Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. august 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/168/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115214563
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5115214563.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: Ing. I. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX, XXX XX J., štátny občan SR, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska
kancelária JUDr. Chlapík, s.r.o., so sídlom Sládkovičova 13, 010 01 Žilina, IČO: 47 232 072, proti
žalovanému: Urbariát pasienkové a lesné spoločenstvo Vranie, so sídlom Vranie 136, 010 14 Žilina,

IČO: 42 223 253, zastúpenému spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Halagan, s.r.o. so sídlom
Framborská 235/21, 010 01 Žilina, IČO: 50 626 321, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 40C/244/2015-67 zo dňa 24. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 40C/244/2015-67 zo dňa 24. mája 2016
m e n í tak, že základ nároku uplatneného žalobou je daný.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozsudku, ktorým rozhodne o celom

uplatnenom procesnom nároku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že základ nárok žalobcu (označeného ako
navrhovateľ) proti žalovanému (označeného ako odporca) na náhradu škody vyťažením drevnej hmoty
je opodstatnený (§ 152 ods. 2 O.s.p.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou (označenou ako návrh) doručenou okresnému
súdu dňa 11.05.2015 v znení jej zmeny pripustenej s uznesením Okresného súdu Žilina č. k.

40C/244/2015-60 zo dňa 04.05.2016, sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 678,76 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 %
ročne zo žalovanej sumy od 01.04.2014 do zaplatenia a náhrady v sume 346,00 Eur titulom náhrady
škody. Svoju žalobu skutkovo odôvodnil tým, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemku KN-E
parc. č. 1126/2 - trvalé trávne porasty o výmere 946 m2, nachádzajúceho sa v kat. úz. E., zapísaného
na LV č. XXX kat. úz. E., pre obec a okres X., s výškou spoluvlastníckeho podielu 1 . Uvedený
pozemok je časťou lesného porastu č. 199 a, b, ktorý s ďalšou lesnou pôdou užíva

žalovaný. Začiatkom roka 2014 uskutočnil žalovaný so súhlasom odborného hospodára výrub stromov
aj na pozemku žalobcu. Rokovania žalobcu so zástupcami urbariátu ohľadne náhrady škody, vzniknutej
činnosťou žalovaného boli neúspešné. Po spochybnení hranice pozemku žalovaným na spoločnom
rokovaní strán dňa 17.10.2014 za prítomnosti Ing. A. T. bolo dohodnuté vytýčenie hraníc pozemku s
tým, že žalovaný zaujme stanovisko k uplatnenému nároku žalobcu na výbore spoločenstva
dňa 25.10.2014. Vzhľadom na pasivitu žalovaného žalobca sám požiadal Ing. A. T. o

vypracovanie nového geometrického plánu, ktorý Ing. T. vypracoval pod č. 032/2014 zo
dňa 08.10.2014 s jeho úradným overením dňa 26.11.2014 pod č. 2113/2014. Na preukázanie svojich
skutkových tvrdení žalobca predložil do spisu LV č. XXX pre kat. úz. E., list zo dňa 14.03.2014, záznamzo stretnutia za účasti geodeta zo dňa 17.10.2014. Okrem toho žalobca produkoval v konaní i skutkové
tvrdenia a dôkazy na preukázanie výšky spôsobenej škody výrubom žalovaného.
3. Z vyjadrenia žalovaného k žalobe zo dňa 04.09.2015 vyplýva, že medzi sporovými stranami je

nesporné, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom predmetného pozemku. Označený pozemok je
lesným pozemkom a tvorí súčasť lesného porastu - dielca č. 199b, no nie je súčasťou dielca č.
199a ako uviedol žalobca. Na preukázanie tohto svojho tvrdenia predložil žalovaný do spisu snímku z
porastovej mapy. Medzi stranami nie je sporná ani skutočnosť, že začiatkom roka 2014 došlo
v dielci č. 199b, (a teda logicky aj na pozemku vo vlastníctve žalobcu), ku spracovaniu kôrovcovej

kalamity žalovaným. Spornou skutočnosťou však zostala otázka zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú spracovaním kôrovcovej kalamity. Žalovaný tvrdil, že pozemok vo vlastníctve žalobcu užíva
legálne. Žalovaný je podľa § 4 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších právnych
predpisov (ďalej aj „zákon o lesoch“) evidovaný ako obhospodarovateľ lesa, a to od roku 1992. Ak
podiel časti pozemku, patriaceho žalobcovi predstavuje výmeru 4,73 árov, žalovaný nemohol konať, a
ani nekonal v rozpore so žiadnymi právnymi ani zmluvnými predpismi a nemohol nikomu takýmto

konaním spôsobiť žiadnu škodu. Žalobcovi by náležala náhrada škody za podmienky, že by bol nielen
vlastníkom, ale aj obhospodarovateľom celého dielca č. 199b o výmere 72 árov a žalovaný by
mu neoprávnene v ňom spracoval kalamitu. Zákon o lesoch vo svojom ust. § 39 ods. 6 určil vo vzťahu
k dielcu (lesného porastu), ako základnej jednotky na zisťovanie stavu lesa, plánovanie, evidenciu a
kontrolu hospodárenia minimálnu výmeru 0,5 ha. Obhospodarovaním sa rozumie nielen ťažba dreva,

ale aj zakladanie, obnova a výchova lesných porastov, čo v danom prípade bolo realizované nielen
urýchleným spracovaním kôrovcovej kalamity, ale aj následným zalesnením ťažbou odkrytých plôch a
ich ochranou, a to všetko výlučne na náklady žalovaného. Na preukázanie svojich tvrdení žalovaný
predložil súdu do spisu dohodu o vydaní majetku bývalého urbáru E. zo dňa 29.07.1992, v spojení so
zápisnicou o jeho fyzickom odovzdaní zo dňa 03.08.1992. Za protiprávny označil žalovaný aj nárok

žalobcu náklady na vypracovanie geometrického plánu. Tieto žalobca vynaložil totiž zbytočne a bez
zavinenia žalovaného. Žiadal preto žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
4. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní v celom rozsahu zotrval na podanej žalobe. Predložil súdu
vyjadrenie Okresného úradu Žilina, odboru pozemkového, že v evidencii, ani v dohode o
vydaní majetku pozemkovému spoločenstvu nie je evidovaná parcela č. 1126/2 v kat. úz. E..

Žalovaný neeviduje žalobcu ako člena pozemkového spoločenstva, z ktorého by mu plynuli
nároky na pôžitky súvisiace s urbárskym podielom. Svoj spoluvlastnícky podiel k predmetnej parcele
žalobca odkúpil v roku 1995. Od tejto doby žalovaný ako obhospodarovateľ lesa nerobil žiadne úpravy,
ani nevykonával starostlivosť o tento pozemok. Bolo povinnosťou žalovaného uzatvoriť so žalobcom
nájomnú, prípadne inú zmluvu na užívanie sporného pozemku, k čomu však nedošlo.

5. Právny zástupca žalovaného uviedol, že predmetná parcela nie je súčasťou spoločnej nehnuteľnosti
pozemkového spoločenstva. Z uvedeného dôvodu žalobca nemôže byť členom pozemkového
spoločenstva a nemôžu mu plynúť žiadne výhody vyplývajúce z takéhoto členstva. Nájomná zmluva
mala byť uzatvorená v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. o pôde, pričom sa jedná o nútený nájom
vzniknutý zo zákona. Žalobca sa sa mal ako vlastník nehnuteľnosti domáhať svojich práv a požiadať

žalovaného o uzatvorenie nájomnej zmluvy. Právny predchodca žalobcu dal žalovanému súhlas s
jej obhospodarovaním. Je povinnosťou žalovaného starať o tento pozemok, keďže tento patrí do
lesného porastu 199b. Aj keby vlastník pozemku nedal súhlas na jeho obhospodarovanie, nemôže
ho sám obhospodarovať, a to s poukazom na zákonnú úpravu. Žalovaný predložil do spisu aj súhlas
na ťažbu dreva, ktorú nariadil odborný lesný hospodár ako kalamitnú ťažbu. Kôrovcovú kalamitu je

obhospodarovateľ povinný riešiť, aby chránil ostatný lesný porast. Predmetná kalamitná ťažba prebehla
na tomto pozemku v mesiaci marec 2014 a trvala maximálne 10 dní. Plocha bola
následne žalovaným zalesnená i ochránená. Medzi sporovými stranami nebola sporná ani skutočnosť,
že predmetný pozemok patriaci žalobcovi je súčasťou lesného porastu č. 199b. Žalobca by si mohol
uplatňovať nárok voči žalovanému z iného titulu.

