboval aj príslušný orgán verejnej správy
- moci (kataster nehnuteľností). Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov
je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípov právneho štátu.
Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná
široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol istým svojím vlastníctvom, čo by bolo

v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Ak by aj súd zohľadnil tvrdenie žalobcov, že konateľ,
spoločnosti STAVMET, spol. s.r.o. Ing. E. Y. mal minimálne od roku 1994 preukázateľnú vedomosť o
skutočnostiach, ktoré spochybňovali vlastnícke právo spoločnosti STAVMET, spol. s r. o. k žalovaným
nehnuteľnostiam, tieto boli v prejednávanej veci bez právneho významu, nakoľko spoločnosť STAVMET,
spol. s r. o. nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam ešte v roku 1993.

29. Právny predchodca žalovaného spoločnosť STAVMET s.r.o., odkúpila od spoločnosti TRNAVSKÉ
POZEMNÉ STAVBY, štátny podnik v likvidácii (okrem iného majetku) nehnuteľnosti, nachádzajúce sa k.
ú. V., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, teda všetky nehnuteľnosti - zastavané plochy (nie ornú pôdu)
a stavby zapísané na tomto liste vlastníctva (v spise sa nachádza kúpna zmluva aj list vlastníctva) :

v areáli panelárne: parcela č.6513/1 0 výmere dvor 2 ha 1550 m2, č. 6513/2 zastavaná plocha o výmere
5804 m2, č. 6513/3 zastavaná plocha o výmere 502 m2, č. 6513/4 zastavaná plocha o výmere 313 m2,
č. 6513/5 zastavaná plocha o výmere 33 m2, č. 6513/6 zastavaná plocha o výmere 30 m2, č. 6513/7
0 výmere 41 m2, č. 6513/8 zastavaná plocha o výmere 111 m2, č.6513/9 zastavaná plocha o výmere
158 m2, č. 6513/10 zastavaná plocha o výmere 139 m2 a stavby na nich postavené - výrobná hala s

prístavbami postavená na parcele ě. 6513/2,administratívna budova postavená na parcele č. 6513/3,
vrátnica na č.6513/5, regulačná stanica na č. 6513/6, sklad olejov na č. 6513/7, sklad olejov na č. 6513/8,
plechový sklad na č. 6513/9 a plechový sklad na č. 6513/10, v areáli betonárne: pozemky zapísané na
LV č. XXXX pre k. ú. V., parcela č. 6511/14, dvor o výmere 12.002 m2, parcela č. 6511/38 - zastavaná
plocha 12 m2, č. 6511/39 - zastavaná plocha o výmere 123 m2, č. 6511/40 - zastavaná plocha o výmere

226 m2, č. 6511/55 - zastavaná plocha o výmere 219 m2 a stavby na nich postavené - kotolňa s dielňou
a betonáreň postavená na č. 6511/14, mostová váha na č. 6511/38 a č. 6511/14, maltáreň č. 6511/40,
montovaná ubytovňa na č. 6511/55, v areáli závodu I. : pozemky zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. V.,
parcela č. 6511/9 - dvor o výmere 14.168 m2, parcela č. 6511/65 - zastavaná plocha o výmere 776 m2,
parcela č.6511/66 - zastavaná plocha o výmere 724 m2, parcela č. 6511/67 - zastavaná plocha o výmere

416 m2, parcela č. 6511/68 - zastavaná plocha o výmere 126 m2 a parcela č.6511/69 - zastavaná plocha
o výmere 1.272 m2 a stavby na nich postavené - sklad hutného materiálu na č. 6511/65, budova dielní
na č. 6511/66, administratívna budova na č. 6511/67, vrátnica na č. 6511/68.

30. Spoločnosť STAVMET s.r.o. ako nadobúdateľ odkúpila nehnuteľnosti v dobrej viere, že Trnavské

pozemné stavby š.p. v likvidácii, ktoré mali zapísané nehnuteľnosti na liste vlastníctva č. XXXX ako
zastavané plochy ( paneláreň a betonáreň a ďalšie), tieto nehnuteľnosti vlastnia a že tieto odkupuje
vo verejnej súťaži od vlastníka zapísaného na liste vlastníctva. Spoločnosť STAVMET spol. s r.o.
sa povolením vkladu stala právoplatným vlastníkom pozemkov. Spoločnosť STAVMET spol. s r.o.
nadobudla vlastníctvo k pozemkom pred dňom úmrtia poručiteľov, ktorých sa určenie vlastníctva týka.

To znamená, že v čase smrti poručiteľov, títo poručitelia už neboli vlastníkmi nehnuteľností.

31. Pri prevode majetku štátu na štátny podnik išlo o faktickú zmenu (presun) správy štátneho podniku
zo štátu, resp. z jednej štátnej organizácie na druhú, takže túto zmenu správy nemožno sankcionovať
absolútnou neplatnosťou pre rozpor s právnou zásadou „Nemo plus iuris". Z ustanovenia § 761 ods.

1 Obchodného zákonníka vyplýva, že právo hospodárenia štátnych organizácií s majetkom štátu
sa spravovalo dovtedajšími predpismi vrátane § 64, § 65 a § 72 až 74b/ Zákona č. 109/1964 Zb.
Hospodársky zákonník a to až do doby vydania novej zákonnej úpravy. Pritom na štátne podniky sa
vzťahoval z Hospodárskeho zákonníka §64, z ktorého vyplývalo, že štátne organizácie mali k veciam vovlastníctve štátu právo hospodárenia. Od štátneho podniku vo verejnej súťaži nadobudla celý majetok
spoločnosť STAVMET spol. s .r.o. kúpnou zmluvou z 10.6.1993 s povolením vkladu do príslušného
katastra nehnuteľností v dobrej viere, že odkupuje majetok vo verejnej súťaži od vlastníka a v dôvere k

predkladaným vlastníckym dokladom- listom vlastníctva štátom vedenej evidencie.

32. Československý štát sporné pozemky nadobudol v roku 1960 nasledovne:
Rozhodnutím Odboru pôdohospodárstva rady ONV v Trnava č. Pôd/8-9576/60 sa vlastníkom parciel
č. 1127 a 1175 stal Československý štát a vložilo sa štátu vlastnícke právo titulom výkupu, v správe

Štátny majetok, š.p. Špačince a výmera parcely č. 1175 sa znížila na 76603 m2. Od tejto doby vykonával
vlastnícke právo štát. Okresný súd v Trnave č. k. č. d. 2869/60, zo dňa 1 7.10.1960 povolil vklad
vlastníckeho práva vo vložke č. 595 kat. úz V. pre Čsl. Štát - operatívne správa Štátny majetok Špačince.
Krajský súd v Bratislave potvrdil toto rozhodnutie prvostupňového Okresného súdu v Trnave Uznesením
č. k. 14 Co 431/61, zo dňa 29.5.1961. Týmto bol právoplatne ako vlastník nehnuteľností vo vložke č.
595 zapísaný Československý štát.

33. Ako už uvádzali vo vyjadreniach právna predchodkyňa žalobcov V. J. si uplatnila reštitučný nárok
na Pozemkovom úrade v Trnave a to nárok na vydanie pozemkov č. 1127 a č. 1175 vedených v
pozemnoknižnej vložke č. 595 k. ú V., z dôvodu, že pozemky prešli na štát alebo inú právnickú osobu
v dôsledku odňatia bez právneho dôvodu.

34. Uplatnenému nároku v prvom rozhodnutí nebolo vyhovené a Žiadosťou o preskúmanie sa zaoberal
Krajský súd v Bratislave v správnom konaní č.k.22S 9/92 a rozhodol Rozsudkom č. k. 22S 9/92 zo
dňa 15.4.1993. Na konaní oboznámil napadnuté rozhodnutie Pozemkového úradu a rozhodol tak, že
rozhodnutie Pozemkového úradu v Trnave zo dňa 26.2.1992 č. PUr. 435/91-J zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

35. Krajský súd v Bratislave svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že (str. 3 rozsudku )„v ods. 1 § 6 zákona
č. 229/1991 Zb slovo „ prešli" na štát nemusí znamenať vznik vlastníctva štátu alebo inej právnickej
osoby, nadväzuje slovo „ drží" v ustanovení § 5 zák. č. 229/1991 Zb. v znení zák. č. 93/1992 Zb. Z obratu

„nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú osobu" teda možno vyrozumieť, že ním vzhľadom
na jeho mnohoznačnosť možno zahrnúť ako prechod vlastníctva, tak aj zmocnenie sa držby bez ohľadu
na to, či bola oprávnená alebo nie, je možné, aby to bola len púha okupácia - prevzatie veci bez právneho
dôvodu. ( Str.4 Rozsudku posledný odsek) " Keďže pozemkový úrad pri svojom rozhodovaní vychádzal
z právneho názoru, že pozemok možno vydať len za predpokladu, že prešiel do vlastníctva štátu alebo

inej právnickej organizácie a z tohto dôvodu nepriznal navrhovateľom nárok na vydanie nehnuteľnosti,
ani prevodu náhradného pozemku ani finančnej náhrady, krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil a
vec vrátil na ďalšie konanie pozemkovému úradu. (Str. 5 Rozsudku druhý odsek) „Úlohou pozemkového
úradu v ďalšom konaní bude vec znovu prejednať z hľadiska ust. §6 ods. 1 písm. p/, §11 ods. 1,2 príp.
§ 16 zák č. 229/1991 Zb. v znení zák. č. 93/1992 Zb. a až potom vo veci rozhodnúť pričom je viazaný

právnym názorom súdu / § 250 r O.s.p."

