Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. október 2020

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 11C/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117210935
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Robert Droppa

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2020:3117210935.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš, samosudcom Mgr. Robertom Droppom, v právnej veci žalobkyne E L A

N spol. s. r. o., so sídlom Brezovička 128, IČO: 31 561 276, zastúpenej JUDr. Jozefom Ujom, advokátom
so sídlom Vlárska 458, Trenčín, proti žalovanému mesto Liptovský Mikuláš, so sídlom Štúrova 1989/41,
Liptovský Mikuláš, IČO: 00 315 524, zastúpenému HADBÁBNA & spol. advokátska kancelária, s. r. o.,
so sídlom Prielohy 1012/1C, Žilina, IČO: 47 249 722, v konaní o náhradu škody vo výške 2 765 000,-
eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Súd z a m i e t a žalobu v plnom rozsahu.

III. Žalovanému súd n e p r i z n á v a náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Trenčín 30. 05. 2017 sa žalobkyňa domáhala náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorým mal žalovaný zmariť jej podnikateľský zámer na
vybudovanie heliportu. Žalovaný vydal záväzné stanovisko podľa ustanovení zákona č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení č. UHA 2011/00473-02 Bc zo dňa 08. 02. 2011, súčasťou ktorého je
prehlásenie, že navrhované funkčné využitie je v súlade s platným územným plánom mesta Liptovský

Mikuláš. V priebehu realizácie podnikateľského zámeru došlo k tzv. zmene pravidiel hry a žalovaný
svoje záväzné stanovisko na vybudovanie heliportu zmenil, následne pristúpil aj k zmene územného
plánu. Hlasovanie o zmene územného plánu však nemalo všetky náležitosti a preto je zmena územného
plánu neplatná. Žalobkyňa navrhla, aby súd otázku neplatnosti zmeny územného plánu právne posúdil
ako prejudiciálnu otázku. Listom zo dňa 13. 01. 2015 žalobkyňa vyzvala žalovaného na uzavretie
mimosúdnej dohody, v ktorej si uplatnila škodu vo výške 2 765 000,- eur. Svoj nárok odvodzovala z
ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci. V nadväznosti na to bola medzi stranami sporu uzatvorená Dohoda o urovnaní škody
spôsobenej žalovaným zo dňa 29. 01. 2015, kde v bode IV. strany konštatovali, že suma 2 765 000,-
eur predstavuje spôsobenú škodu nesprávnym úradným postupom. Na preukázanie výšky spôsobenej
škody dá žalobkyňa vypracovať znalecký posudok, aby skutočná výška škody a ušlý zisk bola zistená
znalcom v znaleckom dokazovaní.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uplatnil námietku miestnej nepríslušnosti. Vo veci samej poukázal na

to, že žalobkyňa neuviedla, v čom by mala nesprávnosť postupu spočívať a ktoré ustanovenia právnych
predpisov mal žalovaný porušiť. Žalobkyňa len vyjadrila nespokojnosť s tým, že žalovaný k jej projektu
zaujal negatívne stanovisko. Civilný súd pritom nie je oprávnený skúmať, či k nesprávnemu úradnému
postupu došlo alebo nie, z dôvodu nedostatku vecnej príslušnosti civilného súdu musí byť v konanípred ním nesprávnosť úradného postupu už preukázaná a nemôže byť riešená ako predbežná otázka.
Žalobkyňa vo vzťahu k základným predpokladom na úspešnosť žaloby, ktorými sú povinnosť tvrdenia
nezákonného úradného postupu a dôkazná povinnosť, nesplnila svoje povinnosti. Nepreukázala

nesprávny úradný postup spočívajúci v nezákonnej zmene územného plánu rozhodnutiami príslušných
orgánov. Zmena územného plánu sama o sebe nie je nesprávnym úradným postupom, územný
plán nie je dokument, ktorý by nepodliehal zmene, je nielen oprávnením ale i povinnosťou obce
vykonávať pravidelnú aktualizáciu územnoplánovacej dokumentácie a reagovať na zmeny podmienok
a verejný záujem. Nesprávnym úradným postupom nemôže byť ani vydanie stanovísk č. UHA

2011/00473-02-Bc a č. UHA-2011/02594-03-Bc. Je bežnou činnosťou, že obce a mestá vydávajú
územnoplánovacie informácie, pričom poskytnutie takejto informácie alebo stanoviska nie je právne
záväzným individuálnym správnym aktom, z ktorého by vyplývali oprávnenia. Územnoplánovacia
informácia vydaná útvarom hlavného architekta nie je pre účely stavebného konania záväzná a žiadateľ
na jej podklade nemôže nadobudnúť žiadne práva. Vydanie pôvodne kladného stanoviska vychádzalo
z v tom čase platného územného plánu a skutočnosť, že neskôr došlo k zmene územného plánu,

nespôsobuje nesprávnosť postupu žalovaného. Naviac, žalobkyňa bola informovaná v stanovisku č.
UHA-2011/02594-03-Bc aj o tom, že prebiehajú zmeny, ktorými je predchádzajúce stanovisko dotknuté.
Podľa žalovaného zároveň nikdy nedošlo k prerokovaniu škody. Cieľom a účelom listu žalobkyne zo
dňa 13. 01. 2015, nebolo predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ale predloženie dohody
o urovnaní, teda iného právneho úkonu. Žalobca v dohode totiž požadoval iné plnenie, nie náhradu

škody. Žalovaný zároveň uviedol, že aj keď to zo žaloby nevyplýva, v konaní by sa malo ustáliť, či
údajný nesprávny úradný postup vznikol vo sfére preneseného výkonu štátnej správy alebo pri výkone
samosprávy, lebo v prípade preneseného výkonu štátnej správy absentuje vecná pasívna legitimácia.
Žalovaný zároveň spochybnil platnosť mimosúdnej dohody o urovnaní, nakoľko jej obsah je v rozpore
so zákonom a predmet plnenia nie je dovolený. Dohoda nebola schválená mestským zastupiteľstvom,

