Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. október 2019

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 6C/3/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8319200936
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kurucová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2019:8319200936.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Janou Kurucovou, v spore žalobcov 1. R. T., rod. U., nar.

X.XX.XXXX, bytom P. X, B., 2. X. I., rod. U., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XXX, 3. P. U., nar. X.X.XXXX,
bytom B. XXX, Y. O. N., 4. Š. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. O. N. X, zastúpeného opatrovníkom,
žalobcom v 3. rade P. U., všetci žalobcovia právne zastúpení Mgr. Ernestom Vokálom, advokátom,
Hlavná 61, Prešov, proti žalovaným 1. E. B., nar. X.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, F., zastúpenému
JUDr. Valériou Brečkovou, advokátkou, Daľkovská 470/14, Snina, 2. Generali Poisťovňa, a.s., Lamačská
cesta 3/A, Bratislava, IČO: 35 709 332, zastúpenej MST PARTNERS, s.r.o., Laurinská 3, Bratislava,
IČO: 36 861 545, o náhradu nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Žalovaní v 1. a 2. rade sú p o v i n n í uhradiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade každému z nich po 8
000 eur a žalobcovi v 4. rade 20 000 eur k rukám jeho opatrovníka, žalobcu v 3. rade, v lehote 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že zaplatením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého žalovaného.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

P r i z n á v a žalobcom v 1. až 4. rade vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade právo na náhradu
trov konania v rozsahu 100% z priznaného plnenia s tým, že zaplatením trov jedného zo žalovaných
zaniká povinnosť druhého žalovaného. O výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením ktoré
vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia podali dňa 28.2.2019 na tunajší súd žalobu, ktorou žiadali, aby súd zaviazal žalovaných
spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade, každému z nich 25 000 eur a žalobcovi v
4. rade 30 000 eur. Žalobu odôvodnili tým, že dňa XX.XX.XXXX v čase okolo 16:15 hod. v obci B. O.
N. došlo k dopravnej nehode, pri ktorej došlo k zrážke motorového vozidla, ktoré viedol žalovaný v 1.

rade s chodkyňou U. U.. Chodkyňa prechádzala cez cestu a pri strete s motorovým vozidlom spadla na
prednú kapotu a následne mimo vozovku. Pri dopravnej nehode utrpela viaceré zranenia, na následky
ktorých dňa 22.11.2017 zomrela. Žalovaný v 1. rade bol za predmetný skutok právoplatne odsúdený
rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. XT/XX/XXXX z 27.8.2018. Žalobcovia v 1. až 4. rade sú
deti neb. U. U..

Žalovaný v 1. rade svojim protiprávnym konaním zasiahol do rodinného života celej rodiny, keďže byť

spolu, je pre rodiča a deti základným prvkom rodinného života. Smrť milovanej matky hlboko zasiahla
do života žalobcov, náhle a nečakane. Stratu blízkej osoby nič nemôže nahradiť a po nečakanej smrti
matky prežívajú žalobcovia nielen pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku, ale aj stratili s ňou možnosť
viesť súkromný život. Medzi žalobcami a ich matkou bol silný citový vzťah, pravidelne sa navštevovalia neb. U. U. bola opatrovníčkou žalobcu v 4. rade, ktorý je obmedzený v spôsobilosti na právne úkony.
Z toho dôvodu sa novým opatrovníkom žalobcu v 4. rade stal žalobca v 3. rade, čím tiež došlo k
nečakanému a závažnému zásahu do jeho rodinného života. Smrť matky žalobcov nastala nepochybne

vpríčinnejsúvislostisprotiprávnymkonanímžalovanéhov1.radeatýmdošlokzásahudonemajetkovej
sféry žalobcov. Vzhľadom na intenzitu, povahu, spôsob neoprávneného zásahu, na charakter a rozsah
zasiahnutej hodnoty osobnosti, na trvanie a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy, žalobcovia uplatnili
nemajetkovú ujmu, podľa § 12 OZ.

2. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade poukázali žalobcovia na ustanovenie § 4 Zák. č. 381/2001 Z. z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Uviedli, že judikatúra všeobecných súdov podporuje záver, že i nemajetková ujma je krytá zmluvným
poistením. Citovali rozsudku KS v Košiciach sp. zn. 2Co/81/2016 zo 16.2.2017, podľa ktorého povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Poukázali na

eurokomformný ako i lingvistický výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) Zák. č. 381/2001 Z. z., ktorý
chápe škodu na zdraví ako ujmu (zhoršenie) telesného alebo duševného zdravia. Eurokomformným
výkladom oblasti harmonizovanej právom Európskej únie sa preto prinavracia komplexný význam pojmu
zdravie a s tým spojené odškodnenie jeho obidvoch zložiek (telesnej a psychickej).

Žalobcovia poukázali aj na aktuálnu prax Ústavného súdu SR, ktorý napríklad v uznesení I. ÚS 474/2016
a v uznesení III. ÚS 646/2015 konštatoval, že „hoci Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený
vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky,
tak ako vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho
zákonníka (§ 11 a § 13), každého z týchto štátov umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri

dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V Slovenskej republike povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje Zákon
č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého má ako poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na
území Slovenskej republiky.“

Tiež poukázali na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-22/12 B., podľa ktorého
nič nenaznačuje, že ak sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma, majú nahradiť podľa
uplatniteľného vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, mali by sa vylúčiť z tohto pojmu. Členské
štáty majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu

nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody,
bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej
smernice. Z uvedeného rozsudku vyplýva záver, že článok 3 ods. 1 prvej smernice, článok 1 ods. 1,
2 druhej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne práve uplatniteľné v spore vo veci
samej. Žalovaná v 2. rade je vecne pasívne legitimovaná, nakoľko vystupuje v predmetnom konaní
ako poisťovateľ, ktorý uzatvoril so žalovaným v 1. rade zmluvu o poistení zodpovednosti a v zmysle
Zákona o povinnom zmluvnom poistení je preto povinná uhradiť za žalovaného v 1. rade škodu, ktorú

spôsobil svojim konaním žalobcom. Takýto záver rovnako vyplýva aj z uznesenie Ústavného súdu
SR č. III. ÚS 610/2017. Z tohto rozhodnutia vyplýva záver, že výkladové postupy a rešpektovanie
súvislostí dotknutých právnych inštitútov a kategórií umožňujú súdom zmysluplne zahrnúť pod zákonnú
terminológiu aj nemajetkovú ujmu obsiahnutú v ustanoveniach Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti, ako aj prijať záver, že „náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obete

usmrtenej pri dopravnej nehode spadá do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia.

3. Žalovaný v 1. rade sa k žalobe vyjadril tak, že dňa 22.11.2017 bol účastníkom dopravnej nehody,
na následky ktorej zomrela matka žalobcov. Bol čerstvým držiteľom vodičského oprávnenia, pred
jazdou nepožil alkohol, neprekročil maximálnu povolenú rýchlosť, nepoužíval mobilný telefón počas

jazdy a snažil sa jazdiť tak, aby neporušil pravidlá cestnej premávky. K stretu s chodkyňou došlo v
blízkosti prechodu pre chodcov, pričom žalovaný v 1. rade ju neregistroval a na včasnú reakciu mu už
nezostal čas. Kolízii mohol zabrániť včasným spozorovaním chodkyne, ale mohla jej zabrániť aj samotná
chodkyňa zotrvaním v strede vozovky, keď musela vidieť prichádzajúce vozidlo. Žalovaný v 1. radeuviedol, že je presvedčený o minimálnej miere zavinenia z jeho strany a aj napriek tomu bol v trestnom
konaní právoplatne odsúdený. Od nehody znáša psychickú úzkosť spôsobenú skutočnosťou, že
neúmyselne usmrtil človeka a nehode nevedel nijako zabrániť. Pozostalým sa ospravedlnil telefonicky,

osobne v rámci trestného konania, aj listom. Po dopravnej nehode túto škodovú udalosť ohlásil svojej
poisťovni, ktorá však uviedla, že odmieta poistné plnenie.

