Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. apríl 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 27CoCsp/5/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117221981
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2117221981.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň JUDr.
Andrey Dudášovej a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154,
so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, zastúpený advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, Mýtna 48, 811 07
Bratislava, proti žalovanému: H. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. N. XXX, XXX XX M. N., o zaplatenie
5.490,49 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 29.

novembra 2019, č. k. 40Csp/90/2017-48, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. a súvisiacom výroku IV. r u š í a
vec mu v zrušenej časti v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. konanie v časti 144,64 eura zastavil. Výrokom
II. uložil žalovanému povinnosť v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 4.692,79

eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 4.834,79 eura od 20.01.2015 do
15.03.2019,zosumy4.814,79euraod16.03.2019do25.04.2019,zosumy4.794,79euraod26.04.2019
do 21.05.2019, zo sumy 4.774,79 eura od 22.05.2019 do 16.07.2019, zo sumy 4.754,79 eura od
17.07.2019 do 31.07.2019, zo sumy 4.732,79 eura od 01.08.2019 do 30.10.2019, zo sumy 4.712,79
eura od 31.10.2019 do 20.11.2019, zo sumy 4.692,79 eura od 21.11.2019 do zaplatenia. Výrokom III. vo
zvyšku žalobu zamietol a výrokom IV. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému

v rozsahu 75,56 %.

1.1Právnesvojerozhodnutieodôvodnilpoukazomnaustanovenia§52a§517ods.2zákonač.40/1964
Zb. Občiansky zákonník (v ďalšom texte „Občiansky zákonník“),§ 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný súdny poriadok (v ďalšom texte „C. s. p.“), § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (v ďalšom texte „zákon o spotrebiteľských

úveroch“).

1.2 Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu
a žalovaný uzavreli dňa 01.07.2014 Zmluvu č. 1419299 o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej
žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 5.000 eur s dojednanou odplatou označenou ako celkové
náklady spotrebiteľa vo výške 3.712,60 eura. Úver sa žalovaný zaviazal splatiť v 60-tich splátkach po

145,21 eura mesačne (bez dojednania poistenia) vždy k 20-temu dňu v mesiaci. Prvýkrát žalovanému
vznikla povinnosť úhrady splátky k 20.08.2014, túto žalovaný uhradil v omeškaní dňa 25.08.2014.
Druhú splátku splatnú dňa 20.09.2014 ako aj ďalšie nasledujúce splátky žalovaný neuhradil. Z prehľadu
splátok a úhrad v spojení s predžalobnou upomienkou vyplýva, že žalobca pristúpil k predčasnému
zosplatneniu úveru po splnení zákonných podmienok dňa 19.01.2015. Súd prvej inštancie z úradnej
moci preskúmal náležitosti zmluvy a zistil, že zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti vyžadované

zákonom o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase vzniku zmluvného vzťahu, a to náležitosť podľa
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokova iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom, s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splácania. Zmluva
totiž neobsahuje rozčlenenie splátky úveru tak, aby bolo zrejmé, aká čiastka z celkovej výšky splátky

145,21 eura predstavuje splátku istiny, splátku úroku a splátku iného poplatku. Následkom absencie
niektorej z náležitosti uvedenej v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v písmene a) až k) a
v písmene r) až y) sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie
dospel tiež k záveru, že v zmluve je v nesprávnej výške uvedená úroková sadzba (§ 9 ods. 2 písm. i)
zákona o spotrebiteľských úveroch), keď zo súdom vykonaného kontrolného prepočtu pri zohľadnení

dojednaných náležitostí sumy pôžičky (5.000 eur), celkovej čiastky, ktorá bude splatená (8.712,60 eur),
a doby splácania (60 mesiacov) vyplýva úroková sadzba cca 24,50 % ročne, a nie 27,41 %, ako sa
uvádza v zmluve. Na vyhodnotenie, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, postačí absencia aj len
jednej náležitosti. Preto súd prvej inštancie po zhodnotení porušenia obligatórnych povinností podľa §
9 ods. 2 písm. i), k) považoval zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov a žalovaným vykonané úhrady
tak započítal výlučne na úhradu istiny. Z doloženého prehľadu splátok a úhrad a čiastočného späťvzatia

žaloby s úpravou petitu zo dňa 26.11.2019 mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný plnil svoju
zmluvnú povinnosť do podania žaloby čiastočne v sume 165,21 eura a po podaní žaloby k 20.11.2019 v
sume 142 eur, preto tieto plnenia boli započítané na dlžnú istinu úveru (istina úveru 5.000 mínus úhrady
do mimoriadneho zosplatnenia úveru 165,21 eur mínus úhrady po mimoriadnom zosplatnení 142 eur) a
žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť dlžnú istinu celkovo vo výške 4.692,79 eura. V prevyšujúcej

časti žalobcom uplatnených úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania súd prvej inštancie žalobu ako
nedôvodne podanú zamietol.

