Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. október 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/13/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815201517
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5815201517.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcovu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Z. S., nar. X.X.XXXX,
bytom J., G. XXX/XX, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Brož, s.r.o., so sídlom
Ružomberok, A. Bernoláka 1417/6, proti žalovanému KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance
Group, so sídlom Bratislava, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545, právne zastúpenému Advokátska
kancelária Miroslav Maďar, s.r.o., so sídlom Banská Bystrica, Horná 26, o náhradu škody na zdraví
vo výške 10.836,60 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu a odvolania žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 5C/87/2015-285 zo dňa 16. septembra 2020 v spojení s

opravným uznesením Okresného súdu Námestovo č. k. 5C/87/2015-293 zo dňa 30. septembra 2020
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol.

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku I. v rozsahu, ktorým uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 2.515 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy od
14.5.2015 do zaplatenia a vo zvyšnom rozsahu (nad sumu 2.515 eur a do sumy 2.576 eur, vrátane úroku

z omeškania) rozsudok okresného súdu m e n í tak, žalobu v tomto rozsahu z a m i e t a.
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 25 %.

Štátu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) v spojení s opravným uznesením okresný súd žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.576 eur spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od
14.5.2015 do zaplatenia (výrok I.) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Vychádzal z to, že
nebolo sporné, že žalobca utrpel pri dopravnej nehode dňa 28.12.2012 škodu na zdraví, keď vodič Y. H.

neprispôsobil rýchlosť jazdy situácii a okolnostiam, pričom došlo k zrážke so žalobcom, ktorý ako chodec
vstúpil cez vyznačený priechod pre chodcov do jazdnej dráhy vozidla. Vodič Y. H., ktorý bol uznaný
za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (rozhodnutím OR
PZ v Dolnom Kubíne z 18.9.2014, právoplatným dňa 15.10.2014), mal motorové vozidlo poistené u
žalovaného.
2. Okresný súd konštatoval, že spornou - vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným - bola
včasnosť uplatnenia nároku žalobcom. Určujúcim pre jej vyriešenie bolo posúdenie okamihu vedomosti

žalobcu o zodpovednom subjekte a okamihu ustálenia jeho zdravotného stavu. Žalobca, ktorý bol v
danom čase ešte maloletý, bol vypočutý orgánmi polície už dňa 6.2.2013 za prítomnosti svojho otca Z.
S. st. ako zákonného zástupcu. Informáciou o konkrétnej osobe, „u ktorej sa zodpovednosť za škodu
javila ako dostatočne pravdepodobná“, tak disponoval žalobca (a jeho rodičia) už 6.2.2013. Okresnýsúd i s prihliadnutím na „usmernenie odvolacieho súdu a aktuálnu judikatúru“ dospel k záveru, že práve
označeným dňom sa žalobca dozvedel, ktorá konkrétna osoba zodpovedá za škodu. Daným dňom
začala plynúť aj dvojročná subjektívna premlčacia lehota, ktorá uplynula 6.2.2015. Okresný súd sa

nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že v dôsledku vedenia priestupkového konania aj proti nemu,
nemohlo dôjsť k plynutiu premlčacej lehoty. Aj v prípade skoršieho podania žaloby totiž nemožno vylúčiť,
že z dôvodu prebiehajúceho preskúmavania rozhodnutia správneho orgánu by došlo k prerušeniu
konania; čo sa v súdenej veci napokon i stalo.
3. Okresný súd východiskovo uviedol, že vo vzťahu k vedomosti poškodeného (žalobcu) o škode platí,

že poškodený sa dozvie o škode v čase, kedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti
a sťaženia jeho spoločenského uplatnenia; čiže nastáva momentom ustálenia jeho zdravotného stavu.
Bolo pritom zistené, že liečenie žalobcu trvalo do 28.1.2013, ktorému dátumu zodpovedá aj znalcom
určené ustálenie zdravotného stavu žalobcu ako poškodeného. Pri najzávažnejšom zranení žalobu
(intracerebrálneho krvácania), ktoré sa aj najdlhšie lieči, trvá vstrebávanie hematómu od 8 týždňov od
úrazu, čo zodpovedá dátumu 18.2.2013. Okresný súd nadväzne vymedzil, že vo vzťahu k bolestnému

dvojročná subjektívna premlčacia lehota uplynula najskôr 28.1.2015 a najneskôr 18.2.2015 (v bode 25.
odôvodnenia vychádza z dátumu 6.2.2015; pozn. odvolacieho súdu). Keďže žalobca podal žalobu až
18.3.2015, okresný súd uzavrel, že ohľadne dotknutého nároku bola námietka premlčania vznesená
žalovaným opodstatnene; preto žalobu v danej časti zamietol.
4. Pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, znalec konštatoval stabilizáciu zdravotného stavu