Dňa 5.2.2018 mu bol doručený list, v zmysle ktorého žalobcovia uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy každý z nich vo výške 4 000 eur. Keďže mu finančná situácia neumožňovala tento nárok uplatniť,

má za to, že žalobcovia by ho mali vymáhať od poisťovne, teda žalovanej v 2. rade. Poukázal na to,
že pred podaním žaloby žalobcovia žiadali nemajetkovú ujmu celkovo vo výške 16 000 eur. Podanou
žalobou sa domáhajú zaplatenia sumy 105 000 eur. Takéto zvýšenie považuje za neprimerané a
špekulatívne obohacovanie sa na smrti blízkej osoby. Poukázali na rozsudok KS v Bratislave sp. zn.
24Co/142/2018 podľa ktorého „súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností,
za ktorých k porušeniu práva došlo tak, ako je vyššie uvedené k naplneniu požiadavky účinného

primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto
právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie.“ Poukázali na to, že nemajetková ujma je len
určitá satisfakcia, ktorej úlohou je do istej miery odškodniť stratu pozostalým, resp. zmierniť následky
neoprávneného zásahu do práva na súkromie a rodinný život. Vyplýva to aj z rozsudku KS v Nitre sp. zn.
9Co/8/2017. Súd by podľa žalovaného v 1. rade mal pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadnuť aj

na to, že aj samotná žalovaná svojim konaním prispela k vzniku dopravnej nehody. On sám sa žalobcom
ospravedlnil,svojekonanieoľutovalaposkytolmaximálnusúčinnosť.Nebohámalavčasesmrti72rokov
a žalobcovia sú dospelé osoby, ktoré neboli odkázané výchovou ani výživou na svoju matku. Uviedol, že
náhrada nemajetkovej ujmy má predstavovať symbolickú satisfakciu a nie majetkový prospech žalobcov,
či náhradu životného poistenia. Preto žiadal, aby súd neprihliadol na výšku nemajetkovej ujmy žiadanej

v danom konaní, ale pracoval so sumou 4 000 eur a túto ešte primerane znížil vzhľadom na okolnosti
prípadu a závažnosť ujmy.

V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný v 1. rade poukázal na vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej v 2.
rade a na príslušné rozhodnutia tak Súdneho dvora EÚ, ako aj vnútroštátnych súdov. Navrhol, aby

žalobcoviazľudskéhohľadiskazvážilispäťvzatiežalobyvočinemuaaktakneurobia,abysúdurčilvýšku
nemajetkovej ujmy tak, aby nedošlo k neprimeranému obohateniu žalobcov a zároveň, aby zaviazal k
zaplateniu celej sumy žalovanú v 2. rade.

4. Žalovaná v 2. rade sa k podanej žalobe vyjadrila tak, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch za zásah do súkromného a rodinného života pozostalých, ku ktorému dochádza usmrtením
pri dopravnej nehode, nespadá do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia. Uviedla,
že náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nie je zahrnutá v rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle § 4 Zák. č. 381/2001 Z. z. Vychádza pritom tak
z aktuálne platnej a účinnej právnej úpravy, ako aj zo stabilnej judikatúry slovenských súdov, ktorá

nebola prekonaná. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009, z ktorého jasne
vyplýva separácia náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby,
ktoré možno uplatňovať len v rámci ustanovení § 11 a nasl. OZ a náhrady škody podľa ustanovení §
415 a nasl. OZ. Nič na tom nemení ani rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12. To, či je poisťovňa
vecne pasívne legitimovaná v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranu

osobnostipozostalýchpoobetiachdopravnejnehody,posudzovalNajvyššísúdSRvosvojomrozhodnutí
3Cdo/101/2012adospelkzáveru,ževtakomtokonanípoisťovňaniejepasívnelegitimovaná.Vychádzal
z toho, že pojem „škoda“ v zmysle Zák. č. 381/2001 Z. z. nesubsumuje v sebe aj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a že táto náhrada nie je predmetom
poistnéhokrytiavzmysle§4ods.2písm.a)Zák.č.381/2001Z.z.Rovnakobolatátootázkaužvyriešená

aj v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009. Poukázala na odôvodnenie citovaných
uznesení najvyššieho súdu, z ktorých vyplýva záver, že povinným zmluvným poistením zodpovednosti
za škodu je krytá výlučne škoda, nie nemajetková ujma za zásah do osobnostných práv poškodených
osôb v zmysle § 13 OZ. Za správny považuje najvyšší súd záver o tom, že pri nárokoch podľa § 13
OZ je možné uplatňovať si nemajetkovú ujmu len voči osobe, ktorá sa takéhoto zásahu do integrity

osobnosti dopustila. Najvyšší súd nevzhliadol dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a) Zák. č.
381/2001 Z. z. ani po rozhodnutí Súdneho dvora EÚ rozsudkom C-22/12 vo veci M. B. proti E. P. a V.
B.. Súdny dvor v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného
krytia poviného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkymosobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode alebo nie. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil
závery doterajšej judikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej
ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia. Iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo

vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Najvyšší súd sa tiež zaoberal otázkou,
či o uplatnenom nároku môže rozhodnúť podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR priamou aplikáciou Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009 (tzv. motorové smernice). Dospel k záveru,
že smernice nemajú priamy účinok vo vzťahu medzi jednotlivcami - súkromnoprávnymi subjektami,
ktorý možno preklenúť eurokomformným výkladom iba v prípade potreby interpretácie vnútroštátneho

právneho predpisu, pričom zo samotnej podstaty smerníc vyplýva, že nikdy nemôžu mať priamy
horizontálny účinok medzi jednotlivcami. Najvyšší súd dospel k názoru, že priamy účinok smerníc je
vylúčený. Žalovaná poukázala na to, že judikatúra Najvyššieho súdu SR v danej oblasti (rozhodnutia
sp. zn. 4Cdo/168/2009, 3Cdo/301/2012, 8Cdo/219/2016) je ustálená, logicky na seba nadväzujúca a
podrobne rieši uvedenú problematiku.

Pokiaľ ide o výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy, žalovaná v 2. rade uviedla, že nemajetková ujma
v peniazoch plní len satisfakčnú funkciu a tá, ktorú žiadajú žalobcovia je neprimerane vysoká. Súd
by mal pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy zohľadniť aj štandardne priznávané sumy v obdobných
konaniach. Priznané plnenie by nemalo predstavovať prostriedok neoprávneného obohacovania sa.
Poukázal na niektoré rozhodnutia slovenských súdov o výške priznanej nemajetkovej ujmy. Má za to,

že náhrada nemajetkovej ujmy žiadaná žalobcami je neprimerane vysoká aj vzhľadom na okolnosti, za
ktorýchdošlokporušeniupráva,lebopoškodenáprechádzalacezcestumimopriechoduprechodcov,za
zníženej viditeľnosti, v čiernom oblečení na ktorom nemala žiaden reflexný prvok. Poškodená chodkyňa
mohla dopravnej nehode predísť, ak by venovala náležitú pozornosť cestnej premávke nielen pri vstupe
do vozovky, ale aj pri jej prechádzaní. Na základe toho žalovaná v 2. rade žiadala, aby súd žalobu voči

nej zamietol.

5. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to s rozsudkom Okresného
súdu Humenné sp. zn. XT/XX/XXXX, s úmrtným listom matky žalobcov, s uzneseniami o ustanovení
opatrovníka a zmene opatrovníka žalobcovi v 4. rade, s rodnými listami žalobcov, s listom o

ospravedlnení žalovaného v 1. rade a s listom žalovanej v 2. rade o odmietnutí plnenia, s listom žalobcov
o uplatnení nároku, vypočul žalobcov, žalovaného v 1. rade a oboznámil sa so stanoviskom žalovanej
v 2. rade a zistil nasledovný skutkový stav.

6. Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. XT/XX/XXXX z 27.8.2018, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 12.9.2018 bol žalovaný v 1. rade uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa
§ 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. z dôvodu, že inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a spáchal
čin závažnejším spôsobom konania porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z jeho postavenia a
uloženej mu podľa zákona.

Bol odsúdený na tom skutkovom základe, že dňa 21.11.2017 v čase okolo 16:15 hod. viedol osobné
motorové vozidlo zn. Škoda Rapid, evidenčného čísla F.-XXXBD po štátnej ceste v obci B. O. N., kde
v blízkosti priechodu pre chodcov došlo k zrážke jeho vozidla s chodkyňou U. U., nar. X.X.XXXX, ktorá
prechádzala cez cestu z pohľadu vodiča z ľavej strany na pravú a pri strete motorového vozidla s
chodkyňou chodkyňa spadla a utrpela rôzne zranenia, na následky ktorých zomrela.