6. Právny zástupca žalobcu spochybnil legálnosť spôsobu výrubu a odpredaja stromov na
pozemku žalobcu len z titulu obhospodarovania lesného porastu žalovaným. V danej súvislosti
argumentoval nedotknuteľnosťou vlastníckeho práva, ktoré môže byť obmedzené len na základe
zákona s dôrazom, že porasty na predmetnom pozemku patrili žalobcovi. Bolo povinnosťou žalovaného
ako obhospodarovateľa pozemku, pri jeho vedomosti, že vlastník pozemku patriaceho do ním

obhospodarovaného lesného porastu nie je členom pozemkového spoločenstva, vyzvať žalobcu na
uzavretie nájomnej zmluvy a zároveň upozorniť žalobcu na takúto ťažbu. Žalovaný v
konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že ako obhospodarovateľ lesa mal právo vyťažiť drevnú hmotu
z cudzieho pozemku a tiež právo scudziť ju vo svoj prospech. Žalobca poukázal na ust. § 35 zákona olesoch, týkajúce sa náhrady za obmedzenie vlastníckych práv a tiež na § 2 ods. 1, 2 zákona č. 229/1991
Zb., v zmysle ktorého okrem vlastníka majú právo užívať pôdu iné osoby len na základe zmluvy uzavretej
s vlastníkom alebo na základe zmluvy uzavretej s pozemkovým fondom, ak zákon neustanovuje inak.

Vlastník pozemkov je aj vlastníkom porastov.

7. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd vydal medzitýmny rozsudok, ktorým rozhodol o
dôvodnosti základu nároku žalobcu uplatneného žalobou.
8. Konštatoval, že v konaní bolo nesporne preukázané vlastnícke právo žalobcu k predmetnému

pozemku s výškou spoluvlastníckeho podielu 1. Aj porastová mapa musí rešpektovať hranice pozemkov
vo vlastníctve fyzických osôb. Vlastník pozemku je aj vlastníkom porastov a jeho súčastí. Pre
žalovaného, aj keď je v pozícií obhospodarovateľa pozemku, v danom prípade išlo
o cudziu vec. Z obsahu vlastníckeho práva jednoznačne vyplýva, že úžitková hodnota
predmetu vlastníctva patrí vlastníkovi. Druh pozemku ako trvalé trávnaté porasty vzhľadom na vyťaženie
drevnej hmoty, ako skutočnosti nespornej medzi sporovými stranami, bol právne bezvýznamný. Dôležitý

jecharakterpozemku,ktorýreálneexistuje,niedruhpozemkuzapísanývkatastrinehnuteľností,nakoľko
ide o skutočnosť, ktorá môže podliehať zmene. Nájomná zmluva ohľadne sporného pozemku patriaceho
žalobcovi nebola v danom prípade uzavretá. Tá by však sama osebe len umožnila žalovanému užívať
pozemok vo vlastníctve žalobcu, v súvislosti s obhospodarovaním lesného
porastu, ktorého je pozemok žalobcu súčasťou, no nezakladala by žalovanému žiaden právny nárok na

vyťaženú drevnú hmotu v prípade kalamity. Porasty nachádzajúce sa na pozemku vo vlastníctve žalobcu
sú pre pozemkové spoločenstvo cudzou vecou. Nie je vylúčené, že vzhľadom na špecifickosť
hospodárenia na lesných pozemkoch regulovaného zákonom, by táto otázka bola súčasťou prípadne
aj nájomnej zmluvy, alebo inej dohody. Pretože žalovaný (v rozsudku nesprávne uvedený navrhovateľ -
poznámka odvolacieho súdu) mal vedomosť, že predmetný pozemok nepatrí do spoločnej nehnuteľnosti

pozemkového spoločenstva, práve z titulu vlastníckeho práva žalobcu k nej, pri rešpektovaní tohto
práva, bolo jeho povinnosťou informovať žalobcu o kalamitnej ťažbe v tomto
lesnom poraste a s prihliadnutím na jeho status obhospodarovateľa tohto lesného porastu predložiť
žalobcovi návrh na uzatvorenie dohody o vykonaní ťažby aj na jeho pozemku, aj s uvedením
predpokladaného rozsahu zamýšľanej ťažby, výdavkoch s ňou súvisiacich a výťažku za predaj drevnej

hmoty pripadajúcej pre žalobcu, či už v peniazoch alebo protihodnoty v drevnej hmote. Ak by sa strany
v tomto smere nedohodli, žalovaný nemal právny dôvod vykonať kalamitnú ťažbu na pozemku žalobcu.
Týmto spôsobom by si bol obhospodarovateľ splnil aj svoju prevenčnú povinnosť ohľadom vzniku škody
v lesnom poraste.
9. Pri právnom posúdení prejednávanej veci prvoinštančný súd vychádzal z obsahu vlastníckeho práva

žalobcu garantovaného článkom 20 Ústavy SR, § 123 Občianskeho zákonníka a súvisiacich predpisov
pre osobitný režim vo vzťahu k predmetu vlastníctva daný ust. § 35, konkrétne náhrady za obmedzenie
vlastníckych práv podľa zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov, § 2 ods. 2
zákona č. 229/1991 Zb. o pôde v znení neskorších predpisov.
10. Záverom okresný súd zdôraznil, že kolízia medzi obhospodarovateľom lesa (žalovaným) a

zákonnými povinnosťami z neho vyplývajúcimi a vlastníckym právom žalobcu k porastom ako jej súčastí
pozemku jednoznačne vyznieva v prospech vlastníka pozemku. Žalovaný nakladal s vecou,
prisvojil si vec, ktorá mu nepatrí, čím spôsobil na majetku žalobcu škodu. Konaním žalovaného boli preto
naplnené všetky kvalifikačné znaky zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal
jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a zároveň zaviaže žalobcu
nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného i odvolacieho konania.
12. Uviedol, že okresný súd sa nesprávne stotožnil s právnym názorom žalobcu, že v danej veci sa jedná
o náhradu škody, ktorú mal spôsobiť žalovaný vyťažením drevnej hmoty z dielca (lesného porastu) č.

199b LHC Dubeň, ktorého výmera je 7.200 m2 a ktorého súčasťou je aj KN-E parc. č. 1126/2
- trvalé trávne porasty o výmere 946 m2 nachádzajúca sa v k.ú. E., ktorej je žalobca spoluvlastníkom
s výškou spoluvlastníckeho podielu 1, (čomu zodpovedá výmere 473 m2). Odvolateľ nesúhlasil so
záverom súdu prvej inštancie, že tým, že neoprávnene nakladal s vyťaženou drevnou hmotnou a túto
si prisvojil, spôsobil na majetku žalobcu škodu. Nesúhlasil ani so záverom konajúceho súdu, že v

prejednávanomprípadebolinaplnenévšetkykvalifikačnéznakyzodpovednostižalovanéhozavzniknutú
škodu v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka. Práve naopak, žalovaný v konaní pred súdom prvej
inštancie preukázal, že v danom prípade nebol naplnený ani jeden kvalifikačný znak zodpovednosti za
škodu, t.j. protiprávny úkon, vznik škody, ako dôsledku protiprávneho úkonu (príčinnásúvislosť) a zavinenie škodcu. Konanie žalovaného, ktorý na pozemku, ktorého je žalobca spoluvlastník,
z dôvodu kôrovcovej kalamity náhodnou ťažbou vyťažil drevnú hmotu, nemožno za žiadnych okolností
kvalifikovať ako protiprávne. Predmetná ťažba drevnej hmoty bola totiž vykonaná v súlade so zákonom

a so súhlasom a na príkaz odborného lesného hospodára s poukazom na ust. § 22 ods. 1, 2 písm. b), §
23 ods. 5, § 47 ods. 1, § 48 ods. 1, 2 písm. k), ods. 3 písm. d) zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v
znení neskorších predpisov. Z uvedeného vyplýva, že náhodná ťažba dreva (kôrovcovej kalamity) bola
žalovanýmvykonanávsúladesozákonom,ktorýakolexspecialisupravujetútočinnosť,vdôsledkučoho
nemôže napĺňať znaky protiprávneho úkonu. S poukazom na fakt, že všetky predpoklady zodpovednosti

za škodu musia byť splnené kumulatívne, neprichádza do úvahy zodpovednosť žalovaného za škodu
uplatnenú žalobou. Žalovaný už v štádiu prvoinštančného konania uviedol, že ak žalobcovi vznikol
nejaký nárok za obhospodarovanie jeho lesného pozemku, ktorý je súčasťou dielca (lesného
porastu 199b), nemôže sa jednať o nárok na náhradu škody, ale pravdepodobne o nárok z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka, ktorého výška by mala predstavovať
predpokladanú výšku nájomného, ak by bola uzavretá nájomná zmluva podľa zákona č. 504/2003 Z. z.