36. Z uvedeného vyplýva, že Krajský súd v Bratislave potvrdil dôvodnosť reštitučného nároku právnych
predchodcov žalobcov k pozemkom.

37. Žalobcovia v podanom odvolaní tvrdia, že v ďalšom správnom konaní na Krajskom súde v Trnave
č. k. 44Sp/57/2011, súd posúdil prejudiciálnu otázku vlastníctva žalobcov. S uvedeným tvrdením
žalobcov nesúhlasí, pretože v správnom konaní súdy posudzujú postupy a zákonnosť rozhodnutí
správnych orgánov, nerozhodujú v občianskych veciach určenia vlastníckeho práva resp. neposudzujú
prejudiciálnu otázku vlastníckeho práva. Krajský súd v označenom rozsudku uviedol na str. 10

(predposledný odsek) „Odporca (správny orgán), ani žiadny z pribratých účastníkov nepopieraj tú
skutočnosť, že navrhovatelia (žalobcovia) sú oprávnenými osobami v zmysle zákona č. 229/1991 Zb., čo
konštatuje vo svojom rozhodnutí aj samotný odporca, avšak spornou len otázka navrátenia reštitučných
pozemkov právnym nástupcom pôvodných vlastníkov. K tejto otázke súd poznamenáva, že vzhľadom na
to,žepredmetnépozemkyniesúvsúčasnejdobevovlastníctvepovinnejosoby,súzastavanéaneslúžia

na poľnohospodársku výrobu, je otázka práva ba náhrady za tieto pozemky ako to vyslovil správny orgán
vo svojom rozhodnutí vyriešená správne. „Súd zrušil rozhodnutie správneho orgánu s poukazom na
súdomriešenúotázkuurčeniavlastníckehoprávavkonanínaOkresnomsúdevTrnaveč.k.37C6/2011,ktoré konanie prebiehalo v čase, keď správny orgán už druhýkrát rozhodoval o reštitučnom nároku, preto
mal správny orgán prerušiť konania do rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva.

38. Reštitučný nárok bol právnou predchodkyňou žalobcov správne uplatnený a zapísaná duplicita
nevyvracia reštitučný nárok z dôvodu faktickej okupácie pozemkov Československým štátom. Právna
predchodkyňa žalobcov si uplatnila reštitučný nárok, o ktorom naposledy v zmysle právneho názoru
Krajského súdu v Bratislave 22S 9/92 rozhodol Obvodný pozemkový úrad v Trnave č. k. K 2011/00023
a dedičom poručiteľov ako oprávneným osobám v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. priznal právo na

náhradu za pozemky formou náhradných pozemkov, pretože pôvodné pozemky nebolo možné vydať
(nie sú ornou pôdou a sú zastavané stavbami) a ktorých časti sú predmetom tohto konania, pretože
pozemky vlastnili právnické a fyzické osoby a pozemky boli zastavané stavbami. V priebehu správneho
konania žalobcovia podali paralelne žalobu o určenie vlastníckeho práva (určenie, že pozemky patria do
dedičstva po poručiteľoch), preto bol KS v Trnave v správnom konaní toho názoru, že treba rozhodnutie
správneho orgánu zrušiť a konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia súdu o určení, či pozemky

patria do dedičstva po poručiteľoch. Týmto rozhodnutím však neriešil prejudiciálnu otázku vlastníckeho
práva ako to tvrdia žalobcovia v odvolaní.

39.PoručiteľkaV.J.vreštitučnomkonanížiadalavydaťnehnuteľnostivzmyslereštitučnýchpredpisovod
Trnavských pozemných stavieb, štátny podnik Trnava (predtým Pozemné stavby n.p.), ktorá právnická

osoba jej listom zo dňa 24.2.1992 už ako vlastník odpovedala, že pozemky sú zastavané a nie je možné
ichvydaťavzmysle§11ods.1písm.c)zákonač.229/91Zb.asútudanézákonnéprekážkynavydanie.

40. Žalobcovia zdôvodňovali svoju žalobu o určenie nadobúdacím titulom k pozemkom a to: Rozsudok
č. 6 C 118/71 zo dňa 1 6.5.1971 Okresného súdu Trnava, v ktorom súd určil, že nehnuteľnosti zapísané

na LV č. XXX kat. úz. V. parc. č. 1127 rola v hone Weislov a parc. č. 1175 v hone Weislov patria do
bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľov právnych predchodcov žalobcov (v rozsudku označené
pozemky v čase rozhodovania už neboli ornou pôdou a boli vyvlastnené a zastavované stavbami, v
rozsudku nie sú uvedené výmery pozemkov a ani podiely navrhovateľov, výrok rozsudku je neurčitý).
Citovaný Rozsudok 6 C 118/71 zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom č. k. 2 Cz5/72, zo

dňa 23.3.1972, v ktorom súd konštatoval, že Rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 6C/118/71 bol
porušený zákon.

41. Avšak aj nadobúdací titul Rozsudok Okresného súdu v Trnave, 13 C 253/72 -17 právoplatný dňa
12.07.1972 - č. z. 1893/02-1163/13, ktorý bol zapísaný v katastri ako titul duplicity na listy vlastníctva

až v roku 2013 (do tejto doby ho žalobcovia nikomu nepredložili), obsahujte tie isté pochybenia ako
rozsudok, ktorý bol zrušený, lebo hoci sa vlastníctvo určilo k ornej pôde (v rozsudku už nie je uvedená
pozemnoknižná vložka), v tom čase boli pozemky zastavané priemyselnými stavbami vo vlastníctve
štátu, preto nemohli právni predchodcovia žalobcov ani fakticky vstúpiť do užívania pozemkov ornej
pôdy. Na str. 3 citovaného rozsudku č. 13C253/72 v poslednom odsekuje uvedené, že, naliehavý právny

záujem je daný, pretože na súde prebieha spor, nakoľko navrhovateľom boli predmetné nehnuteľnosti
vyvlastnené a spor sa týka vyplatenia náhrady za vyvlastnenie." Rozsudok OS Trnava ě. 13 C 253/72 z
28.4.1972,potomakobolavecvrátenáRozsudkomNajvyššiehosúduSRč.k.205/72,prenezákonnosť
Rozsudku ě. 6C118/71, ktorým bol porušený zákon, rovnako vykazuje vážne právne vady, ohľadne
označenia pozemkov, výmery pozemkov, podielov navrhovateľov, titulu nadobudnutia aj naliehavého

právneho záujmu. V zmysle platných predpisov Občianskeho zákonníka ě. 40/1964 Zb. účinného do
roku 1982, teda v čase rozhodovania súdu nebolo možné určiť vlastníctvo, resp. vlastnícke právo k
pozemkom - ornej pôde, pretože tieto nemohli tvoriť osobné vlastníctvo a ani nemohli byť v osobnom
užívaní. Občiansky zákonník v danom čase nepoznal ani možnosť nadobudnúť vlastníctvo vydržaním.
Napriek vydanému rozsudku právni predchodcovia žalobcov, nemohli vstúpiť a ani nevstúpili do užívania

pozemkov, ktoré už neboli ornou pôdou, ale zastavanými plochami s priemyselnými stavbami. Pozemky
im neboli po vynesení rozsudku vydané lebo už netvorili a nemohli tvoriť osobné vlastníctvo. Pôvodní
vlastníci boli zbavení vlastníckeho práva, pozemkov sa ani nedomáhali, pretože ich úmyslom bolo ako je
uvedené v rozsudku ě. 13C253/72 str.3 získať vyplatenie finančnej náhrady za vyvlastňované pozemky.

42. Po nadobudnutí právoplatnosti Rozsudku 13C 253/72 z 28.4.1972 nežiadali a neprevzali
nehnuteľnosti do svojho faktického vlastníctva, resp. užívania, a naďalej Československý štát fakticky
okupoval pozemky. V Pozemkovej knihe vo vložke č. 595 nebola zmena vlastníka poznačená a naďalejtam bol vlastník predmetných nehnuteľností evidovaný Čs. štát. Pozemnoknižná vložka č. 595 nebola
ani uzavretá.

43. Rozsudok OS Trnava č. 13 C 253/72 z 28.4.1972 ako titul vlastníctva bol na listy vlastníctva zapísaný
až v roku 2013.

44. Žalobcovia tvrdia, že majú naliehavý právny záujem na opätovnom autoritatívnom rozhodnutí
súdu, pretože „prvšie autoritatívne rozhodnutie ako verejná listina, nebolo evidenciou nehnuteľností

dostatočne rešpektované a z toho dôvodu nemohlo byt' rešpektované ani v evidencii nehnuteľností
zapísaným vlastníkom Československým štátom a socialistickými organizáciami, ktoré nehnuteľnosťami
disponovali a odčleňovali jednotlivé výmery." Týmto vyjadrením žalobcovia potvrdzujú, že došlo
k faktickej okupácii štátom a socialistickými organizáciami, ktoré nehnuteľnosťami disponovali a
hospodárskymi zmluvami odčleňovali jednotlivé výmery za účelom výstavby v priemyselnom areáli. K
nadobudnutia vlastníckeho práva štátom došlo pri splnení vtedy zákonom stanoveného postupu.