7. Z úmrtného listu U. U. mal súd za preukázané, že zomrela dňa 22.11.2017.

8. Žalobcovia svojimi rodnými listami a sobášnymi listami preukázali, že sú deťmi neb. U. U..

9. Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. XXPs/X/XXXX z 25.5.2016, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňom 8.7.2016 mal súd za preukázané, že bola obmedzená spôsobilosť na právne úkony
žalobcu v 4. rade tak, že nie je spôsobilý nakladať s hnuteľným a nehnuteľným majetkom, preberať
dôchodok, resp. iné dávky či finančnú hotovosť, nie je spôsobilý uzatvárať úverové zmluvy, pôžičky
a iné zmluvy s právnickými a fyzickými osobami a byť ručiteľom iným osobám. Za opatrovníčku bola

ustanovenia U. U., nar. X.X.XXXX, bytom B. O. N. Č.. X. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd
mal k dispozícii znalecký posudok, v ktorom znalec konštatoval u posudzovaného organickú poruchu
osobnosti(ľahkomentálneretardovaná)amiernaduševnázaostalosťsvýznamnouporuchousprávania,
s potrebou pozorovania alebo liečby. Jedná sa o závažné a trvalé duševné poruchy, ktoré nie sú liečbouovplyvniteľné. Z dôvodu miernej duševnej zaostalosti s významnou poruchou správania, s potrebou
pozorovania alebo liečby a organickej poruchy osobnosti u posudzovaného, sú jeho rozpoznávacie a
ovládacie schopnosti znížené. V dôsledku duševnej poruchy je čiastočne neschopný vybavovať svoje

záležitosti v oblasti finančného hospodárenia a to tak, že nie je spôsobilý nakladať s hnuteľným a
nehnuteľným majetkom, preberať dôchodok resp. iné dávky či finančnú hotovosť, nie je spôsobilý
uzatvárať úverové zmluvy, pôžičky a iné zmluvy s právnickými a fyzickými osobami, byť ručiteľom iným
osobám. Je schopný zúčastniť sa pojednávania na súde, je schopný chápať zmysel a priebeh konania
úmerne svojmu zníženému intelektu, no nie je potrebné ho na konanie predvolávať.

Rovnako z lekárskej správy o zdravotnom stave žalobcu v 4. rade z 3.11.2016 vyplýva, že trpí
akútnou polyformnou psychotickou poruchou bez príznakov schizofrénie. Má ľahkú mentálnu retardáciu
s poruchami správania a vyžaduje liečbu a kontrolu.

10. Uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn. XPs/XXX/XXXX z 22.2.2018, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 12.3.2018 mal súd za preukázané, že po smrti pôvodnej opatrovníčky došlo k zmene

opatrovníka pre žalobcu v 4. rade, ktorým sa stal P. U., nar. X.X.XXXX, ktorý v danom konaní vystupuje
ako žalobca v 3. rade.

11.Žalovanýv1.radepredložildokonaniakorešpondenciumedzinímažalobcamizktorejvyplýva,žesa
žalobcom listom z 15.1.2018 písomne ospravedlnil za smrť ich matky. Zároveň ich požiadal o prípadných

právnych nárokoch voči jeho osobe. Na to žalobcovia reagovali listom z 1.2.2018, ktorým od žalovaného
v 1. rade žiadali náhradu nemajetkovej ujmy, každý po 4 000 eur s tým, že by uzatvorili mimosúdnu
dohodu. Žalovaný v 1. rade tiež predložil korešpondenciu so žalovanou v 2. rade o tom, že ju vyzval na
plnenie nárokov žalobcov, pričom žalovaná v 2. rade uviedla, že tieto náklady - náhradu nemajetkovej
ujmy neuhradí, lebo nárok nespadá pod ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) Zákona č. 381/2001 Z. z.

12. Žalobkyňa v 1. rade vo svojej výpovedi uviedla, že je dcérou neb. U. U., ktorá zomrela v dôsledku
dopravnej nehody zavinenej žalovaným v 1. rade dňa XX.XX.XXXX. Jej matka žila v rodinnom dome v
obci B. O. N. so žalobcom v 4. rade, ktorý je obmedzený v spôsobilosti na právnych úkonoch a matka
mu bola opatrovníčkou.

Žalobkyňa v 1. rade uviedla, že mala so svojou matkou mimoriadne blízky vzťah, pretože v roku 2000
tragicky zahynul jej manžel a zostala sama s dvoma deťmi, ktoré boli vtedy vo veku 9 a 7 rokov.
Keďže pracovala na zmeny, tak potrebovala sústavnú pomoc, ktorú jej poskytovala jej matka, pričom jej
pomáhala s deťmi a s domácnosťou. V posledných rokoch sa to skôr otočilo a ona často navštevovala

svoju matku, pretože bývala zo všetkých súrodencov najbližšie. V čase smrti mala jej matka 73 rokov,
ale bola plne sebestačná a mala dobrý zdravotný stav. Neužívala pravidelne žiadne lieky, starala sa o
domácnosť, o záhradu a porobila všetky domáce práce, pričom len v niektorých jej pomáhali jej deti.
Žalobkyňa uviedla, že súrodenci sa vždy stretávali v dome ich matky, najmä pokiaľ išlo o významné
sviatky a pri všetkých oslavách, boli si vzájomne veľmi blízki. Žalobkyňa v 1. rade uviedla, že nebola na

svoju matku odkázaná finančne, ani nijako inak, ale matka jej pomáhala najmä po psychickej stránke,
pretože sa jej vedela zdôveriť so všetkým a keď potrebovala nejakú pomoc alebo radu, tak sa na ňu
obrátila. Veľmi často si telefonovali, boli v pravidelnom kontakte a to osobnom aj telefonickom. Matka ju
v jej domácnosti navštevovala v poslednom období možno dvakrát do mesiaca, ale žalobkyňa v 1. rade
za ňou chodila veľmi často. Ak bolo potrebné, tak jej pomohla v niektorých domácich prácach.

Keď došlo k tragickej udalosti, tak žalobkyňa uviedla, že na to nebola pripravená, pretože jej matka
aj keď mala 73 rokov, bola zdravá, plne sebestačná a mohla takýmto spôsobom života žiť ešte 10
alebo 15 rokov. Pre žalobkyňu v 1. rade to bol obrovský šok, prežívala emócie ako žiaľ, smútok, ale aj
zlosť, pretože strata matky bola pre ňu veľmi bolestivá. Po smrti matky sa zmenil jej život, ale aj život

súrodencov,lebožalobcav3.radesastalopatrovníkomžalovanéhov4.rade,ktorýzostalvrodičovskom
dome bývať sám a všetci súrodenci sa mu snažia pomáhať. Uviedla, že matka jej veľmi chýba, lebo už
nemá jej podporu a nemá sa komu zdôverovať so svojimi problémami, starosťami, ale aj radosťami.

Uviedla, že žalovaný v 1. rade sa jej a jej súrodencom písomne ospravedlnil a bolo to z jeho strany

úprimné. Chcel nahradiť aj nemajetkovú ujmu, ale keď žiadali každý po 4 000 eur, tak k uzatovoreniu
mimosúdnej dohody nedošlo.13. Žalobkyňa v 2. rade uviedla, že je rovnako dcérou neb. U. U.. Keďže sa vydala v roku 1992 a
odsťahovala z obce, tak s matkou nemala taký častý fyzický kontakt ako jej súrodenci, ale neustále
si telefonovali. Uviedla, že matka jej veľmi chýba, lebo nemá nikoho, komu by mohla denne zavolať a

podeliť sa o svoje starosti alebo radosti. Uviedla, že bola na matku veľmi citovo naviazaná a rozoberala
s ňou všetko od pracovných vecí, cez rodinné a ostatné udalosti. Vedela kedy a čo jej matka robí, kedy
jej môže zavolať a kedy tam môže prísť. Potvrdila, že jej matka bola plne sebestačná a ona a jej sestra
pre ňu robili len niektoré ťažšie práce alebo zabezpečovali väčší nákup. Neopísateľná atmosféra bola
najmä počas sviatkov a osláv, pretože u matky sa zišla celá rodina, vrátane jej vnúčat. Nebola na matku

finančne odkázaná, ale matka jej dávala príspevky skôr vo forme menších darov. Obhospodarovala
celú záhradu a preto svojim deťom vypomáhala aj produktami zo záhrady. Keďže bola opatrovníčkou
žalobcu v 4. rade, tak mala zaňho morálnu zodpovednosť, starala sa oňho denno-denne zabezpečovala
všetky jeho potreby. Po smrti matky sa jej a jej súrodencom úplne zmenil život, pretože žalobca v 4. rade
zostal bez starostlivosti a ostatní súrodenci mu pomáhajú ako môžu. Za života matky toto nikdy neriešili,
pretože matka sa oňho stopercentne postarala.