čo rovnako podporu záver o jej neplatnosti. Ak by aj bola predmetná dohoda platná, nevyplýva z nej
záväzok žalovaného zaplatiť žalobkyni konkrétnu peňažnú sumu. Žalovaný na záver dodal, že ak by
aj zmenou stanoviska č. UHA 2011/00473-02-Bc prípadne došlo na strane žalobkyne ku škode, takýto
nárok je premlčaný. Je nepochybné, že žalobkyňa sa o doplnení stanoviska formou vydania nového
stanoviska č. UHA-2011/02594-03-Bc dozvedela ešte v roku 2011, čiže najskôr si mohla svoje

nároky uplatniť do roku 2014. Námietka sa pritom vzťahuje aj na prípadné nároky, ktoré by eventuálne
mohli žalobkyni vzniknúť v súvislosti so zmenou územného plánu. Všeobecne záväzné nariadenie bolo
vyvesené dňa 20. 09. 2013 a nakoľko bola žaloba podaná až v roku 2017, bola podaná po uplynutí
subjektívnych premlčacích lehôt.
3. Po postúpení veci tunajšiemu súdu ako mieste príslušnému žalobkyňa v replike uviedla, že trojročná

lehota na podanie výzvy na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom uplynie 30. 05. 2018, nakoľko z bodu VII. dohody vyplýva záväzok žalovaného
splniť záväzok zo záväzného stanoviska žalovaného č. UHA 2011/00473-02-Bc
zo dňa 08. 02. 2011 v lehote do 30. 05. 2015. Žalobkyňa a žalovaný založili právny vzťah, v ktorom
žalobkyňa požiadala o vydanie záväzného stanoviska, čo žalovaný akceptoval a bez výhrad súhlasil,

čo preukazuje vydanie záväzného stanoviska zo dňa 08. 02. 2011, ktorého súčasťou je aj prehlásenie,
že navrhované funkčné využitie je v súlade s platným územným plánom mesta. Zároveň súhlasil
s projektovou dokumentáciou „Letecko-prevádzkové a stavebno-technické posúdenie HELIPORTU
Liptovský Trnovec“ spracovanou W.. J.. P. K., E.. Žalovaný však začal postupne mariť plnenie svojho
záväzku z právneho vzťahu založeného stranami sporu nepomenovanou zmluvou, najprv listom č.

UHA-2011/02594-03-Bc zo dňa 26. 07. 2011, kde okrem iného uviedol, že po posúdení žiadosti súhlasí
s vydaním územného rozhodnutia až po schválení zmien a doplnkov územného plánu mesta. K mareniu
splnenia záväzku dochádzalo v priebehu územného konania, konania o posudzovaní vplyvu stavby na
životné prostredie. Schválením zmeny územného plánu došlo k dokonaniu zmarenia splnenia záväzku
žalovaného zo zmluvy uzavretej so žalobkyňou. Žalobkyňa považuje právnu konštrukciu žalovaného

o absencii pasívnej vecnej legitimácie za zmätočnú z dôvodu, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy. Rovnako nesúhlasil s tvrdením, že
dohoda zo dňa 29. 01. 2015 nie je platnou z dôvodu jej neschválenia mestským zastupiteľstvom,
nakoľko v Zásadách hospodárenia s majetkom mesta Liptovský Mikuláš sú v čl. 4 taxatívne vymenované
dispozičné oprávnenia primátora, ktoré podliehajú schváleniu mestského zastupiteľstva a tak právny

úkon, ktorý primátor urobil v mene a na účet mesta plne zaväzuje žalovaného.

4. Z vyjadrenia žalovaného v duplike vyplýva, že žalobkyňa mala jasne a zrozumiteľne uviesť konkrétny
titul svojich nárokov a dôkazy, z ktorých také nároky a ich výška vyplývajú, čo dosiaľ neurobila.Žalobkyňa na jednej strane tvrdí, že škoda jej vznikla z dôvodu nesprávneho úradného postupu,
na druhej strane v replike poukazuje na mimosúdnu dohodu o urovnaní a akúsi nepomenovanú
zmluvu, z ktorej žalovanému majú vyplynúť voči nej záväzky. Až potom, ako žalovaný poukázal na

značné trhliny v žalobnej argumentácii, opierajúcej sa o nesprávny úradný postup, prišla žalobkyňa
s názorom, že mestom vydané stanoviská založili medzi stranami sporu záväzkový vzťah. Z obsahu
týchto stanovísk je však zrejmé, že ide len o informatívne stanoviská k projektovej dokumentácii s
povahou územnoplánovacej informácie bez toho, aby mesto akýmkoľvek spôsobom prejavilo vôľu
založiť záväzkový vzťah medzi ním a žalobcom. Stanoviská boli vydané útvarom hlavného architekta,

ktorý útvar nemá oprávnenie mesto zaväzovať a preberať v jeho mene a na jeho účet záväzky. Zároveň,
mesto v rámci stavebného konania a územného plánovania nemôže vykonávať svoju pôsobnosť
súkromnoprávne dohodnutým spôsobom, musí postupovať len v rámci zákona a v súlade s verejným
záujmom. V stanoviskách je len vyjadrený názor mesta na predloženú projektovú dokumentáciu vo
vzťahu k vtedy platnému územnému plánu. Mesto tým neprebralo žiadny záväzok, zo stanoviska
nevyplývajú žiadne subjektívne povinnosti ani vôľa mesta byť povinnosťami viazaný. Žalovaný zároveň

uviedol, že zmena územného plánu bola v minulosti predmetom prieskumu zo strany prokuratúry a
to dokonca na podnet žalovaného, aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti o platnosti a zákonnosti
územného plánu. Prokurátor nevidel žiadne dôvody na prijatie niektorého z opatrení podľa osobitného
predpisu a územný plán je naďalej platný a účinný v jeho aktualizovanej podobe. Pokiaľ ide o dohodu o
urovnaní, žalovaný zotrval v tvrdení o jej absolútnej neplatnosti. Ide o úkon, ktorý môže mať dopad na

majetok mesta, preto platí, že v prípade, ak táto podstatná otázka nie je výslovne regulovaná zásadami
hospodárenia, musí o nej rozhodnúť zastupiteľstvo.

5. Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 07. 03. 2019, sp. zn. 11C/3/2018, keď rozhodujúc o nároku
žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Proti predmetnému rozhodnutiu podali

strany sporu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 27. 02. 2020, sp.
zn. 10Co/143/2019 tak, že rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací
súd skonštatoval, že súd prvej inštancie nebol procesne dôsledný, keď síce rozhodol medzitýmnym
rozsudkom, ale zamietajúci rozsudok je však z hľadiska predmetu sporu rozhodnutím „úplným a
definitívnym“. Súd zároveň nerozhodol o procesnom návrhu žalobkyne zo dňa 27. 01. 2019 označenom

ako „doplnenie žalobného petitu o alternatívny petit“.

6. Bez ohľadu na procesné závery odvolací súd doplnil, že záväzné stanovisko mesta Liptovský
Mikuláš zo dňa 08. 02. 2011 bolo podrobné prieskumu v rámci správneho súdnictva, čo znamená,
že konanie je ukončené a neprichádza do úvahy jeho ďalšie preskúmavanie. Predmetné stanovisko

zároveň nepredstavuje právny inštitút, ktorý by bol absolútne nezmeniteľný. Odvolací súd taktiež
konštatoval, že zo zmluvy/dohody uzavretej medzi stranami dňa 29. 01. 2015 nevznikol žalovanému
žiadny záväzok/dlh. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, podľa odvolacieho súdu bol postup žalovaného
natoľko neštandardný a tiež nekvalifikovaný, že je namieste ho považovať za dôvod hodný osobitného
zreteľa, na druhej strane spôsob uplatňovania nárokov žalobkyňou, vrátane až účelovo neprehľadnej

a neraz protichodnej argumentácie, je rovnako relevantným pri posúdení širších okolností významných
pre „rozsah aplikácie“ § 257 Civilného sporového poriadku.

7. Súd vo veci nariadil pojednávanie, ktoré vykonal aj v neprítomnosti konateľa žalobkyne. V deň
pojednávania právny zástupca žalobkyne požiadal o zmenu termínu pojednávania z technických

dôvodov na vozidle. Zároveň doručil fotografie prístrojovej dosky osobného motorového vozidla.
Postupom podľa ustanovenia § 183 ods. 4 C. s. p. súd upovedomil žalobkyňu o tom, že uvedený dôvod
na odročenie pojednávania nie je dôležitý s tým, ž v prípade, ak dopravná situácia neumožní dostaviť
sa na pojednávanie v stanovený čas, môže žalobkyňa telefonicky požiadať o začatie pojednávania
s primeraným časovým odstupom. Pred otvorením pojednávania, ktoré začalo na žiadosť právneho

zástupcu žalobkyne s odstupom 45 minút, bola súdu doručená žiadosť konateľa žalobkyne o odročenie
pojednávania. Žiadosť odôvodnil tým, že od rána je v domácej izolácii s príznakmi, ktoré môžu súvisieť
s vírusom COVID 19. Dôvodom izolácie je to, že jeho príbuzní boli v kontakte s infikovanými osobami, s
ktorými boli na oslave. Z uvedeného dôvodu nesúhlasil s pojednávaním bez jeho prítomnosti. Vzhľadom
na vykonané dokazovanie, kedy už bol konateľ žalobkyne vypočutý a s dôrazom na to, že ďalší jeho

výsluch nebol stranami sporu navrhnutý a na pojednávaní bol zastúpený právnym zástupcom, súd
pojednávanie neodročil. Okrem toho, súd poukazuje na to, že od 13. 10. 2020 platil na území Slovenskej
republiky zákaz zhromažďovania sa nad šesť osôb, čiže príbuzní konateľa sa mohli zúčastniť oslavy
najneskôr pondelok 12. 10. 2020. Vo svojej žiadosti síce neuviedol, kedy sa oslava konala avšakvychádzajúc z tvrdenia, že jeho príbuzní už čakajú na výsledky testov (ktoré sa nevykonávajú zo dňa na
deň), o svojej prípadnej domácej karanténe musel vedieť skôr ako v deň pojednávania a zároveň skôr
ako súd oznámil jeho právnemu zástupcovi, že technické problémy na vozidle nie sú dôležitým dôvodom

na odročenie pojednávania. Z uvedeného dôvodu žiadosť nedoručil súdu včas a významné je aj to, že
svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal.

8. Pre úplnosť súd uvádza, že pokiaľ právny zástupca opakovane počas pojednávania navrhoval
odročiť pojednávanie z dôvodu porady s klientom, tieto žiadosti súd vyhodnotil ako nedôvodné, nakoľko

žalobkyňa mala od doručenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu dostatok času na poradu so
svojim právnym zástupcom, pričom predvolanie na predchádzajúce pojednávanie určené na deň 29.
09. 2020, ktoré bolo odročené na žiadosť žalobkyne, si jej právny zástupca prevzal 13. 09. 2020 a
predvolanie na pojednávanie dňa 20. 10. 2020 si prevzal 29. 09. 2020, čím bola dodržaná
zákonná päťdňová príprava.

9. Právny zástupca skonštatoval, že žalobkyňa na žalobe trvá v plnom rozsahu. Opätovne navrhli
vykonať dôkazy, ktoré súd v predchádzajúcom konaní odmietol a to oboznámiť sa s kompletnou správou
hlavnej kontrolórky mesta, s územným plánom ako aj videom na portáli O. a vypočuť predchádzajúceho
a súčasného primátora mesta k okolnostiam uzatvorenia zmluvy zo dňa 29. 01. 2015.

