Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. január 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/106/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317203848
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1317203848.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov
JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v spore žalobcu: Z. E., G.. XX.X.XXXX, I. X, A.,
zastúpeného Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava, proti žalovanému:
Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, o zaplatenie 5.951,20
eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k.

24C/37/2017-97, zo dňa 6.2.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách
konania z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.987,94
eura spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 3.987,94 eura od 11.2.2017 až do zaplatenia; vo

zvyšku žalobu zamietol; žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34
%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 27.2.2017, došlou súdu 10.3.2017, sa žalobca
domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.951,20 eura
spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne od 11.2.2017, ako aj nahradiť trovy konania s poukazom na
tvrdenie, že ako spotrebiteľ uzavrel 21.4.2012 so žalovaným úverovú zmluvu č. A., ktorú považoval za
bezúročnú a bez poplatkov.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola uvedená predajná
cena predmetu financovania 4.030 eur, celková výška úveru 3.845,83 eur, náklady spojené s
poskytnutím úveru 735,83 eur, zaplatené v hotovosti klientom 920 eur, výška úrokovej sadzby 40,929222
%, RPMN 49,47 %, priemerná hodnota RPMN 50 %, výška mesačnej splátky 151,02 eura, počet splátok

60, celková čiastka k zaplateniu 9.061,20 eura. Nebolo sporné ani to, že žalovaný poskytol žalobcovi
úver tak, že zaplatil predajcovi zvyšok kúpnej ceny 3.110 eur, čo predstavuje rozdiel medzi celkovou
výškou úveru 3.845,83 eura a nákladmi spojenými s poskytnutím úveru 735,83 eura.
3.Súdprvejinštanciepovažovalzmluvuoúverezaspotrebiteľskúvzmysle§52Občianskehozákonníka
a poskytnutý úver za spotrebiteľský podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“). Ozrejmil, že ročná percentuálna

miera nákladov (RPMN) je náležitosť, ktorú musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať v zmysle §
9ods.2zákona č.129/2010Z.z.Dôvodil,žeRPMNjeprespotrebiteľadôležitý,aknie
rozhodujúci údaj, z ktorého vychádza pri rozhodnutí uzavrieť zmluvu. Údaj o RPMN si spotrebiteľ môže
pri uzatváraní zmluvy porovnať s priemernou hodnotou RPMN ostatných poskytovaných spotrebných
úverov, keďže aj tento údaj je povinnou súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

4. Súd prvej inštancie považoval RPMN vo výške 49,47 % uvedenú v bode 4 úverovej zmluvy za
nesprávnu, pričom vychádzalz § 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého ročnou percentuálnoumierou nákladov sa rozumejú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,
vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Podľa § 19 ods. 1
a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. sa ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru vypočíta

podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2. Na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú
celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí
spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom
úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo
uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na

vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa
zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je
dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom.

5. Z cit. ustanovení súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný bol povinný do výpočtu RPMN zahrnúť
aj náklady vo výške 735,83 eura, keďže celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským
úverom sú všetky náklady a poplatky akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Bol názoru, že ak by žalovaný pri výpočte postupoval podľa zákona,
dospel by k správnej výške uvádzanej žalobcom, t.j. na úrovni minimálne 69,83 %.

6. Vo vzťahu k námietke žalovaného, ktorá sa týkala sumy 920 eur podotkol, že túto zaplatil žalobca
priamo predajcovi ako časť kúpnej ceny vozidla; s poskytnutým úverom nemala preto nič spoločné.
Žalovaný bol povinný do výpočtu RPMN zahrnúť náklady spojené s úverom 735,83 eura, a nie sumu
920 eur. Konštatoval, že otázka, či bola alebo nebola zmluva dojednaná individuálne, je pre výpočet

RPMN a dôsledky z toho vyplývajúce, irelevantná.

7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v dôsledku nesprávne uvedenej RPMN v neprospech žalobcu je
poskytnutý spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. Žalobca zaplatil žalovanému spolu 9.061,20
eur, to znamená o 5.951,20 eur viac, ako bol povinný, pričom sumu 5.951,20 eura zaplatil bez právneho

dôvodu, čím sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Nakoľko žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu požiadal žalovaného o vydanie bezdôvodného obohatenia e-mailom dňa 8.2.2017, v
ktorom určil lehotu na vysporiadanie, žalovaný bol povinný bezdôvodné obohatenie vydať do 10.2.2017;
nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku a od toho dňa je
povinný platiť žalobcovi aj úrok z omeškania. Úrok z omeškania žalobcovi priznal v uplatnenej zákonnej

výške 5 % ročne, podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z.z.

8. Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným súd prvej inštancie konštatoval, že
uplatnený nárok je čiastočne premlčaný. Vychádzal z toho, že pri postupnom, pokračujúcom získavaní

majetkových hodnôt ide o samostatné nároky, lehoty preto začínajú plynúť samostatne, zaplatením
každej splátky; právny dôvod bezdôvodného obohatenia existoval už od počiatku; pri zaplatení každej
splátky, prevyšujúcej istinu skutočne poskytnutého úveru, došlo k bezdôvodnému obohateniu. Súd
prvej inštancie poukázal na § 11 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý bol ako všeobecne záväzný právny
predpis zverejnený už pred uzavretím zmluvy; bol názoru, že žalovaný mal od začiatku k dispozícii

všetky údaje, t.j. poznal skutkové okolnosti, ktoré mu umožňovali podať žalobu. Na uvedenom základe
dospel k záveru, že subjektívna dvojročná premlčacia doba nemohla začať plynúť až 27.2.2017, ako
tvrdil žalobca, pretože udelenie plnej moci advokátovi nemá na začiatok plynutia lehoty význam. Z
predložených dôkazov mal navyše zrejmé, že právny zástupca už 8.2.2017 písal žalovanému výzvu,
v ktorej uviedol, že prevzal zastupovanie žalobcu. Mal za to, že sa nedá dospieť k záveru, že žalobca

nadobudol vedomosť o rozhodujúcich skutočnostiach až keď navštívil advokáta, resp. kedy mu udelil
plnú moc na zastupovanie, pričom zdôraznil, že nezáleží na tom, ako žalovaný posudzoval skutočnosti,
ktoré mu boli už predtým známe.

9. Na uvedenom základe súd prvej inštancie s prihliadnutím na doručenie žaloby 10.3.2017 a na

dvojročnú premlčaciu dobu, považoval za premlčané všetky splátky, ktoré žalobca zaplatil žalovanému
od 19.2.2014 do 19.2.2015, to znamená 13 splátok po 151,02 eura, čo predstavuje sumu 1.963,26 eura.
Nakoľko premlčané právo nebolo možné žalobcovi podľa § 100 ods. 1Občianskeho zákonníka priznať,
žalobu v tejto časti podľa § 107 ods. 1, ods. 2 zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech 67 %, po odpočítaní neúspechu 33
%, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34 %.
10. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych
argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne
skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie plynutia subjektívnej premlčacej doby súdom prvej
inštancie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku mu vyplynulo, že subjektívna premlčacia doba začala
plynúť najskorším možným termínom - teda spolu so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby. Bol

názoru, že právna úprava ohľadom plynutia subjektívnej lehoty pri premlčaní je pritom jednoznačná; jej
začiatok je viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a
o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila - teda o objektívnej znalosti podstatných skutkových okolností.
Mal za to, že slová „keď sa oprávnený dozvie" je preto treba vykladať v tom zmysle, že oprávnená
osobamusínadobudnúťvedomosťoskutočnostiachuvedených vustanovení§107ods.1Občianskeho
zákonníka; nie je možné len predpokladať, že by to mohla vedieť, resp. by sa to mohla dozvedieť alebo

že sa to mala dozvedieť.

11. Brojil, že súd prvej inštancie neprihliadol na skutočnú, ale len ním teoreticky predpokladanú
vedomosť, resp. nesprávne - vedomosťou sa ani nezaoberal, jednoducho len stotožnil začiatok plynutia
subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty s odkazom na to, že v tom čase už mal zmluvu a poznal

okolnosti (na koho účet plnil), teda nesprávne vytvoril predpoklad, že v tom čase už aj vedel o
bezdôvodnom obohatení. Zdôraznil, že práve takýmto postupom sa zoberal Najvyšší súd SR ako aj
Ústavný súd SR a potvrdili, že predpokladaná vedomosť nie je pre začatie plynutia subjektívnej lehoty
rozhodná. Bol názoru, že nie je a s prihliadnutím na logické posúdenie ani nemôže byť správne
hodnotenie súdu prvej inštancie, ktorý pri posúdení začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby

posúdil len objektívne skutočnosti - t.j. že mal k dispozícii zmluvu o úvere, mal k dispozícii informácie o
plnení na účet žalovaného a to, že celospoločensky (mediálne, vznikom občianskych združení, súdnou
kontrolou) sa spotrebiteľská ochrana prezentuje minimálne tri roky. Bol názoru, že ak by platilo uvedené,
potom (pravdepodobne) podľa názoru súdu je zároveň každá zmluva o úvere v rozpore so zákonom
- každý spotrebiteľ by teda pri každej zmluve o úvere mal vedieť, že je v rozpore so zákonom a že

nemusí plniť nič iné ako istinu úveru (odôvodnenie takéhoto záveru pritom je, že predsa celospoločenský
sa o tejto téme hovorí už aspoň tri roky). Súdom prvej inštancie stanovený okamih začiatku plynutia
subjektívnej doby považoval za v absolútnom rozpore s tým, na čo súd vo svojom rozhodnutí poukazoval
(logické úvahy v rámci odôvodnenia), ustálenou rozhodovacou praxou i zákonom. Uviedol, že existuje
početná judikatúra týkajúca sa posúdenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby zo strany

najvyšších súdnych autorít, pričom zo všetkých týchto rozhodnutí pomerne jednoznačne vyplýva, že
začiatok plynutia subjektívnej lehoty je naviazaný na skutočnú vedomosť oprávnenej strany - t.j. nie
je postačujúca ani predpokladaná vedomosť ani skutočnosť, že sa oprávnený subjekt mohol skutočne
dozvedieť o obohatení už skôr.

12. Upriamil pozornosť na rozhodovaciu činnosť súdov, ktoré sa často krát priklonili práve k záveru, že
spotrebiteľ sa mohol skutočne dozvedieť o bezdôvodnom obohatení práve až na základe toho, že bol o
tomto informovaný zo strany tretej osoby - napr. občianskeho združenia alebo advokáta. Napokon, ani
on,anijehoprávnyzástupcavskutočnostinemohlipredprávoplatnýmskončenímsúdnehosporuvedieť,
že išlo o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, keďže toto závisí len na tom, či zmluva spĺňa

alebo nespĺňa zákonné požiadavky a či sa uplatní alebo neuplatní fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru. Definitívne je pritom táto otázka vyriešená až rozhodnutím súdu, ktorý v rámci súdneho konania
rozhodne a takéto rozhodnutie sa považuje za definitívne vyriešenie/určenie práv a povinností medzi
účastníkmi súdneho konania. Pred rozhodnutím vo veci sú obe sporové strany presvedčené o tom, že
ich právne posúdenie veci je správne. Teda rovnako aj žalovaný - z pozície subjektu poskytujúceho

úvery, ktorý má vedomosť o právnej úprave pred začatím súdneho konania a počas celej doby jeho
trvania tvrdí, že zmluva je v súlade s právnou úpravou, a teda nie je bezúročná a bez poplatkov (že
na plnenie získané na základe zmluvy rozhodne má a vždy mal nárok). Zároveň však rovnaký subjekt
(žalovaný, ktorý tvrdí, že zmluva je v súlade so zákonom) účelovo tvrdí, že vedel o tom, že zmluva nie
je v súlade s právnou úpravou, a teda je jasné aj to, že vedel o vzniku bezdôvodného obohatenia od

počiatku; teda podľa názoru žalovaného (ktorý nepriamo prevzal aj okresný súd) je zmluva v súlade so
zákonom, avšak ak by náhodou nebola, potom o tom ako spotrebiteľ musel od počiatku vedieť.13. Bol názoru, že v nadväznosti na tvrdenia samotného súdu a v konečnom dôsledku pri posúdení
samotnéhoúčelu,aajvýslovnéhozneniaprávnejúpravy,možnodospieťkzáveru,žemoholnadobudnúť
skutočnú vedomosť o bezdôvodnom obohatení práve a až na základe rozhodnutia súdu, ktorý vec