(osobitne v súvislosti s postkomočným syndrómom) žalobcu ku dňu 14.8.2014; čo okresný súd
akceptoval. Súvisiaca subjektívna premlčacia lehota tak začala plynúť od predmetného dňa a uplynula
dňa 14.8.2016. Nakoľko žaloba bola podaná 18.3.2015, okresný súd vyslovil, že vo vzťahu k nároku na
náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia bola námietka premlčania vznesená nedôvodne. Žalobcovi
- s poukazom na rozsah bodového ohodnotenia (160 bodov) a hodnotu bodu 16,10 eur - priznal právo

na náhradu škody na zdraví za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 2.576 eur, vrátane úroku
z omeškania vo výške 5,05 % odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby protistrane. Čo sa týka časti
nároku na dotknuté príslušenstvo za obdobie od podania žaloby do jej doručenia protistrane okresný
súd žalobu v tejto časti (taktiež) zamietol.
5. O trovách konania rozhodol tak, že v spore prevažne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi

nárok na ich náhradu v rozsahu 52 % (výrok III.). Zároveň štátu voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania s odkazom na § 257 CSP nepriznal (výrok IV.), keďže u žalobcu existujú nepriaznivé osobné,
finančné a majetkové pomery.

6. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.

7. Žalobca napádal zamietajúci výrok a domáhal sa zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nesúhlasil so záverom, že o subjekte zodpovednom za vznik škody
sa mal dozvedieť v rámci výsluchu dňa 6.2.2013. Pri tomto výsluchu síce dostal informáciu, kto v čase
dopravnej nehody viedol vozidlo, avšak nakoľko on sám bol v priestupkovom konaní (krátko po danom
výsluchu) nielen obvinený, ale pôvodne aj právoplatne uznaný vinným zo zavinenia dopravnej nehody,

nemal „zákonnú možnosť“ uplatniť si právo na náhradu škody voči žalovanému.
8. Žalobca tvrdil, že až rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20S/110/2014 zo dňa 13.1.2015,
ktorým bolo zrušené rozhodnutie o uznaní ho za vinného v priestupkovom konaní, mohol nadobudnúť
vedomosť o subjekte zodpovednom za vznik dotknutej dopravnej nehody. Prípadné podanie civilnej
žaloby o náhradu škody voči žalovanému by nebolo možné, lebo ustanovenie § 135 O.s.p. „zakladalo

viazanosť súdu v civilnom konaní vo vzťahu k rozhodnutiu uskutočnenému v priestupkovom konaní“. V
danej súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutia NS ČR sp. zn. 30Cdo/1770/2012 a 31Cdo/619/2011.
Mal za to, že „ku vzniku jeho vedomosti“ o zodpovednosti vodiča Y. H. za vznik dopravnej nehody, (teda i
k začatiu plynutia subjektívnej premlčacej lehoty) nemohlo dôjsť skôr ako doručením vyššie označeného
rozsudku Krajského súdu v Žiline; preto nárok žalobcu nie je premlčaný.