10. Právny zástupca žalovaného navrhol žalobu zamietnuť. Z uznesenia odvolacieho súdu plynie záver,
že žaloba je vecne nedôvodná. Z dôvodov uvádzaných v odvolacom konaní si žalovaný uplatňuje
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

11. Konateľ žalobkyne na predchádzajúcich pojednávaniach vypovedal, že po rokovaní so žalovaným,

samotná architektka mesta upozornila vo februári 2013 všetkých členov komisie územného plánovania,
že zmenou územného plánu si investor bude uplatňovať náhradu škody, vtedy vo výške 2 650 000,-
eur. Čiže samotný vtedajší primátor ako aj členovia tejto komisie vedeli, že zmenou územného plánu
dôjde k škode na strane žalobkyne. Predchádzajúci primátor sa opakovane verejne vyjadril, že poslanci
mestského zastupiteľstva sú si vedomí, že zmenou územného plánu spôsobili škodu a sú pripravení túto

škodu nahradiť. Žalobkyňa v rámci celého územného konania ohľadne heliportu získala všetky potrebné
súhlasné stanoviská, pričom ich bol cez tridsať. Mesto následne len sucho skonštatovalo, že heliport nie
jevsúladesúzemnýmplánommesta.Zmenuúzemnéhoplánukonateľpovažujezanezákonnú,nakoľko
poslanci nehlasovali o záväznej časti tohto plánu. Proces smerujúci k dohode o urovnaní trval určitú
dobu, s mestom rokoval, postupne sa upravovali jednotlivé body dohody, pričom konateľ konal vždy so

štatutárom mesta a ku rokovaniam boli prizvaní aj zamestnanci právneho odboru, hlavná architektka ako
aj vedúca stavebného odboru. Účelom mimosúdnej dohody nebolo v prvom rade docielenie náhrady
škody, ale možnosti zrealizovania investičného zámeru. Pokiaľ ide o uplatnenú výšku škody, primátor
podľa konateľa žalobkyne, počas rokovaní nežiadala predložiť listinné dôkazy preukazujúce ich výšku.

12.Listomzodňa08.02.2011č.UHA2011/00473-02-Bcžalovanýpodľaustanovenia§4ods.3písm.a)
zákona č. 50/1976 Zb. vydal záväzné stanovisko, podľa ktorého po posúdení žiadosti žalobkyne súhlasí
s projektovou dokumentáciou „Letecko-prevádzkové a stavebno-technické posúdenie HELIPORTU
Liptovský Trnovec. Pozemky parcelné číslo 1061/485 a parcelné číslo 510/2 v katastrálnom území R. Y.
sa nachádzajú v zmysle platného územného plánu mesta Liptovský Mikuláš, ktorého záväzná časť bola

vyhlásená všeobecne záväzným nariadením č. 7/2010/VZN dňa 16. 12. 2010, v urbanistickom bloku
„zmiešané územie s prevahou občianskej vybavenosti“. Zo záväzného stanoviska zároveň vyplýva, že
navrhované funkčné využitie je v súlade s platným územným plánom.

13. Listom zo dňa 26. 07. 2011, č. UHA-2011/02594-03-Bc, žalovaný vydal ďalšie záväzné stanovisko,

ktorým sa zmenilo a doplnilo záväzné stanovisko zo dňa 08. 02. 2011 tak, že mesto po posúdení žiadosti
súhlasí s vydaním územného rozhodnutia až po schválení zmien a doplnkov územného plánu mesta. Z
predmetného stanoviska vyplýva, že v súvislosti s podstatnou zmenou skutkových okolností, na základe
petície občanov mestskej časti Liptovská Ondrašová proti umiestneniu civilného letiska - Heliportu
Liptovský Trnovec na pozemkoch registra KN-C č. 1061/485, KN-C č. 1061/1 v katastrálnom území

R. Y. a námietok účastníkov územného konania o umiestnení predmetnej stavby týkajúcich sa vplyvu
hluku na pozemky v okolí navrhovaného heliportu, mesto požiadalo Ministerstvo dopravy, výstavby a
regionálneho rozvoja Slovenskej republiky a Úrad verejného zdravotníctva o posúdenie predmetnej
projektovej dokumentácie z hľadiska vplyvu hluku. Znalecký posudok si dala vypracovať aj žalobkyňa.Výsledky a závery vyplývajúce z dokumentácie a z posudku o hluku v životnom prostrední odôvodňujú
potrebu zmeny regulatívov zástavby a funkčného využitia dotknutého územia. Mesto uviedlo, že je
potrebné posúdiť a ohraničiť rozsah územia plánovanej výstavby, t. j. obstarať zmeny a doplnky

územného plánu mesta.

14. Z návrhu na mimosúdnu dohodu zo dňa 13. 01. 2015 vyplýva, že žalobkyňa sa na žalovaného
obrátila s nárokom na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom primátora mesta
Liptovský Mikuláš. S poukazom na ustanovenie § 14 ods. 1 zákona č.

514/2003 Z. z. spočíval nesprávny úradný postup v zmene rozhodnutia primátora mesta Liptovský
Mikuláš v jeho vyjadrení č. UHA 2011/00473-02-Bc zo dňa 08. 02. 201, v ktorom súhlasil s projektovou
dokumentáciou „Letecko-prevádzkové a stavebno-technické HELIPORTU Liptovský Trnovec ako aj s
vydaním územného rozhodnutia. K zmene začalo dochádzať už od 26. 07. 2011, keď došlo k zmene
záväzného stanoviska listom č. UHA-2011/02594-03-Bc. S poukazom na ustanovenie § 2 zákona č.
514/2003 Z. z. si žalobkyňa uplatnila náhradu škody v súvislosti s investíciami do prípravných prác,

projektov, obstarania majetku a služieb vo výške 2 765 000,- eur.

15. V článku II. ods. 1 mimosúdnej dohody o urovnaní škody spôsobenej primátorom mesta Liptovský
Mikuláš uzavretej medzi stranami sporu dňa 29. 01. 2015 žalobkyňa prehlásila, že konaní primátora
mesta Liptovský Mikuláš V.. B. došlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodov vyššie uvedených.

Podľa čl. III. a IV. dohody žalobkyňa v súlade s vydaným záväzným stanoviskom zo dňa 08. 02. 2011
investovala do schváleného projektu viac ako 2 765 000,- eur. Táto suma predstavuje spôsobenú škodu
nesprávnym úradným postupom a v prípade nenadobudnutia účinkov tejto dohody bude predmetom
konania v súlade s ustanovením § 15 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. V článku V. žalovaný
v zastúpení primátorom J.. Q. A., W.. uznal nesprávnosť postupu vtedajšieho primátora mesta V.. P. B.

a tým uznal príčinné súvislosti so vznikom následnej škody spôsobenej žalobkyni. Primátor mesta sa
v článku VI. zaviazal najneskôr do 05. 02. 2015 zadať úlohy pre oddelenie územného
rozvoja a stavebného poriadku, aby bolo možné žalobkyni zrealizovať pôvodný projekt tak, ako sa mesto
zaviazalo v záväznom stanovisku zo dňa 08. 02. 2011. Z článku VII. vyplýva, že obsah tejto mimosúdnej
dohody bude naplnený pre odvrátenie hroziacej škody pre mesto, t. j. neuplatnením žiadosti žalobkyne

o náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., pričom primátor sa zaviazal, aby účinky
nastali do 30. 05. 2015.

16. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Z návrhu na mimosúdnu dohodu zo dňa 13.

01. 2015 podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa mienila predbežne prerokovať nárok
tvrdiac, že zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu úradného postupu, za ktorý podľa ustanovenia
§ 14 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
zodpovedá územná samospráva. Ak mal žalovaný za to, že písomná žiadosť žalobkyne ako poškodenej
o predbežné prerokovanie nároku nie je podaná na príslušnom orgáne, podľa ustanovenia § 15 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z. z. bol povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom
žalobkyňu. Skutočnosť, s akým výsledkom skončí predbežné prerokovanie nároku, v danom prípade,
uzatvorením mimosúdnej dohody, nemôže byť na ujmu žalobkyni, ktorá si ako poškodená uplatnila svoj
nárok postupom podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení súd tak
uplatnený nárok žalobkyne posudzoval ako nárok na náhradu škody spôsobenú žalobkyňou tvrdeným

nesprávnym úradným postupom žalovaného. Zo žiadosti zo dňa 13. 01. 2015 ako aj z ustanovení
samotnej mimosúdnej dohody nepochybne vyplýva, že žalobkyňa si svoj nárok uplatnila pre nesprávny
úradný postup a nie z dôvodu porušenia zmluvných povinností žalovaného založených určitým právnym
úkonom strán sporu.

17. Zodpovednosť územnej samosprávy za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
objektívnou zodpovednosťou a je daná vtedy, ak sú súčasne splnené podmienky zodpovednosti a to
nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, územná samospráva zodpovednosť
nenesie. Nesprávny úradný postup nie je zákonom zadefinovaný. Ide o akúkoľvek činnosť spojenú s

výkonomprávomocíúzemnejsamosprávy,akpritomtovýkonealebovsúvislostisnímdôjdekporušeniu
pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu územnej samosprávy alebo k porušeniu
poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie a cieľov tejto činnosti. Žalobca navrhol, aby súd predbežne
vyriešil otázku neplatnosti zmeny územného plánu. Civilný súd rozhodujúci o nároku na náhradu škodynemôže skúmať, či došlo platne k zmene územného plánu mesta alebo nie. Územný plán sa vyhlasuje
všeobecne záväzným nariadením mesta, pričom iba správny súd má právomoc preskúmať súlad
všeobecne záväzného nariadenia mesta postupom podľa ustanovení § 357 a nasl. Správneho súdneho

poriadku. Naviac, vecná príslušnosť na takýto prieskum prináleží krajskému súdu a aktívna legitimácia
k podaniu žaloby podľa § 359 Správneho súdneho poriadku prokurátorovi, ktorému protestu proti
všeobecne záväznému nariadeniu nebolo vyhovené alebo zainteresovanej verejnosti, ak bol porušený
verejný záujem v oblasti životného prostredia. Z uvedeného dôvodu sa súd nemôže v tomto konaní
zaoberať námietkami žalobkyne ohľadne zákonnosti procesu prijímania a zverejňovania všeobecného

záväzného nariadenia č. 7/2013/VZN zo dňa 20. 09. 2013, ktoré bolo účinné od 05. 10. 2013 a ktorým
bola zmenená a doplnená záväzná časť Územného plánu mesta Liptovský Mikuláš, všeobecne záväzné
nariadenie č. 7/201/VZN zo dňa 16. 12. 2010, v dôsledku ktorého sa z územného plánu vypustil heliport.
Nakoľko doposiaľ nebol vyslovený správnym súdom nesúlad tohto všeobecne záväzného nariadenia
mesta so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a
ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pričom ani nebolo tvrdené, že takéto správne konanie bolo

začaté, súd je týmto všeobecne záväzným nariadením mesta viazaný.

18. Zmena územného plánu sama o sebe nie je nesprávnym úradným postupom. Len v prípade,
ak by správny súd uznesením vyslovil nesúlad všeobecne záväzného nariadenia, jeho časti alebo
niektorého jeho ustanovenia so zákonom resp. inými všeobecne záväznými normatívnymi aktmi, čím

by všeobecne záväzné nariadenie stratilo účinnosť, by bolo možné uvažovať o nesprávnom úradnom
postupe žalovaného a aj to len za predpokladu, že nesprávny úradný postup spočíval v iných postupoch
žalovaného ako v normotvorbe. Normotvornú činnosť obce nemožno považovať za úradný postup, lebo
prijímanie všeobecne záväzných právnych predpisov nie je vykonávaním úradného postupu vo vzťahu
ku konkrétnym účastníkom a chýba tak príčinná súvislosť medzi normotvornou činnosťou a škodou.

Územný plán mesta, ktorým bezpochyby došlo k zmareniu investičného zámeru žalobkyne, doposiaľ
nebolzrušenýzákonompredpísanýmspôsobom.Vprávomocimesta,akoorgánuúzemnéhoplánovania
podľa ustanovenia § 16 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb., je okrem iného aj aktualizácia územnoplánovacej
dokumentácie, pričom mesto je nielen oprávnené, ale v určitých prípadoch aj povinné vykonať zmenu
schváleného územného plánu. Z ustanovenia § 30 ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. totiž vyplýva povinnosť

mesta pravidelne, najmenej však raz za štyri roky, preskúmať schválený územný plán, či nie sú potrebné
jeho zmeny alebo doplnky alebo či netreba obstarať nový územný plán. Ak teda zákon predpokladá
zmeny a doplnky územného plánu, nemožno výkon právomoci mesta ako orgánu územného plánovania
považovať na nesprávny úradný postup.