V ten deň, keď matka zomrela, tak s ňou telefonovala a matka jej povedala, že ide do kostola. Následne
sa dozvedela, že došlo k dopravnej nehode a na druhý deň jej matka zomrela. Ten deň považuje za
najstrašnejší vo svojom živote a bola nielen smutná, ale aj nazlostená a mala v sebe zlobu aj voči
žalovanému v 1. rade, ktorý to spôsobil. Podľa jej názoru žalovaný v 1. rade, keďže bol len krátko

držiteľom vodičského oprávnenia, mal byť zodpovednejší a dávať väčší pozor. Potvrdila, že všetci
súrodenci chceli od žalovaného v 1. rade najprv sumu 4 000 eur ako nemajetkovú ujmu a teraz žiadajú
po 25 000 eur. Chceli sa s ním dohodnúť mimosúdne, ale on povedal, že má dve malé deti a nemôže
to zaplatiť a obrátil sa na poisťovňu, ktorá to nechcela uhradiť.

14. Žalobca v 3. rade vo svojej výpovedi pred súdom uviedol, že je synom neb. U. U., s ktorou žil do roku
2014 v spoločnej domácnosti. Žil tam po svadbe aj so svojou manželkou a deťmi. S matkou mal veľmi
intenzívny vzťah a každodenný kontakt, lebo žili v spoločnej domácnosti a aj po tom, keď sa odsťahoval
do inej obce matku veľmi často navštevoval. Pravidelne si telefonovali a u matky slávili všetky sviatky a
stretávali sa tam ako rodina. Ani on nebol finančne odkázaný na svoju matku, ale dávala peniaze skôr

vnúčatám vo forme darov. Keď sa o smrti matky dozvedel, prežil obrovský šok a mal zlosť na vodiča,
ktorý spôsobil dopravnú nehodu. Potom nasledoval smútok a teraz sa snaží so smrťou matky vyrovnať,
aj keď to ide ťažko.

Zmenil sa mu život aj v tom, že teraz je on opatrovníkom svojho brata, žalobcu v 4. rade, o ktorého

sa stará a chodí za ním minimálne dvakrát do týždňa do domu. Brat ho navštevuje v jeho domácnosti.
Musí mu zabezpečiť stravu, lebo brat si dokáže nakúpiť potraviny, ale nevie variť. Čiastočne sa dokáže
postarať o dom a napríklad pokosiť záhradu. Najťažšie znáša smrť žalobca v 4. rade, lebo matka
preberala jeho invalidný dôchodok a po jej smrti zostal určitú dobu bez príjmu, kým došlo k zmene
opatrovníka.Žalobcav3.radeuviedol,žejemupribudlastarosťobrata,alechýbamumatkaakonajbližší

človek v živote, ktorú mal rád.

15. Žalobca v 4. rade vo svojej výpovedi uviedol, že je synom neb. U. U., s ktorom žil v spoločnej
domácnosti od svojho narodenia až do jej smrti. Spoločne vykonávali všetky práce a matka sa oňho
starala a on jej pomáhal. Naučila ho robiť všetko. Spoločne sa starali o záhradu, naučila ho domáce

práce a on jej chodil pre lieky, keď potrebovala. Matka mu navarila a starala sa o prádlo. Uviedol, že
keď zomrela, tak to bolo preňho veľmi ťažké a je to ťažké aj teraz, ale snaží sa o seba starať sám. Vie
už pokosiť záhradu, niekedy vyperie a chodí na nákupy. Aj keď tieto činnosti ako tak zvláda, tak matka
mu veľmi chýba. Kým žila, tak sa o všetkom veľa rozprávali a nikdy sa nehádali. Teraz sa nemá s kým
rozprávať. Matka bola preňho veľmi veľkou oporou, pretože preňho robila všetko. Zabezpečovala všetky

jeho životné potreby a činnosti každý deň. Uviedol, že za ňou veľmi smúti.

16. Žalovaný v 1. rade uviedol, že bol vodičom motorového vozidla, pri strete s ktorým zahynula neb. U.
U.. Táto situácia je mimoriadne ťažká aj preňho, ťažko to prežíval a nevedel sa zmieriť s tým, že zavinil
smrť iného človeka. Aj keď bol len krátko držiteľom vodičského oprávnenia, tak nemal požité alkoholické

nápoje, neprekročil povolenú rýchlosť, netelefonoval, ale išlo len o zlú zhodu náhod, kedy došlo k stretu
s chodkyňou. Bolo mu to veľmi ľúto a psychicky ho to zasiahlo, keď sa dozvedel, že chodkyňa zomrela.
Nadviazal kontakt s pozostalými, ktorým sa aj ospravedlnil a snažil sa žalobcom stratu aj finančne
vynahradiť, ale keď mu poslali list, že každý chce po 4 000 eur, tak kvôli svojej majetkovej situácii imnemohol vyhovieť. Uviedol, že žije v spoločnej domácnosti s manželkou, majú dve malé deti vo veku 9
a 15 rokov a nemá takú hotovosť, aby mohol žalobcom vyhovieť. Naopak, má úvery, ktoré musí splácať
a finančne sa postarať o rodinu. Obrátil sa však so žiadosťou na svoju poisťovňu, ktorá mu oznámila,

že nároky žalobcov nie sú kryté z povinného zmluvného poistenia. Nárok, ktorý žalobcovia žiadajú, je
absolútne nereálny, lebo ide o jeho niekoľkoročný zárobok a takou sumou nedisponuje. Uviedol, že jeho
manželka pracuje v spoločnosti Tesco, jej zárobok je asi 550 eur a on pracuje v Základnej umeleckej
škole a čistý mesačný zárobok je 750 eur. Na súkromnej umeleckej škole zarobí ešte asi 150 eur. Spolu
s manželkou bývajú v dvojizbovom byte, na kúpu ktorého si zobrali hypotekárny úver, ktorý splácajú

po 100 eur mesačne, majú auto na lízing, kde mesačne platia 200 eur. Majú bežné výdavky spojené s
chodom domácnosti a nemajú úspory. Ak by bol zaviazaný na platenie nejakej sumy, tak by ju mohol
splácať iba v splátkach, pričom by sa veľmi zhoršila životná situácia, lebo spolu s manželkou a deťmi
žijú na hranici životného minima.

17. Žalovaná v 2. rade sa v priebehu konania vyjadrila aj k uzneseniu Ústavného súdu SR sp. zn. III.

ÚS 666/2016, ktorý ústavnú sťažnosť spoločnosti Kooperativa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Podporil tak rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý pojem „škoda“ vykladal extenzívne tak, že tento
pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv pozostalých spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený
usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov.

Žalovaná v 2. rade však poukázala na to, že ústavný súd netvorí súčasť systému všeobecných súdov
a preto jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov.