9. V nadväznosti na namietanú ne/správnosť rozhodnutia vo veci samej žalobca namietal i správnosť
rozhodnutia o trovách konania. Pre prípad potvrdenia meritórnych výrokov uviedol, že na jeho strane
sú dané okolnosti pre aplikáciu § 257 CSP; čo konštatoval už okresný súd pri rozhodovaní o trovách
štátu. Žalobca doplnil, že mu bolo priznané aj oslobodenie od súdnych poplatkov. Podmienky na
nepriznanie náhrady trov konania protistrane sú - podľa neho - splnené tiež vzhľadom na charakter

sporu a skutočnosť, že „otázka premlčania nároku žalobcu závisela aj od vykonaného znaleckého
dokazovania“.10. Žalovaný napadol odvolaním vyhovujúcu časť rozsudku okresného súdu a domáhal sa jej zmeny tak,
že žaloba bude zamietnutá v celom rozsahu. Namietal, že okresný súd v rozpore s obsahom znaleckého
posudku („ide čisto o tvorivú činnosť prvoinštančného súdu“) uzavrel, že znalec u žalobcu konštatoval

stabilizáciu zdravotného stavu ku dňu 14.8.2014. Znalec totiž vo vzťahu k postkomočnému syndrómu
uviedol, že všeobecná stabilizácia a ustálenie zdravotného stavu nie sú presne ohraničené, ani striktne
dané a stabilizácia je výrazne individuálna; môže všeobecne trvať od niekoľkých dní až do cca 12-24
mesiacov. Z tohto konštatovania - podľa žalovaného - vyplýva, že lekársky posudok s hodnotením
sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu mohol byť vydaný už po niekoľkých dňoch od úrazu. Pritom

znalec v bode II.1 posudku poukázal tiež na lekárske vyšetrenie MUDr. I. z 15.2.2013, podľa ktorého
žalobca neudáva žiadne závažnejšie ťažkosti - „Obj. - bez meningeálej symptomatológie“. Teda nie
je dôvod, prečo by lekársky posudok s hodnotením sťaženia spoločenského uplatnenia nemohol byť
„hodnotený“ už dňa 15.2.2013; čiže aj predmetná časť nároku žalobcu je premlčaná.
11. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom okresného súdu ohľadne „korektnosti hodnoty“ bodu relevantnej
pre výpočet priznaného nároku. Ak žalobca utrpel škodu na zdraví následkom úrazu pri dopravnej

nehode zo dňa 28.12.2012, je tento deň relevantný pre určenie správnej hodnoty bodu (t.j. 15,72 eur). Na
podporu uvedeného názoru žalovaný poukázal aj na § 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. a rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 19/2011 zo dňa 25.10.2012.
12. Žalovaný namietal taktiež priznanie žalobcovi nároku na úrok z omeškania, nakoľko žalobca si voči
nemu posudzovaný nárok pred podaním žalobu neuplatnil. Navyše, žalovaný uplatnený nárok čo do

istiny rozporoval od počiatku sporu a tým si splnil povinnosti v zmysle § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001
Z.z. S odkazom aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 145/2017 zo dňa 22.11.2018
a 1 Cdo 212/2017 zo dňa 26.2.2019 tvrdil, že do omeškania by sa mohol dostať najskôr vtedy, ak by
nevyplatil poistné plnenie v lehote určenej súdom v právoplatnom meritórnom rozhodnutí.
13. Napokon namietal ne/preskúmateľnosť výroku o trovách konania. Nie je zrejmé, na základe čoho

okresný súd zaokrúhľoval čistý úspech žalobcu (správne žalovaného pozn. odvolacieho súdu) na celé
percento nadol. Nesprávny je aj samotný výpočet ne/úspechu sporových strán, ktorý nezohľadňuje aj
rozsah uplatňovaného a priznaného príslušenstva.

14. Odvolaniu žalobcu žiadal žalovaný nevyhovieť. Stotožňoval sa s právnym názorom okresného

súdu týkajúcim sa získania informácií žalobcom o možnej zodpovednosti konkrétnej osoby už dňa
6.2.2013. Mal za to, že žalobcovi nič nebránilo podať „z opatrnosti“ civilnú žalobu o náhradu škody
už 6.2.2013 a požiadať konajúci súd o prerušenie dotknutého konania. Uviedol, že protistranou
označované rozhodnutia NS ČR sa viažu ku skutkovo veľmi odlišným sporom (žalovaným v nich
bol štát z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). Žalovaný zdôraznil

účelovosť argumentácie žalobcu, lebo tento podal žalobu začiatkom roka 2015, kedy ešte - podľa jeho
vlastnej (žalobcovej) argumentácie - nevedel, kto za škodu zodpovedá; až v roku 2016 totiž nadobudlo
právoplatnosť rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v priestupkovej veci žalobcu.