o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene
niektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov.Vtomtosmereodvolateľvychádzalzprávnehonázoru
NS ČR prezentovaného v jeho rozsudku sp.zn. 33Odo 882/2006 zo dňa 24.06.2008.
13. K argumentácii prvoinštančného súdu ďalej odvolateľ poukázal na definíciu dielca uvedenú v §
39 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov, z ktorej je potrebné

pri rozhodovaní tejto veci vychádzať. Porastová mapa zobrazuje porasty, ktorých súčasťou sú KN
parcely. Ak by podľa predstáv okresného súdu mala porastová mapa rešpektovať hranice pozemkov
vo vlastníctve fyzických osôb, potom by súd musel zabezpečiť totálnu zmenu zákona o lesoch, keďže
dielec (lesný porast) by sa musel stotožniť s vlastníckou KN parcelou. Takýto postup však nie je možný.
Samostatné obhospodarovanie (užívanie) dielca (lesného porastu) žalobcom, je absolútne nemožné a

neprípustné. Takýto dielec by mal totiž výmeru, ktorá nezodpovedá zákonu, konkrétne 946 m2, resp.
473 m2 ktorá zodpovedá spoluvlastníckemu podielu žalobcu, a nie 0,5 ha. Vecou v danom prípade nie
je pozemok KN-E parc. č. 1126/2 - trvalý trávny porast o výmere 946 m2 v k. ú. E., ale lesný pozemok
- dielec (lesný porast) č. 199b o výmere 7.200 m2, ktorého súčasťou je aj uvedená KN-E parc. č.
1126/2. Medzi sporovými stranami nie je sporné to, že obhospodarovateľom lesného pozemku - dielca

č. 199b, ktorého súčasťou je aj KN-E parc. č. 1126/2, je od roku 1992 žalovaný. Z uvedených dôvodov
sa žalovaný nestotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že vo vzťahu k nemu sa jedná o cudziu
vec. Pokiaľ ide o lesné porasty rastúce na uvedenom dielci, žalovaný nepopiera, že tieto sú súčasťou
lesného pozemku - dielca 199b o výmere 7.200 m2, ktorého spoluvlastníkom o výmere 473 m2 je aj
žalobca, a preto mu patrí aj určitá úžitková hodnota vo výške bezdôvodného obohatenia zodpovedajúca

výške nájomného, ak by bola uzavretá nájomná zmluva. Rozhodne však žalobcovi nevzniká nárok na
náhradu škody. Neobstojí ani názor okresného súdu, že aj v prípade uzavretia nájomnej
zmluvy medzi stranami sporu by táto sama o sebe umožnila žalovanému užívať iba holý pozemok bez
porastov, pretože by mu nezakladala žiaden právny nárok na vyťaženú drevnú hmotu v prípade kalamity,
nakoľko porasty nachádzajúce sa na pozemku vo vlastníctve žalobcu sú pre žalovaného

cudzou vecou. Takýto názor je totiž v rozpore so zákonom, keďže súčasťou lesných pozemkov sú aj
lesné porasty (§ 2 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších
predpisov a § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Uvedený názor je tiež v rozpore s logikou veci.
Kto by si prenajal lesný pozemok bez porastu, tento porast by vychovával, ochraňoval a vynakladal
za týmto účelom finančné náklady, (keď rubná doba je 80 až 100 rokov), a v prípade ťažby dreva,

či už úmyselnej alebo náhodnej, by vyťažené drevo ako cudzia vec by patrila vlastníkovi pozemku?
Neobstojí ani záver prvoinštančného súdu, že bolo povinnosťou žalovaného informovať žalobcu o
kalamitnej ťažbe v predmetnom lesnom poraste a následne mu predložiť návrh dohody o vykonaní
ťažby na jeho pozemku s uvedením predpokladaného rozsahu ťažby, výdavkov s ňou súvisiacich a
výťažku za predaj drevnej hmoty, pripadajúcu pre žalobcu, či už v peniazoch alebo protihodnote -

drevnej hmote. V prípade, ak by sa totiž strany ohľadne uvedených skutočností nedohodli, žalovaný
by nemal právny dôvod vykonať na pozemku žalobcu kalamitnú ťažbu. Obhospodarovateľ lesa by sa
nemal teda spravovať úpravou uvedenou v zákone o lesoch, ale len nejakými predstavami drobných
vlastníkovlesovaSlovenskobytakonedlhozostalobezlesovvdôsledkušíriacejsakôrovcovejkalamity.
Zákon o lesoch vo svojom ust. § 23 ods. 5 priamo ukladá obhospodarovateľovi lesa (v danom prípade

žalovanému)povinnosťvzáujmeochranylesaprednostnevykonaťnáhodnúťažbu(kôrovcovejkalamity)
do 6 mesiacov od vzniku dôvodu na náhodnú ťažbu tak, aby nedošlo k vývinu, šíreniu a premnoženiu
škodcov. Zákon teda neukladá obhospodarovateľovi lesa informačnú povinnosť vo vzťahu k vlastníkovi
pozemku, ani povinnosť uzavrieť s ním zmluvu o ťažbe. V prípade, že by k takejto dohode nedošlo,by obhospodarovateľ lesa mal ponechať napospas les kôrovcovi. Nie je správnym ani záver okresného
súdu o informačnej povinnosti žalovaného. Splnenie tejto povinnosti by totiž nezabránilo vzniku škody.
Odvolateľ nespochybňuje práva žalobcu garantované článkom 20 Ústavy SR a § 123 Občianskeho

zákonníka, ktoré zabezpečujú právo vlastniť majetok a tento v medziach zákona držať, užívať a nakladať
s ním. V článku 20 ods. 4 Ústavy SR sa však uvádza, že na jeho základe je možné obmedziť
vlastnícke práva a to v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a za primeranú náhradu. V danom
prípade k obmedzeniu vlastníckych práv týkajúcich sa najmä užívania lesného pozemku dochádza na
základe zákona o lesoch, ktorý vlastníkov lesných pozemkov obmedzil v jeho samostatnom užívaní a

v § 2 písm. r) stanovil, že malým vlastníkom je vlastník alebo spoluvlastník lesného pozemku alebo
viacerých rozdrobených lesných pozemkov, ktorých súhrnná výmera v rámci jedného hospodárskeho
celku nepresahuje 50 hektárov. Ak chcú vlastníci s takouto malou výmerou pozemkov samostatne
hospodáriť, mali by sa podľa § 51 ods. 1 zákona o lesoch združovať, s cieľom vytvorenia podmienok
racionálneho a efektívneho spoločného hospodárenia v lesoch. Rovnako nesprávnym je aj názor súdu
prvej inštancie, že žalobcovi patrí náhrada za obmedzenie vlastníckych práv podľa § 35 zákona o lesoch,

keďže priamo z tohto právneho predpisu vyplýva, že uvedená náhrada patrí vlastníkovi iba za vyňatie
pozemku z lesného pôdneho fondu, alebo za obmedzenie vo využívaní lesného pozemku, čo nie je
prípad súdenej veci. Vo vzťahu k spornému pozemku nebolo totiž vydané žiadne rozhodnutie o jeho
obmedzení v jeho využívaní (a stále sa využíva ako lesný pozemok). Právny názor, že žalovaný mal
vyzvať žalobcu ako vlastníka pozemku na uzavretie nájomnej zmluvy, tiež nie je správny, pretože aj

predpisy upravujúce vlastnícke právo zaväzujú vlastníka veci nielen vlastniť, ale sa o ňu aj starať (článok
20ods.3ÚstavySR).Vdanomprípadebolozákladnoupovinnosťoužalobcuponadobudnutíuvedeného
pozemku, t.j. ešte v roku 1995 začať sa ihneď zaujímať aj o to, kde je pozemok, ktorý kúpil a kto ho
užíva. Žalobca sa odo dňa nadobudnutia svojho pozemku o jeho užívanie nezaujímal a do roku 2014,
(kedy bola vykonaná predmetná kalamitná ťažba), t.j. 10 rokov neprejavil žiaden záujem, čo sa s jeho

pozemkom deje a kto na ňom hospodári. V danom prípade obhospodarovateľ lesa postupoval v súlade
s § 20 ods. 4 zákona o lesoch, pretože bol povinný vykonať najneskôr do dvoch rokov od vzniku holiny
obnovu lesa (zalesnenie), ktoré zrealizoval na vlastné náklady a tento novozaložený porast opäť podľa
zákonamusínavlastnénákladyochraňovaťavychovávať,atobeznejakéhopredchádzajúcehosúhlasu
vlastníka pozemku. Právna argumentácia v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku opierajúca sa

o ust. § 2 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o pôde v znení neskorších predpisov v jeho druhej vete
upravuje, že pri pozemkoch daných zmluvne do užívania je vlastníkom porastov užívateľ,
pokiaľ sa s vlastníkom nedohodne inak. Z dôvodovej správy k § 2 ods. 1 tohto zákona vyplýva, že zo
zásady uvedenej v tomto ustanovení, podľa ktorej okrem vlastníka majú právo užívať pôdu iné osoby
len na základe zmluvy uzavretej s vlastníkom. Zákon však povoľuje výnimku v ust. § 22 ods. 2, podľa

ktorého, ak po zániku užívacích práv uvedených v § 22 ods. 1, t.j. aj k lesným pozemkom, nedošlo
medzidoterajšímužívateľomavlastníkomkinejdohode,vznikolmedziniminájomnývzťah(tzv.zákonný
nájom). Dielec - lesný porast č. 199b, ktorého súčasťou je aj pozemok KN-E parc. č. 1126/2,
nachádzajúca sa v k.ú. E., bol v zmysle uvedeného zákona o pôde právoplatne vydaný dovtedajším
užívateľom Severoslovenskými lesmi, š.p. Žilina jeho vlastníkom, o.i. aj právnemu predchodcovi