45. Z uvedených skutočností vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov boli zbavení vlastníckeho práva
k parcelám č. 1127 a č. 1175 a ani po vydaní nezákonného rozsudku č. 13C 253/72 im pozemky
neboli vrátené a, resp. ani podľa platných predpisov nemohli byť vydané do osobného vlastníctva a
štát sa naďalej správal ako vlastník pozemkov, t.j. boli zbavení vlastníctva a ich nárok je predmetom

úpravy § 6 ods.1 písm. a) zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemumajetku.Anitohočasuniejemožnépôvodnépozemky(ornúpôdu)vydať,pretože
sú od sedemdesiatych rokov minulého storočia zastavané stavbami. Žalobcom neboli vydané pozemky
v reštitučnom konaní, lebo tieto nebolo možné vydať, v zmysle § 11 zákona ě. 229/1991 Zb, čo však
nespochybňuje ich právo na náhradu alebo náhradné pozemky, tak ako rozhodol Obvodný pozemkový

úrad v Trnave.

46. Otázkou kolízie ústavných hodnôt sa zaoberal aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015
zo dňa 16. marca 2016, v ktorom uviedol, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je
treba postaviť' na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníctva

k nehnuteľnosti novým vlastníkom na základe jeho dobrej v viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej
kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej
viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp vlastníckeho práva
pôvodného vlastníka. V súvislosti s uvedeným nálezom sa nestotožňuje s názorom žalobcov, že súd
aplikoval retrospektívne pôsobenie hmotnoprávnej judikatúry. Predmetný ústavný nález sa zaoberal

otázkou kolízie ústavných hodnôt, na ktorú skutočnosť, poukázal, pretože sa zaoberal obdobnou vecou
atokolíziouochranydobrejvieryvaktyštátu(aprávnejistotyvdemokratickomprávnomštáte)aprincípu
ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka.

47. V danej veci možno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp

všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných
práv ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovacieho prípadu.

48. Pri posudzovaní kolízie týchto ústavných hodnôt v tomto konkrétnom prípade okresný súd zohľadnil
svoj záver, že právny predchodca žalovaného nadobudol nehnuteľnosti v dobrej viere a dôvere v akty

štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte a že u pôvodného vlastníka (žalobcov a ich
právnych predchodcov) predmetné nehnuteľnosti mali byť predmetom reštitúcie. Žalobcovia nepredložili
dôkaz a nenavrhli ani vykonať dôkaz, ktorý by preukazoval, že právny predchodca žalovaného
spoločnosť STAVMET s.r.o. by nemala dobrú vieru v hodnovernosť údajov pri nadobúdaní majetku vo
verejnej súťaži v roku 1993.

49. Účelom reštitučných zákonov je zmiernenie majetkových a iných krívd, ktorými ich v rozhodujúcom
období od 25.2.1948 do 1.3.1990 teda v pomerne dlhom období perzekúcie a neslobody, pričom v
mnohých prípadoch došlo k týmto majetkovým krivdám a za použitia právnych predpisov, ktoré možno
len ťažko nazvať „ právnymi". Reštitučné zákony z obdobia po roku 1989 otvorili pre oprávnené

osoby priestor na to, aby sa domáhali svojich práv k majetkom a vlastníctvu. Reštitučné predpisy mali
zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť pristúpila aspoň k čiastočnému zmierneniu majetkových krívd
ainýchkrívd,spočívajúcichvporušovanívšeobecneuznávanýchľudskýchprávaslobôdzostranyštátu.Štát a jeho orgány sú teda povinné postupovať obzvlášť v konaní podľa týchto predpisov a v súlade so
zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach by mala byt' kompenzovaná.

50. Žalobcovia fakticky stratili vlastníctvo k ornej pôde v rozhodujúcom období od 25. februára 1948 do 1.
januára 1990, pretože štát pozemky na základe vlastníctva vyznačeného v pozemkovej knihe postupne
zastaval stavbami, fakticky okupoval a disponoval nimi ako so svojimi. Od štátu majetok nadobudol
Nadobúdateľ v dobrej viere (spoločnosť STAVMET spol. s r.o. právny predchodca žalovaného). Je toho
názoru, že Nadobúdateľ nemá niesť vyššie riziko, pretože tento v roku 1993 nebol schopný sa nijako

dozvedieť o tom ako vec opustila vlastníkovu sféru (právnych predchodcov žalobcov) a dostala sa
na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní a postupu štátu
pri delimitácii majetku a nadobudnutí majetku novým vlastníkom (nadobúdateľom) vo verejnej súťaži
a preukazovaním vlastníctva prevodcu platnou evidenciou nehnuteľností. (v obdobnej veci uvedené
uviedol KS Nitra v Rozsudku č. k. 960/778/2014, zo dňa 1 1.5.2017). Súd správne rozhodol, keď
žalobuzamietol.Právninástupcoviaporučiteľovnestrácajúvšaksvojreštitučnýnárokapoprávoplatnom

skončení tejto veci môže správny orgán pokračovať v reštitučnom konaní a priznať oprávneným
osobám nárok (ako už rozhodol) na náhradné pozemky, čím bude obom stranám (účastníkom konania)
poskytnutá rovnaká ochrana a bude naplnený princíp spravodlivosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
navrhujú, by odvolací súd prvostupňový rozsudok potvrdil.

51. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia. Uviedli, že naďalej a v plnom rozsahu trvajú na
dôvodoch uvedených v odvolaní podanom voči Rozsudku Okresného súdu v Galante č. k. 5C/783/2015,
zo dňa 4.2.2019 (ďalej len „Napadnutý rozsudok").

52. V nimi posudzovanom prípade nemožno vôbec o nedbalosti vlastníkov uvažovať, ako preukázali vo

vyjadrení zo dňa 14.4.2014. Pre úplnosť len opakujú, že čo sa týka opakovane namietaných skutočností,
že právni predchodcovia žalobcov sa v období pred rokom 1989 nedomáhali vydania nehnuteľností,
cit. "Nemožno preto spravodlivo a rozumne vytýkať, že sťažovateľka rezignovala na obranu svojho
majetku, nachádzajúcom sa vtedy v užívaní totalitného štátu. Iná vec je potom aktivita či pasivita po páde
totalitného režimu po roku 1989." (Rozhodnutie ÚS ČR, sp. Zn. I. ÚS 4362/12). Čo sa týka obdobia po

roku 1989, právni predchodcovia žalobcov sa svojho vlastníckeho práva domáhali prakticky okamžite,
a to už v r. 1990, listom doručeným Trnavským pozemných stavbám (TPZ), a zároveň dali vypracovať
Identifikáciu parciel na Katastrálnom úrade, aby bol jasné, ku ktorým pozemkom majú vlastnícke právo
(kópia listu TPZ, ako aj Identifikácie parciel je súčasťou súdneho spisu). To, že právni predchodcovia
žalobcovpodalivroku1991/2ajnávrhnazačatiereštitučnéhokonania,nazákladeinštrukciíobdržaných

aj od protistrán, od ktorých žiadali vydanie pozemkov, bolo spôsobené neznalosťou právnych predpisov,
čo je cca rok po páde totalitného režimu absolútne pochopiteľné.

53. Ak chceme vôbec uvažovať o nejakej spravodlivosti, z ktorej vychádza predmetný Nález ÚS, táto
skutočnosť nemôže byť právnym predchodcom žalobcov, resp. žalobcom na ťarchu. Naopak, uvedené

začatiereštitučnéhokonaniavspojeníslistamiužívateľompozemkov,vypracovanímIdentifikácieparciel
a následného podania žalobného návrhu (viď nižšie) možno považovať až za extrémne aktívny prístup k
znovuzískaniusvojhovlastníckehopráva,akberiemedoúvahyvšeobecnúúroveňprávnehopovedomia,
osobitne ohľadne povahy a ochrany súkromného vlastníctva v tej dobe.

54. Zároveň si dovoľujú upozorniť, že nález ÚS vychádza z ochrany spravodlivosti, resp.
dobromyseľných práv vlastníkov, pred do očí bijúcou nespravodlivosťou, ako sa môžeme dočítať v
odôvodnení Nálezu ÚS, pričom práve v tejto súvislosti chráni dobrú vieru tretích osôb. Opakovane
si dovoľujú upozorniť na skutočnosť, že pán E. Y., teda štatutárny zástupca spoločnosti STAVMET,
s.r.o., ktorá bola zažalovaná od r. 1994 a minimálne od tohto roku bola nedobromyseľná, je zároveň

konateľom žalovaného a bol ním aj v čase kúpy nehnuteľností. Žalovaný preto podľa jeho názoru
nebol a nikdy nemohol byť, dobromyseľný. V nimi posudzovanom prípade preto ochranu „spravodlivosti"
odvodzujú výlučne od nadobudnutia predmetných nehnuteľností spoločnosťou STAVMET, s.r.o. Ak sa
pozrieme na prípad vo svetle týchto skutkových okolností, je jasné, že Nález ÚS, ktorý pripúšťa výnimky
v zmysle ochrany spravodlivosti, dobrej viery nadobúdateľa pred nedbalým vlastníkom, a tým aj princípu

materiálneho právneho štátu, nemôže byť nikdy aplikovateľný na ich prípad! Žalovaný podľa jeho názoru
muselmaťvčasenadobudnutianehnuteľnostivedomosťotom,žeprebiehasúdnyspor,žejekdispozícii
rozsudok priznávajúci vlastnícke právo k nehnuteľnostiam právnym predchodcom žalobcov.55. V neposlednom rade si v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva na dobromyseľnosti a prelomenia
zásady nemo plus iuris, dovoľujú opakovane upozorniť na rozsudok Najvyššieho súdu v konaní 3
Cdo/233/2016, vydaný dňa 26.1.2017, a teda 10 mesiacov po vydaní sporného Nálezu ÚS, v zmysle

ktorého Najvyšší súd stále zotrváva na až pozoruhodne rigidnej ochrane zásady nemo plus juris, z
ktorej nepripúšťa iné ako zákonom výslovne stanovené výnimky a výslovne uvádza, že platné právo
neposkytuje žiadny základ na jej prelomenie.