1.3 O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 C. s. p., keď
náhradutrovkonaniapomernerozdelilačiastočneúspešnémužalobcovi(87,78%)poodčítaníúspechu

žalovaného (12,22 %) priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 75,56 %. Pri vykonanom výpočte
súd prvej inštancie zohľadnil čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom pre úhrady žalovaným po podaní
žaloby ako procesné zavinenie žalovaným spotrebiteľom a vychádzal z pomeru žalobcom uplatňovanej
sumy zohľadňujúcej zastavenie konanie v časti 5.345,85 eura a z priznanej sumy súdom 4.692,79 eura.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v rozsahu výroku III. a súvisiacom výroku IV. v zákonom
stanovenej lehote žalobca, keď uviedol, že súd prvej inštancie žalobu čiastočne zamietol z dôvodu
určenia úveru poskytnutého ich právnym predchodcom žalovanému ako bezúročného, keď dôvod
bezúročnosti spočíva v nesprávne určenej ročnej úrokovej sadzbe. Z odôvodnenia rozsudku však
nie je možné zistiť vykonaním akých dôkazov súd prvej inštancie dospel ku skutkovému zisteniu o

nesprávne uvedenej úrokovej sadzbe. Žalobca tak rozsudok súdu prvej inštancie do výroku III. považuje
za nepreskúmateľný a navrhol, aby odvolací súdu rozsudok prvej inštancie v napadnutom výroku III. a
výroku IV. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

3. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu nevyjadril.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávnenou stranou (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C. s. p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.

b), f) C. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 379, § 380 C. s. p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. á contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné,
preto je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec v zrušenej časti vrátiť

tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie (po čiastočnom späťvzatí žaloby) je uloženie
povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi istinu v sume 5.345,85 eura s príslušenstvom a náhrada trov
konania.

6. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorý výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol po tom, ako výrokom I. zastavil konanie v časti 144,64 eura
a výrokom II. uložil žalovanému povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi4,692,79 eura s 5,05% ročným úrokom z omeškania z jednotlivých súm uvedených vo výroku, pričom
výrokom IV. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 75,56 %. Súd
prvejinštancietakrozhodol,keďúverposkytnutýprávnympredchodcomžalobcužalovanémuvyhodnotil

ako bezúročný a bez poplatkov pre chýbajúce obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
- zistil, že zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom, s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splácania; ďalej zistil nesprávne uvedenú výšku úrokovej sadzby

(§ 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch).

7. Odvolací súd súhlasne so záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že medzi právnym predchodcom
žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 01.07.2014 uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý bezúčelový spotrebiteľský úver
vo výške 5.000 eur s mesačnou splátkou 145,21 eura, priemernou hodnotou RPMN 18,9 %, RPMN

27,41 %. počtom splátok 60, prvou splátkou splatnou dňa 20.08.2014, ďalšími splátkami splatnými vždy
20. dňa v mesiaci, termínom konečnej splatnosti 07/2019, fixnou ročnou úrokovou sadzbou 27,41 % s
uvedením celkových nákladov spotrebiteľa v sume 3.712,60 eura. Ide o spotrebiteľský zmluvný vzťah,
ktorý sa okrem ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ustanovení § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka riadi aj ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia

zmluvy. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v prvom rade skúmal náležitosti úverovej zmluvy
vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd však nesúhlasí so závermi, ku ktorým
súdprvejinštanciedospel,keďkonštatoval,žejepotrebnéúverpovažovaťzabezúročnýabezpoplatkov
pre chýbajúci rozpis splátok na istinu a úroky a z tohto dôvodu je možné žalobcovi voči žalovanému
priznať len zaplatenie rozdielu medzi poskytnutou a vrátenou istinou úveru. Odvolací súd poukazuje

aj na správnosť odvolacej námietky žalobcu, v zmysle ktorej z odôvodnenia rozsudku nie je možné
zistiť, vykonaním akých dôkazov dospel súd prvej inštancie k skutkovému záveru o nesprávne uvedenej
úrokovej sadzbe.

8. K otázke nerozčlenenia úverových splátok na jej jednotlivé zložky odvolací súd poukazuje na právny

názor vyjadrený v rozsudku Súdneho dvora EÚ v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., c/
a Klára Bíróová, zo dňa 09.11.2016 (v ďalšom texte „rozsudok C-42/15“), v rámci ktorého Súdny dvor
EÚ konštatoval, že:
- článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ

podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto
splátok,
- článok 10 ods. 2 písm. h) stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu
splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia,

- z článku 10 ods. 2 písm. i) Smernice a článku 10 ods. 3 Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa
je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme
amortizačnej tabuľky; pričom Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis
vo forme amortizačnej tabuľky,
- pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným

stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované
ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti,
- článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu
určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v

spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave.

9. Podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme

pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.10. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

11. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

12. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považujezabezúročnýabezpoplatkov,akzmluvaospotrebiteľskomúvereneobsahujenáležitostipodľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky premietol právne závery rozsudku C-42/15 do svojho uznesenia

3 Cdo 146/2017 z 22. februára 2018, ktorým riešil aj otázku „bezúročnosti“ úveru v prípade absencie
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravenej v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí konštatuje, že „Eurokonformným
výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný,
ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010

Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu,
teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto
ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje (bod 26 uznesenia). Z dôvodovej správy k zákonu

č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie
§ 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o
úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky.
Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej
správe, teda ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. neupravuje požiadavku odlišnú

od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice (bod 27 uznesenia).Pokiaľ ide o to, či
zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok
úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva
o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie,

aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a
poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k
dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je
konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby (bod 28.4. uznesenia). Vychádzajúc z účelu
Smernice, právnych záverov vyjadrených v rozsudku C-42/15, účelu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.

129/2010 Z.z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzatvára, že predmetné
ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ
predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť

požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale
len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.“ (bod 29 uznesenia)

14. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok Smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy
musia skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne.

Tento nepriamy účinok Smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákon nemôže nahradiť
výslovné znenie zákona, v opačnom prípade by išlo o výklad contra lege. To však nič nemení na tom,
že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali
dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným Smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť
(rozsudok Súdneho dvora EÚ C-212/07).

15. Podľa Čl. 2 ods. 2 Základných princípov C. s. p. právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnychautorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

16. Podľa ustanovenia § 220 ods. 3 C. s. p., ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe,
odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

17. Rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením požiadavky spravodlivého
procesu a princípu právnej istoty Ustálená rozhodovacia prax má byť vytváraná najvyššími súdnymi

autoritami. Takouto najvyššou súdnou autoritou nepochybne je Súdny dvor Európskej únie a v systéme
všeobecného súdnictva Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky. Napriek skutočnosti, že
citované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 146/2017 z 22. februára 2018 nebolo
uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, odvolací
súd sa s jeho závermi stotožňuje.

18. Súd prvej inštancie sa ustanovením § 220 ods. 3 C. s. p. neriadil, keď aplikoval ustanovenie
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch v preskúmavanej veci a neodôvodnil, prečo
citované ustanovenie vykladal tak, že je potrebné rozčlenenie splátok úveru na istinu a úroky, keď Súdny
dvor Európskej únie v citovanom rozsudku C-42/15 z 09.11.2016 a následne Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. 3 Cdo 146/2017 z 22. februára 2018 zaujali presne opačný záväzný právny

názor.

19. Súd prvej inštancie ďalej v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že kontrolným výpočtom dospel
k záveru, že v zmluve je nesprávne uvedená úroková sadzba. Odvolací súd konštatuje, že úroková
sadzba vo výške 27,41 % je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 01.07.2014, súd prvej

inštancieneuviedolsvojmyšlienkovýpostup,ktorýhopriviedolk zisteniuonesprávneuvedenejúrokovej
sadzbe, neuviedol matematický vzorec, na základe ktorého dospel k uvedenému zisteniu, neuviedol ani
iný dôkaz, ktorým by svoj záver podporil.

20. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

21. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

22. Dôsledkom uvedenej absencie riadneho odôvodnenia rozhodnutia je zmätočnosť a
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je pritom
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, zaručeného citovaným
čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Odvolací súd ďalej konštatuje, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a

Ústavného súdu Slovenskej republiky nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je treba považovať za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Povinnosť súdu
riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením
uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania

(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť
náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu. Účelom odôvodnenia rozsudku
je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní.23. Podľa odvolacieho súdu tým, že súd prvej inštancie riadne v odôvodnení neuviedol ako dospel k
záveru, že v zmluve je nesprávne uvedená úroková sadzba, pričom aj túto skutočnosť považoval za

rozhodujúcu pri rozhodovaní o nároku žalobcu, dopustil sa takej intenzity nesprávnosti konania, že došlo
k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, pričom dané pochybenie nie je možné napraviť v
odvolacom konaní. Odvolací súd preto s poukazom na uvedenú argumentáciu rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku III. spolu so závislým výrokom o nároku na náhradu trov konania z
dôvodov uvedených v § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil tomuto

súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

24. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vec opätovne preskúma, bude sa zaoberať vecnou a
právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatnených nárokov, pričom sa bude riadiť aj vyššie
uvedenými rozhodnutiami súdnych autorít. Vykonané dokazovanie komplexne vyhodnotí, následne vo
veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p.

odôvodní. V novom rozhodnutí rozhodne i o nároku na náhradu trov konania, vrátane odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

25. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 393 ods.
2 C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).