žalobcu zastúpeného jeho splnomocneným zástupcom V. K., a to na základe dohody o vydaní majetku
bývalého Urbáru E. zo dňa 29.07.1992. Navyše, ako už bolo uvedené vyššie, v danom prípade je vecou
celý dielec (lesný porast) č. 199b o výmere 7.200 m2, a nie pozemok KN-E parc. č. 1126/2 o výmere
946 m2, z ktorého právny predchodca žalobcu vlastní iba podiel 1 o výmere 473 m2, teda na spoločnej
veci mal rozhodovaciu právomoc o výmere 6,6 %. O nakladaní so spoločnou vecou rozhoduje však

nadpolovičná väčšina jeho vlastníkov, a tak samostatný hlas právneho predchodcu žalobcu a teraz
žalobcu, je aj z tohto hľadiska pre nakladanie so spoločnou vecou viac ako nepatrný. Okresný súd preto
nesprávne vec právne posúdil.

14. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdiť.
15. Nesúhlasil s argumentáciou odvolateľa, o tom, že v súdenej veci neboli splnené predpoklady vzniku
zodpovednostižalovanéhozaškoduupravenévust.§420ods.1Občianskehozákonníka.Protiprávnym
úkonom nebol totiž výrub stromov, (ak išlo skutočne o kôrovcovú kalamitu), ale nezákonný predaj
drevnej hmoty žalovaným, ktorej vlastníkom bol žalobca. Škoda spočívala v hodnote predanej drevnej

hmoty, o ktorú sa znížil majetok žalobcu. Na strane žalovaného bolo preukázané zavinenie, ktorý
vedel, že drevná hmota je vo vlastníctve žalobcu, no aj tak si ju prisvojil. Tvrdenia žalovaného, že u
žalobcu by prichádzal do úvahy nárok z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho
zákonníka, je právne irelevantný. V ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú taxatívne uvedenéjednotlivé skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia, z ktorých na daný prípad nie je možné ani
jeden subsumovať. Navyše podľa ustálenej praxe návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia má
subsidiárnu povahu a možno sa ho domáhať len vtedy, ak nie sú splnené podmienky pre dosiahnutie

uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody. Názor žalovaného, že je obhospodarovateľom lesného
pozemku - dielca č. 199b, (ktorého súčasťou je aj KN-E parc. č. 1126/2 patriaca žalobcovi), a preto
sa vo vzťahu k nemu nejedná o cudziu vec, ktorú by nebol oprávnený užívať ako obhospodarovateľ
celého lesného pozemku, je jednostranný a zmätočný. Pasienkové a lesné spoločenstvo žalovaného
tvoria v drvivej väčšine vlastníci pozemkov ako členovia tohto spoločenstva, ktorí sa podieľajú na

hospodárení spoločenstva podľa veľkosti svojich podielov. V prípade, ak vlastníci pozemkov patriacich
do vymedzeného lesného porastu nie sú členmi spoločenstva žalovaného, ich práva a povinnosti sú
vymedzené nájomnou zmluvou, ktorú žalovaný s takýmito vlastníkmi uzavrel. Vychádzajúc z údajov
uvedených v katastri nehnuteľností, má žalovaný povinnosť evidovať všetkých vlastníkov i pozemky
nachádzajúce sa v lesnom poraste, ktorý obhospodaruje. Žalobca nesúhlasil s názorom odvolateľa, že
v rámci starostlivosti o riadne obhospodarovanie lesného porastu bolo povinnosťou žalobcu navrhnúť

žalovanému uzavretie nájomnej zmluvy ohľadne sporného pozemku a pokiaľ medzi stranami nedošlo
k dohode, vznikol žalovanému k predmetnej nehnuteľnosti zákonný nájom. Žalobca pritom zdôraznil,
že žalovaný až do vzniku sporu nemal vedomosť, že pozemok parc. č. KN-E 1126/2 patrí do majetku
lesného porastu, ktorý obhospodaruje. Tvrdenie žalovaného, že v danom prípade je spornou vecou
celý lesný porast, vrátane dotknutého pozemku patriaceho žalobcovi, je mylné v tom, že cudzou vecou

boli pre žalovaného stromy, ktoré vlastnícky patrili žalobcovi. Žalobca totiž nebol členom lesného a
pasienkového spoločenstva a žalovaný s ním nemal ani uzavretú nájomnú zmluvu k spornému
pozemku. Jednoznačne teda išlo o zásah do vlastníctva žalobcu. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že „starostlivo
eviduje a obhospodaruje“ zverený lesný porast, žalobca dňa 10.06.2016 zistil, že z jeho pozemku boli
vyrúbané ďalšie stromy, z ktorého dôvodu podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa na OO

PZ Žilina - okolie. Šetrením v tejto veci bolo zistené, že výrub uskutočnil žalovaný a v priestupkovom
konaní bola vec odložená, nakoľko podozrivý I. Q. - predseda spoločenstva Urbariát pasienkové a
lesné spoločenstvo E., uviedol, že k ťažbe dreva na pozemku žalobcu došlo omylom, nakoľko pozemok
žalobcu nie je vyznačený bodmi, podľa ktorých by sa dalo v teréne orientovať. Predseda spoločenstva
zároveň vtedy uviedol, že spoločenstvo dodržiava všetky zákonné postupy, o čom predložil odvolanie

žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 24.05.2016 v vydaného v tejto
veci. Na jeho základe priestupkový orgán vec odložil. I toto je dôkazom, že žalovaný nemá potrebný
prehľad o stave pozemkov patriacich do spravovaného lesného porastu a jeho vlastníckych vzťahoch.

16. Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 23.01.2017 namietal, že predaj legálne vyťaženej drevnej

hmoty nemôže byť nezákonným predajom. Podstatou nájomnej zmluvy nie je totiž iba holé užívanie
prenajatej veci, ale aj branie úžitkov z prenajatej veci, ktoré v danom prípade predstavujú vyťaženú
drevnú hmotu. Za daných okolností nie je rozhodujúce, či sa jedná o zmluvný alebo nútený zákonný
nájom. V konaní bolo preukázané, že žalovaný sa nedopustil žiadneho protiprávneho úkonu a všetka
jeho činnosť spojená s vyťažením kalamitnej drevnej hmoty a jej speňažením i následným zalesnením

ťažbou odkrytej plochy bola vykonaná v súlade so zákonom. Výťažok z predaja drevnej hmoty preto
nemožnokvalifikovaťakoškoduvzniknutúnamajetkužalobcu.Tentonepredstavujeanibezdôvodnýzisk
žalovaného, pretože z tohto výťažku je potrebné odpočítať náklady, ktoré mal žalovaný na jej vyťaženie
a ďalšie náklady, ktoré mu vznikli na zalesnenie plochy, ako aj tie, ktoré mu vzniknú v budúcnosti v
súvislosti s výchovou a ochranou novozaložených lesných porastov. Žalovaný zotrval na svojom tvrdení,

že ak žalobcovi vznikla nejaká majetková ujma, tak sa jedná o ujmu z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia, ktorého výška by mala predstavovať zákonné nájomné. V danom prípade by išlo o typický
príklad plnenia bez právneho dôvodu, ktorá je pokrytá skutkovou podstatou bezdôvodného obohatenia
podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný opätovne akcentoval, že je primárnym právom,
no aj zodpovednosťou žalobcu, aby sa on sám od žalovaného domáhal uzavretia nájomnej

zmluvy ohľadne sporného pozemku. Zároveň žalovaný označil za nepravdivé tvrdenie žalobcu, že
predsedavýboružalovanéhosavyjadrilkďalšejkalamitnejťažbetak,žeknejnapozemkužalobcudošlo
vraj omylom. Práve naopak, tvrdil, že ťažba bola nevyhnutná (predpisuje ju zákon), pričom potrebné
doklady o nej má správny orgán k dispozícii. Žalovaný opätovne zdôraznil, že žalobca je iba podielovým
spoluvlastníkom parcely tvoriacej príslušný lesný porast, na ktorom bola vykonaná kalamitná ťažba,

ktorá však nie je v teréne vytýčená bodmi. Aj v prípade, že by predmetná nehnuteľnosť bola riadne
vyznačená, žalovaný mohol vykonať predmetnú kalamitnú ťažbu, čo mu aj zákon o lesoch ukladá.
Pokiaľ pozemok v spoluvlastníctve žalovaného tvorí súčasť dielca, ktorý nie je v teréne vymedzený
bodmi, neznamená to, že žalovaný nemá prehľad o stave pozemkov, ktoré obhospodaruje s poukazomna definíciu dielca v zákone o lesoch. V ostatnom žalovaný zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v
opravnom prostriedku.