15. Žalobca na odvolanie žalovaného a ani na jeho vyjadrenie k svojmu vlastnému odvolaniu (už)

nereagoval.

16. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaniach
strán (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s
§ 219 ods. 3 CSP) rozsudok okresného súdu v určujúcom rozsahu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a v

rozsahu 61 eur s príslušenstvom v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol.

17. Krajský súd považuje za dôležité zdôrazniť (obdobne ako v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/288/2017 z 28.3.2018; bod 10. odôvodnenia dotknutého
rozhodnutia), že žalobca si nárok na náhradu škody neuplatňuje proti škodcovi (Y. H.), ale priamo

voči poisťovateľovi - poisťovni (§ 15 zák. č. 381/2001 Z.z.), v ktorej bolo dotknuté vozidlo povinne
zmluvne poistené vo vzťahu k zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Z daného pohľadu je nepochybné, že najneskôr pri výsluchu na polícii dňa 6.2.2013 v tom čase ešte
neplnoletý žalobca, ako i jeho zákonný zástupca (otec Z. S. st.) získali jednoznačnú informáciu o
vozidle, ktorým bola žalobcovi škoda spôsobená. Údaj o evidenčnom čísle konkrétneho vozidla je pritom

úplne dostačujúcim na jednoznačnú identifikáciu/ustálenie subjektu poisťovateľa (napr. prostredníctvom
verejne prístupných webových portálov). V tomto smere žalobca v priebehu celého konania ani
len netvrdil nejakú komplikáciu, či nejasnosť pri zisťovaní zodpovedného subjektu, t.j. konkrétneho
poisťovateľa.18. Bez ohľadu na to, že rozhodnutia súdnych autorít cudzích štátov (teda i Najvyššího soudu ČR)
nepredstavujú súčasť ustálenej rozhodovacej praxe v zmysle čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP,

náležite argumentuje žalovaný, že rozhodnutia označované odvolateľom sa týkajú iných (druhov)
sporov, než predstavuje súdená vec. Tak rozhodnutie Najvyššího soudu ČR sp. zn. 30Cdo/1770/2012 z
24.4.2013, ako aj sp.zn. 31Cdo/619/2011 z 20.6.2012 sa viažu k nárokom na odškodnenie nemajetkovej
ujmy (sčasti i ušlého zisku) voči štátu v súvislosti s trestným stíhaním dotknutého žalobcu/žalobcov, ktoré
nebolo ukončené (právoplatným) odsúdením. Teda skutkové i právne okolnosti predmetných prípadov

sú zásadne iné než tie, ktoré sú podstatou prejednávaného prípadu.

19. Obdobne náležite žalovaný poukazuje na (čiastočnú) účelovosť argumentácie žalobcu, keďže ten
na jednej strane tvrdí, že nemohol žalobu v súdenej veci podať skôr, ako bolo právoplatne ukončená vec
týkajúca sa jeho obvinenia zo spáchania priestupku pri dotknutej dopravnej nehode a na strane druhej
žalobu podal ešte pred právoplatným rozhodnutím vo veci správneho súdnictva viažucej sa práve k

prieskumudotknutéhosprávnehokonania,resp.rozhodnutiavňomvydaného.Zodpovedástavuveci,že
žalobcovi nebránilo voči nemu vedené priestupkové konanie v uplatňovaní občianskoprávneho nároku
na náhradu škody či už voči škodcovi alebo priamo voči poisťovateľovi, prípadne voči obom spoločne.
Tak ako došlo k prerušeniu konania v priebehu súdenej veci (uznesením z 3.11.2015) z titulu odvolacieho
konania v rámci správneho súdnictva, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou by na návrh žalobcu

bolo došlo k prerušeniu konania i za situácie, keď by sa dotknuté priestupkové konanie voči žalobcovi
nachádzalo ešte „len“ v štádiu bezprostredne administratívneho konania.
20. Neobstojí ani poukaz žalobcu na ustanovenie § 135 O.s.p., nakoľko stíhaným za priestupok pri
dotknutej dopravnej nehode (napokon i právoplatne uznaným za vinného) bol po celý čas aj Y. H. - vodič
vozidla, ktoré žalobcu zrazilo. Čiže aj pri veľmi striktnej aplikácii dotknutého zákonného ustanovenia by

bolo vecou „civilného“ súdu vyhodnotiť mieru spoluzavinenia na škodovej udalosti/dopravnej nehode (§
441 Obč. zák.). Nadväzne možno uzavrieť, že v meritórnej časti je odvolanie žalobcu neopodstatnené.