Tiež uviedla, že Ústavný súd SR v princípe nemá právomoc vykladať hmotné právo. Ak aj dospel k
záverom, v ktorých sa stotožnil s extenzívnym výkladom pojmu „škoda“ zo strany všeobecných súdov,
v podstate iba konštatoval, že takýmto ním uvedený výklad neprekračuje ústavnoprávne limity. To
však automaticky neznamená, že ide o výklad správny, pretože z iných rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR napr. 3Cdo/301/2012 a 8Cdo/219/2016 vyplýva opačný záver. Podľa názoru žalovanej v 2. rade

Ústavný súd SR pri svojej argumentácii nepostupoval správne, metodicky, ani vecne. Poukázal na
nepriamy účinok smerníc a uviedol, že k eurokomformnému výkladu vnútroštátnej legislatívy súdy majú
dospieť iba v takom prípade, ak je to možné, teda aj vnútroštátne právo umožňuje na základe použitia
vlastných výkladových metód. Poukázal na výkladové metódy v aplikačnej praxi slovenských súdov a
konštatoval,žeaktedaÚstavnýsúdSRvčasti2bod1svojhorozhodnutiavpodstateodmietokprihliadať

na autentický výklad (vôľu zákonodarcu), ktorú inak považuje za zásadnú pri výklade legislatívy, z
dôvodu, že odporuje nadradenému právu EÚ, postupoval v zjavnom rozpore s tým, akým spôsobom
sa má postupovať pri výklade vnútroštátnej legislatívy za účelom dosiahnutia jej súhlasu s právom EÚ.
Všeobecné súdy mali v danom prípade uplatniť popri sebe všetky dostupné výkladové metódy (vrátane
autentického výkladu), ktorý svedčí záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zahrnutá

do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia. Je zrejmé, že všeobecné súdy, ako aj
ÚstavnýsúdSR,takýmtospôsobomnepostupovali.Konštatoval,žeužlenztohojezrejmé,žeuznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016 nemôže mať žiadnu relevantnú váhu
a tobôž nie váhu predsedensu na účely ďalších prebiehajúcich konaní. Ak už teda Ústavný súd SR
dospel k záveru, že pojem „škody“ možno extenzívne vykladať ako ujmu, mal zohľadniť, že ujmu na

zdraví a vyporiadať sa s tým, že pod tento pojem možno podriadiť aj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch z titulu zásahu do práva na súkromný aj rodinný život. Tieto práva sú samostatnými
a navzájom nezávislými zložkami osobnostných práv, pričom sa im samostne poskytuje aj ochrana
v systéme základných práv a slobôd garantovaných Ústavou SR. Je preto vylúčené, aby pod pojem
„škody“ - ujmy na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) Zák. č. 381/2001 bolo možné zahrnúť aj ujmu

za zásah do súkromného života spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode. Nemožno
preto dospieť k takému eurokomformnému výkladu Zák. č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého do rozsahu
povinného zmluvného poistenia spadá aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah
do súkromného života spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode.

18. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nárok žalobcov je čo do základu
opodstatnený voči obom žalovaným. Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, súd jej nevyhovel v celom
rozsahu z nižšie uvedených dôvodov. Predmetom konania je nárok žalobcov na úhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch z titulu zásahu do ich práva na rodinný život po tom, čo pri dopravnej nehode, ktorúspôsobil žalovaný v 1. rade zomrela ich matka. Žalovaný v 1. rade mal so žalovanou v 2. rade uzatvorenú
zmluvu o povinnom zmluvnom poistení motorového vozidla, ktorým bola smrť ich matky spôsobená.

19. Žalovaný v 1. rade čo do základu nárok žalobcov nepoprel, ale navrhoval, by žalobcovia zobrali
voči nemu žalobu späť, lebo podľa jeho presvedčenia má nároky žalobcov uspokojiť žalovaná v 2. rade.
Žalovaná v 2. rade nárok žalobcov čo do základu popierala s poukazom na to, že do odškodnenia podľa
Zák. č. 381/2001 Z. z. nemožno zahrnúť aj ujmu za zásah do súkromného života spôsobený usmrtením
blízkej osoby pri dopravnej nehode.

20. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a
prejavu osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených

zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.

Podľaodseku2citovanéhoustanovenia,pokiaľbysanezdalopostačujúcezadosťučineniepodľaodseku
1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,

má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

21. Ustanovenie § 13 OZ obsahu prostriedky ochrany osobnostných práv. Ich použitie nie je viazané
na podmienku zavinenia pôvodcu zásahu, pretože ide o prípad objektívnej zodpovednosti. Všeobecnou
podmienkou uplatnenia ochrany podľa tohto ustanovenia je, že ide o závažnejší zásah do psychickej a
morálnej integrity osobnosti, ktorý je objektívne spôsobilý fyzickej osobe privodiť ujmu na jednotlivých
stránkach osobnosti. Súdna prax rozlišuje tri prostriedky ochrany osobnostných práv. 1. žalobu na

upustenie od neoprávnených zásahov (negatórna žaloba), 2. žalobu na odstránenie následkov už
uskutočnených zásahov (reštitučná žaloba), 3. žaloba na poskytnutie primeraného zadosťučinenia
(satisfakčná žaloba). Uvedené špeciálne prostriedky súdnej ochrany osobnostných práv sa podľa
jednotlivých okolností konkrétneho prípadu môžu uplatniť samostatne alebo kumulatívne. Z ustanovenia
§ 13 vyplýva, že ak môže byť vzniknutá nemajetková ujma na osobnosti postihnutej fyzickej osoby

primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia, poskytnutie príslušnej morálnej
satisfakcie treba uprednostniť. Len v tých prípadoch, kde došlo k porušeniu osobnostných práv v značnej
miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba
považovať za opodstatnené a spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Spôsob odstránenia
následkov zásahu do osobnostných práv bude rozdielny podľa povahy veci, najmä podľa druhu zásahu

do práva na ochranu osobnosti a podľa okolností, za ktorých k zásahu došlo. Zo žaloby žalobcov je
zrejmé,žesajednáosatisfakčnúžalobuatosozreteľomnato,žezásahdoosobnostnýchprávnemožno
odčiniť obnovením pôvodného stavu.

22. Pokiaľ ide o žalovaného v 1. rade, je nepochybne preukázané, že jeho konaním došlo k porušeniu

práva žalobcov na ich rodinný život, pričom tento zásah bol taký intenzívny a nezvratný pokiaľ ide o
následok,ženepostačujemorálnezadosťučinenie,alejepotrebnépriznaťajnáhradunemajetkovejujmy
v peniazoch. Z rozsudku OS Humenné sp. zn. XT/XX/XXXX vyplýva, že žalovaný v 1. rade sa dopustil
prečinu usmrtenia, lebo inému z nedbanlivosti spôsobil smrť, pričom v súlade s ustanovením § 193 CSP
súd je v civilnom sporovom konaní viazaný vždy rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a o

tom, kto ho spáchal.

23. Podľa § 427 ods. 1 OZ, fyzické a právnické osoby, vykonávajúce dopravu, zodpovedajú za škodu
vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla,
motorového plavidla ako aj prevádzateľ lietadla.Podľa § 428 OZ, svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená
okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode
nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

Podľa § 429 OZ, prevádzateľ zodpovedá ako za škodu spôsobnú na zdraví a veciach, tak aj za
škodu spôsobenú odcudzením alebo stratou veci, ak stratila fyzická osoba pri poškodení možnosť ich
opatrovať.

24. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je osobitným druhom
občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti. Ide o
zodpovednosť za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, ktorá spočíva
v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s
činnosťou a pohybom dopravného prostriedku. Medzi osobitnou povahou prevádzky a spôsobenou
škodou musí byť príčinná súvislosť. V danom prípade je preukázaná tým, že žalovaný v 1. rade bol

uznaný za vinného z prečinu usmrtenia a bol mu uložený trest.

25. U prevádzkovateľa motorového vozidla je riziko znášania následkov zodpovednosti za škody
spôsobené ich prevádzkou zmiernené tým, že každý prevádzkovateľ je zo zákona poistený pre prípad
vzniku svojej zodpovednosti za škodu a to podľa Zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení.

V danom prípade bolo nesporne preukázané, že žalovaný v 1. rade, ktorý objektívne zodpovedá za
škodu podľa ustanovenia § 427 a nasl. OZ, mal so žalovanou v 2. rade uzatvorenú zmluvu o povinnom
zmluvnom poistení č. XXXXXXXXXX. Pokiaľ ide o žalovaného v 1. rade, súd ustálil vec tak, že je
zodpovedný za škodu nielen podľa ustanovení § 427 a nasl. OZ, ale aj za ujmu, ktorú utrpeli žalobcovia
na osobnostných právach, lebo je potrebné pripustiť analogické použite §§ 420 a nasl. OZ aj pri

určení osoby zodpovednej za zásah do práva na ochranu osobnosti. V tejto súvislosti súd poukazuje
napríkladnarozsudokNajvyššiehosúduČRsp.zn.30Cdo/999/2007.Jepotrebnékonštatovať,žemedzi
žalobcami a žalovaným v 1. rade ani nebola spornou skutočnosť, či žalovaný v 1. rade zodpovedá za
zásah do osobnostných práv žalobcov podľa ustanovenia § 13 OZ. Žalovaný v 1. rade namietal len
výšku uplatneného nároku a odporúčal žalobcom, aby žalobu voči nemu zobrali späť z dôvodu, že ich

nároky uspokojí žalovaná v 2. rade.