17. K uvedenému vyjadreniu žalovaného žalobca nepodal odvolaciu dupliku.

18. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario)

medzitýmny rozsudok okresného súdu podľa § 388 ods. 1 CSP ako zmenil spôsobom vyjadreným vo
výrokovej časti toho rozhodnutia z nasledovných dôvodov:

19. Vzhľadom na to, že vec bola predložená krajskému súdu na rozhodnutie za účinnosti nového
procesného kódexu (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok), odvolací súd bol povinný pri
svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov

strán sporu i súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Zároveň v odôvodnení svojho
rozhodnutia krajský súd prispôsobil terminológiu novej právnej úprave, ktorá reguluje civilné sporové
konanie.

20. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu

žalovaného formulovanú v podanom opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť žalovaných za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s
nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
Dôvody, na základe ktorých sa rozhodnutie odvolaním napáda, môže odvolateľ meniť, modifikovať a
dopĺňať, toto právo však môže využiť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 365 ods. 3 CSP). Prípadná

ďalšia argumentácia uvedená v ďalších vyjadreniach strán sporu v priebehu odvolacieho konania nie je
už pre rozhodovanie odvolacieho súdu relevantná. Uplynutím lehoty na odvolanie totiž zaniká možnosť
odvolateľa dopĺňať dôvody odvolania. Zároveň bol odvolací súd v zmysle ust. § 379 CSP viazaný
i rozsahom podaného odvolania. Jeho odvolací prieskum bol preto striktne vymedzený odvolacími
dôvodmi formulovanými v podanom opravnom prostriedku žalovaného zo dňa 15.07.2016, ktoré podal

osobne na Okresnom súde Žilina dňa 18.07.2016.

21. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovým zisteniam len zopakoval svoju
argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a
právnymi závermi okresného súdu tak ako boli prezentované v odôvodnení napadnuté rozhodnutia.

22. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre
rozhodnutie o žalobe žalobcu medzitýmnym rozsudkom a vecne správne rozhodol, pričom svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. (účinného v čase rozhodnutia okresného
súdu, aktuálne sú kritériá odôvodnenia rozsudku predmetom úpravy § 220 až § 222 CSP). Odôvodnenie

rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.
V časti argumentácie a právneho posúdenia veci okresným súdom (uvedených ďalej) sa však odvolací
súd nestotožnil, čo však nemalo vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia a nemala ani
za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces.
23. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného okresným súdom popísaný v odôvodnení jeho

rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu
je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.z n. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009,
podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).Tento právny

názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných
súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu),
ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

24. Z právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku (účinnom v čase rozhodovania

okresného súdu) vyplýva, že občiansko-právne konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorú je
treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je zásadne povinnosťou
účastníkov konania. Okrem povinnosti tvrdenia podľa ust. § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.
majú účastníci dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť označiť dôkazy na preukázaniesvojich vlastných tvrdení podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. Dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva
zaťažuje toho účastníka, v koho záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva,
účastníkom tvrdená, bola v konaní i preukázaná v tom zmysle, aby ju súd uznal za pravdivú. Nesplnenie

tejto povinnosti je pravidelne sankcionované rozhodnutím, ktoré vyznieva nepriaznivo pre účastníka,
ktorý tzv. dôkazné bremeno neuniesol. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý
výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal
do dôkaznej núdze (neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa
preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti). Dôkazné bremeno síce postihuje účastníkov

konania, ale obsah tohto bremena má aj ďalší procesný význam. Tento význam sa spája s procesnou
situáciou v spore, v ktorom je isté, napriek všetkým vo veci vykonaným dôkazom, že
skutkový stav zostane neobjasnený. Nezistenie potrebného skutkového stavu nemôže viesť k tomu, že
súd odmietne rozhodnúť vo veci samej. Inštitút dôkazného bremena dovoľuje a ukladá súdu meritórne
rozhodnúť aj v takomto prípade. Neobjasnené skutkové okolnosti sa považujú za nedokázané,
resp. za vyvrátené.

25. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že i aktuálne v civilnom sporovom konaní má navrhovanie
dôkazov priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo
nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

26. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti KN-
E parc. č. 1126/2 - trvalé trávne porasty o výmere 946 m2 nachádzajúcej sa v k.ú. E. zapísanej na LV č.
XXX pre k.ú. E., obec a okres X., s výškou spoluvlastníckeho podielu 1. Predmetný pozemok je súčasť
lesného porastu - dielca č. 199b, ktorý obhospodaruje žalovaný. Tento pozemok však nie je súčasťou

spoločnej nehnuteľnosti pozemkového spoločenstva Urbariát pasienkové a lesné spoločenstvo E. a
žalobca nie je členom tohto pozemkového spoločenstva. Začiatkom mesiaca marec 2014 žalovaný
uskutočnil so súhlasom odborného lesného hospodára výrub stromov, (okrem iných), aj na pozemku
žalobcu, ktorým likvidoval kôrovcovú kalamitu. Žalobca sa v tomto konaní voči žalovanému domáha
náhrady škody za stromy (ihličnaté i listnaté) vyrúbané žalovaným na jeho pozemku, tvrdiac, že ako

vlastníkovi pozemku mu patrili aj predmetné stromy. Žalovaný však stromy po ich
vyrúbaní neodovzdal žalobcovi, a ani mu za ne nevyplatil finančnú náhradu v sume zodpovedajúcej
jeho spoluvlastníckemu podielu. Žalovaný svoju obranu v spore založil na tvrdení,
že je nájomcom pozemku patriaceho žalobcovi a z tohto nájomného vzťahu mu vyplýva aj oprávnenie
ponechať si vyrúbané stromy, keďže tieto mu patria. Žalovaný však v priebehu prvoinštančného konania

nepreukázal ním tvrdenú existenciu nájomného vzťahu k nehnuteľnosti, ktorej (spolu)vlastníkom je
žalobca. Z dokazovania vykonaného okresným súdom vyplýva, že medzi stranami nebola uzavretá
nájomná zmluva, ktorou by žalobca dal žalovanému do nájmu spornú nehnuteľnosť. Zároveň žalovaný
v súdenej veci nepreukázal, že by mu k uvedenej nehnuteľnosti (od roku 1992 až doposiaľ) vznikol
zákonný, prípadne zmluvný nájom, ktorý by ho v čase likvidácie kôrovcovej kalamity v roku 2014

oprávňoval užívať nehnuteľnosť patriacu žalobcovi.

27. Z ust. § 2 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku jednoznačne vyplýva, že okrem vlastníka majú právo užívať pôdu iné
osoby len na základe zmluvy uzavretej s vlastníkom, alebo na základe zmluvy uzavretej s pozemkovým

fondom, alebo pri náhradných pozemkoch pridelených fyzickej osobe do bezplatného náhradného
užívania do vykonania pozemkových úprav, na základe zmluvy s touto osobou.

28. V zmysle § 2 ods. 2 citovaného zákona je vlastník pozemkov vlastníkom porastov, ktoré na ňom
vzišli; tým nie je dotknuté vlastnícke právo poľnohospodárskych družstiev k porastom na pozemkoch

ich členov podľa predpisov o poľnohospodárskom družstevníctve. Pri pozemkoch daných zmluvne do
užívania je vlastníkom porastov užívateľ, pokiaľ sa s vlastníkom nedohodne inak, ak nie je zákonom
ustanovené inak.

29. S účinnosťou od 01.01.2004 upravuje otázku nájmu lesných pozemkov zákon č. 504/2003

Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o
zmene niektorých zákonov v platnom znení (ďalej aj zákon č. 504/2003 Z. z.). Podľa jeho
ust. § 1 ods. 1 nájomná zmluva o nájme pozemkunapoľnohospodárskeúčelysaspravujeustanoveniamiosobitnéhopredpisuonájomnejzmluve,aktento
zákon neustanovuje inak; rovnako sa to vzťahuje na podnájom. V zmysle poznámky
pod čiarou č. 1 k textu tohto ustanovenia sa osobitným predpisom o nájomnej zmluve rozumejú ust. §

663 až 683 Občianskeho zákonníka.
30. Nájomná zmluva o nájme lesného pozemku na hospodárenie v lesoch sa spravuje ustanoveniami
prvejadruhejčastitohtozákona,akniejevtejtočastizákonauvedenéinak(ust.§20zákonač.504/2003
Z. z.).