21. Žalovaný značne tendenčne interpretuje závery znaleckého posudku. Zo širších východísk znalca
o tom, že všeobecná stabilizácia a ustálenie zdravotného stavu poškodeného pri postkomočnom

syndróme nie sú presne ohraničené a ani striktne dané, totiž rozhodne nevyplýva odvolacie tvrdenie
žalovaného, že lekársky posudok s hodnotením sťaženia spoločenského uplatnenia mohol byť
vypracovaný už niekoľko dní po úraze. Žalovaný úplne prehliada ním samotným spomínané určujúce
konštatovanie znalca, že stabilizácia stavu poškodeného je pri tomto zranení výrazne individualizovaná
a môže trvať aj cca až 12 až 24 mesiacov.

22. Takýto prístup presne predstavuje - slovami samotného žalovaného - „čisto tvorivú činnosť“ (ktorú
neopodstatnene vyčíta okresnému súdu) nerešpektujúcu nielen závery znalca, ale ani ostatné súvisiace
dôkazy/podklady. Z odpovedí znalca na otázky 1. a 2. v znaleckom posudku je nepochybné, že
symptomológia postkomočného syndrómu bola popísaná v lekárskych správach z 2.7.2013, 18.12.2013
a 3/2014 a až v správe z 14.8.2014 je konštatovaná stabilizácia stavu bez ťažkostí. Žalovaný pritom

výslovne prezentoval svoj súhlas so závermi znalca (podanie založené ako č.l. 246 z opaku).
23. Vzhľadom na podanie žaloby dňa 18.3.2015 nie je potrebné osobitnejšie skúmať, kedy presne v
období od marca 2014 do 14.8.2014 došlo ku „konečnej“ stabilizácii zdravotného stavu v spojitosti s
postkomočnýmsyndrómomžalobcu,ktorýbolrozhodujúcizhľadiskanárokunasťaženiespoločenského
uplatnenia, keďže vo vzťahu ku ktorémukoľvek okamihu dotknutého časového úseku by sa jednalo z

hľadiska premlčania daného nároku o včas podanú žalobu.

24. Žalovaný však opodstatnene poukazuje na to, že okamihom vzniku nároku na náhradu škody je deň
škodovej udalosti (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 19/2011 z 25.10.2012),
ktorým bol v súdenej veci deň dopravnej nehody 28.12.2012. Nadväzne podľa § 5 ods. 4 zákona č.

437/2004 Z.z. sa hodnota bodu odvodzuje od priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
SR zistenej štatistickým úradom za kalendárny rok predchádzajúci roku vzniku nároku, t.j. za rok 2011.
Podľa opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR č. 3266-OL-2012 z 14. mája 2012 táto hodnota činí
za jeden bod 15,72 eur. Nadväzne žalobcovi prináleží nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia v
rozsahu 2.515 eur (15,72 eur x 160); po zaokrúhlení v zmysle § 5 ods. 2 zák. č. 437/2004 Z.z.

25. Z daného titulu krajský súd potvrdil výrok I. napadnutého rozsudku v rozsahu, ktorým bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.515 eur spolu s úrokom z omeškania 5,05
% ročne z tejto sumy od 14.5.2015 do zaplatenia a súčasne tento výrok čiastočne zmenil vo zvyšnom
rozsahu (nad sumu 2.515 eur a do sumy 2.576 eur, vrátane úroku z omeškania) tak, že žalobu zamietol.26. Žalovaný ako poisťovateľ v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. je rovnakým dlžníkom ako každý
iný subjekt. Zo žiadneho ustanovenia označeného zákona a ani z iných právnych predpisov nie je

možné vyvodiť nejaký osobitný status dlžníka poisťovateľa podľa zákona č. 381/2001 Z.z. a niet
ani rozumných (z ústavnoprávnej doktríny rovnosti už vôbec nie) výnimočných okolností, ktoré boli
odôvodňovali výhodnejšie postavenie v pozícii dlžníka (osobitne v súvislosti s včasným nesplnením
peňažného záväzku) práve a len pre poisťovateľa v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z.