19. Za nesprávny úradný postup súd nepovažuje ani zmenu územného plánu po vydaní stanoviska zo
dňa 08. 02. 2011, ktorým žalovaný súhlasil s projektovou dokumentáciou ako aj s vydaním územného
rozhodnutia a zároveň konštatoval, že navrhované funkčné využitie je v súlade s územným plánom
mesta Liptovský Mikuláš. Predmetné stanovisko bolo vydané pod spisovou značkou útvaru hlavnej
architektky mesta podľa ustanovenia § 4 ods. 3 písm. d) zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého

obec pri výkone samosprávy môže vydať záväzné stanovisko k investičnej činnosti v obci. Záväzné
stanovisko pre účely stavebného konania je definované v ustanovení § 140b ods. 1 zákona č. 50/1976
Zb. ako stanovisko, vyjadrenie, súhlas alebo iný správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho
záujmy chránené osobitnými predpismi. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že dotknuté orgány v konaniach
podľa staveného zákona predkladajú záväzné stanoviská, ktoré sa týkajú verejných záujmov a nie

ich subjektívnych práv, čo znamená, že vydaním záväzného stanoviska sa nestávajú nositeľmi práv a
povinností. Záväzné stanovisko sa teda netýka subjektívnej právnej sféry dotknutého orgánu, v danom
prípade žalovaného, ale verejného záujmu ako všeobecne prospešného stavu, ktorý treba chrániť a
rešpektovať. Z uvedeného vyplýva, že záväzné stanovisko zaväzuje dotknutý orgán len vo vzťahu k
stavebnému konaniu, nemôžu z neho vzniknúť súkromnoprávne práva a povinnosti tohto orgánu. V

predmetnej veci žalovaný vydal záväzné stanovisko zo dňa 08. 02. 2011, ktoré bolo v tom čase v
súlade s platným územným plánom mesta Liptovský Mikuláš. V zmysle ustanovenia § 140b ods. 3
zákona č. 50/1976 Zb. tak bolo viazané obsahom tohto záväzného stanoviska, avšak až do doby, ak
došlo k zmene skutkových okolnosti, z ktorých vychádzal. Spomínané ustanovenie za tejto situácie
umožňuje doplnenie, zmenu alebo nahradenie predchádzajúceho záväzného stanoviska, pričom ukladá

dotknutému orgánu uviesť dôvody tejto zmeny. To znamená, rovnako ako už súd konštatoval pri zmene
územného plánu, že ak žalovaný ako dotknutý orgán mal zákonom danú právomoc z dôvodu podstatnej
zmeny skutkových okolností doplniť záväzné stanovisko, nemožno to samo o sebe považovať za
nesprávny úradný postup. V záväznom stanovisku zo dňa 26. 07. 2011, ktorým sa menilo a doplnilopredchádzajúceho záväzné stanovisko zo dňa 08. 02. 2011, pritom žalovaný odôvodnil tento postup tým,
že došlo k podstatnej zmene skutkových okolností, na základe ktorých je nevyhnutné posúdiť a ohraničiť
rozsah územia plánovanej výstavby. Súd zároveň poukazuje na záver odvolacieho súdu, podľa ktorého

záväzné stanovisko zo dňa 08. 02. 2011 nie je individuálnym právnym aktom a už vôbec nie „zmluvou“,
z ktorej by vyplývali žalobkyni doslova nikdy neodňateľné hmotné práva.

20. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup žalovaného spočívajúci
v zmene územného plánu, ktorou bol nepochybne zmarený investičný zámer žalobkyne na vybudovanie

heliportu v katastrálnom území R. Y., nie je splnená podmienka vzniku zodpovednosti sa škodu.

21. Žalovaný namietal nedostatok vecnej pasívnej legitimácie v tomto konaní, tvrdiac, že v prípade, ak k
tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, ktorý však žalobkyňa jasne nevymedzila, došlo v spojitosti
so stavebným projektom žalobkyne, nie je podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003
Z. z. pasívne vecne legitimovaný. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobkyne, keď k nesprávnemu

úradnému postupu malo dôjsť zmenou územného plánu, súd uvádza, že podľa ustanovenia § 4 ods. 3
písm. j) zákona o obecnom zriadení je obstarávanie a schvaľovanie územnoplánovacej dokumentácie,
ktorú tvorí aj územný plán obce, originálnou pôsobnosťou obce. Táto pôsobnosť nie je preneseným
výkonom štátnej správy, tou je len podľa ustanovenia § 5 písm. a) bodu 1 zákona č. 608/2003 Z.
z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie, vykonávanie pôsobnosti

stavebného orgánu, čomu korešponduje aj ustanovenie § 117 ods. 1 zákona č. 50/1976
Zb. Z uvedeného dôvodu, pokiaľ žalobkyňa mala za to, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu pri
obstarávaní a schvaľovaní územného plánu mesta Liptovský Mikuláš, správne si svoj nárok uplatňovala
proti žalovanému.

22. Právo na náhradu škody spôsobenú pri výkone samosprávy sa podľa ustanovenia § 19 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Žalobkyňa
odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z konania žalovaného, ktorý mal postupnými krokmi zmariť jej
investičný zámer, čo bolo zavŕšené zmenou územného plánu. Všeobecné záväzné nariadenie č. 7/2013/
VZN zo dňa 20. 09. 2013 bolo postupom podľa § 6 ods. 8 zákona o obecnom zriadení

vyhlásené vyvesením na úradnej tabuli, pričom účinnosť nadobudlo pätnástym dňom od vyvesenia, t.
j. 05. 10. 2013. Žalobkyňa však požiadala o predbežné prerokovanie nároku dňa 13. 01. 2015, keď
nárok na náhradu škody odvodzovala z konania žalovaného, ktoré predchádzalo zmene územného
plánu. Vychádzajúc z toho, že už od vyvesenia všeobecného záväzného nariadenia, ktorým došlo k
zmene územného plánu, do podania žaloby uplynula žalobkyni subjektívna premlčacia lehota, a to aj pri

započítaní šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku podľa ustanovenia § 19
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., súd konštatuje, že si svoj nárok neuplatnila včas.