56. Vzhľadom na to, že v odôvodnení Napadnutého rozsudku absentuje akákoľvek úvaha ohľadne

bližšieho zdôvodnenia aplikácie princípu dobrej viery na predmetný prípad, nedokážu určiť na základe
čoho prvostupňový súd úplne ignoroval rozhodovaciu prax a názor Najvyššieho súdu na nami uvedenú
vec. Nedokážu ani určiť, akými úvahami sa prvostupňový súd zaoberal, resp. z akého dôvodu rozhodol
tak ako rozhodol, prípadne na základe čoho - akých konkrétnych okolností individuálneho prípadu
(nedbalí vlastníci, prípadne do čí bijúca nespravodlivosť a potreba ochrániť dobrú vieru, dobré mravy),
zvolil aplikáciu Nálezu Ústavného súdu na nami posudzovaný prípad, pričom zároveň nerešpektoval

usmernenie v predmetnom Náleze ÚS, a teda že takáto aplikácia musí vždy vychádzať z dôkladného
posúdenia individuálnej povahy prípadu, pričom samozrejme musí byť aj náležite odôvodnená. V
neposlednom rade, ako už uviedli v odvolaní, nie je vôbec jasné, na základe čoho vlastne prvostupňový
súd zamietol žalobu, a teda či je to dobromyseľné nadobudnutie nehnuteľností právnym predchodcom
žalovaného alebo bol súd toho názoru, že sa predmetná vec mala riešiť v zmysle reštitučných

predpisoch, a teda žalobcovia podľa názoru súdu neosvedčil právny záujem, takže celé posudzovanie
dobromyseľnosti.

57. Žalovaný vo svojom Vyjadrení opätovne uvádza a rozvíja argumentáciu, v zmysle ktorej mal byť
predmetný prípad riešený v zmysle reštitučných predpisov. K uvedenej právnej otázke sa už obsiahlo

vyjadrovali, a to tak v priebehu samotného konania vo svojich vyjadreniach, ako aj v odvolaní voči
Napadnutého rozsudku, avšak kvôli úplnosti a prehľadnosti si dovoľujú veľmi stručne uviesť ešte zopár
skutočností.

58. K hypotetickej otázke, či môžu byť osoby oprávnené v zmysle reštitučného zákonodarstva vlastníkmi

nehnuteľností, za ktoré im má byť priznaná náhrada, si dovoľujú upozorniť na Uznesenie pléna
Ústavného súdu PL ÚS 23/1998 zo dňa 1.7.1999, v ktorom Ústavný súd riešil otázku ústavnosti lehoty na
uplatnenie reštitučného nároku. Ústavný súd k otázke „vlastníctva" oprávnenej osoby uvádza (str. 4/7),
cit: „Pre posúdenie ústavnosti, resp. neústavnosti napadnutého ustanovenia je rozhodujúca okolnosť, že
nárok na vrátenie vlastníckeho práva v tomto špecifickom prípade bol priznaný (podobne ako aj v iných

prípadoch upravených týmto zákonom) oprávnenej osobe a nie vlastníkovi. Oprávnené osoby nie sú v
dobe podania návrhu na navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vlastníkmi, a preto ustanovenie
lehoty na uplatnenie návrhu nemôže byť v rozpore s čl. 1 ústavy....".

59. Inými slovami Ústavný súd správne skonštatoval, že oprávnená osoba v zmysle reštitučných

predpisov nie je a nemôže byť vlastníkom nehnuteľnosti - čo navrhovatelia sú, v zmysle právoplatného
rozsudku. Práve z tohto dôvodu je nevyhnutné najskôr vyriešiť otázku vlastníckeho práva pred
všeobecným súdom, a na základe toho pokračovať v reštitučnom konaní, pričom ak súd rozhodne, že
žalobcovia vlastníkmi sú, žalobcovia strácajú postavenie oprávnenej osoby. Sú toho názoru, že právny
názor pléna Ústavného súdu dáva bez ďalšieho dostatočnú a vyčerpávajúcu odpoveď na otázku súbehu

vlastníctva a reštitučného nároku.

60. Každopádne, kvôli úplnosti si dovoľujú uviesť, že uvedený názor je potvrdený pomerne rozsiahlou
judikatúrou, pričom za všetky dávajú do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 8
Sžo/32/2009, v ktorom Najvyšší súd v obdobnom prípade potvrdil, že v prípade evidovanej duplicity

vlastníctva, nie je reštitučný orgán oprávnený o reštitučnom nároku rozhodnúť, a konanie je povinný
prerušiť až do určenia, kto je vlastníkom pozemkov. Inými slovami, Ústavný aj Najvyšší súd majú v tejto
otázke jasný a zhodný názor, s ktorým sa žalobcovia v plnom rozsahu stotožňujú.

61. Vyššie uvedeným názorom sa následne riadil aj Krajský súd v Trnave, ktorý svojim právoplatným

rozhodnutím 44 Sp/57/2011 nariadil reštitučnému orgánu konanie prerušiť, a to až do rozhodnutia
o predbežnej otázke, resp. do rozhodnutia o vlastníckom práve k pozemkom, pričom v odôvodnení
rozsudku Krajský súd konštatuje, cit: „V tomto smere súd prisvedčil k tvrdeniu právneho zástupcu
navrhovateľov ohľadne toho, že správny orgán nemohol rozhodovať o reštitučnom nároku, pokiaľ nebolovyriešené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré mali byť predmetom reštitúcie". Reštitučný orgán
následne konanie správne prerušil.

62. V neposlednom rade si dovoľujú upozorniť, že právni predchodcovia žalobcov ako duplicitní (nie
výluční) vlastníci môžu mať postavenie oprávnenej osoby, a v tomto zmysle je potrebné vykladať aj
citovania odôvodnení rozsudkov Krajského súdu v reštitučných veciach uvedené Žalovaným, avšak
výlučne v prípade, že bude rozhodnuté o tom, že nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po právnych
predchodcoch žalobcu. Krajský súd preto ani nemohol vysloviť, že právni predchodcovia žalobcov nie

sú oprávnenou osobou, nakoľko to v súčasnosti nie je možné určiť; otázka či právni predchodcovia
žalobcov boli alebo neboli vlastníkmi predmetných nehnuteľností, sa rieši na všeobecnom súde. Práve
z tohto dôvodu Krajský súd veľmi správne nariadil reštitučnému orgánu konanie prerušiť (nie zastaviť),
a to až do rozhodnutia o vlastníckom práve k predmetným nehnuteľnostiam.

63. V nadväznosti na vyššie uvedené preto žalobcovia v plnom rozsahu trvajú na obsahu a dôvodoch

odvolania a žiadajú aby odvolací súd rozhodol tak ako je uvedené v odvolaní voči Napadnutému
rozsudku.

64. K vyjadreniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Zopakoval argumentáciu uvádzanú v replike. Uviedol, že
právny predchodca žalovaného Spoločnosť STAVMET s.r.o. ako nadobúdateľ odkúpila nehnuteľnosti v

dobrej viere, že Trnavské pozemné stavby š.p. v likvidácii, ktoré mali zapísané nehnuteľnosti v evidencii
nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXX ako zastavané plochy a paneláreň a betonáreň a ďalšie
nehnuteľnosti, tieto nehnuteľnosti vlastnia a že tieto odkupuje vo verejnej súťaži od vlastníka zapísaného
na liste vlastníctva. Táto dobrá viera nebola ničím spochybnená. Z evidencie nehnuteľností nevyplýva
iný vlastník. Spoločnosť STAVMET spol. s r. o. sa povolením vkladu stala právoplatným vlastníkom

pozemkov. Spoločnosť STAVMET spol. s r. o. nadobudla vlastníctvo k pozemkom pred dňom úmrtia
poručiteľov, ktorých sa určenie vlastníctva týka. To znamená, že v čase smrti poručiteľov, títo poručitelia
už neboli vlastníkmi nehnuteľností.

65. Ako už uviedol žalobcovia zdôvodňujú svoju žalobu o určenie nadobúdacím titulom k pozemkom a to:

Rozsudok č. 6 C 118/71 zo dňa 16.5.1971 Okresného súdu Trnava, v ktorom súd určil, že nehnuteľnosti
zapísané na LV Č. XXX kat. úz V. parc. č. 1127 rola v hone Weislov a parc.č. 1175 v hone Weislov
patria do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľov právnych predchodcov žalobcov (v rozsudku
označené pozemky v čase rozhodovania už neboli ornou pôdou a boli vyvlastnené a zastavované
stavbami, v rozsudku nie sú uvedené výmery pozemkov a ani podiely navrhovateľov, výrok rozsudku

je neurčitý a účastníkom konania neboli ani Pozemné stavby n.p. Trnava, na ktoré bola časť pozemkov
prevedená), Citovaný Rozsudok 6 C 118/71 zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom č. k.
2 Cz 5/72, zo dňa 23.3.1972, v ktorom súd konštatoval, že Rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k,
6Cl18/71 bol porušený zákon.