27. V súvislosti s § 11 ods. 6 a 8 označeného zákona je neprijateľné stotožňovať výšku (zákonného)
nároku na poistné plnenie s výškou nároku uznanou poisťovateľom. Pokiaľ text zákona hovorí o
poistnom plnení, má na mysli objektívne danú/preukázanú výšku poistného plnenia, a nie subjektívne
- poisťovateľom - vyhodnotený rozsah. Ak poisťovateľ rozsah poistného plnenia zistí nesprávne (nie
je podstatné, či vedome, alebo či „len“ na základe vlastných nedôsledností), t.j. plnenie, ktoré by mal
poškodenému objektívne poskytnúť, neopodstatnene zníži (eventuálne vôbec neposkytne), potom úrok

z omeškania je sankciou aj za toto nesprávne zistenie rozsahu plnenia, resp. nedôvodné zníženie
(prípadne až odmietnutie) plnenia pre poškodeného.

28. Ak by sa akceptoval výklad prezentovaný žalovaným, v zmysle ktorého na to, aby sa nedostal
do omeškania s poistným plnením, mu postačuje včasné poskytnutie poškodenému písomného

vysvetlenia, prečo mu poistné plnenie nepatrí, resp. prečo je krátené, malo by to úplne absurdné
dôsledky. Čiastočne sa uvedené (z hľadiska poškodeného subjektu doslova až obludné) správanie už
i prejavuje v činnosti niektorých poisťovní. Práve takýto prístup totiž vedie k nevhodnej praxi, kedy
poisťovne (zo skúsenosti odvolacieho súdu možno uviesť, že minimálne s nedostatkom „dobrého
úmyslu“; ak nie priamo so „zlým úmyslom“) pri prvom posúdení nároku poškodeným ich nároky

neopodstatnene výrazne krátia, eventuálne ich vôbec neuznávajú. Činia tak v podstate bez akéhokoľvek
rizika, pretože ak ich dotknuté subjekty (spravidla až po opakovanej vzájomnej niekoľko mesiacov
trvajúcej komunikácii) aj zažalujú, v zmysle nimi prezentovaného výkladu by sa v omeškaní mohli/
mali ocitnúť až právoplatnosťou súdneho rozhodnutia. Je nepochybné, že ide o maximálne účelovú
argumentáciu, popierajúcu zmysel aj dotknutého ustanovenia § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z.

29. Podstatou zakomponovania tohto zákonného pravidla do nášho právneho poriadku (aj pod tlakom
európskych inštitúcií) nebolo totiž len dosiahnutie, aby poisťovatelia formálne písomne odpovedali
poškodeným, prečo ich nároky neuspokoja, ale naopak, aby v čo najkratšom čase (bez zbytočného
odkladu) bolo prešetrenie poistných udalostí ukončené a hlavne, aby poškodení boli za škody im

spôsobené odškodnení. V predkladacej/dôvodovej správe k zákonu č. 381/2001 Z.z. sa dokonca hovorí
o „základnom práve poistiteľa na poistné plnenie, ktorým budú odškodňované obete dopravných nehôd“.
Prioritou teda nie je včasné písomné oznámenie/vysvetlenie zo strany poisťovateľa, ale včasné a
(predovšetkým) objektívnemu stavu zodpovedajúce poistné (peňažné) plnenie.
30. Vo vzťahu k poškodeným subjektom je nutné tiež pripomenúť, že títo majú charakter tzv. nútených

veriteľov. Ich pohľadávka nevzniká ako dôsledok slobodného rozhodnutia, t.j. kontraktačného prejavu
ich vôle, ale naopak, je dôsledkom protiprávneho konania tretích osôb voči ním, resp. voči ich zdraviu
alebo/a majetku.