26. Žalovaná v 2. rade nárok žalobcov popierala čo do základu s poukazom na to, že vo veci nie je vecne
pasívne legitimovaná. Potvrdila, že ohľadom vozidla, ktorým bola nehoda spôsobená, bolo uzatvorené
povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, č.

poistnej zmluvy XXXXXXXXXX. Tvrdila však, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za
zásah do súkromného a rodinného života pozostalých, ku ktorým dochádza usmrtením pri dopravnej
nehode, nespadá do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia.

27. Podľa § 4 ods. 1 Zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, poistenie
zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby

poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví
a nákladov pri usmrtení.

Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol
poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda

vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený
je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok

preukázať.

28. Pri uplatňovaní nárokov z náhrady škody platí zásada, že poškodený musí uplatniť svoje právo
voči tomu, kto za škodu zodpovedá, t. j. voči poistenému. Poistiteľ plní poškodenému namiestopoisteného. Iba výnimočne má poškodený priame právo na náhradu škody voči poisťovateľovi a to,
ak tak ustanovujú osobitné predpisy. Takýmto osobitným predpisom je Zákon o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorý v § 15 stanovuje, že

poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Poškodení
tak môžu náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla požadovať od poisteného škodcu,
alebo od poisťovateľa. Voľba je výlučne na oprávnenej osobe. Ide teda o situáciu, keď jeden subjekt má
nárok na to isté plnenie proti dvom subjektom, pričom proti každému z nich z iného právneho dôvodu.
Proti škodcovi ide o nárok z titulu náhrady škody, proti jeho poisťovateľovi ide o osobitné právo na plnenie

založené všeobecným právnym predpisom. Pokiaľ sa teda žalobcovia rozhodli uplatniť svoj nárok voči
žalovanému v 1. rade ako vinníkovi dopravnej nehody, pri ktorej zomrela ich matka a tiež voči žalovanej
v 2. rade ako jeho poisťovateľke, je to ich výlučná kompetencia. Žalovaný v 1. rade sa bránil len tým,
že žalobcovia by mali voči nemu zobrať žalobu späť a uplatňovať nárok len voči žalovanej v 2. rade tak,
ako im to umožňuje ustanovenie § 15 ods. 1 Zák. č. 381/2001 Z. z. Žalobcovia však na to nereflektovali
a žalobu voči žalovanému v 1. rade nezobrali späť.

29. Úlohou súdu bolo preto vyporiadať sa s námietkou žalovanej v 2. rade o nedostatku jej vecnej
pasívnej legitimácie, s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) Zák. č. 381/2001 Z. z. Vyvstala
otázka, či pod pojem „škoda na zdraví“ je možné subsumovať aj nemajetkovú ujmu v zmysle ustanovení
§ 11 a 13 OZ, lebo túto skutočnosť žalovaná v 2. rade namietala.

30. Podľa názoru súdu je pojem „škoda“ v zmysle Zák. č. 381/2001 Z. z. potrebné vykladať extenzívne a
eurokomformne tak, že zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný
život, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Tu súd poukazuje

na Nález Ústavného súdu SR z 5.12.2018 sp. zn. II. ÚS 695/2017, ktorý konštatoval, že Občiansky
zákonník v § 442 pojem „škoda“ síce priamo nedefinuje, ale vymedzuje ju nepriamo a to tým spôsobom,
že ustanovuje rozsah jej náhrady (nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk), pričom na § 442 nadväzujú
ďalšie ustanovenia OZ, ktoré ďalej konkretizujú povahu nárokov na náhradu škody a rozsah ich náhrady.
V tejto súvislosti je predovšetkým relevantné znenie ustanovenia § 444 OZ, z ktorého vyplýva, že pri

škode na zdraví sa jednorázovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie spoločenského uplatnenia,
teda zjavne nároky svojou povahou nehmotného charakteru, čo signalizuje, že Občiansky zákonník
vo všeobecnej rovine v súvislosti používaním pojmu „škoda“ nerobí žiadny rozdiel medzi hmotnou
(materiálnou) a nehmotnou (imateriálnou) škodou. Keďže Občiansky zákonník nie je konzistentný pri
používanípojmu„škoda“a„ujma“,nemožnoztejtoskutočnostirobiťďalekosiahlezáveryvtomsmere,že

škodoujevzmysleobčianskoprávnejúpravylenhmotná(materiálna)ujma.Zuvedenéhopotomvyplýva,
že Občiansky zákonník významovo s pojmom „škoda“ nespája iba materiálnu škodu, čo v okolnostiach
danej veci znamená, že z právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ani z právnej úpravy
obsiahnutej v Zákone č. 381/2001 Z. z nevyplýva nič, čo by bránilo takej interpretácii pojmu „škoda“,
ktorý by v rámci svojho obsahu zahŕňal škodu majetkovú, ako aj škodu nemajetkovú.

31. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 z 24.10.2013 sa právne predpisy členských
štátov, ktoré sa týkajú poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám, obetí

usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upavuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

Pre posúdenie, či povinné zmluvné poistenie sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy je podstatné,
či vnútroštátne právo umožňuje priznať náhradu nemajetkovej ujmy pre pozostalé osoby bez ohľadu na

to, či toto právo je upravené v ustanoveniach týkajúcich sa náhrady škody alebo v inej časti Občianskeho
zákonníka. Vnútroštátne právo Slovenskej republiky umožňuje s poukazom na ustanovenie § 11 a 13
Občianskeho zákonníka priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým osobám a za eurokomformný
výklad možno považovať taký výklad pojmov náhrady škody, resp. škoda na zdraví, ktorá v sebe zahŕňa
aj náhradu nemajetkovej ujmy.

Ak teda vnútroštátne právo umožňuje pozostalým po obeti dopravnej nehody požadovať náhradu
utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným zmluvným poistením
motorového vozidla. Poistenie zodpovednosti teda kryje aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovejujmy podľa § 13 ods. 2 OZ a pozostalí (ako poškodení) môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 Zák.
č. 381/2001 Z. z. uplatniť priamo proti poisťovateľovi a to rovnako, ako všetky ostatné nároky s tým
súvisiace.

32. Tu súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2015 zo 16.12.2015, I. ÚS
474/2016 zo 17.8.2016 a rozhodnutie I. ÚS 206/2015 z 29.4.2015, ale aj ďalšie. Na námietku žalovanej,
že ústavný súd použil nesprávne výkladové metódy pri odôvodnení svojho rozhodnutia súd konštatuje,
že nie je oprávnený hodnotiť výkladové metódy ústavného súdu použité v odôvodnení jeho rozhodnutí,

pretože tieto rozhodnutia v celom rozsahu rešpektuje.