posúdil a konštatoval, že zmluva nespĺňala zákonné náležitosti, a teda sa na ňu uplatní fikcia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Pred týmto momentom sa on a jeho právny zástupca mohli skutočne
len domnievať, že zmluva zákonné náležitosti nespĺňa, tak ako sa žalovaný a jeho právny zástupca
domnievajú, že zmluva zákonné náležitosti spĺňa. Rovnakými logickými úvahami a výkladom skutočnej
vedomosti oprávneného subjektu sa zaoberali súdy v minulosti opakovane. Bol názoru, že sa mohol

dozvedieť o bezdôvodnom obohatení v čase najskôr momentom, kedy si vypočul právny názor jeho
právneho zástupcu, najneskôr na základe rozhodnutia súdu v rámci ktorého by súd konštatoval, že
zmluva o úvere nespĺňala zákonom stanovené náležitosti.

14. V rámci niektorých rozhodnutí súdov Slovenskej a Českej republiky bolo konštatované, že § 107
Občianskeho zákonníka predpokladá len vedomosť o skutkových okolnostiach získania bezdôvodného

obohatenia a cit. ustanovením sa nemá na mysli znalosť právnej kvalifikácie. Účelom a zmyslom
uvedenej argumentácie (že nie je podstatná znalosť právnej úpravy) však je, že pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty je dôležitý len moment, kedy sa oprávnený skutočne dozvie všetky
rozhodné okolnosti (jednou z takýchto okolností pritom je napríklad aj vedomosť o neplatnosti zmluvy
alebovedomosťotom,žezmluvaoúverejevrozporesozákonom,atedasauplatnífikciabezúročnosti);

nie je dôležité, že oprávnený takýto nárok nevedel právne posúdiť - napríklad nevedel, že išlo o
bezdôvodné obohatenie, aj keď zároveň poznal rozhodné skutočnosti; príkladom takéhoto stavu by bolo,
ak by vedel, že zmluva o úvere ktorú podpísal je v rozpore so zákonom, že sa na ňu uplatní fikcia
bezúročnosti (teda poznal rozhodné skutočnosti), ale aj napriek uvedenému by právne nevedel posúdiť,
že plnenie zo zmluvy bolo bezdôvodným obohatením (a teda že má aj nárok na jej vrátenie/alebo že plniť

na účet druhej strany nemusí). V uvedených výkladoch je zásadný právny rozdiel, avšak pri povrchnom
právnom posúdení veci sa stáva, že sa tieto dva výklady zamieňajú.

15. Ďalej uviedol, že nikdy nepopieral, že mal vedomosť o tom, že plnil na účet žalovaného - keďže
bol na to zaviazaný z podpísanej zmluvy o úvere (kde bolo presne špecifikované, že splátky úveru

sa uhrádzajú na účet žalovaného). Bol však názoru, že vo vzťahu k vedomosti o tom, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu je potom potrebné použiť rozsiahlu (a jednotnú) judikatúru týkajúcu sa toho,
že musí ísť o skutočnú vedomosť o bezdôvodnom obohatení (teda nielen predpokladanú vedomosť);
nie je dôležité, či sa oprávnený mohol dozvedieť o bezdôvodnom obohatení skôr, ako sa tak reálne
stalo (teda nie je dôležité, že si mohol overiť alebo zistiť dôležité skutočnosti už skôr, ak to nespravil

- teda nenadobudol skutočnú vedomosť). V danom prípade ide o obdobnú situáciu, ako v prípade
neplatnej zmluvy, na základe ktorej si strany plnia v domnení jej platnosti, avšak následne sa ukáže, že
zmluva bola neplatnou (v takom prípade sa strany tiež dozvedia až následne, že ich plnenie sa považuje
za plnenie bez právneho dôvodu - bezdôvodné obohatenie). Teda bezúročnosť a bez poplatkovosť
je len zákonnou fikciou alebo následkom (ktorá sa uplatní v prípade splnenia podmienok výslovne

špecifikovaných v zákone) - t.j. stavom, ktorý inak nezodpovedá zmluvným podmienkam dohodnutým
medzi ním a žalovaným, ktoré sú obsiahnuté výslovne v zmluve o úvere. Mal pritom vedomosť len o
zmluvných podmienkach, teda o tom, že má plniť na účet svojho veriteľa splátky podľa zmluvy. Ak súd
prvej inštancie chce tvrdiť, že mal vedomosť o bezdôvodnom obohatení, potom zároveň tvrdí, že si (ako
spotrebiteľ) sám vyhodnotil znenie zmluvy o úvere, súvisiacich predpisov a judikatúry, dospel k záveru,