66. Okrem toho žalovaným, resp. účastníkom konania 6C 118/71 bol v druhom rade uvedený Štátny
majetok Špačince, pričom v čase rozhodovania súdu o určení vlastníctva boli nehnuteľnosti, ktorých sa
táto žaloba týka prevedené do správy Pozemných stavieb n.p. Trnava a neboli už v správe Štátneho
majetku Špačince, o ktorej skutočnosti mala Správa katastra vedomosť, viď Vyjadrenie Správy katastra
zo dňa 29.10.2010. Z dôvodu, že zrušený rozsudok č. 6C 118/71 nebol titulom na záznam o duplicite

vlastníctva, pochybila Správa katastra v Trnave, keď tento Rozsudok v roku 2010 zapísala ako titul
duplicitného vlastníctva do katastra nehnuteľností ako aj na list vlastníctva žalovaného.

67. V oznámení Správy katastra v Trnave o vyznačení duplicity zo dňa 29.10.2010 (listina je založená
v spise) Správa katastra potvrdila, že vyznačila duplicitu podľa citovaného zrušeného Rozsudku č. 6C

118/71 OS Trnava, ktorý Rozsudok, preto postup Správy katastra v Trnave bol v rozpore s Katastrálnym
zákonom.

68. V citovanom oznámení zo dňa 29.10.2010 Správa katastra konštatovala, že Hospodárskou
zmluvou zo dňa 22.10.1969 založenou v zbierke listín Správy katastra Trnava pod pol. V. z. 376/70

previedol SŠM (Štátny majetok Špačince časť parcely č. 1175 o výmere 26785 m2 podľa geometrického
plánu č. 761-21013-69) do správy Pozemných stavieb n.p. Trnava ( LV č. XXXX). V dôsledku
prečíslovania parciel v rámci Technicko-hospodárskeho mapovania je táto časť zlúčená v parcelách -
6513/1, /9,/10,/25,/27,/28 na LV č. XXXX (toho času vlastník žalovaný spoločnosť Techstav, spol. s r.o.)69. Z uvedeného vyplýva, že časť odčlenených pozemkov prevedených do správy Pozemných stavieb
n.p. Trnava v roku 1969, nebola predmetom určenia vlastníckeho práva č. k. 6C 118/71 pri žalovanom

účastníkovi v II. rade Štátny majetok Špačince. Zo samotného rozsudku 6C 118//71 nevyplýva ani
výmera pozemkov, ku ktorým súd určil vlastnícke práva, ale keďže účastníkom konania bol v II. rade
iba Štátny majetok Špačince a účastníkom neboli Pozemné stavby n.p, Trnava, uvedený rozsudok
sa teoreticky mohol vzťahovať na majetok v správe Štátneho majetku Špačince a nevzťahuje sa na
prevedený majetok v správe Pozemných stavieb n.p. Trnava, teda toho času majetok spoločnosti

Techstav spol. s.r.o, na LV č. XXXX.

70.AjnadobúdacítitulRozsudokOkresnéhosúduvTrnave,13C253/72-17právoplatnýdňa12.07.1972
-č.z.1893/02-1163/13,ktorýbolzapísanýSprávoukatastravTrnaveakotitulduplicitynalistyvlastníctva
až v roku 2013 (do tejto doby ho žalobcovia nikomu nepredložili), obsahujte tie isté pochybenia ako
rozsudok, ktorý bol zrušený, lebo hoci súd určil vlastníctvo k ornej pôde (v rozsudku už nie je uvedená

pozemnoknižná vložka), v tom čase boli pozemky už prevedené do správy Pozemných stavieb n.p.
Trnavaktoréanivtomtokonaníneboliúčastníkomkonaniaatedamajetokvichsprávenebolpredmetom
určenia vlastníckeho práva. Súd ako identifikátor pozemkov použil uvedenie účastníka v druhom rade
Štátneho majetku Špačince.

71. Na str. 3 citovaného rozsudku č. 13C 253/72 v poslednom odseku je uvedené, že "naliehavý právny
záujem je daný, pretože na súde prebieha spor, nakoľko navrhovateľom boli predmetné nehnuteľnosti
vyvlastnené a spor sa týka vyplatenia náhrady za vyvlastnenie." Rozsudok OS Trnava č. 13C 253/72
z 28.4.1972, po tom ako bola vec vrátená Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k, 2Cz 5/72, pre
nezákonnosť Rozsudku č. 6C l18/71, ktorým bol porušený zákon, rovnako vykazuje vážne právne

vady, ohľadne označenia pozemkov, výmery pozemkov, podielov navrhovateľov, titulu nadobudnutia aj
naliehavého právneho záujmu a účastníkov.

72. Podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (platného v čase rozhodovania súdu č. k. 6 C
118/71 a 13C 253/72) pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

73. Najvyšší súd Českej republiky rozsudku zo dňa 19.12.2002, sp. zn. 30 Cdo 1333/2002 vyslovil, že
pokiaľ výrok rozsudku, ktorým sa rozhoduje o určení vlastníctva, nebude zaväzovať osoby, ktoré sú ako
vlastníci zapísané v katastri nehnuteľností, nie je v takomto prípade daný naliehavý právny záujem na
vydaní požadovaného určovacieho rozhodnutia. pretože takéto rozhodnutie nemôže mať žiadny vplyv

na zápis do katastra nehnuteľností.

74. Najvyšší súd Českej republiky taktiež konštatoval v rozsudku zo dňa 16.6.2003, sp. zn. 22 Cdo
1390/2002, že právoplatné rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva je záväzné len pre účastníkov
konania, v ktorom bolo vydané. Voči tomu, kto nebol účastníkom tohto konania a kto nie je jeho právnym

nástupcom nemôže súd, správny orgán alebo iný orgán pri posudzovaní jeho veci vychádzať' zo záveru,
že o vlastníckom práve bolo v inom konaní právoplatne rozhodnuté.

75. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku zo dňa 25.9.2003, sp. zn. 21Cdo 1724/2003 uviedol,
že voči tomu, kto nebol účastníkom konania a ani zákon neustanovuje, že by pre neho bolo

právoplatné rozhodnutie záväzné, nepôsobia, pokiaľ' nejde o rozhodnutie o osobnom stave, právne
účinky právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Skutočnosť, že právoplatné rozhodnutie súdu je záväzné
"pre všetky orgány" podľa Najvyššieho súdu Českej republiky neznamená, že by takýto orgán mohol z
právoplatného rozhodnutia súdu vždy bez ďalšieho vychádzal:

76.ZhodnesprávnymnázoromNajvyššiehosúduČRsauvádzavpublikáciiPetr.B.:Nabivanívlastnictví
originálním zpúsobern. Praha, C. H. Beck, 2011, s. 122, že pokiaľ niekto nebol účastníkom konania °
určenie vlastníctva, potom súd ani iný orgán nemôže voči nemu uplatňovať záväzné závery z iného
právoplatne skončeného konania, aj keby išlo o konanie o určenie vlastníctva.

77. Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenia (Občianskeho súdneho poriadku) a s poukazom na
právny názor Najvyššieho súdu Českej republiky je potrebné konštatovať, že rozsudok súdu o určení
práva môže byť podkladom pre zápis do katastra nehnuteľností, iba ak vychádza z údajov katastranehnuteľností, alebo ak je rozsudok pre osobu zapísanú v katastri nehnuteľnosti, ktorej malo právo podľa
zápisu v katastri nehnuteľností svedčiť, záväzný.

78. Ak katastrom evidované Pozemné stavby n.p. Trnava, v prospech ktorých bola prevedená správa
k časti pozemkov už v roku 1969 neboli účastníkom súdneho konania, rozsudok č. 13C 235/72 sa na
právnych nástupcov Pozemných stavieb n.p. Trnava a na nich prevedenú výmeru nevzťahuje.

79. Je toho názoru, že Nadobúdateľ nemá niesť vyššie riziko ako žalobcovia, pretože tento v

roku 1993 nebol schopný sa nijako dozvedieť o tom ako vec opustila vlastníkovu sféru (právnych
predchodcov žalobcov) a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom
(katastrálnom) konaní a postupu štátu pri delimitácii majetku a nadobudnutí majetku novým vlastníkom
(nadobúdateľom) vo verejnej súťaži a preukazovaním vlastníctva prevodcu platnou evidenciou
nehnuteľnosti.

80. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je
dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť i keď i z iných dôvodov.