31. Je potrebné zdôrazniť, že ak by pôvodný vlastník prenajal nehnuteľnosť žalovanému (či už formou
zmluvného alebo zákonného nájmu), v prípade prevodu vlastníctva k prenajatej veci na žalobcu, by
žalobca ako jej nadobúdateľ vstúpil do postavenia prenajímateľa z pôvodnej nájomnej zmluvy a všetky
práva a povinnosti zmluvných strán z nej vyplývajúce by zostali zachované. V tomto smere odvolací súd
poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 343/2009 zo dňa 23.02.2011,
ako jednej z najvyšších súdnych autorít, z ktorého vyplýva, že „pri zmene vlastníctva prenajatej

veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa a nájomca je oprávnený zbaviť sa
svojich záväzkov voči prvšiemu vlastníkovi, len čo mu bola zmena oznámená alebo nadobúdateľom
preukázaná.Akdôjdekuzmenevlastníctvaknehnuteľnejveci,môžeztohtodôvoduvypovedaťnájomnú
zmluvu iba nájomca, a to aj vtedy, ak bola zmluva uzavretá na dobu určitú; výpoveď však musí podať
v najbližšom výpovednom období, pokiaľ je zákonom alebo dohodou ustanovené (§ 680 ods. 2 a 3

Občianskeho zákonníka). Citované ustanovenie upravuje zvláštny prípad právneho nástupníctva, s
ktorým je spojený ten dôsledok, že na nadobúdateľa prechádzajú práva a povinnosti prenajímateľa
z nájomného vzťahu priamo zo zákona (ex lege), ak nastane skutočnosť, s ktorou zákon uvedený
dôsledok spája, t.j. nadobudnutie vlastníckeho práva k prenajatej veci. Zmyslom tohto ustanovenia je
zaistiť kontinuitu nájomného vzťahu na strane prenajímateľa pre prípad, ak nastane právna skutočnosť

- zmena vlastníctva k prenajatej veci. Nájomcovi sa týmto poskytuje právna ochrana v situáciách, ktoré
nemohol ovplyvniť. Osobitne pri nájme poľnohospodárskych a lesných pozemkov, ako sa uvádza aj
v dôvodovej správe k zákonu č. 504/2003 Z. z., toto nájomné právo je zamerané hlavne na využitie
predmetu nájmu v podnikaní nájomcu.“

32. Žalovaný v konaní tvrdil, že k pozemku spoluvlastnícky patriacemu žalobcovi mu vznikol zákonný
nájom v zmysle § 22 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. a tento doposiaľ trvá. Uvedené zákonné ustanovenie
riešilo vznik zákonného nájmu ku dňu vzniku účinnosti zákona č. 229/1991 Zb., t.j. ku dňu 30.12.1991 pre
prípad, že medzi doterajším užívateľom a vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku, (ktorému
bol tento majetok vydaný), nedošlo k inej dohode. Na preukázanie svojho tvrdenia žalovaný predložil

do spisu Dohodu o vydaní majetku Bývalého urbáru E. zo dňa 29.07.1992 a Zápisnicu z fyzického
odovzdávania majetku Lesného spoločenstva Rochovnica a Bývalého urbáru E. zo dňa 03.08.1992.
Prvoinštančnýsúdvšaknazákladevykonanéhodokazovaniadospelkzáveruonepreukázaníexistencie
nájomného vzťahu žalovaného k predmetnému pozemku, s ktorým záverom sa stotožnil aj
odvolací súd. Pokiaľ žalobca nadobudol sporný pozemok kúpno-predajnou zmluvou (č. V

5128/95) od pôvodného vlastníka až v roku 1995 a popieral existenciu akéhokoľvek nájomného vzťahu
so žalovaným, bolo na žalovanom, aby v konaní preukázal, že ku dňu uzavretia predmetnej kúpno-
predajnej zmluvy existoval medzi ním a pôvodným vlastníkom pozemku (predávajúcim z tejto zmluvy)
nájomný vzťah, vzniknutý na základe nájomnej zmluvy alebo zo zákona. Z dôkazov produkovaných
žalovaným v tomto konaní však takáto skutočnosť nevyplýva.

33. Zároveň bolo v konaní preukázané, že žalovaný nemá predmetný pozemok v nájme od
žalobcu ani na základe nájomnej zmluvy o nájme lesného pozemku uzavretej podľa § 20 a §
21 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a
lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v platnom znení. Len takáto zmluva by žalovaného

ako nájomcu lesného pozemku prenechaného na hospodárenie v lese oprávňovala využívať ho a brať z
nehoúžitkyvsúladesosobitnýmipredpismiaslesnýmhospodárskymplánomainýmiopatreniamipodľa
týchto osobitných predpisov, a to po dobu najmenej 30 rokov. Z dokazovania vykonaného okresným
súdom vyplýva, že ani jedna zo strán sporu nepodnikla kroky k uzavretiu nájomnej zmluvy ohľadne
pozemku patriaceho žalobcovi, ktorý však žalovaný napriek tomu užíva. Je potrebné zdôrazniť, že

zákon č. 504/2003 Z. z. upravuje postup vlastníka pozemku v prípade, že je jeho pozemok užívaný bez
nájomnej zmluvy a umožňuje vlastníkovi doručiť užívateľovi pozemku návrh na uzatvorenie nájomnej
zmluvy v ust. § 12 ods. 4 uvedeného zákona. Nejedná sa však o povinnosť vlastníka, tak ako to
prezentoval odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku. Žalovaný mal možnosť riešiť vzniknutú situáciuzákonom aprobovaným spôsobom. Ako užívateľ, ktorý sporný pozemok užíval bez
nájomnej zmluvy, mohol postupovať v zmysle ust. § 12 ods. 5 zákona č. 504/2003 Z. z. a navrhnúť
žalobcovi ako (spolu)vlastníkovi predmetnej nehnuteľnosti uzavretie nájomnej zmluvy. Ak by v danom

prípade žalobca uzatvorenie nájomnej zmluvy neodmietol alebo nevyzval užívateľa pozemku na jeho
vrátenie a prevzatie, až v takom prípade sa predpokladá, že medzi žalobcom a žalovaným
vznikol nájomný vzťah podľa tohto zákona; avšak len za predpokladu, ak by vlastník
pozemku (žalobca) neuzatvoril nájomnú zmluvu s inou osobou, ako je užívateľ pozemku. Žalovaný však
v konaní netvrdil, a ani nepreukázal, že by vo vzťahu k žalovanému postupoval spôsobom

upraveným v ust. § 12 ods. 5 zákona č. 504/2003 Z. z. Nakoľko ani žalobca nevyzval žalovaného na
uzavretie nájomnej zmluvy, záver okresného súdu o tom, že žalovaný užíva spornú nehnuteľnosť bez
nájomnej zmluvy, je správny.

34.Spoukazomnavyššieuvedenúargumentáciuacitovanúprávnuúpravusaodvolacísúdnestotožnils
tvrdenímokresnéhosúdu,ženájomnázmluvabysamaosebelenumožnilažalovanémuužívaťpozemok

vo vlastníctve žalobcu, v súvislosti s obhospodarovaním lesného porastu, ktorého je pozemok žalobcu
súčasťou, no nezakladala by žalovanému žiaden právny nárok na vyťaženú drevnú hmotu v prípade
kalamity.

35. Súčasťou pozemku patriaceho žalobcovi boli aj listnaté a ihličnaté stromy, ktoré žalovaný ako

obhospodarovateľ lesa evidovaný na Okresnom úrade v Žiline v zmysle zákona č. 326/2005 Z. z. o
lesoch a likvidácii kôrovcovej kalamity vyrúbal. Žalovaný však neodovzdal žalobcovi odstránený lesný
porast (drevnú hmotu), a ani mu nezaplatil peňažný ekvivalent, ktorý by zodpovedal jeho cene. Žalovaný
sa teda bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, keďže získal majetkový prospech bez právneho dôvodu
(§ 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Zároveň je nutné dodať, že pri posudzovaní vzťahov

z bezdôvodného obohatenia najmä nemožno prehliadnuť, že vzťah z bezdôvodného obohatenia je
objektívneho charakteru, ktorý vzniká v zákonom predvídaných situáciách (vypočítaných v § 451 a §
454 Občianskeho zákonníka) bez ohľadu na to, komu možno klásť na ťarchu okolnosti, od
ktorých sa vznik tohto vzťahu odvíja.

36. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nehnuteľnosť, ktorej je žalobca spoluvlastníkom, je
súčasťou dielca č. 199b, ktorý je spoločnou vecou. Ustanovenie § 39 zákona o lesoch totiž definíciu
dielcaupravuje„lennaúčelyhospodárskejúpravylesov.“Žalovanýnemôžeignorovaťprávažalobcuako
vlastníka nehnuteľnosti KN-E parcely č. 1126/2 - trvalé trávne porasty o výmere 946 m2 nachádzajúcej
sa v k.ú. E., zapísanej na LV č. XXX pre k.ú. E., obec a okres X.. Aj v prípade, že nehnuteľnosť

patriaca žalobcovi je súčasťou dielca 199b, žalovaný je oprávnený túto nehnuteľnosť užívať len ak má
na to právny titul (t.j. nájomnú zmluvu uzavretú s jej vlastníkom, prípadne jeho právnym predchodcom;
alebo ak by mu vznikol k tejto nehnuteľnosti zákonný nájom). Ako už bolo uvedené vyššie, žalovaný
neuniesoldôkaznébremenovspore,nakoľkonepreukázalexistenciunájomnéhovzťahuknehnuteľnosti
(spolu)vlastnícky patriacej žalobcovi.

37. Rovnako neobstojí ani tvrdenie žalovaného o minoritnom spoluvlastníckom podiele žalobcu k
dielcu obhospodarovaným žalovaným s poukazom na ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s
tým, že o hospodárení so spoločnou vecou sa dohodli majoritní spoluvlastníci predmetného dielca.
V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsiahlu judikatúru, z ktorej vyplýva, že pokiaľ zákon

ustanovuje, že o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa
veľkosti ich spoluvlastníckych podielov, potom z toho vyplýva, že nerozhoduje len väčšina bez toho,
aby menšinovému spoluvlastníkovi bola daná akákoľvek možnosť, aby sa pre otázku týkajúcu sa
hospodárenia so spoločnou vecou, mohol tiež rozhodnúť, či sa k nej vyjadrí. Ak by menšinovému
spoluvlastníkovi vôbec nebola daná možnosť vyjadriť sa k zamýšľanej zmene o hospodárení so

spoločnou vecou, potom aj za situácie, kedy s takou zmenou súhlasí väčšina spoluvlastníkov počítaná
podľa veľkosti podielov, nejde o rozhodnutie väčšiny v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
V takom prípade ide z hľadiska hospodárenia spoluvlastníkov so spoločnou vecou o neplatný právny
úkon (k tomu pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 27Cdo 4178/2009, vychádzajúce z
rovnakej právnej úpravy).

38. Žalovanému zrejme unikla skutočnosť, že žalobca vo svojej žalobe (č.l. 2 spisu) ako rozhodujúce
skutočnosti uviedol, že je podielovým spoluvlastníkom predmetného pozemku, ktorý je súčasťou
žalovaným obhospodarovaného lesa a žalovaný (ako obhospodarovateľ lesa) na základesúhlasu odborného lesného hospodára uskutočnil v lese, teda aj na pozemku žalobcu výrub stromov v
hodnote 1.357,52 Eur. Žalobca v konaní nepreukázal existenciu všetkých predpokladov zodpovednosti
žalovaného za škodu. Žalovaný tvrdenú kalamitnú situáciu vyžadujúcu odbornou autoritou odsúhlasený

výrub stromov v predmetnom poraste (dielec 199b LHC), ktorého súčasťou je aj pozemok žalobcu, v
prejednávanej veci preukázal. Ak však obhospodarovateľ, v súlade s
osobitným zákonom (zákonom č. 326/2005 Z. z. o lesoch) odborne obhospodaruje les, ktorého súčasťou
je aj pozemok vo vlastníctve fyzických osôb, s ktorými nemá aktuálne uzatvorený žiadny právny vzťah,
v prípade ak na odborne obhospodarovanom lesnom pozemku vykoná v dôsledku kôrovcovej kalamity

na základe povolenia alebo odsúhlasenia odbornou autoritou ťažbu a alikvotnú časť vyťaženej drevnej
hmoty alebo finančného výťažku z nej následne neposkytne vlastníkom pozemku, ktorý je súčasťou
obhospodarovaného lesa, možno vo vzťahu k obhospodarovateľovi k nim hodnotiť ako bezdôvodné
obohatenie podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedený právny názor vyplýva z uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 19/2018 zo dňa 25. apríla 2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
17.06.2019. Týmto rozhodnutím dovolací súd zrušil predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Žiline

sp. zn. 6Co/56/2017 zo dňa 31. mája 2017, ktorým je tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd viazaný
(§ 455 CSP).

39. Odvolací súd reagujúc na takto vyslovený právny názor dovolacieho súdu následne výzvou zo dňa
02.08.2019 vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii ust. § 451 a nasl. Občianskeho

zákonníka (bezdôvodné obohatenie), ktoré doposiaľ pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité.

40. Na základe toho žalobca podaním zo dňa 12.08.2019 oznámil súdu, že jeho nárok je daný v zmysle
ust. § 451 a nasl. z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaného.

41. Splnomocnený zástupca žalovaného citoval z označeného rozhodnutia dovolacieho súdu a
konštatoval, že uvedeným právnym názorom najvyššieho súdu je krajský súd viazaný. Napriek tomu
naďalej zotrval na tvrdení, že medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu vznikol nájomný
vzťah o užívaní parcely KNE č. 1126/2, ktorá je súčasťou lesného dielca 199b. Tento nájomný vzťah
vznikol na základe dohody o vydaní majetku bývalého urbáru E. zo dňa 12.07.1992 uzatvorenej medzi

Severoslovenskými lesmi Žilina, š.p. a vlastníkmi parciel, ktoré boli súčasťou lesného dielca 199b.
Žalobca od roku 1992 až doteraz žiadnym spôsobom nepožiadal obhospodarovateľa lesa - žalovaného
o vydanie parcely KNE č. 1126/2, ktorá je súčasťou lesného dielca 199b. Nájomný vzťah, ktorý vznikol
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v roku 1992, trvá doposiaľ, a preto nie sú splnené
zákonné podmienky pre vznik bezdôvodného obohatenia. Ak by sa krajský súd stotožnil s

právnymi závermi Najvyššieho súdu SR, týkajúcimi sa bezdôvodného obohatenia, dôležité je, aby sa
súd ďalej zaoberal aj výškou bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia,
táto nemôže vychádzať z hodnoty vyťaženej drevnej hmoty, tak ako je uvedené v žalobe. Pozemok,
ktorý užíva žalovaný, je však špecifický a na jeho užívanie sa vzťahuje špeciálny zákon vzhľadom
k tomu, že porasty na lesných pozemkoch plnia aj celospoločenskú funkciu. Výška bezdôvodného

obohateniabypretomalapredstavovaťpredpokladanúobvyklúvýškunájomného,akbybolauzatvorená
nájomná zmluva podľa § 20 a nasl. zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov,
poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov. Podľa § 21 ods. 5 zákona č. 504/2003 Z. z. o
nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov, platného a
účinného do 30.06.2019, pri dohodnutí nájomného sa prihliada na vek lesných porastov a na plnenie

úloh stanovenými osobitnými predpismi. Obvyklá výška nájomného pri lesných pozemkoch predstavuje
výnosy z lesných pozemkov znížené o náklady. Za výnosy sa považujú najmä tržby za vyťaženú drevnú
hmotu a za odôvodnené náklady sa považujú najmä priame výrobné náklady pestovanej a ťažbovej
činnosti, vrátane opráv a údržieb zvažníc, lesných ciest a expedičných skladov, odbytové náklady, daň
z nehnuteľností, náklady na OLH, výrobná a správna réžia, primeraná miera zisku. Výška nájomného

sa uhrádza za obdobie celého kalendárneho roka, v priebehu ktorého bola na predmete
nájmu vykonávaná hospodárska činnosť.
42. V prípade, ak by sa krajský súd stotožnil so závermi Najvyššieho súdu SR uvedenými v bode 27. jeho
rozhodnutia, je dôležité, aby pri výške bezdôvodného obohatenia vychádzal z obvyklého nájmu lesných
pozemkov, a nie z hodnoty vyťaženej drevnej hmoty. Pôvodnou žalobou sa žalobca domáhal náhrady

škody, pričom celé doterajšie dokazovanie bolo spojené s touto právnou kvalifikáciou. Hoci je pravdou,
že žalobca v žalobe nemusí uviesť právnu kvalifikáciu, je však povinný popísať pravdivo rozhodujúci
skutkový stav veci. Na základe takto popísaného skutkového stavu veci sa vykonáva aj dokazovanie.
Dokazovanie pred súdom prvej inštancie, ako aj pred druhoinštančným súdom smerovalo k náhradeškody. Zmenou právnej kvalifikácie súdom by sa musela vec vrátiť na začiatok a na základe žalovaného
skutkového stavu posudzovať splnenie podmienok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca by
musel zmeniť aj žalobný návrh, a to vo vzťahu k vyššie uvedenému, nakoľko výškou bezdôvodného

obohatenia by v žiadnom prípade nemohli byť výnosy z predaného dreva, ale výška obvyklého nájmu
za užívanie lesných pozemkov. Tomuto by sa musel prispôsobiť aj skutkový stav uvedený v žalobe, a
preto podľa názoru žalovaného by muselo ísť o zmenu žaloby.