31. Z rozoberaných dôvodov krajský súd sa nestotožnil so závermi vyplývajúcimi z rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 145/2017 z 22.11.2018 a sp. zn. 1 Cdo 212/2017 z 26.2.2019, na
ktoré odkazoval žalovaný. Len na okraj dodáva, že i najvyšší súd v dotknutých rozhodnutiach svoje
úvahy smeroval k požiadavke určitej kvality/ /kvalifikovanosti vysvetlenia zo strany poisťovateľa, prečo
poistné plnenie kráti, resp. ho vôbec neposkytne. Opakovane však krajský súd zdôrazňuje, že podstatou
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, vrátane (z pohľadu

predchádzajúcej právnej úpravy) novozavedeného priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi
bolo/je včasné, resp. rýchlejšie reálne odškodnenie poškodeného, a nie iba včasné oznámenie dôvodov
neplnenia.

32. Vzhľadom na to, že krajský súd v meritórnej časti (hoci len vo veľmi minoritnom rozsahu) zmenil

rozsudok okresného súdu, v zmysle § 396 ods. 1, 2 CSP rozhodoval o nároku na náhradu trov celého
(prvoinštančného i odvolacieho) konania. Vo vzťahu k predmetnému procesnému nároku prihliadol
na širšie okolnosti súdenej veci. Osobitne krajský súd zohľadnil, že žalobca uplatňoval nárok na
náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v dôsledku protiprávneho konania voči jeho osobe. Spoukazomnazákonnúmožnosťuplatniťtentonároktakpriamoprotiškodcovi,akoajvočipoisťovateľovi,
eventuálne spoločne voči obidvom (bližšie rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 85/2021), je bez zásadnejšej relevancie skutočnosť, že žalovaný

bezprostredne nie je/nebol škodcom. Významnou okolnosťou bol i fakt, že žalobcove zranenia, ktoré
predstavujú pomerne vážne ohrozenie života a zdravia (vnútrolebečné krvácanie, prasknutie lebky, či
postkomočný syndróm) utrpel ako maloletý; i keď vo veku blízkom dospelosti. Navyše, k zraneniam
žalobcu ako účastníka cestnej premávky v pozícii chodca došlo na prechode pre chodcov, pričom
pôvodné podozrenie smerujúce k porušeniu pravidiel cestnej premávky i zo strany žalobcu sa v

konečnom dôsledku nepotvrdilo.
33. Všetky rozoberané širšie okolnosti vo svojom úhrne dávajú „solídny základ“ (bližšie uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 3/2009 z 25.6.2009) na aplikáciu § 257 CSP, v zmysle ktorého je
možné výnimočne nepriznať náhradu trov konania. V tomto smere však krajský súd zároveň prihliadol
i na okolnosť, že pomerný neúspech žalobcu bol výsledkom nie celkom dôsledného uplatňovania práv
a oprávnených záujmov ním samotným, z ktorého titulu považoval za náležité nepriznanie nároku na

náhradu trov konania v spore prevažne úspešnému žalovanému len v časti. Nadväzne uzavrel, že
spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi stranami sporu v otázke náhrady trov konania zodpovedá
priznanie žalovanému tohto nároku voči žalobcovi v rozsahu 25 %. Len na okraj krajský súd dodáva,
že žalovaný sa k eventualite aplikácie § 257 CSP vyjadril len veľmi stroho a všeobecne (že existencia
dôvodov hodných osobitného zreteľa nebola preukázaná), hoci dotknutá argumentácia predstavovala

pomerne značnú časť odvolania žalobcu a žalovaný vo vzťahu k tomuto procesnému úkonu protistrany
inak svoje oprávnenie vyjadriť rozsiahlo využil.

34. S poukazom na znenie § 396 ods. 1 CSP krajský súd rozhodoval i o nároku štátu na náhradu trov
konania (výrok IV. napadnutého rozsudku). Dotknutý výrok v rámci odvolaní strán ani spochybňovaný

nebol. Nakoľko súvisiaca úvaha okresného súdu zodpovedá konkrétnostiam prejednávaného prípadu a
rešpektuje i vyššie prezentovaný prístup odvolacieho súdu v otázke náhrady trov konania, krajský súd
v rámci „vlastného“ rozhodovania o náhrade i týchto trov konania vyslovil, že štátu voči žalobcovi (ako
v spore prevažne neúspešnejšej strane) nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

35. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.