81. V zmysle zmeneného petitu, ktorého zmenu súd pripustil uznesením pod č. k. 5C 783/2015-530

zo dňa 17.09.2018 sa žalobcovia domáhali, aby súd určil, že do dedičstva po poručiteľoch, ktorými sú
E. J., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, naposledy bytom V., A. F. XXXX/X, zomrelý dňa
XX.XX.XXXXamanželka,V.J.,rod.L.,nar.XX.XX.XXXX,r.č.XXXXXX/XXX,naposledybytomA.F.č.X,
V., zomrelá dňa XX.XX.XXXX, patria ku dňu ich smrti nasledovné nehnuteľnosti v k. ú. V., obec V., okres
Trnava, v súčasnosti vedené na LV č. XXXX, ktoré sú určené/vymedzené na základe Geometrického

plánu na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva č. 19/2014 zo dňa 01.04.2014, ktorý vyhotovil
Ing. H. P., autorizačne overil Ing. E. K., úradne overil katastrálny odbor Okresného úradu Trnava dňa
04.07.2014 pod č. 778/2014, a to pozemok parc. č. 6513/9 o výmere 158 m2, druh pozemku: zastavané
plochy a nádvoria, parcela reg. C- KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. 6513/10 o
výmere 139 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C- KN (pôvodná parcela z

LV č. XXXX), pozemok parc. č. 6513/27 o výmere 56 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria,
parcela reg. C- KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. 6513/28 o výmere 230 m2, druh
pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C- KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX), pozemok
parc. č. 6513/34 o výmere 10511 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C- KN
(novovytvorená parcela), pozemok parc. č. 6513/35 o výmere 326 m2, druh pozemku: zastavané plochy

a nádvoria, parcela reg. C- KN (novovytvorená parcela) a aby súd zaviazal žalovaného na náhradu trov
žalobcov v plnom rozsahu.

82. Petit je najdôležitejšia časť žaloby. Je to presná formulácia, akého výroku súdu sa žalobca domáha.
Petit označuje v práve záverečnú časť žaloby alebo iného podania na súd, v ktorej navrhovateľ navrhuje,

ako má súd v danej veci rozhodnúť. Petit nie je možné meniť bez súhlasu súdu spätne meniť a je
spravidla formulovaný ako výrok rozhodnutia, ktorý sa od súdu požaduje. Ak súd návrhu vyhovie,
do svojho rozhodnutia požadovaný výrok úplne prevezme. Z tohto dôvodu je formulácia petitu veľmi
dôležitou okolnosťou, ktorá nielenže vymedzuje predmet konania, nad ktorý súd v zásade nemôže ísť,
ale zároveň podmieňuje budúcu vykonateľnosť súdneho rozhodnutia.

83. V prípade ak podanie strany nemá zákonom stanovené náležitosti, hovorí sa o vadách a za vadu
podania sa považuje predovšetkým absencia niektorej obsahovej náležitosti stanovenej zákonom pre
podanie. Ide o tzv. neúplné podanie.

84. V prípade, že z podania nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje alebo ide o podanie neúplné
alebo nezrozumiteľné, je súd povinný ex offo vyzvať podávateľa k odstráneniu vád podania. Z § 128
CSP (pôvodne podľa ust. § 43 ods. 1, 2 OSP) možno vyvodiť, že neúplné podanie vo veci samej je
ten, kto podanie urobil povinný doplniť a nezrozumiteľné alebo neurčité podanie opraviť. Ak podávateľv stanovenej lehote podanie neopraví alebo nedoplní, je potrebné skúmať, či je alebo nie je možné
pre uvedený nedostatok v konaní pokračovať. Ak ide o taký nedostatok, pre ktorý nemožno v konaní
pokračovať a podanie vo veci samej nie je ani napriek výzve súdu opravené alebo doplnené v stanovenej

lehote, súd podanie odmietne.

85. Žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva, je určovacou žalobou v zmysle § 137 písm. c) CSP.
Bez pochybností možno konštatovať, že prostriedkom, ktorým môžu nadobudnúť vlastníctvo k sporným
nehnuteľnostiam, je žaloba o určenie vlastníckeho práva, presnejšie žaloba, že sporné nehnuteľnosti

boli v čase smrti vo vlastníctve poručiteľov, pričom požadované určenie sa vždy vzťahuje ku dňu smrti
toho - ktorého konkrétneho poručiteľa. V konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol
v čase smrti vlastníkom sporných nehnuteľností, i keď sa posudzujú aj okolnosti z minulosti na to sa
vzťahujúce. Na základe vyhovenia tejto žalobe sa môže uskutočniť dodatočné konanie o dedičstve.

86. Pri hľadaní toho správneho žalobného petitu by sme mali do úvahy vziať tak hmotnoprávnu úpravu

dedenia (no nielen dedenia), ako aj procesnoprávnu úpravu konania o dedičstve, resp. procesnoprávnu
úpravu vo všeobecnosti, no v neposlednom rade by sme sa mali zamerať na to, aby tento petit (ktorého
odrazom je výrok súdneho rozhodnutia) zamedzoval vzniku ďalších sporov, a teda, aby bol na podanej
žalobe o určenie, že vec patrí do dedičstva, naliehavý právny záujem a v konečnom dôsledku riešil
spornosť vlastníckeho práva.

87. Podľa § 195 ods. 1 CMP (v minulosti § 175l ods. 1 OSP) platí, že ak zaniklo manželstvo poručiteľa
jeho smrťou alebo vyhlásením za mŕtveho, vyporiada sa BSM v konaní o dedičstve po poručiteľovi. Teda
je právomocou súdu v konaní o dedičstve vyporiadať BSM. Pri vyporiadaní BSM v konaní o dedičstve sa
určí, čo z tohto majetku patrí do dedičstva a čo patrí pozostalému manželovi (§ 195 ods. 4 CSP, resp. v

minulosti § 175l ods. 3 OSP). V sporových konaniach, petit smeruje k tomu, aby súd určil, že vec patrí do
dedičstva, pričom do dedičstva patrí len to, čo nepripadlo pozostalému manželovi. Je potom nevyhnutné
v petite žaloby uviesť, že novoobjavený majetok, ktorý má patriť do dedičstva, je v BSM.

88. Pokiaľ sporné nehnuteľnosti patrili do BSM, podľa názoru odvolacieho súdu je nevyhnutné, aby

petit žaloby znel tak, že vec patrí do dedičstva v rozsahu BSM (resp. v režime BSM), a to z dôvodu,
aby bolo súdu prejednávajúcemu dedičstvo zrejmé, že v dodatočnom konaní o dedičstve bude treba
najskôr vyporiadať BSM (len ohľadom novoobjaveného majetku, pretože pôvodný majetok, ak bol v
BSM, bol vyporiadaný v pôvodnom konaní o dedičstve), a až následne sa to, čo z novoobjaveného
majetku nepripadlo pozostalému manželovi, „prededí".

89. V tomto odvolací súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave z 1. februára 2017,
sp. zn. 11Co 906/2015: „Z obsahu spisového materiálu však vyplýva, že v prípade preukázania tvrdení
žalobcov by žalovaný spoluvlastnícky podiel bol v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcu 1/ a nebohej
manželky R. Y., čomu však žalobný petit nezodpovedá, keď v prípade vyhovenia žalobe by súd pri

vyporiadaní dedičstva - novoobjaveného majetku musel vychádzať z rozhodnutia súdu, ktorým by bolo
určené, že spoluvlastnícky podiel patrí do výlučného vlastníctva zomrelej, a teda by nemohol pristúpiť
k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov".

90. Preto pokiaľ žalobcovia sa domáhajú určovacej žaloby v znení ako navrhli, je potrebné tento

doplniť o to, či ide nehnuteľnosti v režime BSM, resp. uviesť výšku podielov, akej mali byť poručitelia
spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností ku dňu svojej smrti (v prípade ak predmetné nehnuteľnosti
nepatrili do BSM).

91. Odvolacie námietky žalobcov spočívali v tom, že súd prvej inštancie opomenul jasne a presvedčivo

vyjadriť a odôvodniť dôvod, na základe ktorého žalobu zamietol. Z odôvodnenia nie je zrejmé, či súd
prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu, že predmetné nehnuteľnosti boli v rozhodnom období právnym
predchodcom žalobcov odňaté bez právneho dôvodu, pričom uvedená skutočnosť má zakladať výlučne
reštitučný nárok resp. z dôvodu dobromyseľnosti žalovaného.

92. Odvolací súd je toho názoru, že uvedené odvolacie námietky sú dôvodné, nakoľko nie je možné z
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyvodiť, čo bolo dôvodom zamietnutia žaloby, čo zakladá
nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie.93. Súd prvej inštancie uviedol, že v prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období by bez
právneho dôvodu neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti
domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda

aj ochrany prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva a žalobou o určenie vlastníckeho
práva nemožno totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Je však nepochybné, že
právni predchodcovia žalobcov si dňa 28.11.1991 a 24.02.1992 uplatnili svoj reštitučný nárok v rámci
prekluzívnej lehoty a požadovali finančnú náhradu alebo pridelenie iného pozemku do vlastníctva
za pozemky parc. č. 1127 a 1175 zapísané na LV č. XXXX, ktoré bez ich súhlasu zastavali rôzne

organizácie. V rámci reštitučného konania právnym predchodcom žalobcov Pozemkový úrad v Trnave
Rozhodnutím č. PUr. 435/91 - J zo dňa 26.02.1992 nepriznal nárok na vydanie nehnuteľností a ani
na náhradu za tieto nehnuteľnosti pričom vychádzal z toho, že manželia J. listom vlastníctva č. XXXX
preukázali, že pozemky parc. č. 1127 a 1175 sú v ich vlastníctve, teda nedošlo k naplneniu základnej
podmienky uplatnenia zákona č. 229/91 Zb., a to prechodu vlastníctva na Československý štát alebo
inú právnu právnickú osobu. Toto rozhodnutie bolo Krajským súdom v Bratislave, rozsudkom č. k.