43. Ani jedna procesná strana na vyjadrenie k možnej právnej kvalifikácii protistrany písomne

nereagovala.

44. Pre úplnosť krajský súd poznamenáva, že postupom v súlade s ust. § 382 CSP v predchádzajúcom
odvolacom konaní sp. zn. 6Co/56/2017 boli obidve procesné strany odvolacím súdom poučené o
možnosti aplikácie ust. § 39, § 7 ods. 1 písm. a), d), § 5 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v
platnom znení, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a § 1 až § 14 a § 20 až 21 zákona č. 504/2003

Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o
zmene niektorých zákonov v platnom znení, ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli súdom použité.
45. K tomuto podaniu súdu sa vyjadril žalovaný, ktorý k vyššie uvedeným ustanoveniam zákona č.
504/2003 Z. z. uviedol, že ich aplikácia bude možná mimo tohto sporového konania, keď strany sporu
uzavrú nájomnú zmluvu, ktorej uzavretie mal iniciovať žalobca bezprostredne po nadobudnutí jeho

nehnuteľnosti, ktorá je súčasťou lesného porastu - dielca č. 199b LHC Dubeň o výmere 7.200 m2. Vo
vzťahu k ostatným právnym predpisom uvedeným vo výzve odvolacieho súdu uviedol, že tieto nie sú
na prejednávanú vec aplikovateľné.

46. Žalobca sa k tejto výzve súdu písomne nevyjadril.

47. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že v danom prípade si žalobca mohol svoj nárok voči žalovanému
uplatniť z titulu ušlého nájomného ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to z dôvodov
uvedených vyššie. Ako už bolo uvedené vyššie, v prejenávanom prípade žalovaný nepreukázal
existenciu nájomného vzťahu, ktorý by mal k spornej nehnuteľnosti. Žalobca sa preto správne voči

žalovanému domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré mu patrí, vo výške
zodpovedajúcej alikvotnej časti vyťaženej drevnej hmoty na jeho pozemku alebo finančného výťažku z
nej, ktoré mu žalovaný následne ako vlastníkovi pozemku neposkytol. Na uvedenom závere
nič nemení ani fakt, že pozemok žalobcu je súčasťou lesa obhospodarovaného žalovaným.
48. Zároveň odvolací súd dodáva, že predmetom občianskeho súdneho konania (aktuálne civilného

sporového konania) je v konaní uplatnený nárok (procesný nárok), ktorý vymedzuje žalobca, a to nielen
určením predmetu, teda žalobného petitu, ale i určením rozhodujúcich skutočností, o ktoré svoje tvrdené
právo opiera. Žalobca svoj nárok vymedzil v žalobe ako nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla na
základe vyrúbania lesného porastu žalovaným na pozemku, ktorého je žalobca
vlastníkom. Žalovaný teda odstránil z pozemku žalobcu drevnú hmotu, ktorá mu nepatrí a neposkytol

žalobcovi za ňu ani adekvátnu finančnú náhradu. Žalobca sa teda v žalobe domáha voči žalovanému
nároku na zaplatenie peňažného plnenia. Ak teda súd prizná žalobcovi plnenie
ako nárok z bezdôvodného obohatenia, nemusí tomuto posúdeniu predchádzať zmena žaloby. V danej
súvislosti odvolací súd poukazuje na bod 23. preň záväzného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo 19/2018 zo dňa 25.04.2019 a v ňom citované rozhodnutia: „Občianske súdne konanie je ovládané

zásadouiuranovitcuria(súdpoznáprávo),účastnícikonanianiesúpovinníuplatnenýnárokkvalifikovať,
pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Súd skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod
hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto normy bolo možné vyvodiť plnenie.“ (pozri
rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 196/2009 z 22.09.2010). Pri rozhodovaní v tejto veci súd vychádza
zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako

je žalobcom navrhované, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v
žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne (pozri
rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 385/2012 z 06.03.2013). „Nie je porušením zásady viazanosti súdu
petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy
vecousúduvzmyslezásady iuranovitcuria,pretoprávnakvalifikáciaaniniejeobligatórnounáležitosťou

žaloby“ (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 4M Cdo 15/2010 z 27.07.2011).Obidve procesné strany boli
pritom v súlade s ust. § 382 CSP odvolacím súdom pred jeho rozhodnutím poučené o možnosti aplikácie
ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka (bezdôvodné obohatenie), ktoré pri doterajšom rozhodovaní
neboli súdom použité.49. Predmetom tohto druhoinštančného konania bolo rozhodnutie odvolacieho súdu o základe nároku
uplatneného žalobou medzitýmnym rozsudkom. Z uvedeného dôvodu je akákoľvek argumentácia

žalovaného vo vzťahu k určeniu výšky nájomného odvolacím súdom právne irelevantná. Táto však
vzhľadom na zistený skutkový stav týkajúci sa základu nároku už nemôže obstáť. Argumentáciu
žalovaného uvedenú v jeho vyjadrení k možnej právnej kvalifikácii v zmysle ust. § 451 a nasl.
Občianskeho zákonníka vyvrátil odvolací súd v odôvodnení tohto rozhodnutia. V súdenej veci žalovaný
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu nájomného vzťahu k spornej nehnuteľnosti.

Nemôže preto svoju ďalšiu obranu v spore, s úspechom uplatniť čo do výšky nároku, ktorá bude
predmetom ďalšieho konania po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku. Otázky,
ktoré sa týkajú základu nároku, možno totiž riešiť len v medzitýmnom rozsudku. Ak sa tak nestane, je
vylúčené, aby k nim súd prihliadol v ďalšom konaní pri rozhodovaní o výške nároku.

50.Zároveňzobsahuspisovéhomateriáluvyplýva,žeokremnáhradyškodyzavyrúbanýlesnýporastsa

žalobca žalobou domáha aj náhrady nákladov spojených s uplatňovaním jeho nároku vo výške 346,00
Eur (náklady za vypracovanie geometrického plánu geodetom Ing. T. v sume 304,00 Eur, zakúpenie
kolkov pre správu katastra v sume 27,00 Eur a za posudok znalca Ing. Greguša v sume
15,00 Eur), ktorý nárok opomenul súd prvej inštancie vo svojom rozsudku právne kvalifikovať. Túto jeho
nedôslednosť odstránil odvolací súd v tomto rozhodnutí, keďže rozhodnutie súdu prvej a druhej inštancie

v súdenej veci tvorí jeden celok. V danom prípade sa jedná o nárok, ktorý žalobcovi prináleží v zmysle
ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

51. Pokiaľ však okresný súd pri rozhodovaní súdenej veci aplikoval aj ust. § 35 zákona 326/2005 Z. z.
o lesoch, odvolací súd tento jeho postup vyhodnotil ako nesprávny. V danom prípade sa totiž nejedná o

náhradu za obmedzenie vlastníckych práv žalobcu vyňatím, obmedzením využívania alebo osobitným
režimom hospodárenia, ktorý predpokladá administratívne rozhodnutie orgánu štátnej správy lesného
hospodárstva podľa § 7 ods. 1 a 2 o lesoch za podmienok stanovených v § 5 a § 35 zákona o lesoch.

52. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej

veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj základ pre rozhodnutie vo veci
medzitýmnym rozsudkom. Odvolacie dôvody žalovaného vyhodnotil krajský súd ako neopodstatnené,
pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z

úradnej povinnosti. Súd prvej inštancie po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným
spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom
a v zmysle v tom čase účinného ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne odôvodnil, ktorého dôvody doplnil
odvolací súd vo svojom rozhodnutí.

53. S ohľadom na fakt, že v danom prípade sa nejedná o základ nároku na náhradu škody, ale
o vydanie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu, ktorý danosť
základu nároku žalobcu formuloval vo výrokovej časti rozhodnutia ako nárok proti žalovanému „na
náhradu škody vyťaženej drevnej hmoty“. Aj keď sa de facto jednalo o potvrdenie medzitýmneho
rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd modifikáciu výrokovej časti napadnutého rozhodnutia

označil ako zmenu napadnutého rozsudku.

54. Výrok o trovách odvolacieho konania vychádza z ust. § 262 ods. 3 CSP v spojení s ust. §
396 ods. 1 CSP.

55. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za

ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)