33. Ak žalovaná v 2. rade namietala, že Ústavný súd SR nie je oprávnený vykladať hmotné právo,
tak súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach, napríklad rozhodnutie
6Mcdo 1/2016 z 31.7.2017, ktorým najvyšší súd v obdobnej veci mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora SR zamietol. Najvyšší súd SR v uznesení 6Cdo 164/2018 z 28.2.2019 konštatoval, že

vychádza z eurokomformného výkladu pojmu „škoda na zdraví“ upraveného v ustanovení § 4 ods. 2
písm. a) Zák. č. 381/2001 Z. z., ktorý je súladný s názorom Ústavného súdu SR prezentovaným v jeho
uznesení sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo 17.8.2016. Dospel, s prihliadnutím na samotný účel povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zohľadňujúc
skutočnosť, že neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby bol vyvolaný prevádzkou motorového

vozidla, v súvislosti s ktorou vzniká zodpovednosť za spôsobené škody k záveru, že aj nemajetková
ujma za zásah do osobnostných práv pozostalých je predmetom povinného zmluvného poistenia v
zmysle Zák. č. 381/2001 Z. z. a že v spore o náhradu takejto ujmy je daná pasívna legitimácia poisťovne
vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových
vozidiel. Na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-22/2012 z 24.10.2013 nadviazali ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu a to sp. zn. 6Cdo 143/2017, 6Cdo 219/2019, 6Cdo 206/2017, 6Cdo 212/2017 a 8Cdo
6/2018. Z uvedeného je zrejmé, že právny názor k otázke pasívnej legitimácie poisťovne uvedený
v rozhodnutiach najvyššieho súdu 4Cdo 168/2009, 4Cdo 139/2011 a 3Cdo 301/2012 bol neskoršou
judikatúrou najvyššieho súdu prekonaný. V otázke vecnej pasívnej legitimácie poisťovne v spore o
náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej pozostalými obeti dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou

motorového vozidla treba preto za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať vyššie
uvedený právny názor prijatý neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu.

34. K otázke pasívnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy bolo v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 uverejnené rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR z 31.7.2017 sp. zn. 6Mcdo 1/2016 pod č. 61 s právnou vetou: „Škodou pre
účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien
a doplnení, je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete
dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je

poisťovňapasívnelegitimovaná“.AjvuzneseníNajvyššiehosúduSRsp.zn.5Cdo95/2017z29.10.2018
v obdobnej prejednávanej veci najvyšší súd konštatuje, že označené rozhodnutie Európskeho súdneho
dvora, Ústavného súdu SR, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Mcdo 1/2016, predstavujú
ustálenú prax o riešení otázky pasívnej legitimácie žalovanej v 2. rade, od ktorej sa odvolací súd
neodklonil. Touto ustálenou praxou bol prekonaný právny názor uvedený v rozhodnutiach Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 4Cdo 168/2009 a 3Cdo 301/2012.“

35. Vzhľadom na horeuvedené rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré konštatovali, že rozhodovaciu prax
súdov v Slovenskej republike je potrebné považovať za ustálenú, pokiaľ ide o vecnú pasívnu legitimáciu
poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obetí usmrtených pri dopravných

nehodách, súd konštatuje, že nemal dôvod sa od tejto ustálenej rozhodovacej praxe odkloniť a vec
uzatvoril tak, že čo do základu je nárok žalobcov opodstatnený voči obom žalovaným.

36. Pokiaľ ide o výšku nároku, žalobcovia v 1., 2. a 3. rade žiadali, aby žalovaní bol zaviazaní uhradiť
im spoločne a nerozdielne každému po 25 000 eur a žalobcovi v 4. rade 30 000 eur.

37. Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť
svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pritom na dve hľadiská a to tak na závažnosť
vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to ako na strane žalobcov, takaj na strane žalovaných. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu v súlade s požiadavkami spravodlivosti, pričom slovenský právny poriadok nepozná minimálnu
ani maximálnu hranicu výšky finančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy

podľa § 13 ods. 2 OZ musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom
prípade nestačí zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 ods. 1 OZ a to najmä z hľadiska intenzity trvania
a rozsahu nepriaznivých následkov.

V danom prípade nespochybniteľne došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov v tej najhoršej

možnej intenzite, keď zásah nie je možné odčiniť len ospravedlnením, či prinavrátením do pôvodného
stavu. Vzhľadom k tomu, že došlo k usmrteniu ich matky, z hľadiska pozostalých trestnoprávna ochrana
je nedostatočná, rovnako ako klasická občianskoprávna ochrana prostredníctvom náhrady škody, s
poukazom na citovú ujmu vzniknutú žalobcom a na postavenie ich matky v rodine.

Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle § 13 ods. 3 OZ taxatívne

stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodnutí vychádzať ex offo. Sú to závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo. Pritom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej
intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania.

Všeobecne platí, že spôsob ochrany osobnosti musí byť primeraný povahe zásahu, pričom nutnosťou
je stanoviť mieru závažnosti zásahu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Treba
vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť
na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie.

Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti
nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto
výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť
významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.

38. V prípade žalobcov nespochybniteľne vznikla nenapraviteľná ujma a to smrťou ich matky, ktorú nie
je možné odškodniť inak, ako priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch. Závažným spôsobom bolo
dotknuté ich právo na súkromný a rodinný život, pričom je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto
osobnostnejsférynanichpôsobilzraňujúco,vyvolalvnichrôzneemócieatoodsmútkuažiaľuzastratou

blízkej osoby, až po zlosť a nenávisť voči tomu, kto im to spôsobil. Pri určení samotnej výšky priznanej
nemajetkovej ujmy vychádzal súd zo skutočnosti, že smrťou matky žalobcov im bola spôsobená trvalá
a neodstrániteľná ujma, pretože sa pretrhla väzba k ich najbližšiemu človeku.

Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal nielen zo závažnosti ujmy vzniknutej žalobcom, ale aj

z okolností pri ktorých k dopravnej nehode došlo. Súd zohľadnil, že nebohá matka žalobcov prechádzala
cez cestu v tmavom oblečení, bez reflexných prvkov, v blízkosti priechodu pre chodcov, cez priamy úsek
vozovky, kde mala možnosť najmä pri vstupe do druhej polovice vozovky presvedčiť sa o situácii k nej z
pravej strany, kde odtiaľ mohla očakávať príchod vozidla (znalecký posudok znalca C.. L. U. vyhotovený
pre účely trestného konania). Táto skutočnosť však nemohla zbaviť žalovaného v 1. rade zodpovednosti

za vzniknutú nemajetkovú ujmu, lebo bol právoplatne odsúdený rozsudkom OS Humenné sp. zn. XT/XX/
XXXX, z ktorého nepochybne vyplýva, že spôsobil inému z nedbanlivosti smrť a to tým, že závažnejším
spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z jeho postavenia a uloženej mu podľa
zákona,sadopustilprečinuusmrtenia.Súdzároveňprivýškezohľadnilajokolnostinastranežalovaného
v 1. rade spočívajúce v tom, že sa pozostalým po smrti ich nebohej matky ospravedlnil písomne aj ústne,

bolsúčinnýsorgánmičinnýmivtrestnomkonaní,svojesprávanieoľutovalamalsnahuvyplatiťžalobcom
žiadanú nemajetkovú ujmu. Vzhľadom na jej výšku a jeho sociálne pomery tak nemohol urobiť a preto
nárok uplatnil u žalovanej v 2. rade, ako svojej zmluvnej poisťovne. Keďže žalovaná v 2. rade nárok
odmietla vyplatiť, žalovaný v 1. rade v rámci daného konania nárok žalobcov ani nepoprel, namietal však
výšku a to vzhľadom na svoje sociálne a majetkové pomery.

39. Pokiaľ ide o závažnosť ujmy vzniknutej žalobcom, súd má za to, že v ich prípade došlo k
nenapraviteľnej ujme, ktorú možno len zmierniť priznaním peňažnej satisfakcie, pretože žiaden ľudský
život nemožno finančne ohodnotiť. Zároveň súd zohľadnil tak závažnosť ujmy, okolnosti, ktoré malivplyv na vznik nemajetkovej ujmy, mieru zavinenia, ale aj na to, v akej miere by mohla v konkrétnom
prípade vo vzťahu k dotknutým osobám uvedená satisfakcia pôsobiť na zmiernenie následkov zásahu
tak, aby nedošlo k zneužitiu tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie sa. Priznanie

nemajetkovej ujmy nie je reparáciou, ale len satisfakciou, lebo akákoľvek priznaná suma by nemohla
žalobcom nahradiť matku. Nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu,
pričom Občiansky zákoník nestanovuje jej výšku, priznané finančné zadosťučinenie musí byť primerané,
lebo jeho zmyslom nie je byť finančnou zábezpekou, zdrojom obživy, ani náhradou príjmu a nemôže tiež
viesť k neprimeranému obohacovaniu sa.