23. V priebehu konania, po predbežnom právnom posúdení súdu na predbežnom prerokovaní nároku,
sa začal prelínať žalobkyňou tvrdený titul, od ktorého odvodzuje svoj nárok na náhradu škody, keď tvrdila

ajto,žežalovanýuznalzáväzokvmimosúdnejdohodezodňa29.01.2015.Zmenoužalobyniejezmena
právneho dôvodu bez zmeny skutkových tvrdení. Žalobkyňa v podaní zo dňa 27. 01. 2019 navrhla okrem
iného doplniť žalobný petit o alternatívny petit, ktorým sa domáhala uloženia povinnosti žalovanému
zaplatiť sumu 2 765 000,- eur predbežne prerokovanú a dohodnutú na základe dohody o
urovnaníškodyzodňa29.01.2015.Bezakejkoľvekzmenyskutkovýchtvrdenítakžiadala,abysúduložil

žalovanému zaplatiť 2 765 000,- eur ako náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo aby uložil povinnosť zaplatiť 2 765 000,- eur titulom dohody o urovnaní. Odvolací súd zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie aj z dôvodu, že nebolo procesne rozhodnuté o tomto podaní. Uznesením
vyhláseným na pojednávaní dňa 20. 10. 2020 súd nepripustil zmenu žaloby zo dňa 27. 01.
2019. Predmetné rozhodnutie sa podľa § 235 ods. 2 C. s. p. nevyhotovuje písomne, nakoľko proti nemu

nie je prípustné odvolanie, nie je to pre vedenie konania potrebné a žiadnej zo strán ním súd neuložil
povinnosť. Súd prvej inštancie v prvom rozhodnutí, ako aj odvolací súd, konštatovali, že z dohody
uzavretej medzi stranami dňa 29. 01. 2015 nevznikol žalovanému žiadny záväzok ani dlh. Po tomto
konštatovaní by tak nepochybne musela žalobkyňa iniciovať doplnenie dokazovania, pretože výsledky
doterajšieho konania by nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Keď totiž odvolací

súd skonštatoval, že žalovanej nevznikol žiadny záväzok z predmetnej dohody, pripustiť zmenu žaloby,
ktorou by sa žalobkyňa okrem iného domáhala plnenia na základe takejto dohody, by bolo nelogické. Pre
úplnosť súd uvádza, že v článku VI. dohody sa primátor mesta zaviazal najneskôr do 05. 02. 2015 zadať
úlohy pre oddelenie územného rozvoja a stavebného poriadku, aby bolo možné žalobkyni zrealizovaťprojekt heliportu a to v záujme odvrátenia hroziacej škody. Sám konateľ žalobkyne na pojednávaní
uviedol, že účelom predmetnej dohody nebolo nahradenie škody, ale docielenie možnosti realizácie
investičného zámeru. Odhliadnuc od uvedeného, predmetná dohoda, pokiaľ nebola vopred schválená

mestským zastupiteľstvom, je neplatným právnym úkonom. Primátor mesta totiž nemôže vytvárať vôľu
mesta sám, ale ju môže len navonok oznamovať a prejavovať. Pokiaľ mesto koná vo veci súkromného
práva, nemožno tvorbu a prejavy jeho vôle mechanicky posudzovať rovnako, ako keby išlo o obchodné
spoločnosti, lebo ide o samosprávny subjekt, ktorý pre platnosť s nakladaním majetku mesta potrebuje
schválenie príslušným orgánom. Takéto schválenie právneho úkonu predstavuje potom podmienku

platnosti právneho úkonu mesta. Bez predchádzajúceho rozhodnutia mestského zastupiteľstva takáto
dohoda odporuje zákonu a preto je podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatná.

24. Žalobkyňa vo svojich podaniach opakovanie uvádzala, že v predmetnej veci je potrebné vyriešiť
otázku, akými ustanoveniami ktorého zákona sa spravuje právny vzťah strán sporu založený „dohodou o
vybudovaní heliportu“, konkrétne či ide o zákon č. 514/2003 Z. z., Občiansky zákonník

alebo Obchodný zákonník. Pokiaľ sa žalobkyňa v súdnom konaní domáha na podklade tvrdených
skutkových okolností náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, nemôže sa zároveň
domáhať náhrady škody podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože všeobecná
zodpovednosť v takomto prípade je vo vzťahu k územnej samospráve pri výkone samosprávy vylúčená
osobitnou úpravou v zákone č. 514/2003 Z. z. To znamená, že v prípade škody vzniknutej pri výkone

samosprávyjepotrebnépreposúdeniezodpovednostizaškoduprednostneaplikovaťzákonč.514/2003
Z. z., ktorý zakladá zodpovednosť územnej samosprávy v prípade nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu. Zodpovednosť územnej samosprávy podľa všeobecných ustanovení
náhrady škody by prichádzal do úvahy len v prípade, ak by došlo k inému porušeniu zákonnej alebo
zmluvnej povinnosti žalovaného, mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone samosprávy.

25. V konaní však žalobkyňa nepredložila žiadny relevantný dvojstranný právny úkon strán sporu, od
ktorého by bolo možné odvodzovať vznik nároku na náhradu škody. Práve naopak, žalobkyňa svoj nárok
odvodzovala z tvrdeného nesprávneho úradného postupu, predbežne si svoj nárok uplatnila postupom
podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. a nakoniec aj z mimosúdnej dohody zo dňa 29. 01. 2015,

pokiaľ by išlo o platný právny úkon, nevyplýva žiadna povinnosť žalovaného, v príčinnej súvislosti s
porušením ktorej by mala žalobkyni vzniknúť škoda. Žalobkyňa totiž tvrdila, že jej škoda vznikla už
skôr, nesprávnym úradným postupom, a túto škodu si uplatnila v žiadosti zo dňa 13. 01. 2015, teda
pred uzatvorením mimosúdnej dohody. Ak teda mala škoda vzniknúť pred uzatvorením mimosúdnej
dohody, nie je daná ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením právnej povinnosti z predmetnej

mimosúdnej dohody a škodou žalobkyne. Rovnako sa súd nestotožnil ani s tvrdením žalobkyne, že
mestom vydané záväzné stanoviská založili medzi stranami sporu záväzkový vzťah. V predmetných
stanoviskách je len vyjadrený súhlas s predloženou projektovou dokumentáciou vo vzťahu k vtedy
platnému územnému plánu. Pre žalovaného zo stanovísk nevyplývajú žiadne subjektívne povinnosti
a z povahy záväzného stanoviska, ktoré je vydané v rámci stavebného konania, takéto povinnosti ani

územnej samosprávne vzniknúť nemôžu.