22S 9/92 - 12 zo dňa 15.04.1993, zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, pričom tu súd zdôraznil,
že vo vzťahu k Občianskemu zákonníku má zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku (č. 229/1991 Zb.) postavenie zákona špeciálneho a na prvom mieste v
rozsahu dotknutom zákonnom (§ 1 ods. 1,2) sú predpisy tohto zákona a iba, ak ich niet, použijú sa
všeobecné predpisy Občianskeho zákonníka. V ďalšom konaní Obvodný pozemkový úrad v Trnave

Rozhodnutím č. K2011/00023 dňa 24.03.2011 nepriznal právnym nástupcom po pôvodných vlastníkoch
E. J. a V. J. vlastnícke právo a priznal právo na náhradu za sporné pozemky. Toto rozhodnutie bolo
rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 44Sp/57/2011 - 189 zo dňa 11.11.2013 zrušené a vec bola
vrátená na ďalšie konanie s poukazom na existujúcu duplicitu vlastníctva a nemožnosť Obvodného
pozemkového úradu v Trnave rozhodnúť o nepriznaní vlastníctva k tejto parcele a nevydaní oprávneným

osobám, keďže takéto rozhodnutie patrí do právomoci súdu, ako aj s poukazom na prebiehajúce konanie
o určenie vlastníckeho práva v tom čase vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 37C/6/211.
Naposledy vo veci reštitučných nárokov právnych predchodcov žalobcov rozhodol Okresný úrad Trnava,
pozemkový a lesný odbor, rozhodnutím č. OU-TT-PLO-2014/00048 zo dňa 07.02.2014, ktorým konanie
prerušil do vyriešenia predbežnej otázky (vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam).

94. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že je potrebné vychádzať z rozsudku KS v TT č. k.
44Sp/57/2011-189z11.11.2013,ktorýnapadnutérozhodnutieObvodnéhopozemkovéhoúraduvTrnave
č. K2011/00023 zo dňa 24.03.2011 (ktoré žalobcom pôvodne priznalo právo na reštitučný nárok) zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku KS v TT konštatoval s poukazom na

rozhodovaciu prax NS SR sp. zn. 8Sžo/77/2008, že vzhľadom na duplicitu zápisu vlastníckeho práva
je nevyhnutné vyriešiť otázku, kto je vlastníkom sporných nehnuteľností a priznanie reštitučnej náhrady
za sporné pozemky možno považovať za predčasné (v podstate z dôvodu, že na náhradu v zmysle
reštitučných zákonov má vo všeobecnosti nárok oprávnená osoba, ktorá o vlastníctvo prišla, v tomto
prípadezasplneniapredpokladovnareštitučnýnárokpodľa§4anasl.zák.č.229/1991Zb.).Následne,v

súlade s uvedeným rozsudkom Okresný úrad Trnava rozhodnutím zo dňa 07.02.2014 konanie žalobcov
o navrátení vlastníctva alebo na náhradu za sporné nehnuteľnosti prerušil.

95. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že v tomto štádiu konania neexistuje žiadne rozhodnutie
oprávneného orgánu, ktoré by žalobcom priznávalo právo na reštitučný nárok. Odvolací súd s poukazom

na argumentáciu súdu prvej inštancie, že žalobcovia nemajú nárok sa domáhať určenia vlastníckeho
práva podľa všeobecných právnych predpisov, ale len podľa osobitného právneho predpisu (reštitučný
zák. č. 229/1991 Zb.) poukazuje na nález Ústavného súdu SR zo 14.02.2013, č. k. II. ÚS 468/2012-22,
podľa ktorého reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva
oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu

majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a
nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou
sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb
určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06). Zmyslom a účelom
reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale

naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo
vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom
mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné
nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právomplatným v rozhodnom období. Uvedený nález ÚS SR vychádza aj z podobného skutkové stavu ako je
tomu v prejednávanej veci.

96. V danom prípade ide o duplicitný zápis vlastníckeho práva a podľa ZSP 3/2009 - „Okolnosť, že je
ako vlastník určitej nehnuteľnosti, ktorá nie je predmetom spoluvlastníctva, v katastri nehnuteľností popri
žalobcovi zapísaný aj žalovaný (duplicitný zápis), odôvodňuje vždy naliehavý právny záujem žalobcu
na určení, že je vlastníkom takej nehnuteľnosti, a pod. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho
práva v katastri nehnuteľností (výpis z katastra nehnuteľností slúži ako preukázanie vlastníckeho práva)

a na jeho právne účinky je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobcu je za tejto situácie
neisté. A že bez požadovaného určenia, by jeho právo mohlo byť aj ohrozené. Súdne rozhodnutie o
určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je vždy podkladom na vykonanie zmien v zápisoch katastra
nehnuteľností." V neposlednom rade i odvolatelia poukázali na rozhodnutia, ktoré opodstatňujú vyššie
uvedený záver a preto žalobcovia sa môžu domáhať určenia vlastníckeho práva i podľa všeobecných
predpisov.

97. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal i na dobromyseľnosť žalovaného a na nález
ÚstavnéhosúduSRč.k.IÚS549/2015-33zodňa16.03.2016. Pokiaľodvolateľnamietaltúskutočnosť,
že súd prvej inštancie bez bližšieho objasnenia a náležitého očakávania aplikoval retrospektívne
pôsobenie právnej normy, t.j. priamu aplikáciu aktuálnej judikatúry v čase meritórneho rozhodnutia, tu

odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že uvedené nie je vylúčené a vyvíjajúcou sa judikatúrou
možné. V tomto smere odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. marca 2018,
sp. zn. 3 Cdo 198/2017, kde Najvyšší súd vyslovil: „Nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak
formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho
prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej

normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho
vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po
zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny
názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné
retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych

noriem."

98. Uvedené rozhodnutie, zdôrazňujúce retrospektívne (spätné) pôsobenie judikatúry, len potvrdilo
trend, ktorý NS SR uviedol už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, na ktoré aj vo svojom
odôvodnení odkázal (rozsudok NS SR, sp. zn. 3 Cdo 233/2015, zo dňa 12. 9. 2016; uznesenie NS SR,

sp. zn. 8 MCdo 4/2014, zo dňa 14. 10. 2015; uznesenie NS SR, sp. zn. 3 Cdo 57/2017, zo dňa 17. 5.
2017).

99. Odvolateľ tiež namietal, že v ich prípade sa právni predchodcovia žalobcov prakticky okamžite
začali domáhať svojho vlastníckeho práva po skončení obdobia neslobody (k tomu viď. str. 9 žaloby

a predložený dôkaz- list spoločnosti Trnavské pozemné stavby, štátny podnik), pričom aj žaloba voči
spoločnosti Trnavské pozemné stavby, štátny podnik a STAVMET s.r.o. bola podaná v pomerne krátkej
dobe po skončení obdobia neslobody, keď právni predchodcovia žalobcov zistili, že tieto spoločnosti
prakticky ignorujú ich nároky.

100. Vyššie uvedená argumentácia a okolnosť, že žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia) sa
okamžite domáhali svojho vlastníckeho práva neznamená, že nemožno uvedené aplikovať. Z doterajšej
praxe, najmä s ohľadom na vyššie uvedený nález Ústavného súdu SR č. k. I ÚS 549/2015 - 33 zo
dňa 16.03.2016 vyplýva, že sa prípúšťala aj možnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od
nevlastníka. Aj keď dôsledkom vyplývajúcim zo zásady „nemo plus iuris" je nemožnosť nadobudnúť

vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemohlo to vylúčiť situáciu, keď proti princípu práva
pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. Avšak ochranu
skutočného vlastníka bolo možné prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa celkom výnimočne,
pokiaľ bolo nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ bol dobromyseľný, že vec nadobudol
riadne podľa práva, pričom dobrá viera musela byť pritom hodnotená veľmi prísne a poskytnutie ochrany

dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti konkrétnej veci musela
javiť ako spravodlivé.101. Nemožno sa stotožniť so záverom odvolateľa v tom, že išlo o ojedinelé rozhodnutie, na ktoré by
iné súdy nereflektovali. V tomto odvolací súd poukazuje napr. na Uznesenie NS sp. zn. 6 Cdo169/2020
zo dňa 28. októbra 2020, kde dovolací súd pripustil prelomenie zásady „nemo plus iuris", ktorú

podľa neho nemožno automaticky uplatňovať na každého nadobúdateľa nehnuteľností, ale k nej
dochádza len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že takýto nadobúdateľ
bol dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená
veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na
individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo

svojichdôsledkochprejavíakomožnosťdobromyseľnéhonadobúdateľapokračovaťvoprávnenejdržbe.
O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú
možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z
hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu,
ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.