žesamánazmluvuuplatniťfikciabezúročnostiabezpoplatkovosti(tedasataktodozvedelorozhodných
skutočnostiach), avšak si zároveň po vykonaní uvedeného povedal, že aj napriek tomu bude naďalej
plniť na účet veriteľa splátky podľa uzatvorenej zmluvy.

16. Uplatnenie fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti považoval za skutočnosť, o ktorej sa spotrebiteľ

musí dozvedieť, aby boli splnené podmienky na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby - teda
najskôr potom, ako sa o tom spotrebiteľ dozvie, možno hovoriť o jeho vedomosti o bezdôvodnom
obohatení. Zároveň v prípade, ak by sa spotrebiteľ o tejto skutočnosti (rozpor zmluvy so zákonom a
fikcia bezúročnosti) dozvedel (teda by mal vedomosť o rozhodných skutočnostiach) a aj napriek tomu by
plnil, keďže si právne nevedel posúdiť, že takéto plnenie je bezdôvodným obohatením, išlo by o situáciu,

ako predpokladajú niektoré rozhodnutia súdov na ktoré poukazoval žalovaný (v takom prípade by mohla
žalobcovi subjektívna doba uplynúť).17. Zdôraznil, že ak by v čase po splatení istiny vedel, že na zmluvu sa uplatňuje fikcia bezúročnosti a
bez poplatkovosti, je absolútne v rozpore s logickým uvažovaním, že by aj naďalej na účet žalovaného
plnil akékoľvek ďalšie finančné prostriedky; už len samotná táto skutočnosť, a teda to, že plnil (v

rámci opakovaných splátok) svoj záväzok, ako vyplývalo zo zmluvy, ktorú podpísal, znamená, že o
bezdôvodnom obohatení (a o rozhodných skutočnostiach) nemal, a ani nemohol mať vedomosť. Ak by
sa názor, ktorý vyslovil súd prvej inštancie, akceptoval ako správny, potom by subjektívna premlčacia
doba prakticky stratila význam; neposudzovali by sa totiž žiadne subjektívne prvky, ale len objektívna
skutočnosť (či oprávnený subjekt mal k dispozícii napríklad zmluvu a vedel o tom, že na jej základe plnil),

pričom by sa pravdepodobne podľa názoru súdu prvej inštancie mala automaticky uplatniť domnienka,
že si k dátumu podpisu akejkoľvek zmluvy bol každý účastník vedomý toho, či je takáto zmluva v súlade
so zákonom alebo nie.

18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385

ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej
časti je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

19. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zmluva uzavretá medzi
žalobcom a žalovaným, ktorú po právnej stránke posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, je bezúročná a bez

poplatkov, a to s poukazom na zistenie, že v zmluve je nesprávne uvedená výška RPMN v neprospech
spotrebiteľa. Na uvedenom základe skonštatoval, že žalobca zaplatil žalovanému bez právneho dôvodu
5.951,20eura.Žalovanýmvznesenúnámietkupremlčaniaposúdilakočiastočnedôvodnúavychádzajúc
z toho, že žalobca mal od počiatku k dispozícii všetky údaje, t.j. poznal skutkové okolnosti, ktoré mu
umožňovali podať žalobu, pretože právny dôvod bezdôvodného obohatenia vyplýva z § 11 zákona č.

129/2010 Z.z., ktorý bol ako všeobecne záväzný právny predpis zverejnený už pred uzavretím zmluvy,
splátky ktoré žalobca zaplatil žalovanému od 19.2.2014 do 19.2.2015, to znamená 13 splátok po 151,02
eura, čo predstavuje 1.963,26 eura považoval za premlčané v subjektívnej premlčacej dobe; žalobu
preto v tejto časti zamietol.

20. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať
tomu, na úkor koho sa získal.

21. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za 3 roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107

ods. 2 Občianskeho zákonníka).

22. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že v prípade práva na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje 2-ročnú subjektívnu a 3-ročnú, resp. 10-ročnú objektívnu
premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to

aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Pokiaľ skončí plynutie jednej z nich
a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna
premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo,
a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na

jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr
ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o

osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To,
kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových
okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnejpremlčacej doby vôbec relevantné (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.3.2013, sp. zn. 1 Cdo
67/2011).

23.Vprejednávanejvecidôvodom,prektorýsúdprvejinštanciepovažovalposkytnutýúverzabezúročný
a bez poplatkov bola skutočnosť, že výška RPMN v zmluve bola uvedená (teda vypočítaná) nesprávne,
a to v neprospech spotrebiteľa. V súdenej veci tak nemožno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie,
že nakoľko právny dôvod bezdôvodného obohatenia vyplýva z § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. žalobca
mal od počiatku k dispozícii všetky údaje, t.j. poznal skutkové okolnosti, ktoré mu umožňovali podať

žalobu. Nadobudnutie vedomosti o bezdôvodnom obohatení v danom prípade nie je spojené s púhou
znalosťouzákona,žezmluvaneobsahujekonkrétnunáležitosť,vdôsledkuabsenciektorejsaposkytnutý
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ale s nadobudnutím vedomosti žalobcu o tom, že RPMN
uvedená v zmluve je vypočítaná nesprávne, v jeho neprospech.

23.1. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za správnu úvahu odvolateľa, že ak by v čase po

splatení istiny vedel, že na zmluvu sa uplatňuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti,
bolo by v rozpore s logickým uvažovaním, ak by aj naďalej na účet žalovaného plnil akékoľvek ďalšie
finančné prostriedky; už len samotná táto skutočnosť, a teda to, že plnil (v rámci opakovaných splátok)
svoj záväzok, ako vyplývalo zo zmluvy, ktorú podpísal znamená, že o bezdôvodnom obohatení (a o
rozhodných skutočnostiach) v čase plnenia nemal a ani nemohol mať vedomosť.

23.2. Súd prvej inštancie tak pochybil, keď ku skutočnostiam rozhodujúcim pre posúdenie začatia
plynutia subjektívnej premlčacej doby, teda na zistenie okamihu nadobudnutia vedomosti žalobcu o
skutkovýchokolnostiach,nazákladektorýchmoholpodaťžalobu,nevykonalžiadnedokazovanie,najmä
nevypočul žalobcu. Právny záver súdu prvej inštancie o čiastočnom premlčaní nároku žalobcu preto

treba považovať za predčasný.

24. Odvolací súd však poznamenáva, sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že dvojročná
subjektívna premlčacia doba nemohla žalobcovi začať plynúť až 27.2.2017, teda udelením plnej moci
advokátovi ako tvrdil, pretože udelenie plnej moci advokátovi nemá na začiatok plynutia lehoty žiaden

význam, keď z predložených dôkazov zároveň vyplýva, že právny zástupca žalobcu už 8.2.2017 písal
žalovanému výzvu na zaplatenie dlžnej sumy, z čoho je nepochybné, že žalobca iný dôvod na poradu s
advokátom než ten, pre ktorý podával žalobu ani nemal. Žalobca tak nepochybne musel mať vedomosť
o skutočnostiach rozhodujúcich pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby už aj skôr.

25. Nakoľko súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti, ktorou zamietol žalobu (splátky, ktoré žalobca
zaplatil žalovanému od 19.2.2014 do 19.2.2015) založil na predčasnom právnom závere o ich premlčaní,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. v napadnutej zamietajúcej
časti a v časti náhrady trov konania zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v tomto rozsahu na
ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym

názoromodvolaciehosúdu,ktorýmjevzmysle§391ods.2C.s.p.viazaný;vecvzrušenejčastiopätovne
prejedná,zohľadní,ževsporochsochranouslabšejstrany súčinnosťouod1.7.2016môževykonaťajtie
dôkazy, ktoré žalobca nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (tu napr. výsluch žalobcu),
a aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz (§ 295 C.s.p.); na základe vykonaných dôkazov
ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie a opätovne posúdi dôvodnosť vznesenej námietky

premlčania; pričom sa dôsledne vysporiada nielen s plynutím subjektívnej aj objektívnej premlčacej
doby; po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci
odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich
uvedenie bolo zrozumiteľné.

26. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).