40. Preto pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal súd z toho, že žalobcovia sú deťmi neb.
U. U., ktorá v čase smrti mala 73 rokov. Žalobcovia v 1. až 3. rade s ňou nežili dennodenne v
spoločnej domácnosti, neboli na ňu odkázaní výživou, nepotrebovali od nej každodennú pomoc a nemali
medzi sebou dennodenný kontakt. Každý z nich má vlastnú domácnosť a zabezpečuje si všetky svoje
potreby sám, mimo odkázanosti na svoju matku. Žalobcovia v 1. až 3. rade však všetci uviedli, že s

nebohou matkou mali vynikajúci vzťah, pravidelne sa navštevovali, telefonovali si, boli informovaní o jej
každodenných činnostiach a stretávali sa najmä pri významných sviatkoch alebo oslavách. Uviedli, že
prežili šok, keď sa dozvedeli o smrti matky, lebo na to nikto z nich nebol pripravený. Uviedli, že ich matka
bola zdravá, plne sebestačná osoba, ktorá zabezpečovala všetky svoje potreby a ešte zabezpečovala
aj potreby žalobcu v 4. rade, ktorému bola opatrovníčkou. Z ich výpovedí vyplynulo, že bezprostredne

po smrti matky prežívali rôzne emócie, najmä bolesť a smútok z jej straty, ale aj zlosť a zlobu voči
žalovanému v 1. rade, ktorý im to spôsobil. Uviedli, že ich životy sa po smrti matky veľmi zmenili,
pretože nebudú mať osobu, s ktorou sa dennodenne telefonicky kontaktovali, s ktorou preberali svoje
každodenné životné udalosti, zdôverovali sa so svojimi starosťami, ale aj radosťami. Budú im chýbať
najmä spoločné stretnutia pri rodinných oslavách a významných sviatkoch, kedy sa celá rodina stretla

práve u ich matky. Uviedli, že ich matka nebrala pravidelne žiadne lieky a že takýmto spôsobom života
mohla žiť ešte 10 alebo 15 rokov. Mohla byť opatrovníčkou žalovaného v 4. rade, ktorému by poskytovala
dennodennú starostlivosť a hospodárila s jeho finančnými prostriedkami. Uviedli, že za matkou smútia,
bude im v budúcnosti chýbať a len pomaly a postupne sa vyrovnávajú s jej smrťou.

41. Potvrdili, že žalovaný v 1. rade sa im po smrti matky ospravedlnil a ponúkol aj finančnú kompenzáciu,
ktorú vyčíslili na 4 000 eur pre každého z nich. Keďže takúto sumu im nemohol zaplatiť, obrátili sa na
súd a nevedeli vysvetliť, z akého dôvodu už žiadajú v konaní 25 000 eur pre každého z nich. Vysvetlili
to len tým, že z ľudského hľadiska chceli od žalovaného v 1. rade 4 000 eur, ale povedali mu, že ak sa
mimosúdne nedohodnú, tak v rámci súdneho konania budú upltňovať vyššiu sumu.

42. Žalobca v 3. rade zdôraznil, že uňho mala smrť matky zásadné následky, pretože sa stal
opatrovníkom žalobcu v 4. rade, o ktorého sa teraz musí starať. Minimálne dvakrát do týždňa zo
navštevuje, ale brat chodí aj za ním domov. Tiež musí hospodáriť s jeho finančnými prostriedkami a
prebrať na seba celú zodpovednosť za brata, ktorú predtým mala jeho matka.

43. Žalobca v 4. rade, ktorý je obmedzený v spôsobilosti na právne úkony, ale jeho výsluch pred súdom
je možný, vo svojej výpovedi uviedol, že býval spločne s matkou v rodinnom dome od svojho narodenia
až do jej smrti. Povedal, že matka sa oňho starala, naučila ho všetko robiť, pracovali spoločne v záhrade
a on jej tam pomáhal. Keď zomrela, bolo to preňho veľmi ťažké a ťažké je to aj teraz, hoci sa snaží sám

o seba postarať. Už vie pokosiť záhradu a niekedy si aj vyperie veci. Aj keď tieto činnosti ako-tak zvláda,
matka mu veľmi chýba, lebo sa rozprávali o všetkom, nikdy sa nehádali a teraz sa nemá s kým rozprávať.

44. Preto pri výške priznanej nemajetkovej ujmy súd postupoval rozdielne pri žalobcoch v 1. až 3. rade
a pri žalobcovi v 4. rade. Pri žalobcoch v 1. až 3. rade zohľadnil stratu matky, ale u žalobcu v 4. rade

zohľadnil aj to, že neb. U. U. bola opatrovníčkou žalobcu v 4. rade. Práve u žalobcu v 4. rade je jej strata
najväčšia, pretože žili v spoločnej domácnosti až do jej smrti. Zabezpečovala všetky životné potreby
žalobcu v 4. rade, ktorý teraz zostal odkázaný len sám na seba, prípadne na pomoc svojich súrodencov.
On utrpel najväčšiu citovú ujmu, aj ujmu v emocionálne sfére a tiež ujmu v otázkach praktického spôsobu
života.

Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do práva na rodinný život pôsobí zraňujúco, individuálne
a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek prežíva emócie a vzťahy s inými ľuďmi
individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s inými vykazujúznaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahov do týchto
osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity
ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí súkromného a rodinného života je nepostačujúce paušálne

priznanie výšky nemajetkovej ujmy. Súd preto priznal žalobcom v 1. až 3. rade nemajetkovú ujmu vo
výške 8 000 eur pre každého z nich a žalobcovi v 4. rade 20 000 eur a to k rukám jeho opatrovníka,
keďže žalobca v 4. rade je súdom obmedzený v spôsobilosti na právne úkony, najmä v nakladaní s
finančnými prostriedkami.

Súdpoznamenáva,ženiejeviazanýpredžalobnouvýzvoužalobcovadresovanoužalovanémuv1.rade,
pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, kedy bez náležitého právneho poradenstva žiadali minimálne
sumy. Preto považoval priznanú výšku nemajetkovej ujmy za primeranú a dostatočnú a v prevyšujúcej
časti nároky žalobcov zamietol.

45. Žalobcovia žiadali zaviazať žalovaných na zaplatenie nemajetkovej ujmy spoločne a nerozdielne

podľa ustanovenia § 438 ods. 1 OZ, podľa ktorého ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu
spoločne a nerozdielne.

Podľanázorusúduvšakmedzižalovanýmiv1.a2.radenejdeosolidárnuzodpovednosť,pretoženároky
u každého z nich vychádzajú z iného právneho základu. Zatiaľ čo nárok žalobcov voči žalovanému v

1. rade ako škodcovi má svoj základ v spôsobenej škode, nárok žalobcov voči žalovanej v 2. rade má
základ v nároku na výplatu poistného plnenia voči poisťovateľovi podľa osobitného zákona a to 381/2001
Z. z. Obdobne rozhodol aj KS v Prešove vo svojom rozsudku sp. zn. 8Co/135/2018. Rovnako tak vyplýva
z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2015, nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu
týkajúca sa uloženia povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy spoločne

a nerozdielne. Rovnako tak zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Mcdo 1/2016 možno
vyvodiť, že nejde u žalovaných v 1. a 2. rade o solidárny záväzok, keďže právny základ nároku voči
každej z týchto osôb je iný. Preto súd rozhodol, že zaplatením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť druhého žalovaného.

46. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobcovia boli v danom konaní úspešní čo do základu
v celom rozsahu, pretože súd rozhodol, že majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a to voči obom
žalovaným. Zásadu úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP je potrebné uplatniť aj v sporoch, v ktorých
výška plnenia závisí od úvahy súdu, pričom prejednávaný spor takým bezpochyby je. Pri rozhodovaní

o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo je sprevádzajúce. Za základné sa
považuje rozhodnutie, že do práva žalobcov bolo zasiahnuté. Výška priznanej nemajetkovej ujmy je
potom nadväzujúca. V takýchto prípadoch majú žalobcovia právo na náhradu trov konania v celom
rozsahu, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy, čo je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo
veci, lebo ten sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Rozhodujúcim je

stav, že do práv žalobcov bolo preukázateľne zasiahnuté. Výška závisela len od posúdenia súdu a bolo
by nespravodlivé, ak by žalobcovia pri úspešnom uplatnení svojich práv boli zaviazaní hradiť žalovaným
trovy konania len preto, že nimi uplatnená suma prevyšovala sumu, ktorú nakoniec súd priznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia

prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.