102. Odvolací súd poukazuje i na Nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 515/2020 z 10.03.2021, kde
Ústavný súd uviedol: „K samotnému vysporiadaniu sa s nálezom ústavného súdu č. k. I. ÚS 549/2015
zo 16. marca 2016, na ktorý sťažovatelia v podanom dovolaní poukázali, ústavný súd v prvom rade
konštatuje, že názor najvyššieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení a prednesený aj v jeho
vyjadrení v tomto konaní o tom, že pri aplikácii § 421 CSP nie je povinný zohľadňovať judikatúru

ústavného súdu, je za hranicou ústavnej udržateľnosti, a to predovšetkým s poukázaním na jeho
vlastnú judikatúru. Úlohou ústavného súdu nie je zadefinovanie pojmu ustálená rozhodovacia prax
dovolacieho súdu, keďže uvedené patrí do kompetencie najvyššieho súdu. Napokon, tento pojem sa
môže v judikatúre najvyššieho súdu ďalej vyvíjať (obdobne pozri I. ÚS 51/2020). Ústavný súd sa
však nestotožňuje s názorom, podľa ktorého pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu

nepatrí judikatúra ústavného súdu, v rámci ktorej ústavný súd meritórnym spôsobom posudzoval otázky
ústavnoprávneho významu. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu
č. k. 6 Cdo 129/2017 z 31. októbra 2017, v ktorom tento uviedol: „S prihliadnutím na čl. 3 základných
princípov CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie..."

Ústavný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 142/2019 z 29. apríla 2020, v
ktorom najvyšší súd v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP, kde
dovolateľ (rovnako ako sťažovatelia, pozn.) namietal nesprávne posúdenie právnej otázky nadobudnutia
vlastníckeho práva od nevlastníka bez platného právneho titulu na základe dobrej viery nadobúdateľa,
resp. na základe absolútnej neplatnej kúpnej zmluvy, súdmi nižších inštancií. Najvyšší súd v rámci

vecného prieskumu v tomto konaní posudzoval aj nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 549/2015 zo 16.
marca 2016, na ktorý poukazujú v podanom dovolaní aj sťažovatelia."

103. Z vyššie uvedeného je možné uzavrieť, že k prelomeniu zásady „nemo ad alium plus iuris
transfere potest, quam ipse habet", bolo možné dospieť, avšak nie ju automaticky uplatňovať na

každého nadobúdateľa nehnuteľností. Bolo možné ju uplatniť len celkom výnimočne, s prihliadnutím
na individuálne okolnosti konkrétnej veci, muselo sa javiť ako spravodlivé a za týmto účelom potrebné
dôsledne zhodnotiť konkrétne skutkové okolnosti v danej veci.

104. Odvolací súd však dáva do pozornosti Uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhodol vo veľkom

senáte obchodnoprávneho kolégia zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a
členiek senátu JUDr. Beáty Miničovej, JUDr. Aleny Priecelovej, JUDr. Gabriely Mederovej, JUDr. Ivany
Izakovičovej, JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD., dňa 27. apríla 2021, sp. zn.
1VObdo/2/2020, kde vyslovil záver okrem iného: "Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie
je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže
previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet),
nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne
neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera
nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie

vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho
práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava
de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa
neumožňuje."105. Počas konania pred súdom prvej inštancie žalobcovia tvrdili, že spoločnosť STAVMET s.r.o. nebola
a ani nemohla byť dobromyseľná pri nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam,

nakoľko z podaní a úkonov v konaní vedenom pod sp. zn. 12C182/1994 z rokov 1994 vyplýva, že
mala vedomosť o dôvodoch domáhania sa svojho vlastníckeho práva zo strany právnych predchodcov
žalobcov. Teoreticky ako jediný mohol byť dobromyseľný spoločnosť Consulting, s.r.o., ktorá nadobudla
nehnuteľnosti v r. 2002, avšak menej ako 3 mesiace ich previedla na žalovaného, ktorého konateľov je
p. Y., ktorý bol konateľom i v spoločnosti STAVMET, s.r.o. Na druhej strane je tvrdenie žalovaného, ktorý

tvrdí, že žalobcovia nepreukázali, žeby spoločnosť STAVMET, s.r.o. nemala dobrú vieru pri nadobúdaní
vlastníckehoprávaknehnuteľnostivr.1993.Sohľadomnavyššieuvedenýprávnynázorveľkéhosenátu
bude preto potrebné dôsledne skúmať, či žalovaný (jeho právny predchodcovia) mohol nadobudnúť
vlastnícke právo (a nadobudol) k vyššie uvedenej nehnuteľnosti.

106. K argumentácii žalovaného, ktorý spochybňoval skutočnosti uvádzané v právoplatnom rozsudku

13C/253/72 zo dňa 28.04.1972 tým, že namietal, že predmetný rozsudok neobsahoval výmeru, v danej
rozhodnej dobe nebolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k ornej pôde, resp., že účastníkom konania
bol Štátny majetok Špačince, ktorý už v tom čase predmetné nehnuteľnosti nespravoval, nie je možné
prihliadať a rozsudok zo dňa 28.04.1972 v tomto konaní nemožno preskúmavať. V pôvodnom konaní
mal žalovaný možnosť podať riadny, resp. mimoriadny opravný prostriedok a len v pôvodnom konaní

bolo možné prvoinštančný rozsudok preskúmavať v zmysle argumentácie žalovaného. Pokiaľ rozsudok
nadobudol právoplatnosť, je z neho potrebné vychádzať, čo napokon aj príslušný kataster nehnuteľností
urobil a ide o dôkaz svedčiaci v prospech žalobcov.

107. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

108. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a
dostatočne odôvodnený. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutiamusídbaťtiežnajehocelkovúpresvedčivosť,abyjehozáverybolizrozumiteľné,spravodlivé
a presvedčivé. Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj
právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).

109. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby
súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce
(napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla
1993, seria A č. 254-B, s. 49).

110. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok rozhodnutia,
teda okrem rozhodnutia vo veci samej aj na rozhodnutie o náhrade trov konania. Odôvodnenie
rozhodnutia musí byť zároveň dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v
konaní o riadnom či mimoriadnom opravnom prostriedku.

111. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne
odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220

CSP. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom
ustanovenia § 220 CSP pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v
rozpore aj úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsoburozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03).

112. Povinnosťsúduvyrovnaťsasargumentmianávrhmiúčastníkovsúdnehokonaniasatýkaprávnych
otázok (napríklad výkladu zákonného ustanovenia) i skutkových otázok (napríklad hodnotenia dôkazov).
Tým, že súd vo svojom rozhodnutí zareaguje na argumenty strán konania, dá stranám najavo, že boli
vypočutí a že sa ich argumentmi zaoberal. Ústavný súd SR, ktorý má právomoc preskúmavať ústavnosť

rozhodnutí všeobecných súdov, už mnohokrát zrušil rozhodnutia všeobecných súdov práve z dôvodu,
že sa súdy dostatočne nevyrovnali s argumentmi účastníkov konania a tým porušili základné právo na
spravodlivý proces. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Vetrenko v. Moldavsko uviedol, že
jednou z požiadaviek článku 6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby uviedli dôvody pre prijatie alebo
odmietnutie argumentov vznesených účastníkmi konania. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku má
byť zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu strany konania a prečo námietky

strany považuje za nesprávne, mylné alebo vyvrátené. Súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou
strany, nemôže ju len pre nesprávnosť odmietnuť, ale musí tiež uviesť, v čom konkrétne jej nesprávnosť
spočíva (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 As 24/2005). Ak súd
na konkrétne a podrobné argumenty strany konania zareaguje iba všeobecným konštatovaním, takáto
argumentácia súdu nemôže byť považovaná za konkrétny protiargument a dostatočné vyrovnanie

sa s argumentmi strany konania. Pokiaľ súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol z akých
dôvodov považoval argumentáciu strany za skutkovo a právne bezvýznamnú, postupoval nedôsledne
a nesúladne so základným právom na súdnu ochranu (porov. rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn.
III. ÚS 153/07).

113. Zhrnúc vyššie uvedené, ak v danej veci prvoinštančný súd neodstraňoval vady podania žalobcov
pre nesplnenie zákonných podmienok upravujúcich náležitosti podania (ktoré by mohlo byť návrhom
na začatie konania vo veci samej), nepostupoval procesne správne, navyše vo svojom rozhodnutí
nedal jasne a zrozumiteľne odpoveď, čo bolo dôvodom zamietnutia žalobného návrhu a teda je i
nepreskúmateľné a odvolaciemu súdu neostalo iné, než napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie

podľa § 389 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Nesprávnym procesným postupom totiž súd prvej inštancie znemožnil
žalobcom, aby uskutočnil svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces a tento nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom (ktorý nenahrádza
postup súdu prvej inštancie).

114. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených
záverov odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), umožniť žalobcom pokračovať v konaní s tým, že je
potrebné upresniť petit žaloby na základe ktorého možno v konaní pokračovať. Následne bude opätovne
skúmať dôvodnosť žalobného návrhu žalobcov, zidentifikovať nehnuteľnosti tak, aby bez akýchkoľvek

pochybností bolo zrejmé, že nehnuteľností, ktorých určenia sa domáhajú sú tie, ku ktorým svedčí toho
času vlastnícke právo žalovaného a zistiť kedy boli predmetné nehnuteľnosti zapísané v reg. „C" katastra
nehnuteľností, pokiaľ nehnuteľnosti svedčiace v prospech žalobcov sú vedené na LV č. XXXX v reg. „E"
katastra nehnuteľností. Vysporiada sa i s tvrdeniami strán i k spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva
a i s prihliadnutím na už vyššie uvedené závery opätovne posúdi okolnosti nadobudnutia vlastníckeho

práva u žalovaného k dotknutým nehnuteľnostiam a vo veci rozhodne.

115. Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, vrátane
uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval

za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je
odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré
sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých
zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobkyne, dá

odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné
a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).116. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

117. V novom rozhodnutí preto rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov konania, vrátane trov tohto
odvolacieho konania.

118. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).