26. Súd nepovažoval za potrebné vykonať navrhnutý dôkaz prehratím videozáznamu z portálu O. s
názvom „Heliport Liptov EIA vs B. - čiastočné vyjadrenie k heliportu“, z ktorého má vyplývať verejné
priznanie bývalého primátora ako aj poslancov mestského zastupiteľstva k zodpovednosti za škodu v

súvislosti s investičným zámerom žalobkyne. Takéto vyhlásenia totiž nemôžu založiť zodpovednostný
vzťah mesta voči žalobkyni. Rovnako súd nevykonal listinné dôkazy navrhované žalobkyňou v podaní
zo dňa 18. 02. 2018 (č. l. 76), územný plán mesta a podobne, nakoľko medzi stranami nebol sporný
skutkový stav ohľadne zmeny územného plánu, ktorý mali preukazovať práve tieto dôkazy. Žalobkyňa
zároveň neuviedla, ku akým skutočnostiam by sa mali vyjadriť súčasný ako aj bývalý primátor mesta,

pretovtomtoštádiukonaniasúdnevideldôvodnavykonanietohtodôkazu.Naviac,akbymalivypovedať
k okolnostiam uzatvorenia dohody zo dňa 29. 01. 2015, vzhľadom na jej neplatnosť
by bol ich výsluch nadbytočný.

27. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie prvotne rozhodol medzitýmnym rozsudkom o otázke

samotného vzniku škody a kto za škodu zodpovedá, súd uviedol, avšak nakoľko je viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu, po zrušení rozhodnutia žalobu zamietol v plnom rozsahu.28. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vzhľadom na zistený skutkový stav rozhodol v súlade
s ustanovením § 257 C. s. p., že žalovanému ako úspešnej strane sporu, nepriznal náhradu trov
konania, lebo sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení naznačil

úvahy, ktoré sú rozhodujúce pre rozhodnutie o náhrade trov konania. Na jednej strane konštatoval, že
postup žalovaného bol neštandardný a nekvalifikovaný, na druhej strane poukázal na procesný postup
žalobkyne v tomto konaní. V súdnom konaní sa každý môže brániť, resp. uplatňovať svoje nároky, ako
uzná za vhodné, samozrejme pri limitoch, ktoré upravuje zákon. Uplatňovanie procesných práv, medzi
ktoré patrí aj zmena žaloby, uplatňovanie prostriedkov procesného útoku a obrany, je jedno v akom

rozsahu a v akom čase, nemôže byť spravodlivo pripisované na ťarchu strany sporu v tom smere, že
spôsob a rozsahu uplatňovania svojich práv bude súd zohľadňovať pri rozhodovaní o náhrade trov
konania. Na druhej strane, žalovaný v konaní spochybňoval vlastnú mimosúdnu dohodu o urovnaní,
prakticky sám spôsobil jej neplatnosť, ktorá skutočnosť bola jednou z hlavných príčin, ktoré viedli k
podaniu žaloby. O začatie tohto konania sa vo významnej miere pričinil práve žalovaný, ktorý potom,
ako sa žalobkyňa obrátila so svojím nárokom na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným

postupom, nepostupoval podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., teda ak nemienil uspokojiť nárok
na náhradu škody, písomne neoznámil žalobkyni ako poškodenej, že nárok neuspokojí, namiesto toho
uzatvoril neplatne so žalobkyňou mimosúdnu dohodu, kde absurdne konštatoval nesprávny úradný
postup, avšak nie mesta ako takého, ale samotného predchádzajúceho primátora. Z obsahu dohody
súdu uniká, akým spôsobom mala byť týmto úkonom naplnená základná úloha mesta podľa ustanovenia

§ 1 ods. 2 zákona o obecnom zriadení, ktorou je starostlivosť o všestranný rozvoj územia mesta a
potreby jeho obyvateľov. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného v odvolaní proti prvému rozsudku,
že jeho postup pred začatím súdneho konania sa ničím neodlišuje od iných sporových vecí, ktoré vedú k
začatiu súdnych konaní, pretože od žalovaného ako jednotky územnej samosprávy sa očakáva, že bude
postupovať striktne v súlade so zákonom a nebude vytvárať obdobné excesy. Na jednej strane žalovaný

uviedol, že nakladá s verejnými prostriedkami určenými na plnenie verejnoprospešných cieľov, na druhej
strane štatutárny orgán žalovaného v dohode zo dňa 29. 01. 2015 vyhlási, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu predchádzajúceho štatutára a viac menej akceptuje v čl. III. tejto dohody v tom čase
ničím nepodloženú výšku tvrdenej škody 2 765 000,- eur. Súd plne súhlasí s tvrdeniami uvádzanými
žalovanýmnastrane3odvolaniaprotirozsudku,pokiaľideopohľadnapostupžalobkynevtomtokonaní,

na ktorý poukázal aj odvolací súd, avšak samotný postup žalovaného pred začatím konania považuje za
natoľkoneštandardný,žesvojiminásledkamiďalekopresahujenásledkyprocesnéhopostupužalobkyne
v konaní. Preto má súd za to, že je spravodlivé nepriznať žalovanému náhradu trov konania a to v plnom
rozsahu.

29. Potom, ako súd na pojednávaní nepripustil zmenu žaloby, právny zástupca žalobkyne uviedol, že C.
s. p. je v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 6 ods. Európskeho dohovoru o
ľudských právach a navrhol prerušiť konanie, kým Ústavný súd Slovenskej republiky neposúdi súladnosť
C. s. p. s Ústavou Slovenskej republiky. Vzhľadom k tomu, že súd nedospel k záveru, že v nadväznosti
na prejednávanú vec a aplikované ustanovenia procesného predpisu existujú dôvody na podanie návrhu

na začatie konania Ústavnému súdu Slovenskej republiky, v súlade s § 162 ods. 3 C. s p. tento návrh
zamietol spolu s rozhodnutím vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.